Poradie prečítaných kníh

Kniha Žena v kleci je v mojom živote asi tá najčítanejšia, akú som kedy v živote čítal. Mám ju ako e-knihu a do príbehu som sa začítal v lete roku 2024. E-knihu som čítal iba zriedka, no medzitým som si pozrel ako film, tak aj seriál na Netflixe s rovnakým názvom na motívy tejto knihy. Prvý krát som na e-čitačke knihu dočítal asi do strany 62 a e-čitačka sa pokazila. To bolo niekedy v priebehu 2025 a koncom roka som dostal novú čítačku a povedal som si tak poďme a znovu. Dal som tomu znovu šancu a približne po pol roku som ju dočítal. Musím povedať, že spisovateľ má talent veď predsa ide o J. Adler-Olsena, známeho Dánskeho spisovateľa. Páči sa mi jeho štýl písania, rovnako aj spôsob spracovania jednotlivých postáv v danom príbehu. Musím povedať že aj napriek tomu že sa e-kniha podobala k filmu a seriálu, miestami to bolo o niečom inom. Mal som z toho trochu guláš v hlave, ale sústredil som sa predovšetkým na to, čo čítam, nie na to, čo som videl. Čo sa týka úpravy text, možno to je iba mojou e-čitačkou alebo verziou e-knihy, no niektoré kapitoly, respektíve odseky som mal akoby spojené, pričom dej prešiel úplne niekde inde. Akoby ešte jedna kapitola neskončila, respektíve nebola dokončená a ďalšia už začala. Miestami som mal problém s tým, či mi náhodou niektoré strany nechýbajú. Ale asi to bude iba e-čitačkou. Hlavné postavy boli sympatické, aj keď Carl sa môže javiť ako neustály mrzút a nie každému zapasuje jeho povaha. Taký Asad však je o niečom inom, také slniečko a vzťah medzi nimi Jing/Jang. Prvá kniha z Oddelenia Q je výborným štartom do série a priznám sa už som sa popri iných kníh rozčítal do ďalšej časti s názvom Zabijaci, ktorá ma opäť zatiaľ milo prekvapuje.

V prvom rade musím podotknúť, že čo sa týka série Expanzia, tak sa k jednotlivým knihám dostávam raz za trištvrte roka až roka. Nerád čítam série ihneď po sebe, pretože sa bojím, že ma séria prestane baviť, alebo opačne že ma baviť bude a budem trpieť, ak ju prečítam príliš rýchlo. U Expanzii mám zmiešané pocity s jednotlivých kníh miestami trpia hluchými, respektíve nudnými pasážami a miestami sršia svižným akčným tempom. Mám pocit, akoby prvými knihami trochu strácala to svoje čaro a dych, respektíve sa striedali knihy Výborná, Priemer, Výborná, Priemer, Výborná, Priemer. Tento krát to v mojom poradovníku mala byť kniha Výborná, no ihneď musím súhlasiť s komentárom podo mnou. Kým úvod nám priniesol opäť niečo nadprirodzeno mystické a ja som očakával že príde k tuhým akčným scénam počas celej knihy, tak zvyšok knihy (okrem záveru) sa niesol v nudnom, opisnom, popisnom tempe. Musím sa priznať, že tento krát jednotlivé hlavné postavy ma doslova unudili k smrti, nemali v podstate príbehu čo ponúknuť, za to taký Singh, alebo Bubenica (o-m-g , hrozný preklad), tie ma veľmi milo prekvapili. Bavili ma jednoducho stránky ktoré sa odohrávali z prostredia Laconskej ríše. Koniec bol samo sebou zaujímavý a bol som s ním spokojný, opäť sa niečo dialo. Najviac ma z celej knihy však prekvapil skok, ku ktorému sa autori odhodlali presunúť dej o 30 rokov neskôr, to chce guráž. Zo začiatku som ostal stratený a v podstate som googlil, čo sa to vlastne stalo. Osobne si však neviem zvyknúť na dôchodcov Holdena, Bobbie, Naomi, Alexa ale hlavne na dôchodcu Amosa. Pripomína mi to citát - Neviem, ako sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú palice a kamene. Ja to v ponímaní tejto série napíšem nasledovne Neviem, ako staré budú postavy do poslednej knihy, no určite budú mať umelé zuby. Bolo by to zaujímavé mať tam šušlavé postavy. Pre mňa kniha pôsobila žiaľ priemerne. Samotná myšlienka pôsobí dobre, rovnako aj technická stránka príbehu, ale čo sa týka deja, tak sa vlečie, vlečie a vlečie. Čiže žiaľ, očakávania boli Výborné, no realita bola Priemerná. Nie darmo som ju čítal takmer mesiac. Dúfam a verím, že predposledná a posledná časť série mi to vynahradia.

S knihou Artemis som otáľal niekoľko rokov, nakoľko mňa osobne Marťan od Andyho Weira veľmi sklamal. Keďže ale v nedávnej minulosti vypustili ľudia zo Zeme Artemis 2 do vesmíru, povedal som si, že vypustím Artemis ja, z mojej knižnice. To, čo musím pochváliť je, že sa dej čítal pomerne rýchlo a slová, vety a stránky mi utekali pred očami ako zbesilé. Miestami som tŕpol, čo naša hlavná postava Jazz vyvedie. Nuž a tu je ten problém, ktorý som počas čítania knihy mal. Kým zo začiatku sa snažila byť opatrná, zdravo drzá a miestami šikovná, tak ku koncu už sa nebála vyhodiť mesiac do vzduchu, drzá bola viac ako 12 ročná soplaňa a čo sa týka šikovnosti tá sa vyznala vlastne vo všetkom. Kým zo začiatku som k nej prejavoval sympatie a mal som v podstate o ňu strach, ku koncu mi to bolo úplne jedno. Jednoducho mi ju autor znechutil. Čo sa týka príbehu čakal som niečo iné, niečo akčnejšie a drsnejšie. Čakal som, že boj o nadvládu mesta bude riešiť viac ľudí, nie iba Jazz a jeden nájomný zabijak. Samotné spracovanie mestečka bolo fajn, jednotlivé informácie, čo a ako funguje dopĺňali atmosféru. No kým dej bol zo začiatku prepracovanejší, čím viac som sa ponáral do príbehu, tým bol jednoduchší a plytký. Ohodnotil by som ju priemernými 3 číslami, ale za ten začiatok, keď som prečítal takmer tretinu knihy na jeden nádych, by som si to neodpustil. Takže pre mňa je to 4/5.

Cestujem sama je pre mňa prvotinou od Samuela Bjorka. V poslednom čase dávam šancu viacerým severským krimi, nakoľko miestami ponurá, uzimená atmosféra sa mi veľmi hodí k tomuto žánru Kniha sa mi v podstate páčila, spoznali sme hlavné postavy, vyšetrovateľov Holgera Muncha a Miu Krugerovú, ktorých tím dopĺňa niekoľko ďalších postáv, pričom výraznejšie zapôsobil azda iba IT odborník Gabriel Mork. Samotný dej knihy bol celkom svižný a napínavý, okrem samotného vyšetrovania sme sa dostali taktiež pod povrch súkromných, respektíve osobných príbehov hlavných postáv. Zatiaľ sa mi k srdcu neprebojovala žiadna postava, pravdepodobne si budem musieť tento vzťah čitateľ + postava zaslúžiť v ďalších častiach, ktoré si určite plánujem zakúpiť. Musím však povedať, že mňa skôr sklamal ten koniec. Nemám rád, ak do deja na konci, pri samotnom závere vstúpi nová postava, ktorá navedie vyšetrovateľov na správnu stopu. Toto ma tak trochu sklamalo, akoby si autor povedal sakra, ako to zakončím? No pridám tam niekoho kto ich navedie na správnu cestu a tak to žiaľ, aj bolo. Moje hodnotenie bude 4/5 nakoľko na mňa kniha nepôsobila úplne zrelým dojmom, postavy sú síce výrazné, no nepriľnú k čitateľskému srdcu a samozrejme ten koniec ma veru teda sklamal.

Som horlivý fanúšik post-apokalyptického žánru a milujem všetko, čo sa týka Černobyľu a jeho ponurej a smutnej minulosti. Myslím, že láska k tomuto žánru a predovšetkým k Černobyľu začala už na základnej škole, kde sme sa učili o tejto katastrofe a následne po návšteve atómovej elektrárne Mochovce. Následne ma k tomuto žánru prilákali PC hry Stalker, Fallout, Metro, Chernobylite, Call of Duty, či rôzne filmy a seriály akými sú Černobyľ, Černobyľské denníky, Ghoul a rôzne dokumentárne filmy. Nemôžem opomenúť ani úžasné knihy na túto tému Vlaštovky z Černobylu od Morgana Audica, Černobyl od Serhii Plokhy, Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevič a najnovším prírastkom do rodiny sa stal miestopis Černobylský deník od „stalkera“ s menom Richard „Ritchie“ Šmíd. Táto vyše 170 stranová kniha je plná fotografií z jeho cesty od Kyeva, cez lesy až po samotné mestečko Prypiať. Autor zaznamenáva svoje myšlienky a dojmy, ktoré ho počas tejto cesty a fotografovania sprevádzajú. Musím uznať, že fotky sú nádherné a v istých chvíľach ma celkom citovo zasiahli, aj keď už mám tieto veci napozerané asi milión krát z internetu a ako som spomínal, z rôznych iných zdrojov. No aj keď je textu pomenej, akoby sa mi pred očami odohrávala Ritchieho cesta cez toto fascinujúce a zároveň tragické miesto. Pri čítaní prezeraní tejto knihy som si pustil stalkerskú hudbičku, sledoval trasu cez google maps a atmosfére už nič nechýbalo. Aj napriek tomu, že kniha stojí okolo 30 eur kúpu neľutujem. Dokonca by som si prial, aby takýchto kníh zo zaujímavých opustených miest bolo omnoho viac. Knihu určite odporúčam každému fanúšikovi tohto žánru, či už post-apo alebo miestopisoch. Jediná vec, čo by som pridal je samotný text. Myslím si, že by Ritchie dokázal zo seba vydolovať ešte mnoho zaujímavých pocitov, informácií, príhod a vtipov. Mrzí ma, že sa mu nepodarilo úspešne obehnúť všetko, čo mali v pláne, no žiaľ zdravie súputníka je dôležitejšie. Na úplný záver ďakujem autorovi, že som sa na malú chvíľku mohol ocitnúť aspoň takto v zóne, ktorá je zaujímavá pre každého stalkera, ktorý chce zažiť adrenalín, nostalgiu a pocit jadrového nebezpečenstva. Aj ja si prajem raz navštíviť túto fascinujúcu krajinu, či už ako jednotlivec, alebo ako skupina v podobe sprievodcu.

Od nového roku mám za sebou okrem iných kníh, aj 3 knihy od Stephena Kinga. Konkrétne Doktor spánok, Stratení nájdení a poslednou knihou je Temná veža Osudová trojka. Aj to niečo hovorí o tom, ako zbožňujem knihy od tohto autora. Osudová trojka je druhou knihou zo série Temná veža a King ju písal pred viac ako 35 rokmi. Už len z tohto pohľadu že autor stále aktívne píše si zasluhuje rešpekt. Kým prvá kniha tejto série s názvom Pištoľník ma neohúrila, bola nudná a osobne som mal pocit, akoby ju ani nepísal King (možno bol celý ten čas v drogovom delíriu, kto vie), ale niekto iný, kto zo seba potreboval dostať svoje vnútorné myšlienky a pocity a drcol to celé do románu, tak druhá kniha bola už o niečo živšia, záživnejšia a čítala sa svižne. No i tak by som túto knihu prirovnal k známej fráze nuda, nuda, šeď, šeď. Mám rád, ak sa v knihách niečo odohráva, no zatiaľ som v sérií Temná veža takú knihu nečítal. Osobne ma nezaujal ani jeden príbeh, ani jedna postava. Dobre, možno tak príbehy feťáka a úchyláka (inak sa mu nedá ani povedať postava mala úchylku), ma trošku prinútili počas čítania k úsmevu, no príbeh černošky na vozíku to bola veru katastrofa. Chápem že v knihe tieto príbehy majú súvis, sú poprepletané a koniec koncov aj niečo významné znamenajú, ale mne to prišlo len ako kopa nezmyslov a zbytočných slov, viet a strán. Vážne nechápem, čo mi malo dať viac ako 100 strán putovania černošky s dvojicou po Pištoľníkovom svete, pričom v tejto pasáži čítam iba putujeme, nadáva, žerieme, opäť putujeme, nadáva, žerieme a takto dookola dokola. Ešte raz, áno, chápem že to s tou poslednou osobou a všeobecne malo nejaký význam v príbehu, ale boli to strašné omáčky u každej postavy. Kingove knihy mám skutočne veľmi rád, vždy sa do nich pahltne začítam, no zatiaľ prvé dve knihy zo série Temná veža sú pre mňa totálny podpriemerné, nezáživné a plné zbytočného slovného balastu.

V betónovej základni bliká strach, božstvá majú hlad a kulty svoj prah. Nad svetom sa vznáša popol a dym, prežiť znamená veriť alebo zhniť. Aťáci revú v atómovej noci, krv majú v tlamách, smrť v každom kroku moci. Medzi ruinami, vierou a zradou ľudia sú poslednou, krehkou záhradou. V novom roku 2026 som sa opäť začal ponárať aj do post-apokalyptických príbehov či už komiksom alebo knihou The walking dead, Metalurgom a posledná kniha má názov Atómové šelmy : základna. Narazil som na ňu v podstate náhodou v kníhkupectve, pričom ma zaujal obal. Ako náhle som zistil, že autormi tejto knihy sú František Kotleta a Kristýna Sněgoňová, vedel som, že pôjde o ďalší kvalitný kúsok a musel som si ju zadovážiť. Túto dvojicu mám rád, či už v rámci samostatnej tvorby, ale aj v rámci ich spolupráce. Kým Kotleta dodáva knihám ten surový, drsný a akčný post-apo nárez, Sněgoňová tomu dodáva nádych melanchólie a dramatickej atmosféry. Čo sa týka samotnej knihy, tak mám pocit, že nám neukázala, nevysvetlila všetko, čo malo byť vysvetlené. Pre mňa to bol len akýsi jednoduchý základ aspoň čo sa týka príbehu. Krajina či samotná základňa bola vykreslená skvelo, postavy žiaľ už tak nie. Samozrejme, mnoho vecí sa dozvieme istotne v ďalších častiach tejto série, no od prvej knihy som očakával niečo lepšie, kvalitnejšie. Dostal som v podstate iba holú kostru, akýsi náčrt rozťahaný na takmer 300 stranách. Dozvedeli sme sa o akýchsi kultoch, o akýchsi bažinách, kupcoch, no v podstate o nich nevieme vlastne nič. Prial by som si, aby táto kniha mala dva krát toľko strán no s dôrazom na do vysvetľovanie jednotlivých udalostí a do vykresľovanie jednotlivých postáv, ktoré v podstate mohli či mali potenciál. Kniha sa koniec koncov čítala svižne, zvládol som to za 2 dni a svet v ktorom sa príbeh odohrával, ma fascinoval. Sám som si dokázal dotvárať jednotlivé úlomky tohto sveta a v ďalších knihách vidím veľký potenciál. Budem sa tešiť, že do mojej knižnice pribudne ďalšia skvelá post-apo séria.

Kniha Metalurg ma, aby som úprimne povedal, veľmi prekvapila. Samozrejme v tom pozitívnom zmysle. Už som síce (aspoň vekom) veľmi dávno vyrástol z týchto Young-adult fantasy kníh a tak ma zamilované deti a ich vyznania lásky napĺňajú dávkou trápnosti, no autor v tejto knihe obmedzil tieto časti na minimum a opäť prekvapenie vôbec neboli trápne. Asi prvá YA kniha, pri ktorej som sa v týchto oblastiach necítil trápne. Práve naopak, fandil som hlavnému hrdinovi ako najzarytejší fanúšik, to mi verte. Kniha sa čítala pomerne rýchlo, strany lietali ako najmocnejší epici a aj napriek predvídateľným udalostiam (aspoň teda ja som v polovici tušil kto je čo a čo je kto) som si príbeh vychutnával a s nadšením a entuziazmom očakával, kedy na nás autor tieto informácie vybafne. Na knihe sa mi páčilo takmer všetko od atmosféry post-apokalyptického sveta, respektíve mesta Newcago, jednotlivé postavy so svojimi tajomstvami, samotného príbehu ktorý ma pripútal k tejto knihe ako invalida na vozík (pardón, prirovnania mi nejdú ako Davidovy). Sem tam som sa stratil v blúdení podzemnými chodbami ale koniec koncov, bolo to úžasné dobrodružstvo a ja sa teším, keď sa ponorím do pokračovania.

