Poradie prečítaných kníh Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Z počiatku zarytý milovník post-apokalyptického sub-žánru. Neskôr milovník akéhokoľvek žánru, nebrániaci sa či už krimi, thrillerov, horrorov, klasiky alebo fantasy či sci-fi. Čítam knihy, e-knihy či počúvam audioknihy.
Taktiež milovník dobrej kávy a rôznorodých čajov :)
V budúcnosti snáď aj spisovateľ vo voľnom čase :D
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Poradie prečítaných kníh 
Moje knižné darčeky Moje aktivity
Stephena Kinga som si obľúbil hlavne kvôli tomu, že svojim knihám dáva kus svojho skutočného JA. Na to, že píše väčšinou hororové mysteriózne knihy sú jeho postavy uveriteľné, zaujímavé a ich príbehové linky záživné a pútavé. Tak isto svet a prostredie, do ktorého King radí svoje príbehy sú skvostne spracované s nádychom akejsi tajomnej a ponurej atmosféry, ktorú dokáže brilantne vykresliť na akejkoľvek strane a v akejkoľvek knihe.
Žiarenie som v prvom rade videl ako filmové spracovanie, ktoré malo síce zaujímavú atmosféru a skvelý herecký výkon Nicholsona, no neohúrilo ma. Aj z toho dôvodu som nemal akési nutkanie si zadovážiť knihu. Je pravda, že som tento film vzhliadol ešte v dobe, keď som o Kingovu spisovateľskú tvorbu ani len prstom nezavadil a ak by som si ho pozrel po prečítaní knihy, určite by som sa na celý film a príbeh pozeral inak a to vďaka literárnemu spracovaniu.
Príbeh začal ihneď od začiatku zaujímavo, spoznávali sme hlavných protagonistov samotnej knihy – Jacka Torrenca, jeho ženu Wendy a ich syna Dannyho. Oťukávali sme sa aj so samotným hotelom s názvom Pekná vyhliadka a jeho osadenstvom – z počiatku s tým živým. Dej sa síce nerozbehol razantným tempom, skôr pomalým slimačím, no to vôbec nevadilo. Kingove postavy sú zaujímavé a ak by nám on sám predostrel na 500 strán ich životopis, tak by sme ho hltali ako týždeň hladujúci kanibali. Z počiatku to na hororovú knihu ani nevypadalo, no postupom času sa všetko vyostrovalo a samotný hotel a jeho – už neživé osadenstvo – dávalo našej trojici poriadne zabrať. Osobne som nemal potuchy, čo všetko v príbehu na mňa vyskočí (aj keď film bol pomerne dobre spracovaný) a keď už išlo do tuhého, začala sa poriadna dráma. Je síce škoda, že takmer všetko také dramatické sa odohrávalo až za prvou polovicou knihy, no vynahrádzala to stúpajúca intenzita samotného zla. sa stane.
Žiarenie som čítal v decembri a dočítal ho vo Vianočnom období, čo mi len stupňovalo atmosféru zo samotného čítania. Dej sa odsýpal, dramatická intenzita príbehu gradovala a k tomu sa žiaľ pridávali aj rôzne gramatické chyby v preklade – pri niektorých som sa celkom zasmial. To však nič nemení na tom, že ma kniha bavila, no aby som pravdu povedal – nedosahovala kvality na knihu TO či Pod kupolou. Aj z toho dôvodu knihu hodnotím 4 hviezdičkami - avšak vynikajúce 4 hviezdičky.
Jeseň, padajúce listy, skorá tmavá noc. Pochmúrne počasie, sviatok všetkých svätých, návšteva hrobov. Čas ako stvorený pre čítanie niečoho hrôzostrašného. Pri pohľade na poličku plnú kníh mi oči ihneď spočinuli na knihe, ktorá sa v inom období ani nedá čítať. Ide o antalógiu poviedok Noc oživlých mŕtvol od Jonathana Maberryho. Je to v poradí druhá antalógia od tohto spisovateľa v rozmedzí 3 mesiacov, ktorú som mal k dispozícií. Kým prvá bola plná krvilačných beštií mimozemského druhu s názvom Vetřelci : Hon na brouky, druhá so spomenutým názvom je taktiež plná beštií, no tých ľudských.
