Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Ťažko sa vyberá päť diel a zopár obľúbených autorov. Milujem literatúru! Deň bez knihy je pre mňa neúplný. Aspoň stránku musím prečítať :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Hneď na úvod je potrebné napísať, že dvadsaťdeväť strán zrejme zhltnete ako malinu, no ku každej sa budete možno niekoľkokrát vracať a užívať si každú vetu. Téma knižky vám bude ešte dlho rezonovať v hlave. Píše o dobrých (nezávislých) kníhkupectvách plných výnimočných kníh.
V eseji sa dočítate aj o bibliomantii, ktorú praktikovali starí Gréci pomocou Iliady, Rimania robili to isté s Vergíliom a v stredoveku sa používala Biblia. Otvoríš knihu, položíš prst na riadok a veštíš. Forsyth to vraj robí neustále. (Aj ja sa tak, vďaka nemu, denne zabávam)
Celá esej je popretkávaná suchým britským humorom. Netvrdím, že vám hlasné výbuchy smiechu nedovolia niekoľko sekúnd pokračovať v čítaní, to nie, ale kútikom úst vám bude mykať často. Ja som sa zabavila, okrem iného, aj na tom, že autor by si Vojnu a mier prečítal len vtedy, ak by si musel odpykávať dlhoročný trest vo väzení. Vôbec mu neprekáža, že Tolstoj na neho pohŕdavo zazerá z tmavých kútov.
Taký krátky rozsah a tak veľa myšlienok! Mark Forsyth vás presvedčí, že na internete síce dostaneme, čo sme vedeli, že chceme, ale nikdy nedostaneme nič navyše. Kdežto v kníhkupectvách na policiach a na pultoch stoja neznáme neznáme tohto sveta.
Nevyhľadávam knihy z tohoto žánrového súdka, avšak Ľúbostné listy ma veľmi príjemne prekvapili. Na mŕtvych by sme nemali zabúdať. V našich spomienkach by mali mať svoj priestor. Pomyselnú miestnosť, kde ich môžeme navštevovať. No je veľmi dôležité, aby v tej miestnosti po našej návšteve stále zostali a my musíme zatvoriť dvere zvonka. Nesmieme ich denno-denne vodiť do sveta živých, lebo sa môže stať, že sa aj z nás stanú živé mŕtvoly. Toto sa snažia vysvetliť Julianovi priatelia. Pre človeka, ktorý prišiel o jednu z najdrahších bytostí je to náročné. Krôčik po krôčiku sa to však dá. Barreau to dokazuje s pribúdajúcimi stránkami. Pláštik temnoty sa čoraz viac odsúva, aby do života hlavného hrdinu opäť zasvietilo slnko a cez vitrážové okná baziliky Sacré-Coeur zahralo farebnú ódu na radosť (prosím, vygooglite si túto nádhernú stavbu).
Román bol pohladením pre moje čitateľské srdce. Už teraz sa teším, ako si prečítam ďalšie knihy Nicolasa Barreaua. Výborné dialógy strieda s poetickými opismi prostredia. Robí to tak sugestívne, že čitateľ môže nadobudnúť pocit, že vidí farby, cíti vône a vníma tlkot srdca Paríža.
Podľa medailónku na obálke je život Nicolasa Barreaua úzko spätý s Parížom. Narodil sa tu, vyštudoval a v tomto krásnom meste píše aj svoje knihy. V skutočnosti sa ale za pseudonymom skrýva Mníchovčanka Daniela Thiele (*1959).