Každý kto čítal akúkoľvek knihu od Backmana vie, že autor dokáže vytvoriť nezapomenuteľný príbeh a postavy. Ja som od neho čítal knihu Muž menom Ove a tá ma dojala a zosmutnela zároveň. Bola jednoducho famózna, výborná, skvelá a preto som si zadovážil trilógiu Medveďovce. Do začiatku knihy som sa nedokázal poriadne začítať a aj napriek snahe ma vôbec neohúrila. Už som mal približne prvých 120 strán za sebou a ono sa v podstate nič nedialo a bolo by to prvý krát v živote, čo by som knihu odložil nedočítanú. Minimálne do prvého zápasu to bolo nezáživné. Následne čo bolo už viac ako 160 strán sa akoby kniha pre mňa zázrakom otočila a ja som sa od nej nevedel odtrhnúť. Konečne sa niečo dialo, konečne človek nečítal len akési útržky spomienok, pocitov, myšlienok ale už dej reálne naberal na akčnosti. Následne po prvom zápase sa vo mne niečo otvorilo a kniha ma osvietila. Vážne som sa nedokázal od nej odtrhnúť a konečne som chápal aj samotný začiatok. Udalosti, ktoré sa po prvom zápase odohrali a autorov cit, pre takéto spracovávanie emočných príbehov, ma nenechali veru chladným. Človek si následne uvedomuje, koľko zlosti a nespravodlivosti vo svete existuje a verím tomu, že aj mnoho z tých, ktorí túto knihu čítalo, prípadne aj napísalo recenziu sa zachovávajú vo svojom živote rovnako a tu píšu povrchnosti. Len si spomeňte, kedy ste naposledy zo seba dostali krivdu, či v podobe nadávky alebo opovrhnutému kukuču na inú osobu a ani ste ju nepoznali? Keď ste kritizovali niekoho bez toho, aby ste si zistili čo je a nie je pravda? Pritom vôbec nevnímate, že tým, že si myslíte, že máte pravdu a všetko viete iba ubližujete niekomu inému? Len si predstavte, koľko z vás, čitateľov a recenzentov napísalo alebo povedalo pri súčasnej situácií na Slovensku za to môžu dôchodcovia, treba im zobrať právo voliť a že sú hlúpi? Pritom si vôbec neuvedomujete, že ste takto odsúdili všetkých starších ľudí bez toho, aby ste vedeli, kto koho volil a čo koho do ich voľby viedlo? Pričom si vôbec neuvedomujete, že keď toto napíšete verejne na sieť, môže to niekomu ublížiť? Lebo vy viete vždy pravdu, oni nevedia nič. A keď budete tvrdiť, že to nie je prípad ako v tejto knihe, tak sa prosím Vás zamyslite. Tak isto ako v tejto knihe, kde nenávisť prerástla zdravý úsudok, je to aj v reálnom živote. Kde sa osoba nechá niesť davom a prispôsobí sa, až si začne skutočne nahovárať, že však to je pravda. Táto kniha má predovšetkým každému jednému z nás nastaviť zrkadlo a kto si to jednoducho neuvedomí, nemá dostatok sebareflexie a nemá právo ukazovať na toho či onoho. Ako na jednej strane, tak i na druhej strane. Táto kniha ma v druhej polovici jednoducho ohúrila a bol som, ako len u málo ktorých kníh, nahnevaný, pobúrený a zároveň smutný, no rozhodnutý to dotiahnuť do konca s akousi nádejou na dobrý koniec. Samozrejme nie všetky konce sú dobré, ale môžu byť omnoho horšie. Pre mňa sa z knihy, ktorú som chcel po 120 stranách prestať čítať stala kniha, ktorú som nechcel prestať čítať. Skvelé spracovanie predovšetkým psychológie postáv, vyjadrovali asi všetky možné aspekty ľudského života. Teším sa na druhú a tretiu časť, len si pár chvíľ od pokračovania musím oddýchnúť.

Po Doktorovi Spánkovi som si zobral ďalšiu Kingovku a to konkrétne druhú časť Billa Hodgesa s názvom Stratení nájdení. Kým v prvej knihe bol Bill Hodges akýmsi základom, druhá kniha ho odsunula mierne na bok, rovnako ako jeho starých známych Holly a Jeromeho. Musím sa na začiatok tejto recenzie v podstate priznať, že všetky knihy od Stephena Kinga, ktoré sa akokoľvek aspoň okrajovo dotýkajú spisovateľského ducha (Misery, Žiarenie, To), kde aspoň jedna postava nie vždy hlavná je spisovateľ alebo potenciálny spisovateľ či milovník kníh, vo mne vyvoláva tie najpríjemnejšie pocity. Vždy ma takáto postava nabudí na takú tú literárnu vlnu, kedy mám chuť dostať na papier všetky moje myšlienky a nápady. Práve King a jeho knihy ma ako jediné donútia niečo vytvoriť. Vyvolajú vo mne literárneho ducha a ja tvorím, aj keď len pre seba a určite amatérsky, ale jednoducho tvorím a cítim sa, že možno niekedy v budúcnosti aj niečo, čo ohúri nie len mňa, ale možno aj ďalšieho človeka, vytvorím a zverejním. Späť však ku knihe bola opäť vynikajúca. Jednotlivé postavy boli bravúrne a dopodrobna predstavené a rozpísané. Hlavný záporák bol veru riadny kvietok, no určite každý milovník literatúry, ktorý má obľúbeného spisovateľa či básnika sa do neho miestami vedel v žiť a chápal ho. Možno nie v tých drastických činnostiach ktoré páchal, ale minimálne k láske k literárnej postave Jimmyho Golda. Tak isto si človek zvykol a obľúbil aj rodinu Peta Saubersa. Jednoducho opäť skvelo napísaná kniha, pri ktorej ma tak trochu mrzí taký jednoduchší a urýchlený záverečný boj medzi dobrom a zlom, aj keď v tomto prípade asi fanatizmus Morrisa Bellamyho ku Jimmymu bol enormný a čitateľ dokáže pochopiť, že ak bol počas celej knihy ochotný pre 4-5 časť ochotný spraviť všetko, tak aj ten koniec dával v podstate reálny zmysel. Stratení nájdení je skvelou knihou a skvelým pokračovaním. Aj vďaka tejto knihe som začal pozerať seriál na Netflixe len škoda, že túto knihu žiaľ zo seriálu vynechali. Myslím si, že miestami by mala omnoho väčší potenciál, ako prvá kniha.

Jo Nesbo a jeho séria Harry Hole je pre mňa srdcová záležitosť a postupom času sa z nej stal akýsi Vianočný zvyk. Knihy s inšpektorom Harrym Holeom čítam predovšetkým už šiesty rok iba počas Vianočných sviatkov a pri písaní tejto recenzie je dátum 29.12, isto už doplo každému, že tento zvyk som realizoval znovu. Kniha Smäd sa radí na číslo 11. Už jedenásta kniha, jedenásty úžasný prípad s charizmatickým inšpektorom Harrym Holeom s ktorým sa ponoríme hlbšie do kriminálnych zločinov v Osle. Kniha, ktorá je opäť svojimi stranami radená k tým hrubším, no o to viac pútavejšia a opäť plná prekvapujúcich zvratov. Po predchádzajúcej knihe, kde gro tímu a príbehu už nebol tak úplne postavený na Harrym, som dúfal, že tento krát to bude inak. Že sa nám opäť ukáže na väčšiny stránok ten, kvôli ktorému tieto knihy čítame. Jo Nesbo asi vyslyšal moje modlitby, pretože stránok s Harrym je požehnane. Samotný príbeh čo si budeme hovoriť, je bravúrny, rovnako, ako postavy, atmosféra Osla ale aj jednotlivé zvraty, ktoré dotvárajú zmysel tohto žánru. Hodnotím samozrejme plným počtom hviezd. Po prečítaní tejto knihy ma objíma pocit nostalgie a premýšľam nad tým, že ma čakajú už iba 2 knihy.

Tretia kniha série Legie so zaujímavým názvom Šprti a frajeři nás zaviedla do ďalšej časti vesmíru na vrakovisko, plné lodí dvoch rás Šprtov a Frajerov. Samozrejme skutočné názvy týchto dvoch rás zistíte v knihe, no toto pomenovanie sa mi veľmi páči. Príbeh letel a letel a letel, slová mi utekali pred očami a opäť to bolo jedno rýchle, akčné, vtipné, krvilačné dobrodružstvo našich verných spoločníkov. Tí, sa od minulej knihy rozrástli o ďalšie postavy a hneď v tejto knihe som si ich obľúbil. Ná záver tejto krátkej recenzie len toľkoto - Mrdači, Bouchači knihu čítať začati !

Karel Kryl osoba, osobnosť a jednoducho vzor vzdoru v dobe, kedy sme neboli demokratickým štátom a nemali samostatnú Slovenskú republiku. Ihneď po tom, na neho všetci zabudli až do jeho smrti. V súčasnej dobe je to také, že si ho sociálne strany nevážia a liberálne strany prisvojujú a maľujú k obrazu svojmu. Môj názor je, žeby ostal zhrozený z každého jedného politika a z každého jedného smerovania, ktoré jednotlivé politické strany hlásia. Predovšetkým by bol však zhrozený, ako sa spoločnosť obyčajní ľudia na Slovensku rozdelili a ako sa nenávidia medzi sebou. Len skrz politické názory. Pre mňa osobne to bol, je a bude Človek s veľkým Č, ktorý išiel sám za seba a nikomu si nenechal, ako sa hovorí srať do svojho názoru a smerovania. Vystupoval vždy distingvovane, slušne, uhladene, jeho piesne mali zvláštne čaro, ktoré dnešní kvázi odporcovia (či už jednej, druhej, tretej strany) nemajú z ďaleka a ani sa k nemu nepriblížia. Skôr vidím vulgárnych hulvátov bez štipky chochmesu a rešpektu. Čo sa však týka knihy nebola ani tak o samotnom Karlovi, ako o jeho bratovi Janovi, ktorý v knihe nie len spomínal na to, aký Karel bol, ako spolu vyrastali nevyrastali, ale aj o tom, aké pocity mal samotný Jan k svojmu bratovi a vlastne k tomu, akým životom žil. Tak isto opisoval, ako udalosti a niektoré Karlove činy ovplyvňovali život rodiny Krylových.. Je to zaujímavá kniha, útla, ale zaujímavá a v podstate pre mňa slúži ako doplnok informácií nie len o Karlovom živote, ale aj o živote jeho brata, sestry a rodičov.

Ďáblove dveře druhá kniha z domu Perronových alias hotelu Blackwater, ktorá sa dejovo odohráva pred prvou knihou. Ako to už vo všetkých hororových knihách býva začiatok nežne a rodinne naladený prechádza do ponurého, temnotou prežratého deja až vrcholí úplným masakrom. Ja mám rád aj takéto začiatky, no tu sa takmer polovicu knihy možno aj viac nedialo takmer vôbec nič. Samozrejme nejaké tie bububu náznaky sa odohrali, no nič, čo by mi dokázalo akože zdvihnúť zo stoličky. Keď sa však blížila časť samotného vyvrcholenia a snáď veľa slovíčkom víkend neprezradím, začalo ísť do tuhého a zároveň aj do toho strašidelného. Odohrávalo sa tam však toľko vecí, že som to ale v podstate ani príliš nevnímal len som čakal, kto z hlavných postáv prežije, či neprežije. Kniha je vlastne predchodca Sídla hrúzy a táto kniha nám dodala pár informácií k jej príbehu. Musím však povedať, že aj keď sa čítala svižne, rýchlo a stránky iba tak leteli samotný dej bol plochý a nudný. Dokonca ma nahneval koniec keď takýto masaker polícia akoby ani neriešila. Pre mňa slabší priemer no určite si v rámci povinného hororového čítania dám aj ďalší diel.

Mestečko Wayward Pines som pred pár rokmi videl ako TV seriál a predovšetkým prvá séria na mňa zapôsobila doslova WAU efektom. Tento efekt spôsobil, že som akútne zháňal knižnú verziu, respektíve trilógiu ktorá však nebola k dispozícií, no podarilo sa mi ju zohnať cez knihovrátok. Prvú časť trilógie som zhltol za približne 3 dni a aj napriek tomu, žeby som chcel napísať iba to pozitívne, musím začať skôr tou negatívnou stránkou. Veľmi ale veľmi mi prekážalo na knihe to umelé naťahovanie deju pri utekaní hlavnej postavy. Kde snáď polovica knihy je písaná iba o tom, ako kráča či uteká doľava, doprava, hore, dole, čupne si, sadne si, ľahne si. Pre mňa osobne to bolo nezáživné a samotnému deju či nejakému hororovému efektu to vôbec nepridalo na cene. Skôr naopak. Nedaj bože ešte to, že hlavná postava mala viac životov, ako samotná mačka. Keď po X-tom vykrvácaní či X-tom hlbokom reze z ktorého takmer črevá vyliezali z útrob jeho tela dokázal dokonalé akrobatické kúsky za ktoré by sa nehanbil ani Houdini mixnutý s horským vodcom na Mount Evereste a Kapitánom Amerika. Áno, chápem, je to vycvičený vojak, vycvičený v špeciálnych jednotkách, ale prosím vážne? Utrpieť toľké zranenia v priebehu asi 5-tich dní, to by veru nedal ani Herkules. Kniha bola umelo naťahovaná a oproti prvým častiam seriálu v prvej sérií bola vážne priemerná. Taktiež samotné postavy nemal som pocit, žeby som k nejakej dokázal priľnúť tak, žeby mi na nej záležalo. Teraz opačne to pozitívne. Či už seriál, ale aj kniha mestečko Wayward Pines je skvelo a bravúrne spracované či už príbehom, postavami alebo atmosférou. Začiatok príbehu, pri ktorom si čitateľ nevie, čo si má myslieť. Či hlavný hrdina má fakt halucinácie, alebo sa jeho strach a domnienky zakladajú na reálnej pravde. Hlavne seriál bol v tomto neskutočne prepracovaný. Stred príbehu bol akýsi plochý tým utekaním, no záver knihy, pri ktorom nám autor v podaní Pilchera vlastne zhrnul všetko dôležité, poteší. Moje hodnotenie tejto prvej časti je priemerné, viac hluchých, plytkých miest akoby bolo nutnosťou, no moje hodnotenie je výrazne ovplyvnené vzhliadnutím seriálu ktorý som si (aspoň prvú sériu) vyhupsol na piedestál mysteriózneho žánru.

