Moje odznaky
2023
2022
Moje aktivity
Tučná nie je kniha, ktorú som čítala, Tučná je kniha, ktorá sa mi udiala.
Prelína sa v nej najvyššia abstrakcia filozofie s ostro grafickými opismi fyziologických procesov, presne moja šálka kávy.
Tučná má nadhľad a ostrovtip, ktorý skutočne náleží len niekomu, kto na vlastnej koži zažil kultúrny a spoločenský nesúlad.
Ako feministka veľmi rada vidím dielo zhmotňujúce tvrdenie “súkromné je verejné”. V mojich očiach je román Tučná práve týmto. Je ako károvaná látka, v ktorej sa priadze individuálneho mikrokozmu pretkávajú s dianím obrov ako spoločnosť, dejiny či politika. Zbožňujem to.
A ani to nie je všetko. Isabele Figueiredo sa okrem abstraktného sobášu osobného s politickým podarilo vytvoriť jedinečnú zmes. Také brutálne a skutočné, hovoriť o trápeniach tučnej ženy s jej tučnotou, pomedzi ledabolé komentáre o kolonializme.
Tento román nemá všetko, Tučná má viac. Zachytáva divnosť (každého) vzťahu dcéry s matkou, ale činí tak bez zbytočnej kritickosti dcéry-rozprávačky. S nádychom samozrejmosti a hlavne s kopitou vlečkou citu sú v tejto knihe bok po boku znázornené momenty strachu, nádeje, lásky, sily, bolesti, hanby, odlišnosti a súdržnosti, vďaky.
Tučná je aj román plný bohovského senzualizmu. Cítim všetky opísané chute a vône, vidím farby a svetlo dopadajúce do bytu v konkrétnych uhloch. Isabela Figueiredo majstrovsky robí z bytu, ktorý rozprávačka zdedila po rodičoch, postavu. Evokuje mi to gotiku alebo magický realizmus, ale ide o tak nádherné vyplynutie, prirodzené, nenásilné.
Milujem tučných ľudí. Silných. Sú lační po živote rovnako ako po jedle. Cítia sa prázdni a úmorne sa snažia zaplniť. Sú neochvejní vo svojom pocite nedostatočnosti.
Povedzte mi čo je lepším symbolom ľudskosti?
Napokon nenakoniec, oceňujem nelineárne rozprávanie a kompozíciu. Táto kniha je ako náhrdelník (predpokladajme, že ten znározňuje lineárnu chronológiu, čiže gorálky sú naň navliekané v striktnom poradí). Tento náhrdelník sa jedného dňa roztrhol, jeho gorálky sa rozkotúľali do všetkých strán, kým ich niekto trpezlivý nepozbieral, neponavliekal na gumičku po svojom, a výsledok je krajší než pôvodný šperk. A nikoho netrápi, že niektoré gorálky chýbajú - zostali pod gaučom alebo v škárach medzi parketami - možno raz budú patriť niekomu inému, ak sa odváži skloniť sa a (po)zdvihnúť ich.
je môj dojem z tejto knihy.
Som nasratá, otrávená, a zároveň obohatená o nemálo slovne nádherných viet a opisov prostredia.
Asi skúsim senvičovú metódu, akurát bude chýbať krajec chleba z jednej strany.
Začnem pozitívami.
Dovolím si tvrdiť, že táto kniha je veľmi dobre remeselne spravená. Autor skrátka vie písať, o tom žiadna, Možnosti milostného románu sú dobre napísané.
Ale Možnosti milostného románu nie sú dobré.
V poznámkach z procesu čítania mám “Brno nikdy nebolo magickejšie”, a za tým si stojím.
V Brne študujem. Necítim sa tu síce doma, ale toto mesto má rozoznateľného a nenapodobiteľného génia loci, Brno na mňa hovorí - zblízka - dýcha na mňa.
Nie tak dávno som kráčala z Kina Art a napadlo mi nasledovné:
. Brno je sloboda. Zabudla som, koľko slobody pre mňa Brno znamená (a spomenula som si práve počas tejto chôdze). Brno je sloboda, ale Brno je sloboda na úkor všetkého ostatného. Brno je bohéma (subkultúra vystupujúca pod grafickým symbolom Prozreteľnisti by určite tvrdila, že práve to, že začínajú na to isté písmeno z nich robí spriaznené, nemôže to byť predsa náhoda - bohéma, bohemistika, Brno…)
.. Brno je bezstarostné detstvo zastavené v čase, alebo skôr v časovej slučke. Brno je idealistický závoj nevedomosti, Brno je nikdy nemusieť dospieť.
