Poradie prečítaných kníh Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Z počiatku zarytý milovník post-apokalyptického sub-žánru. Neskôr milovník akéhokoľvek žánru, nebrániaci sa či už krimi, thrillerov, horrorov, klasiky alebo fantasy či sci-fi. Čítam knihy, e-knihy či počúvam audioknihy.
Taktiež milovník dobrej kávy a rôznorodých čajov :)
V budúcnosti snáď aj spisovateľ vo voľnom čase :D
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Poradie prečítaných kníh 
Moje knižné darčeky Moje aktivity
O pár týždňov ubehne neuveriteľných 40 rokov od jednej z najväčších jadrových tragédií v histórií ľudstva. Ako inak, jednotlivci siahajúci po zviditeľnení či už politickom alebo mediálnom budú písať a natáčať videá, ako nás táto tragédia poznamenala, pričom takmer ani jedna z dotyčných osôb tú dobu ani len nezažil a tobôž sa o túto tému nezaujímal inak, ako len z hodín histórie na školách či článku na wikipédií. Nuž ale poďme ku knihe.
Tá je - ako plná poznatkov, ktoré sa dnes človek dočíta kdekoľvek, tak aj plná priamych a jedinečných informácií, ktoré autor získal od samotných účastníkov tejto tragédie. Musím uznať že kým som sa do knihy plno ponoril a sústredil, tak prešlo niekoľko desiatok strán, no čím viac strán som prečítal, tým viac som si plne uvedomoval rozsah katastrofy aj keď túto tému sledujem už viac ako 20 rokov. Vždy ma však udiví, ako sa jednotlivými faktormi môže bežná prevádzka reaktora zvrtnúť do pekelných katastrofických rozmerov. Počas čítania som sa už asi miliónty krát ponoril do google máp a youtube videí z oblasti Chernobylu. Tento krát sa mi ale na myseľ dostala jedna myšlienka a zároveň otázka čo ak by prvotný výbuch bol iba začiatkom a nastal by druhý, omnoho väčší ktorý by spôsobil škody aj na ďalších 3 reaktoroch, prípadne by došlo k spomínanému čínskemu syndrómu. To by bol omnoho katastrofálnejší scenár a myslím si, že by sme si takto v pohodlí nečítali knihy a nesledovali rôzne dokumenty či seriály o tejto elektrárni.
O tom, že bola zanedbaná konštrukčná bezpečnosť reaktora, či boli správy o katastrofe ututlávané, rovnako ako príliš nereálne termíny dokončovania tohto veľkého mega projektu, človek nemusí hovoriť. Vždy to tak bolo a vždy bude, aj keď moderným trendom je kopať do mŕtvoly zábavné. K tomu treba iba povedať, že sa ľudia ako celok musí poučiť, no keď vidím, ako sa k sebe správame, nevidím to pozitívne. Človek je tvor ustráchaný a vyrukovať s niečím katastrofickým je pre nás ľudí neakceptovateľný pojem. Ihneď by nás, najvyššie zmýšľajúcemu tvoru na svete zachvátila enormná panika. Stačil nám Covid a prvé týždne kedy si ľudia bez droždia (na ktoré ani len pred Covidom nepomysleli a zrazu ho vypredávali na kilá) nedokázali predstaviť život.
Musím uznať že autor knihu napísal bravúrne, žiadne štatistické bludy, ale opísal číru realitu ktorou si museli ľudia z Pripyati a Chernobylu prechádzať. To čo na týchto knihách milujem je, ak autor do nich vloží vsuvku čo sa stalo s protagonistami knihy neskôr. To čo ma však zamrzelo je, že takmer každý dokument, kniha, článok opisuje iba hŕstku ľudí (opakovane), akoby z tých takmer 50 000 ľudí iba 100 malo osud a o ďalších nikto nemá záujem. Na jednu stranu chápem, že príbeh o nejakom Jožkovi Mrkvákovi ktorý pracoval ako smetiar nebude nikoho zaujímať. Ale predsa, práve tí ľudia ktorí pracovali v bežných profesiách predavačka, čašníčka, autobusár, vodár by dokázali skutočne popísať, aké to je, keď úplne bežný človek stojí na prahu apokalypsy. Tým neznehodnocujem túto knihu, tá je spracovaná skvelo a nemôžem dať menej, ako plný počet bodov.
