TOP 10 - 2020

Na knihu Frankissstein som natrafila úplnou náhodou, no hneď ma zlákala úžasne znejúca anotácia, ktorá sľubovala prepracovaný príbeh tvorený kombináciou zaujímavých prvkov: sci-fi, lgbt, robotiky, transhumanizmu..., a po prečítaní môžem povedať, že som sa zamilovala. Už z názvu je pravdepodobne zrejmé, že ide o moderný retelling kultového románu Mary Shelleyovej. A keď hovorím moderný, myslím tým MODERNÝ - presne tak, veľkým, tučným, lebo inak sa to ani nedá. Nie len že Frankissstein je príbeh mimoriadne aktuálny (a do istej miery až futuristický), no zároven je už na prvý pohľad jasné, že zastarané výstavbové prvky v ňom nemajú čo hľadať. Dalo by sa povedať, že kniha, ktorá je tvorená dvomi dejovými linkami, je bizár na bizáre - pre niektorých to môže byť too much a myslím, že nie každý bude schopný oceniť genialitu tohto diela, no ono také skutočne je. Klbi sa tu klasická Británia s ultramoderným svetom, v ktorom sa do popredia postupne posúva umelá inteligencia, nestále experimenty a túžba pozdvihnúť existenciu na ďalší level. Spoznávame sympatického transrodového doktora Ry (Mary) a prostredníctvom jeho vnútorného sveta a najtajnejších myšlienok sa dozvedáme o existencii výstredného vedca Victora Frankensteina, do ktorého je bláznivo zamilovaný. Nie len že hlavné postavy z oboch dejových línií nesú totožné mená, postupne sa dozvedáme, že jednotlivé prvky príbehu sú prepletené omnoho viac. S Victorom z 19. storočia - áno, s tou fiktívnou postavou - sa Mary jedného dňa stretne, a Victor z 21. storočia za podivuhodných okolností z ničoho nič zmizne. Čo je príbeh a čo realita? Dokedy je rozprávanie fiktívne a od akého momentu sa rozprávač stáva príbehom? Pre mňa bol ten príbeh dokonalý. Silný. Pútavý. Neuveriteľný a nesmierne krásny.

Krásny... drsný... dojemný... krutý... nádherne poetický... Tak by sa pár slovami dal zhrnúť román Svätyne, odohrávajúci sa na myjavských kopaniciach. Lyricko-epický príbeh rozprávaný z pohľadu troch osudom vzájomne prepletených postáv - Rodany, Jaška a Višniačky, ktorí zdieľajú svoje radosti, ale aj bolesti (najmä bolesti). Príbeh o láske, nádeji, radosti, túžbach, strate, bolesti, výčitkách, rodení a umieraní. Príbeh, v ktorom nádherná slovenská príroda vystupuje do popredia ako utešiteľka, kolíska pokoja, odpustenia. Do knižky som sa púšťala s veľkými očakávaniami a našťastie ma nesklamala. Ponorenie sa do myšlienok a citov postáv, do najtajnejších zákutí ich bytia, mi bolo nesmierne sympatické - vďaka nemu som všetku ich radosť i utrpenie prežívala spolu s nimi. Opisy života a prírody ma lákali svojou drsnosťou, neskrotnosťou, pozývali ma preskúmať ich podrobnejšie. Svätyne sú spisovateľským počinom hodným pozornosti a pozitívny dojem z knihy ešte umocňuje aj nádherná vizuálna stránka. Dominika Madro má pre jazyk a hru so slovami jednoducho cit. Určite stojí za prečítanie a ja sa už teraz teším na ďalšiu knižku od tejto talentovanej slovenskej spisovateľky

