Poradie prečítaných kníh

Dana Browna mám celkom v obľube aj vďaka filmovým adaptáciám jeho diel s vynikajúcim Tomom Hanksom v roli Roberta Langdona. Anjeli a Démoni spolu s Da Vinciho kódom patria k mojim obľúbeným filmom a románom na rozdiel od Strateného symbolu, ktorého posledná tretina ma veľmi sklamala až tak, že som váhal nad kúpou jeho ďalších kníh. Inferno si však získalo moju pozornosť vďaka recenziám a samotnej inšpirácií, ktorá patrila tento krát Danteho Božskej komédií. Kniha začína veľmi ostro a zároveň i zmätene nie len pre samotného Roberta Langdona, ale aj pre čitateľa. Postupom času sa však dozvedáme mnohé dôležité aspekty tohto románu a dieliky skladačky postupne zapadajú do skvelo premysleného diela. Je pravda, že Dan Brown používa v podstate u každej knihy rovnaký princíp písania s menšími obmenami, oboznamuje nás s umeleckými pamiatkami či literárnymi klasikami, podrobne popisuje rôzne historické miesta a udalosti, ktoré dopĺňa jemnými konšpiračnými teóriami (ktoré mi absolútne neprekážajú, nechápem ľudí čo sa cez to nedokážu preniesť) a dotvára to všetko akčnými scénami. U tejto knihy sa mi páčia rôzne zvraty, udalosti, ktoré - ak by človek čítal túto knihu ako prvú – vôbec nečakal. Ja som mal tú smolu, že som pred pár rokmi videl film, ktorý mi aspoň z časti ostal v pamäti a tak som približne tušil tieto zvraty, ale aj tak ma kniha milo prekvapila. Miestami to však bolo hluché a pre mňa, človeka neznalého a neprecestovaného Taliansko či Turecko, príliš obšírne a aj napriek tomu, že vždy pátram pri čítaní kníh na mapke kde sa dej odohráva, som to tu vzdal už v prvej štvrtine knihy. Taktiež som čakal trochu lepšie spracovanie témy okolo Danteho Aligieriho, nie žeby toho bolo málo, ale prešli sme len po úplnom povrchu jeho Božskej komédie a očakával som o niečo hlbšie ponorenie do jeho majstrovského diela. Komplikovanejší a hlbší význam tohto diela v tomto románe, nakoľko Robert Langdon spolu so Siennou Brooksovou buď vedeli okamžitú odpoveď na otázku, alebo tieto odpovede až príliš ľahko dokázali rozlúštiť (zdá sa mi, že pri prvých dvoch knihách to tak úplne nebolo, ale čítal som ich pred viac ako 4 rokmi, tak sa možno mýlim). Niektorými stranami som doslova prebehol, aby boli čo najrýchlejšie za mnou a zase u niektorých som sa zastavoval a premýšľal nad tým, čo sa práve odohrávalo. Samozrejme, aj cez jednotlivé hluché miesta som sa preniesol a vychutnával si samotnú knihu tak, ako by som o Robertovi Langdonovi počul a čítal po prvý krát. Inferno osviežilo, oboznámilo, poučilo a zabŕdlo do komplikovanej témy ktorá sa v blízkej budúcnosti môže stať realitou. Inferno z väčšej časti napravilo reputáciu po slabšom predchádzajúcom diely a vďaka tomu už mám v knižničke ďalšie 3 knihy od Browna, ktorým dám šancu. Knihu hodnotím celkom pozitívne, dal by som jej 4 a pol hviezdičky, keďže to bolo niečo medzi Da Vinciho kódom a Strateným symbolom (dal som im 5 a 4) ale to sa tu nedá, tak zaokrúhľujem smerom nahor.

S nestarnúcim Stephenom Kingom som si za tých pár rokov čítania podal literárnu ruku iba tri krát (O písaní, Hmla, Pod Kupolou) a bolo na čase si s ním podať ruku aj po štvrtý krát. Mojou štvrtou Kingovkou bola kniha s jednoduchým krátkym názvom TO. Ide o doposiaľ stranovo najrozsiahlejšiu knihu, ktorú som mal možnosť čítať. Aj z dôvodu tejto veľkokapacitnej dávky stránok som mal pred čítaním akýsi pocit rešpektu a zároveň neistoty – či kniha bude mať čo ponúknuť v celej svojej veľkosti, či nebude zbytočne umelo natiahnutá rôznymi zbytočnými opismi či inými banalitami a či sa náhodou v polovici knihy nezaseknem a knihu neodložím. Či už z dôvodov nudy, strachu alebo nezáujmu. Našťastie sa moje obavy počas čítania úplne rozplynuli. King prostredníctvom tejto knihy ponúka zaujímavý horor v rozmedzí dvoch časových období – z roku 1958 a 1985 – dopĺňaný historickými opismi a poznatkami. Hlavnými hrdinami sú z počiatku deti a neskôr ich dospelé maličkosti, ktoré sa znovu zišli, aby dokázali opäť čeliť a hlavne poraziť TO, čo pred takmer 25 rokmi iba zranili. Už pri predchádzajúcich knihách som si u Kinga obľúbil predovšetkým štýl jeho písania. Spôsob akým uvažuje pri písaní a predovšetkým spisovateľský cit počas vytvárania nie len postáv či atmosféry, ale i samotného dejiska v ktorom sa príbeh odohráva. V prípade knihy To, sa dejiskom stáva predovšetkým fiktívne mestečko Derry, ktoré má svoju bohatú, nie však príliš pozitívnu minulosť a o ktorom by sa dala napísať ďalšia samostatná kniha s názvom História Derry. King v knihe dokázal z Derry vytvoriť skutočný svet, skutočné mesto, ktoré žilo, dýchalo a na ktoré som si ako čitateľ veľmi rýchlo zvykol a chcel som o ňom vedieť všetko - doslova som bažil po informáciách o tomto meste. Vôbec som si počas čítania príbehu neuvedomoval, že toto mestečko je v podstate vymyslené (samozrejme, isté čerpanie z Bangoru a samotného Maine nemôžeme uprieť) a ja som hltal každú jednu pasáž predovšetkým od Mike Hanlona, ktorý ponúkal ako tak skrátenú históriu tohto mestečka. Skrátka – mestečko Derry žilo mysterióznym a tajomným životom o ktorom som chcel vedieť čo najviac. Čo sa týka postáv – všetky boli skvelo spracované. Obľúbil som si hlavné postavy, boli prirodzené, vtipné a každá jedna bola čímsi výnimočná. Či už v detskom veku ale i v tom dospelom. Ako sa písalo v samotnej knihe – spoločne tvorili jeden veľký uzavretý kruh a vždy mi bolo ľúto, keď sa niekomu niečo stalo. Postavy Billa Denbrougha, Stanleyho Urisa, Eddieho Kaspbraka, Mike Hanlona, Bena Hanscoma, Richarda Toziera, Beverly Marshovej či Henryho Bowersa, Grga Hugginsa, Victora Crissa – budú vo mne rezonovať ešte veľmi dlhú dobu a určite na mená a priezviská tak ľahko nezabudnem. Aj napriek tomu, že som pred približne rokom vzhliadol oba filmy (tie novšie), každú jednu knižnú postavu som si dokázal predstaviť podľa svojej predstavivosti a podľa autorovho opisu. Každá jedna postava, ako hlavná, vedľajšia tak i tá úplne najnepodstatnejšia, mala svoj vlastný príbeh. Najsympatickejšie postavy boli predovšetkým Ben a Mike, ktorých mi prišlo vždy veľmi ľúto – či už svojimi príbehmi (tlstý a čierny) ale i svojim konaním a obetovaním – no ich príbehy mi boli srdcu asi najbližšie. Bolo to ale zrejme asi tým, že Mike sa stal knihovníkom a Ben v detstve miloval knihy a samotnú knižnicu (ach, knihomoľské srdcia). Samotné zlo alias Pennywise bola taktiež bravúrne vytvorené kreatúra, ktorá by mi v nočných morách dokázala narobiť poriadny chaos a vniesť do nich veľký strach. Pri kúpe tejto knihy som neodolal a musel som si zadovážiť samotnú sošku tohto klauna, ktorá sa momentálne na mňa na poličke vedľa knihy škerí v sivom klaunskom oblečení s veľkými gombíkmi, ryšavými vlasmi , širokánskym úsmevom a volá na mňa – Poooď za mnooou Steevne, budeme sa vznááášať. Tu dole sa všetko vznááša. Našťastie sa mi ani počas čítania a ani po dočítaní románu nočné mory nesnívajú a snáď to tak ostane. Čo sa týka samotného príbehu – nečakajte múdra, filozofiu alebo akoby som povedal – komplikované časti. V príbehu sa dočítate predovšetkým o tom, čo spája našich hrdinov a ako bojujú proti TOmu, čomu ostatní nerozumejú alebo nevidia. Ukazuje nám, aké zvláštne a zaujímavé je byť dieťaťom a ako postupom veku zabúdame, aké to bolo byť samotným dieťaťom. Aké to bolo báť sa strašidiel pod posteľou. Aké to bolo keď sme počúvali príbehy o duchoch až sme takmer nedýchali. Aké to bolo ísť za noci do tmy a naplašiť sa akéhokoľvek šuchotu, ktorý sa z ničoho nič ozval pár metrov od nás spôsobený malou myškou. Ukazuje nám, že každý jeden dospelý človek by mal mať v sebe stále tú svoju predstavivosť, tú svoju detskú inšpiráciu a byť k istým veciam vnímavejší – neohrňovať nad nimi nos a nehovoriť si – veď ja už som dospelý, to sa nemôže stať, to neexistuje. Príbeh je síce veľmi dobre poprepletaný a miestami človek nad tým aj premýšľa, ale autor sa snažil vyvarovať komplikovaným súvetiam a komplikovaným myšlienkam a to sa mi na tejto knihe veľmi páči. Predstavte si čítať vyše 1000 stranovú knihu a dumať nad každou stranou 5 minút, pretože nedokážete pochopiť to, čo chcel autor povedať. Tu sa taká vec našťastie nestane. Jediná vec ktorá bola pre mňa trochu sklamaním, bol záver knihy, ktorý bol pre mňa akýsi slabý. Nie samotné vyvrcholenie ale tá posledná cesta hlavných hrdinov pod mestom. Neviem správne opísať ten pocit aký som mal počas čítania posledných približne 100 stránok knihy, ale nedokázal som si ju poriadne užiť. Aj napriek tomu však knihu hodnotím veľmi pozitívne a moje pôvodné obavy sa veľmi rýchlo rozplynuli a kniha (aj napriek nedostatku času na čítanie) sa čítala akoby sama. Nie som zatvrdený fanúšik Kinga, ktorý sa bude biť do pŕs za knihu len pre to, kto ju napísal ale musím uznať, že mňa táto kniha nadchla a vzbudila vo mne opäť čitateľskú vášeň. Neviem prečo, ale vždy keď čítam o Kingovi alebo čítam knihu spojenú s Kingom, prebudí sa vo mne literárna múza, pri ktorej začnem aj ja sám tvoriť. Buď počas čítania alebo po čítaní jeho knihy napíšem poviedku alebo – po novom sa s poviedky stane novela. Ak sa niekedy moja poviedka či novela dostane von a začne byť aspoň z časti slávnou, budem za to vďačný práve Stephenovi Kingovi. Knihu hodnotím plným počtom hviezdičiek, pretože kniha bola skvelá a počet stránok by nemal nikoho odradiť od prečítania si tohto príjemného a skvelého príbehu.

Ďalšia časť zombikovského komiksu Živí mŕtvi je za mnou a ja som ho čítal s otvorenými ústami. Tak brutálnu časť, tak masakrálne brutálnu časť som teda nečakal. Nielenže by som to dal 18+ ale 30+ pretože aj v mojich 31 rokoch som neveril vlastným očiam, čo vidím a čítam. Neskutočné, ale neskutočne dobré (ak Vám nevadí sadomasochizmus, oceníte to). Pre slabé povahy a slabé žalúdky prosím - túto časť určite vynechať. Celkovo však táto časť bola skvelá, akčná, emotívne a aj prekvapujúca. Niekto zomrie, niekto sa pridá a vskutku ma zaujíma, aké časti ma čakajú ďalej. Pri mojich hodnoteniach (súkromný denníček) porovnávam rozdiel medzi komiksom a seriálom a v mnohých veciach ma komiks teda veru riadne prekvapí. Či už tým, kto zomrie či prežije, odchýlkami od seriálu (áno, viem, prvý bol komiks a podľa neho seriál), samotným spracovaním ale aj prekvapujúcimi zvratmi ktoré v seriály celkom chýbali. Veľmi som teda zvedavý a zároveň zdieľam nadšenie k čítaniu ďalších častí Hodnotím plným počtom :) zaslúži si to.

Upozornenie – kniha nie je vhodná pre citlivučké anti-konšpiračné osoby, ktorým táto kniha môže spôsobiť prasknutie cievky v hlave alebo infarkt, aj napriek tomu, že ide o vymyslený príbeh. A.G. Riddle píše vskutku zaujímavé romány, ako je v anotácií písané - technotrilery, ktoré v sebe kombinujú rôzne konšpirácie, experimenty, mystériá s prvkami fantasy či sci-fi. Bolo tomu tak aj u knihy ODLET alias LET 305, pri ktorej skombinoval rôzne žánrové prvky, ktoré však ku koncu až príliš moc namixoval a celkovú kvalitu knihy to veľmi pokazilo (nápad dobrý, spracovanie nie). Aj z toho dôvodu som sa mierne obával, ako tomu bude u tejto trilógie s názvom Záhada pôvodu, konkrétne u prvej časti Tajomný gén Atlantídy. Musím zároveň podotknúť, že kým 2 a 3 časť trilógie sa dá kúpiť dokopy za 6 eur, tak prvá kniha (v slovenskom vydaní) je nedostupná. Aj z toho dôvodu som dlho váhal nad kúpou tejto trilógie, no podarilo sa mi po dlhom pátraní cez bazár získať prvú časť a tak som tomu dal šancu. Kniha bola z počiatku chaotická, mnoho súvislostí mi nedávalo zmysel a ja som uvažoval nad tým, či mi vôbec zmysel dávať aj budú. Príbeh sa rozdeľuje na 3 časti, pričom v každej časti môžeme sledovať osudy, respektíve cestu dvoch hlavných postáv – Agenta hodinovej veže Davida Valea a doktorky Kate Warnerovej. Táto cesta sa im pretne takmer ihneď od začiatku a príbeh sa medzi nimi začal prelínať. Do toho dostávame vsuvku ďalších postáv, i záporných a príbeh postupom času začne dávať zmysel a začne sa stupňovať. Všetko nám približne po viac ako polovici knihy spojí istý mysteriózny denník, datujúci sa do obdobia prvej svetovej vojny, ktorý bol asi to najlepšie z celej knihy. Tu všetky súvislosti začali dávať svoj zmysel a musím povedať, že odtiaľto sa pre mňa príbeh začal veľmi rýchlo presýpať a príbeh ma začal konečne zaujímať. Ku koncu som to čítal zo zatajeným dychom, premýšľal nad tým všetkým a niekedy si musel dávať dve a dve dokopy kým som tomu porozumel. Nie žeby to bolo zložité či komplikované, ale kým v prvej polovici sa dostávame iba k strohým, plytkým informáciám, tak v druhej polovici na nás autor vystreľuje jedno vysvetlenie po druhom. Páčili sa mi na knihe rôzne konšpiračné témy, ktoré do seba začali zapadať – Atlantída, Antarktída, Nacistický U-boat, Die Glocke, 11 september, rôzne mystériá spojené s ľudskou rasou či tajomstvá Tibetských mníchov a to, ako sa s nimi autor dokázal popasovať. Keďže ja si rád o týchto veciach prečítam (nie kvôli viere v týchto konšpiráciách, ale kvôli záujmu a predovšetkým predstavivosti) tak ma táto téma potešila. Čo sa týka hlavných postáv, tak tie som si bohvie ako neobľúbil, skôr mi prišli sympatickejšie a lepšie spracovanejšie postavy zo samotného denníka. Zaujímavé boli rôzne zvraty, ktoré síce boli tak trochu predvídateľné približne od spomínaného denníka, no aj tak sa mi otvárali ústa nad tým, čo som sa dozvedel. U knihy ODLET to bolo od začiatku skvelé po zlý koniec. U knihy Tajomný gén Atlantídy to bolo opačne – zlý začiatok, skvelý koniec. Kým prvá tretina až prvá polovica knihy bola pre mňa nudná a na knihu som nemal vôbec chuť a čítal som ju priveľmi dlho, tak druhú polovicu knihy som zhltol za krátku chvíľu. Knihu hodnotím 4 hviezdičkami (zlý začiatok, skvelý rozbeh, dobrý koniec) a už sa teším na druhú časť, ktorá v podstate nadväzuje na tú prvú a má byť o niečo viac apokalyptickejšia.

Romány a príbehy odohrávajúce sa v Severských krajinách majú vždy niečo do seba. Do týchto pre mňa neznámych končín som sa dostal vďaka kriminálnym románom od spisovateľa Jo Nesbo a snažil som si rozšíriť obzory aj v inom, než kriminálnom vykreslení týchto krajín. Jeden z ďalších dôvodov, prečo som siahol po knihe od Fredricka Backmanna bol ten, že som z počiatku videl originálny film zo Švédska, v ktorom hlavnú rolu, samotného Oveho, si zahral Rolf Lassgard ktorý túto postavu zahral VYNIKAJÚCO ! Všetky tieto kroky viedli k tomu, že som si zakúpil spomínanú knihu. Film som síce videl a páčil sa mi, no predsa – čítam tak trochu iný žáner kníh, tento u mňa vybočuje úplne mimo – a mal som mierne obavy, či ma táto kniha nesklame. Po prečítaní románu musím skonštatovať, že kniha bola čitateľná, slová, vety, riadky či strany utekali jedna radosť a dospel som k názoru, že som sa v nej nesklamal. Hlavnou postavou je starý, neustále frflajúci a nevrlý Ove, ktorý znepríjemňuje svojim susedom život, aj keď on tvrdí že to je opačne. Je za ťažko s ním vyjsť v akejkoľvek situácii a z banálnych vecí dokáže narobiť celosvetové problémy – pretože IDE O PRINCÍP. Vynikajúco spracovaná postava, ktorá by sa nestratila ani u nás na Slovensku a pri premýšľaní, či som aj ja natrafil niekedy na Oveho v reálnom živote som dospel k názoru, že áno (v podstate kúsok z neho mám v sebe aj ja). Ako to už však býva, človek sa nenarodí zatrpknutý, nevrlí a frflajúci – človeku sa niečo musí udiať, aby sa takýmto človekom stal. No a Ove toho v živote preskákal viac než dosť. Aj napriek jeho pevným postojom je to človek s VEĽKÝM srdcom, ktorý to v skutočnosti nemyslí úplne zle, no iní ľudia ho nechápu a myslia si, že je vyšinutý. Keď sa k nemu prisťahujú noví susedia z neeurópskeho štátu, Oveho svet sa začne otriasať doslova v základoch a po dlhom čase našiel pre seba viac ako len rovnocenného sparing partnera – Iránčanku Parvaneh. Začiatky sú vždy ťažké a tak tomu bolo aj v tomto prípade, no Iránsku rodinu to neodradí od toho, aby lepšie pochopila Oveho a prečo je tým, kým je. Kým isté vzťahy (ak sa to tak dá povedať) sa však v jeho prípade začnú zhoršovať, iné sa začnú roztápať a čitateľovi začne mäknúť nie len mozog, ale aj srdce. Keď som si na obale všimol nápis – smutnosmiešne rozprávanie o láske – ani som len netušil, aká pravdivá je táto veta. V románe sa odohráva ako Oveho súčasnosť – ktorá je veľmi smiešna – tak isto aj Oveho minulosť – ktoré je naopak, veľmi smutná. Takéto striedanie „deja“ v tomto románe striedalo taktiež aj moju mimiku na tvári a emócie. Kým v jednej minúte som sa vskutku veľmi dobre zasmial a priateľke vysvetľoval prečo sa tak rehocem (nechápala), v tej ďalšej sa mi už vynárali slzy smútku. Možno nie každému sadne Ove ako postava, pretože aj napriek tomu že sa zdá jednoduchá, tak je komplikovaná a neustále frflanie, opakovanie či niekoľký pokus o niečo – môže čitateľa trochu odradiť od knihy. Taktiež som si niekoľko krát pomyslel svoje (hlavne na začiatku) ale spracovanie tejto postavy ma nútilo čítať ďalej a ďalej aj napriek tomu, že som vďaka filmu vedel o všetkom, čo sa ešte odohrá (keďže originál film bol takmer úplná kópia knihy). Muž menom Ove je skvelý román s nie príliš komplikovanou zápletkou. Celý príbeh je podaný s láskou a humorom a tak niet pochýb, že aj napriek jednoduchému, plochému príbehu táto kniha vyčarí úsmev ale i slzy na tvári každého čitateľa. Knihu som pôvodne chcel ohodnotiť s prižmúrenými očami - 5 hviezdičkami, ale keby to Ove zistil, tak ma na druhej strane ovalí palicou, navrieskal na mňa a povedal by mi, že IDE O PRINCÍP a preto dávam 4 hviezdičky.

