Shakespearov svet Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Hilského prednášky a preklady mám naozaj veľmi rád - boli to vlastne jeho prednášky, ktoré mi otvorili svet Williama Shakespeara. Jeho hlas i vystupovanie sú príjemné, jasné, kultivované, jeho zanietenosť a láska k autorovi je nákazlivá a jeho spôsob uvažovania, najmä jeho sklon k istej redundancii a k zaujatiu zaujímavými detailami a faktami, sa pre časovo obmedzený a na sluch odkázaný rečový prejav ideálne hodí.
Väčší problém mám s jeho písanými textami, ktoré často nabobtnávajú do monumentálnych rozmerov (viď aj nová kniha o Shakespearovom Anglicku). Ten pátos v jeho písanom štýle akosi prestáva byť cítiť (hoci je Hilského láska k autorovi a dobe verbalizovaná), zároveň zostáva tá redundancia a zaujatie detailami, ktoré často smerujú k nepríliš zaujímavému a nepríliš podnetnému hromadeniu faktov. Často mi chýba jasnejšie cielená, novátorská, či aspoň prekvapivá interpretácia (ako v niektorých Bejblíkových štúdiách), prípadne príbehovejší text, ktorý sa k žánru eseje viaže. Na druhej strane, na vedeckú historickú štúdiu je poznámkový aparát trochu primalý a text (chcene) zaujatý.
Viem, že to znie maximálne kriticky, ale ja mám aj tak Hilského knihy rád. Človek by len ťažko hľadal väčšie a lepšie studnice informácií, akurát tá kniha pre mňa predstavuje skôr text encyklopedického, prípadne komentárového charakteru, nie knihu esejí a štúdií, ako to stojí v popise. Takto je kniha zaujímavá najmä ako mimoriadne dôkladný a prínosný komentárový aparát k jeho prekladom. Osobne by som si dokonca vedel predstaviť spojené vydanie jeho kníh William Shakespeare - Dílo a Shakespeare a jeviště svět, v ktorom by preklady hier dopĺňali texty z tejto knihy. Každopádne, čítať tú knihu samostatne bolo vyčerpávajúce.
Perfektný úvod do Shakespeara, ktorý na necelých dvesto stranách odhaľuje všetky potrebné súvislosti a kontexty "alžbetínskeho" divadla a doby. Pútavé, prehľadné, čisté, jasné, bez vnárania sa do podružných tém a vŕšenia zbytočných slov. Vhodné nielen pre študentov teatrológie, ale aj laikov (ako som ja), ktorí sa chcú podrobnejšie oboznámiť s alžbetínskym divadlom nad rámec predslovov, doslovov a drobných štúdií. Rád sa k tejto knihe vraciam.
Dickensova jemná rozprávkovosť, výborný cit pre karikovanie a cielený pátos u mňa celý čas bojovali so skutočnou a veľmi krvavou historickou udalosťou, na ktorej nebolo nič rozprávkové, patetické a karikovania-hodné (veď čo v tej krutej dobe nebolo samo o sebe karikatúrou). Navyše mám pocit, že Dickensova sociálne-kritická metóda a nostalgický tradicionalizmus vyslovene čerpá z "anglickosti", z dôkladnej a najmä prežitej skúsenosti s kultúrou a s jej inštitúciami a do istej miery aj z aktuálnosti. V podstate išlo o jedinú Dickensovu knihu, ktorú som neprečítal na jeden nádych. Akoby sa odohrávala v permanentnom časovom a kultúrnom zlome. Zjednodušene: radšej nejaké modernistické či naturalistické uchopenie, než takáto ani ryba, ani rak. Viem si predstaviť, že niekoho môže priťahovať práve toto pnutie, a dokonca môže vnímať tento "zlom" ako istú inováciu. Pre mňa to neplatí. Uvedomujem si, že môže ísť len o moju preferenciu, avšak o čo iné ide pri hodnotení umenia? Nie je to snaha zracionalizovať si svoje preferencie?
Čítam básne a som v nejakom zvláštnom svete, ktorý nahlodávajú rôzne entity a reality. Jurolek básnik, ja, fiktívny autor Jurolek, Jurolek-Jurolek, moja predstava o sebe.... Všetko sa zlieva. Cítim mohutný prúd, ktorý nezávisle na mne preniká krajinou a ja v ňom stojím a bojím sa odísť, je to niekde v hrudi - fyzické, a ja to nedokážem opísať. Viem len, že ak odídem, zmizne to. Nikdy som nič podobné nezažil, akoby som sa prekryl s inou osobou. Myslíš, že to cíti i Jurolek? Myslíš, že cíti, že sa doňho snažím vtlačiť, tak ako sa on vtláča do mňa? Určite je to láska.
Toto vydanie Spolku sv. Vojtecha s Cipárovými ilustráciami je skrátka monumentálne. Ich vitrážový štýl krásne svedčal najmä prvej stredovekej časti, ktorá sa mi, v zhode s Brémondom, zdala krajšia, pretože menej abstraktná, vysvetľujúca, viac poetická. Už úvod s Duchom zeme, ale najmä Valpurgina noc a Margarétkin záverečný spev akosi obsiahli mystiku i telesnosť, blasfémiu a pietu, erotičnosť i duchovnosť, ktoré sa viažu ku predstavám o stredoveku. Sabaty už asi navždy budem vnímať cez Valpurgu a cez plamennú rieku na Blocksbergu. Druhá časť, ktorá sa obracia k antike je azda ešte viac filozofická a poeticko-historická. Goethe tu obsiahol a reflektoval snáď celý vývoj básnictva a aj Faust sa mi tu javil skôr ako básnik. Akoby ani nebola o Faustovom fyzickom konaní, ako skôr o jeho básnení a azda aj preto také obrovské štýlové rozpätie, azda preto tá štylistická sebareflexia pri rozhovore s Helenou, azda preto pôrod básnického božstva. A hoci sa v druhej časti azda najviac odhaľuje Goetheho unikátne filozofické myslenie, ktoré polemizuje s najväčšími idealistickými filozofmi tej doby, hoci to opäť vrcholí mystickými pasážami, najmä spevom o slobodnej spoločnosti, bolo to na môj vkus tak trochu ťažkopádne a abstraktné - o čosi viac filozofia ako poézia. Záverečná Čakánkova štúdia celú túto krásnu knihu korunovala. Azda jediné, čo ma po celý čas trápilo bolo to, že poznám pasáže z Fischerovho prekladu, ktorý je podľa mňa lepší.
