Knihy, ktoré som čítala Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
O mne
Knihomoľ celou dušou :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2021
2023
Moje čitateľské kolekcie
Knihy, ktoré som čítala Moje aktivity
Aby som mohla v recenzii vyjadriť názor na túto knihu, musím objasniť spôsob, akým sme ju čítalI. Áno, čítali. Začnem od začiatku, ako inak by sme mali začať, všakže. V kníhkupectve som si túto knihu kúpila len preto, že už mám jednotku a často som ju používala na prípravu aktivít v škole, keď sme mali napríklad deň kúziel. Zobrala som si ju teda s tým, že možno v nej bude niečo nové, zaujímavé.
Keďže s manželom pravidelne a dlho cestujeme autom, hľadáme rôzne spôsoby, ako vyplniť čas. Okrem rozprávania, počúvania hudby a u mňa podriemkávania sme dostali nápad si počas jazdy čítať. Keďže väčšinu času ideme po diaľnici, dá sa to aj bez toho, aby nám bolo zle. Najlepším adeptom sa ukázala byť práve táto kniha, keďže jej obsah na seba nenadväzuje a kapitoly sa dajú čítať aj niekoľko týždňov po sebe.
Konečne sa dostávam k merítku veci. Myslím si, že hodnotenie 4 dosť ovplyvnilo to, že posledná kapitola, ktorú sme dnes čítali, bola fakt zaujímavá, rozprúdila medzi nami debatu a bola dosť využiteľná pre nás ako dejepisárov v praxi. Hovorila o atentáte na nástupníka Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželku Žofiu a bola naozaj zaujímavo spracovaná.
Možno keby som ju hodnotila po kapitole s nejakými schodami tuším v Košiciach, z ktorej si nepamätám asi nič, snáď toľko, že to bolo fakt o ničom, tak by dostala 1-2.
Moje komplexné hodnotenie je takéto, v knihe sa nájdu zaujímavé kapitoly, ktoré Vás nútia sa zamyslieť, je to úplne super, keď sa o tom máte hneď s kým porozprávať a rozobrať všelijaké zaujímavé alternatívy. Nájdu sa však aj kapitoly, ktorými sa akoby vypĺňali strany a je tam citeľná snaha vyrobiť záhadu tam, kde nie je. Niekedy sa mi zdalo, že je UFO vsunuté do príbehu len preto, aby sa v tom dalo nájsť niečo záhadné. Myslím si však, že tieto nedostatky nie sú natoľko závažné, aby Vás mali odradiť od čítania. Aj po veeeľmi dlhom intervale čítania si pamätám, že ma zaujali časti o nájdení pozostatkov egyptskej kultúry na našom území, možných pyramídach (jedna v mojej rodnej dedine Markušovce), UFO prípady na našom území, Buffalo Bill v Košiciach, príbeh Ľudovíta Štúra či už spomínaný atentát.
A knihu si, samozrejme, nechávam knižnici, pre našu prácu je určite nadmieru využiteľná.
Kým som túto knihu dočítala, môžem povedať, že prešlo pomerne dosť času. Spôsobilo to niekoľko faktorov. Prvý bol, že nemala nadväzujúci dej, čo u mňa nevyvolalo to, že som doslova hltala stránku za stránkou. Ďalej to spôsobilo to, že mám dosť povinností, a pri tejto knihe sa nedá vypnúť a fantazijne prežívať život niekoho iného, je potrebné zamyslieť sa, načo som často bola už vyčerpaná. Nakoniec som sa počas jej čítania zapojila do knižnej štafety, ktorú som nechcela zdržiavať, a tak som ju uprednostnila pred touto knihou.
Majster pretvárky Vám prináša zaujímavý pohľad na to, ako ne-fungujú, resp. ne-fungovali mnohé psychiatrické liečebne. Podľa môjho názoru Vám táto kniha prinesie minimálne to, že sa zamyslíte nad tým, ako Vy vnímate psychicky chorých ľudí. Či Vám to nie je nepríjemnejšie ako akákoľvek iná choroba z prostého dôvodu, že chorý človek s chrípkou nemá vidiny a pravdepodobne na Vás nezaútočí.
