Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Chvála do nebies. Žiadna veselohra, ale brutálne úprimná kronika prežívania v citovo a materiálne vyprahnutom Kišineve, smutný sprievodca osudom siroty Lastočky od útleho veku koncom 70. rokov až po súčasnosť. Lastočka vyrastá na pozadí tzv. veľkých dejín, ktoré sa kruto prepletú s tými jej “malými” čisto súkromnými a natrvalo poznačia jej identitu a hľadanie miesta v živote.
Páčilo sa mi, že autorka používala jazyk, ktorý zodpovedal aktuálnemu veku Lastočky a počas rozprávania sa tak prirodzene transformoval s rozširovaním jej chápania. Tiež je majsterkou kruto trefných opisov, ale napriek mrazivému marazmu sa jej podarilo predestilovat kvapky poézie.
Postavy jednej Kišinovskej bytovky, tvoria svet a vetché orientačné body Lastočky- dieťaťa, teenagerky, ženy. Ani jedna z postáv sa nedá jednoznačne zaradiť do tábora tých dobrých alebo skazených, v každej sa miesi ístá dávka múdrosti, zlyhaní, previnení a pokání, čo odzrkadľuje charaktery vystavené zložitej, neprajnej dobe. Žiadne moralizovanie, ale prosté svedectvo, nabádajúce k empatii. Tibuleac sa zázračne vyhla melodráme, patetickemu jazyku alebo bezobsažnému hromadeniu opisov, práve naopak podarilo sa jej rozohrať pútavý dej a postavy ma riadne chytili za srdce. Rovnako odolala pokušeniu prvoplánovo šokovať za každú cenu. Paráda do poslednej strany.
Ak sa chystáte do Moldavska, rozhodne k obligátnemu historickému okienku na wiki, pridajte aj túto knižku.
Keď si naslepo objednáte bieloruského spisovateľa a doručené zbožie vám dvihne dekel, v dobrom! Odporúčam každému zvedavému čitateľovi, ktorý chce nahliadnuť za oponu pre nás asi najmenej známej európskej krajiny a precítiť život mimo komfort demokracie. Filipenko poskytol neúprosne výstižnú výpoveď o svojej domovine, zabalenú do príbehu teenagera, ktorý skončí v kóme po absurdnom nešťastí. Stredoškolák Francisc sa ocitne udupaný uprostred davu, tlačiacemu sa do stanice metra Nyamiha v Minsku, keď počas oslavách republiky v 1999 vypukla prietrž mračien. (Najprv som si hovorila, že konkrétne táto epizóda musí byť čistým výplodom autorovej snáď trochu morbídnej fantázie, kým ma wikipédia nevyviedla z omylu, fatálna tlačenica sa reálne odohrala a vyžiadala si 53 obetí, na stanici stojí skromný pomník so živými kvetmi). Francisk, študent konzervatória s kolísavým prospechom, ktorého donedavna jedinou starosťou bolo vynútené cvičenie na violončele jeho autoritatívnou starou mamou, nuda v meste prekladaná fajčením na školských záchodoch a prvými pokusmi o randenie, končí ako vegeta v nemocnici. A to je len začiatok príbehu. Jediný, kto navzdory jednoznačne skeptickej prognóze lekárov verí, že sa ešte prebudí, je jeho sekýrujúca stará mama Elvíra, ktorá svojho vnuka ale nadovšetko miluje a vychováva miesto matky. Miluje ho ako sa miluje to posledné, čo jej v živote zostalo. Roky plynú a s nimi príbeh v čoraz viac skostnatenej republike s večným prezidentom. O atmosfére a hybných momentoch v spoločnosti - a Franciscovej rodine - sa dozvedáme z monológov k pacientovi od starej mamy, zdravotnej sestry a jeho priateľa z konzervatória. Republika s prezidentom, rekordérom v počte vyhratých volieb, a záľubou v hre na skanzen socializmu, nehybnosť a postupujúce otupenie naprieč obyvateľstvom. Zabetónovaná krajina v bezvetrí, krajina matiek a otcov, ktorí navzdory všetkému prežili, ale nie krajina pre ich dcéry a synov. Kniha našťastie neskĺzla do polohy depresívnej elégie, ani plochej kroniky desiatich zastavení na krížovej ceste diktatúry, ale zostáva živelnou glosou s čiernym humorom, štedro dávkovanou iróniou a pálčivo presnými postrehmi z mladej krajiny so starou dušou. Prináša realistické postavy, ako sa vraví z mäsa a kostí, a pritom v niečom dojemné a krehké.
