Poradie prečítaných kníh Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Z počiatku zarytý milovník post-apokalyptického sub-žánru. Neskôr milovník akéhokoľvek žánru, nebrániaci sa či už krimi, thrillerov, horrorov, klasiky alebo fantasy či sci-fi. Čítam knihy, e-knihy či počúvam audioknihy.
Taktiež milovník dobrej kávy a rôznorodých čajov :)
V budúcnosti snáď aj spisovateľ vo voľnom čase :D
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Poradie prečítaných kníh 
Moje knižné darčeky Moje aktivity
Dana Browna mám celkom v obľube aj vďaka filmovým adaptáciám jeho diel s vynikajúcim Tomom Hanksom v roli Roberta Langdona. Anjeli a Démoni spolu s Da Vinciho kódom patria k mojim obľúbeným filmom a románom na rozdiel od Strateného symbolu, ktorého posledná tretina ma veľmi sklamala až tak, že som váhal nad kúpou jeho ďalších kníh. Inferno si však získalo moju pozornosť vďaka recenziám a samotnej inšpirácií, ktorá patrila tento krát Danteho Božskej komédií.
Kniha začína veľmi ostro a zároveň i zmätene nie len pre samotného Roberta Langdona, ale aj pre čitateľa. Postupom času sa však dozvedáme mnohé dôležité aspekty tohto románu a dieliky skladačky postupne zapadajú do skvelo premysleného diela.
Je pravda, že Dan Brown používa v podstate u každej knihy rovnaký princíp písania s menšími obmenami, oboznamuje nás s umeleckými pamiatkami či literárnymi klasikami, podrobne popisuje rôzne historické miesta a udalosti, ktoré dopĺňa jemnými konšpiračnými teóriami (ktoré mi absolútne neprekážajú, nechápem ľudí čo sa cez to nedokážu preniesť) a dotvára to všetko akčnými scénami. U tejto knihy sa mi páčia rôzne zvraty, udalosti, ktoré - ak by človek čítal túto knihu ako prvú – vôbec nečakal. Ja som mal tú smolu, že som pred pár rokmi videl film, ktorý mi aspoň z časti ostal v pamäti a tak som približne tušil tieto zvraty, ale aj tak ma kniha milo prekvapila. Miestami to však bolo hluché a pre mňa, človeka neznalého a neprecestovaného Taliansko či Turecko, príliš obšírne a aj napriek tomu, že vždy pátram pri čítaní kníh na mapke kde sa dej odohráva, som to tu vzdal už v prvej štvrtine knihy. Taktiež som čakal trochu lepšie spracovanie témy okolo Danteho Aligieriho, nie žeby toho bolo málo, ale prešli sme len po úplnom povrchu jeho Božskej komédie a očakával som o niečo hlbšie ponorenie do jeho majstrovského diela. Komplikovanejší a hlbší význam tohto diela v tomto románe, nakoľko Robert Langdon spolu so Siennou Brooksovou buď vedeli okamžitú odpoveď na otázku, alebo tieto odpovede až príliš ľahko dokázali rozlúštiť (zdá sa mi, že pri prvých dvoch knihách to tak úplne nebolo, ale čítal som ich pred viac ako 4 rokmi, tak sa možno mýlim). Niektorými stranami som doslova prebehol, aby boli čo najrýchlejšie za mnou a zase u niektorých som sa zastavoval a premýšľal nad tým, čo sa práve odohrávalo.
Samozrejme, aj cez jednotlivé hluché miesta som sa preniesol a vychutnával si samotnú knihu tak, ako by som o Robertovi Langdonovi počul a čítal po prvý krát. Inferno osviežilo, oboznámilo, poučilo a zabŕdlo do komplikovanej témy ktorá sa v blízkej budúcnosti môže stať realitou. Inferno z väčšej časti napravilo reputáciu po slabšom predchádzajúcom diely a vďaka tomu už mám v knižničke ďalšie 3 knihy od Browna, ktorým dám šancu.
Knihu hodnotím celkom pozitívne, dal by som jej 4 a pol hviezdičky, keďže to bolo niečo medzi Da Vinciho kódom a Strateným symbolom (dal som im 5 a 4) ale to sa tu nedá, tak zaokrúhľujem smerom nahor.