Ku knihe Temné léto od Dana Simmonsa som sa dostal náhodou pri online akciách na jednej stránke. Zaujala ma anotácia a recenzie, ktoré Temné léto prirovnávajú ku knihe To od Stephena Kinga. Akonáhle som túto informáciu uzrel, musel som ju jednoducho vlastniť a prečítať. To od Kinga milujem a pre mňa je jednou z najlepších kníh od autora. Aj z toho dôvodu som ku knihe Temné léto pristupoval s obrovským rešpektom tak silno som túžil čítať skvelú hororovu knihu podobnú To a obával som sa sklamania. Mýlil som sa, pretože kniha bola vynikajúca, miestami lepšia a miestami horšia ako Kingova, no osobne po jej prečítaní musím s úprimnou čitateľskou dušou povedať, že bola rovnako dobrá, ako To od Kinga. Začiatok príbehu bol mierne spomalený, miestami príliš kvetnato opisoval rôzne predmety či miestnosti a už som sa bál, že ak toto bude v celej knihe, tak ma šlak trafí. Našťastie sa dej rozhýbal hlavnými postavami boli deti Dale Stewart a jeho mladší brat Lawrence, Mike O´Rourke, Duane McBride, Jim Harlen a Kevin Grumbacher. Miestami sa do príbehu zamotali aj ďalšie detské postavy, niektoré výraznejšie Cordie či C.J. niektoré menej výrazne. Každá detská postava však bola svojim spôsobom výrazná svojou osobnosťou. Samozrejme v knihe bol aj svet dospelý, či už rodičia samotných postáv, no i tie záporné, ktoré hrôzu a des naháňali aj mne samotnému. Príbeh samotný sa odohráva v mestečku Elm Haven, počas letných prázdnin a jej ústredným bodom je čo čert nechcel - škola Old Central, do ktorej chodili všetci detskí aktéri príbehu. Po zmiznutí žiaka (brata Cordie) začnú naši detskí hrdinovia so svojou cyklohliadkou pátrať po nezvestnom a zamerajú sa predovšetkým na samotnú školu a ich zamestnancov od riaditeľa či údržbára až po učiteľky. Podarí sa našim malým hlavným hrdinom vypátrať, čo sa stalo so samotným bratom Cordie? Nie je to iba výplod detských myslí a fantázií, priraďovať zlé až nadprirodzené veci dospelým, ktorých príliš nemusia len z dôvodu, aby mali na koho zvaliť vinu? Keď sa však Dale a jeho kumpáni ponárajú do hlbšej histórie samotnej školy a mesta, začnú sa diať mysteriózne udalosti ktorým však dospelí ľudia, dokonca ani ich rodičia, nedokážu uveriť. Ako to už teda býva nie len v knihách, ale aj v normálnom svete nás čitateľov ako deti berú svoj osud do vlastných rúk. Ako som spomenul na začiatku mal som veľký rešpekt a obavy pred touto knihou. Nie tým, že bude lepšie, skôr opačne, keďže knihu To som si dal na najvyšší piedestál. Priznávam sa, niektoré opisy ma veru dokázali nahnevať nemám rád ak niekto cestu od jedného domu k druhému dokáže rozpísať na 2 strany ale v tejto knihe to nebolo úplne hrozné a dokážem jej to odpustiť aj autorovi. Samotné mestečko Elm Haven bolo vynikajúco spracované, dokonca som si vygooglil aj akýsi amatérsky náčrt samotného mesta ktorý mi celkom pomohol si predstaviť jednotlivé presuny postáv, či lokality v ktorých sa príbeh odohrával. Atmosféra bola vynikajúca ale to najlepšie na tejto knihe bolo spracovanie samotných postáv. Rovnako ako u Kinga, ak aj v tejto knihe si všetky postavy zamiluje a jednoducho si ich nepomýli, keďže každý jeden ako to ja veľmi rád píšem má svoju osobnosť, svoje čaro, svoj príbeh a svoj život. Či už to boli Stewartovci, ktorí sa báli tmy a mali oboch rodičov. Alebo to bol Duane McBride, ktorého mám z tejto knihy najradšej nádejný a múdry chlapec, ktorý miloval čítanie a pracoval niekoľko detských rôčkov na tom, aby napísal svoju prvú poviedku. Alebo to bol Mike O´Rourke, ktorý okrem pomoci v dome, chodil ako miništrant do kostola, ale aj drsný Jim či rozvážny Kevin všetky tieto detské postavy sa stali počas čítania mojou súčasťou a po prečítaní knihy som s nimi bol kamarát už aj ja. O tejto knihe by sa dali písať litánie a diskusia by bola snáď aj na týždeň. Preto ma teší, že s jednotlivými postavami sa človek vie stretnúť aj v iných knihách od Simmonsa aj keď nie ako hlavnými postavami, ale len ako doplnkami (až na Zimní prízrak). Mrzí ma, že tieto knihy ale nie sú preložené do našich jazykov. Na záver by som chcel ešte prispieť k tomu, ako sa autor vyjadril na konci knihy k jednotlivými momentom, ale predovšetkým k detstvu, aké deti v roku 1960 v Elm Haven mali (Elm Haven je čerpané z mestečka Birmfield kto chce, googli) a musím povedať, že autor v tomto doslove má pravdu. Deti kedysi mali neobmedzené možnosti, zážitky ktoré v tej dobe, ale i neskôr ešte keď internet a mobily boli v začiatkoch tieto deti zažívali. Keď ich priestor na hranie nebol iba obmedzený na vysedávanie v izbe pred PC, internetom, mobilmi, vysedávanie v nákupných centrách či schodoch na námestiach ale bol vzdialený aj niekoľko kilometrov na miestach, kde boli iba polia, lúky, lesy, jazerá a kde jednoducho tá detská myseľ vedela skutočne zrelaxovať a fantázia pracovala na 100%. Keď sa rodičia o deti báli, no dieťa ráno odišlo, naobed sa prišlo najesť a potom ho zase nebolo vidieť do večera. Teraz sa rodičia o deti boja, nechcú ich nikde púšťať a potom si to deti kompenzujú neposlušnosťou, lenivosťou, únikom z reality do umelého sveta rôznych sociálnych sietí či nebodaj útekov z domu len na truc. Tým som chcel iba povedať, že ak niekto prečíta túto knihu a je rodič, mal by sa pozastaviť nad tým, čo je pre svoje dieťa skutočne to ZLÉ a pred čím by sa mali rodičia obávať. Knihu teda odporúčam všetkými desiatimi a ja osobne ju radím u mňa do TOP 10 kníh ktoré som v živote prečítal. PS - ak som sa pomýlil v mene či názve, ospravedlňujem sa :)

Leoš Kyša alias František Kotleta nie je pre mňa neznámym autorom a pojmom, prečítal som od neho skvelú sériu Spad a rozčítanú mám taktiež sériu Legie. No nie len meno zavážilo nad kúpou samotnej knihy Sudetenland, ale taktiež samotný žáner do ktorého je zaradená alternatívna história. Keďže socializmus a tesné obdobie po-socializme ma vždy aspoň okrajovo zaujímalo, tak ma táto kniha o to viac zaujala. Na začiatku knihy som sa nevedel sústrediť, bol som mierne vykoľajený , možno s rešpektom dezorientovaný, no pri prvej akčnejšej strane (protest) som sa do deja poriadne začítal a strany sa mi mihali pred očami jedna radosť. Aj napriek tomu som sa príliš nedokázal sústrediť, dej akoby stál na mieste, čítal som a čítal a sám som nevedel o čom to vlastne čítam. Očakával som tak trochu obšírnejšiu oblasť samotného príbehu aspoň podľa anotácie. Čakal som vyvražďovačky, bitky - keďže napätie v Sudetách či Čechách boli abnormálne, no až na pár incidentov som akosi nepostrehol, žeby to bolo niečo extrémnejšie. To už mi viac extrémnejšie pripadal pochod ĽSNS či samotnej pospolitosti. Osobne som príbeh či samotný dej teda odsunul na menej dôležitý aspekt v tejto knihe a vychutnával som si skôr niečo iné atmosféru. Poprevratová atmosféra bola naozaj oku lahodiaca. Ako táto zmena dopadala na každého jedného človeka významného či nevýznamného. Ako nikto nevedel či netušil, ako sa bude ich život uberať ďalej. Mňa osobne fascinovala doba 90tych rokov, keď ešte všetko bolo akési nenútené, nenačančané, ale typické Slovenské, či už to boli staré krčmy, námestia kde sa ľudia chodili aj poprechádzať a vychutnávať si oddych nie len sa prejsť okolo námestia s účelom sa strčiť do mohutného nákupného centra a tam tráviť hodiny. Jednoducho táto doba mala znamenitý pôvab (samozrejme nie pre každého) a presne to sa mi na tejto knihe páčilo. Že z nej skutočne sršali tie roky 90te aj keď len začiatok. Príbeh však bol plytký, nad ním samotným som príliš ani nerozmýšľal, očakával som slona, dostal som myš. Bolo to pre mňa sklamanie, postavy som si ktovie ako neobľúbil a aj napriek tomu smutnému záveru som sa nedokázal preniesť cez sklamanie z príbehu.

Máme tu druhú časť trilógie, ktorej názov Desivý mor Atlantídy je samo o sebe celkom vystihujúci k príbehu. Opäť sa stretávame so starými známymi postavami, pribúdajú aj nové, pričom príbeh je akčný, svižný a ohromujúci. Pri prvej knihe musím priznať som sa dosť výrazne nudil a táto nálada aj keď po približne roku ma stále držala a preto som mal veľké obavy z pokračovania. No veľmi som sa mýlil a pokračovanie bolo desaťkrát lepšie. Celú knihu som prečítal za 3 dni (prvú som čítal takmer 4 týždne) a to sa mi teda nestáva príliš často. Aspoň nie pri románe, pri ktorom človek musí premýšľať nad rôznymi nadväznosťami. A.G. Riddle píše vždy pútavo a nebojí sa zachádzať do rôznych konšpirácií, čo mne osobne v tomto prípade nevadí, keďže príbeh v tejto trilógie je k tomu ako stvorený. Z konca samotnej knihy som mal také cítenie alá Dan Brown záhady a mystéria, mnísi a náboženské kulty čo čert nechcel, práve v dobe čítania tejto knihy vydával Dan Brown svoj najnovší román. Náhoda? Nemyslím si (ha ha). Pokračovanie trilógie ma nečakane veľmi potešilo a som rád, že dej nestál na jednom mieste, ale posúval sa stále a svižne vpred.

Kniha Odpočítavanie 1945 je pre mňa jednou z tých kníh, na ktoré určite nikdy v živote nezabudnem. Bola neskutočná či už faktami, samotným podaním tohto skutočného príbehu, samotnými postavami osobami, ktoré v tejto knihe dostali priestor, jednoducho táto kniha bola neskutočne skvelo napísaná. Pred čítaním tejto knihy som mal vážne obavy, či to nebude kniha plná nudných faktov, hluchých miest pri ktorých sa človek začíta a o pár strán zistí že to ani čítať nemusel pretože to bolo úplne od veci ale tieto obavy boli zbytočné. Každá jedna strana, spomienka, myšlienka všetko malo svoje opodstatnené miesto. Samotný dej človek ani nemusí vypisovať každý si to dokáže vygoogliť či prečítať na akejkoľvek stránke. Podstatné sú dojmy a to, čo človek získa počas ale i po prečítaní tejto knihy. Druhú svetovú vojnu informačne zbožňujem, keďže sa v nej písal príbeh celého sveta a na oboch stranách barikády boli ľudia, ktorých príbehy sa nielenže môžu, ale musia dostať na povrch. Či už v dobrom alebo zlom. Musím sa priznať, že po prečítaní tejto knihy som ešte niekoľko hodín nad ňou rozmýšľal a bolo mi akosi ľúto, že skončila. Je to kniha, ktorá vo mne zanechala brázdu nostalgického pocitu. Takto skvelo napísaná faktografická historická kniha sa len tak nevidí niečo podobné ako Bratstvo neohrozených. Po týchto knihách človek zistí, aký je ľudský život krehký a čo musí obetovať nie len pre seba, pre svojich blízkych, ale i pre celý svet. Na záver dodám opäť VYNIKAJÚCA kniha, ktorá určite nebude nudiť nikoho. Hodnotím plným počtom hviezd.

Bena H. Wintersa a jeho prvý diel trilógie s názvom Posledný policajt ležal na mojej poličke už výrazne dlhú dobu. Nie žeby zapadla prachom, len som ju vždy akosi prehadzoval a prehadzoval s ostatnými a nechcene ju ignoroval. Až počas leta 2025 sa na túto knihu usmialo šťastie asi preto, že pri vyberaní ďalšej obete môjho čítania na ňu ako jedinú dopadal svetelný slnečný lúč. Samotná kniha je predovšetkým detektívka s nádychom post-apokalyptického sveta. Hlavná postava, mladý detektív Henry Palace na mňa pôsobil nevýrazne a ani jeho kolegovia či iné postavy mi neprirástli k srdcu. Určite sa našlo pár chvíľ, kedy ma kniha rozľútostila, no väčšinu strán som čítal akosi automaticky, bez premýšľania. Prvý diel by som označil ako mierne zaujímavý a odrazový mostík k pokračovaniu, ktoré dúfam prekoná túto prvá časť.

Zvieracia farma je klasika a každý si ju vie preniesť do svojho zmýšľania. Osobne by som si knihu nekúpil, ale pred pár rokmi som si púšťal audioknihu a svojou atmosférou, myšlienkami a hlavne hlasom interpreta (meno si nepamätám) si ma tak získala, že som ju musel mať aj v tlačenej forme. Kúpil som si so starým prebalom z roku 2013 tá nová z 2023 je otrasná. Čo sa týka samotnej myšlienky príbehu človek to vidí všade, či už v rodinách, firmách, inštitúciach, štátoch, spoločenstvách pričom počiatočné zmýšľanie je pravdepodobne etické a v záujme všetkých, no s pribúdajúcou silou, mocou, rešpektom ale predovšetkým naivitou a hlúposťou tých ostatných sa to obracia k úplnému opaku. Samotnému autorovi kvitujem, že myšlienky a podstatu príbehu dokázal zhrnúť ani nie do 100 strán.

6 časť skvelej sci-fi série Expanzia s názvom Popel Babylonu nám tento krát predostrela poriadnu dávku akcie a napätia. Opäť sa stretávame so starými známymi postavami či už s posádkou lode Rosinante, ku ktorej sa pridali dve postavy a nechýbajú ani staro-nové postavy, ktorých osud sme mali možnosť prežívať v niektorej z predchádzajúcich kníh Namono, Anna či Praxidike Meng. Netvoria síce gro tejto knihy, no mňa osobne ich krátka chvíľa slávy veľmi potešila. Môžeme sa začítať opäť do postáv Avasaraly, Freda Johnsona či rodiny Inarosovcov. Postavy teda ako vždy v silnom zastúpení ku ktorým sa pridá aj pár nových mien. V príbehu sme od prvej časti veľmi pokročili a protomolekula je momentálne odsunutá na druhú kolaj. Gro príbehu tvorí povstanie vedené Marcom Inarosom s jeho Slobodnou flotilou, ktorá spôsobila na Zemi katastrofu nepredstaviteľných rozmerov a uvrhla tak ľudstvo na pokraj vyhynutia. Aby nedošlo k ďalším stratám a ľudstvo malo aspoň mizivú šancu prežiť, zostaví Avasarala a jej spojenci na čele s posádkou Rosinante plán, ktorý má zabrániť vplyvu Marca Inarosa. Žiaľ, kruté boje medzi oboma armádami si vyžiada daň smrť významnej a vplyvnej osoby a tak sa plány skomplikujú. Osobne príbeh považujem za chválitebný, prvá polovica knihy je taká lenivá, pomalá, no pribúdajúcimi stránkami sa rozbieha a druhou akčnejšou polovicou si tú lenivosť vynahrádza. PS - tá postava mi veru bude chýbať :(

Stephen King s knihou Pán Mercedes ma sprevádzal nádhernou Májovou dovolenkou v Egypte a záverečné stránky som už dočítaval na Slovensku. Už druhý rok som dovolenku v zahraničí venoval práve Stephenovi Kingovy a jeho knihám (predtým to bol Billy Summers). Od knihy Pán Mercedes som nemal absolútne žiadne očakávania, pretože som o knihe nevedel absolútne nič (aj napriek tomu že už mám zakúpenú celú trilógiu). Ihneď ma však zaujala anotácia knihy, ktorá mi v podstate už ponúkla to dôležité že to bude kniha o maniakovi, detektívovi a zvláštni spojenci. Pri maniakovi a detektívovi som sa príliš vo svojich predstavách nemýlil, ale pri tých zvláštnych spojencoch by som u Kinga čakal skôr lietajúce auto či ducha psa než neurotičku a černocha. Kniha mala šmrnc, to sa nedá uprieť. Opäť, asi ako u každého diela od Kinga oceňujem samotné postavy či už tie hlavné, ale i tie vedľajšie. Sklamalo ma však že samotné mesto v ktorom sa dej odohrával, nemalo žiadnu atmosféru, akoby vôbec nežilo. Samotný príbeh a dej bol chválitebný, nebola to detektívka v tom pravom zmysle kde čitateľ pátra po vrahovi, autor sa zameriava na dej a postupné odhaľovanie vraha samotnými postavami. Niekedy toto postupné odhaľovanie dokázalo prekvapiť, niekedy pobaviť a niekedy mi prišlo ako keby autor priniesol až priveľkú náhodu detektívovi a jeho kumpánom ktorá im mala pomôcť dolapiť pána mercedesa. Pre mňa stranový obsah kde to bolo takmer do 600 strán bol úplne v poriadku, nenudil som sa takmer na žiadnej strane, ale určite som čítal o niečo záživnejšie a akoby som to inak povedal výživnejšie knihy od Kinga. Pre mňa osobne kniha nebola zlá, no ani tá najlepšia ponúkla nám však výborný podklad pre pokračovanie tejto skvelo zohranej trojice.

