Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji... Čítať viac
Vychádzame z priemerného údaju o rýchlosti čítania 230 slov za minútu, od knihy ku knihe a čitateľa ku čitateľovi sa to však môže líšiť.
Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia... Čítať viac
Máte čítačku, tablet alebo mobil? Stiahnite si do nich e-knihu: budete ju mať hneď a ešte aj ušetríte život stromom. Viac informácii o e-knihách nájdete tu.
Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia a čitateľky stretávajú so starými Indiánmi, narkomafiánmi, kráľovnami krásy či svojskými lekármi, ktorým sa trasú ruky, ale predovšetkým s rozprávačkou – so ženou, ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti.
Lucia Berlin právom stojí vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera či A. P. Čechova.
Lucia Berlin písala sporadicky poviedky od 60. rokov. Jej príbehy sú inšpirované detstvom, ktoré strávila v rôznych baníckych mestách na americkom Stredozápade; úžasnými rokmi, čo prežila v čilskom Santiagu; tromi manželstvami; celoživotným problémom s alkoholizmom a rôznymi povolaniami, ktorým sa venovala, aby dokázala uživiť svojich štyroch synov. V 90. rokoch začala učiť na univerzite. V roku 2004 umrela v kalifornskom meste Marina del Rey.
Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.
Strohé a chirurgicky presné postrehy bez zbytočného pátosu, siahodlhých opisov či nimrania sa v pocitoch. Amerika minulého storočia tak, ako sa len teraz začína pomaly vynárať, ako krajina absolútnych protikladov, potláčaných problémov, kde sa človek môže dostať na nulu až desivo jednoducho. Lucia Berlin si ma získala hneď po prvých pár vetách, je skvelá!
Lucia Berlin a jej Manuál pre upratovačky je udivujúco krásna zbierka poviedok. Neuveriteľné sa stáva pravdivým. Neznesiteľnosť v peknom, príbehy, pri ktorých sa trhajú zuby, vymýšľajú priatelia, kde sa často plače v kúte tmavej izby. Ale práve tam je toľká krásnosť, v momentoch najväčšieho trápenia, kde je bytosť ozajská, boľavá duša najúprimnejšia. Áno, životu ťažko porozumieť, často sa neskutočným zdá a predsa je prítomnosť dlhotrvajúca a skutočná. No ťažšie príbehy sa ľahšie s humorom žijú, možno preto je ho v tom autorkinom hodne. A i tak je to všetko vymyslená skutočnosť. Aké mätúce, aké výstižné!
Recenzie čitateľov
Zhrnutie recenzií
Zosumarizované pomocou AI, ktorá môže robiť chyby.
Manuál pre upratovačky je zbierka krátkych, čiastočne autobiografických poviedok Lucie Berlin, ktoré vyobrazuje drsnú aj humornú stránku každodenného života. Poviedky sa líšia dĺžkou a tónom — niektoré sú silne emocionálne a vypálené, iné útržkovité a nekonvenčné — a kniha sa odporúča čítať po častiach, nie naraz. Mnohí čitatelia chvália jazyk, autenticitu a schopnosť autorky zachytiť postavy z nižších spoločenských vrstiev. Niektorým však štýl alebo nekohézna štruktúra nesadla.
Čitatelia oceňujú
Autentický, často autobiografický hlas, ktorý pôsobí úprimne a osobne.
Silné emocionálne poviedky s kombináciou drsnosti a humoru.
Stručný, výstižný a krásny štýl písania, ktorý mnohých čitateľov oslovil.
Živé vykreslenie pracovného a osobného prostredia (upratovanie, práčovne, nemocnice).
Čitatelia ďalej hodnotia
Knihu treba čítať s rozvahou a „mať náladu“, nedá sa podľa viacerých recenzií prečítať naraz.
Niektorým čitateľom poviedky pripadali nekohézne alebo neusporiadané.