Knihy od Jo Nesbo (neuveriteľné, náš Jo má pomaly 63 rokov) sa stali akýmsi mojim Vianočným rituálom. Už v poradí tretie Vianočné sviatky mi spríjemňuje Jo Nesbo so svojimi knihami, ktorých hlavným hrdinom je obľúbený detektív vo farbách Nórskej polície - Harry Hole. Po predošlom románe poznačený – ako fyzicky, tak aj psychicky – sa v tejto knihe opäť, aj keď z počiatku nechcene, púšťa do ďalšieho závažného prípadu vyšetrovania dvoch vrážd. Keď sa k tomu pridajú ďalšie a ďalšie vraždy, Harrymu do života vstúpi nedávna história – história, ktorá mu od základov zmenila život k horšiemu – nový sériový vrah. Harry však bojuje na 3 frontoch súčasne. Prvým frontom je spomínané vyšetrovanie niekoľkých vrážd. Na to je Harry na slovo vzatý odborník, no keď mu nohy podkopávajú detektívi z iného oddelenia – Kriposu – prípad a jeho vyšetrovanie sa stáva komplikovanejšou vecou. Boj na ďalšom fronte o to, kto prevezme kriminálne oddelenie je neľútostný a vplyvní ľudia na oboch barikádach sú ochotní kvôli výhre urobiť čokoľvek. No a v neposlednom rade je tu posledný front a to ten najkomplikovanejší – jeho osobný život. Koniec koncov aj Harry je len človek a nie na každom fronte sa dá uspieť a je len na ňom aby si určil primárne priority. Pancierové srdce je knihou, na ktorú budem určite dlho spomínať a po prečítaní ktorej som ešte dosť dlhý čas rozmýšľal nad celým príbehom. Príbeh, ktorý vo mne vyvolával rôzne emócie a kde som Harryho úprimne ľutoval. Aj deň po prečítaní knihy a písaní tejto recenzie sa nedokážem vyjadriť, respektíve neviem nájsť tie pravé slová, ktorými by som popísal to, čo teraz cítim k tejto fiktívnej postave. Pre mňa patrí Pancierové srdce k TOP 3 románom od Jo Nesbo so skvelým spracovaním, skvelým príbehom, skvelými zvratmi a skvelou atmosférou. Nemám absolútne čo vytknúť a už sa teším na ďalšiu knihu.

So samotným názvom Pod Kupolou som sa prvý krát stretol pred niekoľkými rokmi a to vďaka kultovému seriálu s rovnomenným názvom v ktorom si hlavné postavy zahrali napr. Sympatický Mike Vogel (Barbie), Sexy ryšavka Rachell Lefevre (Julia), Pohľadný Alexander Koch (Junior) či Šéfko Dean Norris (Jim Rennie). Seriál ponúkol uveriteľné a charizmatické postavy, prepracovaný dej a po prečítaní knihy môžem dodať – mnoho odlišností oproti knihe – od tých menej podstatných, až po samotný koniec. Mestečko uviaznuté pod nepreniknuteľnou, no za to priehľadnou kupolou, bolo pre mňa – neskúseného diváka – niečo nové, neprebádané a seriál som vzhliadol s nadšením. Ubehlo približne 7 rokov od dopozerania seriálu a ja som sa až teraz dostal ku knižnej podobe od Stephena Kinga. Už teraz však ľutujem že som s ňou otáľal tak dlho. Autor knihy sa od začiatku s ničím nemaznal – prišli prvé strany, prvé úmrtia, prvé odhalenia nátury obyvateľov Chester´s Mill. Na prvých stranách sme sa dočítali predovšetkým o dopadoch, aké mala kupola ihneď po obliehaní mestečka. Viac opisu sledu udalostí a menej dejovej linky, vďaka čomu som zo začiatku nevedel tejto knihe prísť po chuti. Našťastie sa dej rozbehol - intrigy, napätie, hádky a úmrtia rástli. Pribúdali záhady ktorým mestečko Chester´s Mill čelilo od začiatku vzniku kupoly a ktorým z počiatku obyvatelia nevenovali pozornosť. Dej sme mohli čítať z pohľadu niekoľkých ľudí nachádzajúcich sa nie len pod kupolou ale aj mimo nej, tak isto aj s istými vsuvkami pozorovateľa (autora) na vyjasnenie či priblíženie všeobecnej časti príbehovej linky. Musím uznať, že každá jedna postava za ktorú som čítal príbeh – mala čo ponúknuť. Mnoho krát som kvôli tejto knihe posunul isté povinnosti, pretože ma zaujímalo, čo sa odohrá ďalej. Stephen King ma až príliš skoro a veľmi jednoducho ulovil na svoju udicu a potom rýchlym tempom, približne 870 strán ťahal na koniec mojej púti. Avšak oproti rybke som si ja túto jazdu na breh užíval plnými dúškami a s nadšením – čo bude ďalej, čo sa stane a ako to celé skončí. Mnoho krát som sa prichytil pri tom, ako som mysľou vo vnútri kupoly a ako chcem ovplyvniť dej a vykričať ľuďom to, aký je v skutočnosti druhý člen mestskej rady Jim Rennie. Mnoho krát som sa prichytil ako zadržiavam od nečakaných udalostí dych alebo aké veľké nervy mám na správanie sa niektorých postáv. Aby toho nebolo málo - počas čítania tejto knihy mnou lomcovali emócie ako na horskej dráhe a prichytil som sa, keď po niekoľkých negatívnych udalostiach sa šťastena obrátila aj na stranu tých dobrých a ja som si povedal – tak Vám treba. Tak Vám treba neprajníkom a bezmozgom. King krásne vystihol, ako ľahko sa dá manipulovať zúfalými ľuďmi, ktorí v stresových situáciách potrebujú autoritatívnu osobu ktorá ich bude viesť aj za cenu prehliadnutia istých negatívnych vlastností či činov tej osoby. Jedinú výčitku ktorú by som nepovažoval ani tak za negatívum, skôr ako vec ktorá ma nenadchla – bol ten úplný koniec. Respektíve celé spracovanie tej hlavnej podstaty kupoly ( kto ju vytvoril, za akým účelom ). Čakal som úplne niečo iné než to, čo som dostal a možno aj to je ten pocit mierneho sklamania zo záveru. Možno to bolo tým, že som vzhliadol seriál ako prvý a ten námet na tú podstatu kupoly bol pre mňa v seriáli lepší. Musím však z úprimného srdca uznať, že King v knihe Pod kupolou mi dal to, čo som od tejto knihy požadoval – napätie, medziľudské vzťahy, mysterióznosť, podrazy, dávku akcie, zvraty, skvelo spracované postavy, prepracované prostredie mestečka – čím by ma túto knihu donútil čítať aj keby som bol slepý. Aj z toho dôvodu mu za túto knihu veľmi ďakujem, ďakujem aj prekladateľovi tejto knihy a vydavateľstvám ktoré ju vydali. A ako moju vďaku hodnotím túto knihu plným počtom hviezdičiek a odporúčam úplne každému. PS : Ak má niekto problém s dĺžkou knihy nebojte sa – číta sa veľmi ale veľmi rýchlo.

V poradí 5 časť z tohto nášho Zombie univerza bola tento krát pre mňa trochu sklamaním. Na jednu stranu - zoznámili sme sa s Guvernérom, ktorý v seriály ale i tu v komikse zohral jednu z prvých veľkých záporných postáv. Dostali sme sa s ním do kontaktu, spoznali sme aký krutý dokáže byť, no to je asi všetko. Na druhú stranu - ak by nebolo Guvernéra, tak táto časť komiksu bola akási plytká, nezáživná, nič svetoborné by sa neudialo. Jediná vec, ktorá zachránila túto časť od priemerného hodnotenia bolo zoznámenie sa s týmto záporákom. Som samozrejme zvedavý, ako to bude pokračovať v ďalšej časti, pretože tá krutosť, ktorou v komikse disponuje je asi omnoho horšia, ako v seriály - čo ma veľmi prekvapilo. Hodnotím teda prvý krát menším, ako plným počtom a to konkrétne 4 hviezdičkami.

Túto knihu som si objednával nakoľko bola v zľave a mám tak trochu rád tajomno a mystiku, ktorá sa hodí predovšetkým v jesennom období. Aj keď september ešte úplne nie je tak úplne jesenným mesiacom, počasie tento rok prinieslo celkom skoro to pochmúrno kedy sa človek rád zababuší do deky, spraví si teplý lahodný nápoj a prečíta si pri sledovaní z okna zaujímavú knihu. Aj z toho dôvodu som siahol po knihe Hrobník a jiné mystické povídky. Poviedky boli vždy zaujímavo napísané, pútavé a nútili či hnali ma prečítať si ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu aj keď už nadišiel čas na iné realizáciu iných vecí. Väčšina poviedok v sebe zaobalila príbeh v ktorom bol hlavný hrdina buď - redaktor/spisovateľ alebo detektív/vyšetrovateľ. Musím uznať, že každá jedna poviedka ma bavila, vyvolala vo mne akúsi eufóriu k danej téme čím sa dostáva k jednej podstate mojej vety - poviedky boli vskutku krátke, čo na jednu stranu bolo super (ak by bola poviedka zlá, nudná a zdĺhavá, vyvolalo by to vo mne odpor k čítaniu), no na druhú stranu, tieto poviedky boli vážne úžasné, záživné, zaujímavé, bola v nich cítiť atmosféra tej mysticity a preto by si každá zaslúžila o niekoľko strán viac. Ale je to dobré tak, ako to je, nakoľko kvalitatívnou stránkou je pre mňa táto kniha na vrchole oproti niektorým iným zbierkam poviedok (aj Kingova zbierka poviedok v Hmle ma tak nebavila, ba naopak, ťažko sa čítala, bola nudná a nezáživná). Odporúčam každému čitateľovi, ktorý si rád prečíta jednohubky v ktorých hlavnú rolu hrá nadprirodzeno, tajomno a v ktorom postavy hrajú predovšetkým vyšetrovatelia rôznych činov alebo spisovatelia. Hodnotím teda 5 hviezdičkami, pretože to bola rýchla a spanilá jednohubka v pochmúrnom septembrovom počasí :)

Čo viac dodať - skvelý začiatok, skvelé jadro a skvelý záver. Väznica mala v seriály svoje čaro a tak isto tomu je i v komikse. Situované a načrtnuté prostredie, prepracované postavy a ich emócie, svet živých mŕtvych jednoducho zaručuje kvalitu v tomto žánri. S niektorými postavami sa lúčime a niektoré postavy prichádzajú. 4 časť za mnou a ja sa teším na ďalšie ako malé dieťa. Tieto počiatočne časti považujem čo sa týka seriálu za tie najprepracovanejšie, najkrajšie a najnezabudnuteľnejšie a vypadá to takto sľubne aj čo sa týka samotného komiksu. Túto časť hodnotím plnými hviezdičkami, len jedna vec ma mrzí – že sú príliš krátke.

Po mojom nedávnom úspešnom, no strastiplnom pokuse prečítať Hmlu od Stephena Kinga som si potreboval prečítať knihu, ktorá ma opäť nakopne na ten môj čitateľský ošiaľ. Keďže poznám a čítam Markove knihy už niekoľko rokov a v podstate ma nikdy nesklamal, tak som si ako nakopávač vybral jeho knihu s názvom Vírus Omega. Prvá vec čo ma upútala na knihe bol zaujímavý grafický dizajn na ktorom sa vynímala sexy odetá slečna v chutnej plynovej maske, kanistrom na palivo a pozadím budov, ktoré mali pripomínať zrejme apokalyptické prostredie. Po otvorení knihy som sa dočítal pár informácií o tej reálnej apokalyptickej udalosti s názvom Covid19 – ktorý nás tu straší už viac ako 2 roky – od samotného autora. Bolo to niekoľko strán a myslím si, že na pripomenutie do budúcna vhodná vsuvka, no mne osobne to len zvýšilo krvný tlak (všade Covid, všadee). Ale to by som nebral ako niečo zlé, nevhodné, práve naopak – človek aspoň nezabudne že aj pandémia môže byť reálna. Ako je už u Marka zvykom, opäť vsadil na skupinu postáv s rôznymi povahami, rôznymi problémami a rôznorodým príbehom. Aj napriek tomu že sa všetci poznajú, tak každý jeden z nich je vskutku iný. Roman (ehm, Mark si to ty?), Matúš, Franta, Aďa, Kvítka – toto sú postavy ktoré Vás budú sprevádzať touto kratučkou novelou. Musím sa však priznať, že z doteraz prečítaných kníh od Marka (kde som vždy obdivoval a chválil spracovanie postáv) – mi tieto postavy absolútne ale absolúúúútne nesadli a úprimne povedané – bol mi ich osud ľahostajný. Čo sa týka samotného príbehu – začiatok začal zaujímavo – minibus, skupinka ľudí, svet na pokraji vyhynutia, no zvyšok bol akýsi nemastný, neslaný, predvídateľný a fádny. Možno sa to zdalo iba mne, no príbehu chýbalo niečo výbušné, niečo agresívne alebo niečo čo by pozdvihlo tú atmosféru umierajúceho sveta, aspoň toho ľudského. Boli tam samozrejme časti, kde som si povedal – už to tu bude, tu sa stane niečo že WAU – no mňa osobne to vôbec nenadchlo. Ani ten proces vo Zvolene, ani tá opustená budova s Frantom a v podstate ani ten koniec. Uvediem len príklad – v knihe sa píše o psovi, v sne mu hlas hovorí, že niečo veľké ešte vykoná. Tu už čitateľ podľa toho ako sa príbeh vyvíjal vytušil (nemusí byť ani veštec), čo sa na ďalších stranách udeje. Lepšie by bolo, ak by autor toho psa vynechal, zabudol (myslím ten sen a tie veci okolo) a následne by z toho spravil jedno veľké prekvapenie (zrazu pes, hami ham). Ihneď by mal dej väčšie, nečakané grády, no takto som bol už pár strán pripravený na to, čo sa stane. Ako som už spomínal – príbeh bol veľmi predvídateľný, čo je síce v hororoch očakávaná vec, no v post-apokalyptických knihách sú príbehy viac prekombinované, premyslené, nečakané. Samozrejme, možno na toto celé má vplyv aj tá dĺžka novely – čiže ako samotná novela OK, ale pandemický román KO – a pri väčšom románe by sa to dalo viac rozvíjať, to chápem. Mne však tento príbeh a spracovanie vôbec nesadlo. Ďalšia vec ktorá ma predovšetkým vytáčala bol text na preskačku. Príbeh sa hompálal, skákal – z minulosti jednej postavy sme sa dostali do melancholickej chvíľky druhej postavy, následne opis udalostí od „rozprávača“ a tak dále a tak dále. Zdalo sa mi to byť chaotické, rozhádzané, bez usporiadania. No a posledná vec ktorá sa mi nepáčila – český preklad – ten mi do tejto knihy vôbec nepasoval a zachytil som mnoho nelogických pravopisných chýb. Čo hodnotím pozitívne je – samotná téma a myšlienka knihy. Ďalej asi najviac hodnotím však korektúru textu – veľké písmená s vhodným rozstupom viet. Kniha sa čítala veľmi rýchlo – novela bola ako jedno hubka na večierkoch Z knihy aj napriek môjmu hodnoteniu – priemerné 3* - nemám vyslovene zlý pocit a odporúčam každému, kto má rád Markove knihy, poprípade kto nehľadá príliš komplikovanú vec na jedno popoludnie. Jednoducho mi však táto kniha od autora iba nesadla, čo sa stať môže každému.

