Rena Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Rena 
Môj wishlist Moje aktivity
Nie je pravidlom aby druhá či tretia časť prekonali úspešnosť prvej časti, ale Adamovi Przechrztovi sa to podarilo. Adept, Místodržící a nakoniec Stín, tri diely série Materia Prima, tri časti v ktorých sa fantasy mieša s alternatívnou históriou a nájde sa tam i kvapka tej reálnej.
Kým v prvej časti sa autor viac-menej venoval vystavaniu kulís a objasneniu situácie nielen vo Varšave, ale i priľahlých európskych veľmociach, v časti druhej je bojom a mocenským intrigám venovaný o čosi menší priestor a viac sa dozvedáme o prekliatych, enklávach, matérii prime… Tretia časť bola z môjho (ženského) pohľadu najzaujímavejšia a najpútavejšia, nakoľko strategické veci sa riešia už len okrajovo a tentokrát sa autor oveľa viac zameral na medziľudské vzťahy. Samozrejme naďalej sa tu vyskytujú prvky fantasy a nechýbajú ani prekliati a ich snahy začleniť sa a presadiť vo svete ľudí.
Ako už i v predošlých častiach, tak i tejto audionahrávke kraľoval Filip Stančík a ja som si náramne užívala jeho rečový prejav.
Celkovo túto trilógiu môžem len odporúčať. Mňa bavila a to kniha od knihy viac a viac. Kľudne by som prijala aj nejaké voľné pokračovanie, kde by sa čitateľ dozvedel viac o osudoch hlavných postáv s odstupom nejakého času. Autor ponechal špekuláciám priestoru dosť. Fascinovala ma postava Lucie a zaujímalo by ma, ako by sa mohla vyvinúť jej postava postava v budúcnosti a aký osud by ju mohol postretnúť. (Zo skúsenosti však viem, že postavy tohto typu nemávajú ustlané na ružiach.)
Za poskytnutie audioknihy ďakujem vydavateľstvu Kanopa a teším sa na ďalšie príbehy z tohto vydavateľstva.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Čítali ste Oveho od Fredrika Backmana? Tak kniha Barbara neumiera by mohla byť kľudne prequel k Ovemu.
Walter Schmidt, je presne taký istý “morous” ako Ove - večne naježený, pichľavý ako jež. Frfle na všetko a na každého. Milé slovo z neho človek nedostane.
Walter je už roky ženatý so ženou, Barbarou, ktorú si ani nechcel zobrať, ale čo mal robiť, keď dieťa bolo na ceste. Walter je prisťahovalec a jeho žena tiež. Roky to citlivo vnímal a preto je v mnohých ohľadoch nemeckejší ako samotní Nemci! Dokonca aj jedlo musí byť striktne nemecké. Všetko sa zmení keď Barbara náhle ochorie a nie je viac schopná fungovať v domácnosti.
Walter, tvrdohlavý ako mulica a ešte k tomu v mnohých ohľadoch zaslepený, preberá na seba rôzne manželkine úlohy. Niektoré mu idú viac od ruky, niektoré menej.
Rozčuľovalo ma jeho (ne)vedomé odmietanie, nazvala by som to až ignorovanie Barbarinej choroby. Myslím si, že každý vnímavý čitateľ pochopí hneď od začiatku o akú diagnózu sa jedná a s neochvejnou určitosťou bude vedieť kam celý príbeh smeruje, len Walter sa tvári, že o nič nejde, že všetko bude v poriadku.
Toto však nebol jediný Walterov nedostatok. V mojich očiach zlyhal aj ako otec - jeho vzťah s deťmi nebol zrovna ukážkový, ale napriek škrípajúcim interakciám a výnimočnej situácii v rodine to spolu nejako zvládli.
Keby som pokračovala vo vymenovávaní, tak by som na Walterovi našla asi viac nedostatkov ako pozitívnych vlastností, ale napriek všetkému som si ho celkom obľúbila. (Veď aj vlastný manžel nám občas lezie na nervy a predsa ho máme rady, však!)
Alina Bronsky opäť majstrovsky opísala a zhrnula na ca. dvesto stranách to, čo mnohí z nás zažívajú, s čím sa už musela vysporiadať nejedna rodina. A tak som sa pomaličky psychicky pripravovala na záver knihy, takmer od začiatku som vedela, že koniec nemôže mať happy end. A čo urobila autorka!? Tak to si budete musieť prečítať sami, ale vedzte, že záver ma vystrelil z kresla a mala som sto chutí knihu šmariť do kúta! Ešte teraz, deň po dočítaní, ma to “hnevá” a želala by som si iný koniec, ale na druhej strane schvaľujem autorkino rozhodnutie.
Milí čitatelia, ak ste čítali Backmanovho Oveho, tak verím, že aj tento tragikomický príbeh sa vám bude páčiť a Walterovi s radosťou prepáčite jeho početné prešľapy a nedostatky.