V úchvatnej obálke sa ukrýva Francúzsko :-) Milovníci a obdivovatelia francúzskych miest a dedín zbystrite pozornosť. Ak sa do krajiny cukríkov, vôní, koláčov, lahodných vín, architektonických kuriozít a skvostov chystáte, kniha môže byť dokonalým sprievodcom. Každé jedno miesto v krajine má čosi, čo ho charakterizuje a čo mu história odovzdala ako dar. Autorka navštívila veľa miest a o spomínané dary sa s nami podelila v jednotlivých kapitolách. Teraz napíšem pravdu a nič len pravdu. Neviem, ako to urobila, ale zrazu som sa ocitla tam. Vo viniciach, na kopcoch s výhľadmi na zámky, v úzkych uličkách mestečiek, na rybom trhu v prístave, v kaviarničkách, kostoloch, zahrala si petang a vyskúšala som si aj belasý klobúk, ktorý napokon autorka kúpila dcére.
Vedela by som o knihe napísať celé litánie, ale to nie je možné. Neváhajte sa sami zahĺbiť do jednotlivých kapitol písaných akoby formou denníka. Ja si to tak ozaj predstavujem: spisovateľka je s rodinou na výlete a bez zápisníka v chic ruksaku sa z hotela nepohne. V rámci odpočinku pri kávičke a koláčiku rýchlo niečo poznačí, načrtne, vymyslí vetu, aby zachytila tú správnu vôňu, atmosféru a ducha, a potom v pokoji napíše a opíše zážitky tak, že čitateľ nemôže pokojne spať, kým vlastnými očami neochutná a nepoobjíma to, čo ona na potulkách. Mária Danthine Dopjerová nešetrila citátmi francúzskych umelcov, sem tam zakomponovala nejaký miestny tradičný príbeh či legendu, rozosmeje vás úsmevnými príhodami vlastnej rodiny, obohatí vás čriepkami z histórie (častokrát nepoznanými a fascinujúcimi) ale hlavne zaseje do sŕdc túžbu navštíviť všetky spomínané magické miesta.
žabomyšie vojny, ktoré sa v Amerike rozpútali okolo knihy nechajme bokom :-)
Je to kniha, ktorej dej vás pohltí a vybičuje emócie do krajnosti. Ja osobne som bola taká napätá a tak som sa bála o literárnych hrdinov ako už dávno nie. Mňa jednoducho príbehy migrantov dojímajú. Vy, ktorí ste čítali Včelára z Allepa, pripravte sa na ďalšiu nálož súcitu. Z Blízkeho východu sa však presúvame za Trumpove povestné múry a ploty do Mexika.
Pripravte sa na poriadnu dávku napätia. Migranti skáču na nákladné vlaky nazývané „Zver“, spomaľujúce v určitých vytipovaných úsekoch a vezú sa, pokiaľ ich nerozoženie migračná polícia alebo neprídu do depa. Nie každému sa podarí na vlak naskočiť, mnohí skončia pod ním. Radšej si to nepredstavovať. Medzi utečencami vládne solidarita, hoci každý pochádza z inej krajiny. Na streche vlaku si nesú vlastné príbehy utrpenia. Násilníkov je všade dosť a o desivé momenty nie je núdza. Lydiina strata a žiaľ sú obrovské, no dokáže sa zaťať, nemyslieť na minulosť a v snahe ochrániť seba a syna vydržať každé súženie. Pomáha jej odriekanie mien mŕtvych príbuzných. Spojené štáty sú geograficky na dosah a predsa také nedostupné. Prechod je teraz skoro nemožný. Trump si dal záležať. Prevádzači pýtajú nekresťanské peniaze a nikde nie je napísané, že ak sa aj dostaneš do štátov, že tam budeš môcť ostať.
Na hraniciach Mexika a Spojených štátov amerických zomrel podľa štatistiky v roku 2017 každých dvadsaťjeden hodín jeden migrant. Šialená informácia. Údaj nezahŕňa tých, ktorí po ceste jednoducho zmizli. Ani nechcite vedieť, koľko ľudí je evidovaných ako nezvestných. Autorka románom apeluje na ľudskosť v nás. Ukazuje, že každý človek je príbehom, nemôžeme sa na žiadateľov o azyl pozerať ako na masu ľudí, ale ako na jednotlivcov. Možno sa vám bude zdať, že v niektorých momentoch príliš tlačí na pílu, aby vyvolala silné emócie, no keď sa zamyslíme, je jasné, že príbehy mnohých utečencov sú naozaj silné, naozaj srdcervúce a v mnohých prípadoch strašné a brutálne. Veď kto by už len opúšťal rodnú krajinu, ak by sa v nej cítil dobre a bezpečne?
