Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
In medias res, je to láska. Doslova, kniha je o láske a slobode a o našom komplikovanom vztahu k obom entitám. Moje zimné čítanie na zamyslenie. Siahla som po počiatočnom odpore po “vážnej” literatúre. Na vysvetlenie počiatočného odporu - k takýmto všeobecne prijímaným etalónom klasiky šmrncnutej filozofiou sa približujem s patričnou obozretnosťou, pretože viem, čo ma čaká. Kundera inak čitateľa nijak nešetrí už v úvode - Parmenides sem, Nietzsche tam. Nuž, bude treba sa zamyslieť, oznamujem svojim hibernovaným, na severskom krimi odchovaným mozgovým bunkám. Začne to pomalým, vlažným čítaním prvých odstavcov. Potom si ich prečítam ešte raz a už som nenapraviteľne pohltená v myšlienkovom pekle autora. Nasleduje prikyvovanie, nadchýnanie sa nad tým, že konečne to niekto za mňa sformuloval do slov, eufória z objavenia nových pohľadov a originálnych metafor, rozcítené zástavky uprostred kapitoly, aby som si v hlave uležala práve čítané. Som práve krôčik od uctievania autora. Potom nasleduje fáza vzdoru sprevádzaná dôkladnym rozborom v čom, mal autor asi pravdu a v čom sa ale totálne mýlil. Rozbor adresujem väčšinou umývačke riadu, v krajnom prípade vankúšu prehadzujúc sa dobre neskoro po polnoci. Nakoniec nasleduje zmierenie a pocit absolútnej katarzie. Knižka vám zmenila život a vy si ju budete niesť navždy do sebou. Vo chvíli, keď to najmenej čakáte, vám zíde na um, že takto by to videl Tomáš, tak by to urobila Sabina, typická Tereza - povzdychnúť si prip. Teraz sa cítim sa ako Frank (a tým sa zoznam hlavných postav končí, ale verte mi, títo štyria vám budú bohato stačiť). Postavy a zároveň nositelia náčrtov odpovedí na naše odveké otázky - čo nás robí slobodnými a ako veľa slobody znesieme?
Mimochodom, záverečná fáza je smútok po prevrátení poslednej stránky.
Trochu oneskorene, dávam do pozornosti moje vianočné čítanie. Besteller New York Times a u nás vydaný v edícii N-ka.
Znie to trochu paradoxne, že autor - historik, prichádza s riešeniami, či skôr náčrtmi riešení pre našu budúcnosť a ešte k tomu ako sám priznáva s utopistickými. Hneď Vás ale chcem upokojiť, že nenavrhuje žiadne programové utópie typu nové ideológie, do podrobna zadefinované doktríny, práve naopak ako správny historik pred nimi varuje.
Knižka ma hneď na úvod zaujala úvahou, ktorá sa mi nesmierne páči, že dnešný blahobyt je splnenou utópiou našich predkov. A keď sa nad tym zamyslime hlbšie, vďačíme za ňu tým nepochopeným rojkom, čo sa nebáli snivat vo veľkom o lepšej, spravodlivejšej a bohatšej spolocnosti v časoch, ked zeme vlastnené feudalmi a otroctvo boli normálka.
V desiatich a jednej bonusovej kapitole kniha v prvom rade plasticky vykreslila zasadne problémy a výzvy dnešných rozvinutých krajín fungujúcich na báze trhového kapitalizmu. Problémy, ktoré vedome aj nevedome vníma myslím každý človek - prehlbujúca sa nerovnosť, zanikajúce pracovné miesta nahradené technológiami, znižujúce sa reálne mzdy napriek neustále rastúcemu HDP, nedostatočnosť sociálnych systémov zlyhavajúcich pri podpore zamestnanosti a bývania, technokraticka politika bez vízie, ekonomika vedúca ku kumulácii profitov v čoraz užšom kruhu superbohatých, nezmyselné práce bez pridanej spoločenskej hodnoty, ľudia bez vízie zredukovaní na spotrebiteľov, tlaciacich konzum aj na úkor zadlžovania sa. Nejde o žiadne lamentovanie z brucha, svoje pozorovania podklada štúdiami, štatistikami atd.