Autorka je živým príkladom toho, že napriek tomu, že sme ako ľudstvo vyvinuli umelú inteligenciu, nevieme určiť, čo je duševné zdravie a čo ho ohraničuje. Sama bola pacientkou psychiatrickej liečebne s ťažkými príznakmi duševnej choroby, ktorej zistili ako jednej z mála fyziologické ochorenie, ktoré jej spôsobovalo symptómy duševnej choroby. Preto sa zamyslela nad tým, koľko fyzicky chorých ľudí je na psychiatrii považovaných za bláznov. Pre mňa ďalší zaujímavý poznatok, prečo prikladáme menšiu váhu psychickým ochoreniam, ako keby sme si v podvedomí hovorili, že to majú v hlave a keby chceli, tak by boli iní.
Po svojích skúsenostiach sa rozhodla naštudovať si „experiment“ profesora Davida Rosenhana, ktorý spočíval v tom, že istý pseudopacienti podstúpili liečbu v psychiatrických liečebňach len s príznakmi sluchových halucinácií, ktoré obsahovali slová dutý, tupý, prázdny. Aby som veľa neprezrádzala, v knihe sa dozviete aj výsledky tohto výskumu a aj opis dopadu, ktorý tento článok v prestížnom Science mal.
Išlo o obrovské odhalenie Davida Rosenhana, ktoré zmenilo pohľad na toto odvetvie, alebo išlo len o hru majstra pretvárky, ktorá spôsobila hromadné zatváranie liečební?
Znížený počet hviezdičiek u mňa spôsobilo to, že dej bol výrazne vsadený do územia USA, kde to funguje trošku inak ako u nás. Tiež mi mierne prekážali rôzne výroky a hrozne veľa mien, ktoré podľa môjho názoru neboli nevyhnutné.
Veľkým plusom pre mňa je myšlienka v závere, že veda funguje a je platená od počtu napísaných článkov a ďalej už nikto nie je platený za to, aby si overil ich výsledky. V podstate to, čo vystihuje mnou vybratý citát v úvode tejto recenzie.
Knihu si v knižnici nenechávam preto, že by som ju ešte chcela čítať, skôr preto, keby som sa chcela vrátiť k niektorým jej myšlienkam.
Väčšinu času pri čítaní tejto knihy som bola rozhodnutá ohodnotiť ju 3,5 hviezdičkami. Popravde mi hlavná postava Eva nebola vôbec sympatická, divná puritánka, u ktorej som nevidela žiadne dôvody na komplexy a stavy, ktoré mala. Aj jej vzťah s Adamom mi prišiel zvláštny, najmä to, že mali tesne pred svadbou a veľa vecí si nepovedali, nevedeli o sebe, prišlo mi to divné a liezlo mi to na nervy.
Záver knihy mi však hlavnú postavu aj jej partnera trošku naklonil k priazni, zároveň je to pre mňa podnet k zamysleniu, nesúdiť podľa prvého dojmu človeka, v ktorého topánkach som nikdy nechodila.
Tento príbeh mne osobne neponúkol obrovské nadšenie a eufóriu po dočítaní, na druhej strane, celý čas som ho čítala so záujmom, niekoľko vecí ma pobavilo a doslova som sa zachechtala, čo sa mi pri knihách stáva málokedy, niektoré časti ma dojali a úplne som súcitila so životnými príbehmi hlavných aktérov.
Zvlášť u autorky kvitujem opisy či už situácií alebo osôb, ktoré dokázala napísať tak, že som si to vždy presne vedela predstaviť, a tak malo čítanie tohto príbehu u mňa ešte pridanú hodnotu.
Samozrejme ma najviac pobavila a zaujala časť, v ktorej sa Eva stretla so spolužiačkami zo strednej, aby si užila istú „rozlúčku so slobodou“, ak sa to tak dá nazvať. Tu ma celkom prekvapilo, ako spolu vychádzali a dôverovali si, aj keď sa roky nevideli. V tom som ich obdivovala, pretože ja si neviem predstaviť takúto situáciu s ľuďmi, ktorí žijú už úplne iné životy a nemáme už ani ten jeden spoločný bod, ktorý nás kedysi spájal.
Z postáv mi bola asi najviac sympatická Lucia, myslím, že vďaka svojmu životnému príbehu, ktorý odkryla na chate, a určite by som sa rada porozprávala aj s Magdou, páčil sa mi jej spôsob komunikácie.
