TOP 10 - 2020 Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knihy, knihy, knihy - čítam ich, kupujem, kochám sa nimi :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
TOP 10 - 2020 Moje aktivity
Obrovská krajina, no zároveň aj obrovská neznáma. Väčšina Slovákov si pri nej predstaví lacné, všade dostupné výrobky, typickú kuchyňu či Veľký čínsky múr. Na komunizmus, prevýchovné tábory, vnútorné spory o autonómiu či zamorenie ovzdušia, vody a pôdy si už spomenie podstatne menej z nás, resp. mnohí o spomenutých problémoch ani nevedia. Hoci si Čína postupne buduje čoraz dôležitejšie miesto v medzinárodných kruhoch, naše vedomosti o nej neraz ostávajú vágne. Tak napríklad - vedeli ste, že čínska vláda odmieta uznať suverenitu Taiwanu a považuje ho za svoju súčasť? Že v dôsledku dlhoročných sporov a tlaku zo strany KSČ žije dalajláma v indickom exile? Alebo že budúcim rodičom doktori nesmú prezradiť pohlavie ich nenarodeného potomka? (dôsledok zákona o jednom dieťati a následných početných dobrovoľných potratov, v prípad, že ženy čakali dievčatko).
V knihe Superveľmoc sa dočítate mnoho podobných zaujímavostí, dozviete sa čo-to o histórii, jazyku, náboženstve, resp.filozofických učeniach a spoločenskom povedomí Číňanov, obšírne nahliadnete na politické usporiadanie v krajine a s ním súvisiace represie, teritoriálne spory, konflikty, protesty a povstania. Vašu pozornosť si budú nárokovať raz prosperujúce, inokedy chladné, medzinárodné vzťahy, ekonomické podmienky a obchodné väzby, ktoré si Čína vybudovala doma i vo svete, postavenie Honkongu, Tibetu a Taiwanu vo vzťahu k ČĽR či nezávideniahodné podmienky, do ktorých boli uvrhnutí mnohí predstavitelia ujgurskej menšiny.
Hoci sa kniha dotýka mnohých momentov z histórie, je mimoriadne aktuálna a komplexná (aj keď pokojne by mohla byť aj komplexnejšia a obsahovať napr. poznámkový aparát), navyše určená širšej verejnosti, čomu zodpovedá aj prijateľný štýl a samostatne koncipované, uzavreté kapitoly (niektoré informácie sa tým pádom objavujú repetetívne, čo niektorým môže prekážať, no zároveň je to výhodné pre tých, ktorí sa knihou budú prehrýzať dlhšie). Mne osobne dala veľa, dozvedela som sa mnoho vecí, o ktorých som ani netušila, a teda môžem len odporúčať. Ak chcete o Číne vedieť viac, neváhajte.
Rodičovská láska dokáže byť poriadne komplikovaná a občas sa stáva, že činy a túžby rodičov, ovplyvnia formovanie života ich detí dramatickejšie, ako by sa možno nazdávali. Niekto sa v snahe ulahodiť rodičom vzdá umeleckých ambícií, iný zasvätí každú voľnú chvíľu tomu, aby „splatil dlh“, splnil prvé i posledné, čo sa od neho očakáva, a naplnil tak isté fantázie a predstavy. Spisovateľ, vojenský dôstojník, diplomat... Inými slovami, Romain Gary v úlohe, ktorú mu ako akási „scenáristka života“ krôčik po krôčiku nadiktovala jeho odhodlaná, vecná a praktická matka.
Autentický príbeh Prísľub úsvitu je sondou do vzťahu matky a syna – na jednej strane obmedzujúceho a do istej miery kontrolujúceho (čo neskôr vyústilo do problematického vyrovnávania sa s vlastnou samostatnosťou i neľahkého nadväzovania zrelých ľúbostných vzťahov), na druhej strane milujúceho a neskutočne obetavého. Je svedectvom materinskej lásky, dôkazom vzájomnej náklonnosti, no i akýmsi vysvetlením a obhajobou netradičného vzťahu, ktorý si medzi sebou vybudovali, uistením, že nešlo o odraz rôznych freudovských komplexov, no úplne obyčajný (i keď poriadne zamotaný) vzťah, ktorého neľahká podstata pramenila v matkinej potrebe zabezpečiť synovi život, aký sama nemala – vzťah, ktorý bol jediným pevným bodom Garyho života.
