Rena Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Rena 
Môj wishlist Moje aktivity
Poetický príbeh o detstve a starnutí, o živote a smrti.
-
Táto útla kniha sa vydala so mnou na ďalekú cestu. Mojím cieľom bola Sardínia a preto bol výber tejto knihy viac ako príhodný. Samotná autorka odtiaľ pochádza a do drsnej, no krásnej sardínskej krajiny zasadila aj samotný dej.
-
Pred prvým otvorením knihy som bola pravdupovediac viac ako skeptická - moje posledné stretnutie s literatúrou z edície Svetová próza od Slovartu nedopadlo najlepšie. Ale bola som milo prekvapená! Dostala som príbeh, skvelú hlavnú postavu, zaujímavé prostredie a poriadnu nálož emócií! Minimálne spolucestujúci v lietadle po mne divne pokukovali, keď som dočítala posledné strany knihy…
-
Dej knihy sa odohráva na sardínskom vidieku v polovici 50. rokov 20. storočia.
V jeho centre stojí vzťah Bonarie Urrai a jej “adoptívnej” dcéry Márie. Kým väčšinu našej pozornosti venujeme Márii, zvedavému dievčatku so sklonmi uchmatnúť si čokoľvek, čo práve dospelí nestrážia, vyrastá z nej mladá žena a popri tom sa odvíja aj príbeh tajomnej Bonarie Urrai, krajčírky - ako ju celé svoje dospievanie vnímala Mária. O čo väčší však bol šok, keď Mária zistila, že Tzia Bonaria je Accabadora“ - v sardínčine to znamená „tá, ktorá ukončuje“.
V určitej chvíli do príbehu vstupuje rodina Bastíovcov, ktorej osudy sa prepletajú s tým Máriiným a Urraiky ako popínavý brečtan.
-
Accabadora - ešte i teraz ma mrazí, keď sa vraciam k určitým pasážam knihy ale zároveň sa usmievam, keď si spomeniem na vylomeniny Márie, som smutná z určitého vývoja udalostí ale aj ma teší optimizmus záverečnej vízie.
Zabudnite na western a divoký západ! Hoci mená Tom Smith a Jerry Wesson znejú ako z nejakej kovbojky, ich revírom nie sú prašné cesty, ale hučiace Niagarské vodopády v roku 1902. (Aj kombinácia ich krstných mien vám určite niečo pripomína!)
Alessandro Baricco opäť dokazuje, že je majstrom neobyčajných osudov. Tentokrát nás berie do sveta dvoch bizarných postavičiek:
* Tom Smith vynálezca, ktorý predpovedá počasie podľa štatistík zo spomienok ľudí.
* Jerry Wesson "rybár", ktorý z hlbín vodopádov vyťahuje telá nešťastných samovrahov.
Ich stereotypný a tak trochu prázdny život naruší až mladá, ambiciózna novinárka Rachel Greenová. Tá má plán, ktorý znie buď ako cesta k sláve, alebo istá smrť: chce pokoriť vodopády a vytvoriť strhujúcu reportáž, ktorá jej pomôže splniť si sen opísaní.
Prečo si to prečítať? Baricco tentokrát stavil na divadelnú hru a vyšlo mu to. Dialógy sú: Svižné Jemne ironické Častokrát vtipné
Je to presne ten typ „jednohubky“, ktorú zhltnete na jedno posedenie, no v hlave vám bude rezonovať ešte dlho. Ak milujete Bariccov špecifický štýl, toto nesmiete vynechať. Pre mňa ďalšia srdcovka!
TEMNÉ ZÁKUTIA SRDCA - Françoise Saganová
“Tu v celej rodine vládla nekonečná nekomunikatívnosť, až jej z toho naskakovali zimomriavky. Cítila, že nikdy nedošlo k ozajstnému rozhovoru medzi svokrou a Marie-Laure, medzi manželkou a manželom, medzi otcom a synom. Každý si chránil svoje a nikto nikoho ani trochu nezaujímal. Tento nezáujem sa vznášal vo vzduchu ako dusno a len občas ho rozptýlil vidiecky vánok.”
