Poradie prečítaných kníh Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Z počiatku zarytý milovník post-apokalyptického sub-žánru. Neskôr milovník akéhokoľvek žánru, nebrániaci sa či už krimi, thrillerov, horrorov, klasiky alebo fantasy či sci-fi. Čítam knihy, e-knihy či počúvam audioknihy.
Taktiež milovník dobrej kávy a rôznorodých čajov :)
V budúcnosti snáď aj spisovateľ vo voľnom čase :D
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Poradie prečítaných kníh 
Moje knižné darčeky Moje aktivity
V poradí tretí komiks Živí mŕtvi s podnázvom Bezpečí za mřížemi mi ponúkol opäť skvelé počteníčko. Ako už koniec druhého dielu napovedal, táto časť sa venovala ďalšej etape našich pútnikov v post-apokalyptickom svete a to konkrétne vo väznici.
Musím uznať a pochváliť skvelé spracovanie, pretože mnou lomcujú pri čítaní tohto komiksu rôzne emócie – šťastie a radosť strieda smútok a hnev. Príbeh sa rozvetvuje, postavy sa vyvíjajú a atmosféra graduje. V tejto časti už badať na postavách uvedomenie si, že sa svet úplne zrútil a nikto im nepríde na pomoc – musia sa spoľahnúť sami na seba. Nervy však pracujú, napätie a tlak vyvíjaný na postavy rastie a až vtedy zisťujú, do akého kritického bodu sú schopní zájsť. Dokáže sa Rick a jeho skupina udržať pokope a byť súdržná? Dokážu jeden druhému, že si môžu dôverovať? Dokážu jeden druhému, že sa na nich môžu spoľahnúť aj v tých najhorších časoch? V normálnom svete by človek asi aj vedel ľahko odpovedať, no vo svete plnom krvilačných Zombie je odpoveď na túto otázku omnoho náročnejšia.
Opäť hodnotím plným počtom hviezdičiek, pretože ani tretia časť ma nesklamala - či už svojim príbehom, obsahom alebo ilustráciami.
Dočítal som tretiu knihu od tejto autorky a opäť ma nesklamala. Samotný dej, ktorý sa v knihe odohrával ma tak trochu vrátil o niekoľko rokov späť do mojich tínedžerských čias na strednej škole. Opäť sme sa v knihe stretli so sympatickými, no i menej sympatickými postavami a opäť sme sa aj v tejto knihe mohli dozvedieť, že mať tajomstvá – môže byť nielenže nežiaduce a nervy drásajúce, ale i životu nebezpečné.
Od začiatku mi kniha pripadala ponurá – ako samotné mestečko Echo Ridge a jeho história, tak aj samotní obyvatelia – no o to lepšie som si to dokázal vychutnať. Neviem či iba ja som mal ten pocit, alebo aj niekto iný, no z tejto knihy som cítil akosi takú väčšiu dávku tajomna (ako u predchádzajúcich kníh od autorky) – ako keby som nečítal ani tak Young Adult román s krimi zápletkou, ale skôr román približujúci sa atmosférou ku knihám od Stephena Kinga. Musím autorku za toto pochváliť, pretože som si myslel, že ma touto knihou nedostane, no mýlil som sa.
Dej sa čítal veľmi rýchlo, svižne, ani raz som sa neprichytil pri tom, žeby ma nejaká strana nebavila, pretože dej sa vždy dokázal rozbehnúť tak ako mal – žiadne filozofické dumanie, žiadne psychologické hry – jednoducho žiadne zbytočné opisy niečoho, čo tam nemalo byť. Aj z toho dôvodu som sa tešil na každú novú kapitolu a knihu som nechcel z rúk ani len na chvíľku odložiť.
Mnoho ľudí tejto knihe dáva slabšie hodnotenia ako jej predchádzajúcim, no podľa mňa keby si čitatelia prečítali najprv túto knihu a potom jej vydarenejšie, tak by hodnotenie určite bolo omnoho vyššie. Ja jej dávam 5 hviezdičiek, pretože ma bavila a po dlhšom čase som si knihu dokázal vychutnať v relaxačnom móde. Pri čítaní kníh od tejto autorky sa dokážem úplne uvoľniť, úplne vypnúť a neriešiť žiadne situácie a žiadne negatívne veci okolo mňa a za to jej ďakujem – keďže takéto knihy čítam minimálne.
PS - Keďže autorka má vydané ďalšie dve knihy, zatiaľ po Anglicky, tak dúfam, že vydavateľstvo preloží aj tie.
Keď som po prvý krát nahliadol do knihy Spiaci Obri, tak ma prekvapil štýl, resp. forma, akou je písaná – záznamy rozhovorov v duchu – otázky, odpovede. Ihneď mi to pripomenulo knihu Svetová Vojna Z, ktorá je písaná podobne a mňa to ihneď nadchlo a zažil som nával adrenalínu, ako pri čítaní toho románu. Čo ma tak trochu sklamalo bolo to, keď som zistil, že jednotlivé tieto záznamy rozhovorov sa striedajú iba medzi 3-4 hlavnými postavami. Nie žeby to bolo sklamanie z knihy, to veru nie, práveže táto „nerozmanitosť“ postáv tejto knihe iba vyhovovala, no zo začiatku som sa sám seba pýtal – čo mi v celej knihe ponúknu spovede 3-4 postáv? Našťastie všetky postavy mi mali počas celej knihy čo ponúknuť a to sklamanie zo mňa nakoniec opadlo.
