Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
O mne
Som knihomoľ ????
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2023
2022
2021
2021
2020
2019
2023
2022
2021
2020
2019
2018
2017
2016
2015
2014
2013
2012
2011
2010
2009
2008
2007
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Baba Duňa, svojrázna, húževnatá žena, ktorá sa rozhodla prežiť jeseň svojho života na rodnej hrude, kúsok od Černobyľa, v zóne smrti, kam sa vrátili len tí, čo už nemajú čo stratiť…
Alina Bronsky rozpráva neobyčajný príbeh, ktorý je však vo svojej podstate úplne obyčajný, len to miesto, kde sa odohráva, ho robí špecifickým. Pre mladých nebezpečné a zdá sa, že tých zopár vetchých starcov ani sama smrť nechce.
-
“Doteraz sa každý deň čudujem, že som ešte tu. A každý druhý rozmýšľam, či náhodou nepatrím k tým mŕtvym, ktorí tu strašia a odmietajú vziať na vedomie, že ich meno dávno svieti na náhrobku. Niekto by im to mal povedať, ale kto by už len bol taký bezočivý? Ja som rada, že mi nikto nemá čo hovoriť. Všetko som videla a ničoho sa už nebojím. Nech si tá smrť príde, ale, poprosím, s úctou.”
-
Spočiatku som si myslela, že kniha sa bude niesť ležérnym tempom v duchu opisu každodenného stereotypu na mieste, kde po človeku ani pes neštekne a len raz za čas tam zablúdi nejaký senzáciechtivý novinár či horlivý vedec, ale keď v tejto dedinke starcov a duchov dôjde k vražde, tak sa kniha zrazu mení triler v ruskom štýle.
Posledná láska baby Dune nie je len o každodennej drine či ako som už naznačila o vražde, táto kniha v prvom rade rozpráva o vzťahoch, o ľudskej interakcii vrámci rodiny, medzi susedmi. Je zaujímavé pozorovať ich antipatie, či priateľskú náklonnosť.
Kniha Posledná láska baby Dune sa ma dotkla, zanechala stopu, ba priam odtlačok na duši. Táto kniha je krásna, smutná a zároveň i veselá, depresívna ale i vzbudzujúca nádej. Baba Duňa je archetyp našich babičiek či prababičiek, na ktoré človek spomína s láskou a inak to nie je ani s touto knihou. Určite sa k nej (nielen) raz s radosťou vrátim.
Hodiny sú ďalšou knihou zo série príbehov o Herculovi Poirotovi i keď v tomto prípade sa kniha od ostatných trochu odlišuje: Poirot vstupuje na scénu pomerne neskoro a tentokrát nezohráva aktívnu úlohu vyšetrovateľa, ale skôr postranného pozorovateľa, čo mu však nebráni na konci zlíznuť všetku smotanu za usvedčenie vraha.
Majoritnú časť vyšetrovania vedie komisár Hardcasle a mladý agent tajných služieb Colin Lamb - príhodné meno pre tajného agenta.
Sheila Webbová z Cavendishskej agentúry pre sekretárske práce je povolaná k pani Pebmarshovej u ktorej objaví na zemi mŕtvolu muža. Zdesená s krikom vybehne z domu a vletí do náruče Colina Lamba - človek by povedal, že Christie má zmysel i pre romantiku.
Od tohto momentu beží dej na plné obrátky a čitateľ sa čoraz hlbšie vnára do spletenca intríg a vypočúvania nespočetných susedov v okolí, ktoré, ako sa zdá, nemajú konca.
Ako už mnohokrát, som si pomyslela, že viem kto je vrah a dokonca som mala aj celkom dôveryhodnú a logicky podloženú teóriu na motív vraždy, ale to by nebola Agatha Christie, aby nemala navrch. Po x-tý raz boli moje tipy k ničomu a vrah bol samozrejme niekto iný! O motíve vraždy radšej pomlčím.
Takže milí čitatelia, A. Christie nie nadarmo dostala titul “kráľovná anglických detektívok”. Knihu Hodiny sa rozhodne oplatí prečítať/ vypočuť si, pre tých lenivejších je aj natočený film z r. 2011 s Davidom Suchetom ako Poirotom.
Mnohí ju poznajú, mnohí ju čítali a nikomu asi netreba predstavovať spisovateľku Suzanne Collins a jej trilógiu The Hunger Games (či už v knižnom alebo filmovom prevedení) a taktiež Baladu o hadoch a vtáčatkách, čo je vlastne prequel ku knihe Hry o život.
V knihe spoznávame mladého Coriolana Snowa, charizmatického študenta, ktorý síce žije v sídle, ale o niekdajšej sláve a lesku svojej rodiny môže iba snívať. A preto Hry o život vyzerajú byť ako skvelá príležitosť dostať sa opäť na výslnie a prilepšiť si aj po finančnej stránke. Má to však jeden háčik, teda dva. Prvým je Lucy Grayová Bairdová, vyvolená z dvanásteho obvodu a tým druhým je doktorka Gaulová, ktorá rada a často ťahá za nitky osudu. Ale k deju už ani slovo!