Do Normálnych ľudí som sa púšťala s miernymi obavami, no na Rozhovory s priateľmi som sa už vrhala s radostným očakávaním a predtuchou skvelého zážitku. A dočkala som sa - takmer 300 strán "zakázaného" romániku som len tak hltala (čo je trochu zvláštne, lebo ja a romantika sa veľmi nemusíme), no svoju úlohu v tom pravdepodobne zohral aj fakt, že nešlo len o banálnu slaďárnu. Rovnako ako v Normálnych ľuďoch, aj tu Rooney zobrazila komplikovanosť medziľudských vzťahov i vzťahu človeka k samému sebe, ako aj existenčných problémov (alkoholizmus, depresie, sebapoškodzovanie, nezdravý vzťah k jedlu, nevera...), ktoré približuje s nadnesenou ľahkosťou akoby nič, akoby len nahodila tému o počasí, a aj napriek tomu z textu cítiť nádych melánchólie, čo umocňuje celkový efket podmanivosti. Žeriem jej každé jedno slovo. Rooney sa svoje postavy nesnaží umelo idealizovať, nejde jej o vytvorenie akéhosi dokonalého človeka, práve naopak, ľudskú náturu vykresľuje realisticky, charakterové chyby neprikrášľuje, orientuje sa na autentickosť, čo na niekoho môže pôsobiť odradzujúco, keďže s postavami nedokážu sympatizovať, no práve to je to, čo mňa na jej tvorbe láka a fascinuje. Ľudskú podstatu rozpitváva až na špik kosti, ponúka nám jedného "kostlivca v skrini" za druhým a poukazuje na fakt, že skutočne nikdy nevieme, čo sa ukrýva v niečom vnútri. Myslím, že v porovnaní s prvou knihou Rozhovory kladú o čosi väčší dôraz na dej, vďaka čomu by mohli osloviť širší okruh čitateľov (a možno je aj trochu škoda, že ako prvé nevydali práve tie) no každopádne, Rooney mi opäť raz dokázala, že to so slovami skutočne vie, a ja veľmi dúfam, že sa niekedy v budúcnosti dočkáme aj ďalších jej kníh.

Dámy a páni, zbystrite pozornosť - táto perfektná kniha tvorená kombináciou indiánskej histórie, korupcie, úplatkárstva, systematického vyvražďovania pôvodných obyvateľov Ameriky a priblíženia zrodu FBI si to plným právom zaslúži. David Grann sa skutočne majstrovsky zhostil "zabudnutej" témy, vydýchol jej nový život a detailne popísal krvavé praktiky spojené s "indiánskym kšeftom" a túžbou po čiernom zlate, ktorej v ceste nesmelo stáť nič, ani len ľudský život. Hoci Vrahovia mesiaca kvetov spadajú do non-fiction literatúry, zachovaním chronológie rozprávania a lineárnosti podávania informácií disponujú aj akýmsi aspektom príbehovosti, pričom text dýcha atmosférou starých westernových filmov a detektívok, ktorá vás úplne pohltí a od knihy sa nebudete vedieť odtrhnúť. Priznám sa, že ja som prvotne po prečítaní anotácie nad kúpou váhala, nevedela som, či zrovna vyvražďovanie Indiánov, pokútne utajované sprisahanie, boj o moc a snaha o získanie nadvlády nad zásobárňou ropy je niečo, o čom sa chcem dozvedieť viac, no nakoniec som neodolala a úprimne môžem povedať, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké som v poslednej dobe urobila - tá kniha je jednoducho fantastická, úplne som ju hltala a vychutnávala si každú stránku. Jedna z najlepších kníh, aké sa mi minulý rok dostali pod ruku, vrelo odporúčam.

Vynikajúca a nesmierne nádherná kniha. V počiatku vás úplne pohltí svojou bizarnosťou, absolútnym bláznovstvom, ktoré, ako by povedal autor "nemá hlavu ani pätu", neviete, čo je skutočnosť a čo klamstvo, no keď čítate ďalej, zisťujete, že to vlastne ani nie je podstatné. Od vtipných a chaotických výmyslov, od roztopašných večierkov a bujarého života sa postupne dostávate k závažnejším témam, akými sú duševné zdravie, samovražda či premenlivosť života. Čakanie na Bojanglesa je síce útla knižka, no svetu má rozhodne čo povedať. Zhltnete ju na jedno posedenie, ale rezonovať vo vás bude ešte dlho. Viac k nej ani netreba dodávať, snáď len to najhlavnejšie - nech vám život uštedrí hocikoľko faciek, neprestávajte tancovať.