Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Už na desiatej strane ma natriasalo od smiechu ako dávno nie, až mi kniha z rukoch vypadla. A to som v príbehu o trudných devadesiatkach zo Zakarpatskej Ukrajiny veru nečakala. Realizmus konca minulého storočia až po majdanové roky nenápadne prerastá do grázlovskej grotesky a človek sa nevdojak pýta, koľko z tých “regionálnych špecifík” čerpal autor zo skutočnej pamäte. Jeho stopercentný cit pre iróniu a čierny humor dokonale zapasoval do reportáží (viac fiktívnych, či skutočných zostáva otvorenou otázkou pre čitateľa) z ospalého mestečka na spoji troch hraníc - rumunských, maďarských a slovenských. Príbeh v povodí Tisy obsahuje kreatívnu podnikateľsku vrstvu (čítaj pašeráci všeho druhu), miestneho spoľahlivého hrobára, politicky podkutého starostu a doktorku ako zo stránok S. Kinga a ešte jedného strateného učiteľa volajúceho po expresnej eurointegrácii svojej vlasti. Tieto nesúrodé bytosti spojí jeden tunel, doslova a dopísmena. Síce po väčšinu knihy som plakala iba od smiechu, z pár epizód ma naozaj zamrazilo a nakoniec došlo aj na pár skutočných slzičiek. Skrátka plnokrvné čítanie, zvlášť pokiaľ ste našli zaľúbenie v slovenských náprotivkoch typu Pišťánek alebo Majling.
Nebudem klamať nebolo to úplne ono. Jeho predošlá kniha Prežila len jediná ma celkom nadchla a logicky som dúfala, že sa história zopakuje. Ďalší gotický hororový román od R. Sagera so sugestívnou obálkou, ktorá priam kričí „toto a nič iné budeš čítať v halloweensku noc“, len keby aj obsah kričal aspoň spolovice tak hlasno. A ak by som chcela byť uštipačná (a to ja chcem), tak poviem, že zážitok začal vydarenou obálkou a odvtedy mal zostupnú tendenciu.
Keď prichádza tma sa točí okolo pomaly hustnúcej záhady strašidelného domu. Tento dôverne známy motív isto rozochveje gotické srdiečko nejedného fanúšika Edgara Allana Poea. Autor s neomylnou intuíciou stavil na istotu generáciami čitateľov preverenú klasiku. Tým sa však zároveň vystavil vysokým očakávaniam, ktoré so sebou tento typ záhadyhororudrámy prináša. Dej sa na môj vkus vliekol ako jazda osobákom; momenty prekvapenia a nebodaj vierohodného vyľakania by som vedela zrátať na prstoch jednej ruky, zato zbytočného predznamenávania a opakujúcich sa náznakov bolo neúrekom. To, že kniha nie je žiadny lexikálny klenot a škôlkarské metafory („srdce krváca“) by som pri tomto žánri vedela odpustiť, ale dorazilo ma rozuzlenie. S trochou nadsádzky by sa dalo označiť za elegantný podvod na čitateľovi. Knihu som dočítala najmä preto, aby som sa dozvedela, ako autor vysvetlí nafúknutú záhadu s množstvom paranormálnych javov… ale skutek utek.
Zhrnutie: neublíži, neurazí, ale určite existujú aj strašidelné domy s lepšou literárnou adresou.
