Poradie prečítaných kníh Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Z počiatku zarytý milovník post-apokalyptického sub-žánru. Neskôr milovník akéhokoľvek žánru, nebrániaci sa či už krimi, thrillerov, horrorov, klasiky alebo fantasy či sci-fi. Čítam knihy, e-knihy či počúvam audioknihy.
Taktiež milovník dobrej kávy a rôznorodých čajov :)
V budúcnosti snáď aj spisovateľ vo voľnom čase :D
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Poradie prečítaných kníh 
Moje knižné darčeky Moje aktivity
S knihou Artemis som otáľal niekoľko rokov, nakoľko mňa osobne Marťan od Andyho Weira veľmi sklamal. Keďže ale v nedávnej minulosti vypustili ľudia zo Zeme Artemis 2 do vesmíru, povedal som si, že vypustím Artemis ja, z mojej knižnice.
To, čo musím pochváliť je, že sa dej čítal pomerne rýchlo a slová, vety a stránky mi utekali pred očami ako zbesilé. Miestami som tŕpol, čo naša hlavná postava Jazz vyvedie. Nuž a tu je ten problém, ktorý som počas čítania knihy mal. Kým zo začiatku sa snažila byť opatrná, zdravo drzá a miestami šikovná, tak ku koncu už sa nebála vyhodiť mesiac do vzduchu, drzá bola viac ako 12 ročná soplaňa a čo sa týka šikovnosti tá sa vyznala vlastne vo všetkom. Kým zo začiatku som k nej prejavoval sympatie a mal som v podstate o ňu strach, ku koncu mi to bolo úplne jedno. Jednoducho mi ju autor znechutil.
Čo sa týka príbehu čakal som niečo iné, niečo akčnejšie a drsnejšie. Čakal som, že boj o nadvládu mesta bude riešiť viac ľudí, nie iba Jazz a jeden nájomný zabijak. Samotné spracovanie mestečka bolo fajn, jednotlivé informácie, čo a ako funguje dopĺňali atmosféru. No kým dej bol zo začiatku prepracovanejší, čím viac som sa ponáral do príbehu, tým bol jednoduchší a plytký.
Ohodnotil by som ju priemernými 3 číslami, ale za ten začiatok, keď som prečítal takmer tretinu knihy na jeden nádych, by som si to neodpustil. Takže pre mňa je to 4/5.
Opäť ďalší skvelý diel zo série Legia. Svižný akčný dej, vtipné scény a konverzácie, napínavé udalosti a nové mimozemské rasy. Čo viac si priať, ak si chce človek oddýchnuť pri niečom vesmírnom? Možno si už len vychutnať nejaké tie pokrmy či pitíčko z ponuky a ak vás to nezabije, tak vás to posilní.
Musím sa priznať, veľmi mi chýbala v tejto časti Aga, ale ako pozerám názov ďalšej časti, určite si to autori vykompenzujú. Ešte niečo mi na tejto časti chýbalo, respektíve vadilo, ale neviem presne čo. Možno mi nezapasovala planéta tisícov svetiel, respektíve rasa Karov. Oceňujem veľmi zaujímavý nápad, aj čo sa týka skvelého Petragunu, ale prišlo mi to až moc bláznivé, až absurdné.
Pre mňa to tento krát nie je na plný počet, respektíve by som sa priklonil o pol bodíka menej, ale to sa nedá. Takže za mňa 4/5.
Cestujem sama je pre mňa prvotinou od Samuela Bjorka. V poslednom čase dávam šancu viacerým severským krimi, nakoľko miestami ponurá, uzimená atmosféra sa mi veľmi hodí k tomuto žánru
Kniha sa mi v podstate páčila, spoznali sme hlavné postavy, vyšetrovateľov Holgera Muncha a Miu Krugerovú, ktorých tím dopĺňa niekoľko ďalších postáv, pričom výraznejšie zapôsobil azda iba IT odborník Gabriel Mork. Samotný dej knihy bol celkom svižný a napínavý, okrem samotného vyšetrovania sme sa dostali taktiež pod povrch súkromných, respektíve osobných príbehov hlavných postáv. Zatiaľ sa mi k srdcu neprebojovala žiadna postava, pravdepodobne si budem musieť tento vzťah čitateľ + postava zaslúžiť v ďalších častiach, ktoré si určite plánujem zakúpiť.
