Môj wishlist Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Môj wishlist Moje aktivity
Knihu som si zobral úplnou náhodou zaujal ma tmavý obal a názov. Začiatok bol trochu mätúci, chvíľu trvalo, kým som sa zorientoval, kto rozpráva a kde sa nachádzam, no potom sa príbeh rozbehol. Ide o rozprávanie psychiatra, ktorý lieči dievča po znásilnení experimentálnou terapiou na potlačenie spomienok.
Bolo fascinujúce sledovať to z jeho uhla pohľadu hlavne pre niekoho, kto má skúsenosť s terapiou. Dej sa postupne pritvrdzuje, atmosféra hustne a miestami pôsobí až nepríjemne realisticky. Kniha je psychologicky zaujímavá, miestami ťaživá, ale rozhodne nie obyčajná.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Začiatok ma zaujal hrdinka sa prebúdza bez pamäti a spolu s ňou objavujeme jej svet aj tajomstvá minulosti. Nápad s denníkom bol silný a sľubný, no postupne sa príbeh začal opakovať a miestami pôsobil monotónne, s veľa „omáčkou“ bez výrazného posunu deja. Napätie ma držalo najmä preto, aby som sa dostal k rozuzleniu. To síce prišlo, ale bolo pomerne predvídateľné už skôr som tušil, že manžel bude útočníkom. Záver je uzavretý happyendom, no celkovo pôsobí skôr ako ľahší, „ženský“ psychologický román než ako silný thriller. Po majstrovsky napísanom Vtedy v lese od Tany French toto vyznieva skôr ako priemernejšia kniha.
Silná psychologická detektívka s hutnou atmosférou a realistickými postavami. Zaujalo ma, ako sa vyšetrovanie prelína s traumou hlavného hrdinu z detstva. Záver príbehu je napínavý a dobre vystavaný, aj keď jedna stará záhada ostáva nevyriešená čo môže pôsobiť trochu frustrujúco, no dodáva knihe svojské tajomno. Celkovo premyslený, kvalitne napísaný román, ktorý sa odlišuje od bežných thrillerov práve psychologickou hĺbkou a nejednoznačnosťou.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Po prečítaní Sanatória som siahol aj po Ostrove, ale musím priznať, že tento príbeh vo mne zanechal skôr zmiešané pocity. Začiatok bol sľubný príchod na izolovaný ostrov, napätie a zaujímavá atmosféra uzavretého prostredia ma vtiahli. No potom sa dej začal lámať.
Opakujúce sa vzorce z predchádzajúcej knihy manžel architekt, rodinné väzby na mieste činu, priateľky s tajomstvami pôsobili skôr neprirodzene a miestami až vynútene. Niektoré situácie mi nedávali logiku, napríklad reakcie postáv po vraždách alebo zvláštne stopy, ktoré k prípadu nepasovali. Atmosféra sa po úvode vytratila a napätie sa už nedokázalo vrátiť.
Záver síce priniesol rozuzlenie, no premena vraha na akéhosi „naháňajúceho maniaka“ a nejasné motívy prvých vrážd ma nepresvedčili. Celkovo ide o priemerný thriller, ktorý možno zaujme nenáročného čitateľa, no pre tých, ktorí si viac všímajú logiku a detail, môže byť sklamaním.
Táto kniha pôsobí ako prechodná časť série, ktorá síce uzatvára konflikt s Marcom Inarosom, ale miestami stráca na dynamike. Čitateľ tu nájde veľa politických dialógov a niektoré rozhodnutia postáv môžu pôsobiť trochu náhle či nepresvedčivo. Akcia tu síce je, no je roztrúsená medzi dlhšie pasáže rozhovorov, čo môže niektorých fanúšikov trochu unaviť. Celkovo ju možno vnímať ako slabšiu časť série, ale stále je to dôležitý mostík k ďalším dielom.
Kniha má peknú obálku a zaujímavú atmosféru vyšetrovania v Londýne. Začiatok s mŕtvym dievčaťom ma síce veľmi neoslovil, ale vyšetrovanie bolo napínavé a dobre spracované. Najviac ma bavili postavy a ich osobné príbehy, hlavne situácia vyšetrovateľky Eriky. Záverečné rozuzlenie bolo trochu nečakané, hoci indície boli prítomné. Celkovo to bolo fajn, dobrá krimi na oddych, no chýbala mi väčšia dávka tajomna a hlbšia zápletka, aby kniha presiahla bežný priemer.
Táto kniha ma zo začiatku nadchla, pretože téma upírov v spojení s vedeckým pozadím a scifi prostredím je moja obľúbená. Dej sa čítal príjemne, hoci miestami obsahoval nadbytočné odbočky do minulosti menej významných postáv, čo ma trochu rušilo. Najviac ma bavila časť zasadená do postapokalyptického sveta, kde ľudia prežívajú v bunkroch a neustále im hrozí nebezpečenstvo. Záver však pôsobil trocha sklamaním a nenalákal ma pokračovať v sérii ďalej. Celkovo fajn, ale očakával som viac.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kniha Nevzdávaj sa ma najskôr zaujala svojou tajomnou obálkou so starým opusteným domom. Po sci-fi knihách som mal chuť na zmenu, na detektívku s atmosférou a tajomstvom.
Musím povedať, že sa čítala ľahko a rýchlo, no celková atmosféra nebola celkom taká, akú som očakával. Dej často odbiehal do minulosti a tieto flashbacky boli niekedy zdĺhavé a nie príliš zaujímavé. Trochu rušivé boli aj rozhovory s imaginárnym, mŕtvym bratom.
