Poradie prečítaných kníh Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Z počiatku zarytý milovník post-apokalyptického sub-žánru. Neskôr milovník akéhokoľvek žánru, nebrániaci sa či už krimi, thrillerov, horrorov, klasiky alebo fantasy či sci-fi. Čítam knihy, e-knihy či počúvam audioknihy.
Taktiež milovník dobrej kávy a rôznorodých čajov :)
V budúcnosti snáď aj spisovateľ vo voľnom čase :D
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Poradie prečítaných kníh 
Moje knižné darčeky Moje aktivity
Berte prosím moju recenziu a hodnotenie s rezervou, nakoľko kniha určite nie je prioritne určená pre mňa – teda pre viac ako 30 ročného muža. Aby ste ma lepšie pochopili – knihu som si zakúpil z dôvodu, že mám rád akékoľvek knihy s nádychom post-apokalyptického sveta a dávam šancu viac-menej všetkým. Autorku už pár rokov literárne poznám - pred vyše šiestimi rokmi som si zakúpil knihu Adaptácia, ktorá mala taktiež nádych post-apokalyptického sveta. Danú knihu som vtedy hodnotil priemerom – nepáčilo mi tam pár vecí, no aj v tej recenzii určite zohrala rola, že kniha bola určená pre iné čitateľské publikum. Bol som teda mierne zvedavý, či ďalšia kniha podobného zamerania bude na mňa vplývať inak.
Od začiatku mi kniha Prežila som svet pripomínala istý mix rôznych post-apokalyptických kníh, kde sa hlavná hrdinka ocitá sama v spustošenom svete plného násilia a okrem boja o svoju holú existenciu bojuje aj o ten posledný náznak lásky, ktorý v nej ostal. Pripomenul by som napríklad Piata vlna, Divergenciu, Monument 14, ako aj spomínanú Adaptáciu. Pre mňa sa v tomto smere neobjavilo absolútne nič nové a mám akýsi divný pocit aj čo sa týka hlavnej hrdinky. Pochopím že hlavnou hrdinkou je iba násťročné dievča, no nedokážem pochopiť, prečo niektoré autorky opisujú násťročné dievčatá ako úplne nerozhodné hlúpe husi, ktorých názory sa menia každým nádychom a výdychom. Pochopím, že násťročné dievčatá plieska puberta a keď zbadajú krásneho chlapca, tak si prehltnú jazyk, mozog prestane byť funkčný a miesto slov – ahoj, si krásny – povedia – strč sa pako. To všetko ako tak pochopím. Ale prečo sa v knihe, akou je táto – a ak mi pamäť slúži, podobnú náturu malo dievča aj v knihe Adaptácia – správa ako tá najtupšia a najblbšia osoba na celom svete? Keď sa niekto dva roky prediera post-apokalyptickým svetom a naučí sa zvyklostiam, ako v takom krutom svete prežiť, prečo sa v priebehu dvoch či troch dní správa úplne opačne, nelogicky, nesystematicky a budem opakovať – totálne hlúpo? Pochopím ak by to bolo na začiatku apokalypsy, ale po neuveriteľných a mučivých dvoch rokoch sa tá opatrnosť a bezpečie nedá zo dňa na deň vymazať akýmsi čarovným prútikom. Nuž nechcem byť zase zlý – nič proti autorke – ale hlavná hrdinka opäť vôbec nezapasovala (a to som prečítal už niekoľko kníh v ktorých boli hlavnou hrdinkou v post-apokalyptickom svete násťročné dievčatá a žiadna mi tak neprekážala). Ostatné postavy – ktorých teda nebolo veľa - boli rozumnejšie a príjemnejšie a vyvažoval pocit tej nenormálnosti u hlavnej postavy
Čo sa mi na knihe naozaj páčilo a mrzelo ma, že to nebolo vykreslené obšírnejšie a hlbšie – bol počiatok toho celého. Spomienka na otca a ako to celé začalo (podzemný kryt, prežívanie). Áno, chápem, je to dievčenský román o dievčenských problémoch v zlom, krutom svete. Ale táto časť mňa osobne bavila veľmi a dojala najviac zo všetkého. Dostávaš bludišťáka. Čo sa týka samotného príbehu, mal určite veľký potenciál, keby sa poriadne rozvinul. Pasáže, kedy sa niečo aj stalo - (a veru nebolo ich zo začiatku veľa, no približne v troch štvrtinách našťastie áno) a pri ktorých naša hlavná hrdinka nevyplakávala, nepremýšľala nad krutým osudom, minulosťou, flirtovaním a neviem čím všetkým – boli celkom slušne napísané a zaujímavé.
