Maria Luísa je inteligentná, vtipná, talentovaná a ... tučná.
V detstve sa jej posmievali, v mladosti ju zradil milovaný muž, ona je však odhodlaná vydobyť si svoje miesto pod... Čítať viac
Maria Luísa je inteligentná, vtipná, talentovaná a ... tučná.
V detstve sa jej posmievali, v mladosti ju zradil milovaný muž, ona je však odhodlaná vydobyť si svoje miesto pod slnkom a nájsť šťastie. Musí sa však vysporiadať... Čítať viac
Tento produkt síce máme aktuálne na sklade, máme však už iba posledné kusy a ďalšie už nemá ani distribútor, preto je možné, že bude onedlho úplne vypredaný. Ak ho chcete mať, ponáhľajte sa!
Chcete si túto knihu požičať z knižnice? Toto je zoznam knižníc, v ktorých ju majú. Po kliknutí na názov vás presmerujeme priamo na stránku knižnice, kde si môžete overiť jej dostupnosť a prípadne ju aj priamo rezervovať.
Tučná
Isabela Figueiredo
Maria Luísa je inteligentná, vtipná, talentovaná a ... tučná.
V detstve sa jej posmievali, v mladosti ju zradil milovaný muž, ona je však odhodlaná vydobyť si svoje miesto pod slnkom a nájsť šťastie. Musí sa však vysporiadať...
Maria Luísa je inteligentná, vtipná, talentovaná a ... tučná.
V detstve sa jej posmievali, v mladosti ju zradil milovaný muž, ona je však odhodlaná vydobyť si svoje miesto pod slnkom a nájsť šťastie. Musí sa však vysporiadať s bolestnou osamelosťou, komplikovaným vzťahom s matkou, neskôr smrťou oboch rodičov či (ne)naplnenou túžbou po dieťati. Útechu nachádza v písaní, umení a nemom porozumení so psami. Rozhodne sa podstúpiť gastrektómiu a radikálne schudne, no jej najväčším víťazstvom je prijatie samej seba a odpútanie sa od muža jej života, čo spôsobí nečakaný zvrat udalostí...
Preklad a vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
,,Aké pekné je moje telo! Aká som pôvabná tučná žena! A silná! Prečo som to nepochopila skôr? Prečo som celé roky počúvala ostatných?,,
,,Som tu len na prechodný čas, aby som sa posunula ďalej, som zo železa a nikto ma nebude ohýbať. Aj keď mlčím, stále som to ja so všetkým, čo sa vo mne tvorí a vyrovnáva.,,
Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.
Tak trochu autobiografický román autorky má zaujímavé členenie, kde jednotlivé kapitoly predstavujú miestnosti bytu. Hlavná hrdinka, ako to už naznačuje názov románu, je tučná, ale veľmi milá, inteligentná a vtipná. Ako sa vysporiada so zradou milovaného muža a so svojimi bolesťami a túžbami? To sa dozviete, ak sa rozhodnete román si prečítať. A popri čítaní si môžete vypočuť aj hudbu zo zvukového epigrafu, ktorý autorka odporúča v úvode knihy.
Tučná nie je kniha, ktorú som čítala, Tučná je kniha, ktorá sa mi udiala.
Prelína sa v nej najvyššia abstrakcia filozofie s ostro grafickými opismi fyziologických procesov, presne moja šálka kávy.
Tučná má nadhľad a ostrovtip, ktorý skutočne náleží len niekomu, kto na vlastnej koži zažil kultúrny a spoločenský nesúlad.
Ako feministka veľmi rada vidím dielo zhmotňujúce tvrdenie “súkromné je verejné”. V mojich očiach je román Tučná práve týmto. Je ako károvaná látka, v ktorej sa priadze individuálneho mikrokozmu pretkávajú s dianím obrov ako spoločnosť, dejiny či politika. Zbožňujem to.