Stín větru, román, ktorý ma uchvátil svojou komplexnosťou, rôznorodosťou, humorom i kriminálnym pozadím. Nechýba tu priateľstvo, láska, zaslepenosť, nenávisť, vražda…
Carlos Ruiz Zafón je rozprávač veľkého formátu, ktorý si čitateľa omotá okolo prsta behom jednej kapitoly. Jeho rozprávanie je košaté a spletité a aj napriek audioknihe som nemala problém zorientovať sa v postavách a tých je tu naozaj neúrekom - sú tu starci i chlapi v najlepších rokoch, záporáci, ktorých naozaj nebudete mať radi (Francisco Javier Fumero), naivní mladíci, ktorým však nechýba zapálenie (Daniel Sempere - je zároveň aj rozprávačom príbehu) či charizmatickí vtipálkovia, ktorým nebudete mať problém odpustiť čokoľvek (Fermín Romero de Torrres). Nájdu sa tu i osudové ženy (Penélope Aldayová, Bea Aguillarová), ktorých osudy sú si prekvapivo podobné. Celý príbeh však spája jedna jediná osoba, ktorá ako sa zdá, je pôvodcom všetkých problémov, ale i všetkého pozitívneho, čo sa v príbehu udialo. Tou tajomnou osobou je Julián Carax, spisovateľ, autor knihy Stín větru.
Stín větru vyšiel už pred viac ako dvadsiatimi rokmi a kniha bola preložená do viac ako tridsať jazykov, prešla rukami nespočetne veľa čitateľov a mnohí z nich o knihe napísali, preto písať čokoľvek ďalšie k obsahu knihy by bolo ako reprízovať už zreprízované.
Audioknihe prepožičal svoj hlas Gustav Hašek, herec s rebelantským výzorom, ktorý sa síce nemôže pýšiť desiatkami narozprávaných kníh (zatiaľ), ale verím že ich bude viac. Jeho interpretácii nie je čo vytknúť, dokonca som mu uverila i repliky starej Jacinty (Chasinty) Coronado, bývalej opatrovateľky a spoločníčky Penéope Aldayovej. Kde-tu sa objavili aj hudobné vsuvky, ktoré umocňovali atmosféru príbehu a doby, v ktorej sa príbeh odohrával. Bol to skvelý audioknižný zážitok, len škoda, že vydavateľstvo OneHotBook nevydalo aj zvyšné tri časti série.
NIČ ma v poslednej dobe tak neznechutilo ako kniha NIČ a NIČ v nedávnej minulosti nerozhojdalo moju neochvejnú vieru v dobro a ľudský, zdravý úsudok ako táto útla kniha.
NIČ je miestami drsné, miestami zvrhlé a nechutné čítanie. Miestami som len neveriacky krútila hlavou a pritom si myslela: “Dúfam, že sa nikdy NIČ podobné nestalo a ani nestane!”
Ak bolo autorkiným úmyslom šokovať, tak sa jej to podarilo na výbornú! Ak bolo jej zámerom ukázať, akí dokážeme byť voči sebe (a to nielen deti), tak si zaslúži ocenenie! Ak chcela nastaviť zrkadlo dnešnej spoločnosti, tak len môžem dúfať, že kniha narazí na množstvo vnímavých čitateľov, lebo tak ako dokázala Janne Teller vybičovať emócie v tejto knihe, to sa veru nevidí často.
Popri čítaní knihy som v niektorých momentoch mala pocit, že čítam horor od Kinga - napätie gradovalo až sa dalo krájať, decká sa medzi sebou vyhecovali takmer až k šialenstvu a činy? Pri tých som mala pocit, že nemajú hraníc a aktéri toho celého, mierne povedané chaosu, si vôbec neuvedomovali, či vôbec si nechceli uvedomiť následky.
Ak bolo autorkiným úmyslom zaujať, šokovať, zamyslieť sa, tak sa jej to podarilo na 100%. Síce niektoré veci sa mi zdali absurdné, bez prezrádzania deja sa však nedá priblížiť ktoré. Celkovo kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity a doteraz neviem, či ju vnímam ako skvelú alebo ako niečo, čo vytiahlo na svetlo božie všetky tie nechutnosti ale skončilo bez nejakého nazvime to “morálneho ponaučenia”. Tak rýchlo ako bublina rástla, takmer tak rýchlo aj praskla a smeti sa zamietli pod koberček. Osobne by som pri tej všetkej dráme očakávala, že záver bude údernejší, nie že to autorka zoberie skratkou a koniec nechá zhorieť do tla. Hoci plamene očistca môžu byť oslobodzujúce…
Veselý pohreb nie je vôbec veselý a popravde som po prečítaní tejto novely od Ulickej zostala mierne v rozpakoch, ba až sklamaná.
Na jednej strane je to celkom zaujímavé rozprávanie, na strane druhej celkom dosť veľká nuda.
Okolo hlavnej postavy sa pohybuje rôznorodá skupina ľudí, ktorých osudy sú farebnejšie ako cirkusové šapitó, ale napriek tomu, že každý prispeje svojou troškou do mlyna, tak sa tam vlastne nič nedeje. Teda takmer - všetci čakajú, kým hlavný hrdina Alik zomrie…
A keď konečne príde časť, že idú Alika pochovať a vy si poviete, tak teraz to autorka rozbalí a vy si užijete ten veselý pohreb, tak príde záver knihy, koniec, fin, ende… A namiesto očakávaného brilantného absurdného humoru mi zostala iba pachuť absurdnosti.
Možno po prečítaní Ulickej O tele duše boli moje očakávania privysoké, ale žiaľ táto novela neuchvátila moje čitateľské srdce.
