Shakespearov svet Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Tento komentár je nepodarok a nemohlo to byť ináč lebo ho napísal soľný stĺp. Začína sa takto:
"Sledoval som Billyho Pilgrima ako sa odpútal od času."
A končí sa:
"Tak to chodí"
Sledoval som Billyho Pilgrima ako sa odpútal od času. V jeho príbehu sa ozývala božská existencia maskovaná za existenciu mimozemskú. Aké je to nazerať na svet očami bytosti, ktorá neprežíva svet v časovom slede, ale vidí každý okamih svojho života? Aké je to stáť mimo času? Častý to námet kresťanskej filozofie.
V priebehu čítania sa ozýva to neustále pýtajúce sa: O čo v tom príbehu ide? A odpoveď je prostá: Ide o výpoveď o Bohu. Preto tí Bratia Karamazovci, preto tá ozvena "cesty pútnika" (Pillgrims progress). Ten ironický štýl a roztrieštený spôsob rozprávania je tu vlastne úplne adekvátny. Simuluje spôsob uvažovania bytosti "vytrhnutej z času", bytosti, ktorá v každom momente dokáže prežívať každý chvíľu svojej existencie - aj preto je dej nelineárny. A vďaka tomu získava od svojej existencie odstup - aj preto tá irónia.
Zároveň však sledujeme aj príbeh o svete, ktorý už Boh opustil. Drážďany sú tu jednoznačnou upomienkou na Sodomu a Gomoru, k čomu Vonnegut privádza čitateľa aj prostredníctvom úvodnej zmienky o sebe ako o "soľnom stĺpe" (Lótovej žene). Je to vlastne ukážka pekla na zemi. Čo zostáva človeku, čo prežil podobnú situáciu? Iba šialenstvo. Či skôr odpútanie sa od fyzického sveta a uzavretie sa do svojej mysle. Radikálne popretie zmyslu sveta. Bezčasie traumy.
Ďalšou otázkou tu potom je, či budeme Billyho považovať za narušeného vojnového veterána, alebo za bytosť podobnú Bohu. Môžeme ho, rovnako ako naši predkovia, považovať za oboje a vyhneme sa tak problematickej dichotómii. Billy odmieta svet tak radikálne a úplne, až sa vytrhol z času a dotkol sa hviezd. Stal sa niečím, čo sa podobá božskej existencii. Inými slovami: Tam v tých Drážďanoch vlastne duševne zomrel a jeho knižné putovanie je vlastne putovaním posmrtným. Billy Pilgrim je živý mŕtvy. Tak to chodí.
Tiché, nežné volanie nekonečne verného anjela niekam domov, hlboká láska ukrývajúca sa v najväčšej podivnosti, maličká duša pechoriaca sa pustým svetom, a hľadanie dobra vo svete. A hlavne viera. Ja som sprevádzal Davida, David sprevádzal mňa. Spolu sme vyrastali, spolu sme vytvárali buildungsroman.
Dickens je pre mňa autorom, ktorého nedokážem zaradiť do realizmu. Nejde tu totiž len o spoločenské pnutia, ide tu hlavne o boj o duše ľudí. Práve z tých nižších pomerov, zo schopnosti postaviť sa utrpeniu, vyviera u Dickensa často to najkrajšie a najčistejšie. Dodáva to ľuďom akúsi nebeskú krásu. Sú to, naopak, často práve rozmaznaní boháči, ktorí sú slabí, aby odolali nerestiam sveta, prípadne, vo svojej nadradenosti a túžbe po ďalšom majetku, krutí a tvrdí. Dickens skrátka (na rozdiel od naturalistov) neverí v absolútnu moc spoločenských mechanizmov, ktoré formujú človeka. Jeho hrdinovia skúšaní nespočetnými príkoriami sú často až "iracionálne" cnostní (viď Oliver Twist, Nell ai.), a to práve v konfrontácii so všadeprítomnou krutosťou a biedou.
Aj David bol pre mňa vždy hlavne o cnostiach ukrývajúcich sa za karikovanými tvárami. Aj preto pre mňa David Copperfield ešte nenáleží tak úplne do modernej doby a ozýva sa z neho niečo prastaré, niečo z tzv. prirodzenej morálky. Boj postáv so svetom nemá len dojímať, má aj vyzdvihovať ústredné cnosti, a to jednak cnosti božské (viera, nádej, láska) a taktiež cnosti kardinálne - Agnežka je temperantia, pán Micawber je fortitudo a celý Davidov vývoj je pátraním po prudentia. A naopak, záporné postavy stelesňujú neresti zamaskované pokrytectvom - či už predstieranou spravodlivosťou Murdstonovcov alebo predstieranou pokorou Heepovcov.