A ani to nie je všetko. Isabele Figueiredo sa okrem abstraktného sobášu osobného s politickým podarilo vytvoriť jedinečnú zmes. Také brutálne a skutočné, hovoriť o trápeniach tučnej ženy s jej tučnotou, pomedzi ledabolé komentáre o kolonializme.
Tento román nemá všetko, Tučná má viac. Zachytáva divnosť (každého) vzťahu dcéry s matkou, ale činí tak bez zbytočnej kritickosti dcéry-rozprávačky. S nádychom samozrejmosti a hlavne s kopitou vlečkou citu sú v tejto knihe bok po boku znázornené momenty strachu, nádeje, lásky, sily, bolesti, hanby, odlišnosti a súdržnosti, vďaky.
Tučná je aj román plný bohovského senzualizmu. Cítim všetky opísané chute a vône, vidím farby a svetlo dopadajúce do bytu v konkrétnych uhloch. Isabela Figueiredo majstrovsky robí z bytu, ktorý rozprávačka zdedila po rodičoch, postavu. Evokuje mi to gotiku alebo magický realizmus, ale ide o tak nádherné vyplynutie, prirodzené, nenásilné.
Milujem tučných ľudí. Silných. Sú lační po živote rovnako ako po jedle. Cítia sa prázdni a úmorne sa snažia zaplniť. Sú neochvejní vo svojom pocite nedostatočnosti.
Povedzte mi čo je lepším symbolom ľudskosti?
Napokon nenakoniec, oceňujem nelineárne rozprávanie a kompozíciu. Táto kniha je ako náhrdelník (predpokladajme, že ten znározňuje lineárnu chronológiu, čiže gorálky sú naň navliekané v striktnom poradí). Tento náhrdelník sa jedného dňa roztrhol, jeho gorálky sa rozkotúľali do všetkých strán, kým ich niekto trpezlivý nepozbieral, neponavliekal na gumičku po svojom, a výsledok je krajší než pôvodný šperk. A nikoho netrápi, že niektoré gorálky chýbajú - zostali pod gaučom alebo v škárach medzi parketami - možno raz budú patriť niekomu inému, ak sa odváži skloniť sa a (po)zdvihnúť ich.
Autorka Isabela Figueiredo vo svojom románe dokonale vykreslila obraz ženy, ktorá nezapadá do aktuálnych normatív krásy. Hoci je Maria Luisa vtipná, inteligentná a veľmi milá, je pre tento svet príliš veľká, a tak ostáva nepovšimnutá v tieni dokonalých tiel. Toto nie je kniha len o živote tučnej ženy, je o všetkých ľuďoch, ktorí sú proste príliš. Príliš chudí, zubatí, ušatí, *doplňte si iné adjektívum*,…
Figueiredo si rozhodne servítku pred ústa nedávala. Štýl písania je je surový, chladný a tvrdý, presne taký, akí sme k sebe sami, keď sa navzájom súdime podľa chýb, a nie podľa našich dobrých vlastností. Román nám nastavuje zrkadlo a je len na nás, čo sme si z neho schopní odniesť. Každopádne to bolo zaujímavé čítanie, plné pekných a dôležitých myšlienok, takže Vám túto knižku vrelo odporúčam.
Ó, a ešte sa mi veľmi páčilo, že na začiatku knihy bol zvukový epigraf s asi dvadsiatimi pesničkami. Takže výber hudby ku knihe bol jednoznačný.
Z Portugalského inštitútu som ešte nečítala nič, čo by ma nenadchlo. Isabela Figueiredo píše o svojom živote, aj keď nie priamo. Píše o živote inteligentnej, vtipnej, talentovanej a živelnej ženy uväznenej v tele, ktoré je pre tento svet príliš veľké. Jej úprimnosť je odzbrojujúca. Je jedno, či je človek odmietaný kvôli tomu, že je tučný, chudý, čierny, biely... vždy je to zdrvujúca nálož, ktorú si nikto nezaslúži niesť.