Musím však povedať, že mňa skôr sklamal ten koniec. Nemám rád, ak do deja na konci, pri samotnom závere vstúpi nová postava, ktorá navedie vyšetrovateľov na správnu stopu. Toto ma tak trochu sklamalo, akoby si autor povedal sakra, ako to zakončím? No pridám tam niekoho kto ich navedie na správnu cestu a tak to žiaľ, aj bolo.
Moje hodnotenie bude 4/5 nakoľko na mňa kniha nepôsobila úplne zrelým dojmom, postavy sú síce výrazné, no nepriľnú k čitateľskému srdcu a samozrejme ten koniec ma veru teda sklamal.
O pár týždňov ubehne neuveriteľných 40 rokov od jednej z najväčších jadrových tragédií v histórií ľudstva. Ako inak, jednotlivci siahajúci po zviditeľnení či už politickom alebo mediálnom budú písať a natáčať videá, ako nás táto tragédia poznamenala, pričom takmer ani jedna z dotyčných osôb tú dobu ani len nezažil a tobôž sa o túto tému nezaujímal inak, ako len z hodín histórie na školách či článku na wikipédií. Nuž ale poďme ku knihe.
Tá je - ako plná poznatkov, ktoré sa dnes človek dočíta kdekoľvek, tak aj plná priamych a jedinečných informácií, ktoré autor získal od samotných účastníkov tejto tragédie. Musím uznať že kým som sa do knihy plno ponoril a sústredil, tak prešlo niekoľko desiatok strán, no čím viac strán som prečítal, tým viac som si plne uvedomoval rozsah katastrofy aj keď túto tému sledujem už viac ako 20 rokov. Vždy ma však udiví, ako sa jednotlivými faktormi môže bežná prevádzka reaktora zvrtnúť do pekelných katastrofických rozmerov. Počas čítania som sa už asi miliónty krát ponoril do google máp a youtube videí z oblasti Chernobylu. Tento krát sa mi ale na myseľ dostala jedna myšlienka a zároveň otázka čo ak by prvotný výbuch bol iba začiatkom a nastal by druhý, omnoho väčší ktorý by spôsobil škody aj na ďalších 3 reaktoroch, prípadne by došlo k spomínanému čínskemu syndrómu. To by bol omnoho katastrofálnejší scenár a myslím si, že by sme si takto v pohodlí nečítali knihy a nesledovali rôzne dokumenty či seriály o tejto elektrárni.
O tom, že bola zanedbaná konštrukčná bezpečnosť reaktora, či boli správy o katastrofe ututlávané, rovnako ako príliš nereálne termíny dokončovania tohto veľkého mega projektu, človek nemusí hovoriť. Vždy to tak bolo a vždy bude, aj keď moderným trendom je kopať do mŕtvoly zábavné. K tomu treba iba povedať, že sa ľudia ako celok musí poučiť, no keď vidím, ako sa k sebe správame, nevidím to pozitívne. Človek je tvor ustráchaný a vyrukovať s niečím katastrofickým je pre nás ľudí neakceptovateľný pojem. Ihneď by nás, najvyššie zmýšľajúcemu tvoru na svete zachvátila enormná panika. Stačil nám Covid a prvé týždne kedy si ľudia bez droždia (na ktoré ani len pred Covidom nepomysleli a zrazu ho vypredávali na kilá) nedokázali predstaviť život.