Časť recenzentov označila niektoré poviedky za príliš krátke alebo málo zaujímavé.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Jednoznacne 5*, a co uz len napisat do review? Tazko mi je popisat tie poviedky. Asi to,co som napisala do status update. Stavnate ovocie, do ktoreho zakusnete a stava vam bude pretekat medzi prsty. Poviedky sa na nic nehraju. Urcite aj prehanaju, ale zachytavaju velmi dobrym okom pozorovatela zivot niekoho..., koho sa neda odhadnut, ale urcite aj zivota Lucie. Mozno tym, ze si neberie servitku, neosvetluje situacie peknym svetlom, ale svetlom, ktore svieti kazdy den a nie vzdy je lichotive, je to este lepsie. Podla jej zivotopisu prezila toho vela, niekomu by to stacilo aj na 3 zivoty :D Dala to na papier, ale takym sposobom, ze aj ja som citila spoteneho indiana, a ked trhala dedkovi zuby, oblieval ma z toho pot, a citila som tu zeleznu chut krvi v ustach, uff, veru zapojila vsetky zmysly!
"Páčil sa mi od začiatku, už len podľa hlasu v telefóne. Mal chrapľavý, pohodový hlas, v ktorom sa skrýval úsmev a vzrušenie, viete, ako to myslím. Ako je možné, že si vytvoríme takú predstavu o človeku len podľa hlasu?"
Nic neskrýva, dava take veci, ktore si niektori ani sami pred sebou nechcu priznat. Ako abstinujúca alkoholicka v poviedke priznava:
"Teraz je všetko v poriadku. Mám rada svoju prácu a kolegov. Bývam v krásnom byte na úpätí Mount Sanitas. Dnes na dvore za domom sedela na konári tangara. Môj kocúr Cosmo spal na slnku, a tak ju nenaháňal. Dnes som za svoj život nesmierne vďačná. Takže, Bože, odpusti mi, ak sa priznám, že z času na čas mám diabolskú chuť, no celý si ho posrať."
Jop :D
Energia, to je to, co tryska z jej poviedok, chut zit a prezit zivot na plne pecky. Ako v jednej uz neviem z ktorej poviedok napisala: "Nepoznam zlutovanie..." Ani zivot ho s nami nepozna. Lucie mu ale dokazala miestami ukazat prostrednik.
s touto knihou som sa uplne netrafila. Niektore poviedky boli celkom fajn, ale vacsinu casu som to nezaujimavo precitala. Odporucam skor milovnikom podviedok.
Odteraz môžem prehlásiť, že aj ja som fanúšičkou jedinečnej Lucie Berlin!
Nechutné, hrozné, bolestivé, desivé… Násilie, alkohol, drogy, sklamanie, smútok …
Niekedy s postavami súcitíte, inokedy nimi pohŕdate a mnohé vo vás prebudia zvedavosť.
Niektoré poviedky sú rozpísané na dvadsiatich stranách, iné na jednej. Všetky vás dokážu pohltiť a zaujať vašu myseľ. Každá je iná, a predsa majú niečo spoločné. Silné emócie, príbehy a posolstvá. Odzrkadľujú nepríjemnú stránku života či už samotnej Lucie alebo prerozprávaním jej života vďaka iným postavám.
Spomína situácie, nad ktorými bežne neuvažujeme, ale je to zaujímavá zmena, nachvíľu sa pri tom zastaviť a pomyslieť:” Áno, veď je to tak.” Pretože, povedzme si úprimne: “Kto rieši nepríjemnosti pokiaľ sa nás to vyslovene netýka ?”Každý jeden príbeh znie veľmi významne, až vám ostane rezonovať v mysli. Jednoznačne, autorka, ktorá sa čitateľovi dostane pod kožu.
