Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kodaňska trilógia
Tove Ditlevsenova
Autobiografická trilógia dánskej poetky a prozaičky, podľa mnohých najvýraznejšieho hlasu v dánskej literatúre minulého storočia. O tomto faktografickom zákulisí som síce nemala potuchy, keď som po nej siahla, ale hneď na prvých stránkach ma uchvátilo sugestívne rozprávanie pretkané trefnými opismi, ktoré dokonale načrtli atmosféru kodaňskej robotníckej štvrte Verstebro dviatsatych a tridsiatych rokov, kde spisovateľka vyrastala. Mala nespochybniteľný talent plasticky a uveriteľne prerozprávať realitu okolitého sveta a vyextrahovať podstatu ľudí, ktorí tú realitu tvorili, od najmalichernejších epizód susedkynej dcéry po celospoločenské javy. Jej jazyk sa mení z detského na dospelý postupne, ako spisovateľka dospieva a rozširuje sa jej vnímanie a chápanie. Rodičia, brat a celá štvrť prechádza prerodom z čarovného miesta vybudovaného na pieskovisku detstkej fantázie na síce stále čarovné, ale nebezpečnejšie a oveľa menšie miesto, poznačené biedou a nedostatkom. Poetické obrazy a schopnosť nájsť neprvoplánovú, skrytú krásu v špine bežných dní sa nikdy úplne nevytráca. Tove Ditlevsen prežila krkolomný život, hoci sa oň nesnažila a človek má pocit, že ním preplávala bez aktívneho riadenia a pričinenia. Akoby sa v spisovateľskej komunite ocitla vylučovacou metódou - nič iné robiť nevedela, len písať básne a číta knihy, aj keď tieto ducha povznášajúce činnosti v jej blízkom okolí nikto plne neocenil. V klube spisovateľov začala ale jej hviezda prudko stúpať a v roku 1947 po vydaní zbierky “Blikajúce svetlá” sa stala národným umeleckým pokladom a to navzdory mladému veku a faktu, že bola ženou a nadovažok s robotníckym pôvodom. Je zaujímavé sledovať prechod do sveta umenia a veľkej spoločnosti, v ktorom dlho zostáva naivným, ale o to trefnejším pozorovateľom. Štyri po sebe nasledujúce manželstva sa jej tiez akoby prihodili čisto náhodou. Zmes fascinujúcich, spletitých vzťahov, kde sa obaja navzájom využívajú, je skor smutné čítanie.
Život Tove rozhodne stojí za prečítanie, a čítala by som do poslednej strany, aj keby sa nejednalo o slávnu dánsku poetku.
Fontana di Trevi od Gabriely Adamesteanovej je prierezom do myslenia krajiny, Rumunska, spotvorenej navrstvením totalitných, neslobodný režimov. Od kráľa Karola, fašistický puč maršála Antonescu, cez sovietskú okupáciu v 50-tych rokoch, vládu kultu osobnosti Ceausescu až po tzv. demokratických prezidentov poslednej dekády minulého storočia. Bohužiaľ každá zmena režimu vyextrahovala zdá sa to najhoršie a zatriasla základmi spoločnosti a morálnym kompasom jednotlivicov. Ťaživá atmosféra nedôvery, podozrievania a pragmatizmu preráža skrz všetky kapitoly rumunských dejín krkolomného 20. storočia.
Letitia, imigrantka sa vracia na prelome letopočtov na návštevu rodnej Bukurešti s nádejou na reštitúciu pozemkov svojho otca, ktorý ich vlstnil ako bohatý aristokrat pred kolektivizáciou viac než dosť, až kým mu ich komunisti neodňali rovnako ako pobyt na slobode. Letitia, hoc bez valného nadšenia stretáva ústredné postavy svojho bývalého života - priateľov, kolegov, milencov- uviaznutých v nostalgii, zničených, zatrpknutých a neschopných prestaviť sa na zle zvládnutý kapitalizmus. V jej spomínaní ožíva spletenec tráum ako výsledok kríženia osobných dejín s tými veľkými, celospoločenskými. Aj keď mi po čítaní tejto knihy zostalo ťažko a otupno, som rada, že sa mi pod ruku dostala táto ukážka ničím neriedeného realizmus.
