Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Ťažko sa vyberá päť diel a zopár obľúbených autorov. Milujem literatúru! Deň bez knihy je pre mňa neúplný. Aspoň stránku musím prečítať :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Torgny Lindgren predostiera obraz samoty a straty morálneho cítenia v najčistejšej podobe. Chorobná závislosť na svojom protivníkovi umelo predlžuje agóniu bytia. Odpustenie a zmierenie je jedinou cestou k vykúpeniu. Je to však možné? Niekedy ani triezve argumenty nedokážu zmeniť životnú situáciu a zakorenené predsudky. Dojímavý príbeh v sebe ukrýva malichernosť a sebectvo, ktoré dokážu zničiť seba i blízkych. Čmelí med má v sebe silu a naliehavosť, je to kniha, ku ktorej sa človek bude rád opakovane vracať. Kniha plná symboliky sa číta v podstate ľahko, no ak chce čitateľ preniknúť do najhlbších vrstiev, musí pozorne vnímať každú vetu, všetky nuansy a čítať aj medzi riadkami. Symbolov je v texte požehnane.
Keď sa povie meno Stephen Hawking, každému sa v mysli vynorí tvár človeka, ktorý rozvíril stojaté vody fyziky. O jednom z najvýznamnejších mysliteľov našich čias vyšlo viacero publikácií, ešte väčšie množstvo článkov, ba dokonca bol nakrútený životopisný film Teória všetkého. Lenže kniha Leonarda Mlodinowa je iná. Oslavuje nielen výnimočnú myseľ ale aj ducha génia, do ktorého sa vo veku dvadsaťjeden rokov zahryzla zákerná amyotrofická laterálna skleróza (ALS). S vedomím bezprostrednej smrti prežil v skutku zaujímavý a naplnený život. Tam, kde iní v podobnej bezútešnej situácii našli Boha, on našiel fyziku.
Bolo to vynikajúce čítanie. Trocha som sa obávala, že tej fyziky bude na mňa veľa, ale nie. Všetkého bolo tak akurát. Som rada, že som sa odhodlala knihu čítať, prečila moje očakávania.
Zbierku odporúčam všetkým, ktorí hľadajú malé literárne poklady. Doslov mudrujícího excentrika vás ubezpečí, že niekedy sa aj vymyslený príbeh môže stať skutočným. „Slovu byla dána zaklínací síla, že chtíc nechtíc buduje svůj život a nalézá svou pravdu. Posloucháš-li ji, nerozeznáš ji od pravdy života skutečného, jako nedovedeš odloupnuti obraz na vodní hladině od vody.“
Eduard Bass to so slovami vie. Vymaľoval poviedky tými najkrajšími farbami. Často sa v jednom príbehu odohráva ďalší a končia sa brisknou pointou. Pri čítaní vám môže na perách neustále pohrávať jemný úsmev. Čítanie je náročnejšie, vzhľadom na dobovú čestinu a svojský autorov štýl, ale stojí za to.
Ťažko vybrať tú najlepšiu historku. Azda to ani nie je možné. Či tá alebo oná, všetky majú svoje čaro.
Ešte som nečítala žiadny román, ktorý by tak pútavo opísal boj o záchranu lesov ako táto óda na prírodu a zároveň dielo plné aktivizmu a protestu.
Román je plný skvelých myšlienok, filozofických zamyslení, informácií o stromoch a lesných spoločenstvách. Prináša naliehavé posolstvo. Snúbi sa v ňom lyrizovaná próza s faktami. Kníh s enviro tematikou je veľa, no táto je iná. Neprináša iba príbeh o ekologických aktivistoch, doplnený o fakty. Má schopnosť meniť náš zaužívaný spôsob premýšľania o životnom prostredí. Navzájom poprepletané príbehy niekoľkých ľudí, ktoré sa začínajú dávno pred prvou svetovou vojnou a končia pri dnešných bojoch o drevo na Severozápade USA, odrážajú celosvetový problém. Počas čítania môžete mať chuť vybehnúť k najbližšiemu stromu, objať ho a pošepkať, nech odkáže ostatným príbuzným, že ich prosíme o odpustenie a budeme robiť všetko preto, aby už ani jeden druh nezmizol zo zemského povrchu. Zatúžite priviazať sa ku každému stromu, ktorý sa snaží niekto vypíliť, zapojiť sa do živej reťaze ekoaktivistov a vlastným telom sa postaviť pred ťažké mechanizmy v lese či namaľovať transparent a vyraziť na najbližšiu demonštráciu za záchranu lesov. Lyrické pasáže o tajomstvách stromov boli pre moje čitateľské srdce šperkami. Niekomu by sa mohlo zdať, že ich je priveľa, že sú na úkor samotného príbehu, ale mne osobne ulahodili.