Mesiac Marec je zatiaľ pre mňa v znamení čítania kníh o Chernobyle, ďalšou bude pravdepodobne Piknik u Cesty, veď vy viete od koho.
Som horlivý fanúšik post-apokalyptického žánru a milujem všetko, čo sa týka Černobyľu a jeho ponurej a smutnej minulosti. Myslím, že láska k tomuto žánru a predovšetkým k Černobyľu začala už na základnej škole, kde sme sa učili o tejto katastrofe a následne po návšteve atómovej elektrárne Mochovce. Následne ma k tomuto žánru prilákali PC hry Stalker, Fallout, Metro, Chernobylite, Call of Duty, či rôzne filmy a seriály akými sú Černobyľ, Černobyľské denníky, Ghoul a rôzne dokumentárne filmy. Nemôžem opomenúť ani úžasné knihy na túto tému Vlaštovky z Černobylu od Morgana Audica, Černobyl od Serhii Plokhy, Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevič a najnovším prírastkom do rodiny sa stal miestopis Černobylský deník od „stalkera“ s menom Richard „Ritchie“ Šmíd.
Táto vyše 170 stranová kniha je plná fotografií z jeho cesty od Kyeva, cez lesy až po samotné mestečko Prypiať. Autor zaznamenáva svoje myšlienky a dojmy, ktoré ho počas tejto cesty a fotografovania sprevádzajú. Musím uznať, že fotky sú nádherné a v istých chvíľach ma celkom citovo zasiahli, aj keď už mám tieto veci napozerané asi milión krát z internetu a ako som spomínal, z rôznych iných zdrojov. No aj keď je textu pomenej, akoby sa mi pred očami odohrávala Ritchieho cesta cez toto fascinujúce a zároveň tragické miesto. Pri čítaní prezeraní tejto knihy som si pustil stalkerskú hudbičku, sledoval trasu cez google maps a atmosfére už nič nechýbalo.
Aj napriek tomu, že kniha stojí okolo 30 eur kúpu neľutujem. Dokonca by som si prial, aby takýchto kníh zo zaujímavých opustených miest bolo omnoho viac. Knihu určite odporúčam každému fanúšikovi tohto žánru, či už post-apo alebo miestopisoch. Jediná vec, čo by som pridal je samotný text. Myslím si, že by Ritchie dokázal zo seba vydolovať ešte mnoho zaujímavých pocitov, informácií, príhod a vtipov. Mrzí ma, že sa mu nepodarilo úspešne obehnúť všetko, čo mali v pláne, no žiaľ zdravie súputníka je dôležitejšie.
Na úplný záver ďakujem autorovi, že som sa na malú chvíľku mohol ocitnúť aspoň takto v zóne, ktorá je zaujímavá pre každého stalkera, ktorý chce zažiť adrenalín, nostalgiu a pocit jadrového nebezpečenstva. Aj ja si prajem raz navštíviť túto fascinujúcu krajinu, či už ako jednotlivec, alebo ako skupina v podobe sprievodcu.
Uff, no čo napísať. Myslel som si, že pre mňa táto kniha bude jedno hubka prečítaná za jeden, dva alebo tri dni. Čítal som ju však viac ako 2 týždne a nie, nie je to pre to, žeby ma donútila sa nad ňou poriadne zamyslieť. To veru nie, práve naopak. Či už postavy v príbehu, atmosféra deja ale aj akési posolstvo boli doslova o ničom. O to viac ma prekvapuje, že túto knihu radia niektorí čitatelia k tým najlepším. Vážne nevidím dôvod, prečo.