Knihy o Zombie sú v mojom TOP 3 žánrov a preto som sa až priveľmi tešil na túto zbierku poviedok. Na začiatku som spomínal, že jeseň, predovšetkým November je obdobím ako stvoreným pre čítanie niečoho hrôzostrašného. Netušil som však, že kniha Noc oživlých mŕtvol bude hrôzostrašná v tak trochu inom ponímaní. V tom kvalitatívnom.
Kým úvod knihy nezačal úplne najhoršie a vety jednotlivých poviedok mi utekali ako na bežiacom páse, vždy som čakal že príde niečo lepšie. Niečo také, pri ktorom by som zo seba dostal jednoduché citoslovce – WAU. Bohužiaľ, až na dve výnimky som pri čítaní poviedok trpel. Ani tak veľké mená, akými sú Romero (Noc oživlých mŕtvol), Jay Bonansinga (séria Živí mŕtvi) či sám Maberry – nedokázali využiť svoj potenciál a tak vytvoriť kvalitné, strach naháňajúce poviedky. Jednotlivým poviedkam chýbal život, spustnutá atmosféra či dokonca záver, ponaučenie. To ma na tých poviedkach neskutočne hnevalo. Akoby jednotlivé poviedky písali na čas, niečo ako písomka v škole a keď odbije hodina, autor musel ukončiť písanie a či sa mu niečo podarilo alebo nie, musel to odovzdať. Väčšina poviedok bola fádna, prípadne príliš roztiahnutá a kým som sa dostal k tomu hlavnému – zombie – tak už bol koniec.
Je faktom, že v polovici čítania tejto knihy som v mojom živote prišiel o to najcennejšie – mamku. V týchto momentoch človek nemá príliš chuť na čítanie, navyše na tému oživlých mŕtvol. Možno aj to zavážilo na mojom celkom poňatí zvyšných poviedok, no aj s odstupom času niekoľkých týždňov musím úprimne povedať, že ma poviedky vôbec nedokázali pohltiť. Ani dejom, ani postavami, ani atmosférou – jednoducho ničím. Budem sa opakovať, ale boli nezáživné a tak nudné, že som pri nich takmer zaspal.
Antalógia s názvom Noc oživlých mŕtvol sa teda veru príliš nevydarila a ja som nesmierne rád, že už je za mnou. Hodnotím po dlhom čase veľmi slabými 2 hviezdami.
Od Františka Kotletu som doposiaľ prečítal iba kompletnú sériu s názvom SPAD a od Krystíny Šnegoňovej iba prvú časť Město v oblacích. Kým Kotletove knihy sa vyznačujú výrazným hlavným hrdinom, drsným dejom plným prestreliek a zvráteného, niekedy trápneho humoru, tak práve Šnegoňovej (ak teda môžem podľa jednej knihy hodnotiť) knihy sa venujú skôr podrobnejšiemu, kvalitnejšiemu deju a skvelej, ponurej atmosfére. O to väčšiu radosť som mal, keď som si zadovážil prvú knihu na ktorej sa podieľajú obaja českí autori spoločne, keďže kombinácia a vyváženosť ich štýlu písania by mohlo byť pre mňa to pravé - orechové. Aj napriek malému množstvu prečítaných kníh od tejto dvojice autorov som si ich vskutku obľúbil a tak som sa tešil na moment kedy otvorím prvú knihu s názvom Operace Thummel.