Moj sprievodca na dovolenke v Kosove. Ide o osobnú reportáž Martina Dvořáka, českého člena UN misie v rokoch 1999-2000. Je písaná zrozumiteľnou denníkovou formou, číta sa ako pokec s kamarátom pri pive a výborne ukazuje, koľko úsilia stálo postaviť na nohy kompletne rozvrátenú krajinu. Ilustruje, nazdávam sa, univerzálne platné postupy a fungovanie v krajine bez inštitúcii, stále napol vyzbrojené, plnej oprávnenej zášti a otvorených rán v spoločnosti. Človek sa dočíta čo to o paralelných štruktúrach, ktoré cisto medzi nami doteraz nevyklidili pole. Ale suma sumárum, 25 rokov po musím povedať, že UN pracovníci zrejme odviedli dobrú prácu, na turistu pôsobí Kosovo dojmom modernej krajiny s dokončenou diaľnicou a bohatou zástavbou v okolí Prištiny. Zo všetkých kútov vytŕča podnikavosť miestnych, ktorí síce stále nemajú spravené chodníky, ale zato kaviarne a služby 24/7 na každom kroku. Kosovčania urobili za vojnou hrubú čiaru a mladá, rastúca krajina hľadí do budúcnosti (čo, uznávam, sa robí pomerne ľahko, keď ste skončili na strane víťazov, dostali tonu západných zdrojov na obnovu krajiny a bezpečnosť vám garantuje stále prebiehajúca NATO misia). To, z čoho presne žije krajina bez priemyslu a železnice, kto presne stavia tie nekonečné office budovy a bytovky v Prištine, ponechám radšej otvorené. Chcelo by to ďalšiu kvalitnú reportáž.
Statovci píše bez filtra, naturalisticky. Viac ako na hrôzy vonkajšieho násilia sa zameriava na násilie medzivzťahové a vnútorne plynúce z pocitu hanby, nepriznania vlastnej identity, vykorenenia zo starej krajiny a nesplynutia s tou novou. Postupne sa rozmotávajúci príbeh minulosti zatínajucej pazúry do prítomnosti, niekedy strmhlavé nahliadnutia do komplikovaného vnútra postáv. V jednej vete dokáže vystihnúť najhlbšie a najsklučujúcej prežívanie postáv, vnútorne dusno aj prašné ulice Prištiny.
Príbehy sú kompované v dvoch striedajúcich sa linkách, jedna je osadená v súčasnom Fínsku, novej vlasti, druhá ide viac do histórie, do Kosova pred konfliktom a hovorí príbeh prvej generácie imigrantov, ktorých napokon vyhnala vojna. Jeho tvorba sa točí okolo imigrantskej skúsenosti, ale našťastie o nej nepíše cez klišé pribeh vojnou skúšaného chudáka, nevinnej obete a anjela v jednom, nadchádzajúcom útočisko a šťastie na západe, kde žije šťastne naveky vekov. Jeho postavy-imigranti, muži, sú totiž v mnohých ohľadoch ľudsky pekné svine, pri ktorých sa v čitateľovi mieša odpor s fascináciou a nakoniec aj súcitom. Prvá generácia kosovských imgrantov stále vychovaná v konzervatívnom étose tradične žijúcich horských kosovských osád, kde ešte v 80-tých rokov minulého storocia platili hrubo povedané primitívne kmeňové pravidla a o individualizme, slobode jednotlivca sa proste neuvažovalo. Knižky ukazujú neschopnosť týchto mužov prestaviť sa novú realitu mimo Kosova - kým “doma” boli stredobodom vesmíru, používajúcimi úctu komunity s tichou, všetko pretrpiacou manželkou, v novej krajine sú občanmi druhej kategórie a zďaleka nielen kvôli nepochopeniu zo strany hostiteľskej krajiny. Aby to bolo este zamotanejšie vo všetkých knihách vystupuje muž gay, zapletený do vášnivej aféry, ktorú je z pochopiteľných dôvodov donúteny tajiť pred rodinou a celou komunitou kosovských Albáncov. Tým sa zmes rozpoltených, nepriznaných identít naplnila. Zlyhanie v nájdení si miesta v novej krajine, vlastnej rodine a napokon aj v živote ako takom je lightmotívom všetkých Statovciho noviel. Kvitujem, že neskĺzol ku kázaniu o rasizme a vyplakávaniu nad neprajnostou hostiacej krajiny, ale drží sa autentického opisu toho, ako je proste náročné, ak vôbec možné, vytvoriť si novú identitu, ktorá by nerozbila podstatu človeka a zároveň umožnila plnohodnotný život v novom prostredí.