Ku knihe som sa dostala vďaka štafete, ktorú vytvorila priamo autorka. Bola to pre mňa prvá skúsenosť s takýmto podávaním knihy. Spočiatku som bola veľmi nadšená, potom ako keby ma to trošku vyrušovalo, že som sa musela sústrediť, čo napísať, kedy a ako. Nakoniec to pre mňa ale bola veľmi milá skúsenosť, čítať si myšlienky iných ľudí, ktoré mali, keď čítali rovnaké časti ako ja.
S niektorými vecami som sa v knihe nestotožnila a svoj názor som aj vyjadrila, čo som zaznamenala do zošita, ktorý sa posúva so štafetou.
Všeobecne však príbeh hodnotím pozitívne, kvitujem najmä opisy, ktoré autorka zvláda výborne. Čo ma zaujalo najviac, bola myšlienka, ktorú citujem v úvode tejto recenzie. Práve vďaka tejto myšlienke môžem povedať, že mi kniha dala aj niečo iné ako len príjemný pocit z čítania.
Ďakujem za štafetu! ????
Niekedy nad výberom knihy, ktorú budem čítať, dosť špekulujem. Čítam knihy podľa obdobia, súčasného rozpoloženia, zaneprázdnenosti. Na túto som nemala žiaden kľúč výberu, jednoducho som ju dostala od manžela pod stromček, pamätal si, že ma zaujala na Bibliotéke, hlavne preto, že som od tejto autorky ešte nič nečítala a má krásnu obálku, tak som ju jednoducho začala čítať. Môžem povedať, že mi sadla úplne. Nie je to žiaden príbeh, pri ktorom budete celý čas v napätí alebo pri ňom budete plakať či sa smiať, nie je to príbeh ani o osudovej láske, pri ktorom budete hlavným postavám silno držať prsty, aby to na konci skončilo pekne, toto je taký obyčajný príbeh. Jednoduchý príbeh, ktorý môže zažiť každý z nás.
Veľmi kvitujem, že hlavná hrdinka je úplne klasická žena, ide mi totiž celkom na nervy, že v každej druhej knihe sú hlavné postavy absolútne dokonalé s perfektnou prácou, rodinou, priateľmi, ktorí ich úplne „žerú“. Aby som sa vrátila k pointe, Ida je úplne normálna žena s normálnou prácou, normálnou rodinou a prenajatým bytom. V malej časti knihy sa rieši aj jej vzťah s bývalým partnerom Marekom, ale ako som spomínala, podstatou nie je romantický príbeh.
Ida napriek šikane, ktorú zažila na gymnáziu, sa rozhodne ísť na stretávku so spolužiakmi, pretože vďaka terapii je dnes už niekto iný a rada by to ostatným, ale hlavne sebe dokázala. Dve z trojlístka agresoriek ju privítajú ako ostatných spolužiakov, a tak usúdi, že by mohlo ísť o fajn večer. Uvoľní sa, trochu si vypijú a keď sa na ďalší deň zobudí, zistí, že v noci objednala wellness víkendový pobyt pre 4 osoby, jednou z nich bola ona, ďalšou spolužiačka Lena, s ktorou si nikdy nemala čo povedať, a ďalšie dve sú Agáta a Klaudia, ktoré ju kedysi šikanovali.
Pobyt sa bez straty 200€ nedá zrušiť, a tak sa rozhodne ísť. Hlavná zápletka príbehu sa odohráva práve počas tohto víkendu. Riešia sa tam naoko bežné problémy a klasické ľudské vlastnosti, ale mňa osobne to dosť bavilo.
Najväčším prínosom pre mňa bola práve téma šikany z pohľadu obete aj agresorov. Zo všetkého najviac ma prekvapilo, že Idine spolužiačky ani po rokoch ako dospelé ženy nevnímali, aký dosah mali pre nich nevinné žartíky, ako schovanie topánok či zničenie občianskeho preukazu. Zaujalo ma, že aj takéto drobnosti môžu vyústiť do niečoho obrovského, čo môže skutočne niekomu ublížiť. V tomto príbehu tomu zabránila triedna učiteľka, ale veľa iných „príbehov“ sa odohráva mimo očí ostatných ľudí.
Veľmi ma potešilo, že v príbehu nebolo nič, čo by ma vyrušovalo alebo hnevalo. Pousmiala som sa len nad jednou vetou: „Posledné, o čo som v tej chvíli stála, bola potýčka s políciou z dôvodu protizákonného vstupu do cudzej nehnuteľnosti.“ Myslím si, že takúto vetu nikto v realite nepoužije.