Ako z toho von? Nepodmienený univerzálny príjem, ďalej špeciálna peňažná pomoc priamo chudobným bez potreby vydržiavať komplikovany byrokratický aparát dohliadačov. Zvýšiť zamestnanosť cez kratší pracovny týždeň. Prestať nalievať peniaze do miezd ľudí, čo nevytvárajú žiadne hodnoty pre spoločnosť tzv. Bullshit Jobs. Páči sa mi, že autor prináša odvážne riešenia, ktoré ako demonštruje cez historické pramene, nie sú žiadne neslýchané novoty napr. Nepodmienený univerzálny príjem bol v USA takmer uzákonený za Nixona.
Ja osobne vnímam, že náš svet sa začína podobať na nepríjemnú dystopiu, kde s miznúcou strednou triedou dochádza aj viera v progres, v možnosť mať sa lepšie, v lepší svet. Na druhej strane, technologický rozvoj, správne uchopený, nám môže a mal by otvárať dvere do žiarivej budúcnosti, kde ludia pracujú menej a menej ťažko, a miesto toho trávia čas zmysluplnými neplatenými prácami. Myslím, že spoločnosť potrebuje viac ľudi ako Bregman s víziou a menej bezduchých spotrebiteľov deprimovaných úvermi a nezmyselným zamestnaním. Preto považujem knihu za inšpiratívnu. Síce rušivú v tom, ako nasvetluje dnešnú bezútešnosť, ale nádejnu vo svojej mentalite dream big and think big.
Asi práve objavujem nanovo Ameriku, ale predsa mi to nedá a vyjadrím sa ku trilogii Žatva smrti. Krásny kríženec science fiction a fantasy, avšak s väčším príklonom k tomu prvému. Do týchto žánrov zabrdam iba s veľkou opatrnosťou a môj radar na zavlasy pritihanuté “vedecky” znejúce kraviny sa aktivuje zvyčajne extrémne rýchlo. O to viac ma poteší, ked sa autorovi podarí presvedčiť ma, že si svoj alternatívny svet sakramentsky dobre premyslel. Obrnil bezchybnou logikou a v dôsledku dávkou filozofie. Vtedy prekonám kritický prah 20 strán a začneme sa seriózne “baviť”. Ak k tomu pridá strhujúci príbeh plný neočakávaných zvratov, traskavú love story a mnohovrstevné postavy a dostanem sa do stavu čitateľského vytrženia. Hlavné prejavy “svietenie” do neskorých nočných hodín ukrajujúce z REM a iných fáz spánkového cyklu, nedočkavosť a vzrastajúca predčasná nostalgie z blues, ktorý sa nevyhnutne dostaví pri poslednej stránke. Toť moje najvnútornejšie pochody pri čítaní (v skutočnosti počúvaní, knihomoľskí puristi prepáčia) Žatvy smrti od pána spisovateľa Neala Shustermana. Fascinovala ma uveriteľnosť jeho sveta. Dokonca istá prorockosť. Vážne som presvedčená a viem si bez problémov predstaviť, že sa do podobného sveta čoskoro prebudíme (teda ak budeme mať šťastie). Svet, v ktorom cloud získal vedomie a láskavá (takmer) vševedúca a (takmer) všemohúca umelá inteligencia riadi a napĺňa potreby ľudstva. Usmerňujúca, starostlivá, prihovárajúca sa ľudom. Podobná bohu pred vyhnaním z raja (tých biblických paralel tam bude veľa a zasadených do neskutočne zaujímavého kontextu). Svet bez vlád, smrti, nedostatku. Ľudia môžu omladnúť na počkanie, necítia bolesť, ale akosi ich míňa aj skutočné šťastie, skutočný strach, skutočná motiváciu, skutočné poslanie. Majú sa dobre, ale sú vlastne sťastní? Tento svet kvári jediný zjavný problém, nesmrteľná populácia rastie na planéte so stále obmezenými zdrojmi. Aby nedošlo ku kolapsu z času na čas sa musí niekoho poväčšine dlhý život ukončiť. Tohto temného remesla sa ujíma cech smrtiek nezávislý od vedomého cloudu. Všetko šľape ako hodinky, až kým sa smrtky nespustia…A zvyšok si prečítajte sami. Odporúčam všetkými desiatimi.