V knihe Temné zákutia srdca ide o nedokončený rukopis, ktorý bol objavený až roky po autorkinej smrti a do finálnej podoby ho upravil a vydal jej syn Denis Westhoff.
Saganová sa v tejto útlej knihe zamerala na vzťahy v rodine, medzi manželmi, rodičmi a deťmi, súrodencami čimilencami… Kniha tiež ponúka pútavý pohľad do sveta bohatej francúzskej aristokracie a buržoázie, kde sa pod povrchom luxusu skrýva nudný život a povrchnosť.
Fascinoval ma vývoj udalostí, bavil ma Saganovej britký humor, ironické poznámky protagonistov a kultivovanosť, s akou uchopila niektoré témy.
Hoci ide o prvú knihu od tejto autorky, ktorá sa mi dostala do rúk, určite siahnem aj po jej debute Dobrý deň, smútok.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Hľadáte napínavú jednohubku v štýle Agathy Christie, pri ktorej nebudete chcieť odlepiť oči zo stránok? Sager ma opäť dokázal zaujať a docielil, že som knihu takmer neodložila.
ČO SA MI NE/PÁČILO:
* Atmosféra Vraždy v Orient exprese: Uzavretý priestor luxusného vlaku, nočná jazda a vrah (vrahovia) na palube.
* Keďže sa dej odohráva vo vlaku, ktorý nezastavuje, príbeh nemá hluché miesta a ide si svojím tempom od začiatku do konca. Teda, v príbehu sa stále niečo dialo, ale občas som mala pocit, že sa trochu nudím.
* Motív pomsty: Hlavná hrdinka Anna prichádza s plánom na odplatu, no veci sa zvrtnú a z pomstiteľky sa zrazu stáva tá, ktorá sa musí obávať o vlastný život a musí svojich nepriateľov chrániť.
* Šťavnaté zvraty: V druhej polovici čakajte sériu nečakaných otočiek a dvojitých zrád. Čím viac sa blížil koniec, tým boli pre mňa plot twists menej uveriteľné - miestami som už rozmýšľala, či náhodou nedržím v rukách knihu od Fitzeka!
* Nesympatické postavy: Keďže ide o skupinu ľudí s temnou minulosťou, nie je úplne ľahké si k nim vytvoriť vzťah.
ZÁVER: Ak máte radi svižné detektívne trilery, klasický štýl "uväznení v jednej miestnosti" a príbehy o pomste, toto vás bude zaručene baviť.
Táto kniha ma prekvapila. Pozitívne. - Boli moje slová po prečítaní prvej časti. Teraz ma však kniha prekvapila tiež. Ale už menej. Menej pozitívne.
Popravde som sa miestami cítila ako mucha lapená v mede. Resp. dej mi občas pripomínal povestnú žuvačku na podrážke topánky.
Čo som čakala? - Pamätáte si spomínaných kostlivcov v skrini? Čakala som, že sa dozviem ich identitu a to vysvetlí, prečo sa Beast správal tak ako sa správal. Čakala som, nejaký pozitívny posun vpred. A áno, chcela som aj happy end.
A čo som dostala? - Príbeh, ktorý sa nechcel rozbehnúť, naťahoval sa, vliekol, zadrhával a obe hlavné postavy sa topili v priepasti svojich problémov, ktorá bola hlboká takmer ako Mariánska priekopa v Tichom oceáne.
Čo oceňujem? - Autorka nenapísala iba povrchnú lovestorku, ale venovala sa aj hlbším témam ako napr. duševné zdravie, depresie či kyberšikana. Hlavne tá posledná spimínaná je v dnešnom svete sociálnych sietí dosť palčivým problémom a riešenie kyberšikany je mnohokrát dosť ošemetné.
Napriek všetkým pomyselným mínusom, Rosie aj Adam prechádzajú obrovským osobným posunom. Páčilo sa mi najmä to, že ich vzťah sa nesnaží byť „magickým liekom“ na ich problémy, že napriek všetkému (sláve, peniazom) sú stále ľuďmi z mäsa a kostí.