Moja kočka Jugoslávie nabitá podivnými, znepokojivými obrazmi a náhlym nečakaným násilím ma sprevádzala nesúrodou kolážou prištinských mešít, tuctových novostavieb rastúcich ako huby po daždi a zanedbanej soc architektúry z čias strýčka Tita. Papierovú Kočku som prekladala audio verziou v anglickom preklade jeho tretej novely Bolla, ktorá si ma, priznám sa, získala viac. Kočka je totiž bohato zásobena magickým realizmom, ktorý za normálnych okolností zbožňujem, ale tu som mala pocit, že sa autor topil v záplave samoúčelových metafor zatiaľ, čo zmysel stiekol do stratena. Bolla naopak hovorila viac k veci, rečou priamych obrazov a aj postavy mi prišli viac dotvorené, hlbšie, a príbeh zo starého Kosova sa organickejšie prepojil s príbehom z novej doby. Bollu môžem teda odporučiť ešte o niečo viac. Obidve knihy sú však výbornou vstupnou bránou do atmosféry Kosova v čase eskalujucého konfliktu a dobre ilustrujú zlom medzi tradičnou starou spoločnosťou a novou prudko sa meniacou krajinou.
Čarovná a temná zároveň! Magický realizmus na kazašský spôsob, kde sa odohráva táto napol fiktívna historická novela, hoci samotný autor sa narodil v Kirkizgu a dlhodobo žil v Uzbekistane, kým nebol dotlačený k exilu pre svoje “príliš” demokratické nastavenie. Ismailov píše v ruštine a uzbečtine. Mŕtve jazero je podmanivý príbeh z rozľahlej kazašskej stepi, poznamenanej testovaním jadrových zbraní v semipalatinskej oblasti tzv. zóne za sovietských čias. Výnimočne muzikálne nadaný Jeržan vyrastá ako nemanželské dieťa v malom svete pozostávajúcom z dvoch domcov a úzkej rodnej “dediny” - pár rodinných príslušníkov, vedľa susedia a koľajnice na bohom zabudnutej staničke nekonečnej kazašskej železnice.
Táto útla knižka je pre mňa rukolapným dôkazom, že silné výpovede nepotrebujú fanfáry, množenie textu, ale pohodlne si vystačia so skromným počtom strán. Príbeh o ľudskej a environmentálnej katastrofe vtkaný do rozprávačského pásma na štýl kazaškých rozprávok. Predstavte si drámu dosahujucu parametre antickej Antigony, ale zasadenej do pôvabných súmrakov rozľahlej stepi, verného tátoša, kvíliacej líšky, utekajúcich vlkov a hravej mysle malého Jeržana. Predstavte si sovietskeho chlapca alebo mýtického kazašského poloboha alebo zblúdilého Wolfganga vstupujúceho do temného jazera, málo záleží na tom, že jazero je vskutočnosti zhromaždisko jadrového odpadu. Predstavte si zasnežené pláne v zime a rozpálenú zem v lete, s otrávenou vodou a hynúcimi zvieratami. Predstavte si umierajúce deti a tancujúci vietor. Také je toto dielo. Pretože o skutočne temných kútoch histórie sa asi nedá písať priamo a explicitne, ale iba obrazne, rozprávkovo.
Sovietsky zväz vystavil tento kazašský kraj v priebehu rokov 1949 až 1989 približne 2500 násobku jadrového znečistenia, ktoré dopadlo na Hirošimu. O tejto tragédii vskutocnosti hovorí dojemné, farbisté, myseľ opantávajúce Mŕtve jazero.
Za zoznámenie s autorom vďačím opäť vynikajúcemu programu tohtoročného #Mesiac Mesiac autorského čítania a v nesposlednom rade vydarenému prekladu od Júlie Sherwood.
