TOP 10 - 2020 Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knihy, knihy, knihy - čítam ich, kupujem, kochám sa nimi :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
TOP 10 - 2020 Moje aktivity
Ranná horúčka - skutočné rozprávanie maďarských Židov, ktorí prežili holokaust. Poviete si, že takých príbehov a svedectiev je už na mraky, no Ranná horúčka je iná (v porovnaní s ostatnými o čosi atypickeješia) - vojna, holokaust a pobyt v koncentračných táboroch totiž netvoria gro príbehu, na protagonistov skôr len doliehajú ako nepríjemná spomienka, vzdialená no predsa blízka - spomienka, ktorej sa vyhýbajú, nehovoria o nej, aj keď zbaviť sa jej sa im nikdy úplne nepodarí. Pochmúrne prostredie táborov, vnútornú ťažobu a nekonečné utrpenie tu nahrádza optimisticky ladená atmosféra túžby po novom začiatku a hľadania spriaznenej duše, zoznamujeme sa s postavami plnými lásky a nádejí, prostredníctvom korešpondencie nazeráme do najtajnejších zákutí dvoch utrápených, no predsa túžobných sŕdc, ktoré nedokáže zastaviť ani ich podlomené zdravie. V žiadnom prípade sa tu nedá hovoriť o nejakej drastickosti, ktorá je typická pre romány zachytávajúce holokaust, práve naopak, je to veľmi príjemné dielko o objavovaní zmyslu života, vnútornej sily a zažívaní nových (do istej miery desivých) dobrodružstiev, no práve v tých milých maličkostiach je ukryté jej skutočné posolstvo - nič nie je také hrozné, aby sa z toho človek nedokázal zotaviť, ak má chuť a vôľu. Príjemná knižočka.
Po dlhšej dobe som opäť raz siahla po knihe z edície 100% a nemohla som si vybrať lepšie, ako autobiografický príbeh mladého francúzskeho spisovateľa - autora, ktorý v detstve úpenlivo bojoval proti nálepke, ktorá mu bola pridelená - homosexuál. Skutočnosť, ktorú počas svojho dospievania vehementne odmietal, všakovakými spôsobmi sa snažil zapadnúť, nevyčnievať z davu, byť normálny, a to aj napriek bolesti, utrpeniu a nekonečnému boju s vlastnou prirodzenosťou, ktorú kvôli komfortu iných denno-denne zažíval. V úprimnom svedectve sa čitateľ dozvedá viac o spoločenských normách oďľahlejších oblastí severného Francúzska, o chudobe a biednych podmienkach, v ktorých vyrastalo nejedno dieťa, a zároveň je spolu s Eddym nútený vyrovnávať sa s výsmechom a šikanou zo strany rovesníkov i starších. Koniec Eddyho však nie je len spoveďou o vnútornom konflikte nešťastného, nepochopeného jedinca, ktorý sa snaží zmieriť sa s vlastnou „inakosťou“, je aj autentickým zobrazením toxickej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej prevládajú predsudky a život jednotlivca podlieha očakávaniam ostatných, spoločnosti, v ktorej sa potláča emocionalita a miesto pre citlivý prístup a otvorenú myseľ neexistuje, kde sú násilie, hrubé zaobchádzanie, urážky a degradácia považované za prejav sily a nadradenosti. Útla no mimoriadne silná kniha, ktorá poukazuje na to, ako veľmi vie človeka ovplyvniť negatívny pohľad okolia, strach z odmietnutia, ba dokonca nenávisť k sebe samému, pritom jediné čo stačí, je mať trochu pochopenia.
