Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Ťažko sa vyberá päť diel a zopár obľúbených autorov. Milujem literatúru! Deň bez knihy je pre mňa neúplný. Aspoň stránku musím prečítať :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Napísať dobrú poviedku je kumšt. Niekde som čítala, že je to náročnejšie ako napísať tristostranový román. Dvojnásobný finalista ceny Anasoft litera Richard Pupala ma presvedčil, že je majstrom vo svojom fachu. Jeho trinásť poviedok zo zbierky ženy aj muži, zvieratá sú ukážkou veľkého literárneho talentu.
Poviedky sú krátke ale intenzívne. Niektoré na seba voľne nadväzujú, preto odporúčam čítať po poradí. Väčšinu si viem predstaviť ako samostatný román, tak veľmi sa ma dotkli osudy niektorých postáv.
Ženské postavy bývajú častokrát v podaní mužského autora málo realistické. To však nie je prípad Richarda Pupalu. Patrí medzi spisovateľov s veľkou dávkou empatie, bystrým pozorovacím talentom a výnimočnou schopnosťou vytvoriť uveriteľné dospievajúce hrdinky, matky, staré matky, frustrované či psychicky labilné ženy, čo dokazuje aj v najnovšej zbierke.
Autor opisuje úplne obyčajné situácie a životné príbehy, ktoré sa dejú denno-denne za zavretými aj otvorenými dverami a my si môžeme vydýchnuť, že sa tie drámy neodohrávajú u nás doma. Určite minimálne v jednej z poviedok spoznáte príbuzných, susedov alebo známych. A možno aj seba. Poviedky nie sú zaľudnené iba ženami, ale aj mladými a staršími mužmi. Niektoré z postáv azda budete mať chuť potriasť, iným pošepnúť, aby sa spamätali a niektorých vám bude úprimne ľúto.
Krása a jedinečnosť života sú krížom-krážom poprečiarkované škaredosťou a trápením. Márne sa budeme hojdať v kolíske pozitívneho myslenia, je to tak. Vychutnala som si skvelý pisateľský štýl, premyslené a úderné vety, bohatosť výpovede v minimalistickom priestore.
Pupala spracúva ťažké témy veľmi realisticky a presvedčivo. Neponúka návod ako z marazmu von, postavy necháva konať, ich psychické rozpoloženie vycítite medzi riadkami. Žena so žihľavkou, iná, čo konzumuje olúpanú omietku, ďalšia sa brodí haldou špiny v byte mŕtveho otca, opitý mladík rúcajúci všetko okolo seba, otcovia opúšťajúci svoje deti, mamy, ktoré ostávajú, no akoby neboli – to je len zlomok charakterov, ktoré oživil na stránkach knihy. Ženy aj muži, všetci sú občas zvieratami.
Autorka píše dobre. Čo dobre! Výborne. Poviedky sú drsné ale veľmi ľudské. Aj keď opisuje vážne veci, ide z textu radosť a častokrát nešetrí ani humorom a iróniou. To sa mi na jej tvorbe nesmierne páči. Hocikedy som si k vete prikreslila ceruzkou smajlíka. „Prvé nešťastie, čo nás postihlo, bolo, že mi otec odpustil, že som sa vydala, a kúpil nám dom.“ alebo „Kedykoľvek počujem sirénu, stále potichu odriekam Zdravas. Je to trošku nepríjemné, pretože bývam v Pill Hill v Oaklande hneď vedľa troch nemocníc.“ Niektoré texty sú svojím spôsobom dokonca dojímavé. Jedným z nich je príbeh Priatelia. Mladosť si myslí, že Staroba sa cíti osamelo a pritom to môže byť aj naopak. Ľútosť sa mi usadila na hrudi aj pri Trúchlení.