Ja osobne by som začiatok v knihe, kde Guy Montag, požiarnik spaľujúci fuj fuj knihy najradšej videl dlhší. Zažili sme ho dokopy pri jednom požiari a už tam človek zistil, že má doma niečo, čo nemôže. Že to robí dlhodobejšie. Škoda, že nám autor neukázal viac z toho Guya Montaga, ktorý tak rád pálil knihy, aby sme si aj s ním prešli tou ukrutnou transformáciou z bezmyšlienkovitého robota na zmýšľajúceho zvedavca. Pre mňa tá transformácia z hodiny na hodinu prišla nelogická. Ale dobre, autorove dielo sú jeho myšlienky a netreba vo všetkom hľadať hlbšie poznanie.
Osobne ma nenadchli ani postavy, ktoré boli ploché. Áno, mali vymyté mozgy a áno, boli ovládané nutkaním vykonávať všetko automaticky a nechceli a nevedeli rozmýšľať nad inými, ako zaužívanými vecami. Okrem teda pár osôb, no ani tie som si príliš neobľúbil, jednoducho ma nenadchli.
Vec, ktorá sa mi páčila najviac je, že v dobe kedy bola táto kniha písaná (1953) nám autor predpovedal budúcnosť. Že väčšina ľudí z akýchkoľvek táborov bude hltať masmédiá a všetko, čo sa nám povie, bude určite pravda. Taktiež sa mi páči, ako toto dielo hltajú predovšetkým tí (česť výnimkám), ktorí konajú rovnako, ako požiarnici. Ľudia, ktorí sa vyvyšujú nad iných, ktorých názor je dôležitejší ako tvoj, ktorých názor je ten správny a hlavne majú ho z média. Ľudia miesto diskusie a dialógu vedú monológ pravdy a pri dialógu sú ironický a posmešný voči druhému. Jednoducho miesto kníh, spaľujú názory a informácie iných, pretože nie sú správne. Ale teda aby som neodbiehal, tak späť ku knihe.
Kniha má byť akýmsi zrkadlom ľudstva a že ak ľudia nebudú premýšľať, nebudú sa vzdelávať, nebudú čítať knihy, tak nebudú mať časom možnosť žiť inak, ako iba spôsobom, ktorý nám bude niekto diktovať. Preto si treba informácie uchovávať a pracovať s nimi, mať vlastné emócie ale zároveň byť empatický a tolerantný. Nebyť iba vojakom alebo robotom, ale byť zmýšľajúcim a vzdelaným človekom. Nenechať sa kibicovať ostatnými, ale ísť si svojim vlastným rozumom a srdcom. Aj keď nie vždy tá cesta bude správna. Posolstvo v knihe určite je a je zaujímavé, no štýl písania, prostredie, postavy a celkovo príbeh ma veru nenadchol.
Od nového roku mám za sebou okrem iných kníh, aj 3 knihy od Stephena Kinga. Konkrétne Doktor spánok, Stratení nájdení a poslednou knihou je Temná veža Osudová trojka. Aj to niečo hovorí o tom, ako zbožňujem knihy od tohto autora. Osudová trojka je druhou knihou zo série Temná veža a King ju písal pred viac ako 35 rokmi. Už len z tohto pohľadu že autor stále aktívne píše si zasluhuje rešpekt.
Kým prvá kniha tejto série s názvom Pištoľník ma neohúrila, bola nudná a osobne som mal pocit, akoby ju ani nepísal King (možno bol celý ten čas v drogovom delíriu, kto vie), ale niekto iný, kto zo seba potreboval dostať svoje vnútorné myšlienky a pocity a drcol to celé do románu, tak druhá kniha bola už o niečo živšia, záživnejšia a čítala sa svižne. No i tak by som túto knihu prirovnal k známej fráze nuda, nuda, šeď, šeď. Mám rád, ak sa v knihách niečo odohráva, no zatiaľ som v sérií Temná veža takú knihu nečítal.