Pohodlný život - konzum - neustála výroba - spaľovanie fosílií. Teplota stúpala a stúpala, hladiny oceánov sa dvíhali, zvieratá umierali. Z oblohy sa vytratilo charakteristické mávanie krídel, utíchol štebot vtákov, z morí postupne mizli ryby, takmer všetky divoké zvieratá vyhynuli. Desivá, no nie až taká nereálna predstava. To je svet Posledného letu - tichý, ubíjajúci, do istej miery dystopický, no ak si nedáme pozor, skôr či neskôr až taký dystopický nebude. Oddychové, napínavé, pútavé, no s miernym nánosom hollywoodskosti, čo (aspoň pre mňa) knihe trochu ubralo na vážnosti. Občasný výskyt klišéovitých pasáží a optimisticky ladených posolstiev mnohých pravdepodobne upokojí a možno aj trochu nakopne na zmenu životného štýlu, no na mňa to pôsobilo trochu preromantizovane a nerealisticky. Postavy však boli sympatické, striedanie prítomnosti s minulosťou pôsobilo ako magnet a nútilo obracať stránku za stránkou, celkovo to teda bola príjemná oddychovka, a myslím, že rozcíti nejedno srdiečko.
Od vydania predchádzajúcej časti som netrpezlivo čakala na pokračovanie a najmä na opätovné stretnutie už spomínaného tria. A veru najnovší diel nesklamal - Červenák opäť raz predviedol bohaté znalosti histórie, hodnoverne vykreslil súdobú spoločnosť a podobu Plzne, vytvoril dokonale prepletený text, ktorému nechýbalo napätie, záhadnosť, správna dávka krvavosti či úzkosti a, samozrejme, humor. Úprimne povedané, neviem, či ma viac rozosmievajú samotné povahy jednotlivých postáv, ich vzájomná interakcia alebo (na dnešnú dobu) za vlasy pritiahnuté nadávky, no jedno je isté, bez smiechu sa čítanie týchto kníh nezaobíde. Už teraz sa teším na ďalšiu časť a veľmi dúfam, že úmysly istej postavy, ktoré boli naznačené na posledných stranách, sú myslené len ako "planá hrozba" a reálne sa to neuskutoční - to by som autorovi asi neodpustila.
Čas od času nastane chvíľa, keď sa do knihy pustím "naslepo", bez predchádzajúceho "skúmania" anotácie, a len potajomky dúfam, že ma neznámy príbeh osloví. To je aj prípad Temných zákutí srdca, rodinnej drámy s "typicky saganovskými črtami" - nie som si úplne istá, čo presne to znamená, keďže od Francoise Saganovej som okrem tejto ešte nič nečítala, ale poviem vám, táto kniha je geniálna. Mierne bláznivá, ale brutálne skvelým spôsobom. Hoci je mimoriadne útla, obsahovo je nesmierne bohatá, nájdete v nej snáď všetko od duševného zdravia cez nepochopenie jedinca spoločnosťou, tragickú i zakázanú lásku... To všetko pekne podčiarknuté poriadnou dávkou ostrovtipu a vyšperkovaným kontrastom medzi vysokým a nízkym - túžba po láske a pohybe vo vyšších spoločenských kruhoch na jednej strane, morálny úpadok a ľahtikárske správanie na strane druhej. Neviem, či ma viac bavila samotná dejová linka, vykreslenie postáv, ktorých charakter nemohol byť rozdielnejší (a predsa spolu aj napriek totálnej odlišnosti a protichodnosti názorov vytvorili dokonalú harmóniu) alebo bezočivý humor a uštipačné poznámky, no pri čítaní som sa celý čas bavila, dokonca mi nevadili ani neustále sexistické narážky jednej postavy či snobské správanie druhej - bez nich by totiž ich povaha spľasla ako prepichnutý balón a už by to nebolo ono. Ak máte v príbehoch radi komornú atmosféru, poriadnu dávku štipľavých reakcií a humor tak bizarný, až si nemôžete pomocť a s priblblým úsmevom sa pochechtávať popod nos, Temné zákutia srdca budú pre vás to pravé orechové. Vraj je to nedokončený román, no i v takejto "otvorenej" podobe, je mimoriadne podmanivý a niečo mi hovorí, že Francoise Saganovej sa v blízkej budúcnosti budem musieť pozrieť na zúbok o čosi bližšie.