Z tohto hľadiska tak môžeme Dickensa pokojne považovať nielen za veľkého románopisca, ale aj za kresťanského etika. Potvrdzuje to aj rozprávanie, kde sa v závere rozdiely medzi jednotlivými triedami stierajú, preskupujú, jednotlivé postavy nadobúdajú majetky a prichádzajú o ne a tým sa ukazuje relatívnosť tried a priepustnosť zdanlivo prísneho sociálneho determinizmu, čo ešte viac vydzvihuje cnosti, silu a krásu jednotlivých charakterov. A v tomto tiež drieme tá krásna rozprávkovosť a jemný pátos Dickensových románov, ktoré v závere získavajú až nádych spirituality.
Mimoriadne vtipná, inteligentná a pútavá kniha - či skôr brožúrka -, zbierka esejí od asi najvýznamnejšieho moderného režiséra hier Williama Shakespeara. V podstate je to ideálny spôsob ako si rozšíriť shakespearovský kontext (popri početných historických a literárnych prístupoch) aj o pohľad na divadelnú stránku veci. Brook sa tu venuje najmä divadelným adaptáciám a divadelnému svetu (okrem seba aj napr. Olivierovi) a výstižne ukazuje, čo všetko sa dá so Shakespearovými hrami robiť (a skrz to odhaľuje ich nové významy), ale prináša aj podnetné esejistické úvahy, či meditácie nad jednotlivými hrami.
Hneď prvá kapitola, ktorá sa venuje otrepanému evergreenu (napísal tie hry naozaj William Shakespeare?) je krásnou studnicou trefných proti-argumentov. Skvelá je napríklad ad absurdum dovedená irónia britského humoristu Maxa Beerbohma - v snahe zosmiešniť dobové snahy konšpirátorov "objavovať" skryté významy v hrách -, ktorý prehľadal všetky Tennysonove básne, až kým nenašiel jednu, ktorej verše vytvárali anagram. No a ten anagram je "jednoznačným potvrdením" toho, že tie básne v skutočnosti napísala kráľovná Viktória: "Alf didnt write this I did Vic." Najtrefnejšia však bola kritika týchto konšpiračných teórií vyslaná priamo zvnútra divadelného prostredia. Ako mohol niekto skutočne veriť, že autor, ktorý nepísal básne do šuflíka, ale pre skutočne živú a bezpochyby ufrflanú (ako to dokazujú záznamy) komunitu hercov, rekvizitárov a ďalších ľudí, ktorí hru skúšajú, majú otázky, nadávajú na repliky, hádajú sa a argumentujú, nebol v skutočnosti tým naozajstným autorom, ale len bábkou? To Shakespeare behal s každou poznámkou a otázkou za tým "tajným" pánom, či dámou niekde v úzadí a nikto z jeho žiarlivých, špehúňskych konkurentov píšúcich útočné pamflety, prípadne z hercov si to nikdy nevšimol? To je silne pritiahnuté za vlasy.
Sen noci svätojánskej vo mne vždy vzbudzoval dojem účasti na nejakom sabate, či keltskom ríte. Ostatne, Beltain a ďalšie pohanské sviatky a s nimi späté rituály neboli ešte v Shakespearových časoch až takou vzdialenou minulosťou, na niektorých miestach dokonca ešte stále doznievali a vyrušovali (doslova) miestnych protestantov. Sen akoby do seba abstrahoval toto pohanstvo - a možno len "náš" obraz o ňom, ale to je teraz irelevantné - s akousi jeho živočíšnosťou a živelnosťou, s jeho schopnosťou búrať hranice medzi sociálnymi skupinami i medzi človekom a prírodou. Akoby sa tu skrátka zacelila nejaká trhlina a všetko sa zmiesilo do jedného kotla, čoho výsledkom je príchod elfov, trpaslíkov a víl, akýchsi manifestácií tohto miesenia a prepájania ľudského a prírodného. Možno takto doliehal na fantáziu malého Shakespeara svit ohňov a smiech tancujúcich ľudí uprostred Ardenského lesa. (...) Rovnako fascinujúce je aj to, ako si túto tému vyžiadal samotný jazyk prvého vrcholného obdobia v tvorbe Williama Shakespeara. Ten akoby tu sústavne explodoval do nových a nových básnických postupov, irónií a paradoxov, prekvapivých, často protichodných prirovnaní, ktoré Shakespeare následne prepája prostredníctvom tém jednotlivých monológov, kedy človeka prekvapuje každé ďalšie slovo až vzniká dojem extrémneho nasýtenia a preťaženia. Slovo tu získava nadvládu nad dejom, ovláda ho, prejavuje sa vo svojej vlastnej "materialite" a mení sa na burácajúce more, ktoré čitateľa necháva vynárať sa, aby ho následne