Mojím hodnotením je, že nejde o príbeh, ktorý by ma nadchol, ktorý by som zhltla za jeden večer alebo ktorý by vo mne vyvolal kolotoč emócií. Na druhej strane musím pozitívne zhodnotiť, že bol veľmi fajn, dobre sa čítal a rozoberal veľmi zaujímavú a hlavne aktuálnu tému. Preto som sa mu rozhodla dať takéto hodnotenie. Ako príjemný relax určite odporúčam.
Aby som nezabudla, karma sa rozbehne na samom konci príbehu.
Táto myšlienka sa mi v hlave vynárala veľakrát počas čítania knihy. Je to moja druhá prečítaná kniha od tejto autorky, úplne iný príbeh, ako ten prvý, a napriek tomu mám veľmi podobné pocity po dočítaní. Opísala by som ich asi nejak takto: čítali sa mi dobre aj ma celkom zaujali (Volanie krvi ešte oveľa viac), obidve sú knihy, o ktorých rada poviem iným, prípadne si aj prečítam alebo vypočujem názory ľudí, ktorí ich čítali, oba príbehy boli také, ktoré si budem pravdepodobne veľmi dlho pamätať, prichádza ALE, ale obe knihy mali niečo, čo prekážalo môjmu čitateľskému vkusu.
Aby tá recenzia mala nejakú hlavu a pätu, začnem trošku krajšie.
Kniha má nádherného vianočného ducha. Nachádza sa v nej viacero častí, keď ten vianočný čas doslova čítate, a tak som veľmi rada, že aj keď som sa k nej dostala po Vianociach, vydržala mi v knižnici do ďalších Vianoc, kedy človeku umocní vianočnú náladu.
Príbeh má dve hlavné postavy, Ninu a Dominika, a jeho základom je adventný plán, ktorý si Nina zaumienila splniť, aby sa naspäť vrátila k tomu, aká bola kedysi - viac nespútaná, prirodzená a slobodná. Zatiaľ veľmi pekná myšlienka a zaujímavý dej. Myslím, že viacerým čitateľom bude Nina liezť na nervy, keďže je, veľmi jednoducho povedané, trafená a rovnako ladené sú aj niektoré jej úlohy - napríklad ísť v protismere na eskalátore, rozprávať celý deň len repliky z filmu Tři oříšky pro Popelku a podobne. Tento faktor ešte nie je ten, ktorý by mne prekážal. Ja mám omnoho radšej takýchto extrovertných a bláznivých ľudí, čiže toto ma v podstate na príbehu bavilo.
Čo u mňa dosť pokazilo kvalitu príbehu, bola jeho nereálnosť. XY-krát som si počas čítania príbehu povedala, že tak túto vetu nevyslovil nikto nikdy v živote. Väčšinou išlo o humorno-romantické doťahovanie Dominika a Niny, ktoré však bolo podľa môjho názoru mimo.
Nejak podobne to bolo aj s Dominikom. Nechcem teraz narážať na vetu, ktorú používajú viaceré ženy, že takýto chlap existuje len v amerických filmoch, podľa mňa celkovo takýto človek naozaj ani neexistuje. Hlavne taký, ktorý by mal toľko trpezlivosti s človekom, ktorého pozná pár dní s cestou a vôbec mu neprekáža jeho iracionálne až šialené správanie.
Bohužiaľ, podľa mňa bola mimo realitu aj Nina. Nepoznám človeka, ktorý len tak môže dať výpoveď, keď sa mu zachce, popritom sa starať o choré deti, bezdomovcov, túlavých psov, zničenú rodinu a pod.
Nechcem byť však k tejto v podstate krásnej vianočnej knihe taká negativistická, preto by som rada podotkla, že autorka má veľký talent vo vyvolávaní emócií u čitateľov, pri niektorých častiach mi bolo smutno, pri iných som sa nahlas zasmiala. Rada sa teda vrátim k mojej prvej vete recenzie, v knihe nájdete naozaj veľa pekných myšlienok. Verím, že veľa ľudí nakopne k tomu byť viac sám sebou, robiť veci, ktoré Vás robia šťastnými napriek pohľadom okolia, tešiť sa zo života…
V niektorej recenzii som zazrela, že by si to čitateľka rada pozrela ako film a popravde si myslím, že je to skvelá myšlienka. Presne to, čo ma sklamalo na podobe knihy, že by som bola radšej, keby to bolo viac reálne, prirodzenejšie, by mi na filme vôbec neprekážalo a myslím, že by sa z nej mohol stať kultový vianočný film. Na druhej strane, keď sa pozriem na súčasné slovenské filmy, možno bude lepšie, keď sa toho súčasná produkcia s hercami, ktorí sa opakujú stále dookola, nebude chytať, kým nepríde nejaká kvalitnejšia generácia. ????