Čo ma zarazilo najväčšmi bola absolútna absencia dôvery v spoločnosť, ľudstvo, ale aj ľudí - jednotlivcov. Letitia bez pátosu, cynicky avšak v zhode s reáliami komentuje pretvárku, bezbrehé prospechárstvo, pokrytectvo alebo naopak nahlúplu naivitu vo svojom okolí, nešetriac ani svojich najbližších, každý má maslo na hlave. Tento ponurý obraz vlčej sociéty nemizne ani po vianočnom prevrate v 89tom. Práve naopak, príšerná privatizácia v praxi znamenala ničím nezaslúžené disproporčné zbohatnutie niekoľkých a prepad uz aj tak mizernej životnej úrovne mnohých. Nezamestnanosť, rozpad socialistického hospodárstva vyústil do niekoľkých nepálených nepokojov a mini prevratov, čo rozhodne neprospelo k zjemnocitneniu spoločnosti. Človek nevie, ktoré pasáže deprimujú viac - sivá, žlezná vláda Ceausescu, kde sa ľudia boja aj nesprávne obliecť, rodiny sú prelezené špiclami Securitate a nikto sa nepriznáva k svojim blízkym väzneným z ideologických dôvodov alebo tie z nových časov stupňujúceho sa mizérie, chaosu, korupcie a odlivu finančného a ľudského kapitálu za hranice. Vskutku protivné sledovať ambiciózne svine, čo sa nehanbili uzurpovať si titul rýchlo kovaných demokratov, zatiaľ čo skutoční disidenti končili využití a často aj pošpinení v niekoho politickej kampani. Nakoniec odchádzajú znechutení z verejnej scény, nechávajúc budúcnosť národa v hamižných paprčiach privatizérov. Ako Slovensko len o pár tried brutálnejšie, ale mechanizmus vpodstate rovnaký.
Skľučujúce čítanie o tom, ako každá zmena režimu chytila pod krk “slušných” ľudí a donútila ich ku kompromisom. Niet, čo závidieť.
Autorka bola mimochodom jednou z hlavných postáv prevratu v 89tom a mám silný dojem, že v knihe čerpala z vlastných skúseností. Dúfajme, že naše časy k nám budú milostivejšie.
Veľmi som sa potešila, keď som ju "zbačila” pri neplánovanej prechádzke kníhkupectvom. Tak je vonku už aj tretia z "trójskej série” od Pat Barker, čo sa isto počíta medzi tie lepšie zvesti v knihomoľskom univerze. Moje nadšenie trochu schladilo rýchlo nadobudnuté poznanie, že Baker hodila moju milovanú postavu Briseis cez palubu a hlavnou rozprávačkou sa stala pomocná Ritsa sprevadzajúca bývalú trojskú princeznú a apolónovu kňažku, Kasandru, pri vynútenej plavbe do Mykén po boku vskutku odpudivého Agamemnona. Uznávam, že ak by mala autorka ďalej čerpať z "overených" zdrojov t. j. Homérovej predlohy v Iliade a Odysei, ťažko by mohla pokračovať v stopovaní Briseis, keďze po Achillovej smrti prakticky mizne zo scény. Čiže vrámci príklonu k pôvodnému eposu dáva rozhodnutie zamerať sa na Kasandrin príbeh zmysel, hoci nepatrí do okruhu mojich obľúbených mytologických postav a stále ma škrie, že Brisein osud zostáva tak bezočivo nedokončený, zavesený v rozprávačskom limbe. Celkovo sa po The Voyage Home neviem ubrániť dojmu, že Barker sa a priori vyhýba uzavretým koncom. Len či to nebude naškodu.
Musím, ale férovo uznať, že po pár kapitolách som úspešne zabudla na Briseis a nový príbeh troch nesmierne odlišných žien, ktorý The Voyage Home ponúka, bol natoľko pôsobivý a realistický vykreslený, že vo výsledku neprekáža ani notoricky známy koniec, pretože ten vôbec nie je podstatný. Temnému čaru prepletenej tragédie večne nevypočutej prorokyne Kasandry, jej pragmaticky zmýšľajúcej otrokyne Ritsy a zhrdenej kráľovny Clytemnestry, inak zákonitej manželky Agamemnona, sa napokon ťažko odoláva. Každá v diamentrálne inom postavení, každá zronená svoju osobnou tragédiou, každá si nesie inú históriu a povahovú výbavu. Každá je ale svojím spôsobom v bezvýchodiskovej situácii, a to nemôže dopadnúť dobre. Tieto antagonistické ženy spája iba jediný záujem- túžba po pomste a nenávisť k Agamemnonovi, neľudskému dobyvateľovi Tróje.