V niektorých poviedkach je hlavnou hrdinkou ona sama, v iných dáva priestor vymysleným ženám. Ale ak by sme ju poznali osobne, určite by nám povedala, že sa skrýva v každej jednej. Ju vidíme sedieť na lavičkách v práčovniach a strácať drahocenný čas. „Kým tam sedíte, život sa vám premietne pred očami ako topiacemu sa.“ To ona zdvíha telefóny alebo behá po nemocničných izbách a v pacientoch vidí ľudí, ktorí dávno zmizli z jej života. A je to taktiež ona, kto nie raz skončil na odvykačke. Veľmi silnou poviedkou je Mama. Tne až do živého, pretože Lucia si servítku pre ústa nedáva. Veď napokon v žiadnej. Podobnú silu má Tigrie uhryznutie. Je odvážnou spoveďou o pokuse o interrupciu. Zložitú životnú udalosť vyrozprávala s jemnosťou, nadhľadom a neopomenula ani humor.
Nedá sa o každej jednej napísať veta či dve. To by musela mať moja recenzia niekoľko strán a unudili by ste sa k smrti. Musíte ich jednoducho prečítať a v duchu prežiť spolu s autorkou. Kulisy príbehov tvoria miesta, kde žila, milovala, trpela, tešila sa a pasovala so životom ako my všetci. Ale tá ľahkosť a nadhľad v jej textoch sú úžasné. Skoro vo všetkých je záver ako presný úder klinca po hlavičke.
Mnohí spisovateľku prirovnávajú k Alice Munro či A. P. Čechovovi. V poriadku, súhlasím, že jej čestné miesto vedľa spomenutých mien patrí, no myslím si, že jej poetika je jedinečná a nezameniteľná. Útržky zo spomienok sú silné ako kvalitná domáca pálenka a môže sa vám z nich zatočiť hlava. Tempo, štruktúra, dialógy, opisy, humor a krik ozývajúci sa z textov robia poviedky prudko čitateľnými.
„Ako charakterizovať knihu Aleny Sabuchovej bez emócií, keď v nej poletuje trochu mágie, trochu genia loci z bohom zabudnutého miesta aj trochu spomienok na detstvo?“ vyslovil rečnícku otázku porotca najprestížnejšej literárnej ceny Anasoft litera a dodal, že môže rozdeliť čitateľov na zaprisahaných odporcov a zaprisahaných milovníkov textu. Lepšie by som to neformulovala. Kniha Šeptuchy (Artforum 2019) nebude chutiť a voňať každému. Je však jedinečná, konfrontuje folklór s moderným svetom, dovoľuje nám nahliadnuť na nepoznané miesta v poľskom regióne Podlasie, kde je ešte stále v ľuďoch hlboko zakorenená viera a tradície. Autorka tam pôvodne išla na dobrodružnú výpravu a výsledkom je čarovná kniha, ktorá ju právom vyniesla na najvyššiu priečku v súťaži Anasoft litera. Text je nádherné prozaické dielo popretkávané opismi, prirovnaniami, metaforami a zapamätania hodnými myšlienkami. Obohatila ho o poľské výrazy, ktorých preklad nájdete na konci knihy.
Veronika Šikulová zostáva aj v novom románe Tremolo ostinato verná svojmu výnimočnému poetickému štýlu. V jej knihe hrá prvé aj druhé, ba aj tretie husle rodina, priatelia a neobyčajne obyčajné radostné čriepky života zachytené očami i ušami v blízkom okolí. Reflektuje rôzne okamihy, aj tie, ktoré sa stali dávno a uviazli v spomienkach ako trepotajúce sa motýle. Milujem každú jednu jej knihu. Až tak veľmi, že ich čítam opakovane. Neviem sa nasýtiť krásnych slov, viet a myšlienok.
V románe sa zjavujú tí, čo umreli, spomienky na to, čo kto zažil, čo nik nezažil, čo všetci len zažiť chceli a ožíva hudba, ktorá sa desaťročia prepletala ulicami a ušami Modranov a Dubovanov. Okrem ľudí je naplnený stromami, kvetmi, zvieratami, drobnosťami, radosťami i žiaľmi. Autorka píše o všetkom, čo chce povedať, nič nevynecháva, tne nám i sebe do živého. Je veľmi osobná, azda osobnejšia ako kedykoľvek predtým. Aj napriek vtipným pasážam vanie z textu obrovská nostalgia. Smútok, ktorý pociťuje, presiakne aj nami a zrazu si nástojčivejšie uvedomujeme pominuteľnosť bytia a prchavosť okamihov.