Brno Vám dospieť nedovolí. Musíte odísť. Môžete sa vrátiť.
… V mojej interpretácii Možností milostného románu vychádzam práve zo skutočnosti, že autor sa v Brne narodil, a v ňom tak trochu krněl celý život až do písania tejto knihy, takže ho Brno ovplyvnilo, nepustilo, a odzrkadľuje sa to v jeho autofikcii.
Možnostiam milostného románu sa musí nechať, že majú viacero rozmerov. Vnímam tribút umeniu a už spomenuté brilantné opisy prostredia. Toho by sa autor mal držať. Otázku legitimity milostného románu v dobe tvorby tiež oceňujem, ale jej konkrétna podoba v tejto knihe sa mi bridí.
Vyše štyristo strán o láske k Nine - a o Nine neviem nič. Nesmierne ma vytáčalo, ako tridsaťročný muž podľahol kognitívnemu predsudku, že krása ženy implikuje jej hodnotu. Krása ako taká môže byť hodnotou, ale nie je všeobíjmajúca. Krása ženy nestačí na to, aby bola dobrou životnou partnerkou. Zdá sa, že Němec sa nechal opantať krásou - nadovšetko ostatné. Jednoducho kniha je plná Němcových predstáv, ktoré projektoval na reálneho človeka - Ninu, čím ju absolútne zahatal bremenom jeho ideálu. Možnosti milostného románu sú plné poznámok o jej prsiach a oblečení, z ktorých autor z pre mňa neobhájiteľného dôvodu vyvodzuje nejakú metafyzickú nadradenosť.
Dalo by sa povedať, že podobné podľahnutie sa za život stane každému. To rozporovať nechcem, ale v tom prípade sa pýtam, načo takéto dielo publikovať, keď ide len o príznak doby - Brnom amplifikovaný - a výrazne to postráda originalitu. Pretože tak to vnímam, Němec to mohol vydať, pretože je etablovaný autor, ale dielo samo osebe stojí zanič, je neoriginálne, zobrazuje niečo psychologicky prehnité, naivné, neospravedlniteľné.
Nemyslím si, že každé umenie má byť normatívne(,) morálne, vnímam hodnotu aj v dekadencii, ale to by musela mať iný rozmer, muselo by tam byť aspoň niečo - originalita, sebareflexia. A práve sebareflexia je niečo, čo mi v tejto knihe chýbalo. Nechcem Němcovi krivdiť, istá tam bola, ale neprišla mi dostatočná.
Napokon by sa autor mohol skryť za formulku “koncept ospravedlňuje všetko” (s. 344), ktorú sám predkladá. Väčšie hovno som asi v živote nepočula. Obdoba “účel svätí prostriedky”. Forma je v umení rozhodne veľmi dôležitá, ale definívne nie centrálna a ani jediná. Forma bez obsahu neexistuje. (Vzadu v hlave mi vrieska Aristotelská metafyzika, ale nechám ju nateraz stranou.) Vyprázdnená forma nejestvuje, ak sa mýlim, ukážte mi ju.
Obhajovať solídnou formou priemernosť a banalitu obsahu sa mi v tomto prípade zdalo nemiestne.
Možnosti milostného románu: idea dobrá, výsledok neprínosný a otravný.
Odkedy som čítala Paměť dívky, vravím si, že Annie ma učí žiť.
Descartes si môže byť istý tým, že je; pre mňa je zase pevné a večné, že milujem (tvorbu) Annie Ernaux. Celou sebou.
Som šťastná, že sa nachádzam niekde, kde môžem byť (s) ňou. Tak zriedkavo sa stane, že ani nestihem zaujať kritický postoj ku knihe - nedostanem inú možnosť než sa zamilovať. A ani nie zamilovať sa. Nejde o citové vzplanutie. Je to vznešená láska, láska z úcty, nielen z príťažlivosti. Moja láska k Annie je nevyhnutnosťou, navždy nepominuteľnou všadeprítomnosťou.
Nebyť kapitalizmu, v tomto momente sa začínam učiť po francúzsky vo viere, že sa s ňou raz budem môcť pozhovárať a prečítať si Ernauxovej slová presne tak, ako ich položila ona sama. Nedotknuté a sväté.
Život v obrazoch, život v slovách, život v perfekte. A pritom tak kurevsky ďaleko od toho, aby bol perfektný.
Môj život sa delí na pred a po Ernaux. Ak nejaký pred ňou vôbec bol. Annie ma spravila, vytvorila. Bez nej som ničím.
Annie Ernaux je zásadná. Exaktne a účelne radikálna. Ticho dominantná.