Zaklínač 6 : Veža Lastovičky Dovolím si tvrdiť, že ide zatiaľ o najlepšiu časť z knižnej série o Zaklínačovi Geraltovi. V knihe sa nám odohrávajú udalosti ktoré sa postupujúcim dejom dopĺňajú a dopĺňajú taktiež udalosti z predchádzajúcich kníh a začína sa kryštalizovať koniec. Kniha samotná je rozdelená na akési 3 skupiny ktoré idú nesúrodo za sebou. Prvou skupinou je nie len slovom, ale aj obsahom skutočne skupina a to konkrétne tá Geraltova ktorú tvorí rôznorodá zmes ku ktorej sa dokonca pridá nová postava. Stredobodom knihy je samozrejme samotná Ciri, ktorá si po predchádzajúcej kľudnejšej knihe - v tejto knihe užije akcie až do sýtosti. Nuž a máme tu akúsi poslednú, aj keď by som povedal najväčšiu skupinu a to sú všetky ďalšie postavy od Yennefer, Dijkstru až po Bonharta či samotného cisára Nilfgaardu. Kniha je veru plná nových ale i do vysvetľujúcich informácií, dej odsýpa a číta sa s ohromným elánom. Som veľmi zvedavý na poslednú časť zakončujúcu túto epickú fantasy jazdu. PS hral som všetky hry, prečítal som zatiaľ všetky knihy a doteraz mi vôbec netrklo, prečo cisár Emhyr var Emreis nazýva Ciri že je jeho dcéra. Po prečítaní tejto knihy som si to konečne vygooglil a plieskal som sa o čelo.

Na úvod mojej recenzie by som chcel poznamenať takú zaujímavosť, ako si samotný autor pravdepodobne predpovedal budúcnosť. 1987 Román Misery spisovateľ, autonehoda, doláme si takmer celé telo, predovšetkým dolnú časť. 1991 Stephen King spisovateľ, v podstate autonehoda, doláme si takmer celé telo, predovšetkým dolnú časť. Osobne som mal počas čítania práve z tohto dôvodu husiu kožu a keď som si porovnal jedno vs druhé, tak som onemel od šoku. Teraz niečo k samotnej knihe. Misery je knihou, ktorej dej sa odohráva v podstate na jednom mieste, v jednom dome a takmer aj v jednej izbe. Ak nepočítame občasné ďalekosiahle výlety hlavného hrdinu do inej izby či pivnice. Tu by som Kingovi vytkol práve to, že nám v istých častiach dej akosi neodsýpal a miesto miernych úvah Paula Sheldona nám mohol ponúknuť čo to aj z Annie Wilkesovej. To sú totižto dve hlavné postavy ktoré sú stredobodom tohto románu a v istých chvíľach nám chudáčik Paulie vlastne ani nemal čo ponúknuť, okrem samotného utrpenia, pri ktorom som musel aj ja zatínať päste a robiť kyslé grimasy od imaginárnej bolesti a nechuti. Jediné negatívum ktoré by som tejto knihe mohol vytknúť boli pasáže, kedy sa nám do príbehu dostala tvorba od Paula Sheldona, ktorá bola písaná kurzívou. Tú zmenu písma kvitujem, ale samotný príbeh od Paula Sheldona bola jedna veľká, obrovská, praobrovská nuda. Misery od Stephena Kinga super, kupujem. Misery od Paula Sheldona katastrofa, nekupujem. To čo ma na knihách od Stephena Kinga fascinuje je tá spojitosť sveta, ktorú King dokáže v jednotlivých poviedkach či románoch zapojiť do seba. Ako dokáže do Misery zaradiť aj kus z iných výtvorov viď spomenutý hotel Pekná vyhliadka z knihy Žiarenie. Je to iba maličkosť, no tá maličkosť robí z jeho výtvorov jeden veľký a ucelený literárny svet a ja osobne mám rád, ak v knihách, ktoré nie sú série, trilógie a podobne, sú spomenuté osoby či udalosti z rôznych kníh. Na záver také zhrnutie Misery nepokladám za najlepšiu Kingovu knihu, no už vonkoncom neurazí. Ak má niekto rád drámy a vypäté situácie, kniha je pre vás stvorená. Ak niekto hľadáte horor či svižné tempo, tak by som si čítanie určite viac krát premyslel. No ak ste milovník tohto autora ako Annie Wilkesová, tak neváhajte.

O Johnovi Grishamovi som už niečo počul, jeho knihy sú propagované takmer v každom kníhkupectve, no nikdy nebolo mojou prioritou si niečo od neho kúpiť. Aj knihu Firma som si zakúpil len z dôvodu zľavy a odkladal ju minimálne rok, kým sa dostala na rad. Obálka knihy je jednoduchá, praktická ale zároveň veľmi výstižná a mrazivá. Akonáhle som otvoril knihu, zarazilo ma riadkovanie knihy (vydavateľstvo Ikar) a pomyslel som si ak ma nebude baviť, som v prdeli. V prvom rade musím kritizovať prekladateľa, respektíve korekciu samotného textu, pretože toľko chýb som v knihe veľmi dlho nevidel. Dokonca ma to tak frustrovalo, že som chcel knihu odložiť a už sa k nej ani na kilometer priblížiť. Bola to vážne, aspoň zo začiatku, jedna veľká katastrofa. Časom sa gramatické chyby našťastie vyhýbalo niektorým stranám, ale ku koncu sa to zase z časti vrátilo. Som však vytrvalý čitateľ a dej knihy nebol najhorší, tak som jej dal šancu. Samotný príbeh knihy bol zaujímavý, začiatok síce bol dlhý a kým sa niečo skutočne odohrávalo, ubehla viac ako polovica knihy, no bavilo ma to čítať. Ako sa príbeh a strany posúvali ďalej, bavilo ma to ešte viac a niekedy som sa prichytil ako som doslova skákal po slovách len aby som už knihu dočítal z dôvodu, že chcem vedieť ako to celé skončí. Dokonca som pozabudol na to, v akom roku sa kniha písala a príbeh odohrával prišlo mi smiešne že chce niekto milión dolárov. Až keď som si uvedomil že to je príbeh z roku 1991 uvedomil som si, že toľko peňazí mať v tej dobe bolo ako mať teraz 100 miliónov. Záver ma mierne sklamal, čakal som väčšiu drámu ale aspoň to nebolo typické klišé. Páčilo sa mi ako dokázala trojica, respektíve štvorica ľudí oklamať a zavádzať ako skupinu gangsterských zabijakov, tak aj najvyššie postavených agentov FBI. Čo sa týka samotných postáv, tak kým pri niektorých som tŕpol aby sa im nič nestalo, u hlavnej postavy ma to časom prešlo. S plachého, hoc múdreho a usilovného právnika, sa stal arogantný egoista. Nebol to úplný extrém ale pri čítaní mi jednoducho nesedelo, ako sa stal po 20 stranách z ustráchanca frajer. Ostatné postavy boli trochu v úzadí, síce dôležité a často sa vyskytujúce, ale jediná osoba ktorá dodala knihe šmrnc bola Tammy. Osobne som jej fandil asi najviac. Kniha od Grishama ako som spomínal nebola mojou typickou šálkou kávy v literatúre, no nesklamala, ba čo viac, potešila. Nečakal som od nej takmer nič, no dostal som napínavý, miestami akčný a vtipný román z právnického prostredia.

Krv Prvorodených je druhá kniha zo série Kapitán Stein a Notár Barbarič. Historický detektívny román ktorý atmosférou a zmyselnosťou nezaostávala za svojim predchodcom. Autor opäť úchvatne vykreslil vtedajšiu dobu zasadenú do historických reálií a ja som opäť bažil aspoň na krátku chvíľu po informáciách z doby kedy nám vládli Habsburgovci. Stein, Barbarič a Jaroš je vynikajúce trio netypických vyšetrovateľov spravodlivosti. Ani jeden nie je rovnaký, práve naopak, rozdeľujú ich takmer všetky možné charakterové črty od humoru, vyjadrovania až po vierovyznanie či ochotou zabíjať. Prečítal som doposiaľ iba druhú knihu z tejto série ale už teraz musím povedať, žeby to bol skvelý námet na miniseriál. Ku koncu to len zhrniem veľmi zaujímavá, veľmi kvalitná a veľmi pútavá kniha, ktorá určite zaujme ktoréhokoľvek knihomola.

INFORMACIA PRE BUDÚCICH ČITATELOV Skôr ako začnete čítať, vzadu v knihe sa nachádzajú údaje o jednotlivých období a krátky významový slovník ktorý v istých prípadoch dosť pomôže. Autorku s menom N.K. Jemisin poznám predovšetkým vďaka spolupráci s Macom Waltersom na knihe Mass Effect Andromeda Iniciace, ktorá bola z danej série najlepšie. Aj z toho dôvodu som sa rozhodol siahnuť po jej samostatnom post-apokalyptickom románe s názvom Piate ročné obdobie. Samotná kniha je povedal by som netradičná, keďže pri jednom mene nám autorka rozpráva príbeh v druhej osobe, pričom u zvyšných dvoch mien nám autorka rozpráva príbeh v tretej osobe. Zo začiatku to môže byť dosť mätúce, človek si však na to určite privykne. Dej nám v podstate ukazuje 3 časové obdobia počas ktorých nás sprevádza tá istá osoba, len v každom časovom období s rôznymi menami ku koncu v podstate pochopíte prečo (no samozrejme na to prídete aj skôr, no opäť sa Vám môže zdať, že zo začiatku budete tápať). Dočítame sa aké to je byť už od mladého veku tzv. orogenikom a čo všetko musí taký orogenik prežívať, zažívať a v podstate aj užívať. Zo začiatku som bol rozpoložením knihy dosť skeptický, bolo to chaotické a keďže som nevedel že na konci je akýsi slovník a údaje jednotlivých období, tak som tomu fakt nechápal. No dal som knihe a príbehu šancu a v podstate sa mi to aj vyplatilo. Samotný príbeh nie je úplný bestseller, ale určite by som ho odporučil sfilmovať, možno aj seriál by bol vhodným typom. V knihe ani príliš veľa akčných scén nenájdete, skôr sa nám autorka snaží vylíčiť osobnosť jednotlivých postáv a popísať ich osudy. Postavy ma však ako také príliš neohúrili a bolo mi jedno, kto na konci knihy prežije a kto nie. Počínajúc Damayou, Syen, Essun či Alabasterom, Hoam či Tonkee. Postavy boli akousi zmesou tínedžerskej roztopašnosti, vzdorovitosti s dospeláckou povinnosťou a prísnosťou. Taký Alabaster pôsobí zo začiatku ako Damon Salvatore z Upírskych denníkov a o pár týždňov na to sa z neho stáva precitlivený emo tínedžer. Ako by to nestačilo, niektoré postavy sú nebinárne, multipolárne, extrapolárne a neviem čo ešte chápem že je to v móde, ale prosím, stačí že autorka čiernej pleti píše v post-apokalyptickej knihe o posolstve anti-otroctva. Netreba do tohto sveta zahŕňať všetky spoločenské problémy, ktoré tejto knihe v podstate nič dôležité ani nedali. Veď na čo mi je informácia že taká Tonkee je žena s penisom? Veď sa s ním v príbehu ani raz nemečoval, nikoho víťazoslávne neprebodol, ani s ním/ňou nikto nemal sex a toho veru je v istých pasážach požehnane. Och pardón, nie sexu, ale trtkačky ako to v knihe jednoducho bolo preložené (určite dobre preložené, len autorka sa niekedy snažila písať ako vedec, inokedy ako učiteľ literatúry a inokedy ako prostitútka zo 40 ročnou praxou či ako sedliacky vagabund). Okrem týchto negatívnych vecí nad ktorými sa väčšinou dá prižmúriť očko, bola kniha aj dobrá. Možno nemusela byť taká zdĺhavá, ale na niektoré zaujímavé otázky sme ešte nedostali odpoveď, tak dúfam že tie odpovede dostaneme v ďalších častiach. Knihu by som hodnotil priemerom, ale boli časti kedy som sa od nej nevedel odtrhnúť (a pri ktorej som ako sa v knihe hovorí, odložil trtkačku), tak jeden bodík zvyšujem.

Jay Bonansinga a Robert Kirkman je spojenie dvoch úžasných ľudí bez ktorých by zombie svet z časti ani neexistoval. Aspoň nie v ponímaní Živí mŕtvi nakoľko ich úzka spolupráca viedla k akémusi dotvoreniu tohto univerza v ktorom vykresľujú cestu Guvernéra alias Briana Blakea alias Phillipa Blakea. A práve životná cesta a samotné pretvorenie osobnosti tejto postavy nám popisuje prvá kniha The walking dead Vzestup guvernéra. Ako fanúšik post-apokalyptickej tématiky som sa pred mnohými rokmi dostal k seriálu The walking dead a ako roky ubiehali a skúsenosti pribúdali, dozvedel som sa nie len o seriáli či komiksoch, ale aj o knihách s rovnakým názvom. Na veľkú (moju) škodu boli všetky knihy vypredané. A tak som na knihy zanevrel až do určitého času (čakal som na dotlač, no žiaľ nič), kedy som si povedal A dosť !. Približne za jeden rok som skompletizoval (vykúpené krvou, vlastným potom a dušou) zbierku 6tich titulov a kochal sa na túto kôpku šťastia ďalšie 2 roky kým som sa odhodlal si otvoriť prvú knihu. Autor, respektíve autori nás hodia do už rozrastajúcej sa apokalyptickej reality, kedy sa ľudia boja nie len tých živých, ale i neživých. Skupinka ktorej hnacím motorom je Phillip Blake v spoločnosti jeho dcéry Penny, brata Briana a dvoch priateľov Bobbyho a Nicka musia v tejto krutej realite čeliť rôznym nástrahám. Príbeh z počiatku pôsobí spomalene a nič nenasvedčuje tomu, akú zbesilú jazdu časťou USA táto skupina zažije. Posúvaním sa v príbehu dostávame obraz o rozmeroch apokalypsy ale aj o osobnostiach jednotlivých postáv, o tom, ako zmýšľajú a prečo konajú tak, ako konajú. Vedľajšími postavami sa to príliš nehemží, no zoznámime sa s trojicou osôb, ktoré už fanúšikovia TV seriálu určite spoznali. Osobne mi to pripadalo, že sa nám autori snažili predovšetkým opísať atmosféru hrôzy a priblíženie samotných postáv, predovšetkým postavy, ktorá nás bude sprevádzať v ďalšej časti. Knihe však chýbali prvky zaujímavosti, niečoho, čo by človeku ukázalo že má zmysel to čítať ďalej pretože sa predsa len niečo má stať - miestami sa utápalo v monotónnosti a zbytočnosti. Napriek tomu sa v knihe vyskytovali aj určité prvky, chvíľky, ktoré ma potešili a ktoré určite potešia každého fanúšika The walking dead a jeho univerza.

Seriál 13 reason why kniha s názvom Mŕtve dievča neklame. Vyberte si, nakoľko ide o veľmi zaujímavý počin ako v tom knižnom, tak i v tom seriálovom podaní. Práve skvostná seriálová adaptácia ma prinútila kúpiť si jej predlohu od Jaya Ashera. Kniha sa v súčasnosti po toľkých rokoch (uff už 7) dá získať iba cez bazár a u mňa v súkromnej zbierke je máloktorá kniha z bazáru. Pri otváraní knihy som mal zvláštny pocit že začínam sledovať súkromie človeka, ktorý si siahol na život. Súkromie osoby, dievčaťa, ktorého život sledovalo až príliš mnoho osôb zodpovedných za jej smrť a ktoré sa nachádzajú na kazetách, ktorým je venovaná táto kniha, čo mi tak trochu naháňalo hrôzu, že aj ja špeh, čitateľ budem niekde na poslednej kazete spomenutý. Nuž, čo Vám poviem, nepríjemný pocit aj keď vy sami viete, že to tak v skutočnosti nie je. Hannah Bakerová a Clay Jensen sú mená, hlavné postavy, na ktoré si vždy spomeniem keď hrá v rádiách pieseň The night we met od Lord Huron. Mená, ktoré sa mi vryli pred pár rokmi do pamäti pri sledovaní seriálu a ktorých osudy mi teraz bolestivo pripomenula kniha s názvom Mŕtve dievča neklame. Prečo bolestivo? Pretože ide o úžasný, emocionálny, no zároveň smutný a tragický príbeh, ktorý sa nám možno zdá vymyslený, no v realite sa odohráva snáď v každom kúte našej zeme. Stačí sa len pozrieť vôkol seba tajomstvá, klamstvá, podrazy, ohovárania deje sa to ako v školách, tak i vo firmách. Samotná kniha nám opisuje jeden deň Claya Jensena, počas ktorého si vypočul všetky nahrávky, ktoré zanechala mŕtva Hannah Bakerová, študentka Liberty High a na ktorých vysvetľuje osoby a udalosti, ktoré spôsobili jej strmý pád z úspešnej, talentovanej a krásnej študentky na bezduchú schránku v ľudskej kostre ktorí si siahla na život. Kniha bola zaujímavá a keby som ju skôr čítal, ako pozeral seriál, tak by som povedal iba WAU. No seriál, minimálne prvá séria mala neskutočnú atmosféru a tá tejto knihe veľmi chýba. Príbeh samotný bol plytký, jednoduchý, čitateľ by si mohol na konci povedať, že ak pre toto Hannah ukončila svoj život, tak bola riadne hlúpa. No pozrite si seriál (určite každý kto prečítal knihu seriál videl, predtým či potom) a tam nám krásne rozvetvili jednotlivé príbehy (kazety) a aj keď ubehlo už 7 rokov odkedy som seriál videl krvi by ste sa mi pri čítaní knihy nedorezali ako sa mi pred očami mihali jednotlivé príbehy, jednotlivé scény. Jay Asher ponúkol výborný námet na seriál ktorý bol okamžite s plným potenciálom využitý, možno ešte kvalitnejšie ako samotná kniha. Preto hodnotím knihu 4* , bolo to skvelé, no chýbala tomu atmosféra, charaktery, rozvetvenie. PS pri sledovaní seriálu či čítaní knihy si človek uvedomí, akí ľahostajní ľudia sú k iným. Ako si každý človek myslí, že jedna lož, nadávka, menšie ohováranie či nevinný podraz nikomu nemôže ublížiť. No ak to tej obeti spraví ďalších 10 ľudí ktorí si povedia rovnakú obhajobu ako ten prvý, už to nie je maličkosť. Najhoršie je, že každý, kto sa nad týmto pozastaví robí to isté. Neveríte? Stačí si spomenúť aké komentáre ste za posledný týždeň či mesiac pridali na sociálne siete. Aké myšlienky Vás za posledný týždeň napadli voči komukoľvek. Žijeme v dobe, kedy si príliš veľká väčšina neuvedomuje dopad svojich písmien ktorými bombarduje sociálne siete, hrajú sa na kazateľov múdrosti, pravdy a v mene šírenia dobra šíria skôr nenávisť.