Knihu odporúčam všetkým, ktorí milujú Vianoce, je to príbeh, ktorý Vám presne zapadne k vianočným hitom, svetielkam a filmom. Nájdete v ňom veľa pekných myšlienok, neočakávajte však veľa reality, či už v charaktere postáv alebo v priebehu celej knihy. Ako som však písala v úvode o tom rozporuplnom charaktere, tak je to určite kniha, ktorú spomeniem pred známymi a ktorej príbeh si budem dlho pamätať.
PS: Na fotke môžete vidieť prenádhernú ručne robenú medenú vianočnú záložku, ktorú som si ukoristila ešte na Bibliotéke a absolútne zapadla do tejto knihy. ??
Prvá mini rýchla recenzia a po nej klasická dlhšia so všetkými pocitmi.
Kniha Múdrosť vlkov v sebe naozaj skrýva obrovské množstvo povzbudivých životných návodov, ktoré sa môžeme naučiť zo života majestátnych divokých šeliem. Čítala sa mi veľmi dobre, mnohé myšlienky ma potešili, motivovali, zaujali a zároveň mi kniha rozšírila pohľad na spôsob života vlkov. Myslím si, že ide o typ knihy, v ktorej si veľa čitateľov nájde presne to, čo v daný okamih potrebuje počuť, v tomto prípade čítať.
Bez hanby sa priznám, že nie som typ človeka, ktorý s radosťou hltá jednu odbornú knihu za druhou, nasáva a pamätá si z nich všetky informácie a vie si v nich urobiť poriadok. Ja som skôr fanúšik beletrie, najzaujímavejší je pre mňa práve dej, ktorý sa rôznymi smermi vyvíja. Keď sa nad tým zamyslím, tak to, čo milujem na čítaní kníh, je práve to, že po celý čas u mňa naplno pracuje fantázia, predstavujem si všetky postavy, snažím sa byť empatická a vybaviť si ich pocity, mám v hlave presne vytvorený obraz prostredia, v ktorom sa kniha odohráva. To asi vysvetľuje, prečo nie som milovníkom literatúry, ktorá nemá hlavné postavy a celistvý dej. Konečne sa dostávam k pointe ????, napriek tomu, že kniha Múdrosť vlkov nemá ani jeden z týchto atribútov, čítala sa mi výborne, nad mnohými myšlienkami som sa znova a znova zamýšľala, predstavovala som si jednotlivých vlkov a vlčice, ktoré autorka opisovala. Vyvolala vo mne túžbu raz sa pozrieť do parku Yellowstone alebo aspoň počuť zavíjanie divého vlka.
Kniha nie je len suché opisovanie spôsobu života istého druhu zvierat, je to inšpiratívny návod na to, ako prežívať svoj život pokornejšie a vo väčšom súlade s prírodou. Rozpráva príbehy, ktoré vykresľujú neskutočnú múdrosť týchto štvornohých tvorov, lojalitu či obetavosť.
Aj na fotke je vidieť, že ma v nej zaujala nejedna myšlienka, som veľmi rada, že ju mám vo svojej knižnici a môžem sa k nej kedykoľvek vrátiť. Keď sa nad tým zamyslím, tak veľmi dlho vo mne kniha nezanechala také pocity, že by som ju naozaj rada požičala komukoľvek, aj človeku, ktorý nečíta knihy, pretože som presvedčená o tom, že by si tam našiel niečo, čo by zapasovalo do jeho života.
Ak by som mala byť konkrétnejšia, tak ma fascinovalo, na akej vysokej priečke je u vlkov hra, a to nielen u mláďat ako cielená hra, ktorá ich má niečo naučiť, ale hra pre hru samotnú, pre zbližovanie skupiny, pre „spestrenie“ si chvíľ. Ja, ktorá pracujem s deťmi, hra je mojou každodennou pracovnou náplňou a uvedomujem si jej obrovský potenciál, viem aj to, že to nie je skvelý nástroj len pre deti, ale výborný spôsob trávenia spoločného času dospelých. No a keď sa mi tieto moje poznatky preklopili s bežným životom vlčej svorky, bolo to pre mňa veľmi milým prekvapením, informácia, nad ktorou som sa niekoľkokrát zamýšľala.
