Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
#fromtimetotime #booknerd
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
V živote je toho mnoho, čo si vyžaduje čas. Také sú i niekoré príbehy. Majú veľmi veľa strán, aby sa mohli vyrozprávať, povedať všetko, čo ich ťaží. A hoci je počúvanie občas priveľmi náročné, potrebujú byť vypočuté.
Tento príbeh je ako rieka, ktorá prúdi pomaly, pomaličky, až ju napokon urýchli búrka. Príliš neskoro a príliš nečakane.
No tam rastie láska, tá k sebe samému.
Lebo rieka, ktorá aj keď prúdi pomaly, nikdy neprestane tiecť.
Je to pekná kniha. Vonia broskyňami.
Už si rok bez hlasu Adichie ani neviem predstaviť. A aká je potrebná práve v čase, keď je človeku ťažko. Koncom minulého roka pre mňa bola bútľavou vŕbou. Škoda len, že moju obľúbenú bratislavskú záhradu zatvorili a ja som si musela nájsť na stretnutia s ňou iné miesto - lavičku na Námestí slobody. No i tam som sedela pridlho, objímala ju, aj pri nej plakala. Síce Chimamandine poviedky nie sú také smutné, mňa dojíma, ako rozumie ľuďom, a keď im nerozumie, tak sa snaží v nich nájsť. Kiežby sa mi to raz darilo aspoň tak dobre ako niektorým spisovateľom. Rozumieť tým, ktorí sú celkom iní než ja. To by som nám priala všetkým! Myslím, že čítaním jej knihy si to aspoň dokážem predstaviť. Je totiž o nás, ľuďoch, ženách a mužoch, tých z Nigérie, ale i zo západného sveta. Všetko ostatné je medzi tým, živé príbehy, ktoré rozprávajú o všetkom, čo medzi nami je.
Pena dní je kniha, ktorá sa hodí na hocikedy. Ľahko sa dočíta hneď po prvom začítaní, a to nie pre svoju útlosť, no preto, lebo je ozaj dobrá. Vian píše vymyslene, a predsa sa tak veľa z jeho textov dá prirovnať k nášmu životu. Príbeh, ktorého začiatok má dobrý koniec. A koniec? Niktonevie. Pena dní je kniha plná naplnených túžob. A potom príde život. Niekto by povedal, že je smutný, mne pripadá skutočný. A baví ma hravosť, neočakávané i Vianov humor. Čítajte a zamiluvávajte sa. Do Paríža, Francúzska, francúzskych autorov, smiechu, do Borisa, jeho písania, života a kníh. Sľubujem, že s touto to pôjde jednoducho, je totiž romantická.
Dievča s vrkočmi ma vzalo za ruku a nechcelo pustiť. Freddie mi rozprávala svoj príbeh živo, veľmi pomaly, ale niekedy práve naopak prirýchlo, akoby sa niekam náhlila, chcela utiecť pred vlastnými spomienkami. Občas sa nechcene zastavila v nedopovedanom, zhlboka sa nadýchla. Držala som sa sa jej pevne, objímala ju. Čo bolo napísané, som podčiarkla, aby sa nikdy nezabudlo, že niektoré životy sú v mladosti celkom iným spôsobom odvážne. Príbeh Freddie je veľa o dospievaní, ale predovšetkým o sile jednotlivca, dôvere k sebe samému, schopnosti zobrať to dobré a postaviť sa nespravodlivosti. Je to o zodpovednosti urobiť všetko, čo dokážem. Dievča s vrkočmi si už navždy budem pamätať ako dievča, ktoré zmenilo svet. A vďaka svojmu rozprávaniu ho mení v krajší i dnes.
Keď Filip videl, že čítam Dom, hneď sa pýtal, či si ho môže potom prečítať. Po jeho dočítaní knihu odporúčal našej mame. Tak nám koluje doma. A sme z nej nadšení! Všetci. Je krásna nielen vizuálne, ale aj pre emóciu, ktorou sa dotýka. A pocitovosť. Je to viacrozmerné čítanie, pri ktorom je človeku teplo, ale i chladno zároveň. Ide totiž o príbeh života v stavbe domu. O to, ako sa časom mení, ostáva hrejivý už len v spomienkach. Prirodzený ľudský odchod, ktorý Roca napísal bez prílišnej sentimentality, a napriek tomu čitateľa rozbíja na kúsky. Pretože je v obyčajnostiach neobyčajný - vyzbieraných odpadkoch i suchom mandľovníku. Je to skutočný príbeh o prijatí pominuteľnosti života, jeho pekných aj ťažkých chvíľ. A dom v ňom neostáva len príbytkom. Už len zodpovedať na otázku, čím vlastne je pre každého z nás? K tomuto príbehu sa ako staršia rozhodne vrátim a dám ho čítať aj môjmu otcovi, všetkým jeho deťom, Marekovi, starým rodičom, a Hanke, ktorejkoľvek, ktorú stretnem.