Podľa recenzií pár vybraných literárnych snobov na zadnej obálke knihy údajne “veľký talianský román, na ktorý sme už dlho čakali”. Skôr veľká škoda papiera. Tento na vyše 400 stranách rozpísaný román mal jediný klad- silnú tému - predstavte si nádherny región Puglia a v nej toxické skládky, pokútna výstavba v chránených oblastiach, korupcia, spoločnosť strápená duševne a aj doslova fyzicky v dôsledku mrhania verejnými zdrojmi. Slovom sugestívny obraz úpadku naprieč celým spektrom, ktorý asi neprekvapí nikoho, kto sa čo i len okrajovo niekedy zaujímal o reálie talianského Juhu. Autor sa rozhodol tento vo svojej odpudivosti pôsobivý obraz prerozprávať v trilery, čo nie je zvlášť prekvapivé, téma sa sama ponuka na strhujúci reportážny triler. Avšak, ako sa zdá, autor urobil maximum preto, aby vytrvoril napriek téme s potenciálom na n-tú najnudnejší triler všetkých čias. Rozpráva príbeh rodiny realitného developera Vittoria Salvemminiho tak zdĺhavo, pomaly, rozriedene, že do finále (absolútne predvídateľného mimochodom) dorazí len človek s trpezlivostou svätca. Lagioia sa zjavne z nejakého len jemu známeho popudu snažil pozdvihnúť prvoplánovy triler na úroveň psychologického románu, ale bohužiaľ sa zámer nepodaril. Vzťahy medzi postavami sú umelé, ich hlboko mentálne otrasené charaktery silené a popravde navýsosť otravné. Dialógy prekladané dlhými rádoby poetickými reflektivnymi pasážami s nervy drásajúcimi metaforami. Príbeh sám o sebe je dosť nudný a touto hranou lyrickostou sa monštruózne naťahuje jak guma na starých gatiach. Autor mal zrejme ambiciózny úmysel spraviť “veľkú literatúru” z “malého” trileru, ktorý zvyčajne cieli na potešenie čitateľského davu. Výsledkom je nepodarený kríženec: ani veľký psychologicko-spoločenský roman, ani pútavý triler.
Netuším, ako niekto nabral odvahu udeliť tomuto zmätku Premio Strega v 2015-tom. Odhadujem to na preintelektuálnenú porotu príliš odtrhnutú od reality bežného čitateľa. “Román, na ktorý sme dlho čakali” a skutočne v čakaní stále pokračujeme.
PS: Prosím, ani náhodou nevzťahovať túto moju vysoko subjektívnu sťažnosť na ostatné plody súčasnej talianskej literatúry. Dobrých kníh a autrov sa nájdu cele knižnice. Osobne mi velmi sedí Baricco, Starnone, Cognetti, Di Pietrantonio - vrelo odporúčam.
Táto knižka mi urobila Vianoce o deň skôr. Poviedky naprieč slovenským vidiekom, napovrchu malebným, ale v hĺbke znepokojivým. Niektoré úsmevné, iné menej. Zavše s drsnou pointou. Vždy presné výrazivo na pomenovanie malých drám, ktorými si prechádzajú postavy v rôznom stupni únavy zo života. Ak máte radi ironický humor, odporúčam hneď prvú poviedku Slimačie denníky. Smiala som sa celý večer.
PS: Knižka, plne zaslúžene, vyhrala Anasoft Litera 2023.
Posledná z čítania naordinovaného k Vianociam, ale vopred upozorňujem: vonkoncom sa nejedná o pohodové vianočné čítanie k lineckému pečivu a vaječnému likéru. Hlavná postava, ktorá mimochodom pôsobí veľmi autobiograficky, žena tridsiatnička v Londýne, ďaleko od rodného malomesta v Nemecku, si prechádza asi tou najradikálnejšou premenou, akú si je možné predstaviť … ale nechcem vám toho vyslepičit príliš veľa.
Podstatné je, že sa pritom spovedá svojmu lekárovi v neuveriteľne odbrzdenom monológu, frenetickom pásme frustrácií, z ktorého na pozadí presvitá krehká smutná životná dráma. Monológ zavše pripomína mrnčanie ofučaného teenagera, čo “nenávidí svet” z detskej izby, ale väčšinou cieli veľmi presne a čitateľa pritom ani trošku nešetrí. Páli malé nepríjemne pravdy sublimované z každodenného pokrytectva, smútku, zanedbania, neprijatia. Cez bizarné metafory, cez šialené scény, pri ktorých by sa červenal aj Freud, veľkolepo rozráža celú plejádu spoločenských tabu s jemnosťou roztúrovaného buldozéra. Pár krát som sa aj nervózne zasmiala. Autorke slúži ku cti, že neskĺzla k samoúčelnej provokácii, šok je len vedľajší efekt brutálnej nezaklenej úprimnosti.