Ich spoločné nažívanie bolo neraz dusné i drsné, tŕnisté a komplikované – poznačené chudobou, chorobami, vojnou aj akýmsi ťaživým tieňom predurčenia, no prešpikované citom a Gary ho i napriek mnohým úskaliam dokázal podať elegantne, s láskou a dojemne, neraz s nádychom humoru a vycibreného „sebavýsmechu“, spôsobom, vďaka ktorému sa nedalo inak, len húževnatosť a silu jeho matky obdivovať. Jej zanietenosť a nezlomnosť ducha, vrelosť a nekonečnú lásku.
Romain Gary vo mne vyvolal údiv i očarenie, pobavil aj rozčaroval, no hlavne sa pre mňa okamžite stal akýmsi synonymom Irvina Yaloma - autora, ktorý ma hneď pri prvom strete absolútne uchvátil a zlákal sofistikovaným štýlom i rozprávačským umom. Jednoducho krása.
Pri prekladových tituloch sa neraz zamýšľame nad motiváciou, ktorá prekladateľov viedla k tomu-ktorému názvu. Často sa stáva, že zvolený preklad nelahodí nášmu oku alebo sa nezhoduje z vykonštruovanou predstavou, ktorú sme si o knihe urobili. Pri Evanjeliu o úhoroch to však neplatí a úprimne povedané, asi by som si nevedela predstaviť príznačnejší názov - meno, ktoré by lepšie vystihovalo samotnú podstatu knihy. Či už ho budeme vnímať doslovne a Evanjelium chápať ako akúsi Bibliu o úhoroch, alebo v prenesenom význame - záhadnosť a neotrasiteľná viera v "úhorie bytie" ako ľudská viera v Boha a nekonečné otázky o našej existencii - zistíme, že funguje v oboch rovinách. Evanjelium o úhoroch je ako cibuľa či ako riečka alebo jazero, v ktorých úhory roky nerušene plávajú - ak ostaneme len na povrchu, kúsok pod hladinou, dostaneme pútavo, priam poeticky formulované prvé až posledné o tajomných tvoroch obývajúcich temné zákutia všakovakých riečnych systémov. Ak sa však ponoríme o čosi hlbšie, ak ošúpeme najvrchnejšiu vrstvu, zistíme, že kniha nie je len priblížením či úvahou o živote tohto záhadného živočícha, je aj akousi metaforou ľudského bytia či viery v Boha. Je podobenstvom, ktoré nás otázkami o existencii úhorov, núti zamýšľať sa nad vlastnou podstatou. Odkiaľ sa berú úhory, ako to, že sa dožívajú takého vysokého veku a čo ich motivuje k zdĺhavej migrácii - inými slovami - kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme? Priznám sa, dlho som uvažovala či dám knihe šancu, aj napriek mnohým pozitívnym recenziám som váhala - nevedela som si totiž predstaviť, že by ma bavila kniha, ktorá je na prvý pohľad len rozprávaním o úhoroch - o živočíchovi, ktorý ma nikdy nejako extra nezaujímal (vedela som o jeho existencii a viac som neriešila), no po prečítaní môžem povedať, že rozhodne neľutujem, až prekvapivo ľahko si ku mne našla cestu. Nádherná kniha, ktorá na pozadí osobného príbehu autora (jeho vzťahu s otcom a lásky či vášne k rybolovu, ktorú spolu zdieľali) nastoľuje hlbšie otázky o ľudskom bytí a fungovaní sveta, vykresľuje čoraz hrozivejšiu ekologickú situáciu a apeluje na čitateľa s potrebou zmeny. Netradičné až atypické dielo, ktoré nesadne každému, no mňa si jednoznačne získalo.
