

Klasika Prečítate na zariadeniach:
Nie je možné meniť veľkosť písma, formát je preto vhodný skôr pre väčšie obrazovky.
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na zariadeniach:
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na:
Neprečítate na:
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
bookstagram:
https://www.instagram.com/petrasbookalchemy?igsh=MWgyMWVtdTZtZ3d4bA%3D%3D&utm_source=qr
Posledné pohladenia je kniha, ktorá svojou nenútenou múdrosťou osloví všetkých, ktorí majú radi pomalé, introspektívne príbehy zasadené do reality každodennosti. Je krásne napísaná, civilná a pritom nečakane dojímavá.
Anfinnsen skúma starobu nie ako koniec našej cesty, ale ako zvláštny druh začiatku: obdobie, keď si človek konečne môže dovoliť byť absolútne úprimný. Žiadne pretvárky, len surová podstata toho, čo zostáva. A to je niekedy to najodvážnejšie, čo môže literatúra ponúknuť.
Táto kniha je premyslená, precítená a najmä veľmi ľudská. Samotný text dýcha prekvapivým humorom, akousi sebareflexívnou iróniou. Kniha nie je o umieraní. Je o tom, čo človeka drží pri živote.
Gunnhild yehaug napísala knihu, ktorá je oslavou jazyka nie jazyka ako nástroja, ale jazyka ako priestoru, v ktorom existujeme. Cítim znamenám je ten typ literatúry, kde autorka vidí a skúma to, čo sa skrýva medzi riadkami, medzi tónmi hudby a pod vrstvami každodennosti čím sa vám dostáva pod kožu.
Jej štýl je nádherný: jemný, poetický, no ostrý v detailoch. Vzťahy a situácie, ktoré opisuje, sú autentické.
Je to kniha o ľuďoch, ktorí sa snažia navzájom sa pochopiť; o hudbe, ktorá dopĺňa to, čo jazyk nedokáže; o citových nuansách, ktoré sú často dôležitejšie než veľké gestá.
Najväčšie čaro knihy spočíva v tom, že čitateľ má neustále pocit, že sleduje reálne emócie, nie literárne konštrukcie. yehaug neromantizuje, nefiltruje len veľmi presne pozoruje a prepúšťa svet cez svoju výnimočnú citlivosť.
Cítim znamenám je literatúra, ktorú necítite len v hlave, ale aj v tele. Je to kniha, ktorá sa jemne dotýka duše a zanecháva v nej odtlačok.
Pre mňa bola táto kniha nádherným zážitkom. Nie ani tak pre svoj dej, ale pre svoju atmosféru, jazyk a tú zvláštnu pravdivosť, ktorá je čoraz vzácnejšia.
Jar v Jekaterinburgu Lukáš Cabala vytvoril knihu, ktorá pôsobí ako dlhá, tichá expozícia: svetlo sa prediera cez neúprosné sivé nebo, ulice pulzujú unavenou energiou a postavy sa medzi nimi pohybujú ako tiene hľadajúce vlastný tvar.
Je to mimoriadne atmosférická kniha, hutná, presná a podmanivo chladná. Príbeh je založený na detailoch, ktoré spolu vytvárajú veľký obraz o tom, ako sa človek môže stratiť v cudzom meste aj vo vlastnom živote.
Je zaujímavé sledovať, ako sa autor pohráva s priestorom. Jekaterinburg nie je iba kulisou, ale je akoby samotnou postavou dýchajúcou, tlejúcou, s vlastným tempom a náladami. Autor ho zachytáva tak verne, až má čitateľ pocit, že stojí na zasneženom chodníku a počuje praskanie ľadu pod vlastnými nohami.
Dej nie je vystavaný na dramatických zvratoch. Príbeh nie je len varovaním ukazujúcim hrozivé následky topiaceho sa permafrostu. Je to tiež príbeh o hľadaní, o samote, o mlčaní, o budúcnosti, o vinách, ktoré si človek nesie ako batožinu. O jarnej premene, ktorá nie vždy prináša úľavu.
Cabala napísal román, ktorý si pýta tiché čítanie, premýšľanie a trochu zimy v srdci. Táto kniha dokazuje, že moderná slovenská próza má autorov, ktorých hlasy si zaslúžia byť počuté.
Kniha Smrť v jej rukách nie je tradičnou detektívkou, nedá vám žiadnu jasnú pointu, ani uspokojujúce rozuzlenie. A práve v tom je jej sila. Je akousi psychologickou hrou, pri ktorej sa čitateľ neustále pýta, čo je pravda, čo je projekcia a čo je len ďalšia maska osamelosti.
Kniha začína nenápadne staršia žena nájde v lese odkaz o mŕtvej dievčine.
Avšak nie je tu telo, nie je tu dôkaz, nie je to skutočná vražda. A predsa sa pred nami rozvíja temný, zvláštne hypnotický príbeh, v ktorom najdôležitejšie nie je odhalenie zločinu, ale odhalenie rozkladu vnútra samotnej protagonistky.
Táto kniha je zaujímavá, podmanivá… a zároveň trochu bizarná. Niektoré momenty sú tak zvláštne, až máte pocit, že sledujete realitu, ktorá sa vám rozplýva pred očami do akéhosi zvláštneho sna, z ktorého sa neviete prebudiť. Ale práve toto splývanie hraníc medzi realitou a "snom" je súčasťou jej čara.
Autorka v knihe tiež ukazuje svoj talent - dokáže z obyčajného momentu vytvoriť psychologickú štúdiu osamelosti, ilúzií a tichej, dusivej paranoje.
Táto kniha odráža skutočný život niekedy monotónny, niekedy zvláštny, inokedy úplne nepochopiteľný.
Táto kniha nemusí sadnúť každému.
No svet je zvláštny a konce nie sú skutočne koncami, bez ohľadu na to, ako veľmi si to hviezdy želajú.