Summa summarum: Osamelé srdce malo lepšiu dynamiku a vyššie nasadenie. Samotný záver a vyvrcholenie príbehu Krehké srdce neprinášajú žiadne veľké prekvapenie a idú po dosť šablónovitej cestičke žánru young adult. Kostlivcov sme síce odkryli a bol aj happy end na taký ten americký štýl, ale celkovo ma kniha nenadchla takým spôsobom ako jej predošlá časť.
Nie, nie a ešte raz NIE!
Takto to NEMÔŽE skončiť!
Mám neskutočnú chuť šmariť knihu o stenu!
Milá Julie, čím sme si to my, čitatelia, zaslúžili?! Napíšeš takýto príbeh a takto ukončíš knihu! A teraz máme čakať ešte takmer rok na rozuzlenie?! (V tomto ohľade poznám už len jedinú spisovateľku, ktorá je k svojim čitateľom nemilosrdnejšia. Vieš, že píšem o tebe, Iveta Pernišová, však?!)
Tak si to poďme rozobrať. Po prvej časti, Spriadačke vetra, boli moje očakávania pomerne vysoké. Nakoľko som bola zvedavá na pokračovanie, rovnako som mala aj trochu obavy, aby som nebola sklamaná ďalším vývojom príbehu.
Ako som predpokladala už pri prvej časti, vo Viazačovi vĺn (ako napovedá aj samotný názov) zohráva dôležitú úlohu Soren. Áno, presne ten Soren príťažlivý muž s kráľovskou gráciou, ktorého vzhľad nesie jasné črty spojené s jeho elementom (vodou) a magickým pôvodom. Je síce mierne arogantný a záhadný, no zároveň dokáže okamžite zhodiť masku chladného panovníka, usmievať sa či dokonca sa smiať so svojimi ľuďmi.
Ako ste sa už dovtípili, misky váh sa tentokrát mierne naklonili a Pendefyre ťahá vyslovene za kratší koniec. Soren si pre seba ukradol nielen podstatnú časť príbehu, ale jednoznačne si získal aj moje sympatie. Dokonca až tak, že na strane 348 som vyhlásila (citujem sama seba): „Prišla som k záveru, že Pendefyre je fakt debil!“ Ten chlap mi skutočne pil krv! Ani sa nedivím, že to dopadlo tak, ako to dopadlo…
Rhya: jej veterná mágia nereaguje len na príkazy, ale doslova zrkadlí jej nálady, hnev či neistotu. Keď je smutná, je zamračené, a keď je šťastná, svieti slnko. Magické nadanie je pre ňu spočiatku bremenom a nebezpečenstvom, no postupne sa stáva jej najväčšou zbraňou. Jej postava viditeľne dozrieva. Už to nie je len dievča na úteku zreje ako víno. I keď priestor na pochybnosti tu stále zostáva, má neoblomnú vôľu žiť a nevzdať sa.
Autorka neskutočne dobre vystavala komunikáciu medzi Sorenom a Rhyou. Ich neustále podpichovanie, doťahovanie sa a vzájomnú interakciu som si neskutočne užívala a skvelo sa na nej bavila. Neuveriteľne ma bavilo sledovať smerovanie príbehu, hoci som si nebola istá, kam až nechá autorka zájsť ich vzájomné puto a či naozaj budeme mať do činenia s magickým milostným trojuholníkom.
Dej: Ak bola Spriadačka vetra zbesilou jazdou, Viazača vĺn dáte na jeden nádych. Tempo je šialené, stále sa niečo deje a popri tom cestujete z jedného konca Anwyvnu na druhý. Tomu napomáhajú nielen portály, ale aj mapa, ktorú nájdete hneď v úvode knihy. Priznám sa, neraz som v nej pátrala, kde sa naši hrdinovia práve nachádzajú.
Ak milujete fantasy s poriadnou chémiou a šialeným tempom, toto musíte čítať!
