Rena Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Rena 
Môj wishlist Moje aktivity
Po skvelej úvodnej časti o Björnovi Diemelovi som si natešená objednala druhú časť, ktorá sľubuje, že tento diel mafiánskeho krimi bude ešte sústredenejší na vraždu ako ten predtým. A tak som sa celá nadšená pustila do čítania…
Björn Diemel sa ako úspešný advokát musel v prvej časti vysporiadať hneď s dvoma mafiánskymi bossmi a ich klanmi, čo si vyžadovalo nielen dômyselný plán, ale i vhodnú dávku sústredenosti. Prvá časť bola neskutočne pútavo a humorne napísaná, takže som ju zhltla ako malinu.
Niečo podobné som očakávala aj od pokračovania, prišlo však veľké ALE…
Z dvoch tretín bola kniha neskutočná nuda a po krimi tiež nebolo ani stopy. Dej sa rozhýbal asi sto strán pred koncom a nebyť toho, že som bola zvedavá ako to dopadne s Borisom (mafiánsky boss, ktorého Björn uniesol a uväznil na konci prvej časti), tak by som knihu asi ani nedočítala.
Prvých dvesto strán mi pripadali ako psychologická príručka zaodetá v šate mafiánskej krimi, kde autor až do omrzenia omieľal o “vnútornom dieťati” čo vo mne silne evokovalo spomienku na “citovú nádrž lásky” z knihy Päť jazykov lásky. V každom prípade, pri oboch som dostávala alergickú reakciu v podobe žihlavky!
Je síce fajn, ak sa autor snaží zapracovať do knihy “trochu” psychológie a pozrieť sa na zúbok vzťahom: rodič < > dieťa, čo robiť a čo nerobiť ako rodič alebo sa snaží zakomponovať momentálne horúce témy ako: ekológia, udržateľnosť, digitálny detox či rovnoprávnosť pohlaví… ALE…
Všetkého veľa škodí a tu mi to rozhodne prišlo na úkor príbehu. A tak sa z mafiánskej krimi, ktorá ako bolo sľubované, mala sršať čiernym humorom, sršala akurát tak nudou.
Za mňa tentokrát NIE a rozhodne už asi po ďalšej časti nesiahnem, hoci v nemčine už vyšla tretia a aj štvrtá časť - obávam sa, že bude v podobnom duchu ako Moje vražedné vnútorné dieťa.
Vďaka Filipovi Jančíkovi bola kniha opäť neskutočným zážitkom, užila som si každú jednu postavu, tentokrát asi najviac jedného zatrateného z Enklávy, ktorý hovoril vďaka spomínanému interpretovi zaujímavým dialektom.
Místodržící je nielen fantasy, ale zaoberá sa predovšetkým aj alternatívnou históriou a niet divu, veď Adam Przechrzta je vyštudovaný historik. A tak v knihe môžeme opäť nájsť nielen reálne, historické predmety, ale aj postavy. K cárovi Mikulášovi II. pribudne napr. aj postava ruského generála Alexeja Alexejeviča Brusilova, ktorý je historicky známy tzv. Brusilovou ofenzívou.
Charaktery postáv sa oproti prvej časti posunuli ďalej, vykryštalizovali. Nové skúšky a prekážky napomáhajú postavám rásť, či sa jednalo o Rudnického alebo Samarina. Anastázia miestami ustupovala do úzadia, čo mi prišlo trochu ľúto, lebo som si jej postavu celkom obľúbila, ale samozrejme i ona dostala svoj priestor. Zato si svojich pár minút slávy užili iné dve dámy: Viktória a Anna.
Místodržící plynule nadväzuje na Adepta nielen po dejovej stránke, ale i štýlom - množstvo akčných scén, množstvo stratégie a samozrejme nechýbajú ani fantasy prvky. Mix týchto 3 ingrediencií je vyvážený, takže čitateľ/ poslucháč sa nemôže sťažovať, že by tam bolo niečoho málo či veľa. Iba romantike sa ušlo najmenej priestoru, ale nato sú na trhu iné knihy.
“Volám sa Júlia. Tento príbeh je o lete, ktoré som strávila v majáku na škótskom ostrove Unst. O lete, keď som stratila maminu a našla žraloka staršieho ako stromy.”
Júlia a ospalý žralok je po grafickej stránke jedna z najúžasnejšie spracovaných kníh aké sa mi v poslednej dobe dostali do rúk a po obsahovej stránke kniha vôbec nezaostáva.