Sú knihy, pri ktorých viem už po prvej vete, že sa možem tešiť na vynikajúce čítanie. A po famóznej “Nikdy som sa nepozastavovala nad významom slobody až do dňa, keď som objala Stalina” mi bolo jasné, že medzi ne patrí aj Slobodná - krásne autobiografické rozprávanie Ley Ipy, o vyrastaní v zakonzervovanom, politicky izolovanom Albánsku nasklonku socialistickej diktatúry Envera Hoxhu a počas extrémne boľavej, destabilizujúcej tranzície na kapitalistickú, pluralitnú spoločnosť (stále v procese). Nečakajte žiadny sumár hrôz bývalého režimu, čo sa snažia šokovať na prvú signálnu, ani kázanie o zle menom komunizmus a už vôbec nie hurá pribeh, keď sa neslobodná krajina vymaní z pút diktatúry a vpláva do svetlých zajtrajškov a príležitosti slobodného sveta. Táto kniha je všetko len nie čiernobiela. Ide o láskavú, miestami humornú výpoveď o hľadaní vlastnej identity v radikálne sa meniacom svete; dejinné nešťastia a príkoria režimu sa dajú vytušiť len na pozadí cez skryté narážky pre pozorného čitateľa.
Dvanásťročná Lea je hrdá pionierka a pripravená budovať komunizmus, na základke úprimne oplakala smrť strýčka Envera. Jej svet a svetonázor sa formoval už od škôlky pod dohľadom a pomocnou rukou “uvedomelých” súdruhov učiteľov a vychovávateľov. Komunistická doktrína nachádzala len vlažné echo u rodičov, ako neskôr Lea pochopí, heslá a slogany komunistickej strany sa u nich doma opakovali nie z presvedčenia, ale z obozretnosti, aby náhodou nepochytila nebezpečné odlišné názory, ktoré by rodinu mohli ľahko poslať za mreže. Leina zvedavá, bystrá myseľ začína narážať na prvé praskliny a paradoxy v žiarivom naratíve o komunistickej budúcnosti. Všímať si rozpory medzi tým, čo sa rozpráva vonku pred súdruhmi a v súkromí domácich múrov. A potom príde zlomový december 1990… Pre dospievajúcu Leu prevrat nepredstavoval iba pád jedného politického a ekonomického systému, materiál do nových učebníc dejepisu, ale kompletné roztrieštenie identity a odhalenie pravdy o svojom pôvode, dlho skrývanom rodinnom bremene v donedávna socialistickej vlasti. Prastarý otec patril k albánskej šľachte a počas fašizmu v období talianskej invázie krátko viedol vládu, babička bola neterou tureckého pasu, gréckeho miestodržiteľa a matka pochádzala z rodiny majiteľov lodiarni.
Ide o velmi čitateľné dielo, s prirodzene plynúcim príbehom prechodu z detstva do dospelosti, formovanom rozpadom socializmu, písané z pohladu dieťaťa, neskôr postupne čoraz zoorientovanejšieho teenagera. Autorka poskytuje chirurgicky presné postrehy a s veľkým vhľadom opisuje prejavy a až úsmevne paradoxy oboch systémov. Určite nie je náhoda, že dospelá Lea Ypsi si vybrala ako svoje civiliné povolanie politológiu a stala sa poprednou výskumníčkou politických teórii. Páčilo sa mi, ako trefne vystihla atmosféru čias, keď sa hodnoty a rétorika zmenili prakticky z večera na ráno. Kolektivizáciu nahradil individualizmus, budovanie privatizácia atď. Slovenskému čitateľovi netreba asi ďalej vysvetľovať, hoci musím podotknúť, že naša tranzícia a náš socializmus boli len slabým odvarom albánskej hardcore verzie. Nadchlo ma, že samotná Leina rodina je chodiacou zbierkou antitéz- prastarý otec konzervatívny šľachtic, dedko a otec idealistickí socialististi, čo ich však vôbec neochránilo pred hnevom režimu, matka neodarwinistická kapitalista, ktorá ale neváha spolupracovať so západnými neziskovkami a na oplátku si osvojiť rétoricke cvičenia o kvótach a inklúzii - hodnotách, ktorými sama pohŕda. Stará mama, obdivovateľka francúzskej revolúcie, vyrastala obklopená služobníctvom a pocit vrodenej nadradenosti ju nikdy úplne neopustil, napriek 40 ročnej prevýchove v Hoxhovom Albánsku.