O sérií Temná veža od Stephena Kinga som sa začal zaujímať iba nedávno. Prvá časť s názvom Pištolník mi ležala na poličke vyše roka a bál som sa rozčítať túto sériu. Nadišlo však pochmúrne obdobie temna (jeseň, dušičky, prvé mrazy, prvý sneh) ktoré je ideálne na príbehy ktoré atmosférou vkĺzajú do postapokalyptického sveta. O prvej knihe som si recenzie vôbec nevyhľadával a tak som nemal potuchy do čoho sa púšťam. Vedel som iba to, že ide o najútlejšiu knihu z tejto série a po dočítaní musím povedať CHVÁĽABOHU. Začiatok začal zaujímavo, atmosféra, respektíve prostredie bolo vykreslené famózne. Opustená, suchá a slnečná púšť, prvý kontakt s civilizáciou ale aj prvé problémy hlavne postavy menom Roland Deschain alias Pištolník. Následne však prišlo akési sucho aj v knihe, nie len v imaginárnom svete tohto príbehu. Kniha prestala byť druhú tretinu zaujímavá a takmer si to uchovala až do konca nebyť nostalgickej chvíľke Rolanda pri vysvetľovaní svojho dospievania, ktorá bola aspoň čo to záživná. Osobne si myslím že pri písaní tejto knihy bol Stephen mimo reality, či už spôsobené drogami alebo niečím iným. Chápem že ide o prvú knihu ktorá si nesie posolstvo do tých ďalších ale mňa jednoducho nenadchla ani postavy, ani príbeh, ani atmosféra, takmer ani prostredie. Konverzácie boli suché, bez akéhokoľvek zmyslu či emócií a nie, určite to nebolo nejakým hĺbkovým zamyslením. Pre mňa táto kniha bola stratou času, no ja knihám aj sériám dávam viac šancí a preto v čítaní tejto série budem pokračovať.

Plnohodnotný horror naladený na duchov či démonov som za svoj niekoľko ročný literárny život v podstate nečítal. Môj zoznam autorov týkajúcich sa horrorových románov napočítam na prstoch jednej ruky Jack Ketchum, Stephen King a Mark E.Pocha. Aj z týchto mien jasne vidieť, že nejde o čistú „ducharinu“ ak to tak môžem nazvať. Preto som po dlhých rokoch váhania dospel k názoru, že treba dať šancu aj tejto odnože klasického horroru. Blíži sa v podstate aj obdobie ako stvorené na tento žáner jeseň, dušičky. Počasie nám tiež ukazuje tú pochmúrnu stránku sveta a tak som sa naladil na horrorovú nôtu a prečítal si knihu od Lee Mountford s názvom Sídlo hrúzy. Hneď na začiatku sa vlastne dostanem až do prvej polovici knihy, pretože okrem zoznamovania a úvodu sa prvú polovicu knihy vlastne nič zaujímavého a horrorového nestane, až na asi dve výnimky ktoré by som ani ako horrorový prvok nenazval. To však nie je zlé, nakoľko túto prvú polovicu som prečítal takmer na jedno posedenie, pretože bola skvelo napísaná a aj napriek absencie toho bububu prvku mi to vôbec nevadilo a neprekážalo. Zoznámili sme sa s hlavnými postavami, nadýchali sa atmosférou mestečka či samotného domu a putovali ďalej k tomu zaujímavejšiemu. Ďalšie žial, bohužial to zaujímavejšie prišlo v podstate na koniec a na husto. Všetok ten horrorový prvok nám autor napchal do 1 percenta v celkovom príbehu a ako už tu niektoré komentáre napovedali, v tejto knihe ostali mnohé zaujímavé aspekty odsunuté stranou. Kniha koniec koncov nebola zlá, no nežilo to v nej tak ako v takých Kingových či Ketchumových knihách ale určite nepohrdnem ďalšími pokračovaniami ktoré sú 2.

Kniha ktorá mi až priveľmi pripomínala Deň Trifidú od Johna Wyndhama v kombinácii s Black-outom od Jana Kovanica. Zaujímavá a pôsobivá, to sa musí nechať. Hlavný hrdina, podobne ako u Wyndhamovej knihy putuje z počiatku sám, no neskôr k sebe priberie (alebo oni jeho) ďalších súputníkov. Miestami bola ponurá a drastická, miestami však humorná a romantická. Postavy knihy, ktorých čitateľ dokáže zrátať na dvoch rukách boli zaujímavé a na tak útlu knihu aj dobre prepracované. Okrem post-apokalyptickej krajiny plnej mŕtvych ľudí sa v príbehu stretávame i s tými polomŕtvymi živými mŕtvymi alias zombie. Bola to pomerne zaujímavá kombinácia, no okrem nádychu nebezpečenstva od zombie sme sa nakoniec ako to býva zvykom k nebezpečenstvu od živých. Musím povedať že som rád, že kniha skončila práve v takom momente, pretože by ďalej dochádzalo k oveľa väčšiemu klišé ale nebudem to kvôli deju rozoberať. Pre mňa celkom dobrá jednohubka a v niektorých prípadoch lepšia ako Deň Trifidú.

Druhú časť série Legie s názvom Amanda som zhltol za pár dní. Opäť bola plná zvráteného humoru, drsnej akcie, vynikajúcich postáv a v neposlednom rade rôznych mimozemských kreatúr, ktoré robili našim dobrodruhom zlé, ale i dobré veci že Gerasim? S Kapitánom Bouchačom a Lordom Mrdákom opäť zažívame brutálnu jazdu na mimozemskej planéte, kde sa aj jednoduchá misia, akou je odovzdávanie Chepitu dokáže zvrhnúť na krutoprísny masaker. Okrem teda charizmatického kapitána Moravca, Ruského sexuálneho borca Gerasima nás príbehom sprevádza mimozemská cica mica jašterica Aga, starý páprda Vodička a v neposlednom rade ten najhorší kuchár vo vesmíre Giusseppe. Skvelá kombinácia, ktorá svojim zložením, pôvabom a pravdovravnosťou dokáže nasrať každého tvora vo vesmíre, ktorý má aspoň mozog jednobunkovca. Kniha Amanda sa číta veľmi rýchlo, dej je veru akčný a určite zaujímavý, no to čo túto knihu uceluje najviac sú postavy a predovšetkým ich humor. Je to kniha, pri ktorej som sa smial takmer na každej stránke a to sa mi stáva málokedy, dokonca ani v knihe Operace Thummel som nezachytil takú vynikajúcu dávku humoru, ktorý samozrejme nie je pre každého. Nie je viac čo dodať len to, že kniha je za mnou a ja sa teším na ďalšiu časť, ktorá snáď bude minimálne tak dobrá, ako táto.

V poradí okrúhli 10ty diel skvelého komiksu Živí mŕtvi od Roberta Kirkmana je za mnou. Seriál som pozrel už veľmi dávno, hlavne teda sériu v ktorej do deja vstúpil Abraham s Rositou a Eugenom a táto časť bola zatiaľ čo sa týka pôsobnosti asi najďalej od seriálu. Dokonca aj návrat istej postavy s ktorou sme sa už stretli v komikse mi prišiel o výrazne skorší čas oproti seriálu. Tento diel nebol príliš akčný, aspoň nie z toho agresívnejšieho postavenia. Skupina spolu v určitých obmenách putuje už dlhú dobu a ľudia v nej začínajú mať voči sebe averziu, hlavne, keď do skupiny príde ďalší alfa samec Abraham u ktorého niektorí vidia spásu a niektorí pravý opak. Nájdu po udalostiach v tejto časti spoločnú reč? Odložia bokom svoje staré ale i nové spory? Dokážu sa v tak pochmúrnej a smutnej dobe opäť emočne, psychicky ale i fyzicky postaviť a čeliť reálnym problémom? Alebo to už pre niektorých je príliš veľa a radšej obetujú skupinu len pre to, aby dosiahli svoj pokoj a svoje blaho? Ak áno, vyčítal by im to vôbec niekto z našej pozície z pozície čitateľa, ktorý si otvorí komiks v príjemnom kľudnom a bezpečnom prostredí? Ktovie. Táto časť nám ponúka nahliadnutie do hláv ďalších postáv, nie len do tej Rickovej a začína to byť z pohľadu skupiny dosť hektické. Navyše, návrat staro-novej postavy môže priniesť nové príležitosti v ďalších častiach, keďže sa jedná o postavu, ktorá bola v seriáli dosť podstatná. Nechám sa prekvapiť. Táto časť komiksu sa teda výrazne líši od seriálu (ak v ňom vôbec niečo z tohto aj bolo) a ja som tomu z časti rád. Postavy sa nám viac vykreslili, agresivita zombie a prvé veľké stádo prekonalo moje očakávania a tak sa môžem tešiť na ďalší, určite veľmi zaujímavý diel s číslom 11. Túto časť hodnotím 5 hviezdičkami aj keď nechýbalo veľa aby som nedal o jednu menej.

Po dlhom, veľmi dlhom čase som dočítal e-knihu od Stephena Kinga s názvom Bazár zlých snú. E-čítačku používam iba zriedka, keď chce zabiť človek čas počas voľna v práci a túto e-knihu som čítal vyše roka. Nie žeby bola zlá, to veru nie, ale koľko voľna v práci človek má? Ak nerobíte recenzenta kníh, tak málo. Bazár zlých snú je poviedková kniha skladá sa z 19 poviedok rôzneho žánru, dĺžky, štýlu písania ale aj kvality. Priznávam, túto knihu tvoria vo väčšine kvalitné poviedky od tohto skvelého spisovateľa. Medzi tie ktoré vo mne rezonujú aj po roku čítania sú predovšetkým Míle 81, Zlý chlapeček, Ur, Blokáda Billy, Zelený búžek agonie či Nekrology. Týchto pár poviedok oceňujem najviac, ako kvalitou, spracovaním tak aj témou. Zvyšné poviedky sú o niečo slabšie, no stále by som povedal mierne nad priemer, okrem Kostnice, Tommy či Smrť tie ma v podstate unudili k smrti. Nič to nemení na tom, že King vie písať, či už romány alebo poviedky, písať jednoducho vie. K týmto poviedkam ako bonus pridal aj časť v ktorej uviedol, ako k daným poviedkam prišiel, čo pred čítaním poviedok jednoducho navodilo správnu atmosféru. Ak porovnám poviedky v knihe Hmla (kde ma okrem samotnej hmly bavili možno 2 poviedky) tak poviedky v knihe Bazár zlých snú sú jednoducho kvalitatívne na vyššej úrovni. Samozrejme že King vo svojom spisovateľskom živote napísal stovky, možno aj tisícky vydaných ale i nevydaných, dokončených ale i nedokončených poviedok a vydal ich v niekoľkých knižných publikáciách a ja sa nesmierne teším, že sa opäť raz začítam do niektorej z nich. Bazár zlých snú hodnotím 4 hviezdičkami.

Po Hobitovi, ktorý ma príliš nenadchol som dal šancu aj prvej časti Pána Prsteňov s názvom Spoločenstvo Prsteňa. J.R.R. Tolkien v prvom rade vytvoril skvostný fantasy svet, ktorý mi v jednotlivých častiach pripomína Sapkowskeho zaklínača a patrí mu právom titul jedného z najlepších fantasy spisovateľov. Stredozem a jeho časti sú fascinujúce, bujaré a plné rôznych kultúr, rás, monštier ale i balád a povier. Čo sa týka samotného príbehu prvej knihy tak by som povedal, že na rozbeh vskutku dobré, ale až príliš obšírne roztiahnuté. Pri čítaní tejto knihy boli kapitoly, respektíve časti príbehu ktoré ma pohltili, predovšetkým pri opisoch histórie stredozeme a jednotlivých udalostí. Boli však aj kapitoly, respektíve časti príbehu ktoré ma nudili a ktoré som chcel mať čím skôr za sebou a to bolo žiaľ, samotné putovanie Froda a jeho početnej družiny. Počet udalostí, kde sa konečne niečo dialo okrem kráčania by som napočítal asi na jednej ruke. Pre mňa bola prvá časť Pána Prsteňov hádam ešte menej bohatá na akčné udalosti (a to nemyslím zabíjanie či boje) ako u Hobita a to už je čo povedať. Osobne to vidím v slede kráčam, kráčam, kráčam, udalosť, kráčam, kráčam, vysvetlenie, kráčam, kráčam, kráčam, udalosť. Pre mňa sa tieto časti točili v jednom smere a nemali žiadny význam na rozdiel od tých častí, kde som sa dozvedel niečo k veci. Pán Prsteňov : Spoločenstvo Prsteňa považujem za priemer, aj keď načrtnutie ako začiatok celej trilógie nie je zlý, no určite by bolo stačilo omnoho menej strán.

Smutek nás pozústalých deviatou časťou nazývame, Nostalgiu, smútok a bolesť do srdca prijímame. Bezpečnosť väzenia je už minulosťou, Láska dvoch ľudí ostáva pustou cnosťou. Otec a syn tvoria jadro tejto časti, Na ceste osudu plnou bezvládnej strasti. Autor však nenechal dvojicu bez nádeje, Michonne s ďalšími do príbehu sa vleje. Na konci čaká nás aj zvláštne prekvapenie, Tri vážne tváre vykúzli v nich prebudenie. V poradí deviata časť komiksu Živí mŕtvi smutek nás pozúslatých ma zaujala ihneď na prvý pohľad obalom. Nie žeby predošlé časti komiksu nemali úžasný obal vystihujúci danú časť, no v tejto časti sa mi vždy pri pohľade na obal dostanú zimomriavky na celé telo. Prvou vecou čo na obale vyniká je pocit zúfalosti a bezmocnosti dvoch postáv Ricka a Carla ktorý na mňa zapôsobil akoby mi niekto strelil šíp do chrbta, akoby som tú stratu blízkych a útočiska pocítil na vlastnej koži. Ďalším pocitom je nostalgia minimálne pri porovnávaní seriálu a komiksu keďže udalosti ktoré sa udiali po nedobrovoľnom opustení väznice spracovali v oboch prípadoch famózne (dovolím si tvrdiť že pocit úplnej bezmocnosti sa v seriáli vyskytol asi iba 3 krát), aj keď komiks, aby som pravdu povedal je omnoho drastickejší a nebabre slovo cenzúra nepozná. Táto časť nie je o akcii, nie je o násilnostiach, nie je o spoločenských konfliktoch. Je to iba čistý príbeh otca a syna, Ricka a Carla, ktorí ostali odkázaní iba jeden na druhého. Táto časť bola cítiť spustnutosťou ich nového života a opustenosťou akéhokoľvek iného, žijúceho tvora. Nemajú sa o koho oprieť, nemá im kto pomôcť a nedávno stratili všetkých blízkych a všetku nádej. Našťastie, ani autori komiksu nie sú až takí krutí ako samotní zombíci či guvernér a nenechajú našu dvojicu úplne samých a na pospas osudu. Ešte pár známych predsa len žije a do toho nám vložili novú trojicu postáv svojrázneho, drsného, no dobrosrdečného Abrahama, krásnu a odvážnu Rositu a múdreho a prešibaného Eugena. S novou trojicou prichádza aj nová iskra, nová nádej do života a predovšetkým nové dobrodružstva staro-novej skupiny. Deviata časť bola emočne vyčerpávajúca a ja ju hodnotím plným počtom.