Neviem prečo, ale myslela som si, že Manuál pre upratovačky je román o černoške, ktorá upratuje v honosnom dome a ide sa podeliť o pikošky zo života namyslených zbohatlíkov a zároveň odvrátanej strane chudobného služobníctva. Tak presne o tom to nie je. Nie je to dokonca ani román, ale poviedky, ktoré na seba tak úplne nenadväzujú, preskakujú v čase, ale postupne budete vnímať, že čosi spoločné majú. A po prečítaní doslovu (alebo životopisu autorky) to bude nad slnko jasné.
”Mlčala. Ale videla som, ako smrť láme. Smrť je liečivá, hovorí nám, aby sme odpustili, pripomína, že nechceme umrieť sami."
Poviedky sú kratšie i dlhšie, krásne i smutné, veselé i deprimujúce, milé i beznádejné, láskavé i hrozné. Drsné a surové. A všetky sú nádherne napísané. Tým myslím nádherným jazykom, ach, tie prirovania a opis. Tak stručné a pritom tak výstižné. Presne tá kniha, ktorá nie je náročná na čítanie, no poteší aj náročnejších čítateľov.
Čo ma po prečítaní doslovu dostalo, že autorka sa do veľkej miery “inšpirovala” vlastným životom. Hoci v poviedkach ako by som spočiatku videla desiatky rôznych postáv, ich životy, trápenia i radosti, viac či menej vychádzali zo života jednej ženy. To kde žila, s kým sa stretávala, rodinné vzťahy, alkoholizmus. Smrť a život. Nemocnice, práčovne, ulice. A bolo to úchvatné. Poviedky sú skutočne veľmi autentické. Jedna z najlepších poviedkových kníh, aké som čítala.
„Dosť preháňam a mieša sa mi realita s fikciou, ale v skutočnosti nikdy neklamem.“
Kniha nie je zlá, niektoré poviedky sú fakt vynikajúce. Ale na túto zbierku treba mať náladu. Nedá sa zhltnúť celá naraz, nie je to oddychové čítanie. Popravde si ani nie som istá, či sa mi páči tak veľmi, že si ju nechám vo svojej knižnici. Osobne ma zlákalo množstvo skvelých recenzií, ale asi nie som to správne publikum :)
Inaque urobilo druhú edíciu tejto oslavovanej knihy a i keď som ju registroval už z jej prvého vydania, ku kúpe ma zase raz presvedčila nádherná obálka od Barbory Šajgalíkovej. Manuál pre upratovačky je nechronologická, čiastočne autobiografická a geograficky roztrúsená zbierka poviedok od americkej autorky Lucie Berlin. Zaoberá sa v nej témami rodiny, alkoholizmu, materstva, kariéry, pričom na ne nazerá veľmi jedinečným spôsoobom.
Nech už som sa ako snažil, jej štýlu písania som na chuť neprišiel. Možno je to spôsobené tým spomínaným nedostatkom sústredenia, no väčšina poviedok na mňa pôsobila nekohéznym dojmom, a to napriek tomu, že mali zaujímavú pointu. Asi najviac sa ma dotkol príbeh s názvom "Priatelia" - mal ucelenú štruktúru, plynulý priebeh a úžasný záver.
Určite nikoho od Lucie Berlin neodrádzam, som si dokonca istý, že mnohým prirastie k srdcu. Miestami to bolo dobré, miestami ma to nechalo ľahostajným, miestami sa mi to zdalo trošku neupratané (uvedomujem si, že to mohlo byť úmyselné a prispieva to k autorkinmu jedinečnému štýlu).
"V hlbokej temnej noci duse su vinarne a bary zatvorene. Naciahla sa pod matrac, pollitrovka vodky bola prazdna. Vysla z postele, postavila sa. Triasla sa tak velmi, ze si musela sadnut na zem. Rychlo a plytko dychala. Ak sa nenapije, chyti ju delirium alebo zachvat."