Medzi dvomi postavami sa objavil takýto dialóg: „Čo sa im (stromom) stalo?“ „My sme sa im stali.“ Úplne vystihuje hlavnú myšlienku. Človek sa pasoval za korunu tvorstva a je z neho uzurpátor a ničiteľ. Kiež by si Powersovu knihu prečítali tí, ktorí majú drancovanie a plienenie lesov pod palcom. Ponára sa do najzložitejších spoločenských otázok, nenásilným spôsobom podsúva silné myšlienky a núti k zamysleniu. Popri ľudských protagonistoch famózne obsadil do hlavných úloh stromy.
V korunách stromov je jedno úžasné dielo, ktoré sa ma veľmi dotklo. Knihu ani neodložím do police, pretože si v nej chcem neustále listovať a čítať mikro eseje a úvahy, ktoré autor umne zakomponoval do príbehu.
„Toto nie je náš svet, v ktorom sa nachádzajú stromy. Je to svet stromov, do ktorého len celkom nedávno dorazili ľudia.“
Autor bol hlboko veriaci evanjelik, veľmi často sa obracal k Bohu a hľadal útechu vo svätom písme. Aj to mu pomáhalo prežiť ťažké skúšky a situácie pri konfrontácii s vojakmi či ranenými. Operovať a starať sa o pacientov, keď vám nad hlavou vybuchujú bomby, do vlasov padajú črepy z rozbitých okien alebo nemáte dostatok medicínskeho materiálu, je náročné. Príslušníci Červenej armády mali za úlohu vyčistiť územie Východného Pruska od Nemcov. Lehndorff opisuje bezuzdné znásilňovanie, masové vraždenie, utrpenie a všetky možné násilnosti. Spolu s mnohými krajanmi bol umiestnený do tábora Rothenstein, kde sa čoskoro rozšírili vši a dyzentéria. Počet mŕtvych narastal tak rýchlo, až museli Rusi zaviesť opatrenia na zastavenie šírenia nákazy. Aj tu vykonával funkciu lekára. Pre mňa je naozaj náročné čítať o koncentračných táboroch a keďže zaznamenávané udalosti sú podobné, absorbovať denník nebolo o nič jednoduchšie.
Je veľmi zaujímavý a fascinujúci, hoci opisuje strašné obdobie v dejinách. Nik to nemal jednoduché, ani vojaci ani civilisti, či už patrili do toho alebo onoho tábora. Je dobré čítať fakty z oboch strán. Na trhu je pomenej literatúry písanej z pohľadu porazených. Odporúčam Východopruský denník každému, kto má rád non-fiction literatúru a rád si rozšíri vedomosti o druhej svetovej vojne.
Napínavé, dynamické a dobre napísané :-) Autor pri písaní čerpá z aktuálnych horúcich spoločenských tém, akými sú imigrácia, organizovaný zločin alebo korupcia. Prostredníctvom románu poukazuje aj na násilie páchané voči ženám a obchod s ľudskými orgánmi..V krátkych kapitolách preskakuje zo scény na scénu, z príbehu do príbehu, drží čitateľa neustále v strehu a napätí. Hoci má kniha 495 strán, neobsahuje žiadnu vatu. Už teraz sa teším na ďalšie krimiromány s odvážnou a húževnatou policajtkou Vanessou. Severania sú jednoducho v tomto žánri doma.
Príbeh je vystavaný na pozadí šokujúcich historických udalostí, z ktorých je človeku zle a po chrbte mu behá mráz.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Dej výnimočného románu sa odohráva v dedinke Cléry v Normandii. Je krátko pred 2. svetovou vojnou a nacistické paprče sa už naťahujú zaryť pazúry do Poľska. Búrka však ešte nezačala a my sa zoznamujeme s hlavnými protagonistami. Šarkany sa musia naučiť lietať, tak ako každý. Hovorieval strýko Ambrois Fleury synovcovi Ludovi. Ani netušil, aká škola života ich čaká a aké krídla im budú musieť narásť, aby sa udržali vo víchrici, ktorá sa pomaličky blížila.
