Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Príbeh sa točí okolo troch postáv, spomedzi ktorých ma najväčšmi bavilo rozprávanie Adele. Je jednou z najlepšie napísaných postáv, s akými som sa stretla, pretože aj keď som po celý čas vedela, že má niečo za lubom, nemohla som ju nemilovať a niečo ma k nej stále priťahovalo.
Adele je veľmi zložitá a komplexná osoba a aby ste ju chápali, musíte sa v nej celkom stratiť, čo je ťažké, pretože cítiť to, čo cíti ona je náročné. Predsa je v nej ale niečo úchvatné, čo ju stavia do iného svetla, ako ostatných.
Príbeh nám rozprávala aj Louis zo svojho uhla pohľadu, ale často sa opakovala a čítať o jej myšlienkových pochodoch ma občas trochu unavovalo. Adele bola slnkom, zato Louis len vyhasnutou hviezdou, čo bolo autorkiným zámerom a taký pocit sa jej vo mne aj podarilo vyvolať.
Kniha bola skutočne veľmi dobre napísaná, autorkin štýl a spôsob, akým sa rozhodla príbeh rozprávať ma očaril. Kniha má asi najlepšie rozuzlenie s akým som sa stretla. Záver a pravda, ktorá vypláva na povrch prekvapí každého čitateľa.
Autorka ma neustále držala v napätí, podhadzuje kúsky skladačky a hrá sa s mysľou človeka. Nikdy som nevedela, čomu mám veriť a aké sú skutočné motívy postáv. Čo svojím správaním Adele sleduje? Prečo ju David tak nenávidí, napriek tomu, že je dokonalou ženou? Čo sa v minulosti skutočne stalo, že to malo tak drastický dopad na prítomnosť?
Väčšinu podobných kníh jednoducho prečítam a keď skončí záhada, spolu s ňou skončí aj môj záujem o knihu, ale s Behind Her Eyes je to iné. Aj po dočítaní nemôžem prestať nad príbehom premýšľať a mysľou som stále stratená v brilantne napísanej, krehkej Adele a vo veľkej tragédii jej bytia.
Knihu hodnotím 5/5. Je skutočne jedným z najlepších príbehov a neviem si predstaviť, že by niekoho nezaujal.
Richard nám v krátkosti rozpráva o svojom bezútešnom detstve v Kalifornii a o tom, ako sa napokon dostal na univerzitu, kde sa pridružil k uzavretej skupinke zámožných študentov patriacich medzi školskú elitu. Spoznáva svojich spolužiakov, cíti sa medzi nimi rozpačito a nesvoj, pretože pochádza z chudobnejších pomerov ako oni a veľmi túži zapadnúť, čo sa mu napokon aj podarí. Spočiatku sledujeme rôzne príhody, ktoré zažívajú. Počas týchto chvíľ som veľmi túžila zažiť niečo podobné a už len čítať o ich priateľstve ma napĺňalo pocitom spolupatričnosti.
Keď kamaráti poodchádzali na Vianoce domov, Richard ostáva na škole sám a ja som na vlastnej koži cítila jeho osamelosť, depresiu a apatiu. Tu končí veselá časť knihy, pretože po návrate na univerzitu sa priatelia správajú čudne a Richard odhalí temné tajomstvo, ktoré pred ním skrývali. Toto tajomstvo musí umrieť spolu s osobou, ktorá hrozí, že všetko odhalí a tu sa autorka naplno ponorí do ľudskej mysle a bravúrne nám predstavuje rôzne ľudské charaktery.
Richard je fantastickým bystrým rozprávačom a oplýva uštipačným humorom. Veľkú časť rozprávania tvorí najmä jeho vnútorný svet, ale nechýbajú aj dialógy či dianie okolo neho a príbeh je skutočne svieži a až neskutočne pútavý.
Veľkým pozitívom knihy je to, že Richard a jeho priatelia sú úžasne realistické charaktery. Majú množstvo vlastností a nie sú založené len na jedinej povahovej čŕte, ako to v príbehoch s väčším množstvom postáv často býva. Nikdy ich skutočne neprestávame spoznávať a to dodávalo knihe osobité čaro.
Najväčšmi sa mi páčilo, že som ani len netušila, k akému koncu sa kniha vlastne uberá. Študenti natoľko pohrúžení do svojej vášne si dlho ani neuvedomovali, aký zločin spáchali. Poniektorých netrápilo svedomie a od vraždy sa celkom odosobnili, ďalší utápali svoje výčitky v alkohole a v iných tento čin zasa prebudil sadistické chúťky a cítili sa nezničiteľní.