Sapkowskeho Zaklínač je rarita medzi fantasy knihami. Aj štvrtá kniha z tohto univerza a to konkrétne druhá z románového sveta s názvom Čas opovrhnutia patrí k jedinečnému skvostu, čo nám môže fantasy svet ponúknuť. Aby som sa do danej atmosféry a samotného sveta Zaklínača ponoril čo najhlbšie, spravil som si kanvicu plnú horúceho čaju, spríjemnil si to vonnými sviečkami a pustil som si jemné melódie zo samotných hier. Takto pripravený a naladený som sa ponoril do čítania, pri ktorom ma autor zaviedol do rôznych zaujímavých kútov tohto fantastického sveta.
Začiatok sa niesol vcelku uvoľneným ale aj vtipným tónom, kde nám naša škaredka Ciri poriadne zamiešala kartami. Dej však postupoval do pomerne zložitejšej a vážnejšej situácie, kde sa riešila dôležitá politická situácia na sneme tých najmocnejších – čarodejov. Táto časť bola veľmi zaujímavá a človek neznalý ale i znalý v tomto svete dokázal načerpať mnoho dôležitých faktov. Po poriadnej trme-vrme nasledoval záverečný, dlhý úsek, pri ktorom sme sa prepli do postavy Ciri, ktorá sa ocitla na miestach, kam by ani Zaklínač nevkročil. Istá časť tohto úseku ma však nebavila, unavovala, predovšetkým jeho začiatok. Koniec však nabral grády, bol zaujímavý a miestami dojemný.
Štvrtá kniha ma veľmi milo prekvapila, keďže niektoré recenzie považujú túto knihu za nudnejšiu, no na mňa pôsobila prekvapivo dobre a vďaka nej mám opäť chuť si zapnúť hru a ponoriť sa to vizuálneho sveta.
S nestarnúcim Stephenom Kingom som si za tých pár rokov čítania podal literárnu ruku iba tri krát (O písaní, Hmla, Pod Kupolou) a bolo na čase si s ním podať ruku aj po štvrtý krát. Mojou štvrtou Kingovkou bola kniha s jednoduchým krátkym názvom TO. Ide o doposiaľ stranovo najrozsiahlejšiu knihu, ktorú som mal možnosť čítať. Aj z dôvodu tejto veľkokapacitnej dávky stránok som mal pred čítaním akýsi pocit rešpektu a zároveň neistoty – či kniha bude mať čo ponúknuť v celej svojej veľkosti, či nebude zbytočne umelo natiahnutá rôznymi zbytočnými opismi či inými banalitami a či sa náhodou v polovici knihy nezaseknem a knihu neodložím. Či už z dôvodov nudy, strachu alebo nezáujmu. Našťastie sa moje obavy počas čítania úplne rozplynuli. King prostredníctvom tejto knihy ponúka zaujímavý horor v rozmedzí dvoch časových období – z roku 1958 a 1985 – dopĺňaný historickými opismi a poznatkami. Hlavnými hrdinami sú z počiatku deti a neskôr ich dospelé maličkosti, ktoré sa znovu zišli, aby dokázali opäť čeliť a hlavne poraziť TO, čo pred takmer 25 rokmi iba zranili.
Už pri predchádzajúcich knihách som si u Kinga obľúbil predovšetkým štýl jeho písania. Spôsob akým uvažuje pri písaní a predovšetkým spisovateľský cit počas vytvárania nie len postáv či atmosféry, ale i samotného dejiska v ktorom sa príbeh odohráva. V prípade knihy To, sa dejiskom stáva predovšetkým fiktívne mestečko Derry, ktoré má svoju bohatú, nie však príliš pozitívnu minulosť a o ktorom by sa dala napísať ďalšia samostatná kniha s názvom História Derry. King v knihe dokázal z Derry vytvoriť skutočný svet, skutočné mesto, ktoré žilo, dýchalo a na ktoré som si ako čitateľ veľmi rýchlo zvykol a chcel som o ňom vedieť všetko - doslova som bažil po informáciách o tomto meste. Vôbec som si počas čítania príbehu neuvedomoval, že toto mestečko je v podstate vymyslené (samozrejme, isté čerpanie z Bangoru a samotného Maine nemôžeme uprieť) a ja som hltal každú jednu pasáž predovšetkým od Mike Hanlona, ktorý ponúkal ako tak skrátenú históriu tohto mestečka. Skrátka – mestečko Derry žilo mysterióznym a tajomným životom o ktorom som chcel vedieť čo najviac.