Čo sa týka samotného konca, tak ten ma trochu sklamal, podobne ako v adaptácií. Bol príliš rýchly, jednoduchý, akoby mal byť čo najskôr ukončený, pretože sa hlavná hrdinka už dosť vyplakala. Opäť sa teda autorka zamerala čisto na pocity hlavnej hrdinky a samotný dej, príbeh sa dostal do úzadia. Veľká, veľmi veľká škoda.
Na začiatku som písal – berte túto recenziu s odstupom, nadhľadom – pretože kniha je určite určená pre mladé dievčatá, ktoré sa v emóciách ku Alexovi, budú určite vidieť. Pre mňa osobne – ak by bolo menej toho pátosu okolo hlavnej hrdinky a viac okolo samotného príbehu, bola by to chvályhodná kniha. Bohužiaľ, nebolo a ja musím knihu hodnotiť priemerne.
Stephen King je bezpochyby talentovaný spisovateľ predovšetkým hororových a mysterióznych príbehov. Prečítal som dostatočné množstvo kníh aby som si práve pri Kingovi uvedomil, že je jeden z mála, ktorý svoje príbehy okorení a teraz sa prosím nesmiať – svojim autorským pižmom. Do príbehov vkladá osobitnú náturu skutočného Stephena Kinga, tvorí charizmatické, uveriteľné a zapamätateľné postavy, tajomné a okúzľujúce prostredie, no a predovšetkým elektrizujúcu atmosféru. Človek si predstavuje, aké ľahké a jednoduché musí byť písanie románov, veď predsa King nepotrebuje žiadne odborné termíny, pridlhé súvetia či komplikované zápletky. Opak je však pravdou a práve v tom je Stephen majster – dokáže z jednoduchej veci spraviť nádhernú, fascinujúcu a inšpiratívnu Kingovinu. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že žiadny iný spisovateľ (hoc mám mnohých autorov a ich knihy radšej ako Kinga) mi nedodá toľko odvahy a inšpirácie k tvoreniu vlastných vecí, ako tento človek.
Dosť však bolo o samotnom autorovi, presuniem sa ku knihe Joyland. Z anotácie som sa mylne domnieval, že príbeh bude ladený skôr k hororu, ako k inému žánru. O to väčšie prekvapenie bolo, že som nedostal ani klasický horor, ani klasický mysteriózny román a ani psychologický thriller. Zdá sa mi, že kniha sa výrazne zaradiť nemôže nikde, maximálne tak na poličku Svetová beletria. V knihe sa mihne z časti náznak na trochu hororu a mystiky, no iba minimálne, až som mal pocit, že som začal čítať román pre zamilovaných tínedžerov. Nemôžem však poprieť základné kvality knihy. Ako som spomenul vyššie – King vie tvoriť príbehy s charizmatickými postavami, okúzľujúcim prostredím a jednoduchým dejom.
Príbeh, respektíve dej knihy bol plytký a chýbala mu hĺbka. Autor mohol trochu viac zabrdnúť do mystéria, ktorým oplývala jedna z postáv, prípadne sa pohrať trochu viac s postavou ducha. Ale ako sa hovorí po našom – bolo to také nemastné, neslané. Akoby si v prípade tejto knihy autor povedal – dám tam kúsok z toho, kúsok z toho ale nebudem sa nad tým príliš pozastavovať.