Bývalý Syn vyšiel ako druhé dielo mladučkého autora už v 2014 a hneď si vyslúžilo jednu z najprestížnejších ruských literárnych cien (Filipenko píše v ruštine, ktorá je jasne dominantným jazykom Bielorusov, velkokatarínska a neskôr staliniská rusifikácia urobila svoje a bieloruštinu skutočne ovlada len malé percento obyvateľov, Lukašenko presadzuje v posledných rokoch zákaz výuky bieloruského jazyka, čím úspešne zvrátil obrodenie z 90-tých rokov po páde sovietskeho zväzu, ostatne Lukašenkov režim sa tvári, že Sajuz neskončil, ale trvá, najlepšie, na večné časy). Súhlasím s výstižnou anotáciou prvej dámy súčasnej bieloruskej tvorby, Svetlanou Alexjevič, mimochodom nositeľkou nobelovej ceny za literatúru, že Filipenko je mladý autor, ktorý musel skoro dospieť, a presne to cítiť z jeho písania. Kým v 2014 od Rusov dostával ceny, poriadky sa zmenili v oboch krajinách, a ako veľká časť bieloruskej inteligencie a navyše moderátor ruskej nezávislej televízie Dožď bol donútený k exilu. Jeho diela boli na “doporučenie” vlády vymazané z katalógu Bieloruskej národnej knižnice. V tamojších kníhkupectvách ho nájdete len pod rukou u tých odvážnejších kníhoredajcov, overila som si.
Príbeh, ktorý na prvý pohľad pripomína rozprávanie starej matere, na druhý telenovelu a na tretí modlitbu. Duša sa otvára a lieči cez jedlo. Čarovno sa stretáva s drsným životom v pôvabnej harmónii. Táto kniha bola pre mňa veľmi upokojujúca a zároveň rušivá, ale tak správne ako to majú vo zvyku knihy, čo sa usadia v srdiečku. Takto sa pre mna píše o tradíciách, o mystike, o jedle, o krutosti a neospravodlivosti, o veľkej láske, o sexe, o šialenej dobe, o umieraní. Skrátka o všetkom podstatnom.
Teraz čítam ďalšiu od Laury Esquivel, Malinche, ktorá je snád ešte o kus lepšia - inšpirovaná skutočnou postavou mayskej tlmočníčky a milenky Hernana Corteza.
Myslím, ze idem trochu s krížom po funuse a zlata éra tejto knižky už možno pominula, ale možno sa stále nájde niekto, kto nad ňou váha.
Senzuálny, nostalgický príbeh pre ozaj trpezlivého čitateľa o dobách dávno minulých. Dobách haciend, veľkostatkárskych dynastií, zbožných dám, španielskej chrípky (ale pozor v Mexiku) a pomaly narastajúceho chaosu mexickej revolúcie. Sofiu Segoviu niektoré anotácie nazývajú ďalším Marquezom alebo Allende. Zrejme kvôli prvkom magickeho realizmu, ktoré pre mňa predstavovali svetlejšie momenty v inak bohužiaľ rozvláčnom príbehu s predvidateľnými postavami s čiernobielym nádychom. Záver sa dal tušiť cca od prvej tretiny knihy. Najviac sa mi páčila postava mystického, dobrotiveho Simonopia, najdúcha narodeného s ráštepom, obdareneho špeciálnym spojením s včelami a víziami. Tiež niektoré spomienkové pásma, vykreslenie smrti a krajiny bolo dojemné, také krásno pomiešané so smútkom.
