Musím povedať, že prvých 20-30 strán som mala problém začítať sa. Aj som myslela, že možno knihu odložím, no ešteže som tak neurobila, pretože by som prišla o výborný a veľavravný príbeh o morálnom úpadku jednej rodiny, ktorý by sa mohol stať kdekoľvek, nielen v Taliansku, kde je dej zasadený. Miestami sa v deji nachádzali na môj vkus pridlhé pasáže s rôznymi opisami, ktoré ma trošku vyrušovali. Inak knihe nemám čo vytknúť, príbeh sa mi dostal pod kožu, pretože úplne reflektuje dobu, v ktorej žijeme a to, čo sa stalo jednej Clare sa môže stať aj ďalšej ... Odporúčam, určite stojí za prečítanie a zamyslenie.

Podľa recenzií pár vybraných literárnych snobov na zadnej obálke knihy údajne “veľký talianský román, na ktorý sme už dlho čakali”. Skôr veľká škoda papiera. Tento na vyše 400 stranách rozpísaný román mal jediný klad- silnú tému - predstavte si nádherny región Puglia a v nej toxické skládky, pokútna výstavba v chránených oblastiach, korupcia, spoločnosť strápená duševne a aj doslova fyzicky v dôsledku mrhania verejnými zdrojmi. Slovom sugestívny obraz úpadku naprieč celým spektrom, ktorý asi neprekvapí nikoho, kto sa čo i len okrajovo niekedy zaujímal o reálie talianského Juhu. Autor sa rozhodol tento vo svojej odpudivosti pôsobivý obraz prerozprávať v trilery, čo nie je zvlášť prekvapivé, téma sa sama ponuka na strhujúci reportážny triler. Avšak, ako sa zdá, autor urobil maximum preto, aby vytrvoril napriek téme s potenciálom na n-tú najnudnejší triler všetkých čias. Rozpráva príbeh rodiny realitného developera Vittoria Salvemminiho tak zdĺhavo, pomaly, rozriedene, že do finále (absolútne predvídateľného mimochodom) dorazí len človek s trpezlivostou svätca. Lagioia sa zjavne z nejakého len jemu známeho popudu snažil pozdvihnúť prvoplánovy triler na úroveň psychologického románu, ale bohužiaľ sa zámer nepodaril. Vzťahy medzi postavami sú umelé, ich hlboko mentálne otrasené charaktery silené a popravde navýsosť otravné. Dialógy prekladané dlhými rádoby poetickými reflektivnymi pasážami s nervy drásajúcimi metaforami. Príbeh sám o sebe je dosť nudný a touto hranou lyrickostou sa monštruózne naťahuje jak guma na starých gatiach. Autor mal zrejme ambiciózny úmysel spraviť “veľkú literatúru” z “malého” trileru, ktorý zvyčajne cieli na potešenie čitateľského davu. Výsledkom je nepodarený kríženec: ani veľký psychologicko-spoločenský roman, ani pútavý triler.
Netuším, ako niekto nabral odvahu udeliť tomuto zmätku Premio Strega v 2015-tom. Odhadujem to na preintelektuálnenú porotu príliš odtrhnutú od reality bežného čitateľa. “Román, na ktorý sme dlho čakali” a skutočne v čakaní stále pokračujeme.

PS: Prosím, ani náhodou nevzťahovať túto moju vysoko subjektívnu sťažnosť na ostatné plody súčasnej talianskej literatúry. Dobrých kníh a autrov sa nájdu cele knižnice. Osobne mi velmi sedí Baricco, Starnone, Cognetti, Di Pietrantonio - vrelo odporúčam.