Hardcore Sci-fi to je ťažký žáner, v mysli vytvorí ti komplikovaný kráter. K tomu desiatka skvostných poviedok, od nervov na prstoch vznikne ti aj zapálený vriedok. Zaujímavá to PLÁŽ je, kde DNA fauny oproti zemi inak rastie. Bestie to aj tak celé válí, čas v labyrinte sa jej pomaly ale istotne krátí. Arthur Brooks, ten na majáku stráží, mimozemskú lásku si on však neváží. Lovci vrakú je úplná topka, na záver príde šokujúca bomba. Archa zrúd ukáže nám majestátnosť, čas strávený na planéte je však čistá márnosť. Čau zítra, hovoria vojaci stále, zomrieť za klamstvo, to je kolobeh vojaka neustále. Záhrada slepcú veľké tajomstvo má, len vyvoleným dobrodincom druhú šancu dá. Mrtví od Krakenova moře, no že, len kňaz opakom exorcista, dušiam pomáhať môže. Ruky naši lásky iný svet nám ukáže, dvojica zamilovaných rozlúčiť sa veru nedokáže. Poslednou novelou Kam plují harmy bola, tam kde nie je východiska, tam dôležitá je vôla. Musím sa priznať, že kniha Studené světlo hvězd ma zaujala predovšetkým samotnou obálkou. Až po zakúpení som si vlastne prečítal, že nejde ani o samotný román, ale o 10 poviedok (9 poviedok, 1 Novela) a trochu ma to sklamalo. Poviedkové knihy sú väčšinou priemerné, niekedy trošku nad, niekedy trošku pod, ale nikdy som ich nedokázal ohodnotiť plným počtom hviezd. Som však fanúšik Sci-fi žánru a tejto vyše 500 stranovej knihe som sa rozhodol dať šancu úplne od začiatku. Nižšie popíšem stručné dojmy z jednotlivých poviedok. 1.Pláž prvou poviedkou tejto knihy začala krátka oddychovka, ktorá však bola nemastná, neslaná. Ani akcia, ani vzrušenie, iba z časti popísaná stručná história hlavného hrdinu, ktorá sa opierala o ako také vyvrcholenie prekvapenie. K dobru tejto poviedky zohráva iba samotný ekosystém, ktorý sa zdá byť rovnaký ako na zemi, avšak nie je. Myslím si, že 20 strán tejto poviedky bolo úplne dostačujúcich. Pre mňa slabších 2/5 2.Bestie po prvej bezútešnej poviedke prišla druhá, v ktorej už išlo do tuhého hlavným postavám a človek pri čítaní ostal aj chvíľu zmätený, no postupom času sa všetko rozjasňovalo až ku koncu, ktorého rozuzlenie bolo najzaujímavejšie z celej poviedky a v podstate dal nádej do ďalších poviedok. Poviedka neurazila, no ani príliš neohúrila. Pre mňa priemer 3/5 3.To, co milovalo Arthura Brookse vďaka dlhému a tzv. klišé názvu poviedky som si ju nevedel zaradiť, do akej témy autor zabŕdne, no postupným čítaním sa mi dostala pod kožu. Čítala sa svižne, akciu striedal kľud a zaujímavé zvraty. Opäť pekné ukončenie poviedky, pri ktorej som si veru povzdychol, pretože poviedka nastavila latku dosť vysoko. Tejto poviedke už dávam vyššie hodnotenie a to 4/5. 4.Lovci vrakú z osobného hľadiska asi najlepšia poviedka zo všetkých, aj keď začiatok bol mierne chaotický (prelínali sa kvázi dve obdobia), no postupom času sa všetko krásne vykreslilo a dočítal som ju s otvorenými ústami. Toto je presne ten typ poviedky, čo spĺňa všetky atribúty kvalitnej poviedky a ktorá zaujme nie len svojim štýlom, opisom, intenzitou ale aj posolstvom, príbehom až samotným skvelým koncom. 5/5 5.Archa zrúd pri tejto poviedke som si povedal škoda že to nie je dlhšia a prepracovanejšia novela pretože na to mala určite nárok. Síce sa intenzitou deja príliš neprejavovala, no samotná náplň poviedky, to napätie ale predovšetkým moja, teda čitateľova zvedavosť čo sa stane ďalej na mňa pôsobila skvelým dojmom. V podstate ma z časti sklamal aj ten uťatý koniec, pri ktorom sa človek len pousmial, no chýbalo mi tomu viac akcie, lepšie zakončenie. Hodnotím o niečo slabšie 4/5 6.Čau zítra poviedka, ktorá svojim príbehom patrila k tým akčnejším, intenzívnejším, záživnejším až militaristickým štýlom a bola založená na myšlienke znovuzrodenia jedinca. Konflikt medzi ľudstvom a mimozemšťanmi ma veľmi bavil, pripomínal mi tak trochu Starship Troopers. Celkové rozuzlenie (podraz) a pointa na mňa poriadne doľahla, aj keď neustále opakovanie sa činností (oživovaní) mi už ku koncu liezlo na nervy. Celkom zaujímavý typ poviedky, no na plný počet to nie je 4/5. 7.Záhrada slepcú po niekoľkých kvalitnejších poviedkach prišla už o niečo slabšia, no aj napriek všetkému potešila. Skupina prieskumníkov sa dostane do nezávidenia hodnej situácie a my spoznávame nový svet plný rôznej flóry a fauny. Opäť sa v poviedke nachádzala silná a hlboká myšlienka týkajúca sa ľudstva a práve táto myšlienka vo mne zanechala jazvu ako po porezaní hrotom dýky, no okrem samotného konca a vyvrcholenia, nám poviedka nič svetoborné neukázala. Hodnotím 3/5. 8.Mrtví od Krakenova moře pre mňa nezabudnuteľná poviedka, akýsi mix sci-fi s dávkou mystérie, čo hodnotím ako veľmi zaujímavo spojený koncept a môj názor je, že by mohol mať aj spracovanie minimálne na novelu. Hlavný hrdina poviedky akýsi kňaz, po novom - lovec duší v pozitívnom slova zmysle, má za úlohu priniesť z poza hraníc zeme duše nešťastných mŕtvych. Avšak ani v tom najhroznejšom sne a v tých najhroznejších predstavách si nedokáže predstaviť, čo ho pri záchrane duší postihne, čo všetko zistí a čo všetko je mu zatajené. O to horšie a komplikovanejšie, keď sa do toho zamieša aj niekto iný, niekto cudzí a niekto nebezpečný. Opäť sa budem opakovať, poviedka bola nezabudnuteľná, atmosférou takmer najlepšia zo všetkých, no ešte niečo mi tam chýbalo. Preto hodnotenie 4/5. 9.Ruky naší lásky pre niekoho, kto sa dostal až sem možno najlepšie spracovaná poviedka. Pre mňa však veľmi veľmi nudná, nezáživná a zdĺhavá. Priveľmi som sa musel premáhať aby som ju nepreskočil. Skvelá myšlienka, možno filozoficky a technologicky zaujímavá, no neskutočne otravná a nudná vec. Pre mňa najslabšia poviedka z celej knihy 1/5 10.Kam plují harmy po prečítaní všetkých poviedok som sa dostal až ku koncu a to k novele Kam plují harmy. Musím vzdať kompliment veľmi krásna, skvelá, fascinujúca novela. Bavilo ma na nej 95 percent napísaného a kombinácia záhad, militarizmu, neznámeho vesmíru a mimozemských rás ma zahriala pri srdci. Jedna z najlepších noviel aké som kedy čítal, vynikajúca myšlienka a skvelý koniec. Hodnotím plným počtom 5/5. Väčšinu poviedok považujem za skvelé počiny v danom sci-fi žánri a aj keď plným počtom som ohodnotil maximálne 1 (plus novela), tak fanúšikom sci-fi túto knihu ako oddychovku odporúčam. Pre mňa je táto kniha niečo medzi priemerom a nadpriemerom, no srdce by mi nedalo, keby som ju ohodnotil nižším hodnotením a vďaka poviedkam akými boli Lovci vrakú, Čau zítra, Mrtví od Krakenova moře a čerešničkou na torte novelou Kam plují harmy sa toto hodnotenie zvyšuje na 4/5.

Kým severné kráľovstvo vojna zužuje, Geralt so skupinkou krajinou putuje. Nečakaný spojenec v podobe krásnej dámy, K tomu skupina trpaslíkov, to bude veru drámy. Čarodejky v pozadí, tajné plány kujú, Nad činmi svojich pánov silno horekujú. Nenávisť, intrigy - idú však bokom, Zachrániť ľudstvo musia svižným krokom. V poradí 5 kniha zo sveta Zaklínača nám rozšírila obzory a predostrela ďalší skvostný príbeh týkajúci sa putovania Geralta za svojim Dieťaťom prekvapenia Ciri, ktorá sa po predchádzajúcej knihe túla šírim nebezpečným svetom spolu so skupinkou nazývajúcou sa Potkani. Okrem samotného putovania nám autor vložil skvelú vsuvku dopĺňajúcu príbeh a to v podobe rozhovorov na smrť rozhádaných čarodejníc. Taktiež nám ukázal temnú stránku vojny v ktorej sa zmieta celý Sever na ktorého útočí Nilfgaard. Koniec koncov keď sa to všetko spojí, tak vznikne opäť ďalšia skvelá kniha, aj keď po dočítaní knihy som sa ja osobne nad tým pozastavil, popremýšľal a postupom času mi doplo v zmysle ahá, tak takto. Aspoň čo sa týka čarodejnícke úseky priznám sa, zamotal som sa v nich. Piata časť však mala akúsi temnú auru a to hlavne zo spomínanej vojny medzi Severom a Nilfgaardom. Pri putovaní Geralta spustošenou krajinou som mal doslova zimomriavky. Jediná vec ktorá ma tak trochu na tejto knihe zarazila bolo Geraltove správanie. Ak ma pamäť neklame, tak je Geralt mĺkvy, tichý a hlavne chladný muž, no v tejto časti akoby to ani on nebol. Minimálne čo sa týka komunikácie so svojou rôznorodou skupinou dokonca Blyskáč mi pripadal mužskejší a chlapskejší ako samotný Geralt. Kniha bola opäť super, až na malé výnimky pár strán ma takmer unudilo k smrti ale Zaklínač je Zaklínač, je to kvalitný fenomén z Poľska od Sapkowskeho. Túto knihu by som nehodnotil tak úplne na jednotku, ale ani na dvojku, ale dať tomu plný počet by nebolo fér.

Po necelých ôsmych mesiacoch som sa dostal k pokračovaniu série Expanzia s názvom Hry Nemesis. Už podľa recenzií ale i samotnej anotácie som vytušil, že táto kniha bude iná, zameraná na detaily života členov posádky Rosinante. Príbeh nám teda neponúka úplne nové postavy za ktoré budeme čítať a prežívať ich príbeh (ako tomu bolo napríklad pri Millerovi, Bobbie, Praxovi či Avasaral), ale v konečnom dôsledku sme dostali príbeh štyroch úplne najdôležitejších postáv séria a to posádky Rosinante. Ako k tomu vôbec mohlo dôjsť? Posádka Rosinante sa po predchádzajúcom bláznivom a vyčerpávajúcom výlete za bránami nášho sveta ocitla v nelichotivej situácií s poškodenou a zničenou Rosinante. Tá kotví na stanici Tychoo u Freda Johnsona, vodcu SVP. Opravy na lodi budú trvať istú chvíľu a po niekoľko mesačnom turné za prstencom sa naša štvorica dozvedela mnohé informácie, ktoré je vhodné vyriešiť v pokoji a v kľude. Príbeh sa nám teda rozvetvuje medzi Amosa, Alexa, Holdena a Naomi. A teraz, bez akéhosi prezradenie spojlera k nim niečo napíšem. Amos – drsný chlapík ktorý mal zaujímavú, dlhú ale i smutnú udalosť. Aj napriek predošlým knihám o ňom mnohé veci nevieme a práve v tejto knihe sa o ňom dozvieme mnoho súkromných informácií a detailov, ktoré nám dokážu pochopiť prečo je tým, kým je. Zo súkromných dôvodov si berie dovolenku a vyráža na Zem, aby sa stihol vysporiadať s minulosťou. To, čo ho však na Zemi v priebehu jeho návštevy čaká, nečakal on ani v najhoršom možnom sne. To by však nebol Amos, keby aj v tých najhorších možných chvíľach nebol drsňákom so skvelým humorom a ľudským srdcom. Keď sa k nemu pridá postava, ktorá sa protiví celej posádke Rosinante, naberie to tie správne grády. Osobne ma príbeh Amosa dojal a zaujal najviac a vychutnával som si ho na každej možnej strane. Alex – pilot, pri ženách hanblivý, no profesionál na plnej čiare sa neubráni snom a musí cestovať na Mars, aby vyriešil svoju rodinnú minulosť. Ani u neho však nejde všetko tak hladko, akoby si predstavoval a keď sa do toho zamiešajú problémy celovesmírneho problému, musí svoje sily spojiť s osobou, ktorú si veľmi obľúbil. Nie je to nik iný, ako Bobbie, obrovská Marťanská mariňáčka, ktorú si Alex obľúbil. Ani oni dvaja však netušia do akej veľkej veci sa zaplietli a keď sa k tomu pridá aj záchrana člena posádky Rosinante, všetko naberie úplne iný smer. Príbeh Alexa sa stal mojim druhým najobľúbenejším – jeho minulosť a rovnako tak aj prázdnota bez Rosinante na mňa doľahla na plnej čiare, o to viac ma teší, že sme sa v jeho príbehu zaplietli s Bobbie, ktorá u neho vytesala iskierku nádeje, nadšenia a chuti žiť. Naomi – jediná žienka, vlastne nie žienka, poriadny kus ženy v posádke Rosi tento krát zamávala rukou Holdenovi a vyparila sa riešiť si, rovnako ako ostatní – svoju minulosť, ktorá ju zaviala do oblasti pásu. Príbeh Naomi bol asi najosobnejší zo všetkých, no dej nebol taký akčný a zaujímavý ako u iných postáv. Mali sme možnosť nahliadnuť do jej srdca, do jej minulosti a predovšetkým nám autori umožnili nazrieť do tvorby a vývinu jej charakteru – čím si prešla, čo si zvolila, čo spravila a nespravila, čo ju trápi, čo bola a je ochotná podstúpiť – kým sa ňou stala tá Naomi, ktorá chodí s Jimom Holdenom a je oddanou členkou Rosinante. Doteraz bola v knihách Naomi, aspoň čo sa týka jej familiárneho života ako tak v úzadí, no tu to vypláva všetko na povrch. No ani to, aspoň mne, nedokázalo navodiť kvalitu jej príbehu a počas rôznych myšlienok a polemizovania som mal chuť ju úplne odstrihnúť z tejto knihy. Holden – vodca, charismatický, no zbrklý trubiroh (v dobrom slova zmysle) nám po odchode posádky ostal na stanici Tychoo sám. No nie tak úplne sám, bolo tam ďalších desať-tisíc ľudí, no on sa cítil úplne opustený. Jeho parťákom sa stal Fred Johnson s ktorým má vzťahy nastavené rovnako, ako násťročná pubertiačka s nápadníkmi – raz sa nenávidia, raz sa milujú a tak dokolečka. Našťastie sa im do toho primontovala stará známa Monica Stuartová – reportérka a tých troch dať dokopy – to zaváňa poriadnym prúserom. Nie lenže sa musia zachraňovať oni sami, ale musia zachraňovať aj celý vesmír a tak sa v príbehu Jima Holdena nebudete rozhodne nudiť. V tomto príbehu však chýba to, čo predcházajúce majú – to osobné spoznávanie postavy, aj keď teda Jima už poznáme dostatočne, no jeho príbeh by som zaradil na tretie miesto. Kniha bola miestami dojemná, akčná, bombastická, apokalyptická a úžasná. Príbehy ma ohúrili a postavy si ma získali už v predchádzajúcich častiach a tu si moju náklonnosť získali ešte viac. Stále mi však chýba v knihách to veľkolepé odhalenie mimozemskej rasy, akési mystérium ktoré by nás konečne odvrhlo od sociologizovaných problémoch Zeme, Marsu a Pásu.