Porovnávať však Šepot včiel so Sto rokmi samoty alebo Domom duchov by nebolo fér; ani voči literárnym velikánom magického realizmu , a napokon ani voči Segovii. Načo siahať hned po vrchných priečkach, knižka može byť zážitok aj bez toho, aby vošla do dejín literatúry. Ale dovolím si pár dôvodov, prečo Šepot včiel podľa mňa pokryvkáva. Po prvé, postavy sa u Marqueza a Allende vyvíjajú, niekedy sú z nich na konci knihy úplne iní ľudia, a predsa si svojím vývojovým oblúkom prešli organicky a pôsobia uveriteľne. U Segovii som si vývoj postav akosi nevšimla. Po druhé, spomínaní spisovatelia boli poctivými kronikármi malých dejín rozvratených rozmarmi tých veľkých a nedržali nikomu stranu. Vedeli, že doba zomlela každého rovnako, bezohľadu na spoločenské stavy a ideológiu. Segovia rozpráva dejiny netradične optikou morálne plus mínus dokonalého veľkostatkára, ktorému bakaný štát a revolucionári chcú odňatí sväté právo na pôdu jeho predkov; na druhej strane sa veľa nedozvieme o sluhoch a nádejníkoch, ktorí u veľkostatkára pracujú. Jediná naozaj až démonicky (a smiešne) zkazená postava je napočudovanie bezzemok Anselmo. Možno som príliš načuchla sociálnym realizmom, ale latifundista- dobrák a chudobný roľník - zloduch je v latinoamerickej literatúre dominovanej ľavicovými intelektuálmi celkom nóvum. A úprimne, nepresvedčilo ma. Nebrala by som to ako mozaiku mexickej revolúcie. Radno si prečítať viac z faktografickej literatúry a ďalších beletristov na vyváženie, ak si chce niekto urobiť názor na mexické dejiny, ale to len naokraj. A do tretice, síce zbožňujem príbehy prerozprávané z pohľadu viacerých protagonistov, ale u Segovie sa to zvrhlo na opakovanie už niekoľkokrát povedaného. Výpoveď inej postavy k príbehu často podľa mna ničím neprispievala.
Knižka ma ale navnadila na objavovanie ďalších mexických autoriek a poviem vám, Laura Esquivel to u mňa vyhrala na celej čiare. Milujem, ako jednoducho, a zároveň podmanivo píše. Tiež magický realizmus, silné ženské hrdinky a miestami riadny bizár. Odporúčam.
Moja prvá od tohto autora. Siahla som po nej zo zvedavosti na klasiku medzi detektívkami. Je to výborný, do detailov prepracovaný príbeh s temnou atmosférou a s tvrdohlavým detektívom pochybného šarmu, samotára, ktorý sa nenechá ničím zastaviť na ceste za vyriešením vraždy a má zrejme vysoký prah bolesti Špina LA 90tych rokov, drogy a veteráni z Vietnamu, mladiství bezdomovci tvoria bezútešné kulisy odvrátenej strany veľkomesta. Knihu považujem za manuál pre moderné krimi série, s ktorými sa po roku 2000 roztrhlo vrece. Mimochodom, medzi detektívom Harrym Boschom a Jo Nesbovym Harrym Holom vidím veľa pararel.
Verdikt, mňa osobne niektoré pasáže nudili, ale mala svoju atmosféru a príbehu sa fakt nedajú vytknúť žiadne logické chyby. Ponúka všetko, čo sa od poriadnej detektívky očakáva bez tlačenia na brutalitu a morbídne detaily.
