Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
#fromtimetotime #booknerd
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Veľmi objímam. Táto kniha je jedna z najlepších, aké som za posledné obdobie prečítala. Tak veľa je obyčajnosti v neobyčajnom a veľké množstvo neobyčajného v obyčajnosti. Myslím, že práve toto povzbudzuje človeka vnímať neviditeľné, hľadať tam seba. Tak aspoň čiastočne plniť si túžbu, ktorú máme všetci rovnakú - porozumieť životu. Každý to však robíme vlastným spôsobom, Kerouac inak ako Huxley, Céline či Borges. Svojsky si tvoria svet, vlastné nekonečno, ktoré je súčasťou iného nekonečna. A i keď existuje nekonečno nekonečien, žiadne nie je o nič menšie. Lebo výnimočnosť sa nachádza v autenticite, schopnosti prenášať emóciu. Tvorbou vlastného, ktoré emóciou dýcha, robí ju živou a skutočnou. (Ach, takých tvorcov milujem!) Verím, že takto možno zanechať rukopis v neviditeľnom svete, preniknúť do iného nekonečna, stať sa neobyčajným, ale ostať stále obyčajným. A neporozumieť tomu nikdy alebo porozumieť jestvovaniu jeho žitím, po svojom.
V tejto knihe sú tri rôzne príbehy, ktoré spája zlomenosť a to, ako sa my ľudia dokážeme od seba vzďaľovať. V jednej chvíli spolu zaspávame v posteli, v tej druhej sa každý prebúdza na opačnej strane tej istej postele. Také sú nedorozumenia. A v ľuďoch žijú tajomstvá, tie myšlienky, ktoré navždy možno nechať v sebe, ale ako dobre, že také máme! No existujú i nevyslovené pravdy, čo skrývaním bolia. Možno si len treba neustále pripomínať, aké je dôležité zakladať si na úprimnosti. Že iba zbabelí ľudia podvádzajú. Simone de Beauvoir píše nahnevane, ale právom. Jej hrdinky sa boja budúcnosti kvôli zlej prítomnosti, nedokážu prestať plakať, sú to ženy ďaleko od života. Simone píše príliš dobre, že nad jej vyslovenými skutočnosťami neprestávam uvažovať. Veď prečítajte si, ja si teda idem po ďalšiu jej tvorbu.
Lukáš opäť raz dokazuje, že všetko je možné, čo sme schopní si predstaviť. Je výborným rozprávačom, a to ani nemusí hovoriť priveľa. Baví ma! Mám rada jeho slová, čo s nimi tvorí, príbehy aj postavy, ktoré sú jeho súčasťou. Emócie ukryté pomedzi riadky. Hravé a zas iné. Tento príbeh je nápaditý, skutočne magický! Slovom aj kresbou.
Zbožňujem. Zážitky, ktoré človeka nečakane ohromujú. Toto je dielo múdrosti a o nej, ale pokorne. Plné neskutočného, ktoré je až priveľmi pravdivé. O svete, jeho viditeľných i neviditeľných skutočnostiach. Zverstvách, čo si tu žijeme - ľudia, zvieratá - stvorenia navzájom. Občas splynieme s prírodou, no niekedy nás premôže túžba po veľkoleposti. Tam hore je príbeh plný nezmyselného chcenia dosiahnuť večnosť a moc, ktorej však nikdy nebude dosť. Taký neobyčajný je obyčajný život, neutíchajúci kolobeh, kde dobré dni striedajú tie zlé, stále sa meniaci, každým dňom inakší. Pýcha ho zastavuje, ale láska poháňa. Tam existujú bytosti, v ktorých sa hnev bije s dobrom a chvíle, keď prvé víťazí. K tomu priveľa možnosti, čo so sebou nesú trápenia. Ale aj tridsať sekúnd šťastia, vlastne, dvadsať sedem. Či ma Tam hore bavilo? Áno, Matúš, ohromuje(š)!
To pekné, čo rok 2020 priniesol, je aj Nobelova cena za literatúru pre Louise Elisabeth Gluck. Udelená žene, americkej poetke, ktorá píše tak pravdivo o životoch ľudí, ich obyčajnosti, kde žije neobyčajné. Ach, a Vidiecky život je neočakávane ozajstný. Prechádzky v lese, vrava, prvý sneh, romantika, bytie i smrť. Tá jednoduchosť. Skutočnosť, ktorú v každom veku vnímame rozlične. Plynutie života, ktorého zdanie sa pričasto obrovsky mení. A dospievanie, umieranie, noci lásky, pokojné aj divoké, klamlivé či úprimné. Priblíženia. Odlúčenia. Boľavé kolená, zlomené srdcia a dni, keď sa všemožné výkriky zhromaždia v jeden. Hlučná samota v davoch ľudí. Kniha niekoľkých slov, večných myšlienok. Z bolesti dokážu vzísť veľké diela, ktoré prinášajú radosť druhému, potom i tvorcovi samotnému. Teda tvoriť znamená milovať iných natoľko, že vlastné veľdielo človek daruje ďalšiemu. Tak ďakujem Lousie za tie jej.
Dekadentne a so štipkou moralizmu znejúci Oscar opisuje túžbu po krásnej mladosti premieňajúcej sa v stále páchanom zle. Zlo prichádza so slávou, s prehnaným obdivom, s ľúbosťou, ktorou dokáže objať človek človeka, tak vzniká pýcha a tak sa rodí hriech. Nie je predsa len lepšie znášať za všetkým zlým aj trest? Keby vždy po zle prichádzalo potrestanie, človeku by bolo o čosi ľahšie. Aké je len smutné, že túžba po kráse a obdive je niekedy tak dôležitá, že ľudskú bytosť núti zabíjať tých najbližších, ba i seba samých. V príbehu je mnoho, čo človeka núti k zamysleniu až plaču. A aj napriek tomu, že v sebe nesie toľko negativizmu, je toto majstrovské dielo obdivuhodné a pravdivé.