Tajný príbeh je fascinujúce rozprávanie o morálke, medziľudských vzťahoch a ľudských charakteroch. O tom, že najviac škody môžu v našich životoch napáchať práve priatelia, ktorí sa obrátili proti nám.
Myslím, že jedna z najsenzačnejších vecí je na tejto knihe to, že ju podľa mňa každý a jeden čitateľ pochopí úplne inakšie. Nie je totiž obyčajným príbehom, je jedným z tých, ktoré musíte precítiť, nie len prečítať a veľa záleží na vašom osobnom postoji a na tom, akým človekom ste vy.
Vojna medzi Jan' Tepmi a Mahdekmi skončila pred troma storočiami, avšak vzájomná nenávisť pretrváva. Po tom, čo jan' tepský mágovia vyvraždia celý mahdecký klan, musí sa malé dievčatko, ktoré prežilo, pretĺkať svetom samé. Na ceste ju čaká veľké utrpenie a ona ani len nedúfa, že sa jej život niekedy zlepší, až kým nestretne tuláka v hraničiarskom klobúku, ktorý ju naučí kráčať cestou Argosanov. To dievčatko je Ferius Parfax a predtým než sa z nej stal duchovný gigant, bývala len vystrašeným dieťaťom plným nenávisti.
Bolo ťažké naučiť sa vnímať tento svet očami malej Ferius, pretože predchádzajúcich šesť kníh nám príbeh rozprával Kellen svojím dynamickým štýlom podfarbeným uštipačným humorom. Nepomáhalo ani to, že túto nevyspelú Ferius som nespoznávala. Bola príliš odlišná od tej, akú som stretla v Divotvorcovi. Trvalo mi veľmi dlho, kým som si na to zvykla.
Kniha sa mi ťažko hodnotí. Nedokážem sa prinútiť vnímať jej technickú stránku, ktorá bola skvelá a počiatočnú absurdnosť celého príbehu, ktorá už zasa tak skvelá nebola, pretože rada hľadám v knihách hlavnú myšlienku a až tak posudzujem ich hodnotu. Idea tejto knihy bola tak silná, že prevýšila všetky nedokonalosti.
Možno to nebola jedna z tých dokonalých kníh a prvých sto strán som z nej bola sklamaná. Príbeh sa mi zdal spočiatku pritiahnutý za vlasy, o nič lepší než hocijaká priemerná fantasy. Ak by sa jednalo o iného autora, knihu by som zavrela a už sa k nej nevrátila. Toto bol ale De Castell! Mala som od neho veľké očakávania, ktorých som sa odmietala vzdať. Vedela som, že musí prísť niečo úžasné. A aj prišlo.
Po počiatočných rozpakoch nasledoval skutočne nádherný príbeh, plný hodnotných myšlienok, na aké sa nezabúda. A práve to na autorovi tak milujem. Vraví sa, že slová a myšlienky môžu zmeniť svet a ja verím v to, že veľkodušné a nežné myšlienky Sebastiena de Castella určite áno.
Autorovi sa síce nepodarilo prekonať Divotvorcu, ale Cesta Argosanov sa mi napriek tomu páčila. Narozdiel od Kellena, ktorý vo svojom príbehu bojuje za to, čo je správne, v príbehu Ferius nás nečakala žiadna vojna, len odpustenie.
Philip Reeve vymyslel celkom nový fantastický svet, ktorý je zaujímavý a občas aj pobavil. Autorova fantázia je bezbrehá. Páčilo sa mi, ako mal všetko pekne premyslené, o čom svedčili aj rôzne vymyslené historické udalosti. Obdivujem ho, pretože pri tých kvantách kníh, ktoré dnes vychádzajú je ťažké vymyslieť nápad, ktorý vyčnieva. Obzvlášť v sci-fi žánri, kde sa často opakujú rovnaké motívy. Autorovi sa to ale podarilo a ja som z knihy nadšená.
Okrem geniálneho sveta vyčnievajú aj postavy. Majú svoje dobré a zlé vlastnosti, nie sú to žiadni superhrdinovia bez chybičky, ako to v podobných knihách často býva. Počas knihy si prechádzajú vývojom, nachádzajú svoju odvahu a hľadajú svoje miesto vo svete, preto pôsobia uveriteľne. Okrem toho nebolo ťažké obľúbiť si ich a prežívať s nimi rôzne dobrodružstvá.
