Volanie Kukučky

Čítaná

Monika Zbínová

Publico manager & eknihy

8. marca 2020

Vlastne ani neviem, čím ma viac knihy nudila - či nevýraznou dvojicou Cormoran & Robin (ktorá sa trochu rozbehne, až keď si potykajú), alebo samotným prípadom Kukučkinej smrti, ktorá ako zisťujem, ma vôbec nezaujíma. Rovnako, ako je chladný celý svet celebrít, v ktorom sa príbeh odohráva (modelky, herci, hudobníci a pod.), ma necháva chladnou aj chúďaťko Lulu - so svojimi problémami jej neobyčajného sveta. Nemám s ňou súcit, nie je mi sympatická - hoci autor(ka) sa empatiu snaží vyvolať informáciami o jej nešťastnom detstve a rodinných problémoch.
Volanie Kukučky je celé založené na opisoch a dialógoch. Opisy nie sú, našťastie, prudko suchopárne, ale pekne splývajú s dialógmi, o postavách sa teda dozvieme kadejaké serepetičky len tak mimochodom. To je pre mňa asi najväčšia kvalita tejto autorky - dokázala to už aj v Prázdnom mieste. Dialógy sú síce zvládnuté dobre, ale mňa osobne po chvíli prestalo baviť točiť sa donekonečna okolo tých istých vecí, na ktoré sa Cormoran každého vypytoval zo všetkých strán. Áno, to je to kúzlo poctivej detektívky (asi), ale mám pocit, že kniha bola až predialógovaná.

Do posledných cca 40-tich strán som verila, že to nebude tak. Že za tým musí byť niekto iný. Musí...
Nie kvôli sympatiám voči nemu ako postave (mužským rodom reflektujem na slovo „vrah“, vonkoncom nemám záujem spoilerovať), ale voči autorke, pretože som dúfala, že aj napriek tomu, že je na tomto poli relatívnym nováčikom, „nenarazí“ na samotnom konci, ktorý je pre čitateľov tohto žánru predsa len už párkrát načítaný inde. A áno, o to viac teraz po jej dočítaní závidím „neznalejším“ :)
Ako mnohým, ani mne nedalo po knižke nesiahnuť a nezhodnotiť, ako sa s takouto žánrovkou J.K. popasuje. V podstate to celé dotiahla takmer na výbornú – stavila na pravú detektívnu klasiku, čo je pre mňa v dnešnej záplave severských krimi hotový balzam pre dušu :). To, že je J.K. hviezda vo vykresľovaní postáv či prostredia potvrdila aj v tomto kúsku, no, žiaľ.. miestami až príliš. Čitatelia, ktorí sú v „populárnejších“ detektívkach zvyknutí na každej tretej strane z chodníka zoškrabovať rôznorodú DNA (čo do formy i obsahu), budú sklamaní. Naopak tí, a toto je, našťastie, môj prípad, čo sa vyžívajú v poctivej vyšetrovateľskej práci, kde nie je núdza o detailné rozobratie miesta činu, zástupu podozrivých či (a v tomto prípade doslova) seba samého, si prídu na svoje.
Volanie Kukučky sa číta veľmi rýchlo a nie, nie je to len riadkovaním. Autorka dej a konanie jednotlivých postáv vrství a objasňuje s ľahkosťou jej vlastnou, ktorá vás (ne)vedome núti čítať ďalej a ďalej, pretože čítanie je to vcelku dobré. Ak ale z knižky/detektívky(!) potrebujete cítiť napätie a spolu s detektívom ozlomkrky vypátrať vraha skôr ako znovu udrie, siahnite radšej po inej.