Kriminálna kniha ktorá je iná ako tie ostatné. Je predovšetkým taká Slovenská. Ak niekto presedlá zo zahraničných kriminálok na tie Slovenské, tak určite ostane prekvapený. Aspoň tak je tomu u spisovateľa píšucim pod pseudonymom Peter Šloser. Ak by niekto čakal že sa v knihe budú odohrávať brutálne vraždy, šialené motívy či charizmatický až doslova džentlmenskí zloduchovia, tak bude čakať zbytočne. Autor nám skôr ukazuje – aj napriek tomu že ide o fikciu – nie len reálny stav Slovenského podsvetia ale i reálny stav polície v našom štáte. Márne budete čakať, že sa naši mafiánski bossovia a ich kumpáni budú chovať elegantne, džentlmensky či charizmaticky. To možno za našimi hranicami. Sme však na Slovensku a tak k tomu pristupuje aj samotný autor. Záporáci v tejto knihe sú hrubí grobiani ktorých jazyková znalosť je na úrovni opitého štamgasta z krčmy. Človek by si povedal, že to nie je možné – ale po vzhliadnutí zverejnených tajných nahrávok týchto mafiánov si každý uvedomí, že to možné je. Navyše, spisovateľ patril k ľuďom v policajných kruhoch, takže bol s takýmito osobami v častom kontakte. Ale aby som sa priblížil k samotnému príbehu – ten bol spracovaný veľmi dobre, aj keď zo začiatku tam tých postáv bolo na mňa priveľa a mal som z toho menší guláš. Príbeh sa však postupne rozvíjal, ja som sa ponoril hlbšie do samotnej atmosféry, príbehu a začal som chápať zmýšľanie jednotlivých postáv. Páčilo sa mi, že každá jedna postava mala ten svoj vlastný život, každá postava mala svoje problémy a každá jedna mala svoj vlastný príbeh (ani vedľajšie postavy neostali na sucho). To sa cení, pretože postavy neboli také ploché a bez života, práve naopak. Pri niektorých knihách sa iní autori zameriavajú len na istú skupinku ľudí (3-4 postavy) a zvyšok len tak podhodia do príbehu, aby sa nepovedalo. Takže v tomto chválim autorovu prácu a dúfam, že mu to vydržalo aj v ďalších knihách. Kniha sa čítala plynulo, takmer sama a ja som hltal stranu za stranou aj vďaka krátkym kapitolám, ktoré tejto knihe len a len prospeli. Nie vždy majú takéto krátke kapitoly zmysel, ale pri tejto knihe sa našiel. Čo sa týka záveru – aj napriek tomu, že ukončenie bolo doslova netypické (neštandardné) a následne vysvetlené v epilógu, tak ma trochu sklamalo, že sa to nedotiahlo trochu hlbšie, že sa to viac nerozpitvalo. Jediná vec čo ma zaráža bolo vyjadrovanie sa členov polície medzi sebou ale aj so samotnými civilistami. Ak to takto na Slovensku funguje – vyjadrovanie ako násťroční pubertiaci pred diskotékou – tak sa nečudujem že máme políciu v takom zanedbanom a katastrofálnom stave. Zrejme by pomohlo policajtom, aby miesto finančných odmien dostávali kurzy vyjadrovania sa alebo kurz profesionality na pracovisku ale i mimo neho. Knihu teda odporúčam všetkými desiatimi a určite si zakúpim aj ďalšiu z tejto série.

Ku kúpe knihy Karanténa od Petra Maya ma prinútila predovšetkým anotácia a okolnosti dnešného sveta, nakoľko karanténu spôsobenú vírusom prežívame už približne 2 roky (a tú doslovnú karanténu som prežil pred vyše mesiacom). No a keďže ma bavia takéto, povedal by som, apokalyptické témy aj s príchuťou krimi, zaujala ma aj samotná kniha na ktorú som pokukoval už nejaký ten mesiac. Kniha a samotný príbeh začal úvodom zaujímavo, spoznali sme našu hlavnú postavu – Írskeho policajného inšpektora MacNeila, ktorý si svoj posledný deň v policajnom zbore predstavoval zrejme inak – leňošením v posteli a prespaným dňom. No a aj by sa mu to podarilo nebyť ľudských kostí, ktoré našli pracovníci počas výkopových prác na území, kde mala stáť akási nová poľná nemocnica. Oh, načo by bola v Londýne nejaká poľná nemocnica? Dobrá otázka a ešte lepšia odpoveď – zúri totižto životu nebezpečný vírus H5N1 a ľudia na tento vírus zomierajú rad radom. No a kto iný dostal túto nevďačnú prácu ak nie náš statný inšpektor MacNeil? Prípad v tomto apokalypticky zmietajúcom sa Londýne rieši MacNeil predovšetkým na vlastnú päsť, no sem tam mu pomôžu aj jeho nemŕtvi kolegovia – útla, zdravotne hendikepované, no o to odhodlanejšia šikmoočka Amy, ale aj Tom - homosexuálny extrovert ktorý sa neštíti o svojej orientácií rozprávať doslova na plnú hubu a ktorého kolegiálny ale aj osobný vzťah s MacNeilom nie je práve najružovejší. Kto, ak nie táto nesúrodá trojica má vyriešiť tento zapeklitý prípad? Kniha nám v podstate okrem vykreslenia vyšetrovania kriminálneho činu opisuje zároveň aj apokalypsu mesta spôsobenú vírusom. Dva zaujímavé námety z ktorých mohla vzísť skvelá kombinácia. No nevzišla skvelá, vzišla len dobrá. Kniha mi totižto vadila v niekoľkých veciach ktoré uvediem v bodoch (no snáď nikoho neodradím od kúpi knihy). 1. Veľmi časté opisy ulíc či budov, ktoré v podstate nemali žiaden veľký (a ani malý) význam na samotný príbeh. Skutočne si veľmi rád hľadám na google mapách miesta, kde sa dej odohráva a pre svoju radosť skúmam jednotlivé oblasti. No už po pár stranách som to vzdal, pretože aby som na jednej strane čítal LEN a LEN názvy ulíc či budov – ktoré nesúviseli so samotný príbehom, to si rovno kuknem dokumentárny film o Londýne či cestopis. Zdalo sa mi, ako keby bol autora zamilovaný do Londýna a jeho histórie a touto knihou mu chcel vyjadriť česť. 2. Strohé a nezáživné postavy – vôbec mi nesadli. Ani emočne, ani konaním, jednoducho ničím. Trochu by som ešte prikývol pri šikmoočke Amy a možno v jeden okamih, na malinkú sekundu som sa pozastavil aj nad MacNeilovým životom, no tento okamih, tento moment veľmi rýchlo vyprchal. 3. V podstate celkom plytký príbeh a atmosféra. Chápem že išlo o mesto kde je vedená prísna karanténa a zúril vírus, no vykreslenie samotného Londýna či jeho obyvateľov bolo nezáživné, nudné. Sem tam oheň, sem tam výstrel, sem tam nejaký človek v okne. Ale pri iných knihách s nádychom apokalyptického sveta tá ponurá atmosfére doslova srší, no v tejto knihe vôbec. 4. Samotný koniec. Nejde ani tak o príbeh, ale o tom, čo sa MALO stať na konci, no nestalo sa. Ako sa prípad vyriešil? Dozvedel sa o tom niekto? Boli z toho následky? Čo sa stalo s MacNeilovým životom? Možno by to ozrejmilo pokračovanie, druhá kniha (možno už PO apokalypse) kde by MacNeil spomínal na to, čo sa stalo. No pokiaľ viem, žiadne pokračovanie sa neočakáva a tak musím povedať, že koniec ma nenadchol a z časti to bolo dosť predvídateľné. Knihu som zo začiatku hltal, prežíval tento príbeh aj spolu s MacNeilom a oceňujem a chválim autora v tom, že takmer rovnako opísal spôsob, akým sa bude uberať „správanie sa“ štátu, či ľudí v prípade pandémie ako je tomu v skuočnosti. No čím hlbšie som sa do deja dostával, tým väčšia nechuť sa ku mne dostávala. Verím tomu, že keby táto kniha vyšla tak ako mala – pred 15 rokmi, tak by možno nemala ani polovicu čitateľov čo dnes. No aj ja som sa nechal nalákať na marketing - súčasnú situáciu, názov a anotáciu. Bohužiaľ. Keďže to však nebola najhoršia kniha ktorú som kedy čítal a mala aj svetlé okamihy, tak knihu hodnotím priemerne 3 hviezdičkami.

Dočítal som tretiu knihu od tejto autorky a opäť ma nesklamala. Samotný dej, ktorý sa v knihe odohrával ma tak trochu vrátil o niekoľko rokov späť do mojich tínedžerských čias na strednej škole. Opäť sme sa v knihe stretli so sympatickými, no i menej sympatickými postavami a opäť sme sa aj v tejto knihe mohli dozvedieť, že mať tajomstvá – môže byť nielenže nežiaduce a nervy drásajúce, ale i životu nebezpečné. Od začiatku mi kniha pripadala ponurá – ako samotné mestečko Echo Ridge a jeho história, tak aj samotní obyvatelia – no o to lepšie som si to dokázal vychutnať. Neviem či iba ja som mal ten pocit, alebo aj niekto iný, no z tejto knihy som cítil akosi takú väčšiu dávku tajomna (ako u predchádzajúcich kníh od autorky) – ako keby som nečítal ani tak Young Adult román s krimi zápletkou, ale skôr román približujúci sa atmosférou ku knihám od Stephena Kinga. Musím autorku za toto pochváliť, pretože som si myslel, že ma touto knihou nedostane, no mýlil som sa. Dej sa čítal veľmi rýchlo, svižne, ani raz som sa neprichytil pri tom, žeby ma nejaká strana nebavila, pretože dej sa vždy dokázal rozbehnúť tak ako mal – žiadne filozofické dumanie, žiadne psychologické hry – jednoducho žiadne zbytočné opisy niečoho, čo tam nemalo byť. Aj z toho dôvodu som sa tešil na každú novú kapitolu a knihu som nechcel z rúk ani len na chvíľku odložiť. Mnoho ľudí tejto knihe dáva slabšie hodnotenia ako jej predchádzajúcim, no podľa mňa keby si čitatelia prečítali najprv túto knihu a potom jej vydarenejšie, tak by hodnotenie určite bolo omnoho vyššie. Ja jej dávam 5 hviezdičiek, pretože ma bavila a po dlhšom čase som si knihu dokázal vychutnať v relaxačnom móde. Pri čítaní kníh od tejto autorky sa dokážem úplne uvoľniť, úplne vypnúť a neriešiť žiadne situácie a žiadne negatívne veci okolo mňa a za to jej ďakujem – keďže takéto knihy čítam minimálne. PS - Keďže autorka má vydané ďalšie dve knihy, zatiaľ po Anglicky, tak dúfam, že vydavateľstvo preloží aj tie.

Druhá časť Expanzie s názvom Kalibánová válka je úspešne za mnou a môžem hodnotiť. Kým devízou prvej knihy bol predovšetkým – rýchly, svižný akčný dej ktorý ma nenechal si oddýchnuť ani len na jednej stránke – tak u druhej knihy to bol predovšetkým – pomalší, politicky doladený román, ktorý mi ukázal nie len hrozbu samotnej protomolekuly, ale aj hrozbu nás samých. Druhá kniha bola o niečo slabšia ako prvá, niektoré časti som musel takmer preletieť pohľadom pretože sa autori dostávali k určitému filozofovaniu nad životom (z Praxovho pohľadu) a to ma bohužiaľ na knihách nebaví takmer vôbec. Taktiež politické pozadie bolo síce v určitom zmysle – zaujímavé – no nedokázal som sa do neho úplne ponoriť. Nebudem prezrádzať nejak extra spojler, ale ani ten námet – únos dieťaťa – už nepôsobí tak originálne, ako kedysi. Áno, človeka to chytí za srdce a aj si možno poplače, no celkovo bola táto kniha, resp. samotný príbeh – o niečo menej zaujímavý, pútavý či originálny – ako u prvej knihy. No a možno to bude tým, že som druhú polovicu knihy čítal počas prekonávania Covidu a nedokázal som v horúčkach vnímať ten príbeh tak, ako by som ho vnímal a vychutnával v stave „bdelom“. Aj napriek všetkému však knihu hodnotím 4 a pol hviezdičkami keďže koniec som musel vážne predychávať – aj keď s úsmevom na tvári.

Keď som si prvý krát (dva mesiace dozadu) kúpil komiks The Walking dead (Živí mŕtvi 1) ani som nečakal, že ma môže tak očariť. Aspoň nie po vzhliadnutí celého seriálu. Veď v čom takom výraznom môže byť komiks rozdielny od seriálu? Aká zmena tam mohla nastať? No a musím povedať – zmena tam je výrazne veľká. Veľa nových vecí, príbehov, doplnkov, postáv (zvlášť hrdinov) a zvratov. Vôbec som to nečakal a ak by som si komiks nechcel poriadne vychutnať, tak ho zhltnem na jedno posedenie. No v tomto komikse nejde ani tak o príbeh, ale skôr o tú mrazivú a beznádejnú atmosféru a o postavy, ktoré v podstate dotvárajú tento komiks k dokonalosti. O to, ako ľudia reagujú v extrémnych situáciách, v ktorých sa nachádzajú a ako tieto situácie prežívajú. Prídete o najbližšiu osobu, svet sa rúti do záhuby čo Vás ešte drží pri živote? O to horšie ak nemáte čo jesť, nemáte čo piť, nemáte už chuť s niekým vôbec komunikovať. Povedali by ste si že sa už neoplatí žiť – nemáte pre koho. No potom príde jedná svetlá chvíľka a Vám sa v hlave roztočia kolieska, zasvieti Vám svätožiara nad hlavou a vy si poviete – Oh, tak pre toto sa fakt oplatí žiť. Ale nie vždy to tak funguje a miesto svetla vidíte len tmu. A tak je to aj u našich postáv, ktorí zo seba vydávajú maximum, no nie vždy to stačí na to, aby bolo všetko ideálne. Druhá časť komiksu mala azda všetko od - napínavého či emotívneho precítenia – až po – šokujúci no nádejný koniec. Teším sa na ďalšiu časť – človek by to najradšej čítal rad radom, ale ja si jednotlivé časti chcem nechať pár týždňov uležať v hlave a následne ich porovnávať a vychutnávať.

Univerzum Mass effectu je veľmi rozsiahla sieť kníh, komiksov, Art bookov, PC hier + animovaný film. Fanúšikovská základňa tohto univerza je mohutná, čomu svedčí aj veľké množstvo poviedok, tzv. FanFiction. Som rád, že aj ja sa môžem považovať za fanúšika Mass Effectu a preto mi neunikla v poradí tretia kniha (opäť napísaná iným autorom, teda autorkou) zo série Andromeda s názvom – Anihilace – na ktorú som sa veľmi tešil a dal som jej prednosť pred inými knihami. A ako by povedal Elkor Yorrik : Smutným tónom oznamujem : veľmi som sa sklamal. Kniha sa od začiatku čítala veľmi pomaly, nezáživne a čo sa týka akčných scén – nuž, ak by som bol jednoprstý, tak presne toľko ich tam bolo. Veľmi často, kým sa jednotlivé postavy (ktoré však boli charizmatické a zaujímavé) dostali k jadru veci, som už ani nevnímal o čom tá postava začala rozprávať. Kým sa jednoducho vykoktala, vyrozprávala zo seba všetky vedľajšie zbytočné informácie, tak som stratil niť. Celú knihu som očakával akčnejší ráz, no neprichádzal. Nemusel to byť ani tak boj, ale situácia, pri ktorej by som od strachu či šoku zalapal po dychu. Chápem že sa autorka nemohla príliš odchýliť od scenára z hry Mass Effect : Andromeda, kde sa v podstate dostávame aj na Archu vytvorenú Kvarianmi, ale prečo o tom napísať takto nezáživnú knihu? Prečo nie len radšej 60 stranovú poviedku alebo mini-román? Miesto toho som vyše 280 strán čakal na niečo zaujímavé, no to neprichádzalo a ani neprišlo. Vážne som z tejto knihy sklamaný, azda ešte viac ako z prvej knihy tejto série, pretože tam sa to akciou, zvratmi či prekvapivými momentmi veru nešetrilo. Tu stálo 6 osôb počas prvej polky knihy v jednej miestnosti a medzi sebou komunikovali (na hrôzostrašneeeee). Taktiež aj preklad (za ktorý som ale vďačný) bol v určitých miestach nelogický a gramaticky dosť nesprávny, ale aj tak veľká česť že sú knihy Mass effectu preložené. Jediným pozitívom tejto knihy boli snáď len postavy (dostali sme možnosť spoznať aj osobnosti rás akými sú Batariani, Kvariani, Elkorovia, Drellovia, Volusovia či Hanarov), ktoré sú veľmi zaujímavé aj v PC hrách a zaslúžia si oveľa väčšiu pozornosť, pretože ich životy, história a kultúra je rozmanitá a bohatá. Ďalšou ako takou útechou bol koniec, kedy sme skutočne zistili kto za všetkým stál a prečo vôbec sa stalo to, čo sa stalo. Som teda veľmi sklamaný, knihu som mnoho krát odložil a niekoľko dní na ňu nemal chuť. Keďže sa ale blížia Vianoce a ja nečítam inú knihu, kým nedočítam rozčítanú, tak som sa rozhodol ju dočítať, no veľmi často som sa prichytil, ako už len prebieham očami po riadkoch a čakám na koniec. Hodnotím ju slabými 2,5 bodmi, no keďže mám túto sériu rád a mám na ňu veľmi milé spomienky, tak ju zaokrúhľujem hore na plné 3 hviezdičky.

Epochiálna zbierka príbehov o Zombie apokalypse bola celkom zaujímavou a vyrovnanou kombináciou. V knihe sa nachádza necelá dvadsiatka príbehov ktoré boli kvalitatívne rôznorodé. Rozdelil by som ich v podstate do 3 kategórií : 1-Kategória (najlepšie) – sem by som zaradil štyri poviedky ( Holka od Fresheads, Pekelná opera, Poplach Marlena a Krev neni voda), ktoré by som považoval za TOP v tejto zbierke zombie príbehov a utkveli mi v pamäti asi najsilnejšie. Boli zaujímavo spracované, záživné a každá jedna z nich mi pripomínala atmosférou niečo iné. Postavy som si aj na tých pár stranách dokázal užiť, respektíve mi prirástli k čitateľskému srdcu. 2-Kategória (priemer) – do tejto kategórie by som zaradil nasledujúce poviedky (Maso z Wickhamu, Nekrospln, Mrtví se nekdy vracejí) ktoré boli síce kvalitatívne na dobrej úrovni, no pri čítaní ma to vnútorne nejako nebavilo. Ako keby tomu ešte chýbala určitá energia, ktorá by tomu dala ten šmrnc. Ale ako hovorím, priemer ktorý vôbec neurazil, no k vyššie uvedenej kategórií by to muselo byť lepšie. 3-Kategória (slabšie) – do poslednej kategórie zaraďujem zvyšných pár poviedok, ktoré mňa osobne ničím nepresvedčili o svojej kvalite a v niektorých prípadoch som sa do čítania doslova nútil. Nehovorím že boli zlé, ale mne osobne príliš nevyhovovali. Či už monotónnym príbehom, atmosférou alebo postavami. Samozrejme, ide o poviedky a preto ich aj tak beriem – žiadna z nich ma úplne nesklamala, našiel som na nich aj pozitíva, no oproti iným boli aké nemastné-neslané. Musím však poďakovať všetkým autorom a zvlášť teda Markovi, že dokázal dať niečo takéto dokopy. Na jednu stranu som rád, že v jednej knihe môžem prežiť rôzne príbehy a nemusím čítať v podstate ten istý scenár, príbeh či nebodaj – znášať celých 300-400 strán nesympatické postavy. Na druhú stranu – človek si niektoré poviedky ani nevie užiť, lebo sú krátke alebo sú aj napriek niekoľkým stranám príliš dlhé, pretože kvalitatívne nespĺňajú to, aby boli knižne vydané. Poviedky by som teda hodnotil priemerom, no na kvalite tomu pridali aj vskutku zaujímavé a pekné grafické spracovanie každej jednej poviedky a vedel som si porovnať moju fantáziu s fantáziou ilustrátorov - verte či nie, v niektorých prípadoch to bolo takmer identické. Preto k tomu dávam bonusový bodík a zbierku poviedok hodnotím 4*.

