Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
#fromtimetotime #booknerd
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Jáj, opakujem sa, viem, ale to, čo Mladý absynt vydá, je vždy dobrá jazda! Lebo sa píše jazykom, ktorý je deťom nielen blízky a dobre známy, ale navyše ich rozosmeje. A veru aj dospelých, ktorí kedysi boli malými. Čik, hoci sa miestami zdá nereálny, je skutočný príbeh. Nie vždy ružový, rovnako ako život. Zrozumiteľný i súčasný, aj trochu romantický a láskavý. Poviem, ako je, ale dnes majú deti ohromne chytľavejšiu literatúru než kedysi. Ja s Mladým Absyntom (alebo inými detskými knihami) často cestujem vlakom. Niektoré knihy sa totižto čítajú na jeden nádych. A také sú dobrým únikom pred všetkým tým ťažkým.
Toto je kniha postáv. Nehľadala som sa v nich, ani som nepremýšľala, koho nemám rada. Len som ich spoznávala a neustále odkrývala ľudské vrstvy. Z tých vrstiev by som si už mohla povyberať, ktoré sú tak trochu v každom z nás. Hoc to nie je kniha, ktorú by som čítala opakovane, s jej postavami by som sa rada stretla ešte raz, len na inom mieste. A chcela by som o nich vedieť viac. Veľa som nad nimi premýšľala, dôverovala im, čítala v nich (občas) prirýchlo. Ich jazyk nie je náročný, vnútra áno, no a zvedavosť, čo sa v nich deje, ma poháňala. Je to dobrá kniha (o ľuďoch), súčasná, ozaj mladá. A pekná. Myslím si, že tomuto letu svedčí.
Na Zemi jestvuje niekoľko vecí, ktoré sú takmer navlas rovnaké, stoja celkom blízko seba, no napriek tomu sa nikdy nedotknú. Len si predstavme oči na tvári, nie sú presne také? Toto je kniha o tej vzdialenej blízkosti. O tom, že najúprimnejší sme práve vtedy, keď nás nikto nepočúva. V tých chvíľach dokážeme hovoriť viac. V tichu. Ocean Vuong je hlučný (tichom), a tak vyniká jeho úprimné, vnútorné, ľudské a prirodzené. A všetko to vchádza do tých istých priestorov. Na Zemi sme na chvíľu nádherní, ja si myslím, že najviac vo chvíľach, keď si čítame.
Táto kniha je napísaná pomaly. Úprimne a intímne. A ja ju chcem čítať aj po tretí raz (pomaly pomaličky) zas.
Som presvedčená, že čomukoľvek, čomu nerozumieme, dokážeme porozumieť cez knihy, ktoré čítame. S týmto presvedčením si pričasto vyberám príbehy, v ktorých sa ukrývam, aby som sebe samej lepšie rozumela. Inokedy (a ozaj rada) čítam knihy, o ktorých mám pocit, že ich postavy sú mi vzdialené, nech sa im trochu priblížim. A čím som bližšie na pohľad vzdialeným svetom, tak si vždyavždy uvedomím, v čom všetkom si s tým mojím sú podobné. Takto som čítala príbehy od Annie Ernaux. Aj napriek tomu, že máme každá svoje vlastné smútky, cítim, ako sme obe rovnako ľudsky zraniteľné - kdesi hlboko v sebe - s tou istou túžbou mať sa tam dobre. Autofikcie, ktoré Annie píše, sú pravdivé, len v každom z nás vo vlastnej podobe. Čítať ich pre mňa znamená porozumieť, čomu nerozumiem. A v celom tom procese najviac sebe samej.
Nejde tak o to, o čom píše, ale ako píše, a preto by som si od Margaret s radosťou prečítala čokoľvek. Ak by som knihu Slepý vrah videla v kníhkupectve bez jej mena, veľmi pravdepodobne by som sa do nej nepustila. Ja totižto vôbecnikdy nečítam detektívne príbehy, Slepý vrah úplne znie ako čosi také. Ale nie je. Je to príbeh žien, v ktorom sa tie najboľavejšie tragédie dejú v nás. Je o strachu, čo človeka núti žiť iný život, taký, ktorý nakoniec ani nechce. Je to príbeh, v ktorom sa nazerá do minulosti, kde sa vidíme inakšie, no už nikdy v nej nemôžeme byť iné. Je o predsudkoch, tom nepeknom v nás, o tom, ako s tým pracujeme. A síce som knihu ešte nestihla dočítať celú, lebo veď život, no a Margaret, ktorej písanie si veľmi chcem užívať, takže sa nenaháňam, už teraz ma núti veľa sa so sebou rozprávať, dovoliť si pýtať sa seba samej, čo skutočne chcem. Netreba sa tým však nechať ovplyvniť, niekoho poženie zvedavosť rýchlo vedieť, tak sa dá kniha prečítať na jeden nádych.
Niekedy mi je téma knihy priveľmi blízka, že nechcem, aby ostala neprečítaná. Čo je pre niekoho neznáme, pre mňa celkom prirodzené (a naopak). A viem, aké dôležité je pripomínať si, čo dobre poznám, človek totižto ľahko na všeličo zabúda. Sila melanchólie znie ako kniha pre mňa ušitá. Aj je, len nie do každej nálady, ani počasia. A síce nie je jednou z tých, ku ktorej sa budem neustále vracať, v tomto januárovom chlade bola nápomocná. Niečo z nej si so sebou ponesiem už navždy - pocit nebáť sa aj hlbokého smútku, keď príde a bude ho dosť, nemusím ho vyháňať, môžem pri ňom nahlas premýšľať, rozprávať sa s ním. A vymýšľať, lebo spolu so smútkom, možno práve vďaka nemu, dokážem tvoriť dobré veci.