Annie ma učí žiť. A myslím, že aj písať.
Charles Bukowski sa vyjadril, že správna literárna tvorba to je, nie keď si človek vyberie písanie, ale keď si písanie vyberie jeho. To je prípad Annie Ernaux.
To je definícia jej existenie.
Písanie.
A ja jej závidím.
PS: Marek, to o francúzštine si nikdy nečítal. #všetkozapriem
Ste len chudobný.
Zo začiatku som knihu chcela odložiť. Zdala sa mi obyčajná. Akoby mi nedávala nič nové. Neprijímala sa mi príjemne. Skúmala som, prečo to tak cítim. A samozrejme, že možno nevynachádza nič nové, nevymýšľa, ale podáva svedectvo a nastavuje zrkadlo. A to už zanedbateľné a prázdne rozhodne nie je.
A práve preto, že šlo o zrkadlo, bol môj pohľad doň taký nepohodlný. Realita nie je vždy pekná.
Myslím na Hemingwayove, nikdy sa nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe. Viem, že nespasím svet empatiou, ale verím, že človek niekoho môže čiastočne zachrániť tým, že hovorí alebo píše o sebe. To je, v mojich očiach, prípad knihy Koniec Eddyho. A moja empatia už môže byť len malým dôkazom toho, že to má zmysel. Zvedomená empatia potom dokáže dôjsť k záveru, že nielenže svedectvá majú zmysel, ale sú aj nutnou podmienkou prežitia ľudskosti.
- (medzi)ľudskosti
Keď sa toto knihe podarí, stáva sa apelom na spoločnosť, ktorá jej dala vzniknúť.
Štýl Édouarda Louisa je navyše poetický a čistý svojou jednoduchosťou, skrátka kniha z francúzskeho originálu, to by Vám malo povedať až-až.
Nonšalantne surové. Brutálne.
To, že niekto nemá na akú modrinu ukázať prstom, ešte neznamená, že nie je posiaty nekonečnami hematómov na duši.
Neuveriteľne poetické, pre mňa zľahka evokujúce tvorbu Andrewa McMillana.
Trochu bojujem s tým, že by som Srpny chcela označiť až nepatričným množstvom superlatívov. Ako prvé sa poddám nutkaniu, a ako to už býva, potom sa pokúsim vyjasniť, prečo som si dovolila poddať sa.
Geniálne.
Brilantné.
Perfektné.
Skvelé.
Nuž a teraz - nehovorím o obsahu a nevyzdvihujem to, čo bolo podané, ale že to bolo spravené neuveriteľne kvalitne. Tieto hyperbolické pochvaly znejú ako na michelinskú 7-chodovú večeru, ale povedzme, že po tom, ako mnou prešli Srpny, by ste po mne na záchod ísť nechceli. Je to takmer nestráviteľné. Nikdy nebude. Na bolesť sa dá zvyknúť, ale nemá sa. Taká hlúposť, aj v našej ľudovej slovesnosti, vraj človek si zvykne aj na šibenicu. A my blázni pri týchto slovách ešte aj narazíme dlaňou o hruď, ako pri hymne.
Aj nás bili, a sme tu, ani z nás neubudlo. Aké klamstvo. Ako dlho sa nám ho ešte bude chcieť omieľať?
Tak prečo teda
Geniálne?
Brilantné?
Perfektné?
Skvelé?
Pretože z tejto knihy mrazí. Robí sa z nej fyzicky nevoľno. Niekedy doslova musíte silno zapučiť viečka, aby ste sa skryli pred tým, čo sa na strane deje. A aj tak márne.
Invazívne a účinné -
- také sú Srpny.
Naozaj výborná demonštrácia nespoľahlivého rozprávača a reprezentácia spoločenského fenoménu.
A takisto, lebo Srpny podávajú ruku spolupatričnosti tým, ktorým nikto nikdy neveril, ktorých prežívanie a vnímanie bolo konštantne znehodnocované a z(a)hadzované. Zrazu na svete je niekto, pred kým by ste nemuseli obhajovať relevantnosť svojej existencie.
Jedinečný debut. Výbušný aj rozvážny. Plný bohovských metafor, prirovnaní a personifikácií - napomedzí sveta fyziologického s mentálnym.
„Něžný nástroj smrti.”
Pri tejto by som minula všetky tuhy na svete.
Nikto nepíše o písaní ako Annie Ernaux.
Nikto nepíše o hanbe ako Annie Ernaux.
Nikto nepíše o čase ako Annie Ernaux.
Nikto nepíše o nostalgii ako Annie Ernaux.
Nikto nepíše o živote ako Annie Ernaux.