Na knihu Frankissstein som natrafila úplnou náhodou, no hneď ma zlákala úžasne znejúca anotácia, ktorá sľubovala prepracovaný príbeh tvorený kombináciou zaujímavých prvkov: sci-fi, lgbt, robotiky, transhumanizmu..., a po prečítaní môžem povedať, že som sa zamilovala. Už z názvu je pravdepodobne zrejmé, že ide o moderný retelling kultového románu Mary Shelleyovej. A keď hovorím moderný, myslím tým MODERNÝ - presne tak, veľkým, tučným, lebo inak sa to ani nedá. Nie len že Frankissstein je príbeh mimoriadne aktuálny (a do istej miery až futuristický), no zároven je už na prvý pohľad jasné, že zastarané výstavbové prvky v ňom nemajú čo hľadať. Dalo by sa povedať, že kniha, ktorá je tvorená dvomi dejovými linkami, je bizár na bizáre - pre niektorých to môže byť too much a myslím, že nie každý bude schopný oceniť genialitu tohto diela, no ono také skutočne je. Klbi sa tu klasická Británia s ultramoderným svetom, v ktorom sa do popredia postupne posúva umelá inteligencia, nestále experimenty a túžba pozdvihnúť existenciu na ďalší level. Spoznávame sympatického transrodového doktora Ry (Mary) a prostredníctvom jeho vnútorného sveta a najtajnejších myšlienok sa dozvedáme o existencii výstredného vedca Victora Frankensteina, do ktorého je bláznivo zamilovaný. Nie len že hlavné postavy z oboch dejových línií nesú totožné mená, postupne sa dozvedáme, že jednotlivé prvky príbehu sú prepletené omnoho viac. S Victorom z 19. storočia - áno, s tou fiktívnou postavou - sa Mary jedného dňa stretne, a Victor z 21. storočia za podivuhodných okolností z ničoho nič zmizne. Čo je príbeh a čo realita? Dokedy je rozprávanie fiktívne a od akého momentu sa rozprávač stáva príbehom? Pre mňa bol ten príbeh dokonalý. Silný. Pútavý. Neuveriteľný a nesmierne krásny.
Už dlho sa mi nestalo, že by som z prečítanej knihy mala také protichodné pocity, aké vo mne vyvolala novinka Lucindy Riley, ktorá si ma pred časom získala sériou Sedem sestier. Tú som si okamžite zamilovala a podobnú oddychovú atmosféru som očakávala aj od jej Dievčaťa na útese, no keď poviem, že tentokrát pre mňa čítanie bolo ako jazda na húsenkovej dráhe, vôbec nebudem preháňať - toľko rôznorodých pocitov... Historickú linku Lucinda tak, ako už mnohokrát predtým, zvládla bravúrne, hodnoverne opísala nástrahy, radosti a bôle minulosti, postavám vdýchla život a charakter, ktorým si ma úplne podmanili, ich strasti ma chytili za srdce a skutočne som mala pocit, že sa v Londýne a Írsku 20. storočia nachádzam spolu s nimi - túžobne som očakávala správy z frontu, priala som si, aby sa nekonečná vojna už konečne skončila a život sa vrátil do starých koľají, aby som si mohla užívať život, ktorý si postavy vysnívali. Hoci tie ženy nesmierne trpeli, neskutočne som si ich príbehy užívala, dojatie sa striedalo so zvedavosťou a smútkom s radosťou. Zlom však nastal pri príbehu zo súčasnosti, ktorý sa spočiatku javil ako záživný, pútavý a tajomný, no potom autorka predstavila romantickú linku a ja som si hneď spomenula, prečo sa romancám vyhýbam. Ach to klišé. Neskutočne frustrujúce, mala som chuť kričať. V istom momente sa v texte zjavila veta "Znie to ako scéna z filmu.", čo podľa mňa opísanú romantiku dokonale vystihlo. K tomu sa pridal predvídateľný dej, nezmyselné konanie postáv, z ktorého ma išlo uchytiť, a strojené dialógy a nerozhodnosť bola na svete. Úprimne neviem, čo si o tej knihe myslím. Aj sa mi páčila, aj nepáčila, no rozhodne ju nechcem zatracovať - z veľkej časti som si ju užila a verím, že romantickejšie založené duše sa bez problémov prekusnú aj romantickou linkou, podaktorým isto nebude prekážať predvídateľný vývin príbehu, no ja som na to zrejme až príliš pragmatická.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Uchopiť život a skutočne mu porozumieť nie je vôbec ľahké - tvoria ho milióny okamihov, každý jeden ovplyvňovaný nekonečným množstvom rozhodnutí. Malých, veľkých, našich i cudzích. Spolu vytvárajú mozaiku bytia, prepletajú sa, vlnia, občas sa zauzlia a vytvoria problematické hrčky, ktoré sa nedajú rozmotať. Rozhodnutie, ktoré učiníme dnes, môže ovplyvniť náš život o deň, dva, týždeň, rok či desaťročia. Ovplyvní nás, no môže ovplyvniť aj iných. A niekedy na našich rozhodnutiach absolútne nezáleží, niekedy sa život jednoducho deje a nech urobíme čokoľvek, nezmeníme to. Niekedy sa narodíme problémovým rodičom, vyrastáme na periférii v totálnej chudobe, obklopení samými grázlami a rovnakými zúfalcami ako sme my sami, na mieste, odkiaľ niet úniku a jedného dňa, keď si nedáme pozor, zistíme, že sme v 17-tich nechcene otehotneli a aj keď by sme si toho drobca chceli nechať, vieme, že vyrastať v takých podmienkach je naprd. Niekedy sa zase celý život vnútorne vyrovnávame s fyzickým hendikepom a aj napriek tomu, že sa dobre vydáme, šťastie nám uniká, sen o rodičovstve sa pomaly rozplýva, túžbu nahrádza zúfalstvo, podrýva už aj tak krehký vzťah, ničí nás.