Čo sa týka postáv – všetky boli skvelo spracované. Obľúbil som si hlavné postavy, boli prirodzené, vtipné a každá jedna bola čímsi výnimočná. Či už v detskom veku ale i v tom dospelom. Ako sa písalo v samotnej knihe – spoločne tvorili jeden veľký uzavretý kruh a vždy mi bolo ľúto, keď sa niekomu niečo stalo. Postavy Billa Denbrougha, Stanleyho Urisa, Eddieho Kaspbraka, Mike Hanlona, Bena Hanscoma, Richarda Toziera, Beverly Marshovej či Henryho Bowersa, Grga Hugginsa, Victora Crissa – budú vo mne rezonovať ešte veľmi dlhú dobu a určite na mená a priezviská tak ľahko nezabudnem. Aj napriek tomu, že som pred približne rokom vzhliadol oba filmy (tie novšie), každú jednu knižnú postavu som si dokázal predstaviť podľa svojej predstavivosti a podľa autorovho opisu. Každá jedna postava, ako hlavná, vedľajšia tak i tá úplne najnepodstatnejšia, mala svoj vlastný príbeh. Najsympatickejšie postavy boli predovšetkým Ben a Mike, ktorých mi prišlo vždy veľmi ľúto – či už svojimi príbehmi (tlstý a čierny) ale i svojim konaním a obetovaním – no ich príbehy mi boli srdcu asi najbližšie. Bolo to ale zrejme asi tým, že Mike sa stal knihovníkom a Ben v detstve miloval knihy a samotnú knižnicu (ach, knihomoľské srdcia).
Samotné zlo alias Pennywise bola taktiež bravúrne vytvorené kreatúra, ktorá by mi v nočných morách dokázala narobiť poriadny chaos a vniesť do nich veľký strach. Pri kúpe tejto knihy som neodolal a musel som si zadovážiť samotnú sošku tohto klauna, ktorá sa momentálne na mňa na poličke vedľa knihy škerí v sivom klaunskom oblečení s veľkými gombíkmi, ryšavými vlasmi , širokánskym úsmevom a volá na mňa – Poooď za mnooou Steevne, budeme sa vznááášať. Tu dole sa všetko vznááša. Našťastie sa mi ani počas čítania a ani po dočítaní románu nočné mory nesnívajú a snáď to tak ostane.
Čo sa týka samotného príbehu – nečakajte múdra, filozofiu alebo akoby som povedal – komplikované časti. V príbehu sa dočítate predovšetkým o tom, čo spája našich hrdinov a ako bojujú proti TOmu, čomu ostatní nerozumejú alebo nevidia. Ukazuje nám, aké zvláštne a zaujímavé je byť dieťaťom a ako postupom veku zabúdame, aké to bolo byť samotným dieťaťom. Aké to bolo báť sa strašidiel pod posteľou. Aké to bolo keď sme počúvali príbehy o duchoch až sme takmer nedýchali. Aké to bolo ísť za noci do tmy a naplašiť sa akéhokoľvek šuchotu, ktorý sa z ničoho nič ozval pár metrov od nás spôsobený malou myškou. Ukazuje nám, že každý jeden dospelý človek by mal mať v sebe stále tú svoju predstavivosť, tú svoju detskú inšpiráciu a byť k istým veciam vnímavejší – neohrňovať nad nimi nos a nehovoriť si – veď ja už som dospelý, to sa nemôže stať, to neexistuje. Príbeh je síce veľmi dobre poprepletaný a miestami človek nad tým aj premýšľa, ale autor sa snažil vyvarovať komplikovaným súvetiam a komplikovaným myšlienkam a to sa mi na tejto knihe veľmi páči. Predstavte si čítať vyše 1000 stranovú knihu a dumať nad každou stranou 5 minút, pretože nedokážete pochopiť to, čo chcel autor povedať. Tu sa taká vec našťastie nestane.
Jediná vec ktorá bola pre mňa trochu sklamaním, bol záver knihy, ktorý bol pre mňa akýsi slabý. Nie samotné vyvrcholenie ale tá posledná cesta hlavných hrdinov pod mestom. Neviem správne opísať ten pocit aký som mal počas čítania posledných približne 100 stránok knihy, ale nedokázal som si ju poriadne užiť. Aj napriek tomu však knihu hodnotím veľmi pozitívne a moje pôvodné obavy sa veľmi rýchlo rozplynuli a kniha (aj napriek nedostatku času na čítanie) sa čítala akoby sama.
