Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
#fromtimetotime #booknerd
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Majú v sebe mnoho bolestí, veľa lásky, pochopenie, zmätok. Tie príbehy, ktoré do oči vtískajú slanú vodu, pri ktorých sú sťa modrastý oceán. Tak čitateľné, neobyčajne krásne. Také sú Oči modrého psa.
Príbeh Petra a Lucie, všetkým tak baladicky známy, prináša toľkým radosť. Pravdou je, že to, za čo tak veľmi bojujeme, nakoniec aj získame, a práve takto si Peter vybojoval ženu, ktorá milovala život, pre ktorú on tiež začal milovať. Potom ani rodina, politická situácia či krutosť národa nemohla zastaviť spoločnú radosť. Ľahostajní voči vojne sa stali ľahostajnými pre ňu, lebo milovali a navzájom boli milovaní. A v momente vyvrcholenia ich lásky, keď si ju večnú sľubovali, vojna ich slová vo večnosť premenila.
Knižka kanadského spisovateľa Denisa Thériaulta je neskutočná a pritom tak ozajstná. Príbeh dvoch chlapcov, ktorých priateľstvo sa stalo nekonečným. Toľko utrpenia a taká chápavosť. Láska v tých najsilnejších podobách, skutočná a silná ako more. A potom bolesť, hľadanie útechy v snení. Veď predsa smútok tíšime každý inak a únik z reality je tiež spôsobom, cesta za hranicami všemožnej fantázie, prežitie nemožného. Takisto sa to deje i v tejto knihe, jestvujú zázraky, nečakané nevšednosti. Aké je nádherne, ak sa sny naplnia, aj keď na konci našej cesty. A možno práve to je cieľom, ten pokoj naplnenia. Tak sa potopme a už nikdy sny nebudú skutočnejšie.
Kniha Dobytie Mesiaca je iná ako som zvyknutá čítať, a predsa som si ju obľúbila. Je o neuveriteľnej ceste na miesto s rôznymi odtieňmi šedej. Cesta, ktorej súčasťou sú mnohí a ktorej súčasťou sa pri čítaní stávame i my sami. Sám Gagarin nás všetkých pozval hľadieť na Zem z kozmu. A v júli 1969 sa Neilovi Amstrongovi ako prvému podarilo pozerať na našu planétu z Mesiaca. Za všetkým veľkým, čo ľudská bytosť dosiahne, stojí obrovská cesta a tá nie je cestou iba jediného človeka, ale mnohých ďalších, vďaka ktorým sa dosiahne cieľ. Potom je pravda, že človek človeka potrebuje. A ja potrebujem aj takéto knihy, my všetci.
Hilda, tretí komiks, ktorý som prečítala. Zvláštne, vnímať ilustráciu môže byť niekedy ťažšie ako čítať román. Prečítala som si ju dva razy a zakaždým ma naučila niečo iné, tak sa do nej idem pustiť znova. Hilda je taká odvážná, úprimná, zvedavá. Dokáže si vziať všetku pozornosť. A potom, keď príde koniec, človek potrebuje pokračovanie. Túto knihu si skrátka obľubí každý čitateľ, nie iba detský.
Objímme túto 56 stranovú vzácnosť, čítajme ju pomaly a vnímajme aj medzi riadkami. Jej slová potrebujú počuť ženy i muži rovnako. Som presvedčená, že ak zahodíme všetky predsudky a započúvame sa do slov prekrásnej ženy z Nigérie, začneme hľadieť na feminizmus inými očami. Potom by sa táto knižka mohla volať Všetci by sme mali byť sami sebou. Alebo, napáda mi ešte jeden názov: Každý by mal mať dopriate byť samým sebou.
Ďalšia radosť od Maja Säfström. Tretí a doslova najrozkošnejší atlas zvierat. Obrovsky sa teším, že mi je zvieracia ríša opäť o čosi bližšia a že je taká rozmanitá. Zvieratá tešia, robia svet lepším, učia nás a vedia dať tak veľa lásky. Ja zverstvo zbožňujem a toto grafické potešenie tiež. A keď sú súčasťou knihy aj surikaty, radosť sa ešte znásobí. To jednoducho chceš.
Umelkyňa, robotníčka, vedkyňa, rehoľníčka, matka, každá je iná, tak jedinečná. Príbehy päťdesiatich známych, niekedy zabudnutých, rebeliek z našej histórie. Životy tých, ktoré sa nebáli. Inšpiratívne, šťastné, ale aj smutné, i napriek tomu výnimočné. Ich osudy odlišné, no v mnohom rovné. Nebojácnosť, odvaha a túžba ich spája. A krása, čo pramení zo srdca. Nechajme sa pohladiť a inšpirovať touto knihou, jej hrdinkami. Muži aj ženy, ktorákoľvek ľudská bytosť, každý z nás. Pocíťme hrdosť na generáciu pred nami a nech ju naše deti cítia tiež. Že láska bude v každom, ku každému a k sebe samému. Túžme byť kvapkou, čo stále kvapká na kameni, až sa v ňom urobí jamka, ktorá ostane v srdciach mnohých ľudí.
Mark Twain je skvelá klasika. Jeho známe poviedky som si obľúbila všetky, s výnimkou Proslulého žabího skokana z Calaverského okresu (žaby mi totiž naháňajú strach). Forma humoru, ktorú Mark používa, je inakšia, až neskutočne baví, taká klasická, typicky americká. Dokáže opísať obyčajné veci úplne neobyčajne. A nezmyselné sa po dočítaní stáva celkom jasné. Jednoducho skvelá bizarnosť. Mne to teda stálo za to trochu ponaháňať slona, a verím, že ani vy ho nenecháte ujsť.
Sto rokov samoty je jedno z mojich obľúbených diel. Fascinuje ma, ako na začiatku nič nedáva zmysel a neskôr všetko do seba dokonale zapadá. Množstvo postáv, každá inak výnimočná, s vlastným osudom. Príbeh, kde aj zvieratá majú svoje charaktery a výnimočnosti. Sto rokov plných nového života i mnohých úmrtí. Roky, počas ktorých sa dejú zázraky a nezvyčajnosti, ktoré i tak sú bežné. Obdobie dažďov, čo stále niečo veštia, ani slnko nesvieti bezdôvodne. V tomto diele sa jednoducho nič nedeje len tak a aj preto je mi tak ľúbezné, tie detaily, ktoré sa dajú čítať iba medzi riadkami a Márquezové neobyčajné slovné spojenia človeka skrátka nikdy neomrzia. Som presvedčená, že Gabriela a toto jeho dielo si človek zamiluje pokojne aj na viac než sto rokov.