Čo sa na prvý pohľad javí ako jednoduchý príbeh pre deti 12+, tak na druhý pohľad a po ca. tretine knihy čitateľ zistí, že to nie je len o obyčajnom dobrodružstve na ostrove, kde ocino opravuje maják a mamina, morská biologička, sa snaží nájsť grónskeho žraloka, ktorý sa dožíva aj viac ako 400 rokov, ale aj o rodine, kamarátstve, šikane, životnom prostredí či chorobe člena rodiny v podobe psychickej poruchy.
Príbeh je vyrozprávaný z pohľadu Júlie, ktorá udalosti sprostredkováva svojim, častokrát skresleným, detským pohľadom. Otca vidí ako trochu nudného muža čísel, ktorý pozná iba dve veci: správne a nesprávne, dobré a zlé. “Kde sa tam dá nájsť miesto na niečo výnimočné?” - kladie si otázku Júlia. A matka? Je veselá a impulzívna, a to má na nej Júlia rada, až kým…
Okrem starostí s rodičmi sa musí Júlia popasovať aj s inými problémami. Vrásky na čele je robia aj noví kamaráti Kin a Adrián - kamarátstva v teenagerskom veku nie sú vôbec jednoduché a taktiež nikdy čierne alebo biele. Vždy sa nájde niečo, čo sa dá pokaziť, vždy sa nájde nejaká hranica, ktorá sa dá (i nechcene) prekročiť. A tak je stále čo riešiť, stále treba robiť kompromisy, stále treba bojovať o kamarátstvo.
Kniha sa číta ľahko, je to jednohubka na jedno popoludnie a určená je nielen deťom, ale aj ich rodičom.
Napriek tomu, že táto kniha je relatívne útla, tak začítať sa mi trvalo o trochu dlhšie ako zvyčajne. Spočiatku som sa zmietala medzi pocitmi ľahkého znudenia alebo na druhej strane mierneho (ne)záujmu, ale čím dlhšie som čítala a ponárala sa do príbehu, tým viac si ma Cognetti omotal okolo prsta.
Knihu tvorí desať poviedok, ktoré ako červená stuha spája jedna osoba - Sofia. Avšak prostredníctvom týchto poviedok nespoznávame iba ju, ale i iné postavy a ich osudy - Sofiinho otca Roberta či matku Rossanu, jej tetu Martu a mnohých iných.
Sofia je veľmi zvláštna postava - neurotická, excentrická ale napriek všetkému fascinujúca. Čo ma na Sofii asi najviac vytáčalo bol jej vzťah k jedeniu a jedlu samotnému. A ako aj samotná ľudová múdrosť hovorí - prázdne brucho, hluché ucho, tak i Sofia bola mnohokrát hluchá voči potrebám iných. Nikdy nebola spoločenským človekom a aj napriek jej zvláštnym povahovým črtám, nikdy netrpela nedostatkom spoločnosti.
Sofia je nazvime to “svojská”, je iná, je ako vták s krikľavým perím, každý ju obdivuje, každý si chce z nej niečo “ukradnúť”, byť v jej spoločnosti, ale napriek všetkému a všetkým je ako osamelý útes - krásny a nedostupný.
Predstavte si, že žijete sami, prídete domov a tu posunutý pohár, tam chýbajúci jogurt či odpitý džús - halucinácie, paranormálne javy či nespochybniteľný prípad pre psychiatra?
Éric Faye, francúzsky spisovateľ a novinár, rozohráva v tejto útlej novele psychologickú hru. Osamelý meteorológ Shimura-san si jedného dňa všimne, že mu miznú veci z chladničky. Najprv si myslí, že ich len omylom zabudol kúpiť, ale keď tieto javy začnú byť častejšie, začne byť Shimura-san podozrievavý, ba priam paranoidný a rozhodne sa konať.
Priznám sa, že na túto knihu som natrafila náhodou, ale jej anotácia ma zaujala natoľko, že som som sa ju rozhodla prečítať.
Novela Nagasaki je niečo ako zákusok ku káve, či povestná čerešnička na torte - malá, ale zato si ju možno vychutnať do posledného kúska, v našom prípade vety, slova či slabiky.
Tejto knihe nič nechýba a nenájdete tu nič navyše. Je to úplne perfektný príbeh od začiatku až po koniec. A ten koniec bol naozaj čosi! To rozuzlenie bolo geniálne vo svojej jednoduchosti. PERFEKNÉ!
Odporúčam všetkými desiatimi!