V knihe sa opakujú obrazy násilia, krivdy, ženského utrpenia, ale podobne ako v prvých dvoch dieloch série cez bezútešnosť a rozvrat presakuje hlas a odvaha ženských hrdiniek, ktoré bojujú ak nie aj priamo o fyzický život, tak minimálne o svoju dôstojnú budúcnosť. Trochu ma vyvádzalo z miery, že uvažovali až podozrivo moderným dojmom na hranici metoo a miestami sa autorka prekecla a použila na môj vkus až príliš súčasný slovník. Tento defekt som v prvých dvoch knihách nespozorovala, tak ma trochu zaskočil. Na druhej strane kvitujem, že Barker neskĺzla k čierno- bielemu zobrazeniu postav a démonizácii gréckych bojovníkov, boriteľov Tróje. Dokonca spupný a bezohľadný Agamemnón pôsobí pri bližšom pohľade krehko a vzbudzuje istú dávku súcitu. Schopnosť príbeh živo, plasticky vykresliť, preniesť čitateľa tisícky rokov v čase, to nie je veru jednoduché zadanie, ale Barker ho znovu dôstojne zvládla. Neľutujem, že som po nej siahla.
Nič pravdivé od Veronica Raimo, v talianskom originále “Niente di vero”, má ešte jeden nie tak úplne skrytý význam a verím, že ho tam autorka prepašovala úmyselne, a to “nič nové o Veronike” (skrátene Vero), ktorá je v knižke rozprávačkou a prvou dámou príbehu. Tiež nebude náhoda, že samotná autorka je nositeľkou toho istého mena. Vero alebo pre niektorých aj Verica glosuje zákruty vlastnej existencie s nadsádzkou a “božím” ironickým humorom, prerážajúcim cez nánosy menších, či väčších tragédii. Polemická, chaotická, perfektná a tak ľudsky príjemne mimo, a zároveň v istých momentoch dokonale k veci. O niečo filozofickejšia Bridget Jones, kronikárka dnešnej doby bez pátosu a servítky. Vôbec sa nešetrí a čitateľa tiež nie; zástup zprehádzaných čŕt z detstva, puberty a dospelosti ako listovanie chaotickým albumom.
Svieže, trochu šialené obrazy preskakujú a valia sa ako voda, čo sa v istom bode rozparádi a vyleje z brehov. Alebo z menej náročných kuchynských metafor, káva kypiaca v koťogu. Obidva výjavy mám v čerstvej pamäti z posledných dní a nejak sa mi spojili s touto živelnou knižkou. Verin život zrelý na hrubú zložku u psychiatra, ale vtipne, prevtipne vyrozprávaný mieri priamo na srdce. Pociťujem k nej bezhraničneé súznenie a sympatie; ak by som si mohla vybrať totálne odbrzdenú náhradu za moje konvenciami a zdravým rozumom zviazané ja, vyzeralo by približne ako ona. Tiež by písalo o štvrtej ráno doktorovi SMS-ky, že soniferiká nezaberajú. Páči sa mi, ako Vero neuhýba pred ničím a hľadí životu priamo do očí, vrátane hajzlov a pokrytcov, čo sa u nej vystriedali.
Číta sa to až závratne ľahko, ale zostane vám podivný suvenír mierne znepokojivých scén a dialógov, zrejme nadlho, možno až navždy. Ak by to z môjho výlevu nebolo jasné, treba prečítať a zažiť
Dunajská Streda, mrazivé a depresívne 90-te roky poznačené terorom mafiánskych bánd vylíčené vo výpovediach troch žien rôznych generácii, susediek v rovnakej bytovke. Každá je iná, ale všetkým trom pošramotili život primitívne mafiánske gangy, aj ked každej iným spôsobom. Úprimné, priame a. neprikrášlené rozprávanie, z ktorého vstávajú vlasy dupkom. Človeku sa chce kričať a neubráni sa frustrácii z toho,že polícia toto kruté bezvládie zákona a zdravého rozumu dopustila.