Začnem chválou na autora – skvelé spracovanie štýlu písania (záznamy), skvelé spracovanie jednotlivých postáv (každá postava bola iná, konala podľa vlastnej filozofie, mala vlastné správanie, emócie), skvelé vykreslenie svetového diania (politiky) a vskutku aj zaujímavý koniec, ktorý som absolútne nečakal. Začiatok knihy bol aj napriek môjmu trpezlivému snaženiu – veľmi vláčny, pomalý, nudný a ja som sa obával, že ma kniha už na začiatku sklame. Našťastie takýto vláčny a pomalý dej sa vliekol približne len do prvej štvrtinky knihy, potom sa dej už celkom svižne rozbehol. Povedal by som, že kniha má niekoľko zvratov, resp. míľnikov, ktoré knihe dodávajú ten šmrnc a ktoré aspoň vo mne vyvolali búrlivé (niekedy aj smutné) emócie. Hluchých miest tam je fakt málo, bádanie strieda romantika, romantiku strieda napätie, napätie strieda akcia a akciu strieda opäť niečo iné. Príbeh je v podstate ako jazda na horskej dráhe – raz ste dole, raz hore, raz dole, raz hore a tak sa to strieda až kým neprídete do cieľa.
Čo sa týka kritiky, tak tú v podstate ani nemám. Sem tam som sa prichytil pri tom, že knihu chcem odložiť, pretože kým sa pri rozhovoroch jednotlivé postavy dostali k jadru veci, tak použili popritom milión omáčok, ktorým sa autor mohol vyvarovať. Pôsobí to síce autenticky, no pre čitateľa to nemusí byť vždy osožné a zaujímavé.
Doteraz v podstate neviem, ako by som knihu ohodnotil. Ak by som ju mal kúpiť za plnú sumu – približne 12 eur, tak by som povedal že som čítal aj lepšie knihy. Keďže som ju kúpil doslova za euro, tak ju v tomto prípade hodnotím chválitebne, lebo za euríčko ma teda veľmi príjemne prekvapila. To čo ma ale veru štve na tomto všetkom je, že ide o trilógiu a zatiaľ nie sú do Slovenčiny (a asi ani nebudú) preložené ďalšie dve časti, ktoré mohli byť omnoho zaujímavejšie, keďže v prvej sa iba zoznamujeme s podstatnými vecami a tie zaujímavé časti sme sa mohli dozvedieť v pokračovaniach.
Preto knihu hodnotím 4 hviezdičkami – malo to šmrnc, malo to potenciál, no čítal som už aj lepšie knihy s témou Scifi.
Druhá časť Expanzie s názvom Kalibánová válka je úspešne za mnou a môžem hodnotiť. Kým devízou prvej knihy bol predovšetkým – rýchly, svižný akčný dej ktorý ma nenechal si oddýchnuť ani len na jednej stránke – tak u druhej knihy to bol predovšetkým – pomalší, politicky doladený román, ktorý mi ukázal nie len hrozbu samotnej protomolekuly, ale aj hrozbu nás samých.
Druhá kniha bola o niečo slabšia ako prvá, niektoré časti som musel takmer preletieť pohľadom pretože sa autori dostávali k určitému filozofovaniu nad životom (z Praxovho pohľadu) a to ma bohužiaľ na knihách nebaví takmer vôbec. Taktiež politické pozadie bolo síce v určitom zmysle – zaujímavé – no nedokázal som sa do neho úplne ponoriť. Nebudem prezrádzať nejak extra spojler, ale ani ten námet – únos dieťaťa – už nepôsobí tak originálne, ako kedysi. Áno, človeka to chytí za srdce a aj si možno poplače, no celkovo bola táto kniha, resp. samotný príbeh – o niečo menej zaujímavý, pútavý či originálny – ako u prvej knihy.
No a možno to bude tým, že som druhú polovicu knihy čítal počas prekonávania Covidu a nedokázal som v horúčkach vnímať ten príbeh tak, ako by som ho vnímal a vychutnával v stave „bdelom“. Aj napriek všetkému však knihu hodnotím 4 a pol hviezdičkami keďže koniec som musel vážne predychávať – aj keď s úsmevom na tvári.