"Keď som bola malá, mama mi hovorievala: "Si neporiadna, si neposlušná." Páčilo sa mi, že ma sekíruje, že je ku mne tvrdá, akoby som bola zviertako, ktoré treba skrotiť. Páčilo sa mi to, lebo. Bola to naša vojna. Naša trpká láska ... ... ... Svet je tu na to, aby jej slúžil. Neznesiteľné! Má preležaniny na členku a na pravom boku, natieram jej ich betadinom a pomádami. Mám ju rada. Neznášam ju. Keď zomrie, nebudem mať už nikoho. Kedy už zomrie? Nezomieraj!"
"Celý deň som bola zamyslená a smutno šťastná ako človek, ktorému znezrady vyjde niečo, čo si veľmi želal: dieťa, červený diplom či uverejnenie článku, ale nemá sa s kým podeliť o výkrik radosti. Víťazstvo osamelých nemá svedkov a život v samote robí človeka ešte osamelejším. Nikto na nás nepozrie s hrdosťou. Nikto nám nepovie slovo uznania."
"Nedokážeme vidieť v rodičoch bytosti, ako sme my; podobne ani oni nedokážu vidieť v nás ľudí, akými boli sami, skôr než sa z nich stali ľudia, akých poznáme my. Jedni sme pokračovnaím druhých ale zo strachu sa pred sebou schovávame."
Petra G.
Neoverený nákup
21.4.2024
Kniha je zjavne napísaná čerpajúc s autorkinho životného príbehu a je napísaná neuveriteľne sviežo, napriek tomu, akými ťažkými obdobiami prešla. Jej úprimnosť je odzbrojujúca. Je jedno, či je človek odmietaný kvôli tomu, že je tučný, chudý, čierny, biely, vždy je to zdrvujúca nálož, ktorú si nikto nezaslúži niesť.
Ako to vidíte vy? Sú ľudia s vyššou váhou v spoločnosti diskriminovaní? Stretli
Hoci tento román nie je autobiografia, autorka má s hlavnou postavou veľa spoločného.
Luisa nemala ľahký život. V 1975 po vyhlásení nezávislosti Mozambiku ju rodičia poslali do Portugalska. Vzťah s mamou mala veľmi zvláštny. Ako by tá mať nebola stotožnená s tým, že má dcéru.Má dva domovy, ale ani s jedným nie je spokojná. Jedným domovom je byt rodičov a druhým je jej vlastné mohutné telo.
Jediná kamarátku ju vlastne len využívala.
O najväčšiu lásku prišla, lebo kamoši sa mu smiali, že si narazil ťažkú váhu. Zbabelec.
Tučibomba je jej druhé meno. Rozhodne sa podstúpiť gastrektómiu, aby konečne schudla. Raz,, Tučibomba "=navždy Tučibomba, či si tučný a hoc aj schudneš, aj tak si tá Tučibomba, ktorá schudla. To však nie je návod ako nájsť šťastie milí moji. Tým je poznanie a uvedomenie si, aká dôležitá je sebaláska.
Akoby Luisa stále musela niekomu niečo dokazovať,že aj napriek svojej vyššej váhe je predsa aj ona ľudská bytosť. S citmi, cieľmi, snami.
Isabela veľmi dobre vystihla ako tučný ľudia celý život žijú v tieni tých dokonalých tiel. Ako sú len príveskom tých štíhlych. . Len kulisa. Častokrát si niekto vďaka nim vybuduje svoje postavenie, lebo veď to je úžasné, že sa kamaráti s tou tučnou osobou , ktorú všetci prehliadajú, hoci je nadrozmerná. WTF?!?! Aký je tento svet divný, celá spoločnosť má nezmyselné nároky na ostatných. Prečo?
Príbeh je rozdelený do viacerých kapitol, ktoré nesú názvy miestností bytu, v ktorom býva s rodičmi. Každou kapitolou je opísaná iná časť života hlavnej postavy. Kapitol je málo a sú celkom dlhé. V úvode sa nachádza aj hudobný playlist. Niektoré piesne som si vypočula a myslím, že by dokonale vystihli aký pocit nám má príbeh navodiť.