Pozitívom knihy bolo spracovanie samotných postáv. Nie je to tak precízne, ako v knihe TO, ale na počet strán spracovanie neurazilo. Hlavným protagonistom je Devin Jones, zamilovaný chalan vo veku, kedy sa mu hormóny búria pred tým, aby sa z chlapca stal muž. Nešťastná láska a vidina zárobku ho zavedie do zábavného parku s názvom Joyland, kde sa pretvára jeho zmýšľanie a v ktorom si nachádza novú, dočasnú lásku – vášeň k tomuto povolaniu. Vo svete zábavných parkov a kolotočiarov sa točí množstvo čudáckych postáv a tak tomu nie je inak ani v Joylanda. Postavy, ktoré v príbehu spoznáme sú rôznorodé a niektoré si človek zamiluje, iné nie. Nechýbajú medzi nimi frfloši, drzání či starí mazáci, ale aj húževnatí, iniciatívni a nápomocní ľudia. Vykreslenie jednotlivých charakterov bolo tou svetlejšou stránkou a na tak útlu knižku (nezvyk od Kinga) ani nesklamalo.
Atmosféra, respektíve prostredie samotného Joylandu bolo čerešničkou na torte. Vlastný slangový jazyk kolotočiarov, ich čudácky tajomný život a opis samotného Joylandu bol skvelý. Minimálne teda na pomery k príbehu (nemôžeme sa baviť o prostredí mestečka Derry či Castle Rocku).
Kniha vo mne celkovo zanechala rôznorodé pocity. Na jednu stranu sa čítala rýchlo, jednoducho, ľahko ako taká jednohubka. Na druhú stranu bola ale kniha akosi významovo o ničom. Doteraz tak úplne netuším, aký význam mal celkový dej – čo bolo to gro, ten hlavný piliér celého príbehu. Či to bol duch, vrah, chlapec s mysterióznymi predpoveďami, užialený ubolený koniec alebo... alebo sa mi zdá, že kniha bola ako nedokončený pavúk playoff hokejovej ligy, kde má na konci vyhrať jeden, no tu sa tie míľniky príbehu dostali iba do štvrťfinále a tam to skončilo. Samozrejme, vyvrcholenie príbehu sme dostali a aj mi ľúto prišlo, ale míľniky ostali pred bránami toho finále.
Knihu aj napriek všetkému hodnotím pozitívne a oplatí sa prečítať, či už ste fanúšik Kinga alebo nie ste. 3 hviezdičky by boli pre ňu príliš kritické, 5 hviezdičiek zase nadnesené. Hodnotím to teda peknými 4 hviezdičkami.
Americký autor Jonathan Maberry je v našich končinách pomerne neznámym autorom, avšak keď si jeho meno zadáte do googlu, vyhodí Vám pomerne kvalitnú zbierku kníh – od práve dočítanej zbierky Sci-fi poviedok Vetřelci – hon na brouky, Antalógie s názvom Noc oživlých mŕtvol, či detektívneho románu Pacient nula. Samozrejme existuje mnoho ďalších počinov, pod ktorými sa podpísal svojim zaujímavým menom, avšak málo ktorým z nich sa dostane prekladu.
Sám som sa k tomuto autorovi dostal náhodou – potreboval som zaokrúhliť výslednú sumu nákupu a tak som si pribalil túto knihu. Samotný Votrelec je u nás známy, predovšetkým prvým skvostným spracovaním od Ridleyho Scotta v ktorom si hlavnú rolu zahrala Sigourney Weaverová, ako aj v ďalšej časti od nemenej známeho Režiséra a Scenáristu Jamesa Camerona. Pokračovania tejto ságy však už nepriniesli takú kvalitu a ovácie, no našťastie – existuje veľké množstvo kníh, poviedok, antalógií, vďaka ktorým sa vytvoril samostatný, veľký, prepracovaný a kvalitne opísaný svet Votrelcov.
