Moje najobľúbenejšie japonské knihy

Mám síce vo veľkej úcte vydavateľstvo DharmaGaia a najmä Antonína Límana, vďaka ktorému mám možnosť poznať desiatky japonských básnikov a spisovateľov a ktorý mi otvoril svet japonskej kultúry, ale povedzme si to otvorene, takýto veľkolepý projekt podľa mňa dodnes na poli japanistiky nikto nespravil. Táto kniha je proste nádherná. Už len jej rozmery sú na pomery iných našich (tzn. českých) zbierok japonskej poézie netradičné (C4). Jej základ tvorí faksimile Knihy vejárov zo 16. storočia, plné prekrásnych celostránkových malieb, na ktorých sú jednotlivé básne stvárnené vo forme rozsypaných kaligrafií, pričom sa samé stávajú súčasťou obrazu a tvoria akúsi hádanku, ktorú musí čitateľ rozlúštiť (ak teda ovláda hentaiganu). Okrem toho sú preložené do modernej japončiny (sú zapísané v hiragane i v latinke) a do češtiny. Druhú časť knihy tvorí hneď niekoľko brilantných japanistických štúdií napísaných nielen Helenou Honcoopovou, ale aj Joshuom S. Mostowom a Makoto Yasuharovou. A k tomu je až monštruózne množstvo rôznych príloh, poznámok a komentárov. Nehovoriac už o tom, že táto kniha je (zásluhou zbierky Joa Hlouchu) celosvetovým unikátom. Na toto sa dá len ťažko nájsť primeraný výraz - číry estetický organizmus.

Zaľúbil som sa do sestier Makiokových, do tanca svätojánskych mušiek, do rozjímania pod horou Fudži. Odchádzajúci svet sa ozýva v tichej sentimentalite, v nepomenovateľnej kráse melanchólie. Sústredené kruhy špirálovito smerujú do vnútra hrdinov a popritom spievajú o premenách prírody, jemne, subtílne, akoby sa báli vysloviť slová, ktoré môžu vyplašiť pomaly a do kruhu sa plaziaceho hada. So zrejmým prichádza tušené, a práve táto tušenosť nadnáša knihu nad prostý naturalizmus. To, čo už počuť vo vetre prinášajúcom zmeny, znie vábivým rytmickým dupotom a pechorením, ktoré pohlcuje všetky svety. Extrakt z nostalgie. Pri nočnej riečke tancujú svetlušky v rytme mliečnej cesty. Dávno zabudnuté znie v žblnkote vĺn: smiech sestier.