Americkú zem odporúčam všetkým, ktorí majú radi silné príbehy a zaujímajú sa o migračnú politiku a osudy utečencov. Ale aj tým, ktorí na nich ešte stále pozerajú cez prsty a na bezpečných fórach sociálnych sietí si do nich neváhajú kopnúť. Azda im tento román zmení pohľad na vec.
Cenami ovenčený román Vlasť španielskeho spisovateľa Fernanda Aramburu je svedectvom násilnej histórie Španielska. Nie je to tak dávno, čo polovojenská organizácia ETA vyčíňala vo všetkých častiach krajiny. Španieli a Baskovia boli roky na nože. Vlasteneckí ľavičiari – Baskovia bojovali za nezávislosť a v ich radoch sa častokrát ocitli aj nedospelí chlapci. Radikálne názory im vštepovali od malička. Atentáty, výbuchy a útoky rôznych typov si vyžiadali mnoho obetí. Neštítili sa vraždiť ani „svojich“. Sfanatizovaní členovia ETA predstavovali v krajine veľkú hrozbu. Plagáty s najhľadanejšími predstaviteľmi boli porozvešiavané vo všetkých mestách. Dlho trvalo, kým sa situácia upokojila. Ukončenie ozbrojenej činnosti oznámili v roku 2011. A v tejto atmosfére strachu je vystavaný portrét utrpenia a odpustenia dvoch znepriatelených rodín. Vydavateľstvo Inaque ho publikovalo vo výbornom preklade Petra Bilého. Skladám pomyselný klobúk. Pisateľský štýl autora je výnimočný, prechádza z jednej časovej roviny do druhej, strieda rozprávačov, neváha im do úst vkladať otázky, na ktoré si vzápätí sami odpovedajú, mieša priamu a polopriamu reč. Deväť zlomených nešťastníkov si vás získa od prvých strán.
Samotný konflikt nie je vykreslený úplne podrobne, ak vás história zaujíma detailnejšie, viac sa dočítate v doslove prekladateľa. Autor sa historickému pozadiu venuje len v náznakoch, príbeh je postavený na psychologickom portréte postáv a vykreslení morálnych dilem, ktorým musia čeliť rodiny obete aj člena radikálnej skupiny. Hovorí o strachu, ktorý vládol v čase konfliktu, o strachu pozdraviť priateľa na ulici, ísť niekomu „nežiaducemu“ na pohreb, o strachu zo susedských pohľadov, ktoré nútia človeka správať sa tak, že zrazu vyvoláva rovnaký strach u iných. Každý sleduje každého a cíti sa byť rovnako sledovaný.
Román Vlasť opisujúci udalosti 80. a 90. rokov minulého storočia je príbehom tragédie, bolesti a straty, je o pochovaných priateľstvách dvoch úzko spojených rodín, o živote v malomestskej komunite, o biedach a radostiach, ktoré charakterizujú vzťahy medzi rodičmi a deťmi, o tom ako budovanie identity vedie k pomalému, ale neúprosnému dištancovaniu sa medzi dospelými, deťmi, súrodencami a priateľmi.
Vychutnajte si skvelé dielo, ktoré keď v roku 2016 vyšlo, vyvolalo svetový ohlas. Iba v Španielsku sa predalo viac ako milión kópií. HBO okamžite kúpilo práva a natočilo seriál. Nie je to úplne jednoduché čítanie (vzhľadom na štýl písania), no keď sa do románu ponoríte, nebudete chcieť, aby sa skončil.