Začnem vo všeobecnosti. Za tých niekoľko rokov som si pri trilógiách všimol a uvedomil, že pokračovania, respektíve druhé časti, bývajú tie najslabšie. Nie len najslabšie, ale aj najtenšie. Akoby autori pri písaní druhej knihy už mysleli na tú tretiu a tu len dopísali akýsi príbeh, aby sa nepovedalo. Aj z toho dôvodu sa vždy obávam pokračovaní a tieto obavy sa preniesli aj do tohto roku. Prvá kniha trilógie bola pre mňa nezabudnuteľným zážitkom a v rámci svojho žánru mala v podstate všetko na správnom mieste. Atmosféra, prostredie boli brilantné, postavy taktiež a príbeh – čerešnička na torte. Moje obavy boli o to väčšie, pretože prekonať prvú knihu by bol skutočný zázrak. Počiatočné strany čítané s veľkým rešpektom a predovšetkým slimačím tempom mi pomohli utriediť si myšlienky a aj napriek veľkej snahe som sa prichytil pri tom, ako si hovorím – tak toto nemá na prvú knihu. Bolo to však len niekoľko desiatok strán, ako náhle sme sa dostali do bodu, kedy nám hlavný hrdina predstavil tú hlavnú myšlienku, to gro jeho novej misie a spoznávali sme postavy ktoré s ním poputujú z Mesta v oblakoch (Višegrádu) na spustošenú, opustenú a predovšetkým nebezpečnú zemskú plošinu, príbeh sa odviazal, rozpútal, rozvetvil a nasadil to správne tempo. Každá z postáv nám bola predstavená na niekoľkých stranách a počas celého príbehu sme sa o nich dozvedali vždy niečo nové. Niektoré informácie ma šokovali – boli takými zvratmi, až som musel imaginárne otvárať ústa a zapadalo to do seba ako puzzle. Dokonca stretnutie s istými starými známymi postavami z prvej knihy vo mne vyvolalo riadnu dávku eufórie a radosti. Svet však na povrchu je veľmi kruté miesto, o tom sme sa presvedčili aj v prvej knihe, no pri druhej mi opäť imaginárne – tuhla krv v žilách. Cestovatelia alias Céčka a časom aj niečo horšie našej družine poriadne skomplikovala výpravu a verte či nie – zbaviť sa ich nie je vôbec jednoduché. Autorka nám v príbehu celkom pekne popísala, aký rôznorodý život vedú medzi sebou nie len obyvatelia medzi povrchom a mestami v oblakoch, ale aj medzi jednotlivými mestami v oblakoch. Kým jedno mesto si isté povolania váži, druhé nimi opovrhuje. Kým jedno mesto zadržiava informácie a cenzuruje všetko ohľadom zemského povrchu, druhé má tieto informácie voľne dostupné a nezasahuje pri ich učení. Keď si človek uvedomí, že tých miest na svete je mnoho, dostáva sa nám rôznorodej kombinácii spôsobov života. Koniec bol, no v podstate očakávaný a taký trochu jednoduchší. Po dočítaní však človek začne premýšľať nad tým, akou cestou sa príbeh bude v tretej a to záverečnej knihe uberať. Kniha bola opäť skvelá, zaujímavá, mala trošku slabší rozbeh, no postupom stránok nám je všetko krásne vysvetlené. Atmosférou a prostredím sa mi páčila viac prvá kniha, no ani u tejto nemôžem dať menej hviezdičiek a preto hodnotím plným počtom a teším sa na záverečné pokračovanie série.

Stromček svieti, sniežik padá, Harry Hole do lietadla sadá. Z Hongkongu až do Osla, bude vražda honosná. V Prízrakoch to celé vrie, Dubaj tam už riadne drie. Feťákov je plné mesto, neprežil to fešák Gusto. O život však blížnym ide, každá pomoc sa im zíde. Harry, Martine a Beate, kombo súce na karate. Pašeráci, to sú svine, majú svoje tajné fígle. Harry však sa nikdy nevzdá, kriminál on tvrdo trestá. Týmto končí básnička, snáď vyčarí úsmev na líčkach. Od roku 2020 sa v mojom literárnom živote musí počas Vianočných sviatkov čítať kniha s Harrym Holeom. Je to už taký môj nevyslovený sľub, respektíve zvyklosť, ktorú sa snažím dodržiavať. Tento rok sa mi to podarilo až po Vianociach a do rúk sa mi na druhý sviatok Vianočný dostala kniha od Jo Nesbo – Prízraky. Život detektíva, predovšetkým toho Nórskeho s menom Harry Hole, je, ako sa dá očakávať – plný vrážd. Kým však iní detektívi si oddeľujú prácu / súkromie a majú svoju rodinu ktorej nič nechýba, Harry ju má aj nemá. Harry ju chce mať, ale aj nechce. Počas tých niekoľkých rokov (kníh) si Harry uvedomuje, že ak je sám, tak ubližuje len sebe a nie iným. Tento krát – v knihe Prízraky – sa však musí z Hongkongu a jeho obľúbenej samoty vrátiť do Osla a dostať sa, ak to tak môže povedať - k svojej rodine. Vo väzení sedí človek blízky jeho srdcu a keďže Harry je veľký človek s veľkým srdcom, tak je ochotný danej osobe pomôcť. No sám si uvedomuje, že svojou pomocou zároveň ubližuje. Nie len sebe, ale aj svojim blížnym. Kniha Prízraky mi pripomína akúsi kombináciu dvoch kníh – Zrady a Spasiteľa. Čo sa týka zrady, tak mi to pripomína posledná závet, respektíve posledné slová sprevádzajúce nás celou knihou od Gusta – obete okolo ktorej stojí Harryho vyšetrovanie. Čo sa týka Spasiteľa, tak by som povedal že sa vraciame do Armády spásy a k starej známe Martine. Tak isto aj lokalitou a akýmsi ponurým a spustnutým prostredím by som Prízraky prirovnal k Spasiteľovi. Je to však skvelá kombinácia a ja som bol za ňu veľmi rád. V knihe som skutočne cítil ako sa Jo Nesbo pasuje s postavou Harryho. Keďže príbeh je od začiatku osobnejší, vidieť aj Harryho spomínanú dilemu, až mi bolo Harryho skutočne ľúto. Prišiel už takmer o všetkých ľudí, ktorých mal skutočne rád a aj tí, ktorí mu ostali teraz čelia veľmi vážnym problémom. Harry však v dobe, kedy sa nachádzal v Hongkongu, dozrel a zmenil sa. Veľmi som mu držal palce, aby opäť nepodľahol (veď vy viete čomu) a do konca knihy som vážne pri akejkoľvek zmienke, pri akomkoľvek náznaky, zatínal päste a zuby, aby vytrval. Ten koniec však pre mňa bol vskutku ako šoková terapia, kedy som ju dočítal s otvorenými ústami a musel som si prečítať anotáciu ďalšej knihy, aby som tomu celému vlastne uveril. Prízraky boli skvelou knihou, aj keď mi žiaľ, v priebehu čítania tejto knihy zomrel môj milujúci 12-ročný králik s ktorým som verne, bok po boku čítal každé Vianoce jednu knihu s Harrym. Aj z toho dôvodu na knihu Prízraky nikdy nezabudnem a ďalšie Vianoce s knihou o Harrym, bude pri mne minimálne duch môjho domáceho miláčika. Tým ma to len utvrdilo, že Vianočné sviatky budem najbližšie roky tráviť s Harrym. Knihu som prečítal už pred dvoma týždnami a s odstupom času hodnotím kvalitou, obsahom, príbehom, dejom a postavami plnými 5 hviezdičkami.

Jeseň, padajúce listy, skorá tmavá noc. Pochmúrne počasie, sviatok všetkých svätých, návšteva hrobov. Čas ako stvorený pre čítanie niečoho hrôzostrašného. Pri pohľade na poličku plnú kníh mi oči ihneď spočinuli na knihe, ktorá sa v inom období ani nedá čítať. Ide o antalógiu poviedok Noc oživlých mŕtvol od Jonathana Maberryho. Je to v poradí druhá antalógia od tohto spisovateľa v rozmedzí 3 mesiacov, ktorú som mal k dispozícií. Kým prvá bola plná krvilačných beštií mimozemského druhu s názvom Vetřelci : Hon na brouky, druhá so spomenutým názvom je taktiež plná beštií, no tých ľudských. Knihy o Zombie sú v mojom TOP 3 žánrov a preto som sa až priveľmi tešil na túto zbierku poviedok. Na začiatku som spomínal, že jeseň, predovšetkým November je obdobím ako stvoreným pre čítanie niečoho hrôzostrašného. Netušil som však, že kniha Noc oživlých mŕtvol bude hrôzostrašná v tak trochu inom ponímaní. V tom kvalitatívnom. Kým úvod knihy nezačal úplne najhoršie a vety jednotlivých poviedok mi utekali ako na bežiacom páse, vždy som čakal že príde niečo lepšie. Niečo také, pri ktorom by som zo seba dostal jednoduché citoslovce – WAU. Bohužiaľ, až na dve výnimky som pri čítaní poviedok trpel. Ani tak veľké mená, akými sú Romero (Noc oživlých mŕtvol), Jay Bonansinga (séria Živí mŕtvi) či sám Maberry – nedokázali využiť svoj potenciál a tak vytvoriť kvalitné, strach naháňajúce poviedky. Jednotlivým poviedkam chýbal život, spustnutá atmosféra či dokonca záver, ponaučenie. To ma na tých poviedkach neskutočne hnevalo. Akoby jednotlivé poviedky písali na čas, niečo ako písomka v škole a keď odbije hodina, autor musel ukončiť písanie a či sa mu niečo podarilo alebo nie, musel to odovzdať. Väčšina poviedok bola fádna, prípadne príliš roztiahnutá a kým som sa dostal k tomu hlavnému – zombie – tak už bol koniec. Je faktom, že v polovici čítania tejto knihy som v mojom živote prišiel o to najcennejšie – mamku. V týchto momentoch človek nemá príliš chuť na čítanie, navyše na tému oživlých mŕtvol. Možno aj to zavážilo na mojom celkom poňatí zvyšných poviedok, no aj s odstupom času niekoľkých týždňov musím úprimne povedať, že ma poviedky vôbec nedokázali pohltiť. Ani dejom, ani postavami, ani atmosférou – jednoducho ničím. Budem sa opakovať, ale boli nezáživné a tak nudné, že som pri nich takmer zaspal. Antalógia s názvom Noc oživlých mŕtvol sa teda veru príliš nevydarila a ja som nesmierne rád, že už je za mnou. Hodnotím po dlhom čase veľmi slabými 2 hviezdami.

Trilógia Metro od Ruského spisovateľa menom Dmitry Glukhovsky patrí k mojim najobľúbenejším knižným trilógiám, ktoré som kedy v mojom čitateľskom živote prečítal. Aj z toho dôvodu som nesmierne rád, že tento skvelý počin vydláždil cestu k bohatému fanúšikovskému univerzu, ktorého súčasťou je aj samotný Glukhovsky čoby porotca. Rôzni skúsení či neskúsení amatérski spisovatelia či spisovateľky prispievajú svojimi príspevkami, poviedkami či románmi do tohto skvostného a dovolím si tvrdiť enormne kvalitného univerza a nám, ďalším obľúbencom, fanatikom a čitateľom kníh z post-apokalyptického prostredia takto dokážu ulahodiť nie len na očiach, ale i na dušiach. Preto mi je veľkou cťou a som nesmierne vďačný, že som mal možnosť držať a čítať v poradí druhú preloženú knihu z tohto univerza a to konkrétne od Andreja Djakova s názvom Za světlem. Samotná kniha nás prevedie ako súčasnou kolískou ľudstva – samotným metrom, tak i spustošeným povrchom Ruského mestečka St. Peterburg. Začnem teda úvodom, kde sa dostávame pod povrch samotného mesta, teda do metra. Dej je zasadený približne 20 rokov po globálnej deštrukcii sveta, ktorá donútila ľudí, ktorí mali to šťastie (alebo nešťastie?), prenechať povrch zmutovanej prírode a začať žiť svoje životy pod samotným povrchom v jednom z najodolnejších stavieb sveta – metrom. Ihneď, ako som začal čítať knihu som sa hlboko ponoril do spustnutej atmosféry post-apokalyptického sveta, kde hlad, chudoba, ľahostajnosť k iným či strach zo známeho ale i neznámeho číha na každom kroku. Metro veru nie je pre každého, no ten kto v ňom vyrastal, podobne ako chlapec menom Gleb, si na neho privykne a začne mu rozumieť. Gleb, narodený ako post-apokalyptické dieťa pozná iba metro a nedokáže si predstaviť nič iné. Nikdy nebol na povrchu, považuje ho za výmysel, akúsi historku na zastrašenie neposlušných detí. Nikdy nevidel hviezdy, slnko, oblohu a všetky tie veci, ktoré tam údajne boli a ktoré sa pred vyše dvadsiatimi rokmi stali tabu. Glebov život sa však zmení príchodom záhadného stalkera s menom Taran. Postarší, no o to skúsenejší stalker dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Hlavne v momente, kedy sa jeho oči stretnú s očami samotného chlapca. 11-členná, atypická skupina tvorená Glebom, Taranom a akousi žoldnierskou skupinou vedenou Kondorom sa prediera tunelmi metra a samotným povrchom. Gleb bude mať po prvý krát možnosť vyhliadnuť z metra na povrch a veru, rád by sa do metra vrátil keby sa dalo hneď na začiatku. Aj po dvadsiatich rokoch je krajina ponurá, zničená, depresívna a predovšetkým nebezpečná. Príroda, predovšetkým tá zmutovaná, si vždy nájde cestičku, obkľuku, fígel, ako s celým systémom života vybabrať. Zmutované zvieratá cestou veľmi znepríjemnia životy našej skupiny a nastanú aj straty na životoch. Musím priznať, že ako metro, tak i povrch St. Peterburgu som si hľadal na google maps a bolo vidieť, že autor čerpal zo skutočných miest a vďaka tomu sa putovanie so skupinou stávalo ľahšie a predstaviteľnejšie. Postavy boli charizmatické, každá si v príbehu vydobyla, vydupala tú svoju časť a tak som sa s každou postavou v podstate celkom dobre aj zoznámil. Kým v iných knihách mám problém si zapamätať toľko postáv a predovšetkým priradiť im charakter či nebodaj domyslenú tvár, tak pri tejto to problém absolútne nebol. A čo že bolo cieľom našej skupiny? Nuž – putovanie za Svetlom. Na začiatku som mal mierne obavy, respektíve zmiešané pocity či to nebude len nábožensky motivovaný blábol, kedy nakoniec zistím, že našli Ježiša Krista ako svieti a zoberie ich do raja. Musím však priznať, že som bol veľmi milo prekvapený v akom poňatí bol teda názov knihy ale i samotná myšlienka spracovaná. Veru, spojenie – Za světlem – si môžeme vysvetliť rôznymi spôsobmi a ak sa všetky tieto spôsoby skombinujú v samotnom cieli, kvalitný výsledok je garantovaný. Záverečná fáza knihy mala grády a páčila sa mi. Nastali zvraty, prekvapenia a ku koncu som už bol nešťastný z toho, že kniha končí a nemá ešte minimálne 300 strán. Aby som to teda zhrnul – na knihe sa mi páčilo absolútne všetko. Od vykreslenia post-apokalyptického sveta ako na povrchu, tak i pod ním, postavy, spracovanie ale i príbeh či koniec – všetko bolo dokonalé. Áno, opisy zničeného mesta neboli zložité, putovanie v metre skončilo príliš rýchlo, anomálie v podstate žiadne, ale všetko sa dá jedným očkom prehliadnuť, pretože aj pár menších chybičiek sa dá odpustiť pri plynulom, kvalitnom a napínavom príbehu. Navyše, jedná sa o trilógiu, takže tieto pomerne nevýrazné nedokonalosti sa môžu v ďalších častiach vykompenzovať – len dúfam, že budú preložené. Knihu som si chcel užiť plnými dúškami, čítal som ju pomaly, počúval pri nej zvuky z hry, klikal na mapku ako besný a hľadal – kade to tá naša skupina putuje. Hodnotím ju teda plnými 5 hviezdičkami a odporúčam každému fanúšikovi nie len metra, ale i post-apokalyptickej literatúry.