A keď sa konečne dostanete na koniec nájdete tam rozhovor s pani Isabelou.
Monika
Neoverený nákup
31.7.2022
Isabela Figueiredo napísala dôležitú knihu o tom, ako veľmi vedia ovplyvniť náš život a náš obraz o nás samých nepísané štandardy hlboko zakorenené v spoločnosti o tom, čo je normálne, čo sa nám má páčiť, čím a kým by sme mali chcieť byť ... Podobné knihy by sa mohli volať napríklad aj Ušatá, Nosatá, Tehotná v štyridsiatke a dalo by sa pokračovať ďalej ...
.
Autorka má vynikajúci štýl, píše trefne, dostane sa vám až pod kožu, no nesnaží sa vo vás vyvolať pocit súcitu, hnevu alebo apatie. Ona len nastavuje zrkadlo a chce, aby sme sa doň pozreli a konečne precitli. Možno v ňom uvidíme kúsok Marie Luisy a možno kúsok jej mamy ... No každopádne, je len na nás, či dokážeme prijať samých seba takých, akí sme, či sa dokážeme ohradiť voči neopodstatneným výčitkám spoločnosti, či dokážeme naplno žiť
Kniha Tučná je intenzívna nálož tém napísaná famóznym štýlom. Tak by som vyjadrila môj zážitok jednou vetou. Napriek mnohým výborným recenziám boli moje očakávania preskočené vysoko nad pomyselnú čiaru.
Spolu s hlavnou postavou, Mariou Luísou, sa ponevierate po miestnostiach ich portugalského bytu. Zákutia bytu oživia všetky vaše vnemy, a pritom sa vám pred očami budú odvíjať úlomky jej života. Niektoré spomienky vyznievajú úsmevne, iné sú smutné či priam bolestné, ale všetky do jednej opísané tak autenticky a uveriteľne, že sa ich pevne chytíte, aby ste uvideli čo najviac.
Maria Luísa predostiera svoj holý život bez príkras, zachádza do detailov, nerobí zo seba naoko pekný obrázok, hoci vo svojej úprimnosti a ľudskosti ním je, aspoň pre mňa. Veľa spomína mamu a otca, akí boli, aké mali presvedčenia a hodnoty, aký bol ich vzájomný vzťah, ako z tohto sveta odišli, čo jej zanechali. Zavše spomenie historický kontext udalostí. Upriamuje pozornosť na svoj študentský život a na ľudí, ktorí s ním boli spätí. Ukazuje veľa bolesti, ktorej musela čeliť, no zároveň ešte viac odvahy popasovať sa s tým, čo jej život prichystal... odlúčenie od rodičov, boj s vlastným telom, nestále vzťahy s mužmi, nenaplnená túžba po dieťati, život v osamelosti.
Mariu Luísu nebudete ľutovať, budete vďaka nej veriť v reálny život a v to, že každý má nejaký ten svoj príbeh a zvyčajne býva takýto dokonalo nedokonalý.
Hoc je Maria Luisa veľmi inteligentná, rozhľadená, vie byť poriadne vášnivá, má skvelý zmysel pre humor, slovo "tučná" je to, ktorým ju zväčša definujú iní a ani ona sama nerozmýšľa o sebe v prvom rade ako trebárs o múdrej žene. Ona je najmä tučná žena, je tá tučná kamarátka, je aj tučná frajerka a tučná dcéra. Veď aj mama povedala ...
.
"Máš dvojitú bradu. Začínajú ti ovísať líca. Pozri, aké máš brucho! ... Si príliš tučná ... Dnes existujú lieky, ktoré spaľujú tuk."
.