Čo činí túto knihu vskutku unikátnou, je autentická výpoveď bez ideologického príklonu, písaná s veľkým nadhľadom, priam až láskavo, úprimným cítením dospievajúceho dieťaťa, ktoré zažilo pohreb jednej epochy a mentality. Samotná autorka, má pritom viac než mnohí iní novopečení demokrati pádny dôvod vášnivo nenávidieť komunizmus, nakoľko ju tento režim pripravil o majetky a slobodu rodinných príslušníkov z oboch línii a jej rodičia boli terčom perzekúcii len kvôli svojmu buržoáznemu, ťažko utajiteľnému pôvodu. Previnili sa len tým, že sa narodili pre onú pohnutú dobu nesprávnym rodičom.
Prešla som si už svojou dávkou diel zameraných na pred a po prevratovú dobu v bývalých soc krajinách, ale Slobodná je prvá, pri ktorej som sa odsrdca zasmiala. Asi aj jediná, ktorá ma donútila premýšľať nad limitmi dnešnej slobobody a o tom, kde končí náš úprimný záujem o zachovanie slobodobného sveta a kde zostáva iba politicky ľubivá znoška floskúl a povinnej rétorickej jazdy. Kto sa do našej slobodnej Európy zmestí, kto je jej hoden a podobne. Skrátka, povinné čítanie na dejepis a občiansku.
Chvála do nebies. Žiadna veselohra, ale brutálne úprimná kronika prežívania v citovo a materiálne vyprahnutom Kišineve, smutný sprievodca osudom siroty Lastočky od útleho veku koncom 70. rokov až po súčasnosť. Lastočka vyrastá na pozadí tzv. veľkých dejín, ktoré sa kruto prepletú s tými jej “malými” čisto súkromnými a natrvalo poznačia jej identitu a hľadanie miesta v živote.
Páčilo sa mi, že autorka používala jazyk, ktorý zodpovedal aktuálnemu veku Lastočky a počas rozprávania sa tak prirodzene transformoval s rozširovaním jej chápania. Tiež je majsterkou kruto trefných opisov, ale napriek mrazivému marazmu sa jej podarilo predestilovat kvapky poézie.
Postavy jednej Kišinovskej bytovky, tvoria svet a vetché orientačné body Lastočky- dieťaťa, teenagerky, ženy. Ani jedna z postáv sa nedá jednoznačne zaradiť do tábora tých dobrých alebo skazených, v každej sa miesi ístá dávka múdrosti, zlyhaní, previnení a pokání, čo odzrkadľuje charaktery vystavené zložitej, neprajnej dobe. Žiadne moralizovanie, ale prosté svedectvo, nabádajúce k empatii. Tibuleac sa zázračne vyhla melodráme, patetickemu jazyku alebo bezobsažnému hromadeniu opisov, práve naopak podarilo sa jej rozohrať pútavý dej a postavy ma riadne chytili za srdce. Rovnako odolala pokušeniu prvoplánovo šokovať za každú cenu. Paráda do poslednej strany.
Ak sa chystáte do Moldavska, rozhodne k obligátnemu historickému okienku na wiki, pridajte aj túto knižku.