Sú to zápisky, z ktorých čpie veľký hnev na svet, aj keď chirugicky presne namierený, ale ešte väčší voči sebe samej. Brilantne napísané zúfalstvo. V každom prípade, v tomto pichľavom sumári weltschmerzen by sa isto našlo veľa mierne dezorientovaných, unavených tridsiatnikov so stále citlivým vnútrom, ale každým rokom cynickejším obalom.
Zhrnuté a podčiarknuté, prístupte bližšie vy odvážni, ale dávkovať opatrne a prekladať ”ľahším” čítaním najlepšie s antidepresívnym účinkom
Nejedná sa o moje prvé zoznámenie s A. Towlesom. To nastalo pri jeho predchádzajúcej knihe: Gentleman v Moskve. Pri Gentlemanovi v Moskve som si prišla na svoje: nadchol ma neuveriteľný pribeh vyrozprávaný s podmanivým umom, po pár stranách sa mi aj vskutku podivné scény a náhody začali pozdávať ako perfektne uveriteľná záležitosť. Bizarné zápletky, fascinujúce pestrofarebné charaktery postáv a postavičiek, cez ktoré Towles vyglosoval niekoľko turbulentných dekád boľševického Ruska. V závere som sa spokojne usmievala s ľahkosťou na duši.
Pri Lincolnovej Diaľnici som čakala podobný efekt, akurát spustený príbehom ukotveným v inom čase - konkrétne v roku 1954 a inom priestore - v USA. Namiesto toho autor naservíroval nechutne čierno biele postavy a pomalý, ubíjajúci dej. Hlavná postava Emmett, nadľudsky cnostná a neznesiteľne nudná, jeho brat Billy - otravná rozumbrada. Ďalší mladík, prezývaný Vojvoda, ktorý sa zjaví z Emmettovej minulosti práve, keď sa ten chystá opustiť domov a vydať sa na cestu naprieč Spojenými Štátmi. Vojvoda je najzaujímavejšia postavička románu, presne taká, akú som u Towlesa čakala. Čo ma naopak prekvapilo bolo, ako mravokársky sa k nej autor postavil. Akoby ho posadol duch samého Zolu a chcel predviesť, že človek je produktom svojho prostredia a svoj tieň nemá šancu prekročiť. Ostatné postavy, ktoré stretávajú Vojvoda a Emmett na svojom putovaní Amerikou z Nebrasky do New Yorku, každý zvlášť, jeden autom, druhý vlakom sú síce zbierkou pozoruhodných osudov, nedokážu však prebiť vlečúci sa príbeh ako chromý muž.
Záver knihy bol pre mňa posledným klincom do rakvy - zbytočne krutý a nedomyslený. Neviem, kde nastala chyba, nevylučujem, že na strane prijímateľa, ale knihu hodnotím ako nadarmo napočúvaných 16 hodín, ktoré mi už nikto nevráti, alebo povedané menej dramaticky - sklamanie
Čepiec sa dá čítať mnohými spôsobmi. Je na čitateľovi, ktorú šablónu si zvolí. Teda pokiaľ chce. Môže ísť aj voľne naprieč líniámi a vnímať pomaly sa rozmotávajúci príbeh ako nite na čepiec, ktorý sa učí šiť rozprávačka - autorka u čepčekárky, 80 ročnej Iľky zo Šumiaca. Spleť motívov z Iľkinho života: neľahké roky v studenom, nehostinnom kraji, ale napriek všetkému Iľka rozpráva svoj príbeh vecne, v malých útržkoch a bez trpkosti. Každým opakovaním sa obrazy odhaľujú o čosi viac, ako sa vzťah medzi učnicou - rozprávačkou a čepcekárkou stáva dôvernejším.
Cez rozprávanie a opisy drsnej krásy šumiackej prírody, preráža niekoľko rovín; náhmatkovo vyberiem niekoľko, čo mi utkveli najviac v pamäti: ťažko trpené súžitie vymierajúcej majority a rómskej minority. Mnoho (aj ked nie vždy očividných) odtieňov predsudkov a rasiszmu jasne vymedzujúceho, že oni nie sú my a “my tu s nimi žijeme”. Kraj, kde zomrel čas a poslednou kultúrnou revolúciou bola normalizácia. Domy a ľudia, na ktorých sa zabudlo. A tí zabudnutí ľudia volia Kotlebu navzdory partizánskemu rodokmeňu. Miesto, kde umiera všetko - školy, nemocnice, cesty, potraviny a postupne aj starousadlíci s ich oddretými, ale pevne zakotvenými životmi - detstvo cez druhu svetovú, dospievanie v 50-tých rokoch, mladosť cez vynútenú kolektivizáciu. Ľudia patriarchalneho kmeňa, kde rodina rozhoduje o osude jednotlivca, rodina, od ktorej sa neuteká. Rodina, ktorej sa všetko odpúšťa. Korene, ktoré nepustia. Neprikrášlené rozprávanie, ako sa kedysi žilo na vidieku, o predkoch v krokoch s valaškami a čepcami.