Ak by sme chceli jednou vetou opísať, o čom je román, našepká nám samotná Veronika. "Text je ulička, ktorou vás navigujem, aby som vás vyviedla bez rebríka na pôjd, je radosť z reči, stromov, trávy, konfrontácia so sebou samým a zúčtovanie so svetom, niekedy namaľovaný a inokedy príde ako zvuk, je radosť, je všetko, čo neviete povedať, a možno do nej vedie ulička, čo sa volá trebárs kalambúr." Môže sa stať, že ho ešte dlho po dočítaní necháte ležať na stole, aby ste si v ňom mohli znova a znova listovať, pričom vám na pleciach bude sedieť belasý vtáčik.
Román Krajina iných Leily Slimani bol pre mňa veľký čitateľský zážitok. Príbeh o zmiešanom manželstve Alsasanky a Maročana na pozadí dekolonizácie Maroka v päťdesiatych rokoch je opisom každodenného napätia, prchavých radostí a zúfalej dezilúzie.
Autorka sa ponorila do tém, ktoré sa dotýkali jej rodiny, či už je to exil, pocit podivnosti a ponižovania, váha tradícií a tvrdá túžba po emancipácii. Očarí vás hĺbkou postáv, ich osudmi zakomponovanými do ťažkého historického obdobia. Všetky postavy akoby žili v krajine iných, nezapadajú. Ženy sú podriadené krajine mužov a neustále bojujú za svoju emancipáciu. Zakorenené tradície záúasia s modernosťou. Román je plný vášne a empatie, autorka citlivo opísala povojnové kolonialistické Maroko v realistickom a podmanivom príbehu. Neviem, ako prežijem čas, kým budem môcť siahnuť po ďalších dieloch.
Táto nádherná kniha spomalí čas. Dobre čítate. Naozaj ho spomalí a vy budete cítiť pokoj a žasnúť nad úchvatnými opismi nedotknutej prírody. Nepokoj a smútok, ktorý sa dostaví pri čítaní niektorých pasáží o obžalobe ľudstva za zločiny páchané voči prírode, sa pri ďalších vytratí. Vôbec som nevedela, do čoho idem a o to viac ma príbeh milo prekvapil.
V texte mám podčiarknutých množstvo úryvkov. Jednu vetu som si fascinovaná čítala niekoľkokrát dookola: „Človek sa mohol aj zodrať pri objavovaní sveta a pritom si nevšimnúť život.“ Nádhera, že? Koľko krásy si okolo seba vôbec nevšimneme? Život nám v dnešnej hektickej dobe uniká cez prsty. Hocikedy si niekde prečítame alebo vypočujeme, ako máme ubrať, oddýchnuť si, spomaliť, ale nepočúvame, veď nemáme čas. Čas, čas…
"Svet bol veľká klenotnica plná šperkov. Človek sa však ulakomil na jej obsah, preto sú dnes klenoty vzácne. Občas sa dá natrafiť na briliant." Tesson ním síce myslí leopardicu, no ja vidím briliant aj v jeho knihe. Je pohladením. Aspoň pre mňa sa ním stala. Čítajte, neobanujete. Pomalé plynutie deja je ako balzam na uponáhľanú dušu.
Handkeho talent je nespochybniteľný, čo dokazujú mnohé literárne ceny a čitateľská priazeň. Už niekoľko desaťročí patrí k najvýznamnejším nemeckým a svetovým autorom. Už ako tridsaťročný mal na konte medzinárodný úspech s divadelnými hrami, textami a románmi. Spolupracoval ako scenárista na filme Nebo nad Berlínom.
"Som v New Yorku. Prosím, nehľadaj ma, nebolo by dobre, keby si ma našiel."
Tak takýto list obdržal v úvode novely známy autor divadelných hier od svojej bývalej ženy Judith. Zhodou okolností je aj on v rovnakom meste. Sám seba považuje za stvoreného pre strach a hrôzu a v rámci akejsi psychoterapie putuje naprieč Spojenými štátmi. Keďže sa so ženou nerozišli v dobrom, ani mu nenapadne, hľadať ju. Alebo áno? Uteká pred ňou a zároveň svojím spôsobom po stretnutí s ňou túži. Sám nevie, čo chce. Judith ho síce v liste prosí, aby ju nehľadal, no práve ona mu z rôznych úkrytov dýcha na krk, dokonca ohrozuje jeho život. Neváha ho nechať okradnúť či namieriť na neho zbraňou.