opäť ponorilo do svojich vĺn a nenechalo ho vydýchnuť. Človek sa vďaka týmto veľkolepým metaforám na istý čas cíti ako súčasť celého kozmu. Slovo akoby tu skrátka získalo magickú moc. (...) Spolu s tým do toho prenáša aj ten prvok ľudovej (smiechovej) kultúry, ktorý celú udalosť čiastočne relativizuje. Zúčastnili sme sa len nejakého utajeného rítu? Je to len súčasť rozbujnenej fantázie počas skúšania na predstavenie? Alebo je to len Klbkov sen? A možno je to celé len tým divadelným snom, na čo poukazuje záverečná parodizujúca pasáž, ktorá človeka od tohto splynutia odvádza do metatextuálnej roviny, kedy sa paroduje samotné divadlo. (...) Tu potom vlastne vystupuje niečo zaujímavé, a to akási strata. Strata schopnosti vnímať inú, ako profánnu realitu. Sledujeme tu ľudí utopených vo svojich problémoch, pechoriacich sa vo svete uprostred väčších síl, nevediacich o svojej malosti a smiešnosti (a netýka sa to len hercov, ale aj milencov) a neschopných vnímať zásahy "osudu" a toho, čo ich presahuje. Zároveň je to aj ukážka fluidnosti lásky, v ktorej sa pre zmenu zjavuje neschopnosť postáv "pevne stáť" a brániť sa prvoplánovým pudom, vlastnej živočíšnosti, náhle vnikajúcemu prírodnému svetu. Aj tu sa tak ukazuje tá metamorfóza a absencia akéhosi vhľadu, ktorá práve vychádza z miesenia pohanského rituálu, z bezhraničnosti. A ani divadlo, v ktorom sledujeme lásku až za hrob, nedokáže do tohto sveta vniesť poriadok a ubrániť sa mieseniu vysokého a nízkeho, vážneho a smiešneho. Tým sa vlastne kruh uzatvára, pretože v tomto kotlíku stierajúcom hranice je uväznená aj samotná Shakespearova hra. Aj Shakespeare, a to nielen slovom, ako som to popisoval už vyššie, ale aj fraškovitým, pritom sprvu tragicky vyznievajúcim žánrom, sa stal obeťou tohto miesenia. Už tu sledujeme, že "život je utkaný z rovnakej látky ako sny". (...) Aj napriek relativizácii však niečo v človeku chce veriť, že tá mágia, ktorú Shakespeare ukazuje je skutočná. Že občas sa zem rozostupuje a na povrch sa rozbehnú Pukovia, víly a škriatkovia. Že nastal čas, kedy sa profánna realita rozpúšťa a človek zažíva už tu na zemi ten absolútne pohlcujúci pocit spojenia so všetkým živým navôkol. Ak nie, aspoň tu máme Shakespeara, ktorý nám dokáže tieto pocity na pár okamihov sprostredkovať.
Enders mi dokázal sprostredkovať Aischylovo dielo ako skutočne plnohodnotnú súčasť svetovej kultúry, porovnateľnú, svojou básnickou silou, so Shakespearom, Goethem a ďalšími klasikmi. Aischylos, to nie je nejaká mŕtva básnická forma, ale skutočne vábivá, vzrušujúca, zvláštne znepokojujúca (ako všetko do čoho nevieme úplne preniknúť, obsiahnuť to ráciom) a a do hĺbky duše prenikajúca skúsenosť. Slovo tu viac nie je len ornamentom pre drámu, ale niečím, čo ukazuje samotný jazyk ako jazyk, uvoľňuje ho z každodennej informačnej výmeny a dáva ho zakúšať ako zážitok sám o sebe a pre seba. Nie, nechcem tým povedať, že Aischylos v Endersovom preklade je umením pre umenie, chcem len povedať, že je to pohlcujúca skúsenosť, slovný únos duše čitateľa do existencie jazyka. Slovo tu má proste dušu - ako v japonskom koncepte kotodama.
Zároveň je to aj slovná oslava sakrálneho prežívania. Ukážka sveta, ktorý nie je súhrnom faktov, kde reč neoznamuje, ale oslavuje božskú existenciu a akoby povyšovala svojou silou človeka a samo ľudstvo do nadpozemských výšin. Skrátka, slovo tu ako hierofánia zostúpilo z Olympu, a existenčné volania postáv sa k nemu svojou silou zasa vznášajú. Pri ich čítaní tuším, že ich krása a moc musí pohnúť svetom a bohmi. Inej možnosti niet. Viem, som patetický. Prepáčte mi to.
V neposlednom rade je Aischylos aj etikom a filozofom. Podobne ako v prípade Sofokla a Euripida aj tu ide o zúfalé snahy vyrovnať sa s tyché získaním absolútneho hodnotového základu, čo sa však neustále rúca pod údermi "řádu", a pod "božou" odplatou za hybris. Však ako to stojí aj v Siedmych proti Tébam:
„Mním: kov, surový v srdci,
je trpký dělič jmění!
