Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
#fromtimetotime #booknerd
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Pachecova novela, musím povedať, má všetko, čo ma na knihách dokáže baviť. Je metaforickým rozprávaním o nepochopenej láske, v ktorej sa však ukrýva viac než len túžba. O neporozumení v úprimnosti, takom svete, kde je jej nedostatok prirodzený, dokonca potrebný na prežitie. Toto je o dôležitosti, že nevinnosť musí byť súčasťou ľudského života od začiatku až po koniec. A pravdovravnosť rovnako, aby si okrem prívlastku detská pred seba pripísala aj ľudská. Je ťažké nepoddávať sa krutosti, ktorej je okolo príliš veľa, postaviť sa za seba, ísť cestou, čo sa môže iným zdať zvláštna, žiť neprijatý. Avšak vo svete plnom všelijakých bitiek je toto potrebnejšie viac ako kdekoľvek inde, a hlavne láska. Táto kniha bude tým, čo si čitateľ vyžiada. Nenávisťou i láskou v jedinom slove. Jednoducho vždy výborný (ne)Brak!
Iné.
Sarkastické.
Cynické.
Ironické.
Bizarné.
Drzé.
Priame.
Viacjazyčné.
Nápadité.
Fantazijné.
Poetické.
Trefné.
Bystré.
Nahé.
Príťažlivé.
Originálne.
Vtipné.
Hravé.
Dobré.
Všemožné
môžu byť ženy.
Vsemožná
je Martina Sľuková,
aj jej Synchoironizovaný muž.
Človek, bytosť je to pekná, niekedy prehnane nelenivá, napriek tomu milo úspešná, príležitostne neprirodzená, z času na čas vtipná, tak nesmierne premenlivá a aká pohyblivá. Ak sa však na človečinu niekto pozerá zhora, tak vidí len množstvo ľudí, čo sa snažia nestrácať čas, a predsa sa im stane, že je neraz veľmi márnivý. Ľudská uponáhľanosť je nepochopená zvláštnosť, to tak býva, keď sa človek príliš zameria na zovňajšok, potom kvitne ľahostajnosť k vlastnej duši. Roztržitý je tvor ľudský. Niekedy zabúda, že pokoj v sebe samom je dôležitý. Pričasto dovolí, aby duša nestíhala kráčať s telom. Práve vtedy treba počkať, na chvíľu si sadnúť k voňavej káve, oknu na verande, na kvetnatú lúku, azda skúsiť hľadať, či sa duša nestratila v lese, prechodiť miesta, kde je srdce radostné. A dať si veľký pozor, nenechať ju dlho čakať, nech nie je až na strach ufúľaná. Je dobré občas zastať, skôr než sa v sebe rozdelíte navždy.
Takéhoto spoločníka vo svojom živote potrebujem. Priateľa, pred ktorým sa nebudem hanbiť, lebo mi vždy pripomenie, aká je úprimnosť nádherná. Nechá ma si pod láskou slobodne predstaviť čokoľvek chcem. (Lebo pre každého jestvuje inak.) Túžim objímať toho, kto bude písať, zatiaľ čo ja budem plakať. A plakať ešte dlho po spoločne prebdenej noci. Bude si istý, ako splynutie dvoch duší je oproti splynutiu tiel ťažšie, ale nikdy nezapochybuje o dôležitosti splynutia duše s telom. Chcem pri sebe niekoho, kto ma naučí, že i keď láska jestvuje iba na chvíľu, a hoc nedokonalá, je jedinečná. Milujúceho, ktorý vie, že sa mení a každým dňom je iná. Kvitne i vonia, keď sa o ňu postaráme. Potrebujem milovať viac a do svojho života už navždy Vilikovského.
Taká je láska. Divoká, občas však veľmi pokojná. Je nepredvídateľná a nečakaná. Vlní sa. Lebo láska sú vlny, ktoré rozbúšia srdce, ale opúšťajú nás, utíšia sa a pomaly vzďaľujú, po jedných prichádzajú druhé. Niektoré sú viac boľavé, iné primálo búrlivé. Aj tak je každá vlna iná, vo svojej divokosti jedinečná, po každej túžme iným spôsobom a žiadnu nemožno nahradiť i keď sa nekonečne vzdiali. To, čo dokáže pohltiť, ostáva v nej navždy, a aj napriek neviditeľnosti je večná. K tomu ju neprekonateľné vzdialenosti s ľudskou bytosťou obzvlášť spájajú. Také sú Vlny, láska, ktorá hreje na duši a ostáva nekonečná.