Stephen King je bezpochyby talentovaný spisovateľ predovšetkým hororových a mysterióznych príbehov. Prečítal som dostatočné množstvo kníh aby som si práve pri Kingovi uvedomil, že je jeden z mála, ktorý svoje príbehy okorení a teraz sa prosím nesmiať – svojim autorským pižmom. Do príbehov vkladá osobitnú náturu skutočného Stephena Kinga, tvorí charizmatické, uveriteľné a zapamätateľné postavy, tajomné a okúzľujúce prostredie, no a predovšetkým elektrizujúcu atmosféru. Človek si predstavuje, aké ľahké a jednoduché musí byť písanie románov, veď predsa King nepotrebuje žiadne odborné termíny, pridlhé súvetia či komplikované zápletky. Opak je však pravdou a práve v tom je Stephen majster – dokáže z jednoduchej veci spraviť nádhernú, fascinujúcu a inšpiratívnu Kingovinu. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že žiadny iný spisovateľ (hoc mám mnohých autorov a ich knihy radšej ako Kinga) mi nedodá toľko odvahy a inšpirácie k tvoreniu vlastných vecí, ako tento človek. Dosť však bolo o samotnom autorovi, presuniem sa ku knihe Joyland. Z anotácie som sa mylne domnieval, že príbeh bude ladený skôr k hororu, ako k inému žánru. O to väčšie prekvapenie bolo, že som nedostal ani klasický horor, ani klasický mysteriózny román a ani psychologický thriller. Zdá sa mi, že kniha sa výrazne zaradiť nemôže nikde, maximálne tak na poličku Svetová beletria. V knihe sa mihne z časti náznak na trochu hororu a mystiky, no iba minimálne, až som mal pocit, že som začal čítať román pre zamilovaných tínedžerov. Nemôžem však poprieť základné kvality knihy. Ako som spomenul vyššie – King vie tvoriť príbehy s charizmatickými postavami, okúzľujúcim prostredím a jednoduchým dejom. Príbeh, respektíve dej knihy bol plytký a chýbala mu hĺbka. Autor mohol trochu viac zabrdnúť do mystéria, ktorým oplývala jedna z postáv, prípadne sa pohrať trochu viac s postavou ducha. Ale ako sa hovorí po našom – bolo to také nemastné, neslané. Akoby si v prípade tejto knihy autor povedal – dám tam kúsok z toho, kúsok z toho ale nebudem sa nad tým príliš pozastavovať. Pozitívom knihy bolo spracovanie samotných postáv. Nie je to tak precízne, ako v knihe TO, ale na počet strán spracovanie neurazilo. Hlavným protagonistom je Devin Jones, zamilovaný chalan vo veku, kedy sa mu hormóny búria pred tým, aby sa z chlapca stal muž. Nešťastná láska a vidina zárobku ho zavedie do zábavného parku s názvom Joyland, kde sa pretvára jeho zmýšľanie a v ktorom si nachádza novú, dočasnú lásku – vášeň k tomuto povolaniu. Vo svete zábavných parkov a kolotočiarov sa točí množstvo čudáckych postáv a tak tomu nie je inak ani v Joylanda. Postavy, ktoré v príbehu spoznáme sú rôznorodé a niektoré si človek zamiluje, iné nie. Nechýbajú medzi nimi frfloši, drzání či starí mazáci, ale aj húževnatí, iniciatívni a nápomocní ľudia. Vykreslenie jednotlivých charakterov bolo tou svetlejšou stránkou a na tak útlu knižku (nezvyk od Kinga) ani nesklamalo. Atmosféra, respektíve prostredie samotného Joylandu bolo čerešničkou na torte. Vlastný slangový jazyk kolotočiarov, ich čudácky tajomný život a opis samotného Joylandu bol skvelý. Minimálne teda na pomery k príbehu (nemôžeme sa baviť o prostredí mestečka Derry či Castle Rocku). Kniha vo mne celkovo zanechala rôznorodé pocity. Na jednu stranu sa čítala rýchlo, jednoducho, ľahko ako taká jednohubka. Na druhú stranu bola ale kniha akosi významovo o ničom. Doteraz tak úplne netuším, aký význam mal celkový dej – čo bolo to gro, ten hlavný piliér celého príbehu. Či to bol duch, vrah, chlapec s mysterióznymi predpoveďami, užialený ubolený koniec alebo... alebo sa mi zdá, že kniha bola ako nedokončený pavúk playoff hokejovej ligy, kde má na konci vyhrať jeden, no tu sa tie míľniky príbehu dostali iba do štvrťfinále a tam to skončilo. Samozrejme, vyvrcholenie príbehu sme dostali a aj mi ľúto prišlo, ale míľniky ostali pred bránami toho finále. Knihu aj napriek všetkému hodnotím pozitívne a oplatí sa prečítať, či už ste fanúšik Kinga alebo nie ste. 3 hviezdičky by boli pre ňu príliš kritické, 5 hviezdičiek zase nadnesené. Hodnotím to teda peknými 4 hviezdičkami.

Famózne. Aj takto nečakane a týmto krásnym slovom by som chcel začať moju recenziu na knihu od Českej autorky Kristýny Sněgoňovej s názvom Město v oblacích. Ide o prvú knihu z trilógie Města, ktorá už v základoch prvej knihy ponúka rozsiahle množstvo žánrových prvkov. Je to myslené tak, že začiatok mi pripomínal dystopický Orwellovský román 1984, ďalej to prešlo akousi detektívnou časťou alá Hercule Poirot, pokračovalo v Sci-fi prvkoch pripomínajúcich Wellsov Stroj času, až sme sa dostali k post-apokalyptickej trilógie Silo od Hugh Howey a dochutili štipkou trilógie Metro od Dmitry Glukhovskeho. Jednoducho z každého rožku trošku. Inokedy by mi to prekážalo, no v tomto prípade som bol veľmi ale veľmi milo prekvapený a bol som z toho doslova unesený. Tá kombinácia atmosféry samotného mestečka, architektonického výkvetu sveta s ponurou, doslova NOIR atmosférou v prvej polovici knihy, doladená kúskami Fantasy a Sci-fi smerovaná k tomu post-apokalyptickému svetu – v druhej polovici bola neskutočne skvelá. Som priemerný čitateľ, nečítam na rýchlosť, ale skôr pre pôžitok. Ak ma kniha baví, tak jej čítanie dokážem natiahnuť aj na mesiac, pretože ju čítam pomaly, mnoho krát sa pozastavujem a premýšľam nad udalosťami z knihy a samozrejme nechcem aby skončila. Podobné som to mal aj pri čítaní Města v oblacích, no táto kniha bola tak návyková, tak perfektne spracovaná, že som nedokázal prestať čítať, až som skončil – aby som pravdu povedal s unavenými červenými očami. O to väčšiu radosť som mal, že mám pred sebou v budúcnosti (snáď blízkej) ešte ďalšie dve časti. Už som spomínal atmosféru a ešte sa k nej v krátkosti vrátim – bola skvelá, ponurá, zasadenie príbehu do môjho obľúbeného jesenného až zimného obdobia mi ulahodila. Snáď veľa nenapoviem, ale v knihe sa dostaneme aj povrch, do osady ktorá ako tak prežila pôvodnú skazu ľudstva. Autorka neodflákla ani túto časť knihy, atmosféra mesta na povrchu je rozdielna, tak ako aj životy ľudí v tomto meste. Postavy – Lewenhart, Annieliese, Malger a mnoho ďalších postáv mi zostanú v pamäti na veľmi dlhú dobu. Hlavný hrdina bol miestami prísny, drzý a drsný, no zároveň sympatický, romantický ale i prefíkaný. Zo začiatku ho možno človek odsúdi, no časom sa mi dostal pod kožu a môj názor na neho sa zmenil. Páči sa mi, že všetky postavy boli rôzne – nie žeby v iných knihách neboli, ale stáva sa, že v knihách kde sa do príbehu vloží skupina ľudí, tak sa správajú ako stádo oviec. Všetky na jedno kopyto. V tomto príbehu však aj tie vedľajšie postavy majú svoje vlastné pohnútky, svoj vlastný život, svoj vlastný názor a človek sa ani v jednej postave nezmýli (nezameníte si takého Hirscha za Scholtza alebo Ursela za Cisára). Ku koncu sa chcem dostať ešte k ďalšej hrozbe, ktorú som vôbec nečakal a ktorá ma milo prekvapila a pripomenula mi moju najobľúbenejšiu trilógiu Metro – a tou sú Cestáři alias Cestovatelia. Príšery, ktoré dokážu z ľudí behom sekundy spraviť sekanú. Príšery, ktoré nevieme odkiaľ prišli, no sú a ohrozujú ľudí žijúcich na povrchu. Opäť, pre mňa veľké, príjemné prekvapenie, ktoré knihe pridalo na hodnote – keďže to nie je len čisto politicko-sociálny román kde sa riešia interné konflikty medzi spodinou a vyberanou spoločnosťou. Pôvodne som chcel napísať túto recenziu inak (vlastne to nie je recenzia, iba názor) ale moje vyklepané prsty ani po pár dňoch nedokážu od rozrušenia napísať krásnu recenziu s odbornejšími slovami. Chcel som hlavne zo seba dostať svoje vlastné pocity, ktoré sú z tejto knihy len a len pozitívne a nemám tejto knihe čo vytknúť. Skvelá atmosféra, skvelé postavy, skvelý príbeh, skvelé spracovanie a predovšetkým skvelé čítanie románu, ktorý hodnotím plným počtom hviezd.

Siedma časť famózneho a kultového post-apokalyptického komiksu Živí mŕtvi s názvom Ticho před bouří bola jedna veľká bouře. V tejto časti sa veru diali veci na každej druhej strane a tých akčných a napínavých bolo skutočne požehnane – od začiatku až po koniec. Komiks som si pôvodne plánoval rozdeliť na dva čítacie dni, no dej ma tak pohltil, že som to dal za jeden večer. Naša útla skupinka, ktorá nedosahuje ani počet dvadsiatich ľudí sa nám pohodlne zabývala vo väzení, no hrozba z Woodbury stále trvá a musia byť v neustálom strehu. To sa však ľahšie povie, ako realizuje, pretože sa v skupinke Ricka Grimesa odohrávajú interné problémy či záležitosti, ktoré ich zamestnávajú oveľa viacej ako hrozba od Guvernéra. Či už je to – ako obaľ napovedá – tehotenstvo jednej z postáv príbehu, emocionálne a existenčné problémy preživších, až po samotných zombie, ktorí vždy dokážu nepríjemne prekvapiť. Jednoducho problémy všade, kde sa človek pohne. Aby to však nebolo až také pochmúrne, autor nám podsunul aj isté svetlé chvíľky, kedy nie len preživší, ale aj čitatelia zabudnú na pochmúrny svet plný mrtvákov. Musím priznať že pri pár stranách som si vážne uvedomil, že aj v zlej dobe existujú príjemné veci, ktoré nezmení ani katastrofálny koniec sveta. Čo sa týka záveru, tak ten mi úplne vyrazil dych a ja ľutujem iba jednu vec – že nemám ďalšiu časť po ruke.

Na dystopickú trilógiu od Neila Shustermana s názvom Žatva smrti som narazil čistou náhodou a to vďaka zamestnankyni Nitrianskeho martinusu ešte pred dvoma rokmi. Aj napriek jej odporučeniu a skvelým recenziám som ju však vytesnil z hlavy a vyhol sa jej kúpe. Veľmi dlho som váhal, či ísť do tejto trilógie alebo nie, predsa, nepatrím už medzi násťročných tínedžerov a pri dnešných životných podmienkach mám už asi aj polovicu života za sebou – takže si dovolím po prečítaní knihy tvrdiť, že sa cítim skôr ako Kosec, než ako Citra alebo Rowan. Nakoniec som si povedal, že sa treba sem tam vrátiť aj k tínedžerskej literatúre a tak som si prvotný diel s názvom Kosec zakúpil a na pár dní sa ponoril do dystopického príbehu plného smrti, zrady, lásky, politiky a hlavne Koscov. Tento dystopický príbeh bol zaujímavý od prvotných strán, ktoré nás zoznámili s hlavnou myšlienkou celého románu, ktorý sa zaoberá smrťou a jej vykonávateľmi, Koscami. Kosci tvoria veľavážené osoby, ctihodní občania, ktorí majú za úlohu vykonávať iba jedno jediné povolanie – zabíjať. To, koho Kosci zabijú, akými zbraňami poctia ich smrť – záleží iba na Koscoch. Aby však bolo všetko vyvážené, existujú isté pravidlá, ktorými sa Kosci musia riadiť a ktoré musia dodržiavať. Nuž a kto by sa vlastne chcel stať samotným Koscom, keď je každý jeden človek vo svete nesmrteľný (až kým si po neho nepríde Kosec) a vďaka Nimbusovi, inteligentnému nezávislému vládcovi tohto sveta, má každý jeden človek na planéte rovnaké a dostatočné podmienky na pokojný život? Pokojný život, kedy neexistuje žiadny zločin, žiadne násilie, žiadne choroby a žiadna chudoba? Psychopat – pomyslel by si normálny človek. Nesmrteľnosť, dostatok všetkého – ideálny svet pre každého žijúceho človeka, no autor zároveň poukazuje na myšlienku – na čo nám je nesmrteľnosť, keď po sto rokoch nás všetko prestane baviť, pretože sa to stane doslovným stereotypom? Človeka to unudí a chce zmenu a jediná zaujímavá zmena je – stať sa samotným koscom. Avšak pre mnohých je už dosť neskoro. Kosci sa vyberajú prevažne z mladých ľudí plných vlastných ideálov, ktorí ešte stále nedokážu pochopiť podstatu života a sveta. Dvaja hlavní hrdinovia tejto knihy – dievča Citra a chlapec Rowan – študujú na rovnakej škole, no sú obaja akoby z iného sveta. Kým Citra má milujúcu rodinu, zaujímavý a pokojný život, tak Rowan je, ako to nazvali s najlepším a asi jediným priateľom, šalát v hamburgeri, o ktorý nikto nestojí a ktorý si nikto nevšíma. Ani len najbližší. Osud, náhoda alebo premyslená taktika Kosca Faradaya, jedného z klasických Koscov, spojí osud týchto dvoch mladých osôb. Zoberie si ich pod krídla a stanú sa jeho učňami. Kým z počiatku trucujú, odmietajú sa na všetkom podieľať a sú znechutení praktikami Koscov, časom si ich život Faradaya a samotné povolanie Koscov získa. Ako to však už v každom reálnom alebo imaginárnom svete býva, nie všetko je také ružové, ako sa zdá. Ľudia sú vždy len ľuďmi, naša nátura sa postupne prediera na povrch a aj zo vzdelaných a uctievaných Koscov sa môžu stať beštiálne tvory prahnúce po krvi. Kosci spadajú pod spoločenstvo Koscov, ktoré sa rozdeľuje na isté kraje a v každom kraji sa stretávajú tri krát do roka na akejsi slávnosti, konkláve, kde prídu ako Kosci, tak aj ich učni. Nuž a ako to teda býva, v každom spoločenstve, podobnom parlamentu, neexistuje iba jedna strana, ale minimálne dve, pričom každá z nich si chce presadiť svoje záujmy. Citra a Rowan prechádzajú v priebehu jedného roka mnohými premenami osobnosti, zradami, klamstvami, podlosťami ale i učeniu, milovaniu a pochopeniu života a smrti. Podarí sa im však vzoprieť sa spoločenstvu koscov, ktoré je na určitých miestach prehnité a skorumpované? Sú mladí, emóciami nabitý a existujú určité pravidlá, ktoré nie že ľudia, či učni ale ani Kosci nemôžu porušiť, inak ich postihne krutý trest. Kniha bola príjemným spestrením a vďaka románu som sa vrátil do mojich tínedžerských čias, kedy som život bral ako gombičku a nezažíval rôzne starosti a strasti života dospeláka. Keďže sa jedná o trilógiu, koniec prvej knihy bol zaujímavý a otvorený. Nečakajte však prepletené a komplikované zápletky, sú v podstate predvídateľné, no neurazia. Čo sa týka akýchsi akčných častí, tých je tam taktiež pomenej – dokonca ani smrť ktorú vykonávajú Kosci, nie sú extrémne popísané (veď je to určené pre deti). Určite však odporúčam každému, bez rozdielu na vek či obľúbenosť žánru, keďže spisovateľ zahrnul do románu pár múdrych myšlienok nad ktorými premýšľam aj ja. Pre mňa teda zaujímavá oddychovka a určite dokúpim zvyšné dve časti + samostatnú poviedkovú časť.