Pevne zakorenený život v komunite a večne dohliadajúcej rodine musí pôsobiť pre mnohých Slovákov a Slovenky 21. storočia, rozcestovaných na všetky štyri svetové strany ako úplné sci-fi. Niečo ako grécke mýty s nulovým presahom do autonómnych a možno trochu vykorenených životov. Asi sa nájdu viacerí, ktorí podobne ako rozprávačka nikomu nepatria a len zbierajú náhodných cudzincov poceste, s ktorými dokážu mlčať - najvyššia forma intimity a porozumenia.
Priznám sa, že ja absolútne neznalá folklóru, som pri tejto knižke začala uvažovať, čo znamená byť Slovenkou. Z veľkej časti príbeh, ktorý nepoznáme. Príbeh zanesený nesmiernym gýčom a zjednodušením, mýtmi, národno obroditelskými básňami zo šturovského romantizmu, skanzenmi, drevenými kolibami, fakovými krojmi. Dá to fúru práce zistiť, ako žili, čo i len dve generácie pred nami, a preto si Čepiec od pani spisovateľky Kucbelovej vážim. Ak hľadáte, či do väčšej hĺbky objavujete korene Slovenska ako krajiny alebo priamo svoje súkromné, kniha patrí aj na vašu poličku. Inšpirácia a meditatívne chvíľky zaručené.
Príbeh spod pera mozambického spisovateľa Mia Cutuo plný tajomna, omínajúceho pocitu blížiaceho sa nebezpečenstva, násilia, pomaly rastúceho šialenstva, ale aj snov, farieb, nepokojnej poetickocti a túžby páliacej ako buš, kde sa pribeh odohráva.
Príbeh, v ktorom sa skutočnosť plynule preklápa do snov, či skôr nočných mor, poloľudí - polozverov. Nie sú to však sureálne vsuvky, ktoré otrasú čitateľom, ale pomaly odkrývané hrôzy každodenného života ženských postáv v tradičnom kmeňovom spoločenstve v mozambijskom buši. Snové, magické epizódy slúžia skôr na zmiernenie a metafyzické zarámcovanie drsných útržkov naznačujúcich neduhy kmeňa - korupcia, nedostatok vody, rýchlo vyeskalované a beztresné násilie.
Po dočítani som si musela chvíľu utriasť v hlave, čím si vlastne každá postava prešla a poskladať si príbeh chronologicky nanovo. Couto totiž výpovede rád pretáča dozadu a pridáva zakaždým nové informácie a nový kontext. Navyše má zvyk si tak trochu “vymýšľať” - do opisu skutočnej udalosti (teda zlučiteľnej s reálnym svetom) primiešava magické vysvetlenia, pôsobivé metamorfózy človeka na leva. Postupne sa rozprávanie mení na jednu veľkú alegóriu. Človek je sám zvieraťom, predátorom a pácha väčšie krutosti než levy obchádzajúce osadu.
Oceňujem až absurdne zvláštne postavy, pološialené, ale perfektne zlučiteľné so svetom Cuotovho príbehu. Nebyť surealistickych prechodov do sveta mágie a zvierat, bola by kniha takmer nestráviteľnou výpoveďou o násilí a utláčaní žien v tradičných kmeňových spoločenstvách. Zaujímavé na ženských hrdinkách je však to, že napriek jasnej obžalobe domáceho a sexuálneho násilia, sa nejedná o žiadne utiahnuté chudery, ale silné postavy s vlastným svetom, vlastnými vášňami ako levice.
Ak máte radi magický realizmus a netrváte na chronologickom rozprávaní, trúfam si povedať, že sa vám tento Kafka spod rovníka bude páčiť. Knihu na Slovensku preložil a vydal Portugalský inštitút a súčasťou je aj krátky rozhovor prekladateľky Zuzany Greksákovej so spisovateľom