Od spisovateľa akým je Dmitry Glukhovsky, autora slávnej trilógie Metro či sci-fi románu Budúcnosť, sa toho určite očakáva veľa. Veď každá jedna kniha ktorú autor napísal – mala pozitívne ohlasy aj u kritikov – a patrí aj k mojim najobľúbenejším spisovateľom. Autor však od písania trilógie Metro zmenil svoj štýl písania a kým sa v predchádzajúcich knihách venoval predovšetkým akémusi mysterióznemu tajomnu, v posledných knihách sa skôr posúval k filozofovaniu nad životom, polemizovaniu či kritizovaniu Matičky Rusi (predovšetkým vo svojej predposlednej knihe s názvom Text či v Poviedkach o Rusku). No a práve Stanovište 1 som bral ako taký reštart, navrátenie sa do starých tajomných ciest nadväzujúcim na sériu Metro. Veď aj samotná anotácia knihy nás k tomu tak trochu viedla.
A zo začiatku to tak aj bolo. Atmosféra v knihe bola tajomná, apokalyptická. Autor nás vhodil do oblasti v blízkosti Moskvy, ktorá bola akousi nárazníkovou bariérou medzi „civilizáciou“ a mŕtvou pustinou. Medzi životom na jednej strane a smrťou na druhej strane ich delila iba rieka Voľga, ktorá rozdeľovala tieto dva protichodné brehy a spájala ich jediným železničným mostom zaliatym nebezpečným, zeleným, rádioaktívnym mrakom. No a aby sa cez tento most predsa len nič z „vonku“ nedostalo, na to slúžilo práve Stanovište 1, ktorého šéfom bol Polkan. Hlavným hrdinom alebo teda hlavnou postavou bol však akýsi Jegor, chlapec, cigánča, ktorý mal tú smolu, že celý život prežil práve na Stanovišti v blízkosti mesta Jaroslavl. Jediným svetielkom v jeho živote bola gitara a dievča menom Michelle. Obyvatelia stanovišťa žili v každodennom stereotype až do doby, kedy sa spoza hmly vyrojilo niečo, čo by obyvateľom tejto stanici ani len v sne nenapadlo..... A tu končí všetko to tajomno, ktoré som z tejto knihy cítil.
Autor nám ponúkol na začiatku určité neznámo, tajomno, záhadu, mystériu a vykresal ju vskutku pútavo. Tešil som sa, čo mi obsah knihy ponúkne ďalej, aká kreatúra na mňa striehne z poza hmly, no bol som nemilo prekvapený. Miesto toho tajomna sme dostali len náboženskú kázeň, ktorá sa tiahla takmer dve tretiny knihy. Sem tam sa na scénu opäť dostalo niečo zaujímavé, ba z časti až tajomné, ale pripadalo mi to ako hádzanie hrachu o stenu. Teda neefektívne. Keby sa samotný obsah neopieral len o tie kázne, ktoré prednášal samotný Pop, keby boli len na pár stranách aby sme sa priblížili viac k tomu, prečo sa deje to a to, tak to pochopím. Ale prečo to rozpitvávať na viac ako 250 stranách z celej knihy? Jednoducho ma to unudilo k smrti a aj keď Glukhovskeho milujem a obdivujem zo všetkých spisovateľov najviac, tak toto som jednoducho ťažko zdolával a knihu aj na pár dní pre nezáujem – odložil.
Našťastie – posledných približne 40 strán túto knihu zachránilo – keďže to čo nám autor opisoval predtým na 320 stranách – zhrnul a ukončil „normálnou“ nekázenskou rečou. Aby som to povedal aj ja normálne a jednoducho – keby som si prečítal prvých 60 strán, potom ďalších 280 vypustil a pustil sa od strany cca 320 ďalej, tak si ušetrím čas, dozviem sa všetko podstatné, zaujímavé a ohodnotím knihu na plný počet bodov. Lenže to tak nebolo a ja mám z tejto knihy rozporuplné pocity. Počas čítania som mal pocit, ako keby som čítal skomoleniny, výcucy z jeho jednotlivých kníh a spravil z toho mixu nový príbeh.
Z Metra si Dmitry ako keby zobral tú tajomnú auru na začiatku a vytvoril náboženský motív (keď sa Artyom v metre dostal do kontaktu s náboženskou sektou, poprípade podzemný kryt alá metro či záhada v anomálií nazývaná zelená hmla alá rôzne anomálie v sérií metro).
Z knihy Text si zobral akúsi potrebu do knihy zaradiť mobil. Mobil bol ako v Texte – tak aj v Stanovišti 1 – výraznou témou, no kým v Texte tvoril mobil gro a jadro príbehu a navyše to bolo zaujímavé, tak tu to bolo úplne ale úplne zbytočné a odveci.
Z knihy Budúcnosť sa mi zase zazdalo že si zobral motív Moskovskej vojenskej jednotky v podobe Jana Nachtigala (ak ma pamäť neklame), ktorá sa k Stanovišti neskôr v knihe prirútila.
Určite by sa našli aj ďalšie súvislosti, no aby som popravde napísal – nechcem sa moc k tejto knihe vracať, pretože bola pre mňa zatiaľ jeho najslabšou. Pevne verím a dúfam, že ak bude Dmitry pokračovať v Stanovišti, tak to nebude také nudné a fádne, ako prvotina tejto série.