Nikto nepíše o sebe ako Annie Ernaux.
Nikto nepíše ako Annie Ernaux.
A nikto nepíše o mne ako Annie Ernaux.
Táto kniha je o mne. Som tam. Som (s) ňou. Netuším, kde končí ona a kde začínam ja. Nemám potuchy, či sú tie pocity moje, jej, kto začal, kto ich z druhej ruky chytil, či som cítila ja prvá a naprojektovala to do Ernauxovej spomienok, alebo napokon či ich cítim zachytené až teraz cez Annie.
Preklad je absolútne brilantný. Text má simplistickosť, ktorú rozoznávam v knihách francúzskych originálov. A zároveň je ostrý a presný. Nie však ako drahý nôž, ale ako skalpel. Predmet taký, až neveríte, že ho mohol objaviť, vymyslieť a vytvoriť človek.
Ernauxovej štýl je invazívny, dušou sa prerezáva ako maslom.
A nakoniec len spravím ozvenu autorkinho “vidím ju”. Vidím ju. Vidím Ťa, Annie. A chcem veriť, že takto raz (u)vidím aj seba.
??—>????—>??
V krátkosti, vysvetlenie mnou zvoleného nadpisu tejto recenzie:
- Prvé srdce je kartové, ako symbol toho, že karty nám rozdané si nevyberáme.
- Zlomené srdce nemusím bližšie vysvetľovať, eventuelne sa stáva, keď vieš čítať a dočítal si sa až sem, tak s najvyššou pravepodobnosťou vieš, o čo tu beží.
- Nuž a posledné je srdce celé, skutočné, to najklasickejšie, obyčajné, a tým krásne. Je to srdce, ktorým chcem vlastnou vierou podporiť posolstvo komiksu Štěpánky Jislovej - že ľudia sa môžu meniť, majú moc kompresnúť prach, na ktorý život ich srdce rozomlel, do diamantu, ktorým usmerňujú svetlo len na tých, ktorých si vyberú a ktorí si to zaslúžia. Posledné je srdce, ktorému sa treba neustále učiť - učiť sa vážiť si ho aj ho mieniť.
Rozrevalo ma už venovanie, čo viac dodať. Lepšie skrátka nevymyslím do svojej vlastnej potenciálnej a možno nikdy neuskutočnenej knihy.
Srdcovka je pevne, krásne a zdravo psychologicky podkutá. Tento rozmer individuálnej zodpovednosti, sebauvedomenia a starostlivosti o seba nekonečne cením.
Detailne a do akej miery sa s dielom identifikujem či existuje prienik životných skúseností mňa a autorky, to si nechávam pre seba. Avšak, chcem vyjadriť vďaku za guráž podať toto svedectvo.
Je to jedinečné dielo o dospievaní, ľudskosti a nádeji.
Vizuálna stránka komiksu mi prišla citlivá a jemná. Práca s jednoduchou farebnou škálou dala geniálne vyniknúť kontrastu, izolovanosti protagonistky od zvyšku diania, prípadne - dvojfarebnosť evokuje polaritu - dva póly magnetu, verím, že nenadarmo boli vybrané práve červená a modrá farba, aby značili všeobecnú tendenciu vzťahovať sa práve k tým ľuďom, ktorí evokujú protipól našich odžitých problémov a nespracovaných tráum.
#silnoodolávamnutkaniuspraviťztohtomotivačnýprejav
o tom, ako dva konce svojko magnetu treba najskôr spojiť dokopy, a až potom sa navliekať na jednu spoločnú šnúrku okolo krku osudu (chokuj ho, čo to dá). Alebo až potom, ako uzavretý kruh, sa navleč na prst niekomu hod(not)nému - ako zlatá obrúčka.
#hupsstalosasmolaneskoro
Červená a modrá ako okysličená a neokysličená krv na zobrazení srdca. Srdcovka.
~ Mocne nadinterpretujem, som si vedomá.
V autorkinom štýle cítim detskú ostrosť zaoblenú životnou skúsenosťou a dospievaním. Pretože ostrosť je destká vlastnosť. Vekom, časom, rastom sa zaobľuje, približuje sa dokonalosti a tomu prírod(ze)ne najoptimánejšiemu tvaru - guli. Keď Vám niekto bude tvrdiť, že vekom sa z Vás brúsi diamant, Vaše vnímanie sa zostruje ako aj hrany, pošlite ho do hája. Taký životný pohyb je spiatočníctvom, utvrdzovaním sa v tom, že mám právo nerásť skutočne a môžem hranami rezať iných namiesto starania sa o ich zaoblenie. Zostrovanie je alibizmus, zaobľovanie pokor(e)ný osobnostný rast.