Myšlienka možno mala svoj potenciál len narazila na zle rozprávanie. Sklamanie. Zaráža ma trápna adorácia megaúspešnej spisovateľky s čínskymi koreňmi, Atheny, - takmer identická podobnosť s autorkou “čisto náhodná” a naozaj až primitívne groteskné zobrazenie jej falošnej, bielej (ako inak) priateľky, spisovateľky looserky, June. Teda do momentu, kým nezačne vydávať citujem “majstrovský” Athenin rukopis za svoj. Samozrejme, nikomu z editorov nepríde podozrivé, že June zrazu v rekordnom čase stvorila knihu úplne mimo svoj žáner o vykorisťovaní čínskych vojakov počas prvej svetovej vojny britským impériom, tiež nikto z editorov a literárnych agentov netušil, že Athena pracovala mesiace na novom rukopise proste celá zápletka úplne na vode. K tomu nedomyslený dej, vývoj postáv nula celých nula, nula, nula
Rádoby satirické opisy zásahov zaujatých editorov mi prišli ako narcisticky podfarbený útok na Kuangovej kritikov (hlasy v menšine dodám pre úplnosť), ktorí si dovolili vyčítať jej nie vždy oslnivý štýl v Babelovi a Makových vojnách - vleklosť, čiernobiele charaktery a že jej próza skĺzava často do dokumentu.
Neviem, o čo presne išlo autorke, ak obviniť súčasný americký vydavateľský trh z rasizmu, tak ma prekvapuje, že to prichádza od spisovateľky, ktorá vystrelila hneď svojim debutom v 19tich hneď ako otvorila tému diverzity, ťaží zo svojho čínskeho pôvodu a dostáva promo dlhý čas pred vydaním. Keby aj táto myšlienka neznela ako fake kauza, stále ju podala vo veľmi slabom prevedení. Ak chcela iba kázať, asi by to mala nabudúce skúsiť esejistickou formou.
Slovenskí Vietnamci žijú vedľa nás už štyri dekády, často prehliadaní a neviditeľní až izolovaní. Úprimná výpoveď, v našich končinách prvá svojho druhu o tom, aké je to vyrastať ako príslušníčka len nedávno oficiálne uznanej menšiny na Slovensku. Príbeh o hľadaní vlastnej identity medzi dvoma svetmi podaný cez koláž výslovne osobných spomienok, malých exkurzov do vietnamskej histórie a intelektuálneho vhľadu do imigračnej kultúry vo všeobecnosti. Bez pózerstva, prirodzený, vyvážene kritický (aj seba kritický), očami teraz už hrdej a vyrovnanej slovenskej Vietnamky, umelkyne Hoa Nguyen Thi.
Prekvapilo ma ako málo viem o slovenských Vietnamcoch a ich motivácii usadiť sa na Slovensku. Vážim si autorkinu otvorenosť a odvahu pootvoriť dvere do vnútra tejto komunity navzdory naučenému inštinktu uzatvárať sa.
Niektoré vyjadrenia mi prišli trochu silené akoby odčítané z nejakého pamfletu, ale celok je veľmi autentický. Myšlienky o tom, aké dôležité je hľadanie vlastnej identity, prečo vlastne lipneme na nejakej identite a o jej nenahraditeľnosti presahujú slovensko vietnamskú komunitu a pre mňa sa veľmi prekrývajú napr. s Kunderovými postrehmi, ktorého čítam rada a veľa. Kniha určite splnila svoj cieľ, prehĺbiť empatiu a naučiť majioritu dovidieť aj za špičku nosa.
Zaujímavý pokus. Dielo prepájajúce historické zdroje z čias britského kolonializmu v Ázii s okrajovými prvkami fantasy. Výborné zamyslenia, umne podané a krásne opisy Oxfordu s mocou čitateľa bleskovo vtiahnuť do prostredia. Sľubný začiatok, ktorý sa bohužiaľ premenil na vleklý, melodramatický príbeh, kde sa skokovo striedali absurdné násilné epizódy s dlhými hluchými miestami, zápletky pôsobili nedôveryhodne a dynamika príšerných zvrátených bielych vykorisťovateľov a morálne silných ázijských obetí ku koncu pripomínala obohratú platňu a kazateľské hromženie.