O americkej spisovatelke Lucii Berlin som donedavna netusila, no po knihe Manual pre upratovacky ju radim medzi oblubene poviedkarky. Inspiruje ju vlastny zivot, ktory by vystacil aj na tri romany. Nie je uplne jasne, ktore poviedky su autobiograficke a ktore vymyslene, postavy stareho otca, matky, sestry sa opakuju, z letmych zmienok roztrusenych po viacerych poviedkach skladame obraz jej zivota: zila vo viacerych statoch USA, v Mexiku aj v Cile, zazila domace nasilie, z troch manzelstiev mala styroch synov, bola alkoholickou, pracovala ako upratovacka, administrativna sila v nemocnici, telefonistka, ucitelka. Zivot ludi z nizsej spolocenskej vrstvy opisala ludsky a s uctou, nezmyka z citatelov lacny sucit, je vtipna, ale nie sarkasticka, nesmeje sa z druhych, ale spolu s nimi sa smeje zo zivota.
"Samota je anglo-americky koncept. Ak sa v Mexiko City ocitnete ako jediny pasazier v autobuse a niekto nastupi, nielenze si k vam prisadne, este sa o vas aj oprie."
Nedokazem vybrat najlepsiu poviedku, cela kniha je fantasticka. Lucia ma chytila za srdce, stali sme sa dobrymi priatelkami, sucitila som s nou, drzala jej palce, hnevala som sa, ked robila hluposti. Ja mam starsie vydanie, minuly rok vysla s novou obalkou a tento rok vychadza jej dalsia zbierka. Shut up and take my money, Inaque!
"Jediny dovod, preco zijem tak dlho, je ten, ze som sa zbavila minulosti. Zavrela som dvere pred zarmutkom, lutostou, zastou. Keby som ich otvorila, len lahkovazne pootvorila, bum, dvere by sa rozleteli, vichor bolesti by mi zachvatil srdce, zatemnil zrak hanbou, porozbijal salky a flasky, pozhadzoval dozy, udieral do okien, potacala by som sa krvacajuc na rozsypanom cukre a rozbitom skle, vydesena by som sa dusila, az kym by som roztrasena a vzlykajuca znovu nezatvorila tie tazke dvere."
Autorka píše dobre. Čo dobre! Výborne. Poviedky sú drsné ale veľmi ľudské. Aj keď opisuje vážne veci, ide z textu radosť a častokrát nešetrí ani humorom a iróniou. To sa mi na jej tvorbe nesmierne páči. Hocikedy som si k vete prikreslila ceruzkou smajlíka. „Prvé nešťastie, čo nás postihlo, bolo, že mi otec odpustil, že som sa vydala, a kúpil nám dom.“ alebo „Kedykoľvek počujem sirénu, stále potichu odriekam Zdravas. Je to trošku nepríjemné, pretože bývam v Pill Hill v Oaklande hneď vedľa troch nemocníc.“ Niektoré texty sú svojím spôsobom dokonca dojímavé. Jedným z nich je príbeh Priatelia. Mladosť si myslí, že Staroba sa cíti osamelo a pritom to môže byť aj naopak. Ľútosť sa mi usadila na hrudi aj pri Trúchlení.
V niektorých poviedkach je hlavnou hrdinkou ona sama, v iných dáva priestor vymysleným ženám. Ale ak by sme ju poznali osobne, určite by nám povedala, že sa skrýva v každej jednej. Ju vidíme sedieť na lavičkách v práčovniach a strácať drahocenný čas. „Kým tam sedíte, život sa vám premietne pred očami ako topiacemu sa.“ To ona zdvíha telefóny alebo behá po nemocničných izbách a v pacientoch vidí ľudí, ktorí dávno zmizli z jej života. A je to taktiež ona, kto nie raz skončil na odvykačke. Veľmi silnou poviedkou je Mama. Tne až do živého, pretože Lucia si servítku pre ústa nedáva. Veď napokon v žiadnej. Podobnú silu má Tigrie uhryznutie. Je odvážnou spoveďou o pokuse o interrupciu. Zložitú životnú udalosť vyrozprávala s jemnosťou, nadhľadom a neopomenula ani humor.
