Rena Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Rena 
Môj wishlist Moje aktivity
Prvá časť - Prebudená mágia skončila grandiózne a hrdinovia príbehu odpochodovali zo scény za zvuku rinčiacich zbraní a škreku temného tvora zvaného Aria. Nástup druhej časti bol komornejší a väčšia časť knihy bola podaná z pohľadu Katje, ktorá musela prejsť nutnou zmenou, aby sa z nej stala hrdinka akú okolnosti vyžadujú. Jej cesta premeny nebola zrovna vystlaná lupeňmi ruží, skôr ich tŕňmi a Katja sa k tomu nepostavila zrovna hrdinsky. Priznám sa, že tentokrát mi Katja liezla poriadne na nervy a niekedy som mala chuť jej dôkladne prehovoriť do duše. Ale našťastie jej nerozhodnosť a sebaľútosť netrvali večne.
-
„Schovávaš sa v závetrí pred búrkou namiesto toho, aby si vyšla z úkrytu, ktorý ti je väzením, a naučila sa žiť v daždi." - za toto som mala Ember vždy rada. Vždy všetko nazvala svojim pravým menom, na nič sa nehrala, nepretvarovala a povedala, dokonca aj svojej sestre, to čo si myslí. A tu je ďalší z jej citátov, smerovaný Katji:
“Aby si mohla zachraňovať svet, musíš najskôr zachrániť samu seba. V prvom rade sa postaraj o seba, pretože nikto iný to za teba neurobí. To môžeš iba ty sama.”
-
V príbehu pribudnú aj nové postavy. Jednou z nich je aj Svarog, čarodejník, ktorý spočiatku celkom dosť zamieša karty, až som mala z toho divný pocit. Priznám sa, jedna dejová linka, v ktorej hrá prvé husle práve inkriminovaný čarodejník sa mi vôbec nepozdávala, ale žiaľ nemôžem byť konkrétnejšia bez toho, aby som nevyzradila značnú časť deja.
Veľmi zaujímavá sa mi zdala ďalšia nová postava a bol ňou opäť čarodejník, Alétes. Táto postava ma naozaj nadchla! Bolo naozaj skvelé sledovať ako nenápadne vpadol do deja, vopchal prsty do všetkého, čo považoval za dôležité a ťahal za nitky osudu tak, že ostatní sa mohli len (nie síce vždy) nemo prizerať.
-
Z knihy sa mi najviac páčila 2.časť, ktorá bola podaná z Argosovho pohľadu. Tejto časti nemám absolútne čo vytknúť - Argos ako jedna z hlavných a nosných postáv úplne spĺňa kritériá na túto zodpovednú úlohu, aj keď má občas pochybnosti, ale oproti prvej časti je v jeho charaktere badateľný výraznejší posun ako u Katji. Aj po dejovej stránke je táto časť oveľa svižnejšia, tempo rýchlejšie a autorka nerozpitváva každú, i nepodstatnú maličkosť.
Záver knihy bol zasa v akčnom móde a nechýba ani cliffhanger, po ktorom sa čitateľ bude nutne dožadovať pokračovania.
Nuž a ešte by som chcela spomenúť, že kniha má opäť skvelo vyzerajúcu obálku, úžasné ilustrácie a pribudli aj dve mapy, ktoré mi v prvej časti tak chýbali.
Baba Duňa, svojrázna, húževnatá žena, ktorá sa rozhodla prežiť jeseň svojho života na rodnej hrude, kúsok od Černobyľa, v zóne smrti, kam sa vrátili len tí, čo už nemajú čo stratiť…
Alina Bronsky rozpráva neobyčajný príbeh, ktorý je však vo svojej podstate úplne obyčajný, len to miesto, kde sa odohráva, ho robí špecifickým. Pre mladých nebezpečné a zdá sa, že tých zopár vetchých starcov ani sama smrť nechce.
-
“Doteraz sa každý deň čudujem, že som ešte tu. A každý druhý rozmýšľam, či náhodou nepatrím k tým mŕtvym, ktorí tu strašia a odmietajú vziať na vedomie, že ich meno dávno svieti na náhrobku. Niekto by im to mal povedať, ale kto by už len bol taký bezočivý? Ja som rada, že mi nikto nemá čo hovoriť. Všetko som videla a ničoho sa už nebojím. Nech si tá smrť príde, ale, poprosím, s úctou.”
-
Spočiatku som si myslela, že kniha sa bude niesť ležérnym tempom v duchu opisu každodenného stereotypu na mieste, kde po človeku ani pes neštekne a len raz za čas tam zablúdi nejaký senzáciechtivý novinár či horlivý vedec, ale keď v tejto dedinke starcov a duchov dôjde k vražde, tak sa kniha zrazu mení triler v ruskom štýle.