Kniha je písaná stručným reportážnym štýlom, ale to neznamená, že by sa pokúšala o novinársku presnosť. Úplne vypúšťa mená členov gangu a nájdeme v nej iba jeden reálny dátum. Nie je to vhodná voľba, ak sa chcete dozvedieť viac o fungovaní dunajskostredeckej mafie alebo o vyšetrovaniach. Kniha sa plne sústredí “iba” na v médiách dosť opomínaný pohľad obetí a nastienenie atmosféry, v ktorej sa trápili bežní smrteľníci ponechaní na zlovoľu ničím nelimitovanej mafie. Text sa tiez míňa akémukoľvek pokusu o mafiánsku kovbojku v štýle Arpáda Soltésza. Zároveň sa však nejedná o psychologickú sondu traumatoizovaných obetí.
S touto neurčitosťou súvisia aj moja kritika. Tému považujem za neskutočne atraktívnu, zvlášť pre môj ročník, čo prežil 90-te roky v ochrannom váku základnej školy a hrubokrkých ohyzdov si pamätá iba z opatrného rozprávania rodičov. Výber temy teda na jednotku s hviezdičkou, ale štýl písania dosť chabý. Vety príliš jednoduché, dialógy patetické, časové nezrovnalosti. Prišlo mi, že autorka podkutá v reportážnom štýle, narýchlo nahádzala vypočuté príbehy do formičky rádoby beletrie.
V každom prípade, klobúk dole pred odvahou žien, ktoré prehovorili a aj autorkinou motiváciou písať o tejto tristnej kapitole našich dejín. Budem jej držať palce pri ďalšom spisovateľskom úsilí a snáď sa jej podarí prekonať evitovský štýl.
Chvála do nebies. Žiadna veselohra, ale brutálne úprimná kronika prežívania v citovo a materiálne vyprahnutom Kišineve, smutný sprievodca osudom siroty Lastočky od útleho veku koncom 70. rokov až po súčasnosť. Lastočka vyrastá na pozadí tzv. veľkých dejín, ktoré sa kruto prepletú s tými jej “malými” čisto súkromnými a natrvalo poznačia jej identitu a hľadanie miesta v živote.
Páčilo sa mi, že autorka používala jazyk, ktorý zodpovedal aktuálnemu veku Lastočky a počas rozprávania sa tak prirodzene transformoval s rozširovaním jej chápania. Tiež je majsterkou kruto trefných opisov, ale napriek mrazivému marazmu sa jej podarilo predestilovat kvapky poézie.
Postavy jednej Kišinovskej bytovky, tvoria svet a vetché orientačné body Lastočky- dieťaťa, teenagerky, ženy. Ani jedna z postáv sa nedá jednoznačne zaradiť do tábora tých dobrých alebo skazených, každá prináša istú múdrosť, zlyhania, previnenia a pokánia, a tým pridáva na hodnovernosti charakterov vystavených zložitej, neprajnej dobe. Žiadne moralizovanie, ale prosté svedectvo, nabádajúce k empatii. Tibuleac sa zázračne vyhla melodráme, patetickemu jazyku alebo bezobsažnému hromadeniu opisov, práve naopak, podarilo sa jej rozohrať pútavý dej a postavy ma chytili za srdce. Rovnako odolala pokušeniu prvoplánovo šokovať za každú cenu. Paráda do poslednej strany.
Ak sa chystáte do Moldavska, rozhodne k obligátnemu historickému okienku na wiki, pridajte aj túto knižku.
Sára žije anonymný, pokľudný život v Írsku, kam sa uchýlila po opustení svojej bosnianskej domoviny. Idylku nevzrušenej každodennosti nabúra telefonát od stratenej priateľky z detstva, Lejly, ktorá sa ozýva po dvanástich rokoch. Lejla nepochopiteľne presvedčí Sáru vydať sa na cestu do rodnej Bosny a následný krkolomný roadtrip do Viedne. Súčasná Bosna sa prelína s tou minulou, kde obe priateľky prežívali svoje detské roky v hustnúcej atmosfére pred juhoslovanskou vojnou a dospievaním si prešli v pochmúrnom vojnovom a povojnovom marazme. Žiadna krv, vybuchujúce bomby a hladovanie, vojna sa obšmieta v texte len v náznakoch, ale napriek tomu z nej pichá pri srdci. Sledujeme dve antagonistické hrdinky, ktoré sa navzájom vyzývajú, štýlu, prekvapujú, vyhraňujú, rozchádzajú, ale vždy ich napokon opäť zvedie dokopy akási záhadná sila vzájomnej fascinácie.