Dej nestagnoval. Už od samého začiatku sa v knihe stále niečo dialo, ale udalosti neboli uponáhľané a náhodné, dej sa prirodzene vyvíjal a napredoval. Prešli sme rôzne kúty sveta a spoznali množstvo ľudí. Chválim aj zápletku. Bola neobyčajná, zároveň ale dávala zmyslel. Autor sa držal pointy, ktorú si vymyslel a neusiloval sa zbytočne preháňať.
Viem, že táto séria je určená pre mladších, ale počas čítania som nemala taký pocit. Myslím, že aj dospelí čitatelia si v príbehu nájdu svoje a ocenia najmä autorov bystrý humor, ktorý sa nebál využívať a mnohokrát mi tak spríjemnil čítanie.
Napriek tomu, že je to YA sci-fi, má táto kniha veľmi hlbokú myšlienku. Svet sa síce mení, ale my aj tak opakujeme chyby minulosti a bez prestania sa ženieme za mocou. Občas by ale nebolo na škodu zastaviť a popremýšľať nad tým, že niekedy je cena za víťazstvo až príliš vysoká na to, aby za to skutočne stálo.
Knihu hodnotím 5/5. Nemám jej čo vytknúť, pretože presne takto si predstavujem dobrú sci-fi knihu.
Tento nadčasový príbeh, niektorými označovaný aj ako kontroverzný, je o tínedžerovi menom Holden Caufield, ktorého pred vianočnými prázdninami vyhodia z ďalšej prestížnej školy. Po roztržke so spolubývajúcim odchádza z internátu predčasne, ale namiesto toho, aby šiel domov sa ubytuje v hoteli a tu začínajú jeho tri dni plné dobrodružstva a putovania po predvianočnom New Yorku.
Autor v knihe opisuje život neúspešného chlapca, ktorému škola nič nedáva. Holden ostro kritizuje spoločnosť a jej normy, no zároveň v nej hľadá svoje miesto. Netuší, čo by rád robil, zato však veľmi dobre vie, čo všetko na svete nenávidí.
Autor nám v tomto diele predstavuje Holdenove myšlienky veľmi chaoticky. Holden mnohokrát odbieha od témy a zamýšľa sa nad rôznymi vecami, čo môže byť pre niekoho rušivé, no mne sa to páčilo, pretože to pôsobilo veľmi autenticky. Salinger sa snaží priblížiť mladým čitateľom, a preto v knihe nachádzame aj množstvo slangu a nadávok.
J. D. Salinger nám v Kto chytá v žite ponúka pohľad na svet, s ktorým sa stotožní množstvo tínedžerov ešte aj dnes. Holden veľmi citlivo vníma chyby iných a je priam stelesnením hnevu tínedžerov na svet, ktorý sa im nepáči a s ktorým nesúhlasia.
Holden Caufield predstavuje vzdor voči spôsobu života dospelých. Svojím spôsobom bol Holden chlapcom, ktorý odmietol vyrásť. Bol veľmi individuálna postava, napriek tomu ale nebolo ťažké sa s ním stotožniť. Kniha sa venuje dôležitým témam v súvislosti s dospievaním a je jednou z mála kníh našej povinnej literatúry na školách, ktorá študentom aj niečo dá.
Ja osobne som ju čítala už niekoľkokrát a vždy sa k nej rada vraciam. Priznám sa, že som sa trošku bála tohto nového vydania, ale nakoniec ma príjemne prekvapilo. Knihe nemám čo vytknúť, hoci niekto by so mnou mohol nesúhlasiť. Fázou dospievania, ktorá je v knihe vykreslená, si musíme prejsť všetci a niekomu možno pomôže lepšie porozumieť sebe samému. Keď sa na knihu dívám s odstupom je to jedna velká metafora.
Autorke sa podarilo vytvoriť skvelú zápletku, rovnako ako aj mrazivú, tajomnú, priam až znepokojivú atmosféru, ktorá k tomuto žánru jednoducho patrí, ale málokedy na mňa aj zaúčinkuje. Tu sa s ňou ale autorka vyhrala skvelo a priznávam, že v niektorých pasážach som mala skutočne strach. Obdivovala som autorkinu obrazotvornosť, najmä preto, že Colleen píše prevažne romantiku a takýto výkon som od nej nečakala.
Colleen Hoover vo Verity brilantne pracovala so šialenstvom. Až do samého konca som si nebola celkom istá, ako sa veci vlastne majú a kto je ten zlý. Či si hlavná postava veci len namýšľa alebo sa to všetko skutočne deje.