Robert Kirkman a Tony Moore vytvorili úžasný, post-apokalyptický príbeh kde svetu vládnu Zombie. Ku samotnému komiksu som sa, asi ako väčšina, dostal práve cez seriál, ktorý ma od začiatku fascinoval. Jednotlivé postavy, prostredie či samotný príbeh – všetko toto ma pohltilo a preto som začal vyhľadávať aj literatúru k tomuto skvelému počinu. Najprv som hľadal knihy, no bohužiaľ – vypredané a dotlač sa žiaľ, nechystá. Následne som sa dostal ku komiksu a dlho som váhal, keďže nie som moc fanúšikom komiksov a čítať v podstate to, čo som videl, ma moc nelákalo. Keď som sa však dočítal, že v komikse je príbeh v určitých veciach dosť iný ako v seriáli, tak som sa odhodlal si zadovážiť prvú časť a spraviť si s ním moju premiéru v oblasti komiksového sveta. Nuž a neoľutoval som. Jednotlivé kresby boli úžasne spracované a v niektorých momentoch som sa pristihol, ako jednotlivé obrázky skúmam ako zhypnotizovaný. Ako som spomínal už na začiatku, seriál som vzhliadol po 10 sériu a tak som samotný príbeh už poznal naspamäť. Napriek tomu ma príbeh nenudil, veľmi som si ho užil a v určitých momentoch som to viac prežíval ako pri samotnom seriáli. Na začiatok teda nie je čo vytknúť, prvá časť bola skvelá a v košíku mám už pripravenú tú ďalšiu.

Očarujúca, strhujúca, poučná a pútavá – taká je kniha s názvom Bratstvo Neohrozených od historika a spisovateľa menom Stephen E. Ambrose. Kniha popisuje život jednotlivých členov ale i celej skupiny Roty E 506. pluku 101. vzdušnej výsadkovej divízie ktorá si za 3 roky od svojho vzniku až po jej rozpustenie prešla rôznymi akciami. Od počiatočného drsného výcviku pod vedením prísneho Sobela, kde mladí chlapci začali dospievať, cez prvý zoskok v Normandii nasledovaný útočnou akciou v jadre Carentanu, po ďalšiu známu operáciu Market Garden či defenzívu v Ardenách a už ako muži (v podstate vo svojich 23 rokoch) útočiaci na Hitlerove Orlie hniezdo. Musím priznať, že som mal túto knihu vo Whisliste približne 7 rokov a čakal som na ten správny čas, kedy si ju zakúpiť a prečítať. No a práve koncom leta tento čas nastal a spravil som dobre. Mal som mierne obavy z toho, či ma kniha nebude nudiť, či nebude príliš obšírne popísaná úplnými banalitami ale opak bol pravdou. Kniha ma od samého začiatku uchvátila a chytila za srdce, nevedel som od nej odtrhnúť zrak a čítal som ju kdekoľvek sa dalo, dokonca aj v práci. Popri čítaní som si vyhľadával na google mapách miesta v ktorých dej prebiehal – kým som v knihe čítal udalosti a miesta staré 80 rokov, na mapkách som pozoroval presne tie miesta zo súčasnosti a aj napriek tomu, že sa z niekoľko tisícových miest stali desať či snáď sto-tísicové mestá, vedel som si živo predstaviť, ako to pred tými 80 rokmi vypadalo. Navyše aj po toľkých rokoch je na jednotlivých miestach stále badať pozostatky tejto hrôzostrašnej vojny – či už schátrané betónové bunkre na pláži UTAH v Normandii, zákopové jamy vykopané Americkými výsadkármi v lesoch pri Bastogne až po zborené mosty v Nemeckom Dormagene. Jednoducho história vojny na nás číha stále a nie len v myšlienkach – ale aj v realite, stačí sa len rozhliadať vôkol seba. Už dlhšiu dobu som si chcel pozrieť aj seriál s rovnakým názvom – no chcel som si to naplánovať spolu s knihou. Chcel som popri knihe sledovať aj jednotlivé diely seriálu, ako moc sa medzi sebou líšia. Aj napriek tomu, že seriál je skvelo spracovaný, postavy skvelo zahrané a jednotlivé efekty taktiež úžasné, kniha ma bavila a zaujala omnoho viac. Kým seriál ponúkne divákovi vizuálny zážitok, nemôže mu dať však tak podrobný opis udalostí a tak podrobný opis udalostí, ktoré táto rota zažila. Veľmi veľa častí ktoré v knihe považujem za dôležité či zaujímavé jednoducho v seriály neboli. Preto odporúčam každému kto vzhliadol seriál – si knihu zakúpiť čím skôr a prečítať si ju. Kniha je teda úžasná, chválim spracovanie, štýl a v podstate čo najpodrobnejšie faktograficky spracované udalosti na ktorých si dal autor záležať. Počas čítania som si pripadal ako jeden člen Roty, prežíval som s nimi každú jednu akciu ako keby som sa na nej zúčastnil priamo s nimi, pred tými 80 rokmi. Na druhú stranu je ale môj názor taký, že autor sa snaží určité veci viac prikrášliť a zveľadiť, ako v skutočnosti boli. Nie som historik a zaujímam sa o 2WW len okrajovo, ale všimol som si, že keď išlo o rabovanie, kradnutie či alkoholické pitky, autor to u Amerických vojakov zľahčuje. Ako aj on sám píše – toto všetko síce robili aj Američania, ale nie tak kruto a nie v takom množstve ako iné strany – nuž, to je porovnanie, ako keby človek zabil druhého človeka guľometom a nie pištoľou. Zločin je zločin a aj napriek tomu, že bola iná doba, napätie a nervy v tom určite zohrali veľkú roľu, Americkí vojaci boli vo svojej podstate rovnakí, ako Sovietski, Nemeckí či Japonskí vojaci – páchali zlo, rabovali, kradli, privlastňovali si cudzie veci a zabíjali (nemyslím tým vojakov, ale civilistov) keď vôbec nemuseli. Chápem že autorove dielo je predovšetkým o tom pevnom jadre Roty E – vychovaných na Currahee – a zvyšok je len akýsi doplnok, ale autor obhajuje v knihe všetkých vojakov tvoriacich 101. výsadkovú. Veľmi často spomína disciplinovanosť, tvrdý výcvik, odhodlanosť a mnohé ďalšie prednosti tejto jednotky. Ako tak však čítam, mnoho vojakov bolo zabitých úplne zbytočne – či už to bolo alkoholovými pitkami a následnými nehodami, prechádzaním sa po bojisku (kvôli nemeckej pištoľke) kde dopadali delostrelecké granáty či číhali Nemeckí snajperi a mnoho ďalších úplne zbytočných, banálnych a absurdných vecí, pri ktorých zahynulo mnoho vojakov úplne ale úplne zbytočne. Z knihy by som vedel nájsť veľa takých protikladov, ale to sa pri tak blízkom vzťahu medzi spisovateľom a jednotlivými členmi tejto jednotky – aj dalo očakávať. Celkovo z mám z knihy dojem, že aj keď sa u Vojakov našlo pár šikovných taktikov (vojakov), armáda bola neinformovaná, zle vyzbrojená, neskúsená, amatérska a keď išlo do tuhého, tak aj nedisciplinovaná, zmätená a „splašená“. Čo sa týka chýb, našiel som (aspoň myslím že ide o chybu) v knihe iba jednu prekladateľskú a to konkrétne zle napísaný dátum (mesiac) v Českom vydaní medzi jednotlivými kapitolami – 6. kapitola Carentan bola časovo od 7. června do 12. července 1944 a už 7. kapitola bola od 13. června do 16. září. V 6. kapitole to malo byť zrejme 7. června do 12. června (a nie července). Nič to nemení na tom, že kniha bola jedna z tých, ktoré som nechcel prestať čítať a ten koniec – v podstate spomienkový, nostalgický to ma dojalo najviac. Jednotlivé osudy vojakov, ktorí prežili - vo mne budú vyvolávať dlhodobé myšlienkové pochody. Bolo mi cťou Rota E – byť aspoň takto čitateľsky s Vami spojený.

A je to tu. Posledný diel tejto post-apokalyptickej trilógie som dnes dočítal po vyše Piatich rokoch. Najprv chcem zhrnúť poslednú knihu Prach a následne celú trilógiu. Počiatočný dej knihy Prach sa vliekol ako slimák, približne prvú tretinu knihy (približne 120 strán) som čítal s miernym odporom, nakoľko sa nič zaujímavé nedialo. Dej akoby stál na tom istom mieste a nie a nie sa hnúť dopredu. Už som sa obával, že táto kniha bude z trilógie tá najhoršia, najnudnejšia a najnezáživnejšia no nakoniec som sa mýlil. Približne od prvej tretiny knihy sa dej našťastie rozbehol do dávky plnej akcie a napätia a to už ako v sile 17-18, tak aj v sile 1. Občas som sa pri čítaní týchto pasáži precitol v tom, ako si hryziem od nedočkavosti kožu z pier, obhrýzal si nechty a prichytil som sa že som za krátky čas prečítal mnoho stránok. Jednoducho som knihu hltal ako hladný bezdomovec. Pri čítaní knihy ma veľmi prekvapili určité zvraty a celkové vyvrcholenie knihy, ktoré bolo zvládnuté na jednotku a v podstate s otvoreným koncom. Ako som písal, obával som sa, že kniha bude nudná ale mýlil som sa. Zo všetkých troch kníh sa mi Prach čítal najlepšie a najrýchlejšie, aj keď si opäť autor neodpustil mnoho zbytočných pasáži, opisov a vetných súvetí, ktoré mohol bez problémov vymazať a z atmosféry samotnej knihy by vôbec neubudlo. Knihu napokon s prižmúreným očkom hodnotím 5 hviezdičkami, pretože po jej dočítaní som nad ňou a celkovo nad samotnou trilógiou rozmýšľal ešte niekoľko hodín, čo sa mi u jeho predchádzajúcich kníh nepodarilo. A teraz niečo k samotnej trilógii. Prvú knihu Silo som čítal v roku 2016, čiže 5 rokov dozadu. Táto kniha sa v post-apokalyptickom literárnom svete pokladá za jednu z tých úspešnejších a dosť často ju zaraďujú k takým knihám akými sú Metro 2033 od Glukhovskeho či k Ceste od McCormaka. Musím však napísať, že aj napriek skvelej téme ktorú autor vytvoril (prežívanie v podzemnom sile) ma kniha moc nezaujala. Atmosféra bola len dobrá, no nie skvelá a aj keď moja predstavivosť pracovala na plné obrátky, tak som si toto silo zasadené pod zemou nedokázal úplne predstaviť. Navyše to kazilo opisovanie úplných malicherností ktoré sa niesli celou trilógiou a ja som mal knihu chuť odhodiť a už sa k nej nikdy nevrátiť. Našťastie som sa prekonal a celkový námet knihy vo mne vyvolával otázku – čo by sa stalo, keby sa to stalo v skutočnosti a ja by som bol uväznení v tom sile? V akom zaradení by som pracoval? Ako by som si v takomto sile vedel usporiadať svoj život? Po prečítaní Sila, ktoré ma teda mierne sklamalo som kúpu druhej časti s názvom Turnus odkladal niekoľko rokov. Až v roku (2020), čiže 4 roky po prečítaní prvej knihy som sa odhodlal si ju zakúpiť. Začiatok knihy sa vyvíjal skvelo, bol zaujímavý a dozvedel som sa mnohé zákutia o stavbe a fungovaní Síl. Čo všetko tomu predchádzalo, kto to celé riadil a mnoho ďalších veľmi dôležitých informácií, ktoré sme v prvej knihe Silo – nemali k dispozícii. Turnus sa celkovo čítal dobre a rýchlo, no ako sa kniha dostávala do svojho jadra a konca, tým to prestalo mať tú správnu atmosféru. Dej bol taký monotónny, odohrával sa skoro na jednom mieste (okrem sila 18 a 17) ale kniha stratila tie svoje grády. Nakoniec som bol nútene šťastný, že som knihu dočítal. No a po približne roku (2021) som sa dostal k poslednému dielu trilógie s názvom Prach a s trochu malým odporom (po predchádzajúcich miernych sklamaniach) som sa do nej začítal. Nakoniec ma ale presvedčila, že bola lepšie ako predchádzajúce knihy. Trilógia Silo od Hugha Howeya vo mne síce nevyvolala čitateľský orgazmus, ale zapísala sa mi do srdca a mysle ako jedna z tých vzácnych post-apokalyptických trilógií, ktoré by si mal každý fanúšik Sci-fi či post-apo sveta prečítať a dať aj do svojej knihovníčky. Určite mala svoje plusy (námet, spracovanie) ale aj svoje mínusy (veľa zbytočných opisov, atmosféra či väčšina postáv nezaujímavá) a preto ju hodnotím 4 hviezdičkami. PS – Aby som nezabudol, veľká vďaka patrí už zosnulému prekladateľovi Jiřímu Englišovi, ktorý preložil knihy do češtiny a ja som mal tú česť ich čítať práve po ňom.

Kniha Poslední den od Williama R. Forstchena je, podľa mňa, veľmi úspešným zakončením post-apokalyptickej trilógie s názvom Vteřinu poté. Pri písaní tejto recenzie (práve dočítanej knihy) sa mnou preháňajú rôzne emócie (smútok, nostalgia) a preto sa budem aspoň z časti niečo zmysluplné napísať. Recenzia na knihu : Kniha začala kľudným, pokojným tempom a mala v sebe ten nostalgický nádych po predchádzajúcich dvoch knihách. Hlavný hrdina John Matherson si pripomína predchádzajúce obdobie z prvej ale i druhej knihy a to vo mne vyvolalo veľmi smutné emócie. Kto čítal tie predošlé knihy, tak určite pochopí a bude vedieť o čom hovorím. Dej nie je akčný, nesie sa skôr v priateľskom duchu a autor nám približuje ako sa hlavnému hrdinovi darí budovať komunitu v okolí Black Mountain. Následne ho kontaktuje jeho dávny blízky priateľ a v podstate kedysi jeho nadriadený – Bob Scales. Johna to veľmi poteší a prinesie iskierku nádeje že aj ľudia o ktorých si John myslel že sú mŕtvi – prežili. Avšak doba v ktorej žijú je iná a aj starí priatelia z doby PRED katastrofou môžu v sebe niesť určité tajomstvá a nebyť tým, za koho ho ľudia pokladajú. Je aj Bob ten človek, ktorý sa zmenil? Je aj Bob človek, ktorý má svoje tajomstvá? Je aj Bob človek, ktorý zahodí priateľské puto a vykoná rozkazy od svojho nadriadeného? Aj na tieto otázky nájde čitateľ v knihe odpovede. Ku koncu sa dej naplno rozbieha a konečne sa dočkáme aj väčšej akcie ktorá v podstate ku koncu tejto skvelej trilógie aj patrí. Celkovo sa kniha čítala rýchlo, ľahko a jednoducho. Ako to bolo už pri predchádzajúcich knihách, jednotlivé lokácie nachádzajúce sa v knihe som si vyhľadával na mapke a hneď som mal lepší prehľad o tom KDE sa dej odohráva. Moja maličkosť – milujem, ak posledný diel trilógie alebo série sa nesie v nostalgickom duchu (podobne ako Croninova trilógia Prechod a posledný diel Mesto zrkadiel) navyše zasadený v ponurom zimnom období. Milujem ak autor popisuje také banálne veci ako – zimné obdobie, sneh, fujavica a k tomu horúci čaj či praskanie dreva z kozuba. Pri čítaní týchto vecí sa aj v letnom období (počas ktorého som knihu čítal) pri teplotách nad 35 stupňov viem uvoľniť tak, že mi celým telom prebehujú zimomriavky. William R. Forstchen vo svojej trilógií s názvom Vteřinu poté vykreslil post-apokalyptický svet v plnej svojej kráse. Prvá kniha vo mne vyvolala asi najsilnejší pocit z celej trilógie a patrí k mojim TOP 5 knihám. Jej následné pokračovanie Rok poté už síce nemalo také grády, ale zažili sme opäť niečo nové. Nuž a posledná časť – Poslední den – bola ako ja hovorím – čerešničkou na torte a pri jej čítaní mi pookrialo srdiečko. Celkovo trilógiu odporúčam každému čitateľovi :)

Andrzej Sapkowski – autor ktorý vytvoril brutálny ale zároveň nádherný svet plný mágie, rás, netvorov a v neposlednom rade Zaklínačov. A práve po poslednom menovanom nazval svoju knižnú ságu – Zaklínač. Zaklínača som z počiatku poznal iba z počítačovej hernej trilógie, ktorá ma okamžite uchvátila nie len herným prostredím ale aj dialógmi, postavami, atmosférou a v neposlednom rade príbehom. Bol som tým všetkým veľmi očarený a v mnohých prípadoch doslova unesený – zabudol som na realitu. Avšak až po dosť neskorom čase som naďabil na knižnú podobu tohto skvelého univerza. Preto som neváhal a ihneď objednal prvú knihu s názvom – Zaklínač : Posledné želanie. Keď som knihu dostal prvý krát do svojich rúk, ihneď ma očarila nádherná, tmavomodrá lesklá obálka s nádherným logom na ktorom sú vyobrazené hlavy – Vlka a Strigy. Po otvorení ma kniha opäť prekvapila a to krásnym spracovaním mapy – zaklínačovho sveta – v ktorom sú zakreslené všetky známe i neznáme kraje, mestá či ostrovy. Ak niekto hral počítačovú hru, tak mu tieto časti budú viac-menej veľmi známe. Po veľmi dlhom obdivovaní obálky a mapky som sa pustil do samotného príbehu. Kniha obsahuje niekoľko dlhších poviedok ktoré sa väčšinou točia okolo samotného Geralda z Rivie. Poviedky sú prerušované krátkymi úsekmi v ktorých sa Zaklínač stretne so Staršou Nenneke a aj napriek tomu, že nejde doslova o ucelený román, tak jednotlivé príbehy na seba celkom nadväzujú. Musím povedať, že všetky poviedky / príbehy boli výborne napísané a dopĺňajú medzery, ktoré hra mala. Respektíve sa z týchto príbehov čitateľ dozvie mnohé osobné záležitosti Geralda. V knihe sa stretneme s takými postavami, akými sú – svetoznámy trubadúr, básnik a sukničkár Marigold, nádherná avšak neoblomná čarodejnica Yennefer, král Temerie Foltest a s mnohými ďalšími, známymi či neznámymi ktorých si človek buď obľúbi alebo znenávidí. Okrem týchto postáv sa v knihe Zaklínač stretne s niekoľkými príšerami ktoré mu v mnohých prípadoch nedajú vydýchnuť a veľa krát mu ide o život. Kniha má čo ponúknuť fanúšikom tohto univerza, ocenia ho ako čitatelia Fantasy kníh, tak aj ľudia, ktorí sa dostali k počítačovej hre či k samotnému seriálu zo sveta Zaklínača. Ja som sa pri čítaní knihy doslova uvoľnil a vychutnával si stranu za stranou a vžil som sa do role samotného Geralta z Rivie – rázneho, zásadového ale mnoho krát vtipného a spontánneho. Ak by predsa niekto nemal čo dočinenia s týmto svetom a predsa by si chcel knihu prečítať – nevadí, oplatí sa ! Autor krásne vykreslil a popísal všetko, čo čitateľ potrebuje a zvyšok si vie predstaviť a keby aj predsa nie – stále je tu internet a celkom komplexne popísaná fandom-wiki samotného Zaklínača. Kniha splnila všetko, ba dokonca prekonala moje očakávania. Výborné príbehy ktoré boli skvelo, zrozumiteľne a zaujímavo napísané. Pri najbližšej návšteve kníhkupectva si do zásoby kúpim minimálne ďalšiu knihu. Odporúčam a hodnotím 5 hviezdičkami. PS - jediná vec na ktorú som si v knihe nezvykol bolo nešťastné premenovanie Marigolda na Blyskáča, keďže v hrách (v českom znení) som sa stretol iba s Marigoldom a to premenovanie do Slovenčiny, no, to mi veru nezapasovalo.