Silvia Avallone svojím neobyčajným rozprávačským talentom verne a dojemne zachytila komplikovanosť života, túžbu po materstve, rodičovstve, lepšom živote a strach z nepoznaného, kontrastným zobrazením hlavných hrdiniek poukázala na to, že nájsť šťastie a byť spokojný nie je len otázka peňazí či prestíže a že zdravie sa kúpiť nedá, no zároveň poskytla priestor nádeji a viere, sile nevzdávať sa. Nádherná kniha, silné príbehy a spôsob, akým to autorka celé preplietla, akým spojila osudy jednotlivých postáv - podmanivé. Odkiaľ je život dokonalý je silný adept na zoznam mojich tohtoročných topiek.
Z histórie vieme, že človek je tvor impulzívny, aj keď si radi nahovárame, že sa zakaždým dokážeme rozhodovať racionálne. Pri mnohých konfliktoch, banálnych či serióznych, si však názor utvárame ešte predtým, ako poznáme stanovisko oboch strán, máme tendenciu uchyľovať sa k predsudkom a vynášať predčasné súdy. Aby sme však situáciu mohli posudzovať objektívne, je nevyhnutné oboznámiť sa s pohľadom a zážitkami oboch táborov. Pred časom sa slovenskí čitatelia mohli vďaka knihe Listy môjmu palestínskemu susedovi zoznámiť s izraelsko-palestínskym konfliktom (jeho národnostnou, politickou, náboženskou i historickou podobou) z pohľadu izraelského intelektuála, no palestínsky naratív ostával nevypovedaný. Odpoveď však na seba nenechala dlho čakať a v podobe knihy Slová môjho otca sme sa dočkali aj reakcie druhej strany.
*
Júsuf Chalíl Bašír v srdcervúcich memoároch približuje svoje spomienky na spočiatku pokľudné detstvo v pásme Gazy, izraelskú okupáciu palestínskych území, život pod drobnohľadom izraelských vojsk i nepríjemné zážitky z núteného zdieľania domácnosti a násilného správania vojakov. Opisuje pravidelné ostreľovanie ich domu, habanie pôdy, deštrukciu pozemkov, zranenia rodinných príslušníkov či ponižovanie, ktoré denno-denne zažívali, otvorene hovorí o antipatii, ktorú voči utláčateľom pociťoval, spomína na neschopnosť porozumieť vlastnému otcovi, ktorý za každú cenu zastával mier, a túžbe opustiť krajinu a začať odznova. Paradoxne to bolo práve závažné zranenie utŕžené vďaka izraelskému vojakovi, strata mobility a pobyt v nemocnici, ktoré ho viedli k zmene myslenia, k nadobudnutiu nového presvedčenia a pochopeniu otcovej filozofie mieru. Kto je ten dobrý a kto zloduch? Slová rovnako ako Listy približujú dlhoročný konflikt, prezentujú túžbu po mieri a potrebu zmeny. Samostane sú len jednou stranou mince, no spolu predstavujú cestu. Rozhodne knihy, ktoré sa oplatí prečítať.