Kto už mal česť zoznámiť sa s tvorbou Vandy Rozenbergovej, vie, že ho pri čítaní najnovšieho románu Spoločný nočný mier čaká výborný čitateľský zážitok. Kto s jej knihami česť ešte nemal, teraz je ten správny čas. Nech vás neodradí informácia v anotácii, že sa jedná o príbeh mužov schádzajúcich sa v krčme, kde riešia osobné aj medzinárodné vzťahy. To totiž zďaleka nie je všetko. Pod prekrásnou obálkou, ktorej autorkou je sama spisovateľka, sa ukrýva dramatický príbeh obyvateľov malomesta, kde síce každý každému nazerá do hrnca, ale niekedy sa im okuliare zarosia a vidia figu borovú.
Svätostánok je vždy plný štamgastov. Ochmolek, Demeter, Klenotník a Gabriel si zakaždým nájdu tému na debatu. Vyťahujú ich ako zajace z klobúka. Či je to šport, politika, umenie alebo len miestne klebety, vždy je o čom. Autorka má mužský svet naštudovaný na jednotku (teda aspoň mne sa tak zdalo). Postavy sú presvedčivé a ani pri jednej replike z ich úst sa mi nič nezdalo pritiahnuté za vlasy. Dokonca som sa bavila. Vo svätostánku, teda v krčme, sa miešajú karty aj osudy, staré vzťahy sa rozpadajú, nové vznikajú. Ale ako som už v úvode napísala, nie je to len kniha o krčmových debatách. Na výlete v Holandsku (Tá ich cesta! Veľa som sa nasmiala.) sa mužská posádka zoznámi s Vanesou. Začne sa odvíjať niť príbehu, ktorá mňa osobne priklincovala ku knihe. Štyridsiatnička Vanesa trpí zriedkavým Heddiným syndrómom. Jednoducho nemôže prežiť bez dotykov iného človeka.
S napätím som hltala stranu za stranou, vychutnávala si autorkino pisateľské majstrovstvo a čakala na rozuzlenie. A keď to prišlo, usmievala som sa a smrkala zároveň. Prekvapivé, absolútne nečakané a jednoducho úžasné. Vanda Rozenbergová je dokonalá rozprávačka. Hlavní hrdinovia pôsobia tak, ako by si len odskočili zo skutočného sveta na stránky knihy. Čo dodať na záver? Haló, porotcovia Anasoft litery, do štvorice všetko dobré!
V živote veľakrát nastanú situácie, keď sa dvaja nezhodnú, rozvadia, odsťahujú, prípadne nedajbože niekto zomrie a cesty sa definitívne rozdelia. Vtedy to veľmi, veľmi bolí. Rovnaký smútok človek prežíva aj pri rozlúčke s domácim miláčikom.
Kocúr Nana má poriadne podrezaný jazyk. Dlho sa túlal sa po uliciach bez mena, bez strechy nad mačacou hlavou, hrajúc sa na drsniaka. Jeho srdce a predsavzatie – nikdy sa nespolčovať s človekom – sa roztopili hneď, ako sa za dramatických okolností zoznámil s tridsiatnikom Satoruom, naozajstným milovníkom mačiek.
Prečo sa vlastne Satoru rozhodol po piatich rokoch spolužitia zveriť svojho miláčika niekomu inému? Nielen Nana si kladie túto otázku. Hiro Arikawa nás necháva dlho v napätí. Keď sa zlomí srdce, nie je to počuť. Vraj… Ja som však veľmi dobre začula svoje aj Nanovo. Na konci príbehu si posuňte knihu trocha ďalej, aby v nej nezostali stopy soli. Život – ľudský či mačací – sa nie vždy uberá želaným smerom.