Do Normálnych ľudí som sa púšťala s miernymi obavami, no na Rozhovory s priateľmi som sa už vrhala s radostným očakávaním a predtuchou skvelého zážitku. A dočkala som sa - takmer 300 strán "zakázaného" romániku som len tak hltala (čo je trochu zvláštne, lebo ja a romantika sa veľmi nemusíme), no svoju úlohu v tom pravdepodobne zohral aj fakt, že nešlo len o banálnu slaďárnu. Rovnako ako v Normálnych ľuďoch, aj tu Rooney zobrazila komplikovanosť medziľudských vzťahov i vzťahu človeka k samému sebe, ako aj existenčných problémov (alkoholizmus, depresie, sebapoškodzovanie, nezdravý vzťah k jedlu, nevera...), ktoré približuje s nadnesenou ľahkosťou akoby nič, akoby len nahodila tému o počasí, a aj napriek tomu z textu cítiť nádych melánchólie, čo umocňuje celkový efket podmanivosti. Žeriem jej každé jedno slovo. Rooney sa svoje postavy nesnaží umelo idealizovať, nejde jej o vytvorenie akéhosi dokonalého človeka, práve naopak, ľudskú náturu vykresľuje realisticky, charakterové chyby neprikrášľuje, orientuje sa na autentickosť, čo na niekoho môže pôsobiť odradzujúco, keďže s postavami nedokážu sympatizovať, no práve to je to, čo mňa na jej tvorbe láka a fascinuje. Ľudskú podstatu rozpitváva až na špik kosti, ponúka nám jedného "kostlivca v skrini" za druhým a poukazuje na fakt, že skutočne nikdy nevieme, čo sa ukrýva v niečom vnútri. Myslím, že v porovnaní s prvou knihou Rozhovory kladú o čosi väčší dôraz na dej, vďaka čomu by mohli osloviť širší okruh čitateľov (a možno je aj trochu škoda, že ako prvé nevydali práve tie) no každopádne, Rooney mi opäť raz dokázala, že to so slovami skutočne vie, a ja veľmi dúfam, že sa niekedy v budúcnosti dočkáme aj ďalších jej kníh.
Dámy a páni, zbystrite pozornosť - táto perfektná kniha tvorená kombináciou indiánskej histórie, korupcie, úplatkárstva, systematického vyvražďovania pôvodných obyvateľov Ameriky a priblíženia zrodu FBI si to plným právom zaslúži. David Grann sa skutočne majstrovsky zhostil "zabudnutej" témy, vydýchol jej nový život a detailne popísal krvavé praktiky spojené s "indiánskym kšeftom" a túžbou po čiernom zlate, ktorej v ceste nesmelo stáť nič, ani len ľudský život. Hoci Vrahovia mesiaca kvetov spadajú do non-fiction literatúry, zachovaním chronológie rozprávania a lineárnosti podávania informácií disponujú aj akýmsi aspektom príbehovosti, pričom text dýcha atmosférou starých westernových filmov a detektívok, ktorá vás úplne pohltí a od knihy sa nebudete vedieť odtrhnúť. Priznám sa, že ja som prvotne po prečítaní anotácie nad kúpou váhala, nevedela som, či zrovna vyvražďovanie Indiánov, pokútne utajované sprisahanie, boj o moc a snaha o získanie nadvlády nad zásobárňou ropy je niečo, o čom sa chcem dozvedieť viac, no nakoniec som neodolala a úprimne môžem povedať, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké som v poslednej dobe urobila - tá kniha je jednoducho fantastická, úplne som ju hltala a vychutnávala si každú stránku. Jedna z najlepších kníh, aké sa mi minulý rok dostali pod ruku, vrelo odporúčam.