Dynamika ich ambivalentneho vzťahu a túžba tromfnúť jedna druhú pripomína Moju Geniálnu Priateľku od Ferrante.
Poetická, viac tragi nez komická sonda do Bosny a tráum jednej generácie, do pokusu uniknúť pred démonmi minulosti. V tejto melanchóliou presiaknutej knihe sa toho veľa nedeje, dej dokopy na tri riadky, a predsa má svoju uhrančivú silu a čitateľa drží v pozore. Autorka sa vyhrala s relativizáciou pamäte, nie je jasné, čo sa odohralo skutočne a čo je len výsledok skreslených spomienok, snov a nočných mor. Vzťah obete a vinníka sa tiež preklápa.
Od záveru som ale predsa len čakala viac. Tiež som si priala, aby Lejla okrem nekonečne iritujúcej stránky mala aj skrytý hlbší rozmer.
Verdikt znie: výborne čítanie, ak sa chcete naladiť na Bosnu a chaos, ktorým si prešla vojnová generácia. Ak čakáte veľkolepý príbeh, radšej nie.
Upozornenie, knižka sa tak úplne nehodí k slnku a koláču a nežnej, nevinne pôsobiacej obálke tiež netreba veriť.
Ľahko sa čítajúce pásmo, nakladajúce ťažké témy. Text zhypnotizuje čitateľa natoľko, že nemôže knižku pustiť z ruky, hoci by aj chcel a tak bezmocne hltá ďalej znepokojujúce obrazy detstva a dospievania v jednej nefunkčnej rodine, pričom alkoholizmus zďaleka nie je jediný problém. Minulost sa mieša s prestrihmi do rovnako smutnej súčasnosti, kde bývalé dieťa vystupuje ako nevyliečený, stále otrasený a porravde dosť otrasný dospelý. Autorka rozpitvala postavy až na samú dreň a výborne nastienila atmosféru 90-tych rokov na východe republliky s celou malomestkou mentalitou. Zvlášť sa mi páčila východniarčina a pojmy, ktoré vo mne evokovali spomínaný na letné prázdniny u našej babky na východe v približne rovnakom období.
Knižka je zbesilou spoveďou a výpoveďou bez servítky, nešetriaca nikoho a už vôbec nie narátorku, s morbidným potešením odkrýva každé pokrytectvo kašľúc na falošnú slušnosť (áno, sú tam aj vulgarizmy, dokonca celé kopy, ale každé silnejšie slovo pôsobí navýsosť prirodzene a myslím, že schovávať sa za útlocitnejšie pomenovania by ublížilo príbehu; vyspelí čitatelia to isto predýchaju, ba čo viac pár ostrých výrazov iba umocní ich zážitok a empatiu k postavám).
Táto kniha je pre mňa drámou, o tom, ako ľudia nevedia žiť. Ako sa zanedbaná citová a iná výchova reťazí naprieč generáciami. Ako sa zranenia menia na nenávisť, zvlášť nenávisť k samému sebe. Ale aj kniha o slepých škvrnách našej spoločnosti a o sklone obviňovať obete. Autentická, silná, nahnevá a rozosmutní. Čistá kniha o špinavostiach života. Kiež by prispela k tomu, že budeme k podobným nešťastným prípadom viac pozorní a prestaneme kastovat a zjednodušovať.
Čitateľa určite udrží v bdelom stave, okrem iného aj tým, že autorka bez varovania mení časové linky a rozprávačské osoby - ja, ty, ona. Cestovanie v čase je náhle z vety na vetu, ale našťastie naznačené iným fontom. Napriek pohrávaniu sa s časom ako pri pretáčaní magnetofónovej pásky - čiže predjímaniu budúcnosti a hneď pretáčaniu vzad, si kniha udrží nadväznosť.
Priznám sa, že mne osobne nesadol koniec. Trochu mi to pripadalo, že autorka nevedela, ako svoje pásmo ukončiť. Okrem toho však môžem túto silnú knihu iba odporúčať. Ak na Vás urobila dojem “Táto izba sa nedá zjesť”, určite vyhraďte čestné miesto na poličke aj tejto.