V deji sa strieda prítomnosť s autobiografiou Verity a autorka to skvelo využila na to, aby budovala napätie. Z Veritinho rozprávania o jej živote ma mrazilo a pomaly som sa jej začínala báť, tak ako aj hlavná postava.
Keď sa k týmto pozitívam pridajú ešte komplexné postavy, zložité vzťahy medzi nimi a fantastická, skoro až hmatateľná chémia medzi Jeremym a Lowen, do ktorej som sa chytila ako do pasce, vzniká skutočne majstrovské dielo. Občasné pikantné scény boli také akurát, žiadne opĺzlosti a tiež ich považujem za pozitívum tejto knihy.
Vôbec sa nečudujem, že je kniha taká úspešná. Neskutočne ma prekvapila a nebojím sa povedať, že patrí medzi najlepšie, aké som čítala.
Ešte aj na samom konci sa autorke podarilo zaskočiť. Vznikol tak záver, na ktorý si musí každý urobiť svoj vlastný názor, pretože kniha má najmenej dva konce, a tak ostáva na čitateľovi rozhodnúť, kto bol skutočným záporákom.
Verity hodnotím 5/5, lebo na knihe by som len márne hľadala nejaké chyby. Verity splnila všetko, čo sľubovala anotácia a ja ju radím medzi prvotriedne psychothrilery.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Začnem hlavnou postavou, ktorá je príšerne sebecká a trpí dojmom, že svet sa krúti okolo nej. Chýba jej akákoľvek empatia voči druhým a myslím, že pozornému čitateľovi neujde, že nie je tak celkom v poriadku. Prvých 50 strán a vlasne prevažná väčšina knihy je o tom, ako ľutuje samú seba.
Spočiatku som s ňou naozaj súcitila, ale čím viac som ju spoznávala, tým mi bolo jasnejšie, že nie je schopná nadväzovať zdravé vzťahy. Či už kamarátske alebo aj na pracovisku. Vtedy som začala uvažovať aj o jej vzťahu k Mattovi a presne od tej chvíle sa pre mňa príbeh stal rozprávaním o žene, ktorá je choro posadnutá svojím bývalým.
Kniha sa rozbiehala pomaly, pokračovala pomaly a pomaly aj končila. Žiadna akcia, ani napätie, ale autorkin štýl bol pútavý, a preto sa čítala rýchlo. Nie že by som sa od nej nevedela odtrhnúť, ale už som to chcela mať jednoducho za sebou.
Príbehu chýbalo napätie, prekvapenie a najmä gradácia deja. Celý čas sme sa len točili v kruhoch, okolo tých istých vecí, a tak sa stalo, že som knihu úplne prekukla a uhádla som, ako to celé nakoniec vlastne bolo.
Priznám sa, že byť v Hanninej hlave mi po čase začalo byť nepríjemné, a keď kniha skončila, poriadne som si vydýchla. Z poslednej vety knihy ma striaslo a mala som pocit, že sa povraciam, takže v konečnom dôsledku triler vlastne splnil účel. Myšlienka na to, že po svete chodia ľudia, ktorí sú schopní byť niekým takto choro posadnutí ma skutočne desí.
Knihu hodnotím 3 z 5, najmä kvôli tomu, že sa zaradila medzi diela, kde už na strane 30 viete, ako dopadne, bola dosť nezáživná, ale napriek všetkému si myslím, že je viac-menej dobrá.
Nezvyknem čítať horory tohto typu, pretože mi všetky prichodia na jedno kopyto, ale mala som chuť na niečo napínavé, a tak som po knihe nakoniec siahla, no ostala som sklamaná.
Začnem tým, že Tremblay nie je dobrý rozprávač. Často odbieha od témy a zaoberá sa nedôležitými detailami, čo viedlo k siahodlhým vnútorným monológom malého dievčatka, ktoré nám príbeh rozprávalo. Tento kopec vaty narúšal a nakoniec celkom rozbil hororovú atmosféru a ja som sa viac nudila ako bála. Mrzí ma to, pretože autorov štýl bol dobrý, udržal moju pozornosť a vďaka tomu, som sa do príbehu dokázala začítať, ale chýbalo mi v ňom budovanie napätia.
Príbeh križujú aj nešťastné blogové príspevky, ktoré tam vôbec nezapadali. Pôsobili ako vystrihnuté z celkom inej knihy a zdali sa mi nepatričné.