Keď si naslepo objednáte bieloruského spisovateľa a doručené zbožie vám dvihne dekel, v dobrom! Odporúčam každému zvedavému čitateľovi, ktorý chce nahliadnuť za oponu pre nás asi najmenej známej európskej krajiny a precítiť život mimo komfort demokracie. Filipenko poskytol neúprosne výstižnú výpoveď o svojej domovine, zabalenú do príbehu teenagera, ktorý skončí v kóme po absurdnom nešťastí. Stredoškolák Francisc sa ocitne udupaný uprostred davu, tlačiacemu sa do stanice metra Nyamiha v Minsku, keď počas oslavách republiky v 1999 vypukla prietrž mračien. (Najprv som si hovorila, že konkrétne táto epizóda musí byť čistým výplodom autorovej snáď trochu morbídnej fantázie, kým ma wikipédia nevyviedla z omylu, fatálna tlačenica sa reálne odohrala a vyžiadala si 53 obetí, na stanici stojí skromný pomník so živými kvetmi). Francisk, študent konzervatória s kolísavým prospechom, ktorého donedavna jedinou starosťou bolo vynútené cvičenie na violončele jeho autoritatívnou starou mamou, nuda v meste prekladaná fajčením na školských záchodoch a prvými pokusmi o randenie, končí ako vegeta v nemocnici. A to je len začiatok príbehu. Jediný, kto navzdory jednoznačne skeptickej prognóze lekárov verí, že sa ešte prebudí, je jeho sekýrujúca stará mama Elvíra, ktorá svojho vnuka ale nadovšetko miluje a vychováva miesto matky. Miluje ho ako sa miluje to posledné, čo jej v živote zostalo. Roky plynú a s nimi príbeh v čoraz viac skostnatenej republike s večným prezidentom. O atmosfére a hybných momentoch v spoločnosti - a Franciscovej rodine - sa dozvedáme z monológov k pacientovi od starej mamy, zdravotnej sestry a jeho priateľa z konzervatória. Republika s prezidentom, rekordérom v počte vyhratých volieb, a záľubou v hre na skanzen socializmu, nehybnosť a postupujúce otupenie naprieč obyvateľstvom. Zabetónovaná krajina v bezvetrí, krajina matiek a otcov, ktorí navzdory všetkému prežili, ale nie krajina pre ich dcéry a synov. Kniha našťastie neskĺzla do polohy depresívnej elégie, ani plochej kroniky desiatich zastavení na krížovej ceste diktatúry, ale zostáva živelnou glosou s čiernym humorom, štedro dávkovanou iróniou a pálčivo presnými postrehmi z mladej krajiny so starou dušou. Prináša realistické postavy, ako sa vraví z mäsa a kostí, a pritom v niečom dojemné a krehké.
Bývalý Syn vyšiel ako druhé dielo mladučkého autora už v 2014 a hneď si vyslúžilo jednu z najprestížnejších ruských literárnych cien (Filipenko píše v ruštine, ktorá je jasne dominantným jazykom Bielorusov, velkokatarínska a neskôr staliniská rusifikácia urobila svoje a bieloruštinu skutočne ovlada len malé percento obyvateľov, Lukašenko presadzuje v posledných rokoch zákaz výuky bieloruského jazyka, čím úspešne zvrátil obrodenie z 90-tých rokov po páde sovietskeho zväzu, ostatne Lukašenkov režim sa tvári, že Sajuz neskončil, ale trvá, najlepšie, na večné časy). Súhlasím s výstižnou anotáciou prvej dámy súčasnej bieloruskej tvorby, Svetlanou Alexjevič, mimochodom nositeľkou nobelovej ceny za literatúru, že Filipenko je mladý autor, ktorý musel skoro dospieť, a presne to cítiť z jeho písania. Kým v 2014 od Rusov dostával ceny, poriadky sa zmenili v oboch krajinách, a ako veľká časť bieloruskej inteligencie a navyše moderátor ruskej nezávislej televízie Dožď bol donútený k exilu. Jeho diela boli na “doporučenie” vlády vymazané z katalógu Bieloruskej národnej knižnice. V tamojších kníhkupectvách ho nájdete len pod rukou u tých odvážnejších kníhoredajcov, overila som si.
Príbeh, ktorý na prvý pohľad pripomína rozprávanie starej matere, na druhý telenovelu a na tretí modlitbu. Duša sa otvára a lieči cez jedlo. Čarovno sa stretáva s drsným životom v pôvabnej harmónii. Táto kniha bola pre mňa veľmi upokojujúca a zároveň rušivá, ale tak správne ako to majú vo zvyku knihy, čo sa usadia v srdiečku. Takto sa pre mna píše o tradíciách, o mystike, o jedle, o krutosti a neospravodlivosti, o veľkej láske, o sexe, o šialenej dobe, o umieraní. Skrátka o všetkom podstatnom.