Nie som zatvrdený fanúšik Kinga, ktorý sa bude biť do pŕs za knihu len pre to, kto ju napísal ale musím uznať, že mňa táto kniha nadchla a vzbudila vo mne opäť čitateľskú vášeň. Neviem prečo, ale vždy keď čítam o Kingovi alebo čítam knihu spojenú s Kingom, prebudí sa vo mne literárna múza, pri ktorej začnem aj ja sám tvoriť. Buď počas čítania alebo po čítaní jeho knihy napíšem poviedku alebo – po novom sa s poviedky stane novela. Ak sa niekedy moja poviedka či novela dostane von a začne byť aspoň z časti slávnou, budem za to vďačný práve Stephenovi Kingovi.
Knihu hodnotím plným počtom hviezdičiek, pretože kniha bola skvelá a počet stránok by nemal nikoho odradiť od prečítania si tohto príjemného a skvelého príbehu.
Od H.G. Wellsa som doposiaľ čítal, a to pred pár rokmi iba jednu knihu, konkrétne Vojnu svetov. Tá v podstate sama o sebe bola zaujímavá, no neohúrila ma tak, ako som očakával. Preto som sa o pár rokov rozhodol, že tomuto autorovi dám druhú šancu v podobe Ostrova Doktora Moreaua.
Je to pomerne malinká, približne 160 stranová kniha popisujúca denník istého Edwarda Prendicka. Jeho príbeh začína stroskotaním lode a ako jediný preživší nemá uprostred oceánu nádej na záchranu. Nanešťastie ho zachráni tajomný Montgomery na lodi akéhosi ryšavého kapitána a zavedú ho na ostrov uprostred oceánu, kde sa spozná s ešte tajomnejším Doktorom Moreauom. Nuž, a tu sa príbeh zaujímavo a kvalitne rozbieha – či už v samotnom deji, ale i opisoch ostrova a jeho obyvateľoch.
O ostrove doktora Moreaua som počul snáď už od detstva, ale len určitými náznakmi, nikdy som túto knihu nečítal a filmy nevidel. Mal som trochu inú predstavu oproti tomu, čo som si prečítal. Nie však v nejakom kritickom zmysle – ja som si vždy tento ostrov a samotného Moreaua a jeho náplň práce (ak sa tomu tak dá povedať) predstavoval úplne inak. Tak isto aj v princípe samotného príbehu som mal inú predstavu. Kniha ma však veľmi prekvapila v tom, aká je skvelá. Miestami ma síce iritovala (opisy ostrova, či cestičiek ktorými Edward chodil), ale na mnohých stranách som mal doslova zimomriavky na tele. Byť v podstate uväznený na ostrove, plnom zvláštnych kreatúr a nebáť sa – to by som nedal. Či už psychicky, alebo fyzicky by som sa zrútil. Niekoľko krát som sa pristihol, ako som rozmýšľal nad tým, čo by som spravil ja, byť na takmer opustenom ostrove a báť sa o život každú minútu. Ani pri hororových knihách som nemal také nutkanie čítať knihu iba za svetla.
Na to, že ide o malú útlu knihu som si ju užil až do sýtosti a H.G. Wells si po vojne svetov u mňa napravil svoje renomé a presvedčil ma o kúpe ďalšej, minimálne jednej knihy od neho.
Ďalšia časť zombikovského komiksu Živí mŕtvi je za mnou a ja som ho čítal s otvorenými ústami. Tak brutálnu časť, tak masakrálne brutálnu časť som teda nečakal. Nielenže by som to dal 18+ ale 30+ pretože aj v mojich 31 rokoch som neveril vlastným očiam, čo vidím a čítam. Neskutočné, ale neskutočne dobré (ak Vám nevadí sadomasochizmus, oceníte to). Pre slabé povahy a slabé žalúdky prosím - túto časť určite vynechať. Celkovo však táto časť bola skvelá, akčná, emotívne a aj prekvapujúca. Niekto zomrie, niekto sa pridá a vskutku ma zaujíma, aké časti ma čakajú ďalej.
Pri mojich hodnoteniach (súkromný denníček) porovnávam rozdiel medzi komiksom a seriálom a v mnohých veciach ma komiks teda veru riadne prekvapí. Či už tým, kto zomrie či prežije, odchýlkami od seriálu (áno, viem, prvý bol komiks a podľa neho seriál), samotným spracovaním ale aj prekvapujúcimi zvratmi ktoré v seriály celkom chýbali. Veľmi som teda zvedavý a zároveň zdieľam nadšenie k čítaniu ďalších častí
Hodnotím plným počtom :) zaslúži si to.