V Balade o hadoch a vtáčatkách môže čitateľ nájsť mnohé odkazy na Hry o život, resp. vysvetlenie ako vznikla napr. pieseň Strom obesenca, či ako sa zrodili drozdajky alebo i to ako sa vykryštalizovali pravidlá hier o život a vôbec nezaváži fakt, či už ste Hry o život čítali alebo nie. Kľudne môžete začať Baladou.
Čítanie tejto knihy bolo príjemnou retrospektívou do roku 2012, kedy sa prvýkrát dostal na plátna kín film The Hunger Games a bol to jeden z tých prípadov, kedy som videla najprv film a až potom som sa dostala ku knihe. Bolo príjemné opäť sa ponoriť do tohto nie veľmi idylického sveta a aj keď hlavnou hrdinkou nebola Katniss Everdeen a nesekundoval jej Peeta Mellark (ktorý mi mimochodom daného času dosť často liezol na nervy), napriek tomu aj v Balade o hadoch a vtáčatkách nájdeme silné osobnosti.
Takmer celú knihu som si kládla otázku, čo prispelo k tomu, aby sa Coryo alias prezident Snow stal tým, čím sa stal, teda krutým a bezcharakterným človekom. Na svoju odpoveď som si musela počkať relatívne dlho, ale odpovede som sa dočkala.
Kniha bola čistá nostalgia a možno aj preto ju hodnotím ako skvelú. Jednoducho som si ju užila a možno si ju užijete aj vy. Do toho!
Po skvelej úvodnej časti o Björnovi Diemelovi som si natešená objednala druhú časť, ktorá sľubuje, že tento diel mafiánskeho krimi bude ešte sústredenejší na vraždu ako ten predtým. A tak som sa celá nadšená pustila do čítania…
Björn Diemel sa ako úspešný advokát musel v prvej časti vysporiadať hneď s dvoma mafiánskymi bossmi a ich klanmi, čo si vyžadovalo nielen dômyselný plán, ale i vhodnú dávku sústredenosti. Prvá časť bola neskutočne pútavo a humorne napísaná, takže som ju zhltla ako malinu.
Niečo podobné som očakávala aj od pokračovania, prišlo však veľké ALE…
Z dvoch tretín bola kniha neskutočná nuda a po krimi tiež nebolo ani stopy. Dej sa rozhýbal asi sto strán pred koncom a nebyť toho, že som bola zvedavá ako to dopadne s Borisom (mafiánsky boss, ktorého Björn uniesol a uväznil na konci prvej časti), tak by som knihu asi ani nedočítala.
Prvých dvesto strán mi pripadali ako psychologická príručka zaodetá v šate mafiánskej krimi, kde autor až do omrzenia omieľal o “vnútornom dieťati” čo vo mne silne evokovalo spomienku na “citovú nádrž lásky” z knihy Päť jazykov lásky. V každom prípade, pri oboch som dostávala alergickú reakciu v podobe žihlavky!
Je síce fajn, ak sa autor snaží zapracovať do knihy “trochu” psychológie a pozrieť sa na zúbok vzťahom: rodič < > dieťa, čo robiť a čo nerobiť ako rodič alebo sa snaží zakomponovať momentálne horúce témy ako: ekológia, udržateľnosť, digitálny detox či rovnoprávnosť pohlaví… ALE…
Všetkého veľa škodí a tu mi to rozhodne prišlo na úkor príbehu. A tak sa z mafiánskej krimi, ktorá ako bolo sľubované, mala sršať čiernym humorom, sršala akurát tak nudou.
Za mňa tentokrát NIE a rozhodne už asi po ďalšej časti nesiahnem, hoci v nemčine už vyšla tretia a aj štvrtá časť - obávam sa, že bude v podobnom duchu ako Moje vražedné vnútorné dieťa.
Vďaka Filipovi Jančíkovi bola kniha opäť neskutočným zážitkom, užila som si každú jednu postavu, tentokrát asi najviac jedného zatrateného z Enklávy, ktorý hovoril vďaka spomínanému interpretovi zaujímavým dialektom.
Místodržící je nielen fantasy, ale zaoberá sa predovšetkým aj alternatívnou históriou a niet divu, veď Adam Przechrzta je vyštudovaný historik. A tak v knihe môžeme opäť nájsť nielen reálne, historické predmety, ale aj postavy. K cárovi Mikulášovi II. pribudne napr. aj postava ruského generála Alexeja Alexejeviča Brusilova, ktorý je historicky známy tzv. Brusilovou ofenzívou.
Charaktery postáv sa oproti prvej časti posunuli ďalej, vykryštalizovali. Nové skúšky a prekážky napomáhajú postavám rásť, či sa jednalo o Rudnického alebo Samarina. Anastázia miestami ustupovala do úzadia, čo mi prišlo trochu ľúto, lebo som si jej postavu celkom obľúbila, ale samozrejme i ona dostala svoj priestor. Zato si svojich pár minút slávy užili iné dve dámy: Viktória a Anna.
Místodržící plynule nadväzuje na Adepta nielen po dejovej stránke, ale i štýlom - množstvo akčných scén, množstvo stratégie a samozrejme nechýbajú ani fantasy prvky. Mix týchto 3 ingrediencií je vyvážený, takže čitateľ/ poslucháč sa nemôže sťažovať, že by tam bolo niečoho málo či veľa. Iba romantike sa ušlo najmenej priestoru, ale nato sú na trhu iné knihy.