Začnem krátkym „osobným“ dojmom pôvodnej trilógie Metra : Dmitry Glukhovsky a jeho trilógia Metro sa stala akýmsi povestným symbolom, modlou či oltárom pre post-apokalyptickú tematiku nie len kníh, ale aj počítačových hier. Prvé dve knihy s Názvom Metro 2033 a Metro 2034 si svoju pozornosť a obdiv získali predovšetkým skvelým spracovaním takého tajomného, post-apokalyptického neznáma, ktoré v knihách panovalo. Spoločenský kontext – komunity (Komunisti, Fašisti, Hanza) a vzťahy medzi nimi či vplyv na život obyvateľov metra - je v týchto knihách výrazný, no celkovo zaostáva práve pred post-apokalyptickou atmosférou – zničenou Moskvou či samotným životom v metre ale aj anomáliami či príšerami, ktoré vznikli vplyvom radiácie po zničujúcej atómovej vojne. Bola tu cítiť tá pravá post-apokalyptická Moskva, tá pravá post-apokalyptická atmosféra a práve to bolo na týchto prvých dvoch knihách to úžasné a fascinujúce. Bohužiaľ (aspoň pre mňa), posledná tretia kniha s názvom Metro 2035 však už to tajomno stratila. Do popredia sa dostali skôr spoločenské problémy a post-apokalyptická atmosféra ustúpila do úzadia. Nie žeby to bola zlá kniha, ale jednoducho už bolo cítiť na Glukhovskeho zmýšľaní a písaní, že sa chce viac zamerať na spoločnosť ako takú a predovšetkým na spoločnosť (čítaj vládu) ťahajúcich za nitky. A práve preto som túžil po tom, aby Glukhovsky alebo niekto nadviazal na dobu z prvých dvoch kníh, kedy väčším nepriateľom ako jednotlivé komunity, boli práve anomálie či zmutované potvory. Bohužiaľ som sa, až donedávna, dostal iba k niekoľkým amatérskym fanúšikovským poviedkam s rôznym, väčšinou nie kvalitným obsahom. Z ničoho nič som však objavil obrázok, na ktorom sa nachádzal názov METRO UNIVERSE 2033 a pod ním nádherný obrázok muža v protiradiačnom zbroji s názvom Mramorový Ráj a menom Sergej Kuzněcov. Prečítal som si prvých pár riadkov opisu knihy a hneď som objednával. No ešte predtým, ako som knihu mohol fyzicky preskúmavať som sa dostal na stránky tohto Univerza a skoro mi ústa odpadli a oči vypadli. Na stránkach som našiel niekoľko desiatok kníh z tohto Univerza ktoré sa kvalitou rovnajú s knihou Metro 2034. Nachádzajú sa tam príbehy z rôznych miest či štátov a líčia príbehy rôznych ľudí po atómovej apokalypse. Bohužiaľ, zatiaľ ako jediná kniha preložená do Češtiny (do Slovenčiny vôbec) je kniha od Sergeja Kuzněcova – Mramorový Ráj od vydavateľstva Laser. No a teraz teda ku samotnej knihe. Dojmy z knihy Mramorový ráj : Mramorový Ráj je knihou, ktorá sa v určitých častiach pripomína druhej knihe od Glukhovskeho a to konkrétne Metro 2034. Spoznáme v nej niekoľko dôležitých a hlavných postáv – Sergeja, jeho ženu Polinu a ich syna Denisa. Následne spoznáme tajomného muža menom Max, ktorý (aspoň mne) zo začiatku pripomína známeho „HUNTERA“ predovšetkým zo spomínanej druhej knihy od Glukhovskeho. Avšak časom som zistil, že Huntera mi pripomína asi len mohutnou postavou, no správaním je Max niekedy ako tínedžer. Osobne som si však žiadnu z postáv neobľúbil a oproti skutočnému Hunterovi, Homérovi či Artyomovi boli strohé – nedokázali na plno využiť svoj potenciál. Autor nás prevedie niekoľkými zaujímavými lokalitami – Vojenskou školou, ktorá sa v začiatkoch apokalypsy, no i po nej, stala akýmsi útočiskom pre preživších ľudí, no každý z pobývajúcich si svoj pobyt musí náležite zaslúžiť. Prevedie nás taktiež ponurými a tmavými lesmi v blízkosti Moskvy, ktoré nie sú až tak prázdne, ako by si človek mohol na prvý pohľad (dojem) myslieť. Stretneme sa tu s mnohými tvormi o ktorých sme v pôvodnej trilógií ani len nepočuli a nakoniec sa dostaneme do nášho milovaného a vysnívaného Metra, prekypujúceho nie len životom preživších, ale aj ich záhadami. Práve pri putovaní metrom som pocítil silný nával nostalgie a emócií – doslova som sa cítil ako závislák ktorý si po dlhom čase zase niečo dal. Úplne ma opantala atmosféra metra a dočkal som sa v ňom aj známych anomálií, ktoré strpčujú život miestnych. Presne toto som potreboval a presne toto som hľadal niekoľko rokov – ďalší príbeh z metra, jeho ponurú a tajomnú atmosféru. Cítiť nosom ten zápach predierajúci sa jednotlivými stanicami či tunelmi metra. Vidieť opäť ľudí na staniciach a ich zákutiach, ako sa rozprávajú, prežívajú, spievajú, obchodujú či strážia jednotlivé vchody pred nebezpečenstvom. Doslova ochutnať tú silu tajomného v útrobách hlboko pod zemou, ktorá sa šíri z rôznych anomálií, nebezpečenstiev či zmutovaných zvierat. No a v neposlednom rade – listovať si mapkou Metra v miestach, kde sa príbeh odohráva. Nuž a v poslednej tretine knihy som toto všetko mal na dosah očí, nosa, úst a rúk. Príbeh a svet Mramorového rája je ponurý a smutný, veď predsa ide o post-apokalyptický svet. Samozrejme ku kvalite Glukhovskho románom (napätím, filozofovaním či samotnou zápletkou) sa to rovnať nedá, no treba mu dať šancu a prečítať si ho. V určitých častiach románu som si kládol otázky ( Prečo? Kto? Ako? ) pretože ma autor ponechal v nevedomosti, no na konci to všetko pekne zhrnul a odpovedal asi na všetky tieto otázky. Aj keď sa písanie kníh v tzv. Metro Universe 2033 začalo už po vydaní Metro 2033, čo už je niekoľko rokov dozadu, preložený ostáva stále iba tento jeden diel. Možno, tak ako ja, fanúšikovia tejto série ani nevedia že niečo takéto existuje a z toho dôvodu sa ani ďalšie knihy neprekladajú, čo je veľká škoda. Nevzdávam sa však nádeje, že sa vydavateľstvo vydá cestou dať šancu ešte aspoň niekoľkým knihám z tohto univerza a MY, fanúšikovia tejto trilógie a celého tohto univerza budeme v rukách držať tieto úžasné knihy.

Kniha od Nora Olveckého s názvom Nebezpečná nákaza mi okamžite udrela do očí a podľa anotácie to vypadalo na príjemný slovenský post-apo román. Čo čert nechcel, od post-apokalyptického románu to nakoniec malo veľmi ďaleko a z knihy sa v podstate stal thriller s prvkami kriminálneho žánru. Ani to ma však neodradilo od toho, aby som ju neprečítal celú a pridal túto recenziu. Kniha ako taká sa skladá z jedného príbehu v ktorom sú poprepletané osudy rôznych ľudí z mestečka Brezovany ako aj jeho okolia. Ponoríme sa do životov mikrobiológa Martina, bezdomovca Františka ale aj udatnej maminy Danky, obávajúcej sa o zdravie svojho syna Filipa. Všetko sa začne takmer obyčajným vlámaním do vodojemu, no pokračuje výskytom baktérie E.Coli vo vodovodných kohútikoch mestečka Brezovany. Pre osudy našich hlavných hrdinov je práve tento okamih začiatkom ich strastiplnej cesty ktorá niektorých bude stáť život. Čo sa týka môjho názoru na knihu, mám k tomu pár bodov. 1. Postavy – V knihe sa nachádza väčšie množstvo hlavných či vedľajších postáv, pričom zo začiatku som v tom mal menší chaos pretože sa pridávali nové a nové mená. Našťastie, po asi štvrtine knihy sa mená už len obmieňali medzi sebou a ja som dokázal rozlišovať jednotlivé postavy (hlavne sa mi mýlil Martin a Peter). Postavy boli zaujímavo opísané, dozvedel som sa o ich minulosti mnohé pikošky a podrobnosti. Taktiež boli veľmi sympatické a čitateľné. Aj vďaka nim sa mi kniha čítala ľahko, rýchlo a pútavo. Niekedy mi však vadila ich samotná naivita a predovšetkým niektoré dialógy, ktoré boli neprirodzené (aspoň na Slovenské pomery) a tak isto aj správanie v určitých situáciách (Martin vs policajti). Taktiež sa mi zdalo, že niektoré postavy (situácie) tam boli len preto, lebo tam MUSELI BYŤ aby natiahli potrebnú dĺžku (Matka Dana a jej syn Filip, pričom čítať na X-stranách o tom, ako sa cíti jej syn a ako sa cíti Dana, nuž stačilo to napísať raz, nie 2-3 krát). Musím však uznať že príbeh bezdomovca Františka sa mi veľmi páčil a chytil ma za srdce. 2. Typ románu – myslím si, že ak niekto dočítal knihu, tak sa veľmi čudoval tomu, kto spáchal samotný čin. Kým v kriminálnych knihách je samotný páchateľ (vrah či zlodej) spomínaný veľmi často, ba priam patrí k hlavným postavám, tak v tejto knihe sa o ňom človek moc nedočíta. Môj názor je ten, že keby sa na konci knihy dozviem, že sa do vodojemu vlámal káčer Donald, tak by mi to prišlo rovnako zaujímavé, ako v tomto našom prípade. Samotný páchateľ nebol ničím zaujímavý a jeho motív, prečo to spravil – nápodobne. Nevidel som v tom moc zmysel, aj keď mal dôvody, no vychrliť ich úplne na konci knihy (pričom o tej postave nevieme absolútne nič) sa mi nezdalo ako najlepší nápad. Takmer vôbec som s ním nesúcitil a bolo mi jedno, čo sa s ním stane. Mohlo to byť spracované dajme tomu do Martinovho príbehu, kde by nás autor postupne lákal určitými krokmi k tomu, aby sme mali aspoň ako takú šancu bližšie spoznať dôvody páchateľových činov a bolo to viac emotívnejšie a napínavejšie. 3. Rozsah knihy sa mi zdal v niektorých prípadoch natiahnutý. Mnoho vecí by z knihy mohlo byť kľudne vyškrtnutých (ako som spomínal niekoľko násobné opisovanie Filipovho stavu), no niektoré by sa mohli viac rozvinúť. Na jednu stranu boli do príbehu zapojení aj policajní vyšetrovatelia, ktorých do diela autor vhodil síce v tú správnu dobu, no v podstate nič nevyriešili, nedoriešili a nemali žiadny súvis s vyšetrovaním. A toto som si všimol u viacerých postáv (doktor ktorý niečo zistil a už ho viac nebolo, či Riaditeľ vodárenskej spoločnosti, ktorý mohol dať na konci ako také stanovisko). 4. Atmosféra knihy bola spracovaná výborne, samotné mestečko Brezovany som si predstavoval ako mix viacerých miest na Slovensku (Niekedy v tomto mestečku vidím Nitru – stavenisko centra pri rieke, niekedy Nové Zámky – vlakovú stanicu). Približne do 3/4 ma kniha doslova pohltila, no potom ako keby stratila to svoje čaro – kým na začiatku sa všetko naťahovalo, na konci sa všetko veľmi rýchlo zhúklo do svojho konca. Ako keď sa človek na niečo veľmi teší, vytvára to a o nejaký čas ho to omrzí a potrebuje to narýchlo ukončiť lebo chce robiť niečo iné (ale len môj osobný pocit). Aj napriek jednotlivým bodom ktoré som vymenoval musím uznať, že ma kniha takmer vôbec nenudila, čítala sa jednoducho a tým pádom aj rýchlo. Knihu považujem za takú oddychovú jednohubku do daždivých dní, keď sa človek doma zatvorí, pripraví si čaj a popri padaní dažďových kvapiek si číta tento príbeh. Neočakávajte však drsný a napínavý kriminálny román (alebo ako ja, post-apo :D ) ktorý Vás vyplaší tak, že nezaspíte. Ako už spomínali recenzenti v recenziách nižšie, dej sa v podstate od začiatku dosť vlečie, neočakávajte žiadny extra zvrat ktorý Vám zamotá hlavu. Dej je predvídateľný (okrem vraha) a viac sa sústreďuje na opisovanie postáv a ich myšlienok. Nie je to ani Nesbo a ani King, ale neskutočne dobre sa mi to čítalo. Knižôčku a autorovo dielo Nebezpečná nákaza hodnotím 5*.

Pred začiatkom recenzie chcem upozorniť nových čitateľov, že toto vydanie od Argo z 2018 – obsahuje nie len román Ja, Legenda ale aj poviedky, ktoré Richard Matheson napísal, takže z celkových 324 strán je cca 170 román Ja, Legenda a zvyšné strany sú poviedky. Kniha bola už raz vypredaná a potešilo ma, keď som našiel nové vydanie románu Ja, Legenda. Aj keď som podľa filmu tušil o čom kniha bude, tak ma milo prekvapila tým, aké rozdiely (v podstate priepastné rozdiely) boli medzi knihou a filmom. Zatiaľ čo film pôsobí akčnejším dojmom, u knihy od Richarda Mathesona je to úplne naopak. Darmo by ste tu hľadali Willa Smitha (v knihe je hl. hrdina beloch, aj keď som si pri čítaní stále predstavoval práve jeho) a jeho akčné scénky sú tu v minimálnej podobe. Pre mňa bol celý román previazaný úplnou depresiou hlavného hrdinu, ktorý v podstate všetko stratil, aj chuť na život, no nedokázal si naň siahnuť. Taktiež samotná atmosféra knihy bola úplne depresívna – navyše sa v knihe takmer nič vážnejšie nedialo. Bola to len akási spoveď protagonistu Roberta Nevilla a jeho myšlienok. Keď sa už zdalo že príbeh naberie grády, tak ako keby si to autor rozmyslel a opäť sa vrátil do svojho sveta opantaného depresiou. Aj napriek pochmúrnemu a v podstate nudnému deju sa kniha čítala veľmi ľahko a rýchlo – to je zrejme čaro tých starších spisovateľov (podobne ako Malevil – Robert Merle) ktorí dokážu aj z myšlienok vnuknutých samotným hrdinom – vyťažiť maximum. Knihu som hltal avšak ostal som veľmi sklamaný. Očakával som, že sa kniha bude uberať podobným tempom ako film. Už som sa nádejal že to tak aj bude, keď hl. hrdina začal vyšetrovať (rovnako ako vo filme) samotný vírus ktorý z ľudí spravil upírov. Bol som približne v polovici KNIHY keď sa dej konečne rozbehol a zrazu – KONIEC !!! Román Ja, Legenda – skončil a ja som sa začítal do niečoho, čo mi nedávalo zmysel. Najprv som si myslel že to je iba vsuvka či spomienky Roberta Nevilla v dobe PRED pandémiou. No keď som začal čítať ďalšiu a ďalšiu časť, tak som už mal pocit že román skutočne skončil a ja čítam len nejaké poviedky. Tak som si to vyhľadal na internete a tak aj bolo. Bol som neskutočne nahnevaný na to, že som sa takto nechal nachytať a zrejme vydavateľstvo tam pridalo aj pár poviedok navyše (na jednu stranu OK, fajn, obsah navyše ale práve o to mi nešlo, aspoň to mohlo byť niekde spomenuté a mohol som sa na to pripraviť). Čo sa týka samotných poviedok – zo začiatku som mal úplnú nechuť ich čítať, bol som sklamaný. Nuž, dočítam to, pomyslel som si ale išlo to tak ťažko ako z chlpatej deky. Niektoré poviedky boli fajn, ale nič svetoborné, no pri niektorých ma doslova rozbolela hlava a chcel som knihu odhodiť niekde veľmi ďaleko. Nakoniec som sa donútil knihu aj s poviedkami dočítať do konca a aj keby som sa niekedy ku knihe vrátil, tak určite poviedky preskočím. Samotnému románu by som dal 5 hviezdičiek, avšak poviedkam dávam len priemerné 3, takže 4 za celkovú knihu.