Vďačnosť je niekedy príliš ťažká, posledné Slová vďaky také sú. Silné, až dokážu oživovať, ale tiež zabíjať. Niekedy tvoria nezmazateľnú stopu. A inokedy je práve ticho najviac potrebné. No Delphine de Vigan hovorí potichu. Píše o tom, že je treba ďakovať, včas, aby nebolo neskoro. A láskou objímať i svojich starých rodičov. Pretože nás túžia cítiť bližšie ako im častokrát sme, dostať bozk aj napriek vráskam. Všetci ľudia potrebujú zohriať. Tak sa zohrievajme navzájom! Chcem sa učiť viac ďakovať, túliť, dokázať tichom hovoriť, milovať a starať sa o svojich tak, ako sa moji starajú o mňa.
Mám rada poéziu, ktorá sa hýbe. Pri ktorej si ľudia utierajú slzy. Takú, ktorá spisovateľom pomáha odpúšťať a učí to aj čitateľa. A ktorá spája bytosti nebytostne. Toto sú básne objímajúce bolesti, také, čo smútok robia znesiteľnejším. Mám rada tú jednoduchosť, v ktorej sa tají veľkolepé čakajúc na svoj moment, najkratšiu večnosť byť poznaná, pochopená, prijatá a milovaná. A tie slová, ktoré počuť len v tichosti, venované tým, čo sú od nás najďalej. Toto je Rupi aj so svojou pohybujúcou sa poéziou a takúto ju mám rada!
Aké je smutné, niektorým bytostiam sa dáva pocítiť, že nie sú dosť. Tento príbeh je o nich. Ženách, ale aj mužoch, Hamnetovi i Hamletovi, rodičoch, deťoch, ich zlých vzťahoch a tiež o tom, že také sú občas potrebné. Príbeh o večnosti medzi matkou a jej milovaným dieťaťom. Tak je, niektoré osudy sú príliš plačlivé, no práve tie bývajú plné veľkých lások. Aj pre toto sa v Hamn(l)etovom svete verí rozprávkam, ale tiež kvôli skutočnosti, že sem prichádzajú deti na svet s vôňou lesa. A jestvujú so schopnosťou preniknúť cez povrch do veľkých hĺbok. Toto je o ľudskom vedomí, že v tichu sa ukrýva obrovská sila. A neexistujúcich istotách, ktoré sa v malých okamihoch menia na najčernejšiu čerň. Čo ak predsa len neistoty prinášajú istejšie šťastia?
Ach, láska. Domenico o nej nenapíše priveľa, ale povie dosť. Číta sa pomalšie, často medzi riadkami, a hľadá v jedinom slove množstvá emócií, tam, kde každá má svoj dôvod. Milujem jeho texty, ako na vzťahy pozerá, premýšľa, divoko ich prežíva. On milovanie naozaj žije. Dokáže porozumieť zvláštnosti i ľudským slabostiam. Veď neexistuje správny či nesprávny vzťah, len slobodná láska dokáže byť skutočná vďaka dôvere, úprimnosti, všemožným vysloveným dôvernostiam. Toto je Starnoneho text o večnosti dvoch sekúnd, nedokonalej, ale živej láske. Nevere, ktorej prílišná snaha chcieť jej zabrániť jej nikdy nezabráni. A ešte o tom, že nech je čas aj vzdialenosť akákoľvek, skutočne milovaní ostávame jeden v druhom navždy veční.
Ťažké čítanie. Silné a tak hlboko sa dotýkajúce. Slzavé, ale potrebné. Plné dlhotrvajúceho boja. O tom, aké je dôležité nebyť ticho, keď cítiť nespravodlivosť, a ak ani hlasno nestačí, tak kričať ešte hlasnejšie. Toto sú príbehy odsúdených mladých ľudí prežívajúcich nezmyselné fyzické tresty. Životy tých, ktorých budúcnosť je častokrát jasná už na samotnom začiatku. Nešťastné osudy, no i tak vytrvalé, bojujúce za seba i druhých. Tak veľa sa ešte od ľudí máme učiť, aj takých, od ktorých nás naše mylné presvedčenia vzďaľujú. Ach, aké je len nutné uvedomiť si, že každý človek je výnimočný a všetci sme rovnako dôležití. A aj to, že zlo zlom neporazíme. Veď láska je silnejšia nad ľudské nezmyselnosti a aj cez ťažké chvíle sa vždy usmieva posledná.