Teraz čítam ďalšiu od Laury Esquivel, Malinche, ktorá je snád ešte o kus lepšia - inšpirovaná skutočnou postavou mayskej tlmočníčky a milenky Hernana Corteza.
Myslím, ze idem trochu s krížom po funuse a zlata éra tejto knižky už možno pominula, ale možno sa stále nájde niekto, kto nad ňou váha.
Senzuálny, nostalgický príbeh pre ozaj trpezlivého čitateľa o dobách dávno minulých. Dobách haciend, veľkostatkárskych dynastií, zbožných dám, španielskej chrípky (ale pozor v Mexiku) a pomaly narastajúceho chaosu mexickej revolúcie. Sofiu Segoviu niektoré anotácie nazývajú ďalším Marquezom alebo Allende. Zrejme kvôli prvkom magickeho realizmu, ktoré pre mňa predstavovali svetlejšie momenty v inak bohužiaľ rozvláčnom príbehu s predvidateľnými postavami s čiernobielym nádychom. Záver sa dal tušiť cca od prvej tretiny knihy. Najviac sa mi páčila postava mystického, dobrotiveho Simonopia, najdúcha narodeného s ráštepom, obdareneho špeciálnym spojením s včelami a víziami. Tiež niektoré spomienkové pásma, vykreslenie smrti a krajiny bolo dojemné, také krásno pomiešané so smútkom.
Porovnávať však Šepot včiel so Sto rokmi samoty alebo Domom duchov by nebolo fér; ani voči literárnym velikánom magického realizmu , a napokon ani voči Segovii. Načo siahať hned po vrchných priečkach, knižka može byť zážitok aj bez toho, aby vošla do dejín literatúry. Ale dovolím si pár dôvodov, prečo Šepot včiel podľa mňa pokryvkáva. Po prvé, postavy sa u Marqueza a Allende vyvíjajú, niekedy sú z nich na konci knihy úplne iní ľudia, a predsa si svojím vývojovým oblúkom prešli organicky a pôsobia uveriteľne. U Segovii som si vývoj postav akosi nevšimla. Po druhé, spomínaní spisovatelia boli poctivými kronikármi malých dejín rozvratených rozmarmi tých veľkých a nedržali nikomu stranu. Vedeli, že doba zomlela každého rovnako, bezohľadu na spoločenské stavy a ideológiu. Segovia rozpráva dejiny netradične optikou morálne plus mínus dokonalého veľkostatkára, ktorému bakaný štát a revolucionári chcú odňatí sväté právo na pôdu jeho predkov; na druhej strane sa veľa nedozvieme o sluhoch a nádejníkoch, ktorí u veľkostatkára pracujú. Jediná naozaj až démonicky (a smiešne) zkazená postava je napočudovanie bezzemok Anselmo. Možno som príliš načuchla sociálnym realizmom, ale latifundista- dobrák a chudobný roľník - zloduch je v latinoamerickej literatúre dominovanej ľavicovými intelektuálmi celkom nóvum. A úprimne, nepresvedčilo ma. Nebrala by som to ako mozaiku mexickej revolúcie. Radno si prečítať viac z faktografickej literatúry a ďalších beletristov na vyváženie, ak si chce niekto urobiť názor na mexické dejiny, ale to len naokraj. A do tretice, síce zbožňujem príbehy prerozprávané z pohľadu viacerých protagonistov, ale u Segovie sa to zvrhlo na opakovanie už niekoľkokrát povedaného. Výpoveď inej postavy k príbehu často podľa mna ničím neprispievala.
Knižka ma ale navnadila na objavovanie ďalších mexických autoriek a poviem vám, Laura Esquivel to u mňa vyhrala na celej čiare. Milujem, ako jednoducho, a zároveň podmanivo píše. Tiež magický realizmus, silné ženské hrdinky a miestami riadny bizár. Odporúčam.