Knihu s názvom Elon Musk od spisovateľa A.Vance som si kúpil úplne spontánne. Približne pred mesiacom a pol som na internete vzhliadol video vypúšťania družíc satelitov Starlink od spoločnosti SpaceX a dostal som chuť si prečítať niečo o človeku, ktorý je za toto všetko zodpovedný. Každý moderný človek sa už stretol s menom Elon Musk – aj ja, niekoľko desiatok krát som už o ňom počul, no okrem toho že je vlastníkom Tesly či SpaceX a spoluzakladateľom X.com alias Paypal, som o ňom nemal žiadne iné informácie. No a práve z veľkej zvedavosti sa o ňom niečo dozvedieť, som si kúpil túto vyše 350 stranovú knihu. Nechcem prezrádzať detaily z knihy, načrtnem len ako keby obsah knihy. Čitateľ sa môže tešiť na históriu Muskovcov ktorá bola už za čias Elonovho dedka veľmi bohatá. Následne sa dostane k jeho detstvu a prvým krokom k jeho podnikaniu. Prejde si prvými fázami Elonovho podnikania v spoločnostiach Zip2 a X.com alias Paypal. Následne sa dostane už do tých známejších fáz k spoločnostiam SpaceX, Tesla a v neposlednom rade SolarCity. Kniha však nie je iba o tom, ako to celé vnímal Musk – nenájdete tu žiadne dlhé rozhovory medzi Vanceom a Muskom. Kniha mi pripomínala životný príbeh Muska do ktorého mali možnosť pridať svoje znalosti a názory rôzne osoby ktoré mali priamy, či nepriamy vplyv na Muskov život ale hlavne na chod jeho spoločností. Či už to boli oddaní zamestnanci ktorí Muska sprevádzajú už viac ako desaťročie, vyhodení zamestnanci ktorí sa cítili byť ukrivdení či ľudia, ktorí síce do jeho firemných spoločností nijako nezapadali, ale mali významný vplyv na Muskov život (rodina, známi, priatelia). Musím uznať že autor spracoval Muskov príbeh brilantne, nikdy ma nenudila a dozvedel som sa mnoho zaujímavých informácií aj zo zákulisia jeho života či firemných spoločností. Niekedy sa mi však zdalo, že samotný Vance je tak trochu milovník Muska, pretože v knihe oponoval Muskovým oponentom. Dal im síce priestor sa vyjadriť, no sám sa po tomto vyjadrení v knihe snažil kritiku vyvrátiť (osobným názorom). Vance za dva roky ktoré pracoval na tejto knihe – si prešiel všetky zákutia problematiky, vyspovedal desiatky ba až stovky ľudí a musel prelistovať určite mnoho článkov, blogov, stránok, správ a mnoho ďalšieho, čo sa týkalo samotného Muska a jeho života. Ak nechcete vedieť môj názor na Muska po prečítaní tejto knihy, tak to nečítajte lebo sa tu chcem práve k tomu vyjadriť. Čo sa týka samotného Muska – pre mňa je to po prečítaní tejto knihy človek, ktorý má bujnú fantáziu a kým ostatní ľudia túto fantáziu v sebe potlačujú, on sa ju snaží zrealizovať. Mnohí ľudia snívajú o tom, ako objavovať nové svety – no všetko u nich ostane len vo fáze snenia. U Muska je to však iné – ide si za svojim cieľom stoj čo stoj, aj za cenu stratu najbližších a to ho možno niekedy radí k ľuďom bez citov a empatie. Je to veľký inovátor, o tom niet pochýb. Avšak bez iných ľudí – majstrov vo svojich odvetviach (inžinieri, technici a ďalšie svetové hlavičky) – by nemal šancu uspieť. Oni sú tí, ktorí na jeho – to mi nestačí, spravte to lepšie, lacnejšie – spravia z nemožného možné. Avšak oni by bez toho jeho dirigovania neprišli na to, aby sa to spravilo lepšie a lacnejšie. Takže On bez Nich by nebol nikto a Oni bez Neho by neboli tam kde sú. Je to človek ktorý dokázal a určite ešte dokáže veľa vecí – kniha bola dopísaná v roku 2015 a aj keď Musk niekedy dosť prestrelil s termínmi (kedy čo vyrobí, kedy čo odštartuje) tak veľa predpovedí Muska v tejto knihe, sa o 4-5 rokov stalo skutočnými (Starlink, Falcon Heavy, Model X, 3 či Y) a dotiahol ich do úspešného konca. Musk má život ešte pred sebou a pevne verím, že prispeje k ďalšiemu vývoju predovšetkým elektromobilov a raketovým technológiám ktoré nás niekedy dopravia na Mars.

Bohyňa pomsty – kniha, ktorá mi robila spoločnosť počas Vianočných sviatkov a nového roku. Opäť sa stretávame s našim obľúbeným inšpektorom Harrym, ktorý ako v predchádzajúcich knihách – rieši prípady svojským spôsobom. Tento krát však nerieši iba jeden ale rovno dva náročné prípady, pričom v jednom z nich je, ako to už vypadá, zainteresovaný viac ako by si myslel. Keď už si však nie len on, ale aj iní myslia, že sa všetko vyriešilo – opak sa stáva pravdou a prípady sa skomplikujú. Celá kniha má úžasnú atmosféru, cítiť z nej to pravé Nórske Oslo – hlavne môjho obľúbeného obdobia – prelom Jesene a Zimy. Počas celej knihy som si na mapke vyhľadával miesta, kde sa príbeh odohráva a konečne som našiel aj Harryho dom, či podnik Schroder do ktorého tak rád chodí. Počas tejto knihy sa k nemu pridáva nová, svojim spôsobom pôvabná kolegyňa Beate, ktorej minulosť je v jednom vyšetrovanom prípade celkom podstatná. Ovplyvní jej minulosť úsudok v prípade lúpeže a vraždy, alebo sa cez jej tragickú minulosť prenesie a pomôže Harrymu ako nezaujatá osoba? Keď do tohto prípadu autor ešte vloží aj veľmi zaujímavú kriminálnu postavu – Raskola, prípad sa ešte viac zamotáva, pretože práve od neho má Harry a Beate dostať informácie. No ako Raskol hovorí - Ak poviem, že všetci Cigáni klamú a ja som Cigán, nie je pravda, že všetci Cigáni klamú. Tak isto aj ďalšie postavy, ktoré sa v tejto knihe vyskytujú, majú svoje vnútorné pohnútky, akým spôsobom sa má nie len riešenie, ale aj celkový záver vyšetrovaní viesť a skončiť. Postavy sú do týchto prípadov tak komplikovane zapojené, že sa čitateľ musí ponoriť do svojich vlastných myšlienok, aby dokázal pochopiť jednotlivé súvislosti. Knihu hodnotím pozitívne, čítala sa veľmi ľahko, rýchlo (čomu vďačím aj prekladateľovi a editorke) a zaujímavo. Ďalší príbeh HH sa skončil a ja sa teším na ďalšiu knihu a jeho ďalšie dobrodružstvo.

Ďalšia kniha od Dana Browna, ktorá rieši záhady a tajomstvá tohto sveta. Opäť sa k nám pripojí sympatický Robert Langdon, symbológ a odborník na ikonografiu, ktorý bude čeliť nebezpečenstvám pri záchrane svojho dobrého kamaráta aj za cenu odhalenia tajomstva, strateného symbolu ktorý dokáže vytvoriť poriadok z chaosu. Po dočítaní tejto knihy som však mal ja v hlave opak – z poriadku chaos. Začiatok knihy nebol síce až tak zaujímavý, no takmer po niekoľkých stranách sme sa dostali do už rozbehnutého deja pri ktorom mi tuhla krv v žilách. Následný dej sa čítal pomerne rýchlo, dialógov tu síce bolo požehnane, no tie sa pomerne dobre a rýchlo čítali. Celkovo sa kniha čítala rýchlo, no malo to aj niekoľko, bohužiaľ, nie svetlých momentov. Brown sa v niektorých prípadoch nechal zrejme uniesť opismi – či už okolia, budov alebo rôznych umeleckých diel. V podstate by som sa nemal čudovať, lebo niečo takéto použil aj v predchádzajúcich dvoch knihách, no tento krát to bolo v niektorých prípadoch už priveľa a očami som len rýchlo prekmital aby som ten opis stratil konečne z dohľadu a vety sa opäť presunuli k tomu akčnejšiemu deju. Taktiež som v niektorých prípadoch očami preskakoval dialógy, resp. monológy postáv, pretože mi prišli zdĺhavé a veľmi nezáživné, dokonca sa mi zdalo ako keby sa na každých 100 stranách opakovali tie isté informácie. Hlavne medzi Langonom a Katherine a rozhovor, takmer ku konci medzi Langdonom a Petrom Solomonom – horší dialóg som snáď nikdy na konci žiadnej knihy nevidel. Prišlo mi to nepríjemné a vyčerpávajúce, pretože tieto informácie sme sa mohli dočítať snáď v celej knihe a ku konci sa Peter rozprával s Robertom ako s postihnutým. Posledných 40 strán som čítal úplne s donútením – len aby som ju dočítal. Navyše celkovo koniec tejto knihy nebol až taký úžasný a strhujúci (hlavne keď som sa dozvedel, čo ten stratený symbol znamená) ako pri predchádzajúcich knihách. Knihu som dočítal a v podstate viac nad ňou už nepremýšľal. Musím však podotknúť, že kniha nebola zlá. Ako vždy, Dan Brown dokázal zaujímavo a pútavo rozprávať nie len o slobodomurároch, ale aj o náboženstve, cirkvi a živote. Robert Langdon opäť nesklamal a v niektorých prípadoch som knihu ani nechcel odložiť (no musel som) a hovoril si – ešte kapitolu, potom ďalšiu, ďalšiu a ďalšiu. Knihu nakoniec hodnotím 4 hviezdičkami – nebolo to zlé, avšak nebolo to ani tak dobré ako predchádzajúce knihy.

Turnus - Druhé pokračovanie slávnej trilógie SILO od Hugh Howey. Knihu Silo, teda prvú knihu, som čítal už pred niekoľkými rokmi a k Turnusu som sa dostal v podstate dosť neskoro a aj keď kniha nepriamo súvisela s prvou, musel som si na niektoré časti z prvej knihy zaspomínať. Od knihy som toho očakával veľa, nakoľko sa jedná o svetový bestseller. No až také super to teda pre mňa nebolo. Prvá tretina knihy (prvá časť) ktorá nám predstavila samotný koncept síl – prečo sa silo postavilo, kto bol za to zodpovedný a čo viedlo k samotnému životu v Silách – ma bavila asi najviac z celej knihy. Postava Donalda v tejto časti mi vyhovovala a aj napriek tomu, že to nebolo post-apokalyptické, ma práve táto časť z celej knihy ohúrila najviac. Ďalšie dve časti knihy už bolo situované do samotného sila, resp. do viacerých síl, kde sme mali možnosť čítať a teda aj sledovať životy pre nás známych, či neznámych postáv z predchádzajúcej knihy. Táto kniha sa zaraďuje ako post-apokalyptická a miestami to tak aj vypadá, ale skôr ako nejaký ten post-apokalyptický príbeh je v nej opisovaný skôr ten sociálny – niečo ako v metro 2035, v ktorom sa už vlastne to nebezpečenstvo z príšer a povrchu pominulo ale rodilo sa to nové – v samotnom ľudskom vnútri. Kniha bola pre mňa moc obšírna. Veľa strán bolo nezáživných a autor dokázal opisovať úplne banality na niekoľkých stranách a práve kvôli tejto veci som knihu niekedy čítal z nechuťou. Niektoré časti však vo mne vyvolávali nostalgiu na tú prvú knihu či doslova emočnú vzburu (keď zomrela postava, ktorá si ma za pár strán dokázala veľmi získať). Hodnotím 3 a pol hviezdičkami, avšak keďže sa to tu nedá a kniha ma sklamala, tak dávam 3 hviezdičky.

Od prečítania prvej časti tejto trilógie ubehli dlhé 4 roky. Po 4 rokoch sa mi dostalo do rúk jej pokračovanie s názvom Apokalypsa Z - Temné dny. Keďže je to veľmi dlhý časový rozdiel, bál som sa, že z prvej knihy si toho veľa pamätať nebudem. Oceňujem preto autora, že nám na začiatok druhej časti zhrnul dej prvej knihy - takže som si celú prvú časť dokázal obnoviť za necelých 5 minút. V pokračovaní sa opätovne stretávame so starými známymi – Ukrajinským vojakom Viktorom Pritčenkom, mladou krásavicou Lucíou, sestrou Ceciliou, hlavným hrdinom "Právnikom" a jeho kocúrom Lúculom. Opäť ich čaká miesto bezpečia poriadna dávka akcie nie len medzi zombíkmi, ale aj medzi ľuďmi. Civilizácia je takmer zničená, ale ani to nebráni dvom samozvaným "vládam" na ostrovoch bojovať medzi sebou. Aj z toho dôvodu sa naši štyria a vlastne piati hrdinovia dostanú do dilemy - bol skutočne dobrý nápad letieť na posledné známe „záchranné“ miesto? Kniha nám ukazuje v podstate nie jeden hlavný príbeh, ale dva príbehy (Advokát + Pritčenko a Lucía + Cecilia) ktoré prebiehajú súčasne medzi sebou. Kým prvá dvojica sa spoločne s niekoľkými legionármi dostane do nezávideniahodnej situácie v Španielskom Madride, druhá dvojica nežnejších hrdiniek sa dostane do veľkých problémov na samotných Kanárskych ostrovov, kde sa situácia vymkne z pod kontroly – avšak nie kvôli Zombie, ale kvôli samotným ľuďom. Obe dvojice musia bojovať o svoj holý život stoj čo stoj a ani jeden z nich nevie, či sa ešte vôbec niekedy stretnú. Príbeh samotný je nabitý akciou, láskou ale aj zradou. Aj napriek tomu, že mi prvá kniha v niektorých veciach veľmi vadila (napr. nezničiteľný neoprénový oblek ktorý má aj v druhej knihe, alebo veľmi časté spomínanie samotného kocúra Lúcula), tak sa mi zdala atmosférou o moc lepšia - samotárska, hrôzostrašnejšia a bolo z nej cítiť tú Zombie tematiku. Druhá kniha už riešila okrem Zombie aj samotné spoločenské problémy, čo na jednu stranu nie je až také zlé (hlavne v súčasnosti to musí mať každá kniha), ale ubudlo z tej tajomnej atmosféry zániku sveta. Kniha sa však čítala veľmi dobre -svižne a preto ju hodnotím 4 hviezdičkami. Koniec knihy bol dosť mätúci a preto sa veľmi teším na tretie pokračovanie tejto výbornej trilógie. PS – som rád a ďakujem vydavateľstvu za preklad týchto úžasných kníh. Dúfam že tretia časť (má sa preložiť až 1.3.2021) sa preloží vzhľadom na koronavírus vo svete.

V poradí druhá kniha série s Harrym, ktorá sa tento krát odohrávala na východe a to konkrétne v Bangoku. Zo začiatku som si pomyslel - super, ďalšia kniha od Nesba zasadená do inej časti sveta. Ale postupom času mi Bangok začal poriadne vadiť a nedokázal som sa do tejto knihy tak hlboko vžiť, ako pri prvom diely - Netopierý muž. Dokonca aj k postavám ktoré sa v knihe nachádzali som si nevyvinul ( okrem Runy ) žiadny emočný vzťah a bolo mi vlastne jedno čo sa komu stane, kto umrie či kto prežije. Vlastne pár dní po prečítaní si nepamätám takmer ani jedno meno. Príbeh taktiež nebol z môjho pohľadu tak zaujímavý, ako pri jeho prvej knihe. Preto hodnotím túto knihu nižším počtom hviezdičiek 4.

Jo Nesbo – Harry Hole – Netopierý muž – trojica vynikajúcich spojení, o ktorých som si ani nemyslel, že ma môžu tak uchvátiť. Severská scifi je pre mňa v podstate úplne neznámo, nakoľko čítam prevažne post-apokalyptické romány, avšak tak dlho som o tomto autorovi a hlavne o tomto hlavnom hrdinovi čítal a počul, že som neodolal a rozhodol som sa zariskovať kúpou ICH prvotiny s názvom Netopierý muž. A vôbec ale vôbec túto kúpu neľutujem. Dej knihy sa odohráva v Austrálii, čo som pri severskej krimi nečakal – ako nováčik som si myslel, že nás ihneď autor hodí do Nórska či Švédska, ale ostal som prekvapený – milo prekvapený. Sem tam som si na google mapkách vyhľadával adresy, kde sa samotný príbeh odohrával a postupoval som tak, ako postupoval Harry Hole. Samotná pointa, príbeh či zápletka ma však až tak nezaujala – bolo to síce zaujímavé až do samotného konca, no samotný vrah ma na konci nezaujal – a v podstate ani jeho príbeh. Musím však podotknúť, že vec ktorá sa mi nadovšetko páčila na tejto knihe – boli postavy. Jednoznačne na prvom mieste Harry Hole, charizmatický a nie vždy slušný policajt so svojskou dávkou humoru. Aj napriek jeho negatívnym veciam som si ho veľmi obľúbil a keď sa kniha končila, tak som túžil po tom, aby som ho spoznal osobne... Ďalšou postavou, ktorú v knihe stretol Harry a ktorú som si veľmi obľúbil bol Andrew – jeho nový kolega, ktorého by si človek mohol predstavovať ako Mike Tysona. Človek s veľmi veľkým srdcom a zápalom pre svoju policajnú prácu. Obľúbenosť postáv by som ukončil u Birgitty (čítal som ju najprv Brigitta), červenovlasú dračicu, ktorá si ma svojou drzosťou ale i úprimnosťou získala dostatočne na to, aby som dúfal, že sa kniha nikdy neskončí. Jo Nesbo vdýchol týmto vymysleným postavám – reálny život. Pre mňa sa stala táto kniha odrazovým mostíkom pre ďalšie dobrodrúžstva Harryho a plánujem si postupne zakúpiť všetky knihy v ktorých Harry vystupuje.

Post-apokalyptický román s názvom Dedičstvo od Slovenského autora Petra Kalvu by som mohol zaradiť do kategórie Chválitebný. Začiatok knihy nás dokázal vtiahnuť okamžite do deja knihy a už ihneď na začiatku bolo jasné, že kniha bude aspoň v určitých častiach akčnejšia a šokujúcejšia viac než dosť. Po prečítaní niekoľkých strán prišla povedal by som - vsuvka - ktorá nám zhrnula fakty a udalosti, ktoré sa udiali PRED a PO ako išiel svet do záhuby. Človek bol po dočítaní tejto časti viac v obraze a dokázal sa vžiť do atmosféry krajiny v ktorej momentálne náš hlavný hrdina Martin – pôsobí ako vojak Republiky (veľmi mi to pripomína Fallout: New Vegas). Nasledujúci dej bol celkom svižný a rýchly avšak musím vytknúť jednu vec ktorá mi vadí na knihách ktoré píšu hlavne Slovenskí a Českí spisovateli Post-apo žánru, pričom si to neodpustil ani Peter - podrobný opis niektorých vecí, pričom autori Nás čitateľov mohli radšej nechať v nevedomosti a o nič by sme možno neprišli. Napríklad keď je v knihe rozhovor medzi Mníchom a Gabrielom (v Oáze), pričom mu Gabriel dopodrobna opisuje kde bol, kde nebol, čo videl, čo nevidel, kde sa váľal, kde kráčal, svetové strany, hore, dole – jednoducho si nemyslím že v takej situácií v akej sa nachádzali – by jeden druhému tak podrobne vysvetľoval danú situáciu, resp. kecal oničom. Ja osobne som sa v tom stratil už po 3 vetách (fantázia sa rozplynula) a tých viet ktoré Gabriel povedal Mníchovi bolo požehnane veľa – takmer na dve strany. Druhá vec ktorá mi – ani nie vadila, ale ktorú som si tak sám u seba pri čítaní všimol bola tá, že kniha nabrala tak rýchly spád, až som ostal v tom že miesto knihy čítam vlastne len poviedku. Hrdina išiel z bodu A do bodu B, sem tam sa niečo stalo ale k ničomu úplne vážnemu nedošlo, vrátil sa do bodu A a kniha už takmer skončila. Autor vytvoril začiatok, vytvoril koniec a už len bolo treba vymyslieť niečo, čo dá medzi tieto dve časti aby nebol na pár stranách koniec. Viem že to je trilógia a kniha nemala až tak veľký formát a veľký počet strán, ale možno to tomu chýbalo – väčší formát, väčší rozsah a rozvinúť samotný dej. Nechcem porovnávať autora napr. s Justinom Croninom a jeho trilógiou Priechod, ale Croninova jedna kniha dokázala pojať také množstvo informácií, aké možno pojme celková trilógia Petra Kalvu. Posledná minimalistická negatívna vec - počas celej knihy som nenatrafil takmer na žiadnu gramatickú alebo štylistickú chybu, ale ku koncu sa to začalo množiť (ako keby mal korektor, autor či kto slabú chvíľku) napr. na str. 164 – Gabriel si Povzdychol si ľútostivo, pošúchal si oči... Alebo str. 166 – Som zalomil som pod. Ale nie je to samozrejme nejaká extra vada (nie som grammar nazi), len mi to prišlo ako keby ku koncu knihy niekto poľavil. Kniha samotná je ale super ako som už písal na začiatku a tých posledných niekoľko strán – to ma veru tak šokovalo, že som dokázal prehltnúť takmer všetky tie vady, ktoré ma tak iritovali a ktoré som sem vypísal. Knihu som prečítal tesne pred spaním a ešte 2 hodiny som rozmýšľal nad tým, čo sa tam všetko odohralo. Myslím si, že taký krok je v trilógií celkom risk, ktorý však mňa potešil. Kniha mi v niektorých veciach (popis krajiny či niekedy správanie ľudí) pripomínala knihu od Kotletu (Spad) alebo od Sládka – Nabídka, která se neodmíta. Postavy mi však prišli nezáživné a príliš som si ich veru neobľúbil (možno tým, že ich tam bolo niekoľko a človek aj napriek „vsuvke“ nedokázal týchto ľudí bližšie spoznať – nedokázali otvoriť dvierka do môjho srdca). Koncom recenzie chcem ešte dodať, že som pred niekoľkými rokmi čítal post-apo román Ticho od Slovenského spisovateľa - Milana Rúfusa a tá kniha sa mi zdala viac reálnejšia, uveriteľnejšia a viac zapamätateľnejšia ako Dedičstvo od Petra Kalvu. Musím však podotknúť, že to je len prvá časť trilógie. Pár vecí mi sadlo, pár vecí mi nesadlo a preto sa teším na ďalšie pokračovanie, ktoré si určite kúpim a prečítam veľmi rád – pretože post-apo žáner mám rád a treba podporovať nádejných spisovateľov tohto skvelého žánru.