Asi každý už v živote vyslovil nejakú lož, ktorá nejakým spôsobom ovplyvnila jeho život, no ako sa zachovať v prípade, keď vaše klamstvo siaha oveľa ďalej, ako len pred "vlastný prah"? Nechať lož ďalej žiť vlastným životom? Priznať sa a niesť následky? Dilema, s ktorou sa zo dňa na deň musí popasovať 17-ročná Nufar nie je veru vôbec ľahká, vhodné riešenie sa snaží nájsť počas celého príbehu a čitateľ tak robí spolu s ňou. Klamárka je rozhodne kniha, ktorá vyvolá veľa otázok - o morálke, ľudskej povahe, sile lásky a mnohých ďalších veciach. Mňa donútila zamyslieť sa nad tým, ako ďaleko je človek ochotný a schopný zájsť, aby uchránil vlastný komfort, aby si udržal určitú "tvár" v očiach spoločnosti. Primäla ma rozmýšľať nad tým, ako veľmi materinský (ochranársky) inštinkt dokáže prevážiť nad morálnymi hodnotami a čo všetko dokáže rodič "prehliadať", aby svoje dieťa ušetril bolesti (a potupy). Aj keď v celej knihe primárnu rolu zohráva klamstvo, dalo by sa povedať, že ide o sondu ľudskej povahy ako takej - a to nie len o povahu charakterov, ale aj samotného čitateľa, ktorého kniha tak trochu núti zamyslieť sa nad tým, čo by na mieste hlavnej postavy robil on. Môj prvý stret s "kladkami" teda hodnotím pozitívne, no nedá mi trochu neskritizovať preklad. Klamárku som vo wishliste mala niekoľko mesiacov a jej zaradeniu do zoznamu predchádzali čítania viacerých recenzií, pričom viaceré vyzdvihovali dokonalý preklad, s čím však nemôžem stopercentne súhlasiť - z väčšiny to síce bola pravda, no v knihe som natrafila na niekoľko podivných vetných konštrukcií, pri ktorých už na prvý pohľad bolo zrejmé, že sa pani prekladateľka sekla, resp. slovu priradila nesprávny významový odtienok. Takých momentov nebolo veľa, no trochu to kazilo celkový dojem. Každopádne som rada, že som si knihu prečítala, určite sa pustím aj do ďalších kníh od autorky.
Každý jeden z nás sa už pravdepodobne v živote dostal do bodu, keď si hovoril, že by mal začať cvičiť, schudnúť či zmeniť životosprávu. Neustále o zmene hovoríme, no väčšinou sa k nej reálne nedostaneme, resp. ju neustále odkladáme a ak s cvičením či zdravou stravou reálne začneme, spravidla nám to dlho nevydrží. Samozrejme, existujú aj ľudia, ktorým takéto "zanietenie" nechýba a, našťastie pre tých lenivejších, sú ochotní podeliť sa o svoje vedomosti. S takýmto úmyslom vznikla aj kniha Gauč alebo šťastie. Karanténne obmedzenia Maroša Molnára inšpirovali k spusteniu online tréningových "kurzov", ktoré následne vyústili do idei vytvoriť knižného sprievodcu, resp. príručku základných cvikov a tréningových stratégií. Kniha je rozdelená na niekoľko častí, ktoré približujú všetko možné od osobného života, cez základné pojmy objasňujúce rozdiely medzi jednotlivými typmi tréningu, konkrétne cvičenia (všetky cviky, ktoré sú fotograficky spracované a popísané, sú zamerané na funkčnosť pohybu) až po už zostavený tréningový plán a informácie o stravovaní, kalorických hodnotách a receptoch. Neviem ako vás, no mňa osobne najviac zaujala práve časť o tréningu, v ktorej sú vskutku detailne a systematicky popísané cviky zamerané na každú jednu časť tela, a biografická časť, vďaka ktorej sa čitatelia majú možnosť dozvedieť niečo o Marošovej osobnosti. Bolo mi nesmierne sympatické, že sa sám seba nesnažil prezentovať ako nejakého ideálneho jedinca, nepokúšal sa vykresľovať v tom najdokonalejšom svetle, ale poukázal aj na vlastné nedokonalosti a chyby. Pochopila som, že aj on je len človek, ktorý občas podlieha vrtochom nálady, ktorému sa raz za čas nechce a ktorý si schuti zanadáva. Bola to časť, na ktorej som sa najviac pobavila a trochu ma mrzí, že nebola dlhšia a detailnejšia (hoci, keď pomyslím na to, že primárnou úlohou knihy bolo priblížiť rôzne cviky a nakopnúť ľudí, aby zdvihli zadok z gauča, tak to aj chápem). Má vám kniha čo ponúknuť? Určite áno, najmä v prípade, že na sebe skutočne chcete pracovať a niečo na sebe zmeniť. Je to totiž typ knihy, po ktorej musíte siahať dlhodobo (minimálne dovtedy, kým sa vám informácie z nej nevryjú do tela a do pamäti).