Do knihy som sa púšťala s malou dušičkou a neznalosťou Pupalovho štýlu, no sklamaná som rozhodne nebola - v trinástich poviedkach trefne a pritom úplne jednoducho zobrazuje bežnú realitu mnohých rodín i jednotlivcov, každodenné patálie medziľudských vzťahov - zaucho sem, klamstvá, nadávky či nevera tam, rutinný pohárik na dobrú náladu (alebo na utopenie žiaľu), problémy s dlhmi... Svoje postavy rozhodne nešetrí, neraz sa s nimi kruto zahráva (koniec koncov ako sám život), hádže ich z kaluže do blata a necháva ich svojvoľne plávať (a topiť sa). Jedincov zachytáva v tých najprimitívnejších a najzraniteľnejších okamihoch, postupne z nich zvlieka vrstvu po vrstve, odhadzuje zvršky až ostávame konfrontovaní s holou podstatou ľudskej nátury. Pár príbehov, ani nie dvesto strán, no aj to stačilo na to, aby som si pána Pupalu absolútne zamilovala a zaradila ho medzi slovenských obľúbencov.
Nestáva sa často, že pokračovanie série predčí prvý diel - väčšinou je to práve ten, ktorý žne najväčšiu slávu - no čas od času vedia spisovatelia prekvapiť a ponúknuť dielo ešte kvalitnejšie, ako je jeho predchodca. Niklas Natt och Dag už svojím debutovým románom 1793 nasadil latku poriadne vysoko (milovníci tohto žánru si rozhodne prišli na svoje) a sama by som nečakala, že sa mu prvotinu podarí prekonať, no na prvý pohľad nečakané sa stalo skutočnosťou a verte či nie, román 1794 je ešte veľkolepejší, drastickejší, tajomnejší, nechutnejší, napínavejší a dokonca aj dojemnejší ako autorov debut. Tak ako pri predchádzajúcej časti, aj tu sa opäť ocitáme v srdci Štokholmu v spoločnosti už dobre známych (i nových) postáv - Cardella, Wingea a Anny Stiny, ktorí nás prevádzajú útrapami bežných ľudí 18. storočia. Spolu s nimi sa horko-ťažko pretĺkame životom, živoríme o hlade, trápi nás chlad, vši a iné potvory, odolávame vábeniu pohárika a napriek snahe vyškriabať sa z najhlbšieho dna dostávame jednu facku za druhou. V porovnaní s predchádzajúcou knihou mám pocit, že bola o čosi menej detektívna a dôraz sa skôr kládol na patálie jednotlivých postáv a vykreslenie ich charakteru, to však knihe vôbec neuberá na pútavosti, práve naopak, je nesmierne záživné sledovať, akým spôsobm sa autor popasoval so skĺbením jednotlivých príbehov (a problémov) s detektívnou líniou románu. Už pri čítaní 1793 som bola nadšená, Natt och Dag historický Štokhom zobrazil tak hodnoverne, až som mala pocit, že som skutočne tam, že nechutné a desivé dobrodružstvo prežívam spolu s nimi, no pri čítaní 1794 som si okamžite všimla akýsi posun vpred. Dej bol plynulejší, charakter postáv nadobudol o čosi väčšiu hĺbku a k dokonalosti doviedol i zobrazovanie pomerne odporných scén, z ktorých sa zdvíhal žalúdok. Ak obľubujete historické detektívky s poriadne nechutný plot twistom, toto je séria pre vás.
Sencov vo svojej autobiografickej zbierke poviedok prostredníctvom príbehov obyčajných ľudí (seba a svojich známych) mapuje situáciu na Ukrajine po rozpade ZSSR, reflektuje meniace sa politické, spoločenské, kultúrne i hospodárske pomery, poukazuje na typickú mladícku nerozvážnosť, testovanie neprebádaných vôd, flirt s alkoholom a pofidérnymi zákutiami biznisu či (nie vždy úspešnú) túžbu po úspechu. Niektorí skončili vo väzení, niektorí mali zase problém s dlhmi, iní nedokázali nájsť šťastie v partnerskom či manželskom spolunažívaní... Jedno však mali spoločné - ambíciu (a problém s alkoholom). Ako to už pri poviedkových knihách býva, niektoré texty oslovia viac (Narodeniny, Odznak, Moskvič...), iné o čosi menej, no Sencovov autorský štýl mi bol sympatický a už teraz viem, že sa pustím aj jeho ďalších kníh (najmä tých, kde popisuje život v ruskom zajatí).