Príbeh nebol desivý, skôr nechutný. Knihu vnímám ako rozprávanie o chorej slečne, ktorá mala byť už od začiatku svojich psychotických epizód pod dozorom odborníkov, nie filmového štábu, aby sa jej dostalo patričnej pomoci. Marjorie nebola posadnutá zlým duchom, ale chorá, čo bolo svojím spôsobom strašidelnejšie než posadnutie.
Celý príbeh bol prakticky o ničom. Spomínanie na bezútešné detstvo malého dievčatka, asi tri desivé scény, ktoré zažilo so svojou bláznivou sestrou a kopec zbytočnej vaty.
Knihu však zachránil prekvapivý koniec, ktorý som ozaj nečakala a preto vo mne nakoniec zanechala celkom dobré dojmy. Pozitívom je aj retrospektívne rozprávanie, ktoré tomu dalo nádych tajomna. Hoci kniha nesplnila všetko, čo sľubovala, nemožno povedať, že bola zlá, a preto ju hodnotím peknými 3 z 5
Kniha sa delí na dve časti – Predtým a Potom. Prvá polovica knihy je veselá a humorná, plná úsmevných študentských zážitkov.
Potom však prichádza rana pod pás v podobe autonehody a náhleho úmrtia. V druhej polovici knihy teda máme možnosť vidieť, ako sa ľudia s rôznym vzťahom k danej osobe odlišne vyrovnávajú s jej smrťou. Život ide ďalej, no nie pre každého.
Johna Greena nenávidím a nijako sa tým netajím. Podľa mňa je ten typ autora, ktorý všetok svoj talent vložil do jednej jedinej knihy a ďalej už nemá čo povedať – tou jednou knihou je podľa mňa práve Aljaška.
Štýl písania je svieži. Knihu som čítala už niekoľkokrát a zakaždým som ju zhltla za pár hodín. Máličko mi pripomína Salingerove dielo Kto chytá v žite, ale pravdepodobne to bude prostredím, v ktorom sa odohráva.
Neraz sa mi stalo, že som sa nahlas zasmiala, dokonca aj keď som už situácie poznala a to považujem Greenov humor v jeho ostatných knihách za vrcholne nudný.
Aljaška je pre mňa skrátka príbehom, ku ktorému sa vždy rada vrátim a v mojom srdci má akési špeciálne miesto, či už Predtým alebo Potom. Má veľkú výpovednú hodnotu a zároveň pobaví a to ja dokážem oceniť.
Knihu môžem len odporučiť a narozdiel od iných kníh od Johna Greena jej nemám čo vytknúť.
Príbeh mladej Christiane, ktorá sa už vo svojich trinástich rokoch stala závislou od heroínu, sa ma dotkol. Túto knihu som vnímala oveľa osobnejšie ako ostatné príbehy, s ktorými prichádzam do styku a všetko som to až príliš prežívala. Knihou som bola posadnutá, nedokázala som sa od nej odtrhnúť až kým som ju nedočítala do samého konca.
Príbeh sa čítal veľmi ľahko, hlavne vďaka dlhým kapitolám, kde sa ani nenachádzalo množstvo dialógov. Celé to bolo skôr také rozprávanie Christiane o jej živote, občasne doplnené aj výpoveďami odborníkov, policajtov a matky Christiane. V strede knihy sa nachádzajú aj fotografie postáv a miest, ktoré protagonistka spomína, nakoľko je príbeh podľa skutočnosti.
Čítať o tragických osudoch drogovo závislých bolo miestami veľmi ťažké. Pri opisoch toho, ako si pichali heroín do žíl mi občas bolo na vracanie, v prvom rade to však všetko bolo strašne smutné a neubránila som sa slzám. Posledná veta knihy ma celkom dorazila.
Zaujalo ma aj vyjadrenie odborníkov, ktorí pripisujú nárast záujmu o drogy hlavne zlým spoločenským podmienkam. Bola prekvapená z toho, do akej miery sa s nimi zhodujem.
Myslím, že túto knihu by si mali prečítať všetci, ktorí si prešli užívaním drog alebo o niečom podobnom uvažujú, či už sa o túto tému zaujímajú. V knihe sa okrem iného riešia aj problémové detstvo a prostitúcia.
My deti zo stanice Zoo je silný príbeh a určite nie je pre každého, lebo niekto možno nezvládne čítať o niečom takom, keďže v knihe sa zachádza aj do podrobností. Príbeh je surový, ale hlavne reálny, a to sa mi na ňom páčilo.
V konečnom dôsledku knihu určite odporúčam. Mňa osobne uchvátila, štylisticky aj dejom.