Mojim vstupom do tohto sveta je teda zbierka poviedok od Maberryho, ktorý do tejto, vyše 360 stranovej knihy zaradil 18 poviedok. Poviedky boli rôznorodé, nechýbal humor, dávka akcie, hororových prvkov ale aj romantika či odhodlanie prežiť za každú cenu. Väčšinu z nich by som hodnotil priemerne, poprípade tesne nadpriemer, no ani jedna nejako neprevyšovala kvalitou nad ostatnými. Našli sa asi dve či tri poviedky, ktoré ma príliš nebavili, no keďže väčšina poviedok mala priemerne 20 stránok, tak som sa vždy odhodlal dobojovať danú poviedku do konca.
Táto zbierka poviedok bola akousi oddychovkou, neurazila, no ani neohúrila. Potreboval som si oddýchnuť od siahodlhých románov a podarilo sa. Mám zakúpenú od Maberryho aj spomínanú Noc oživlých mŕtvol, tak som veľmi zvedavý, či kvalita poviedok stúpne hore alebo ostane len priemerná. No to je otázka budúcnosti, oddýchnutý sa môžem opäť pustiť do románového sveta príbehov.
Knihu hodnotím slabými 4 hviezdičkami, od priemerného hodnotenia ju zachraňuje niekoľko celkom zaujímavo spracovaných poviedok.
Famózne. Aj takto nečakane a týmto krásnym slovom by som chcel začať moju recenziu na knihu od Českej autorky Kristýny Sněgoňovej s názvom Město v oblacích. Ide o prvú knihu z trilógie Města, ktorá už v základoch prvej knihy ponúka rozsiahle množstvo žánrových prvkov. Je to myslené tak, že začiatok mi pripomínal dystopický Orwellovský román 1984, ďalej to prešlo akousi detektívnou časťou alá Hercule Poirot, pokračovalo v Sci-fi prvkoch pripomínajúcich Wellsov Stroj času, až sme sa dostali k post-apokalyptickej trilógie Silo od Hugh Howey a dochutili štipkou trilógie Metro od Dmitry Glukhovskeho. Jednoducho z každého rožku trošku. Inokedy by mi to prekážalo, no v tomto prípade som bol veľmi ale veľmi milo prekvapený a bol som z toho doslova unesený. Tá kombinácia atmosféry samotného mestečka, architektonického výkvetu sveta s ponurou, doslova NOIR atmosférou v prvej polovici knihy, doladená kúskami Fantasy a Sci-fi smerovaná k tomu post-apokalyptickému svetu – v druhej polovici bola neskutočne skvelá.
Som priemerný čitateľ, nečítam na rýchlosť, ale skôr pre pôžitok. Ak ma kniha baví, tak jej čítanie dokážem natiahnuť aj na mesiac, pretože ju čítam pomaly, mnoho krát sa pozastavujem a premýšľam nad udalosťami z knihy a samozrejme nechcem aby skončila. Podobné som to mal aj pri čítaní Města v oblacích, no táto kniha bola tak návyková, tak perfektne spracovaná, že som nedokázal prestať čítať, až som skončil – aby som pravdu povedal s unavenými červenými očami. O to väčšiu radosť som mal, že mám pred sebou v budúcnosti (snáď blízkej) ešte ďalšie dve časti.
Už som spomínal atmosféru a ešte sa k nej v krátkosti vrátim – bola skvelá, ponurá, zasadenie príbehu do môjho obľúbeného jesenného až zimného obdobia mi ulahodila. Snáď veľa nenapoviem, ale v knihe sa dostaneme aj povrch, do osady ktorá ako tak prežila pôvodnú skazu ľudstva. Autorka neodflákla ani túto časť knihy, atmosféra mesta na povrchu je rozdielna, tak ako aj životy ľudí v tomto meste.