Rozprávač popri partnerských peripetiách rieši aj osobné dilemy. Na začiatku číta Veľkého Gatsbyho a román ho núti, aby sa okamžite zmenil. Potreba premeny bola telesná, náhla, priam pudová. Jeho sklon k obavám a panike mu však bráni zažívať pocity srdečnosti, veselosti či šťastia. Závidí iným spomienky, považuje sa v živote za nadbytočného, ba niekedy má pocit, akoby bol dvojníkom niekoho iného a pohyboval sa v prázdnote. Neodpustí si ani kritiku krajiny, po ktorej putuje. Všetko ofrfle. Postupne však svoj názor prehodnocuje a vníma slobodu a uvoľnenosť obyvateľov. Cíti kúzlo krajiny a sprostredkúva ho aj nám.
Ťažko priblížiť dej, to sa musí len prečítať a prežiť... Ak človek zmení miesto, môže tým niekedy spôsobiť aj zmenu seba samého.
Handkeho pisateľský štýl je jedinečný. Vniesol do literatúry novú jazykovú a imaginatívnu precíznosť. Je výnimočným pozorovateľom, ktorý vidí aj to, čo iným uniká. Pri čítaní detailných opisov situácií, spomienok a pocitov môžete nadobudnúť presvedčenie, že sa vám do rúk dostal rozprávačov osobný denník. Vychutnajte si originálny spôsob písania v nadčasovej road movie po Amerike od nositeľa Nobelovej ceny.
Milujem krimi romány a práve som objavila nemecký poklad. Nele Neuhausová je jednoducho skvelá. Na konte má nielen kriminálky, ale aj knihy pre deti a ľúbostné romány. Deň matiek je síce už ôsmy v poradí zo série s komisárkou Piou, nemajte však obavy. Bol aj mojou autorkinou prvotinou a absolútne to neprekážalo. Síce som sa chvíľu pasovala s plejádou mien rôznych postáv (kiež by som sa najprv prelistovala dozadu na menný zoznam! :-D), ale poznámky na papieri typu - kto je kto a kto ku komu patrí, mi uľahčili štart do čitateľského maratónu. Slovo maratón berte, prosím, doslovne. Sadla som si a čítala a čítala, a keď sa mi už hlboko v noci zahmlieval zrak, s ťažkým srdcom som si nechala posledných sto strán na ráno.
Veľmi napínavý román. A výborný! Všetci vieme, že aj kriminálka môže byť vlažná a predvídateľná. Spoľahnite sa, že toto nie je ten prípad. Perfektne vygradované napätie, výborne vystavaný príbeh, precízne vybudované a autenticky vykreslené charaktery postáv. Neviete, komu máte veriť a komu nie. Napokon sa ukáže, že čo bolo predtým snehobiele, je teraz zaliate krvou. Autorka v knihe poukázala na skutočnosť, aká krehká je detská psychika a čo všetko by sa mohlo stať, keď nie je dieťa milované.
Odporúčam všetkým milovníkom kvalitných krimi románov. Deň matiek je skvelá voľba. Nemci majú kráľa aj kráľovnú trilerov. Kráľom je Fitzek a kráľovnou Neuhausová. Od prvej po poslednú stránku je atmosféra napätá a desivá. Už sa mi minuli superlatívy, zvyšné si sami doplňte po prečítaní knihy.
Gianumberto Accinelli napísal vskutku zaujímavé a prekvapivé texty o prírode a jej zákonitostiach. Hneď sa k nim bližšie dostanem, no ešte chvíľu chcem spievať ódy na ilustrácie. Sú dokonalé! Niektoré sú precízne do detailov vypracované, iné zas ledabolo načrtnuté farbičkou a spolu tvoria úchvatné koláže, na ktoré sa budete dívať tak dlho, až zabudnete, že ste pôvodne chceli čítať. Ani trochu ma neprekvapuje, že kniha získala Nemeckú cenu za literatúru pre mládež. Krásna zvonka aj zvnútra.