Román je hravý, očarujúci, nežný ale aj smutný a ostrý, ukotvený v skutočných udalostiach, plný odkazov na postavy z francúzskej histórie, či už je to z oblasti umenia, literatúry, politiky alebo vojen a revolúcií. (Prekladateľky nám čitateľom urobili veľkú službu v prípade bonusových poznámok pod čiarou. Ďakujem.) Pre mňa je malým pokladom. Je o odvahe, sile, ideáloch a láske k žene i krajine. Je v ňom ukrytý kus dejín vyrozprávaný prostredníctvom sympatických a autentických literárnych postáv, ktoré si zamilujete. Aj keď sa odohráva počas ťažkého obdobia v dejinách ľudstva, autor si zachováva francúzsky šarm a humor. Môže sa stať, že sa pri niektorých pasážach zasmejete, rozprávačský tón je ľahký a svieži. No pri iných neudržíte slzy.
Nemôžem nespomenúť časť príbehu, kedy boli na Zimný velodróm v Paríži sústredení Židia a deportovaní do koncentračných táborov. Vtedy sa prvý raz strýkovi Ambroisovi triasli ruky a na druhý deň (bez obáv o svoj život) vypustil nad dedinu sedem šarkanov – sedem žltých hviezd hanby. A takýchto krásnych gest je v románe mnoho. Rovnako tak výnimočných myšlienok a úvah.
Veľmi, veľmi sa mi táto pocta odporu voči vojne páčila. Úžasným spôsobom zvečnil v literárnom svete hrdinov, ktorí priložili ruku k dielu, aby sa ďalšie generácie mali lepšie. Zostáva len dúfať, že sme sa z vojnových rokov dostatočne poučili. Spomína napríklad dedinu Le Chambon-sur-Lignon, ktorá pod záštitou pastora Andrého Trocmého, jeho ženy Magdy a dedinčanov zachránila pred deportáciou niekoľko stoviek židovských detí.
Keď človek videl priveľa čiernej, modrá mu pomotá hlavu. Z histórie vieme, že po porážke Nemecka mohli opäť opatrne na oblohu „vzlietnuť šarkany“.
Ruka zovretá v päsť s naružovo nalakovanými nechtami je jednoznačným odkazom: My (ženy) sme bojovníčky. Veľmi by som si želala, aby si našla veľa čitateľov aj z radov mužov. Autorkine dve eseje, ktoré tvoria knihu, sú inšpiratívne a zaujímavé pre obe pohlavia. Prostredníctvom antickej mytológie demonštruje, ako sa história zachovala k mocným ženám a aký dopad majú staré zažraté stereotypy na hlasy žien vo verejnom priestore, aké kultúrne predsudky sa ťahajú od čias antiky až po súčasnosť. Ženy, ktorých hlas je počuť silnejšie, ako by si možno predstavitelia opačného pohlavia želali, musia aj dnes prekonávať obmedzenia spôsobené mužskými vzorcami. Výborným príkladom je príbeh slečny Triggsovej, o ktorom sa tu dočítate.
Mary Beard vysvetľuje ako hlboko sú v západnej kultúre zakorenené mechanizmy umlčiavania žien, ako sa ženy neberú vážne a akým útokom musia čeliť (nielen zo strany mužov, žiaľ, aj samotných žien, ktoré si stále myslia, že žena sa má starať o domácnosť a deti a nie sa uchádzať o politické, manažérske či riaditeľské posty).