Osobne ma nezaujal ani jeden príbeh, ani jedna postava. Dobre, možno tak príbehy feťáka a úchyláka (inak sa mu nedá ani povedať postava mala úchylku), ma trošku prinútili počas čítania k úsmevu, no príbeh černošky na vozíku to bola veru katastrofa. Chápem že v knihe tieto príbehy majú súvis, sú poprepletané a koniec koncov aj niečo významné znamenajú, ale mne to prišlo len ako kopa nezmyslov a zbytočných slov, viet a strán. Vážne nechápem, čo mi malo dať viac ako 100 strán putovania černošky s dvojicou po Pištoľníkovom svete, pričom v tejto pasáži čítam iba putujeme, nadáva, žerieme, opäť putujeme, nadáva, žerieme a takto dookola dokola. Ešte raz, áno, chápem že to s tou poslednou osobou a všeobecne malo nejaký význam v príbehu, ale boli to strašné omáčky u každej postavy.
Kingove knihy mám skutočne veľmi rád, vždy sa do nich pahltne začítam, no zatiaľ prvé dve knihy zo série Temná veža sú pre mňa totálny podpriemerné, nezáživné a plné zbytočného slovného balastu.
Kniha Říše je mojou prvotinou od autora Romana Bureše. Hľadal som predovšetkým knihu z alternatívnej histórie, ktorá sa týka druhej svetovej vojny. Našlo mi túto knihu po ktorej som sa jedným očkom pokukoval už nejakých pár mesiacov. Kniha ako taká sa skladá z dvoch príbehov akoby však prehodené. Nadväzujú na seba, no časovo prvý príbeh je druhým príbehom a zase opačne.
Prvý príbeh je skôr akčnejší, udalosťami sýtejší a v ktorom sa nám striedajú hlavné postavy. Povedal by som, že sú dokopy 3 a človek si ani na jednu nedokáže naviazať nejaký ten čitateľský cit, nakoľko ako rýchlo príde, tak rýchlo odíde. Berme to však tak, že hlavnou postavou a základom príbehu je samotný Alexander, Saša, Alex dieťa ktoré žije za Hitlerovským valom zdí. Má isté schopnosti, po ktorých túžia najmocnejší muži sveta a aby tieto schopnosti a samotného Alexa získali, sú schopný spáchať akékoľvek činy, väčšinou však zverstvá. Neskúsený Alexander sa vyznaním lásky nevedomky dostáva do poriadnych problémov. Zrada, intrigy, klamstvá ale i nádej či pomsta sú základom tohto príbehu. Ja osobne som sa do tohto príbehu začítal asi po pár stranách a veľmi ma mrzelo, že ako príbeh rýchlo začal, tak rýchlo aj skončil, pretože jeho pokračovaním (možno 3 príbehom) by mal potenciál. Osobne hodnotím 4/5 bodík alebo známku strhávam za ten koniec, ktorý bol síce epický, no akoby urýchlený a uťatý.