Kniha ma ihneď od začiatku vrhla do neznáma, kedy som si ako čitateľ mohol na prvých stranách predstavovať čokoľvek. Nemal som ani tušenie kto je hlavná postava, čím sa zaoberá, či je to človek, mimozemšťan a akú podobu bude mať samotný príbeh. Až po niekoľkých stranách mi začali pomaly dochádzať súvislosti a po pár desiatkach strán nám autori dokresľovali situáciu – kto, čo, prečo, ako a kedy. Vysvetlenie situácie do ktorej sa ľudstvo dostalo ako i príbeh hlavnej postavy Františka Moravca (Moraveca? :D) na mňa teda nečakalo dlho a už v štvrtine knihy som v tom mal jasno. Kniha bola plná akcie, drsného, zvráteného ale i romantického humoru, ktorý bol dopĺňaný znalosťami o jednotlivých rasách, ich histórie a samotného fungovania. Dej nebol komplikovaný, povedal by som skôr jednoduchší, pri ktorom sa skôr dbalo na dávku akčnosti ako na kvalitnom rozpracovaní príbehu. Nie žeby to bolo zlé, bolo to také SPADOVÉ, kde sa všetci sekali, rezali, strieľali a len niektorí vyvolení boli akoby z nepreniknuteľného titanu, ale dejovo mi kniha ešte nedokázala predostrieť kvalitu série. Je to však odrazový mostík, prvá kniha, ktorá nám mala iba ukázať – čo to bude, až to bude.
Čo sa týka postáv, na tie som si tak ešte úplne nezvykol. Niektoré boli charizmatické, zapamätateľné, u iných si nedokážem po týždni spomenúť na meno a v podstate mi žiadna postava neprirástla k srdci. Tak isto aj jednotlivé mimozemské rasy, ktorých je hneď v prvej knihe neskutočne veľa - prvá časť nedokázala, až na jednu či dve výnimky - vykresliť dostatočne kvalitne a dôkladne. Ako som však už spomenul, nie je to úplne na škodu, ide iba o rozbeh a do samej hĺbky vesmíru sa ponoríme zrejme v ďalších knihách – aspoň v to dúfam. Snáď to bude kvalitne spracovaná a vykreslená séria a nie len akýsi humorný sitcom, ktorý nemá ani hlavu, ani pätu.
Takže na záver – Operace Thummel nepatrí k tým knihám ktoré sa Vám vryjú do pamäti príbehom, posolstvom, atmosférou či príjemnými, srdcu blízkymi postavami. Je to taká Kotletovka plná akcie a humoru, ktorej dej sa rýchlo odsýpa. Nepatrí ku skvostom literatúry, no ani nos nad ňou neohrniete. Chcel som ju pôvodne ohodnotiť plným počtom hviezd, no nakoniec znižujem o jednu hviezdu keďže ma čaká ešte veľa kníh z tejto série a ja pevne verím, že kvalitatívne na tom budú lepšie, aspoň niektoré.
Trilógia Metro od Ruského spisovateľa menom Dmitry Glukhovsky patrí k mojim najobľúbenejším knižným trilógiám, ktoré som kedy v mojom čitateľskom živote prečítal. Aj z toho dôvodu som nesmierne rád, že tento skvelý počin vydláždil cestu k bohatému fanúšikovskému univerzu, ktorého súčasťou je aj samotný Glukhovsky čoby porotca. Rôzni skúsení či neskúsení amatérski spisovatelia či spisovateľky prispievajú svojimi príspevkami, poviedkami či románmi do tohto skvostného a dovolím si tvrdiť enormne kvalitného univerza a nám, ďalším obľúbencom, fanatikom a čitateľom kníh z post-apokalyptického prostredia takto dokážu ulahodiť nie len na očiach, ale i na dušiach.
Preto mi je veľkou cťou a som nesmierne vďačný, že som mal možnosť držať a čítať v poradí druhú preloženú knihu z tohto univerza a to konkrétne od Andreja Djakova s názvom Za světlem.