On dá země jim tolik,
co smrt žádá a hrob; takový byt
dostanou, zbaveni velkých rolí!“
A tak mi len zostáva upozorniť na najzaujímavejšie diela. Pre mňa to bola, samozrejme, Oresteia, Siedmi proti Tébam a Pripútaný Prométeus.
Tenis nespoľahlivých rozprávačov. Denník, kedysi priestor pre intímne spovede, sa mení na číru manipuláciu - štvoritú interpretáciu udalostí, neustále sa pohrávajúcu s čitateľom v románe i "nad" románom. Strata identity, príchod modernity, vytrácanie sa patriarchálnej spoločnosti a neustále sa vracajúca otázka: Čo to je Japonsko? A do toho kedysi potláčaná, teraz explodujúca ženská sexualita inšpirovaná západom (oblečenie, náušnice, sexuálne hry) ako sado-masochistická hra deštruujúca upadajúce, starnúce mužské libido. Hokusaiov obraz... Smrť. Kto je tu vlastne antihrdina?
Tanizaki vnáša jemné, zlatisté svetlo do šera poznania. Paradoxne, pretože oslavou šera a kritikou svetla. Človek sa stráca v prítmí ožiarený len tlmenou krásou... preč, len preč od osvietenskej posadnutosti svetlom. Tanizaki tu nehovorí za cudziu kultúru, za iný priestor, ale skôr za iný čas, čiže za niečo, čo sme kedysi dávno stratili a čo najviac bije do očí pri vulgárnosti svetlom znásilnených krás. A pritom je to zemité, telesné, priam z toho cítiť vôňu dreva a výkalov. Po tejto knihe už posedenie na kadibúdke nikdy nebude rovnaké. Takto má vyzerať oslava života.
Výborná sprievodná kniha ku čítaniu Shakespearových diel. Jednotlivé kapitoly sú síce - v porovnaní s Hilského knihou Shakespeare a jeviště svět - omnoho kratšie a nevovádzajú tak obšírne do kontextu, ale absentuje v nich "vata" a prichádzajú vždy so zaujímavou interpretáciou jednotlivých diel. Je to taká Rutova lekcia efektivity.
Hilský ani v tejto knihe nie je tak úplne akademický. Opäť tu chýba početnejší poznámkový aparát, chýba tu unikátny metodologický prístup a hlavne je tu znovu cítiť Hilského zaujatosť. Hilský skrátka tej anglickej reformácii fandil, obhajuje ju, a katolicizmus a puritánstvo napokon zobrazuje v škaredších farbách a dáva priestor najmä jednej strane. Preto by som aj tu použil slovo encyklopedickosť, k čomu ma vedie aj záverečné "kdo byl kdo", všeobecnosť, vŕšenie jednotlivostí a faktov a veľký tematický rozptyl. Občas som sa do tej knihy musel jemne premáhať a to Shakespeara zbožňujem a chcem o ňom vedieť všetko. A opäť prízvukujem (ako aj pri Shakespeare a jeviště svět), že aj u mňa to bol Hilský, kto mi cez prednášky a preklady otvoril svet Williama Shakespeara.
Ale kniha je to vskutku prekrásna a plná najrôznejších informácií. Najpodnetnejšie bolo prepájanie Shakespearových sonetov a monológov s dobovými udalosťami. Ak sa na scéne objavil Shakespeare, daná kapitola akoby získala väčšiu šťavu, akoby sa Hilský ocitol "na svojej pôde" a okamžite preradil na vyšší stupeň. Takže pre mňa je to najmä mimoriadne kvalitná encyklopédia dobového Anglicka, ku ktorej sa asi budem pravidelne vracať. A za to som pánovi Hilskému naozaj vďačný.
Zaľúbil som sa do sestier Makiokových, do tanca svätojánskych mušiek, do rozjímania pod horou Fudži. Odchádzajúci svet sa ozýva v tichej sentimentalite, v nepomenovateľnej kráse melanchólie. Sústredené kruhy špirálovito smerujú do vnútra hrdinov a popritom spievajú o premenách prírody, jemne, subtílne, akoby sa báli vysloviť slová, ktoré môžu vyplašiť pomaly a do kruhu sa plaziaceho hada. So zrejmým prichádza tušené, a práve táto tušenosť nadnáša knihu nad prostý naturalizmus. To, čo už počuť vo vetre prinášajúcom zmeny, znie vábivým rytmickým dupotom a pechorením, ktoré pohlcuje všetky svety. Extrakt z nostalgie.
Pri nočnej riečke
tancujú svetlušky v rytme
mliečnej cesty.
Dávno zabudnuté znie
v žblnkote vĺn: smiech sestier.