Posledná láska baby Dune nie je len o každodennej drine či ako som už naznačila o vražde, táto kniha v prvom rade rozpráva o vzťahoch, o ľudskej interakcii vrámci rodiny, medzi susedmi. Je zaujímavé pozorovať ich antipatie, či priateľskú náklonnosť.
Kniha Posledná láska baby Dune sa ma dotkla, zanechala stopu, ba priam odtlačok na duši. Táto kniha je krásna, smutná a zároveň i veselá, depresívna ale i vzbudzujúca nádej. Baba Duňa je archetyp našich babičiek či prababičiek, na ktoré človek spomína s láskou a inak to nie je ani s touto knihou. Určite sa k nej (nielen) raz s radosťou vrátim.
Hodiny sú ďalšou knihou zo série príbehov o Herculovi Poirotovi i keď v tomto prípade sa kniha od ostatných trochu odlišuje: Poirot vstupuje na scénu pomerne neskoro a tentokrát nezohráva aktívnu úlohu vyšetrovateľa, ale skôr postranného pozorovateľa, čo mu však nebráni na konci zlíznuť všetku smotanu za usvedčenie vraha.
Majoritnú časť vyšetrovania vedie komisár Hardcasle a mladý agent tajných služieb Colin Lamb - príhodné meno pre tajného agenta.
Sheila Webbová z Cavendishskej agentúry pre sekretárske práce je povolaná k pani Pebmarshovej u ktorej objaví na zemi mŕtvolu muža. Zdesená s krikom vybehne z domu a vletí do náruče Colina Lamba - človek by povedal, že Christie má zmysel i pre romantiku.
Od tohto momentu beží dej na plné obrátky a čitateľ sa čoraz hlbšie vnára do spletenca intríg a vypočúvania nespočetných susedov v okolí, ktoré, ako sa zdá, nemajú konca.
Ako už mnohokrát, som si pomyslela, že viem kto je vrah a dokonca som mala aj celkom dôveryhodnú a logicky podloženú teóriu na motív vraždy, ale to by nebola Agatha Christie, aby nemala navrch. Po x-tý raz boli moje tipy k ničomu a vrah bol samozrejme niekto iný! O motíve vraždy radšej pomlčím.
Takže milí čitatelia, A. Christie nie nadarmo dostala titul “kráľovná anglických detektívok”. Knihu Hodiny sa rozhodne oplatí prečítať/ vypočuť si, pre tých lenivejších je aj natočený film z r. 2011 s Davidom Suchetom ako Poirotom.
Mnohí ju poznajú, mnohí ju čítali a nikomu asi netreba predstavovať spisovateľku Suzanne Collins a jej trilógiu The Hunger Games (či už v knižnom alebo filmovom prevedení) a taktiež Baladu o hadoch a vtáčatkách, čo je vlastne prequel ku knihe Hry o život.
V knihe spoznávame mladého Coriolana Snowa, charizmatického študenta, ktorý síce žije v sídle, ale o niekdajšej sláve a lesku svojej rodiny môže iba snívať. A preto Hry o život vyzerajú byť ako skvelá príležitosť dostať sa opäť na výslnie a prilepšiť si aj po finančnej stránke. Má to však jeden háčik, teda dva. Prvým je Lucy Grayová Bairdová, vyvolená z dvanásteho obvodu a tým druhým je doktorka Gaulová, ktorá rada a často ťahá za nitky osudu. Ale k deju už ani slovo!
V Balade o hadoch a vtáčatkách môže čitateľ nájsť mnohé odkazy na Hry o život, resp. vysvetlenie ako vznikla napr. pieseň Strom obesenca, či ako sa zrodili drozdajky alebo i to ako sa vykryštalizovali pravidlá hier o život a vôbec nezaváži fakt, či už ste Hry o život čítali alebo nie. Kľudne môžete začať Baladou.
Čítanie tejto knihy bolo príjemnou retrospektívou do roku 2012, kedy sa prvýkrát dostal na plátna kín film The Hunger Games a bol to jeden z tých prípadov, kedy som videla najprv film a až potom som sa dostala ku knihe. Bolo príjemné opäť sa ponoriť do tohto nie veľmi idylického sveta a aj keď hlavnou hrdinkou nebola Katniss Everdeen a nesekundoval jej Peeta Mellark (ktorý mi mimochodom daného času dosť často liezol na nervy), napriek tomu aj v Balade o hadoch a vtáčatkách nájdeme silné osobnosti.
Takmer celú knihu som si kládla otázku, čo prispelo k tomu, aby sa Coryo alias prezident Snow stal tým, čím sa stal, teda krutým a bezcharakterným človekom. Na svoju odpoveď som si musela počkať relatívne dlho, ale odpovede som sa dočkala.
Kniha bola čistá nostalgia a možno aj preto ju hodnotím ako skvelú. Jednoducho som si ju užila a možno si ju užijete aj vy. Do toho!