Samotná kniha nás prevedie ako súčasnou kolískou ľudstva – samotným metrom, tak i spustošeným povrchom Ruského mestečka St. Peterburg. Začnem teda úvodom, kde sa dostávame pod povrch samotného mesta, teda do metra. Dej je zasadený približne 20 rokov po globálnej deštrukcii sveta, ktorá donútila ľudí, ktorí mali to šťastie (alebo nešťastie?), prenechať povrch zmutovanej prírode a začať žiť svoje životy pod samotným povrchom v jednom z najodolnejších stavieb sveta – metrom. Ihneď, ako som začal čítať knihu som sa hlboko ponoril do spustnutej atmosféry post-apokalyptického sveta, kde hlad, chudoba, ľahostajnosť k iným či strach zo známeho ale i neznámeho číha na každom kroku. Metro veru nie je pre každého, no ten kto v ňom vyrastal, podobne ako chlapec menom Gleb, si na neho privykne a začne mu rozumieť. Gleb, narodený ako post-apokalyptické dieťa pozná iba metro a nedokáže si predstaviť nič iné. Nikdy nebol na povrchu, považuje ho za výmysel, akúsi historku na zastrašenie neposlušných detí. Nikdy nevidel hviezdy, slnko, oblohu a všetky tie veci, ktoré tam údajne boli a ktoré sa pred vyše dvadsiatimi rokmi stali tabu. Glebov život sa však zmení príchodom záhadného stalkera s menom Taran. Postarší, no o to skúsenejší stalker dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Hlavne v momente, kedy sa jeho oči stretnú s očami samotného chlapca.
11-členná, atypická skupina tvorená Glebom, Taranom a akousi žoldnierskou skupinou vedenou Kondorom sa prediera tunelmi metra a samotným povrchom. Gleb bude mať po prvý krát možnosť vyhliadnuť z metra na povrch a veru, rád by sa do metra vrátil keby sa dalo hneď na začiatku. Aj po dvadsiatich rokoch je krajina ponurá, zničená, depresívna a predovšetkým nebezpečná. Príroda, predovšetkým tá zmutovaná, si vždy nájde cestičku, obkľuku, fígel, ako s celým systémom života vybabrať. Zmutované zvieratá cestou veľmi znepríjemnia životy našej skupiny a nastanú aj straty na životoch. Musím priznať, že ako metro, tak i povrch St. Peterburgu som si hľadal na google maps a bolo vidieť, že autor čerpal zo skutočných miest a vďaka tomu sa putovanie so skupinou stávalo ľahšie a predstaviteľnejšie. Postavy boli charizmatické, každá si v príbehu vydobyla, vydupala tú svoju časť a tak som sa s každou postavou v podstate celkom dobre aj zoznámil. Kým v iných knihách mám problém si zapamätať toľko postáv a predovšetkým priradiť im charakter či nebodaj domyslenú tvár, tak pri tejto to problém absolútne nebol.
A čo že bolo cieľom našej skupiny? Nuž – putovanie za Svetlom. Na začiatku som mal mierne obavy, respektíve zmiešané pocity či to nebude len nábožensky motivovaný blábol, kedy nakoniec zistím, že našli Ježiša Krista ako svieti a zoberie ich do raja. Musím však priznať, že som bol veľmi milo prekvapený v akom poňatí bol teda názov knihy ale i samotná myšlienka spracovaná. Veru, spojenie – Za světlem – si môžeme vysvetliť rôznymi spôsobmi a ak sa všetky tieto spôsoby skombinujú v samotnom cieli, kvalitný výsledok je garantovaný. Záverečná fáza knihy mala grády a páčila sa mi. Nastali zvraty, prekvapenia a ku koncu som už bol nešťastný z toho, že kniha končí a nemá ešte minimálne 300 strán.
Aby som to teda zhrnul – na knihe sa mi páčilo absolútne všetko. Od vykreslenia post-apokalyptického sveta ako na povrchu, tak i pod ním, postavy, spracovanie ale i príbeh či koniec – všetko bolo dokonalé. Áno, opisy zničeného mesta neboli zložité, putovanie v metre skončilo príliš rýchlo, anomálie v podstate žiadne, ale všetko sa dá jedným očkom prehliadnuť, pretože aj pár menších chybičiek sa dá odpustiť pri plynulom, kvalitnom a napínavom príbehu. Navyše, jedná sa o trilógiu, takže tieto pomerne nevýrazné nedokonalosti sa môžu v ďalších častiach vykompenzovať – len dúfam, že budú preložené. Knihu som si chcel užiť plnými dúškami, čítal som ju pomaly, počúval pri nej zvuky z hry, klikal na mapku ako besný a hľadal – kade to tá naša skupina putuje. Hodnotím ju teda plnými 5 hviezdičkami a odporúčam každému fanúšikovi nie len metra, ale i post-apokalyptickej literatúry.