Úvodná zápletka záhadný muž, ktorý sa objaví a všetko zamotá bola spočiatku celkom zaujímavá, no po prečítaní celej knihy mi príde dosť vykonštruovaná. Pomsta za smrť dcéry je možno dobrým motívom, ale spôsob, akým autor príbeh skomplikoval (falošná návnada, komplikovaný plán vraždy policajta), sa mi nezdal veľmi uveriteľný. Občas mi unikala aj logika príbehu, najmä ak išlo o postavy, ktoré sa mali spoznať a nespoznali sa.
Zhrnul by som to asi tak, že Nevzdávaj sa bola ľahko čitateľná kniha, ktorá nenudila, ale ani ma nijako extra nenadchla. Atmosféra bola slabšia, príbeh príliš prekombinovaný a zápletka nie dostatočne uveriteľná. Skrátka, nebola to úplne tá tajomná detektívka, ktorú som hľadal.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Po návrate z mimozemskej planéty som očakával, že sa v ďalšej časti série konečne naplno rozvinie potenciál nových svetov že uvidím kolonizáciu, prvé kontakty, nové civilizácie... namiesto toho sa Hry Nemesis začínajú veľmi zdržanlivo. Rosinante je v oprave, posádka sa rozdelí a každý rieši svoje veci. Priznám sa, bol som sklamaný, že nové svety ostali zatiaľ len na okraji príbehu.
Napriek tomu si ma dej opäť získal. Vrátil som sa do dobre známeho prostredia Marsu, Zeme, Pásu… kde som opäť cítil to, čo som mal rád už v jednotke technické detaily, život v rozdielnych gravitáciách, medziľudské vzťahy v sci-fi svete, ktorý pôsobí dôveryhodne.
Zlom prichádza s masívnym útokom na Zem asteroidmi. Nazývajú to „zhadzovanie kameňov“, no priznám sa, ten pojem ma rušil rovnako ako miera deštrukcie. Zničenie Zeme bolo podľa mňa prehnané, a predstava, že by civilizácia s pokročilými technológiami nedokázala zvládnuť dôsledky, mi prišla trochu pritiahnutá za vlasy.
Aj napriek výhradám som sa do knihy začítal. Zaujímavé bolo sledovať Amosovu linku na Zemi, aj zjednocovanie všetkých postáv po katastrofe. Ku koncu začínajú veci opäť naberať na tempe. Zmiznuté lode, nový náznak väčšej hrozby a návrat Rosinante s celou posádkou dokopy. Otvorený koniec však dáva jasne najavo príbeh sa ešte len rozbieha.
Celkovo hodnotím Hry Nemesis ako návrat ku koreňom série. Menej mimozemšťanov, viac klasickej vesmírnej politiky a prežitia. Po piatich knihách ale cítim, že si dám od Expanzie na chvíľku pauzu a pustím sa do niečoho iného než sci-fi.
Recenzia na Pád Hyperionu od Dana Simmonsa
Keď som začal čítať Pád Hyperionu, okamžite ma pohltila umelecká estetika knihy. Simmons dokázal vytvoriť poetické plynutie deja v krásne vykreslenom svete Hegemónie v prostrediach, ktoré dýchajú harmóniou aj znepokojivou predtuchou.
Mimoriadne silno na mňa zapôsobil oživený kybrid Johna Keatsa. Jeho umelecká osobnosť, presiaknutá vedomím smrti a nadhľadom básnika, ktorý všetko cíti o niekoľko vrstiev hlbšie, dodávala príbehu nečakanú hĺbku. Jeho pohľad na udalosti Hyperionu, vnútorné monológy a úvahy, obohacovali každú scénu o filozofický podtón. Jeho umieranie a uvedomenie si toho, čo premrhal vo mne silno rezonovalo. Keats ma inšpiroval nielen ako postava, ale ako básnik. Viedol ma k jeho vlastným básňam, k ich opätovnému čítaniu a hľadaniu, čo v nich robí jeho pohľad na svet tak výnimočný.
Zásadný dojem na mňa urobil aj svet Božieho hája lesy, koruny stromov, západ slnka nad obzorom, súzvuk prírody a technológie. Miesto ako z meditácie, ale zároveň tak plné tajomstva. Celé dianie na Hyperione si uchovalo silný náboj neznáma nič nebolo vysvetlené príliš skoro. Fascinovalo ma, ako pútnici prišli, a namiesto „veľkého finále“ prišiel paradox museli sa vrátiť späť po jedlo. Simmons tým zlomil klasické očakávanie a vytvoril niečo živé, realistické a zároveň mýtické.
Znepokojujúca bola aj prítomnosť Shrikea ako sa ticho objavoval za nimi, ako si ich „vyberal“. Silenusovo trápenie na Strome bolesti jeho groteskná, a pritom poetická agónia bola silná literárna scéna. Jeho tvorba v bolesti, výkriky básne namiesto slov, to všetko znásobovalo náladu knihy. Silenus sa pre mňa stal zosobnením umelca, ktorý už nepozná, či trpí, alebo tvorí a kde sa tieto dve veci prelínajú.
Páčila sa mi aj tá podprahová hra s očakávaním myslel som, že kniha skončí otvorene, že nič sa nevysvetlí. Ale nie všetko postupne zapadlo, uzavrelo sa, aj keď ostalo dosť náznakov a nejasností, ktoré podnecovali ďalšie premýšľanie. Aj scéna s templárom bola geniálne vystavaná keď sa pútnici pýtali na jeho príbeh a Silenus len poznamenal: „To nám povie v ďalšom živote práve zomrel.“ Nečakané a silné.
Pád Hyperionu je kniha, ktorá nie je len sci-fi. Je to filozofia, poézia, literárne umenie v jednom. Je to príbeh o ľudskosti tvárou v tvár technologickej transcendencii, o duši v kovovom tele, o básni vo svete z dát.