Musím uznať že autor knihu napísal bravúrne, žiadne štatistické bludy, ale opísal číru realitu ktorou si museli ľudia z Pripyati a Chernobylu prechádzať. To čo na týchto knihách milujem je, ak autor do nich vloží vsuvku čo sa stalo s protagonistami knihy neskôr. To čo ma však zamrzelo je, že takmer každý dokument, kniha, článok opisuje iba hŕstku ľudí (opakovane), akoby z tých takmer 50 000 ľudí iba 100 malo osud a o ďalších nikto nemá záujem. Na jednu stranu chápem, že príbeh o nejakom Jožkovi Mrkvákovi ktorý pracoval ako smetiar nebude nikoho zaujímať. Ale predsa, práve tí ľudia ktorí pracovali v bežných profesiách predavačka, čašníčka, autobusár, vodár by dokázali skutočne popísať, aké to je, keď úplne bežný človek stojí na prahu apokalypsy. Tým neznehodnocujem túto knihu, tá je spracovaná skvelo a nemôžem dať menej, ako plný počet bodov.
Mesiac Marec je zatiaľ pre mňa v znamení čítania kníh o Chernobyle, ďalšou bude pravdepodobne Piknik u Cesty, veď vy viete od koho.
Som horlivý fanúšik post-apokalyptického žánru a milujem všetko, čo sa týka Černobyľu a jeho ponurej a smutnej minulosti. Myslím, že láska k tomuto žánru a predovšetkým k Černobyľu začala už na základnej škole, kde sme sa učili o tejto katastrofe a následne po návšteve atómovej elektrárne Mochovce. Následne ma k tomuto žánru prilákali PC hry Stalker, Fallout, Metro, Chernobylite, Call of Duty, či rôzne filmy a seriály akými sú Černobyľ, Černobyľské denníky, Ghoul a rôzne dokumentárne filmy. Nemôžem opomenúť ani úžasné knihy na túto tému Vlaštovky z Černobylu od Morgana Audica, Černobyl od Serhii Plokhy, Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevič a najnovším prírastkom do rodiny sa stal miestopis Černobylský deník od „stalkera“ s menom Richard „Ritchie“ Šmíd.
Táto vyše 170 stranová kniha je plná fotografií z jeho cesty od Kyeva, cez lesy až po samotné mestečko Prypiať. Autor zaznamenáva svoje myšlienky a dojmy, ktoré ho počas tejto cesty a fotografovania sprevádzajú. Musím uznať, že fotky sú nádherné a v istých chvíľach ma celkom citovo zasiahli, aj keď už mám tieto veci napozerané asi milión krát z internetu a ako som spomínal, z rôznych iných zdrojov. No aj keď je textu pomenej, akoby sa mi pred očami odohrávala Ritchieho cesta cez toto fascinujúce a zároveň tragické miesto. Pri čítaní prezeraní tejto knihy som si pustil stalkerskú hudbičku, sledoval trasu cez google maps a atmosfére už nič nechýbalo.
Aj napriek tomu, že kniha stojí okolo 30 eur kúpu neľutujem. Dokonca by som si prial, aby takýchto kníh zo zaujímavých opustených miest bolo omnoho viac. Knihu určite odporúčam každému fanúšikovi tohto žánru, či už post-apo alebo miestopisoch. Jediná vec, čo by som pridal je samotný text. Myslím si, že by Ritchie dokázal zo seba vydolovať ešte mnoho zaujímavých pocitov, informácií, príhod a vtipov. Mrzí ma, že sa mu nepodarilo úspešne obehnúť všetko, čo mali v pláne, no žiaľ zdravie súputníka je dôležitejšie.
Na úplný záver ďakujem autorovi, že som sa na malú chvíľku mohol ocitnúť aspoň takto v zóne, ktorá je zaujímavá pre každého stalkera, ktorý chce zažiť adrenalín, nostalgiu a pocit jadrového nebezpečenstva. Aj ja si prajem raz navštíviť túto fascinujúcu krajinu, či už ako jednotlivec, alebo ako skupina v podobe sprievodcu.