Isabela Figueiredo napísala dôležitú knihu o tom, ako veľmi vedia ovplyvniť náš život a náš obraz o nás samých nepísané štandardy hlboko zakorenené v spoločnosti o tom, čo je normálne, čo sa nám má páčiť, čím a kým by sme mali chcieť byť ... Podobné knihy by sa mohli volať napríklad aj Ušatá, Nosatá, Tehotná v štyridsiatke a dalo by sa pokračovať ďalej ...
.
Autorka má vynikajúci štýl, píše trefne, dostane sa vám až pod kožu, no nesnaží sa vo vás vyvolať pocit súcitu, hnevu alebo apatie. Ona len nastavuje zrkadlo a chce, aby sme sa doň pozreli a konečne precitli. Možno v ňom uvidíme kúsok Marie Luisy a možno kúsok jej mamy ... No každopádne, je len na nás, či dokážeme prijať samých seba takých, akí sme, či sa dokážeme ohradiť voči neopodstatneným výčitkám spoločnosti, či dokážeme naplno žiť.
.
A chválim aj preklad a obálku. Výborné.
Monika Nagyova
Neoverený nákup
14.6.2022
Jej zlyhania sú mi blízke
Toto ani náhodou nie je lacný román. Hlavná hrdinka sa volá Maria Luisa a je odvážna. Neštíti sa ukázať svoj život zvnútra i zvonka. Dozvieme sa, ako vníma svoje telo, vzťahy i obyčajné sobotné dopoludnia. Je to úprimné, prekvapivé a pohlcujúce čítanie. Veľké brucho, sexuálny apetít, vzťahy s rodičmi, zlomené srdce, potraty to všetko tu je v originálnom znení. Maria Luisa leží zničená v prachu, ale to ju paradoxne robí silnou. Tak ako sa ona nevedela nabažiť chleba, tak som sa ja nevedela nabažiť tejto knihy.
Mám strach, že čokoľvek o tejto knihe napíšem, nebude ani spolovice zachytávať to, ako ma kniha očarila, ako si ma podmanila… ako mi ulahodila a ako ma aj po prečítaní drží vo svojich rukách.
Autorke sa výnimočne podarilo zachytiť svet optikou človeka zosmiešňovaného spoločnosťou len preto, že nezapadá do tabuliek “normálnosti”. Do tabuliek ľudí, ktorí určujú, ako vyzerať, ako rozprávať a správať sa, ako byť v podstate kópiou sveta, nie svojim vlastným originálom.
Autorkin štýl mi prirástol k srdcu a zamilovala som sa do jej ukončených nedokončených viet. “Páčilo sa mi to, lebo.” A tým dáva priestor každému z nás zaujať postoj, vytvoriť si názor.
“Stále rozmýšľam ako tučná. Navždy ostanem tučibomba. Viem, že svet normálnych ľudí nie je pre mňa. Naďalej som postihnutá, ale už to nebije do očí, nejde o nič vážne.”
Portugalský inštitút vydáva knižky od roku 2015, vtedy sme sa rozhodli priniesť na Slovensko viac lusofónnej (po portugalsky písanej) literatúry. Predstavujeme diela tých najlepších autorov, ktorých mená sú u nás zatiaľ málo známe, ale vo svete čitateľsky obľúbené už dávno. Výber zahŕňa oceňovaných mladých autorov (Gonçalo M. Tavares, José Luís Peixoto, Ondjaki), významných súčasných autorov (Mia Couto), ale aj klasikov (Eça de Queirós, Machado de Assis) z Portugalska, Brazílie aj lusofónnej Afriky a Ázie. Naším charakteristickým znakom a prekvapením pre čitateľa je rozhovor prekladateľa s autorom knihy. Tešíme sa, že čítate naše knihy a ďakujeme Vám, že ste zvedaví na nových autorov a ich diela.
Máte chuť pozrieť si všetky svoje recenzie na jednom mieste a podeliť sa o ne aj s ostatnými používateľmi? Aktivujte si čítateľský profil, kde môžete okrem iného zbierať knihomoľské odznaky, či zvyšovať si svoju knihomoľskú úroveň.