Dmitry Glukhovsky sa tento krát pustil do úplne iného príbehu ako v predchádzajúcich knihách. V knihe text je hlavnou postavou chalan a v podstate už muž menom Iľja ktorý sa po 7 rokoch vracia spoza múrov väznice, kde ho držali za niečo čo nespravil. Ukrivdený ale zato potúžený radosťou vidieť znovu svojich najbližších sa vracia späť do civilizácie kde ho však prekvapí správa ktorú nečakal. Milovaná matka mu zomrela a jeho priateľka a kamaráti sa mu otočili chrbtom. Následne potúžený alkoholom a hnevom na okolitý svet spraví tú najhoršiu vec, ktorá však jemu príde ako tá najlepšia - zabiť človeka, ktorý toto všetko spôsobil - policajta, ktorý ho dostal do väzenia. A tu sa to v podstate celé začína - pomáha si mobilom mŕtveho policajta a rozbieha sa dvojitá cesta jeho života. A miesto svojho života začína žiť život Piotra. Celou knihou si môžeme všímať dilemu, ktorej čelí hlavná postava - má na všetko zabudnúť a začať nový život? Ale ako keď nemá nikoho a ani nič. Alebo spôsobiť všetkým naokolo takú bolesť, akú zažil v posledných 7 rokoch on sám? V príbehu sa Iľja sám stráca a pokladá si mnoho otázok, ktoré musí vyriešiť čo najskôr, no on sám sa zamotá do takého mlynského kola z ktorého niet úniku. Mobil cudzieho človeka mu dal silu a moc o akej ani nesníval a prostredníctvom ktorej môže ovplyvňovať životy cudzích ľudí - ale aj ten svoj. Či už je to láska k žene, ktorú hlavná postava pozná len z písomnej konverzácie a fotiek, dilema rodinných vzťahov nebohého policajta až po rôzne nelegálne obchody - to všetko zamieša karty v novom živote Iľju. Dmitry dokáže veľmi ale veľmi dobre opisovať veci, ktoré do príbehu nemusí dať, avšak ich vsuvka sa v knihe nestratí. Dokáže pekne opísať atmosféru mesta akým je Moskva ( od denného po nočný ruch ) ale aj vzťahy, ktoré panujú na miestach, akými je polícia či zdravotníctvo. Ak však čakáte od príbehu niečo svetoborné, tak toho sa nedočkáte. Ide v podstate o jednoduchý príbeh, ktorý má jednoduchú líniu, jednoduchý dej avšak poriadne Vám zahrá na city.

Chernobyľ - smutná pripomienka tohto sveta ktorá nám ukazuje, že ešte veľa vecí nemáme tak úplne pod kontrolou a ani mať nebudeme. Kniha popisuje túto katastrofu od jej zárodkov až po jej úplný koniec s následkami - a to aj globálnymi. Autor tejto knihy čerpal z mnohých a mnohých zdrojov a až na pár - neobjektívnych (vlastných) - úvah či viet, považujem túto knihu za skvost týkajúci sa témy Chernobyľ. Čo sa týka samotnej katastrofy - veľa ľudí výbuch reaktora aj v súčasnosti považuje za to, ako obhajovať západ a kritizovať východ - ako keby to ZSSR a vtedajší zväz spravil úmyselne. Z knihy je však očividné, že táto katastrofa vznikla z NEVEDOMOSTI kompetentných a hlavne zo STRACHU kompetentných, ktorí síce chceli, ale nedokázali vyjsť s pravdou na povrch. Veľa ľudí po výbuchu naletelo tým, ktorí kritizovali ZSSR a hlavne atómovú energiu - veľa ľudí naletelo tzv. ekonacionalistom - ktorí išli proti režimu a využívali k tomu antiatómovú politiku, pričom keď došlo k činom, tak nie lenže atómové elektrárne nechali fungovať ďalej, oni otočili a bojovali za to, aby sa atómová energia stala číslom jedna. Navyše tí, ktorí sa dostali k moci po chernobyle, boli zaslepení nenávisťou a obviňovali každého, kto im nesedel - čiže žiadny rozdiel medzi ľuďmi ktorí vládli pred a po. A takto to je aj v dnešnej politike - keď jeden kritizuje druhého, ale akonáhle sa dostane k moci, tak robí to isté - len za väčšie peniažky. Chernobyľ sa dostal po X rokoch do popredia naprv knihou od Svetlani Alexijevič, potom seriálom a napokon touto knihou. To čo sa mi nepáči, že chernobyl opäť využívajú mnohí politici k tomu, aby sa mohli dostať ku korytu (do politiky) a že ľudia ktorí sledovali seriál Chernobyl sa hrajú na odborníkov, pričom väčšina z nich si myslí, že reaktor je tá veža z ktorej sa dymí. A práve preto je v súčasnosti populárne kritizovať veci, do ktorých človek nevidí - len si myslí, že vidí. Ešte raz - kniha je výborne spracované a sú v nej mnohé fakty a svedectvá - ako z pohľadu vtedajších vládcov či kompetentných, tak aj tých, ktorí sa zaslúžili o to, aby sa táto katastrofa nestala ešte väčšou katastrofou.

Kniha Black-out od Rakúskeho spisovateľa Marca Elsberga opisuje katastrofu, počas ktorej príde o život mnoho ľudí. Opisuje v nej udalosti, ktoré sú veľmi reálne pri dlhodobom výpadku elektriny. Začiatok knihy bol zaujímavý a čítal sa dobre. Po niekoľkých desiatok stránkach ma však kniha prestala doslova zaujímať, pretože príbeh spomalil a autor zbytočne veľa rozvádzal veci, ktoré boli buď veľmi nereálne, alebo úplne zbytočné. Uvediem len dva príklady - v knihe je niekoľko krát popísané, ako majú chlapi trojdňové strnisko. Autor z toho spravil globálny problém, ešte závažnejší ako samotný výpadok elektriny. Alebo ľudia po troch dňoch už nemali čo jesť. Nemyslím si, žeby väčšina ľudí nemala po 3-4 dňoch od výpadku čo jesť - väčšina má určité zásoby, dokonca aj vo veľkomestách - ak teda nežije 99% ľudí len na fastfoodoch. Keď som sa knihu opäť rozhodol čítať ďalej, dej sa chvalabohu rozbehol a nabral na otáčkach. Riešili sa otázky - Kto to spôsobil? Prečo to spôsobil? Aké budú následky a ako sa to dá opraviť? Pár otázok, ktoré sú základom príbehu tejto knihy a predsa sa o nich dá napísať pár stoviek stránok. Postavy v knihe neboli najhoršie, ale nedokázal som si k nim vytvoriť nejaké puto. Prišli mi nezaujímavé (možno Manzano trochu áno) a bolo mi jedno, čo sa s nimi do konca knihy stane. Knihu som však dočítal s nadšením - približne od polovice knihy som zistil, že ma tá kniha vážne baví. Koniec knihy bol zaujímavý a do úplného konca aj pútavý. Ešte pár hodín po dočítaní knihy som rozmýšľal nad tým - čo keby sa to vážne stalo. Čo by som robil JA? A čo by sme vlastne robili MY všetci? Autorovi musím uznať, že dokázal podrobne popísať problémy, ktoré vzniknú pri dlhodobom výpadku elektriny a veľká česť k tomu, že dokázal pochopiť jednotlivé pojmy a systémy - či už v IT alebo samotný energetický koncen. Taktiež aj čo sa týka samotnej politiky - výborne spracovaná táto téma - keď bez dôkazov chce EÚ a NATO vyvolať vojnu a obviňuje krajiny ktoré jednoducho nemá rado. Taktiež možno PLUS alebo MÍNUS (ako sa to vezme) že v knihe bolo spomenuté ako Česko, tak aj naše Slovensko. Síce vo väčšina v negatívnom zmysle, ale predsa - možno si za to môžeme sami. Knihu hodnotím 4 hviezdičkami - znižujem hviezdičku kvôli zbytočnej dĺžke, ktorú kniha má, pretože sa z tejto knihy dalo odstrániť niekoľko desiatok stránok.

Som asi jediný, koho prvá kniha od Kinga bola práve tá O písaní. A začal som ju čítať hlavne kvôli tomu, že sám chcem niečo napísať, no po prvej poviedke ( ktorá bola hlboko skritizovaná, avšak nie zatratená ) ma to tak trochu odradilo od ďalšieho písania a preto som chcel zistiť, čo tento Pán spisovateľ o písaní vie a nabudiť sa. Zhodou okolností som ju začal čítať na E-čítačke, pričom práve počas toho čítania som si uvedomil, že keď Stephen písal túto knihu, tak E-čítačka bola ešte vynálezom budúcnosti. Samotný začiatok ( prvá tretina ) knihy bol famózny - vlastne taký dokonalý životopis, ktorý by mohol každý z nás napísať - zábavný a zaujímavý, pri ktorom som sa niekoľko krát prichytil, ako sa nahlas smejem pred cudzími ľuďmi - napr. v práci. Či už spomienka na jeho začiatky v písaní a posielaní poviedok ako študent školy, spomienka na doktora a bolesti, ktoré musel prežívať až po ďalšie šibalstvá a výmysly, ktoré Stephen prežil. Samotný jeho život v tomto smere však nebol jednoduchý a ak si niekto myslí, že to mal v živote Stephen ľahké a cestu vybudovanú už dopredu, tak sa teda riadne mýlil ( vlastne som sa mýlil aj ja ). Také jadro knihy sa už zaoberalo samotným písaním a o tom, ako to vníma samotný Stephen. Čo je podľa neho to dobré, čo sa má do písania zahrnúť a potom to zlé, čo sa do písania nemá alebo nemôže zahrnúť, ak teda nechcete skôr skončiť ako začať. Aj keď on sám napísal o tom, že niekedy sa tým zlým veciam ani on neubráni a v jeho knihách sa taktiež nachádzajú veci, ktoré sám kritizuje. Stephen ďalej vysvetľuje, ako sa zachovať, keď je všetko napísané tak ako má a samotný výtvor sa pýta na svetlo - medzi ľudí. Toto jadro bolo miestami poučné, miestami zábavné ale aj miestami nudné. Čakal som o tom, ako písať lepšie - kvalitnejšie - viac vecí. Nehovorím že nenapísal dosť, ale väčšinu vecí si opakoval on sám a väčšina vecí bola správna iba tá, ktoré on sám považoval za správne. Preto toto jadro bolo také trošku nemastné neslané. Koniec knihy - samotný koniec knihy bol viac smutný ako zábavný. Pojednával o jednej veľkej udalosti, ktorá postihla samotného Stephena a tou bola nehoda, ktorú zažil na vlastnej koži a ktorá ho takmer stála život. A aj počas tejto knihy, resp. polovica tejto knihy bola písaná vtedy, keď trpel bolesťami ( cca 3 týždne po nehode po prvý krát dokázal niečo napísať ) nestrácal svoj humor a samozrejme chuť do písania. Celkovo knihu hodnotím pozitívne, ale nedajte sa oklamať - kniha bola vydaná v roku 2000, čiže sa v nej dočítate len tie veci, ktoré sa stali pred rokom 2000. Už vtedy napísal pár skvelých kníh, no svoju spisovateľskú kariéru len "rozbiehal" . A ďalšia vec - mal som českú verziu, ktorá bola plná ale fakticky plná rôznych chýb čo poriadne kazilo dojem tejto knihy. Stephen však bol, je a bude vždy Pánom spisovateľom, ktorého knihy patria medzi najlepšie, ktoré kedy vyšli. Prešiel si ako zlým, tak aj dobrým obdobím, no nikdy to nevzdával ( resp. nevzdal ) a jeho fanúšikovia dúfajú, že ešte pár ďalších kníh napíše.

Keď som prvý krát videl anotáciu na túto knihu, pomyslel som si že to bude na štýl knihy Prežiť od Alex Morel. Pád lietadla, preživší a nejaký ten akčný dej - a to nie je moja šálka kávy - preto som si ju kúpil len preto, lebo bola zľavnená. Chcel som si ju prečítať ešte v lete, keď som mal letieť lietadlom do Tuniska - trochu adrenalínového čítania v lietadle ( podľa obrázku ). No našťastie som túto knihu nechal odloženú doma a tu sú vlastne moje dojmy. Celá kniha má v podstate dve hlavné postavy - Nick Stone a Harper Laneová - okolo ktorých sa točí celý dej. Ostatné postavy, ktoré sú vymenované v anotácii síce hrajú veľkú rolu v knihe, avšak autor nerozpráva o nich v prvej osobe ( čiže ak niekto čakal, že bude čítať príbeh 5 ľudí, mýli sa. Prečítate si len pocity a rozhodnutia dvoch osôb ). Počiatok knihy bol v podstate dobre spracovaný a to, čo som očakával, som aj dostal - havária lietadla a nasledovné zachraňovanie ľudských životov a materiálu. Toto sa odohráva približne 1/4 knihy - ktorá bola pre mňa pekne spracovaná a hodnotím ju plným počtom. Následne kniha prechádza do úplne inej "dimenzie" nakoľko sa dej točí zo survival akcie na sci-fi príbeh. Ďalšie 2/4 knihy sú poňaté ako Sci-fi príbeh, cestovanie časom - ktoré na jednu stranu boli zaujímavé, avšak viac ako dávku akcie, si v tejto časti užijete rôzne teórie o tom, čo sa stalo, čo sa mohlo stať, čo sa nestalo a podobne. Mne pripadalo cca 150 strán úplne rovnakých - ako keby som na každej 5 strane čítal to isté - raz v podaní Nicka a raz v podaní Harper. Určite sa táto časť knihy dala napísať na menší rozsah strán - dej sa rozbiehal veľmi veľmi pomaly. Viac ako samotný príbeh sa tam vyskytovali konverzácie a myšlienky jednotlivých postáv. Posledná štvrtina knihy bola už len doplnkom ku knihe, pričom od cca 220 strane som ako tak tušil, čo budem čítať v poslednej časti knihy. Kniha, až na začiatok, nemala nejaký výrazný akčný dej - myšlienku mala síce peknú - ale až tak extra neohúrila. Knihu hodnotím na 3,5 hviezdičky, avšak to zaokrúhľujem smerom nahor, čiže celkovo tomu dávam 4* so sklopenými ušami.

Nuž a je to tu. Píšem recenziu na posledný diel tejto úžasnej trilógie od Justina Cronina. Najprv teda zhodnotím poslednú tretiu knihu s názvom Mesto Zrkadiel. To, čo ma ihneď potešilo ( na začiatku ) bolo krátke zhrnutie druhej knihy, na ktorú nadväzuje posledná časť, nakoľko som Dvanástku čítal pol roka predtým a nie všetko som si pamätal. Týmto si ma autor knihy získal už po druhý krát a veľmi pekne mu ďakujem. Ale vrátim sa späť ku knihe. Začiatok bol takým priemerným počinom, ktorý neohúri avšak ani nesklame, nakoľko sa príbeh posúva ďalej v životoch našich hlavných hrdinov. Cestičky jednotlivých postáv sa rozdelili, len niekoľko ich ostalo spolu. A to, prečo sa rozdelili sa dočítame počas pútavého pokračovania až približne po stranu 114 - kde svoj príbeh vyrozpráva tá najzápornejšia ( a možno ani nie ) postava z tejto trilógie. A kto iný by ním bol, ako úplne prvý "výr" s menom Timothy Fanning alias Nula? Približne od tejto strany Vám autor vyrozpráva príbeh tejto postavy, ktorý ja osobne hodnotím za úplnú TOPku tejto knihy ( ba dokonca tejto trilógie, podobne ako úplne prvé putovanie Wolgasta s Amy ), pretože popis Vám teda poriadne zamieša citmi. Ak ste doteraz odsudzovali tohto človeka a to, čo sa všetko stalo - tu možno zmeníte svoj názor. Ja osobne som ho zmenil a táto pasáž približne po stranu 204 ma dojala so všetkého najviac. Úžasne spracovaná časť, nad ktorou som rozmýšľal ešte dlho po tom, ako som ju prečítal. A keď od tejto strany pokračovala kniha vo svojom pôvodnom príbehu, ostal som smutný. Nie preto, žeby samotný hlavný dej bol zlý - to nie - ale Fanning mi prirástol k srdcu. Až moc. Následne však pokračuje náš pôvodný hlavný dej, ktorý však nie je až tak akčný, ako pôvodné diely, ale má to svoje čaro. Človeka čaká poriadne prekvapenie v podobe veľkej VECI a sem tam aj pár smutných vecí ( ale tých je v celej trilógie nadmieru veľa ). A hlavne nám autor podsúva k záveru úplnú bodku tohto príbehu - či smutnú, či veselú - to každý posúdi sám. Ja mám však z tejto knihy a jednotlivých týchto častí skôr zmiešané pocity - celkovo mi táto kniha pôsobí Nostalgicky a človek ani nechce, aby táto kniha skončila. Aby nezomrel ani jeden kladný či záporný hrdina. Určite nie po dočítaní polovici knihy. A teda aby som nezabudol - ten úplne úplný koniec sa mi vcelku páčil a hodnotím ho kladne. Čo sa týka samotnej trilógie - musím ju ohodnotiť plnými 5 hviezdičkami. Aj napriek tomu, že išlo o knihy hrubé cez 500 strán - vždy mali čo ponúknuť. Vynikajúci príbeh, vynikajúce prostredie a výborne spracovanie postáv. Človek pri čítaní dokázal byť šťastný a usmievať sa, ale aj byť smutný a vyroniť nejakú tú slzu. A aj teraz, keď som dočítal poslednú vetu a uvedomil si, že je koniec tejto úžasnej cesty, som šťastný a zároveň smutný. Šťastný z toho, že som ju mohol čítať a že bola tak skvelá. A smutný z toho, že už ďalej tento príbeh nebude pokračovať. Už neviem čo viac k tomuto napísať, len to že mi budete chýbať - Peter Jaxon, Alicia Donadiová, Amy odnikiaľ, Anthony Carter, Hollis Wilson, Lucius Greer, Sara Wilsonova, Michael Fisher, Caleb Jaxon, Pim Jaxonová a ďalší a ďalší. A aby som nezabudol, bude mi chýbať aj Timothy Fanning a jeho oprávnený žiaľ a nenávisť. Som rád, že som Vás všetkých mohol spoznať.