„Někteří lidé v mnoha ohledech nikdy nedostali od života šanci.”
„Vyšší síla neodměňuje ctnosti jako v pohádkách.”
„Nebyl to konec světa. Byla to věc, co se mi stala.”
Ďakujem.
Bolo nám cťou vás obslúžiť už 30 krát. Vaša domáca knižnica musí byť skutočne výstavná!
alebo aj “nie je to obyčajný klobúk”
Nuansa.
Nonšalantnosť.
Sofistikovanosť.
Opisy spravené s citom a precíznosťou. Naozaj veľmi jemne a presne. Ako rukami znamenitého chirurga.
Koktejl mágie a mondénnosti.
Ženy sú v tejto knihe ženami, muži mužmi, a mne to výnimočne nevadí.
Veľký Gatsby cestujúci v čase (a tak trochu aj v priestore), frivolnosť a dekadencia, luxus, ba až jeho prebytok. A možno len francúzska inakosť z pohľadu našinca.
Ako sa chytiť zdanlivo banálnej zhody okolností a na jej základe si nielen rozbombardovať, ale aj romantizovať život.
V postupnosti silver lining, zlatá stredná cesta, je Mitterandov klobúk platinou. Menej vzletne položené: perfektne odvedené literárne remeslo. Účelne. Všetko má svoje miesto a úmysel. Tempo deja a detaily okolo tvoria nenapodobiteľnú mozaiku.
Normálne ma až serie, že neviem nájsť, čo Mitterandovmu klobúku vytknúť.
Priznám sa, že v úvode som bola mierne zmätená, kadencia nebola práve chytľavá svojou závratnosťou, ale ono to všetko do seba zapadne, keď tomu dáte čas. Pochopíte, čo pochopíte, a zároveň Vám Mitterandov esprit nenútene vdýchne vyrovnanosť s tým, že to, čo ste nepochopili, ste práve pochopiť nemali, ale to vôbec nevadí, pretože vychutnávať a užívať, a žiť sa dá aj tak. A má sa.
„… to čosi v sebe nieslo závan osudu.”
„… svet nie je ideálny, je dokonca ironický…”
Táto kniha ma robila šťastnou, kým mi robila spoločnosť, a na záver už len - (aj keď žiaľ nie Mitternadov) klobúk dolu.
PS: Berte túto recenziu ako “iracionálne gesto, ktoré som spravila v literárnom ošiali…”
PS2: „Zaplavil ho pocit, ktorý bol príjemný ako teplý kúpeľ, pocit, že si môže veriť.”
a Aciman
Po Poslednom lete v meste som siahla kvôli autorovi doslovu. Rátala som s tým, že kapacita ako André by sa nezahadzovala s people-pleaserským písaním na zákazku, skrátka nespojil by svoje meno s niečím, čo považuje za nedostatočné a nehodné toho, aby to s jeho menom spojené bolo. A na tomto mieste si dovolím pochváliť sa za svoje rozhodnutie.
A teda hneď o knihe samotnej, len ešte podotknem, že z Acimanovho štýlu, hoci v preklade, som sa skoro urobila. Ako inak. Spravte si (akebo jednoducho sa a bodka) tú službu a prečítajte si aspoň interpretačné dobrodružstvo velikána - a síce doslov.
Ale teraz seriózne ku knihe ako takej.
Zasiahol ma štýl autora, závidím mu, že som toto dielo nenapísala ja. Absolútny vrchol literárnej umeleckej formy.
Na tomto mieste chcem vyzdvihnúť ešte verbálne krásny - írečitý - preklad, za ktorý môže Stanislav Vallo.
V Poslednom lete v meste sa, tak ako peniaze, aj čas prestal diať. Niečo mi našepkáva, že za to môže (tentoraz už nie Stanislav Vallo, ale) Rím.
Sládkovič môže ísť handry fajčiť, ako hej, on tiež koketoval s tým likvidovať či likvidifikovať hranice medzi láskou k žene a láskou k m(i)estu, ale tuto pán Talian sa tohto konceptu zhostil s neprekonateľnou bravúrou. A zároveň zabŕdol do vôd braňomojsejovčiny, nakoľko dakedy nielen, že je nerozlíšiteľné, či sa Leo rozplýva nad Ariannou alebo nad Rímom, ale sa do tejto šlamastiky primiešava aj alkohol, takže z už beztak turbulentnej dvojice sa stáva milostný trojuholník s expozívnym stredomorským temperamentom.
V celkovom súčte hovorím: kniha dočiahla na večnosť a dýchla dokonalosťou.