Nosnou témou je ticho, resp. umlčiavanie ženských hlasov. Začal s tým Homér. Na začiatku Odysei zahriakol Odyseov syn Telemachos svoju múdru matku Penelopu, keď požiadala speváka, aby zaspieval veselšiu pieseň. „Matka, vráť sa však do svojej izby, staraj sa o svoje práce, krosná a vreteno… a rozhovor bude už starosťou chlapov, všetkých, no najviac mojou, bo ja som tu pánom v dome.“ A ona sa poslušne vrátila do svojej izby. Takže už pred 3000 rokmi sa verejne mohli ozývať len muži. Dočítate sa toho omnoho viac. Penelopa nie je ojedinelým historickým prípadom. Telemachov výstup je vôbec prvý prípad z dlhého radu úspešných pokusov ťahajúcich sa celým gréckym a rímskym starovekom nielen vylúčiť ženy z účasti na verejnej diskusi, ale navyše to urobiť ostentatívne. Autorka sa zamýšľa aj nad farbou mužského a ženského hlasu. Keď ženy niečo presadzujú na verejnosti a vyslovujú svoj názor, neraz sú označené za „škrekľúnky, sťažovateľky, vyplakávačky“. Ovídius sa neustále vracia k predstave mlčania žien, Jupiter zmenil úbohú Io na kravu, aby nemohla hovoriť, len bučať, potrestaná Echo, ktorá už nemôže sama rozprávať, iba opakuje po iných, mladej znásilnenej princeznej Filoméle útočník vyrezal jazyk, aby nemohla označiť útočníka, atď. Ženy sa mohli vyjadrovať maximálne k deťom, na obranu svojho domova alebo k záujmom iných žien.
A netreba chodiť ani do antických čias. Veď ako dlho majú ženy volebné právo? Stačí nakuknúť na začiatok 20. storočia, zistíme, že ak sa aj príslušníčka nežného pohlavia vyjadrila (mohla vyjadriť) verejne, hneď bola označená za androgýna. Zjavným príkladom je bojovný príhovor Alžbety I. vojenským jednotkám, ktorý autorka rozoberá.
Dočítate sa aj o internetových útokoch voči ženám na sociálnych sieťach. Ak urobí chybu v diskusnej relácii v TV muž, znesie sa na neho kritika , ale ak urobí rovnakú chybu žena, spustí sa okrem kritiky aj lavína nadávok, urážok najhrubšieho zrna.
Slobodná, bezdetná učiteľka Nora Eldridgeová nie je žiadna undergroundová žena, hromadiaca krivdy a zatvrdená proti celému svetu. V istom zmysle vlastne trochu áno. Nie sú vari také všetky, ktoré musia uhýbať a uvoľňovať miesto bez uznania a vďaky? Svet by mal ale pochopiť, že ženy ako ona nežijú v žiadnom Dostojevského metaforickom podsvetí, ale naopak vždy na hornom poschodí. Žijú život plný tichého zúfalstva a nik si nevšimne, že v sebe dusia zlosť. Sú neviditeľné. Otázka teraz znie, ako s tým ďalej, ako využiť neviditeľnosť na rozpútanie požiaru. Je presvedčená, že osud je Palác smiechu plný krivých zrkadiel. Chcete nájsť východ, ale dvere s nápisom Skutočný život nájdete zriedkavo. Jej sa to pred niekoľkými rokmi podarilo, no oklamali ju. Môžete ženu vytiahnuť z horného poschodia, ale horné poschodie z nej nevytiahnete nikdy. Je strašne nahnevaná a plná zúrivosti.
Táto kniha sa mi nesmierne páčila. Aj keď mi niekedy išla hlavná hrdinka pekne na nervy. Ale tak to má byť. Literárne postavy nemôžu, nesmú byť len dokonalé, milé, sympatické alebo poľutovaniahodné. Nora je žena, v ktorej sa čitateľky nájdu a môže sa stať, že práve Norine nedostatky sú našimi nedostatkami a tvrdošijne ich v sebe potláčame. Ale len dovtedy, kým si pokorne neuvedomíme, že áno, aj my sme mnohokrát také. Zmena je potom o čosi bližšie, na dosah. Záver nenechá nikoho ľahostajným. Tú bolesť som si vedela dokonale predstaviť…
Claire Messud vdýchla vo svojom geniálnom a znepokojivom románe život hrdinke s nízkym sebavedomím, neustále spochybňujúcej každý svoj krok. Nora sa dopustila veľkej chyby – hľadala vlastný obraz v krivom zrkadle niekoho iného. Jej spoveď je nástojčivá, intímna a úprimná. Môže vo vás vyvolať celú škálu emócií a spôsobiť trvalú premenu. "Keď ste žena z horného poschodia, nikdy na seba nesmiete myslieť ako na osamotenú, opustenú alebo ochudobnenú. To sa nesmie. Nemôže. To by bol koniec."