Postavy – Lewenhart, Annieliese, Malger a mnoho ďalších postáv mi zostanú v pamäti na veľmi dlhú dobu. Hlavný hrdina bol miestami prísny, drzý a drsný, no zároveň sympatický, romantický ale i prefíkaný. Zo začiatku ho možno človek odsúdi, no časom sa mi dostal pod kožu a môj názor na neho sa zmenil. Páči sa mi, že všetky postavy boli rôzne – nie žeby v iných knihách neboli, ale stáva sa, že v knihách kde sa do príbehu vloží skupina ľudí, tak sa správajú ako stádo oviec. Všetky na jedno kopyto. V tomto príbehu však aj tie vedľajšie postavy majú svoje vlastné pohnútky, svoj vlastný život, svoj vlastný názor a človek sa ani v jednej postave nezmýli (nezameníte si takého Hirscha za Scholtza alebo Ursela za Cisára).
Ku koncu sa chcem dostať ešte k ďalšej hrozbe, ktorú som vôbec nečakal a ktorá ma milo prekvapila a pripomenula mi moju najobľúbenejšiu trilógiu Metro – a tou sú Cestáři alias Cestovatelia. Príšery, ktoré dokážu z ľudí behom sekundy spraviť sekanú. Príšery, ktoré nevieme odkiaľ prišli, no sú a ohrozujú ľudí žijúcich na povrchu. Opäť, pre mňa veľké, príjemné prekvapenie, ktoré knihe pridalo na hodnote – keďže to nie je len čisto politicko-sociálny román kde sa riešia interné konflikty medzi spodinou a vyberanou spoločnosťou.
Pôvodne som chcel napísať túto recenziu inak (vlastne to nie je recenzia, iba názor) ale moje vyklepané prsty ani po pár dňoch nedokážu od rozrušenia napísať krásnu recenziu s odbornejšími slovami. Chcel som hlavne zo seba dostať svoje vlastné pocity, ktoré sú z tejto knihy len a len pozitívne a nemám tejto knihe čo vytknúť. Skvelá atmosféra, skvelé postavy, skvelý príbeh, skvelé spracovanie a predovšetkým skvelé čítanie románu, ktorý hodnotím plným počtom hviezd.
Jo Nesbo so svojou knihou s názvom Lovci mozgov (Headhunters) opäť nesklamal. Hlavnou postavou tohto románu je pre zmenu Roger Brown, zamestnanec personálnej agentúry, ktorá hľadá tých najlepších z najlepších na tie najvyššie pracovné pozície, aké sa len dajú v Nórsku nájsť. Román ako taký, je úplne z inej kategórie ako romány zo série s Harrym Holeom a aj tak pôsobí. Z počiatku som sa bál, ako budem reagovať na zmenu (keďže som zatiaľ od Nesba čítal iba knihy s Harrym), no moje obavy boli takmer zbytočné.
Kniha bola zaujímavá, čítala sa veľmi rýchlo, postavy, hlavne mužské, boli skvelo napísané – aj napriek tomu, že mi chýbala Harryho nátura – a celkové zvraty v príbehu boli nečakané. Teda, v rámci možností nečakané. Kto videl film ako prvý - z roku 2011 - tak mu kniha príde trochu suchšia, fádnejšia, pretože filmu nechýbalo absolútne nič a bol jednoducho skvostný. Skvelí herci, skvelá atmosféra, skvelé prostredie – jednoducho nič, čo by sa tomu filmu dalo vytknúť. Ak by som najprv čítal knihu a potom film, tak by som bol v oboch prípadoch úplne unesený. V tomto prípade som však už vedel, ako príbeh bude postupovať, zvraty, ktoré sa v príbehu udejú, som už poznal a jednoducho som si knihu nedokázal vychutnať plnými dúškami. To však neznamená, že kniha je zlá, či nebodaj priemerná, to veru nie. Je výborná, vynikajúca a ak sa človek oprostí od toho, že nejde o kriminálku s Harrym, tak si ju – najlepšie v jesennom či zimnom počasí – vychutná plnými dúškami.