Nedá sa o každej jednej napísať veta či dve. To by musela mať moja recenzia niekoľko strán a unudili by ste sa k smrti. Musíte ich jednoducho prečítať a v duchu prežiť spolu s autorkou. Kulisy príbehov tvoria miesta, kde žila, milovala, trpela, tešila sa a pasovala so životom ako my všetci. Ale tá ľahkosť a nadhľad v jej textoch sú úžasné. Skoro vo všetkých je záver ako presný úder klinca po hlavičke.
Mnohí spisovateľku prirovnávajú k Alice Munro či A. P. Čechovovi. V poriadku, súhlasím, že jej čestné miesto vedľa spomenutých mien patrí, no myslím si, že jej poetika je jedinečná a nezameniteľná. Útržky zo spomienok sú silné ako kvalitná domáca pálenka a môže sa vám z nich zatočiť hlava. Tempo, štruktúra, dialógy, opisy, humor a krik ozývajúci sa z textov robia poviedky prudko čitateľnými.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Manuál pre upratovačky, nie je žiadnym naozajstným manuálom pre upratovacie služby, ale zbierka 29 poviedok.
Kniha ako celok je rôznorodá zmes poviedok na zamyslenie, pobavenie, poláskanie a nájdu sa tu i poviedky so šokujúcim efektom.
Nebudem sa vyjadrovať ku každej poviedke, spomeniem len tie, ktoré vo mne zanechali stopu nejakej emócie, svoj odtlačok
Hneď prvá poviedka: Doktor H. A. Moynihan s útlym počtom 8 strán bola skúškou pre môj žalúdok, lebo čítanie tejto poviedky mi spôsobovalo také problémy, ktoré môžeme prirovnať plavbe loďou po riadne rozbúrenom mori. Veď si len predstavte zubára, ktorý si v priamom prenose trhá vlastné zuby kvôli protéze. A keď už bol chudák na pokraji síl, tak toto čertovské dielo zavŕšila jeho vnučka. Ešte i teraz sa mi žalúdok búri, keď si spomeniem na tú scénu plnú krvi a vytrhaných zubov.
Osobne sa ma dotkla poviedka El Tim - o školskom systéme, učiteľke a problémovom chlapcovi zvanom Tim. Dotkla sa ma preto, lebo sama som učiteľka a z času na čas sa aj v dnešnej dobe potýkame s takýmito chlapcami, ktorí vybočujú z radu, sú nadaní a inteligentní, ale jednoducho nezvládnuteľní. Dotkla sa ma preto, lebo je tu verne opísaná premena triedy - z veselých deviatakov sa stávajú decká, ktoré sú nevraživé, voči sebe zlé a to len vplyvom jedného chlapca, ktorý je iný ako oni. Sestra Lourdes, nadriadená učiteľky, urobila na mňa dojem tým, že odmietla Tima vylúčiť za neprístojné správanie a učiteľka ma ohromila svojou reakciou, ako sa zachovala v závere. Myslím, že dnes by nemal odvahu takto reagovať žiaden učitel...
Autorka nič neprikľášluje, jej jazyk je strohý, niekedy sa zdá že až surový, ale to nebráni tomu, aby ste do detailov precítili situáciu - niekedy smutnú, niekedy cynickú, potom zasa realistickú či dokonca smiešnu ako napr. v poviedke Temps perdu, kde autorka opisovala scénku s fínskymi mužmi užívajúcimi si saunu. V poviedke Priatelia má čitateľ možnosť spoznať aj autorkinu druhú stranu - táto poviedka akoby vás objímala a láskavými slovami prehovárala k vám a pritom tam nejde o nič svetoborné, iba o život ako taký, o život Anny a Sama, dvoch starčekov, ktorí existujú sami pre seba a pre vzájomné puto o ktoré sú schopní podeliť sa aj s niekym iným. Jednoduchá a pritom krásna poviedka, ktorá ma zahriala pri srdci.