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Hneď na úvod snímam pomyselný klobúk, čiapku, šatku aj baretku pred prekladateľkou, pretože preložiť Antunesa bol určite ťažký oriešok. Píše zložito, siahodlhé súvetia, originálne prirovnanie za prirovnaním, opakovania, skvostné metafory, no čo vám budem hovoriť, množstvo štylistických figúr v dokonalej symfónii, ktorú ocení náročný čitateľ. Počarbala som, tuším, všetko, čo sa dalo, v nemom úžase som vyznačovala vetu za vetou, obraz za obrazom… Autor neraz využil drsné, niekedy vulgárne slová, no keby to neurobil, nebol by taký uveriteľný. Píše predsa o koloniálnej vojne a zničených životoch. Text prešpikoval citátmi a narážkami na iné literárne či filmové a výtvarné diela. Patrí medzi najvýznamnejších súčasných portugalských spisovateľov. Vo svojich románoch rozpitváva a „vyšetruje zločiny“ nedávnych dejín rodnej krajiny.
Autor dostal krátko po skončení medicíny povolávací rozkaz do Angoly, kde zúrila vojna. Pracoval ako lekár. Zošíval zranené telá, amputoval končatiny, nakladal do rakiev mladých mužov. Takéto zážitky poznačia človeka na celý život. Jeho dielo Na konci sveta nesie silné autobiografické črty. Sledujeme mladého muža, ktorý sa po hrôzach prežitých vo vojne nedokáže zaradiť do normálneho života. Popíjajúc v bare rozpráva neznámej žene hrôzostrašný príbeh o dvoch rokoch v pekle angolskej vojny. Bola som tam s ním, cítila krv, počula nárek, súhlasila s jeho hnevom na vtedajší portugalský režim a rozumela som strachu, zbabelosti aj nemohúcnosti. Po vojne sa mu zrútil celý svet, opustila ho manželka, priatelia, ba dokonca má pocit, že stratil rodnú krajinu a samého seba. Démon alkoholu je jeho najlepším priateľom. Po tom, čoho bol svedkom sa mu ani nečudujem. Pri rozprávaní sa pohybuje v čase i v priestore, tu i tam odbočí a zase sa vráti, no neustále, akoby mimochodom, zvádza bezmennú spoločníčku.
Rozprávanie hlavného hrdinu je živé a farbisté, nevynecháva detaily, vynikajúco uchopil psychológiu postáv (autor si na medicíne vybral ako špecializáciu psychológiu), servítku si pred ústa nedáva a jeho opisy drásajú srdce. Popri rozprávaní sa pýta svojej spoločníčky, či nikdy nemala chuť vyvracať samú seba. Aby zdôraznil odpor k vojne, opisuje ju ako niečo špinavé, nechutné, v niektorých častiach je doslova posadnutý špinavosťou tela a okolia. Dokonalých Portugalcov neváha definovať ako tých, ktorí sa chvália počtom súloží a odpľúvajú si na zem. Vždy bol za to, aby sa v jeho krajine vztýčil pomník chrchľu. Je taký zúfalý, nešťastný a stratený.
Nesie v sebe dvadsaťpäť mesiacov vojny, nezmyselného idiotského násilia, kedy sa mladí muži s brechotom váľali v dažďových kalužiach, miešali tabletky s whisky a druhovia umierali po desiatkach a končili v truhlách, z ktorých napriek oloveným zvarom stúpal neznesiteľný smrad. Pri niektorých knihách je moja živá fantázia darom, no pri iných doslova nešťastím. Potláčala som v mysli tie smutné obrazy, ako sa len dalo, no slová autora boli silnejšie.
Román nesie silné posolstvo o nespravodlivej a strašnej vojne, o tom ako človeka naveky poznačí takáto skúsenosť. Vojna sa nekončí návratom domov, to je omyl, vojna žije v preživších už navždy. Na konci sveta bol pre mňa nezabudnuteľným literárnym zážitkom. Aj napriek popisovaným hrôzam je to dielo, ktoré sa oplatí prečítať. Jazyk autora je úchvatný. K textu sa dá neustále vracať a nachádzať nové a nové prekvapenia. Odporúčam všetkým, ktorí majú radi výnimočné literárne diela a ocenia unikátne pisateľské majstrovstvo.