Zápisky cestujúcej mačky sú skutočne výborným čítaním. Kocúr je rozkošný rozprávač. Pasáže, ktoré mu autorka vložila do papuľky, vás zaručene rozosmejú. Aj keď mu ľudia nerozumejú ani ň a jeho komentáre bavia iba nás čitateľov, budete mať pocit, že Satoru mačaciu reč ovláda. Sú perfektne zohraná dvojka. Zo začiatku je treba naladiť sa na japonský štýl písania. Zdvorilé dialógy postáv, strohosť v rozhovoroch, živé opisy prírody, taká tá japonská uhladenosť, ak mi rozumiete. V knihe je veľa lásky, empatie, priateľstva a silných myšlienok. Hoci je road movie kocúra a človeka dojímavá, vanie z nej neha, pohoda a dovolím si tvrdiť, že aj radosť.
Victoria Mas v svojom debute poukazuje na postavenie žien v spoločnosti. Cez pohnuté osudy svojich hrdiniek vyrozprávala temný príbeh, z ktorého až mrazí. Je desivé uvedomovať si, že takto to v 19. storočí fungovalo. Aj medzi riadkami sa dá mnoho prečítať. Z románu cítiť závan feminizmu, ktorý bol v tej dobe tabu. Môže vás rozochvieť hnusom, rozhorčením aj ľútosťou. Je svedectvom pre nás desivej minulosti a vzdáva úctu ženám, ktoré sa stali obeťami šialenstva, nie však ich, lež spoločnosti.
Možno by vás mohol zaujať film inšpirovaný poviedkou E. A. Poea Systém doktora Tarra a profesora Fethera z dielne režiséra Brada Andersona – E.A.Poe: Podivný experiment, ktorý sa taktiež odohráva na pôde psychiatrického ústavu pre choromyseľných a demonštruje násilie páchané na pacientoch. Pri čítaní knihy sa mi intenzívne vybavoval.
Dej je inteligentne vystavaný a poriadne napínavý. Nečakajte však žiaden severský krvák s morbídnymi vraždami. Výstraha je klasická detektívka s poctivou detektívnou prácou, hoc prípad vyšetruje novinár. Autor výborne spojil fikciu s reálnymi hrozbami súčasnosti.
Rozprávky majú všetci radi. Či je to dieťa alebo dospelý. Formovali každého z nás. Najkrajšie spomienky na ne sa mnohým spájajú práve s obdobím detstva. Vo svete detí má tento žáner nezastupiteľné miesto. Dospelý človek už pri čítaní či počúvaní rozprávky nikdy neprežije to, čo malý človiečik, neponorí sa naplno do jej čarovného sveta, nemá strach o hrdinov, nebojí sa draka a neplače, kým princeznú neoslobodí udatný princ. Pre skôr narodených sú ale stále výborným relaxom a nie raz v nich nájde skryté posolstvo, ktoré zas bez pomoci dospelého dieťa neodhalí. Rozprávok nebolo, nie je a nikdy nebude dosť. To si akiste povedal aj Pavol Rankov a po štyroch zbierkach poviedok a piatich románoch debutuje aj ako autor literatúry pre deti.
Rozprávky sú vyrozprávané moderným jazykom, blízkym pre súčasného detského čitateľa. Veľmi sa mi páči, že autor deti nepodceňuje, hrá sa s textom i so slovami, rozprávky sú výborne napísané. Obohatil ich o slová, ktoré malí čitatelia možno nepoznajú a tým pádom ich vedie k ďalšej čitateľskej aktivite – môžu si slová hľadať v slovníku, na internete, prípadne im ich vysvetlí rodič (diplomatická depeša, ultimátum, palota, a iné). Zakomponoval do nich mnoho aktuálnych tém. Z každej vyplýva nejaké ponaučenie a posolstvo.
Kniha Princezné a princovia je plná láskavého humoru, napätia, zábavy, neošúchaných príbehov a fantázie. Spestrí nejeden dlhý večer. Odporúčam ju deťom od deväť a dospelým do deväťdesiatdeväť rokov.