Druhý príbeh je menej akčnejší, no emocionálne drsnejší. Odohráva sa pred Alexovým narodením a hlavnými postavami sú Martin a Klára budúci rodičia Alexandra. V príbehu môžeme vidieť reálnu podobu odsunu čechov zo sudet a predovšetkým to reálne utrpenie, hanbu, strach a utlačovanie, ktoré v roku 1938 v skutočnosti zažilo niekoľko tisíc, až desaťtisíc ľudí, predovšetkým Čechov. V scenári autora však toto presúvanie bolo omnoho drastickejšie a v omnoho väčšom rozsahu. Ako som spomenul, základom a hlavnými postavami tohto príbehu je dvojica, ktorá sa musí vysporiadať s posmeškami, krutosťou, ľahostajnosťou ale predovšetkým presunom z domoviny, do neznámeho a zároveň krutého prostredia pri samotnom Hitlerovom vale, kde posielajú občanov nižších kategórií. Príbeh je predovšetkým o strachu, ale i láske, nádeji až po klamstvo, zradu a vlastné zlyhanie. Nemám rád príbehy a knihy podobného razenia, no tento príbeh som vážne hltal, vžil som sa do neho a aj napriek akejsi suchosti (v akčnom zmysle) nám autor predhodil skvelú existenciálnu hrozbu. Ku koncu aj napriek tomu, že po prečítaní prvého príbehu už v podstate vieme základ druhého príbehu som onemel a doľahol na mňa smútok, beznádej a doslova hnev. Musím sa priznať, že začiatok tohto príbehu ma nebavil, no postupne som sa do neho jednoducho zamiloval a hodnotím ho 5/5
Roman Bureš nádherne vykreslil alternatívnu historickú realitu či už atmosférou prostredia, atmosférou postáv a ich emócií či správania, zameral sa na také drobnosti ako jednotlivé stavby nacistického nemecka, atentáty, reálnosť druhej svetovej vojny kombinovanú teda s alternatívou, napätím vo svete. Dokázal nádherne vykresliť emócie strach, beznádej ale i nádej, smútok, lásku, zaľúbenosť , hnev. Od knihy som očakával súvislý akčný príbeh, dostal som však niečo úplne iné. Teší ma tiež tzv. Wikipedia2020 v ktorej sú popísané jednotlivé informácie a na konci jednotlivý časový harmonogram existencie Nemeckého fašistického štátu. Knihu určite odporúčam a teší ma, že som našiel ďalšieho nádejného spisovateľa.
V betónovej základni bliká strach,
božstvá majú hlad a kulty svoj prah.
Nad svetom sa vznáša popol a dym,
prežiť znamená veriť alebo zhniť.
Aťáci revú v atómovej noci,
krv majú v tlamách, smrť v každom kroku moci.
Medzi ruinami, vierou a zradou
ľudia sú poslednou, krehkou záhradou.
V novom roku 2026 som sa opäť začal ponárať aj do post-apokalyptických príbehov či už komiksom alebo knihou The walking dead, Metalurgom a posledná kniha má názov Atómové šelmy : základna. Narazil som na ňu v podstate náhodou v kníhkupectve, pričom ma zaujal obal. Ako náhle som zistil, že autormi tejto knihy sú František Kotleta a Kristýna Sněgoňová, vedel som, že pôjde o ďalší kvalitný kúsok a musel som si ju zadovážiť.
Túto dvojicu mám rád, či už v rámci samostatnej tvorby, ale aj v rámci ich spolupráce. Kým Kotleta dodáva knihám ten surový, drsný a akčný post-apo nárez, Sněgoňová tomu dodáva nádych melanchólie a dramatickej atmosféry.
Čo sa týka samotnej knihy, tak mám pocit, že nám neukázala, nevysvetlila všetko, čo malo byť vysvetlené. Pre mňa to bol len akýsi jednoduchý základ aspoň čo sa týka príbehu. Krajina či samotná základňa bola vykreslená skvelo, postavy žiaľ už tak nie.
Samozrejme, mnoho vecí sa dozvieme istotne v ďalších častiach tejto série, no od prvej knihy som očakával niečo lepšie, kvalitnejšie. Dostal som v podstate iba holú kostru, akýsi náčrt rozťahaný na takmer 300 stranách. Dozvedeli sme sa o akýchsi kultoch, o akýchsi bažinách, kupcoch, no v podstate o nich nevieme vlastne nič. Prial by som si, aby táto kniha mala dva krát toľko strán no s dôrazom na do vysvetľovanie jednotlivých udalostí a do vykresľovanie jednotlivých postáv, ktoré v podstate mohli či mali potenciál.
Kniha sa koniec koncov čítala svižne, zvládol som to za 2 dni a svet v ktorom sa príbeh odohrával, ma fascinoval. Sám som si dokázal dotvárať jednotlivé úlomky tohto sveta a v ďalších knihách vidím veľký potenciál. Budem sa tešiť, že do mojej knižnice pribudne ďalšia skvelá post-apo séria.