Lucia Berlin v mnohých svojich poviedkach vychádza z udalostí svojho života a niektoré z jej poviedok sú úplne vymyslené. Pracovala ako upratovačka, sestrička na pohotovosti, administratívna pracovníčka na nemocničnom oddelení, operátorka na ústredni na pohotovosti, ako učiteľka. A tak aké rôznorodé boli jej zamestnania, tak také rôznorodé sú aj tieto poviedky.
Lucia Berlin sa narodila roku 1936 v aljašskom Juneau. Jej otec bol banský inžinier, rodina preto cestovala medzi pracovnými zákazkami v Idahu, Montane, Arizone a juhoamerickom Čile. Písať začala až v strednom veku, najprv publikovala poviedky v menších časopisoch, potom vydala niekoľko zbierok v nezávislých vydavateľstvách, prvé, A Manual for Cleaning Ladies, v roku 1977. Následne vychádzala v alternatívnom santaroském nakladateľstve Black Sparrow Press. Mala štyroch synov, po rozpade tretieho manželstva sa živila najrôznejšími nekvalifikovanými prácami, pracovala ako recepčná, spojovateľka či upratovačka. Dlho tiež bojovala so závislosťou na alkohole. Zomrela roku 2004 v Marina del Rey v Kalifornii. Posmrtne vydaná zbierka Manuál pre upratovačky (A Manual for Cleaning Women, 2015) jej priniesla zaslúženú pozornosť a oneskorenú slávu, nasledovala rovnako kladne prijatá zbierka Evening in Paradise (2018) a memoár Welcome Home (2018).
Vydavateľstvo Inaque vzniklo v roku 2012 s cieľom vydávať súčasnú svetovú literatúru. Ročne prinesie dvanásť až pätnásť prekladových titulov v štyroch základných edíciách.
Edícia Pandora sa sústredí na súčasnú tvorbu svetových autoriek reflektujúcich ženskú skúsenosť nielen vo forme románového rozprávania, ale aj v podobe memoárov, esejí, reportáží. V edícii vyšli knihy od talianskej autorky Eleny Ferrante, francúzskych prozaičiek Leily Slimani, Saphie Azzeddine, Isabelle Autissier, Christine Angot britských a amerických autoriek, ako sú Lucia Berlin, Tessa Hadley, Jamie Quatro, Kate Bolick či Zadie Smith.
V edícii La Pomme vychádzajú eseje, memoáre či reportáže od autorov a autoriek, ktorí sa venujú žurnalistike, psychológii, filozofii či literatúre. Medzi najúspešnejšie tituly edície patrí prednáška Davida Fostera Wallacea Toto je voda, zamyslenie nad nežitým životom Adama Phillipsa Čo nám uniká či rozhovor s francúzskym filozofom Alainom Badiouom Chvála lásky.
Edícia Short je verná svojmu názvu a zameriava sa na kratšie žánre – poviedky a novely. Vyšli v nej napríklad novely Andreia Makina či Roberta Bolaňa.
V edícii Apostrof vychádzajú preklady románov, ktoré získali status „súčasnej klasiky“. V roku 2017 v nej vychádza napríklad kniha Michela Houellebecqa Elementárne častice.
Poznáte nový čitateľský profil?
Máte chuť pozrieť si všetky svoje recenzie na jednom mieste a podeliť sa o ne aj s ostatnými používateľmi? Aktivujte si čítateľský profil, kde si môžete zvyšovať svoju knihomoľskú úroveň.
Ale v skutočnosti minulosť hodnotíme očami prítomnosti. Dívame sa na ňu cez to, čo vieme teraz, takže ju nevnímame ako ľudia, akými sme boli, ale ako ľudia, akými sme, a to znamená, že ju od základov meníme.
PDF