Počuli ste už slovné spojenie Butterfly Effect, resp. Efekt motýlích krídel? Hovorí o tom, že aj tá najdrobnejšia zmena, či už na začiatku alebo v priebehu nejakého procesu (života), môže gigantickým spôsobom zmeniť výsledok. Accinelli sa zameriava na zásahy človeka do prírody. Hneď na úvod píše o tom, ako motýľ zachránil Austráliu. V roku 1930 Austrálčania dokonca vyhlásili moľu Cactoblastis cactorum za národnú hrdinku a v mestskom parku v Dolby jej postavili pamätník. Zaujímavé, že? Ešte sa v krajine protinožcov zdržím. Vedeli ste, že tam proti králikom postavili najdlhší plot na svete? Je to druhá najväčšia ľuďmi vybudovaná prekážka hneď po Veľkom čínskom múre. Jeden farmár totiž raz vypustil do voľnej prírody 24 králikov dovezených z Anglicka. Veď tých pár kusov sotva napácha nejaké škody. Ej, či sa škaredo mýlil! Zaplavili celý kontinent. Chudáci Austrálčania museli o desať rokov doviezť z Európy líšky, aby si s nimi poradili. Nepomohol plot, nepomohli líšky, čiastočne im pomohli komáre. Ako? Čítajte, dozviete sa. Zaujímavostí je tam omnoho viac. Predpokladám, že nielen deti, ale aj dospelí si prídu na svoje. Milované, nenávidené aj uctievané mačky majú za sebou poriadne búrlivú minulosť. Ako to, že pavúka, ktorý žije trebárs v Južnej Amerike, zrazu naháňame papučou v Bratislave v paneláku? A zaregistrovali ste informáciu o pavúčích kozách?
Chcete vedieť, ktorý živočích inšpiroval konštruktérov stíhačiek? Všetko sa dozviete z knižky.
V prírode vládne rovnováha a keď ju niečo alebo niekto naruší, je zle-nedobre. Ľudia sa do všetkého radi vŕtajú a narobia viac škody ako osohu. A presne o tom nám kniha rozpráva. Dovolím si citovať slová z autorovho predslovu: Azda ti tieto príbehy pomôžu vidieť prírodu pred dverami tvojho domu, vo vašej záhrade alebo na balkóne inými očami. A keď knihu dočítaš, možno budeš mať inú mienku o živých bytostiach okolo seba a odteraz im budeš pozornejšie načúvať.
Kniha, ktorá spája vedecké poznatky a preskúmané historické fakty je určená všetkým vekovým kategóriám a bude ozdobou každej knižnice.
PS: Niektoré obrázky by som si najradšej zarámovala a prežiarila nimi stenu v izbe. Nebojte, nie som knižná vrahyňa. Neurobím to... asi... :-))))
Niekedy ľudia toľko klamú, aj v tých najnepodstatnejších a zbytočných veciach, že to prináša viac škody než úžitku. Giovanna, ako všetky deti, je v období dospievania veľmi zraniteľná a spupná. To najhoršie, čo sa môže dieťaťu stať je, že sa cíti oklamané a zneužité. Hľadať odpovede na vlastnú päsť nemusí vypáliť dobre.
Muži sú v tomto diele postavení do úzadia, prím hrajú ženské postavy. Ferrante výborne vykreslila vzťahy medzi nimi.
Spisovateľka nezostala nič dlžná svojej povesti. Založila emočný požiar. Sympatie k jednotlivým postavám a ich konaniu môžu pri čítaní kolísať ako na hojdačke. Jadrom románu sú triedne a rodinné vzťahy, kríza hodnôt a zložitosť dospievania, lenže čitatelia tu nájdu omnoho viac. Kniha nás núti zamyslieť sa, kedy sme sami zistili, že to, čo sme v detstve považovali za sväté, je zrazu úplne iné, spomenúť si na zlom, kedy sme sa z naivného dieťaťa zmenili na vystrašeného a zmäteného mladého človeka. Záver ma, priznám sa, zaskočil. Iniciačný obrad dospelosti, ktorý podstúpila Giovanna sa mi zdal neuveriteľný a (mysliac na svoju dcéru) smutný. Ktoré dievča by nesnívalo o krajšej a dokonalejšej premene na ženu?