Túto knihu som mal v hľadáčiku už dlho, ale len preto, lebo som videl film a chcel som túto knihu s ním porovnať. A musím povedať, že film bol pre mňa zaujímavejší. Akoby som teda začal - príbeh Marka bol podľa mňa no, suchý. Samozrejme, autor musel mať naštudované poriadne množstvá informácií a to bolo v knihe cítiť. Rôzne pojmy, termíny a hlavne rôzne možnosti, ako prežiť v nehostinnom prostredí. Ale samotný príbeh Marka bol ako som písal taký - suchý, lineárny a nudný. O niečo viac ma skôr zaujal príbeh z druhej strany, teda príbeh zo Zeme. Bolo to zaujímavejšie a jednotlivé konverzácie boli oveľa záživnejšie, ako opisovanie toho, čo Mark momentálne robí. Očakával som od tejto knihy niečo viac, bohužiaľ ma sklamala. Možno tak posledných 30 strán bolo o niečo schopnejších, ale celkovo to hodnotím na 3 hviezdičky.

Opäť je tu kniha z hernej predlohy sveta Mass effect. Tento krát nie len v "novom" vesmíre ale i s novými postavami a novým príbehom. A myslím si, že sa táto kniha vskutku vydarila. Nový príbeh s novými postavami tak trochu oživil toto univerzum a ukázal čitateľovi aj niečo iné ako príbeh Sandersovej a Andersona. Tento krát to bol príbeh predovšetkým o Sloane Kellyovej. Avšak nie len ona bola hlavnou postavou - tých bolo o niečo viac čo nebolo na škodu, pretože si človek dokázal obľúbiť ( či znenávidieť ) za tak krátky čas aj viac postáv. Čo sa týka samotného príbehu - ten sa moc nelíšil od predchádzajúcich kníh. Ak niekto čaká vesmírne zrážky medzi jednotlivými rasami, tak túto knihu ani čítať nemusí. Opäť ide o príbeh skôr jednotlivých postáv ( tzv. žabomyšacie vojny ) ako o príbehy rás čo ma v podstate dosť mrzí. Čakal som, že v knihe natrafím na nejaký väčší konflikt ale nedočkal som sa. V podstate som to čakaj aj u predchádzajúcich kníh, ale zrejme žiadny autor sa do tak veľkého diela nechcel pustiť. Aj napriek tomu však knihu hodnotím pozitívne, pretože fanúšik tejto hernej série si jednoducho túto knihu musí prečítať tak či tak.

David Grann zhrnul vo svojej knihe nie len Fawcettovu cestu do Strateného mesta Z. On zhrnul jeho celoživotné dielo ktoré pre našu spoločnosť tento bádateľ dosiahol. Od jeho počiatku až po jeho koniec vynikajúco spracoval jeho bibliografiu a jednotlivé cesty do Amazónie. Ako bonus sa v tejto knihe nachádzajú aj opisy ďalších výprav a ďalších osôb, ktoré mali na Fawcetta výrazný vplyv ( alebo on na nich ). Čo sa mi však ďalej páči na tejto knihe je to, že samotný autor sa vydal po stopách Fawcetta a strateného mesta Z až do srdca Amazónskeho pralesa. Autor dokázal nie len zhrnúť to, čo bolo napísané v rôznych knihách či denníkoch - ale to v podstate aj prežiť. Síce nie taký nebojácny a odvážny ako bol Fawcett, ale svojim presvedčením a chuťou priblížil ďalšie možnosti, ktoré môžu zodpovedať otázku - Čo sa stalo s Fawcettom a či Stratené mesto Z existuje alebo teda existovalo. Pre mňa bola kniha veľmi príjemným spestrením niekoľkých dní a aj napriek tomu, že som videl najprv film a až potom čítal knihu - ma práve ona oboznámila s mnohými novými informáciami ohľadom Fawcettovho života a Amazónskom pralese. Priblížila mi život jednotlivých kmeňov či neskutočne nehostinné prostredie pre nás ľudí, ktorí sme zvyknutí na luxus v podobe strechy nad hlavou či iných vymoženostiach. Hodnotím 5 hviezdičkami :)

Po prvej knihe, ktorá skončila veľkolepo, som očakával ešte veľkolepejšie pokračovanie. Páčilo sa mi prvé a počiatočné autorové zhrnutie prvej knihy. Prekvapilo ma to, no o to viac potešilo, nakoľko som druhú knihu začal čítať po 2 ďalších knihách, čiže nie všetky momenty a postavy som si dokonale pamätal a toto mi ten príbeh prvej knihy pripomenulo... Po tomto zhrnutí prišiel začiatok knihy - v podstate je kniha rozdelená na nejaké 3 obdobia. 1. obdobie - Z počiatku som bol mimo obraz, nakoľko sa dej presunul na začiatok všetkého a musel som sa vcítiť do nových postáv a do nového prostredia. Príbeh a postavy ma však ohúrili a kládol som si takú otázku - čítam pokračovanie alebo úplne nový príbeh ? Však toto je úplne nová kniha ( nové postavy, nový dej, nové prostredie, nový príbeh ). Ale až postupom času som zisťoval tú postupnosť, ktorá súvisela s prvou knihou a zároveň vysvetľovala nasledujúce časti knihy. 2. obdobie - zase sa posunul čas o niekoľko desiatok rokov - nové postavy, noví hlavní hrdinovia a mnoho ďalšieho nového. Zase som si musel zapamätať nové mená, nové príbehy. No postupom času som sa do nej začítal a zistil som, že niektoré mená, priezviská sa už vyskytovali v prvej knihe a toto obdobie v podstate nadväzovalo na to, čo sa niektorým hrdinom stalo predtým, ako vstúpili do expedičného prápora. Prečo do nich vstúpili, čo všetko sa stalo a čo všetko si museli vytrpieť, aby boli odhodlaní položiť svoj život za to, aby čo i len jeden z "dvanástich" bol mŕtvy. 3. Obdobie - toto obdobie už popisovalo životy našich starých známych hrdinov - Amy, Peter, Alicia, Hollis, Michael, Sara a ďalší. Už neputovali spolu, osud ( a zubatí kamaráti ) ich rozdelil. Avšak čo osud chcel či nechcel, ich životy sa znovu spojili a v tejto časti knihy museli vykonať veľmi ťažké rozhodnutia. Táto časť knihy je v podstate rozdelená na jednotlivé príbehy, ktoré sa neskôr spájajú do jedného veľkého a ten zase do celkom slušného konca knihy. Záver knihy - podľa mňa spracované dobre, aj keď som čakal trochu iný koniec - nejako sa mi ten koniec zdal unáhlený, ako keby väčšina knihy chcela len priblížiť osobný život jednotlivých postáv, čo sa stalo predtým. No na celkové ukončenie tejto knihy to pokladám za tak trochu slabú stránku. Kniha však ponúka to, čo čitateľ chce - dávku akcie, romantiky, mysterióznej atmosféry, krvilačných beštíí a v neposlednom rade - odhodlania a priateľstva na život a na smrť. Ďakujem Justinovi, že som mohol čítať zatiaľ dve knihy z tejto trilógie a určite si zakúpim aj poslednú časť.

Nuž, posledný deň pôvodného Mass Effectu. Vo všetkých knihách sa nachádzajú takmer tí istí hlavní predstavitelia, čo je síce na jednu stranu fajn a človek si na nich zvykne ( hlavne na Andersona a Kahlee nakoľko aspoň Anderson mal v hre dosť výraznú rolu ) ale na stranu druhú by človek prijal aj niečo nové. Ono sa v podstate všetky knihy ( okrem prvej ) odohrávali okolo ich dvoch + Nicka, Gillian a Mitru. A aj keď hra bola skôr o tom, ako bojovať proti smrťákom, tak tu je tá hrozba cítiť len okrajovo, pretože hlavná hrozba bol buď Saren ( 1. diel ) alebo Cerberus v ostatných dielach. A ostal som trochu sklamaný, nakoľko som očakával aspoň začiatok boja zo smrtiakmi, prípadne nejaká zmienka ohľadom Sheparda ( aj to iba prvý diel alebo druhý myslím ), bohužiaľ som sa toho nedočkal. Tento 4 diel sa čítal v podstate výborne, tak ako aj pôvodné diely, ale človek zistil, že čítal skoro o ničom - iba nejaký slabý, plytký príbeh točiaci sa okolo pubertiakov. Ale nakoľko mám rád túto sériu a chcem ju ohodnotiť celú, tak tomuto dávam 5 hviezdičiek.... + ako darček už mám prichystanú na poličke ME : Andromeda, ktorá je síce úplne iná, ale dúfam a pevne verím, že bude o niečo viac akčnejšia.

Už pred vyše 2 rokmi som si chcel do zbierky post-apo románov pridať aj túto knihu. Tento rok sa mi to našťastie podarilo a tak som sa pustil do čítania, tejto vyše 250 stranovej knihy, ktorá je rozdelená na nerovnomerné 3 časti. 1. časť - Začiatok knihy ma ihneď vtiahol do akčnejšieho deja. Kto by čakal na začiatku tejto knihy nejaký nudný opis, tak by sa mýlil. Od úvodu nás v podstate autorka hodila do krutého sveta. Do sveta, kde žije už len hŕstka preživších, ktorí sa neštítia ničoho - dokonca ani zabíjať, či okrádať nevinných ľudí. Autorka mala zrejme celý tento začiatok pekne pripravený a v podstate mi pripomínal román od "Megan Crew - životy, ktoré sme stratili". Hlavná hrdinka s priateľmi putovala a putovala a putovala, až našla to, čo hľadala a ( našťastie ? ) to nebol úplný koniec knihy. Dokonca počas čítania prvej časti mi neprekážala ani povaha hlavnej hrdinky, ktorá bola v podstate dosť rozporuplná. 2. časť - Naši hrdinovia už mali veľkú časť cesty za sebou, teraz však miesto prežitia, hľadali niečo iné - niečo v ľudskom svete veľmi dôležité - slobodu. Nuž táto časť, ktorá bola taktiež rozsiahla, mi pripadala veľmi nudná. Na každej druhej strane v podstate ten istý scenár ( práca, obed ( pohľady na svojho milého ), práca, oddych ). Jednoducho v tejto časti je na cca 30-50 stranách rozpísaný takmer každodenný STEREOTYP našej hlavnej hrdinky. Áno, možno dievčatá ohúri táto kniha myšlienkami, ktoré sú v jej veku dosť naivné, ale predsa - aby som dookola čítal o tom istom a na každej piatej strane videl, že hlavná hrdinka si protirečí viac ako náš premiér Fico ?! To teda nie - v tejto časti som knihu odložil tak na 3 týždne a všeobecne som stratil chuť do čítania nie len tejto knihy, ale všetkých kníh. Nakoniec som sa po 3 týždňovej pauze prinútil túto knihu dočítať, nakoľko mi už nechýbalo veľa strán. Spravil som nakoniec dobre, pretože koniec 2. časti dostal konečne a znovu tie akčnejšie grády, ktoré tejto časti chýbali. No aj napriek všetkému si myslím, že táto akčná časť bola nejako nedotiahnutá - bola nemastná, neslaná a veľmi jednoducho podaná ( možno premyslená a napísaná za deň ). Človek polovicu knihy číta o nejakej ryšavke a o tom, ako ju chce veľmi hlavná hrdinka spoznať a nakoniec ju v jednej vete na konci zabijú ?! Alebo človek číta o jej bývalom, ktorý ju v podstate podrazí a hrá celkom významnú rolu nie len v prvej časti, ale aj v druhej a ku koncu som nevidel, žeby bol niekde spomenutý ? Prežil, neprežil? Pomstila sa mu, stretla ho ? Pretože podľa knihy to vypadá, že sa vyparil ako voda na púšti ( alebo som bol slepý, prípadne preskočil nejakú stranu ale od uväznenia hl. hrdinky som jeho meno neprečítal ani raz ). 3. časť - táto časť je kratučká a v podstate len taký úplný záver, ale človek už dopredu vedel, čo sa stane. To by mi ani neprekážalo, skončilo sa to fajn, dokonca aj ten názov časti bol v podstate taký chyták ( aspoň mne to prišlo ako chyták, ktorý má ľudí presvedčiť o opaku toho, čo sa stane ), ale osobne by som túto časť niečim zvláštnym ešte okorenil. Možno aj tým, čo som spomínal predtým - stretnutím s jej bývalým alebo teda ak by prežila ryšavka, tak stretnutie s ňou a možno by sa človek dočkal aj prekvapenia - napr. žeby bola ryšavka po celý čas jej nevlastná sestra a preto sa jej v niečom tak páčila. V podstate knihu hodnotím na 3 hviezdičky, ale nakoľko ma táto kniha vrátila do čias keď som čítal Megan Crew, tak 3 aj pol hviezdičky. Myslím, že celkovo príbeh mal potenciál, ale niektoré veci sú viac tlačené na dievčenský cit ( osobne sa nečudujem, spisovateľka je žena a píše skôr pre ženské publikum ), no nedá mi to a musím povedať, že sa z toho potenciálu dalo ešte "vyždímať" viac a niektoré veci mohli byť viac dotiahnuté. Samozrejme kúpu knihy neľutujem a určite ju môžem odporučiť aj ďalším ľuďom, no viac ako akčný postapo trhák v nej hľadajte myšlienky tínedžerky, ktorej city si protirečia na každom kúsku tejto knihy.

Ufff, som nadšenec všetkého, čo sa týka Chernobylu. Či už sú to rôzne hry, knihy, články, časopisy, dokumenty ale aj rôzne semináre na túto tému. Jediná vec, ktorú som ešte nezažil, je cesta do Chernobylu. V poslednej dobe nad tým rozmýšľam veľmi často a o tejto knihe som sa dozvedel iba náhodou a rozmýšľal som - kúpim si ju, nekúpim ? Veď túto tému mám rád. Nakoniec som si ju teda kúpil a musím podať "hlásenie". Kniha ponúka čitateľom trochu iný zážitok - nie ten, ktorý bežne poznáte - ako vznikla, prečo vznikla, kto to spôsobil. Táto kniha pôsobí alebo aspoň má pôsobiť ako spoveď priamych svedkov tejto katastrofy. Kniha má na človeka zapôsobiť emotívne. A áno, niektoré príbehy na mňa emotívne zapôsobili, hlavne tie s deťmi. Ale to je asi tak všetko, čo táto kniha ponúka. Spovede rôznych ľudí ?! To si autorka buď vymyslela, alebo sa rozprávala s ľuďmi, ktorí žijú v psychiatrickej liečebni. Približne polovica ľudí má rovnaké zmýšľanie, rovnaké monológy a v podstate neopisujú žiadny príbeh týkajúci sa Chernobylu. Ako sa v knihe o Chernobyle môže dostať veta " Čo ti porozprávať? Azda stihnem... Len toť som si veštila z vody " - och a koho to vlastne zaujíma? Takýchto viet a myšlienok o ničom je v tejto knihe obrovské množstvo. Ako keby sa ma niekto spýtal - Čo si myslíš o dnešnej politike ? a ja začnem rozprávať - viete, čo by som Vám tak povedal. Keď som bol malý, hral som sa s autíčkami na piesku... Jednoducho, pre mňa je táto kniha sklamaním. Očakával som osudy jednotlivých ľudí, ako vnímali katastrofu v ten moment, čo si mysleli a podobne. V niektorých príbehoch to popísané je, čo hodnotím kladne, ale u niektorých sa dočítam akurát tak ich životopisu a o katastrofe nie je ani zmienka.

Vzestup je druhým pokračovaním skvelej série Mass Effect a ako som už spomínal pri prvej knihe - som jej veľký fanúšik. Aj do tejto knihy, rovnako ako do prvej, som sa ponoril do čítania s veľkým nadšením. Bohužiaľ, nadšenie zo mňa po pár stranách opadlo. Ak by niekto čakal, že sa dej rozbehne aspoň od štvrtiny knihy, tak sa veľmi mýli. Jediný pozitívny náznak som videl v tom, že si v 3 vetách niekto spomenul na poručíka Sheparda a jeho zakročenie proti Sarenovi ( nakoľko kniha nadväzuje na časový úsek medzi 1 a 2 dielom ). Ihneď ma to vrátilo k PC hre Mass Effect 1 a zaspomínal som si na celý ten príbeh tej úžasnej hry. Približne polovicu knihy som takpovediac prelistoval. Dialógy nudné, dej nudný, opis nudný a vliekol sa ako dôchodca po prechode. Už som čakal, že tejto knihe dám 1 hviezdičku a vykašlem sa na ďalšie čítanie. Potom sa však stalo niečo nečakané - dej knihy sa rozbehol o 180 stupňov. Veľké plus ( čo som nečakal ) a čo ma veľmi potešilo v druhej časti knihy bolo, že sa hlavné postavy dostali na migračnú flotilu Kvarianov. Ani vo všetkých 3 hrách sa človek ku Kvarianom nedostal tak blízko, ako v tejto knihe. Dej a atmosféra začali gradovať, dialógy boli obsahovo významnejšie a hltal som príbeh ako Afričan jedlo. Taktiež prekvapil, ale príjemne, koniec knihy. Dodal by som už len toľko - z nočnej mory sa stal krásny sen. A vďaka tomu mám znovu chuť prečítať si zvyšné 2 časti, ktoré ma čakajú na poličke neprečítaných kníh.

Táto kniha bola na jednu stranu - zaujímavá no na druhú stranu - nudná. Snažil som sa od začiatku čítať pomaly a rozmýšľať nad všetkým, čo sa v tejto knihe píše. No po pár stranách - pre mňa - nudného textu som začal knihu čítať tak, aby som ju prečítal čo najrýchlejšie. Zaujímavé to začalo byť po tom, ako sa náš hlavný hrdina Winston zoznámil s Júliou. V tom momente začal dej ako tak naberať na obrátkach a knihu som dočítal s veľkým záujmom. Aj napriek všetkému hodnotím túto knihu len 3 hviezdičkami z dôvodu, že som už čítal oveľa lepšie knihy. Čo sa týka toho, že kniha je obžalobou "komunistickej diktatúra" - ja v tom skôr vidím dnešný pohľad z celého sveta. V každej krajine si môžeš povedať a myslieť čo len chceš avšak len do určitej miery. Ak to prepískneš, zaplatíš za to - samozrejme nie životom ( aspoň nie na Slovensku ) ale určite tým, že sa ťa budú snažiť zdiskretitovať. V zahraničí to je samozrejme aj za cenu života. A tak uvažujem, že neviem čo je horšie napr. politická situácia - nemôcť povedať pravdu, tým pádom sa nikto nič nedozvie a nikto s tým nič nespraví - alebo - môcť povedať pravdu, dozvedia sa to všetci, ale aj tak s tým nikto nič nespraví.