Nebudem už veľa prezrádzať, ale predsa poviem ešte jednu myšlienku, ktorá vo mne zarezonovala. Vlky sa nikdy nepustia do niečoho, čo sa im neoplatí, alebo neriešia niečo, čo nemôžu zmeniť. Napríklad ak do ich revíru vnikne nová svorka, ktorá je silnejšia, nebudú riskovať svoj život a radšej si nájdu nové územie alebo počkajú, kým sa protivníci poberú preč. Ak je sneh príliš hlboký a mokrý, namiesto toho, aby sa v ňom brodili, si nájdu inú cestu. O čo ľahšie by sa nám žilo, keby sme sa dokázali prispôsobiť okolnostiam tak ako vlky?
Naozaj už posledná vec, veľké plus boli pre mňa nádherné fotky vlkov, prezerala som si ich niekoľkokrát.
Každého človeka, ktorý si zoberie do rúk Sudičku zo severu, ako prvá upúta nádherná obálka. O jej čaro sa postarala ilustrátorka Natália Bodišová, na Facebooku pod menom Nox Benedicta Art, a musím povedať, že sa jej podarilo vytvoriť majstrovský kúsok. Niekoľkokrát som si počas čítania prezerala obálku a kochala sa detailmi. Ak by ste teda knihu súdili podľa obalu, očakávali by ste príbeh zo severskej mytológie, ktorý poteší milovníkov zimy. Fanúšikovia, ktorí poznajú knihy od tejto spisovateľky, by očakávali, že príbeh bude nejakým spôsobom prepojený s prítomnosťou, nepôjde teda o minulú zálezitosť. Myslím si však, že len málokto by očakával všetko spomínané v spojení s detektívnym príbehom, ale presne takto je príbeh vystavaný.
Ak by som mala písať o svojich pocitoch, budem sa opakovať, ale ja nemám rada v knihách čokoľvek, čo zasahuje do astrálnej roviny a nie je to racionálne vysvetlené. Čiže v podstate hneď ako sa v príbehu objavia nevysvetliteľné vidiny niektorej z postáv, akosi ma príbeh prestane baviť. Sudička zo severu ma veľmi milo prekvapila, keďže fantasy rovina bola práve tá, ktorá sa mi páčila najviac, a dala by som jej najvyššie hodnotenie. Autorka vo mne touto témou vyvolala veľmi pekné pocity, fantázia pracovala a predstavovala som si Junni ako dmmelju a Arvida ako dyrryanna, ani sama by som neverila tomu, že príbeh takýchto magických bytostí ma zaujme. Tu by som si možno vedela predstaviť aj viac ilustrácií v celej knihe, ktoré by dej veľmi pekne dotvárali. Ako som spomínala, túto časť hodnotím najpozitívnejšie.
Keďže obidve hlavné postavy, Jonas a June, pracovali v oblasti polície, má logiku aj detektívna stránka príbehu. Tá mala mnohé smutné časti, ale nezaujala ma až tak, ako opisy nórskej mytológie, a možno aj to bol dôvod, prečo som sa nedokázala na zápletku toľko sústrediť a nezdala sa mi taká prepracovaná ako fantasy stránka. Aby som niečo načrtla ľuďom, ktorí majú radi tento žáner a možno kvôli nemu sa ju rozhodnú čítať, príbeh hovorí o piatich dievčatách, hlavnej postave June, jej sestre Lucy a ich kamarátkach Therese, Cassandre a Sandrine. Všetky v živote prežili veľmi ťažké a smutné chvíle, vinníci ostali nepotrestaní, dievčatá zlomené a to bolo to, čo ich spojilo v nerozlučné kamarátky, ktoré sa navzájom pozdvihovali do bežného života bez tráum a bolestí. Zápletka nakoniec do seba zapadne, prepojí sa s nadprirodzenom v knihe a vytvorí zaujímavú zmes, ktorá otvára brány príbehu aj milovníkom detektívok. Pre mňa by táto časť mohla pokojne absentovať.
Posledná, romantická tematika sa veľmi pekne prepájala s magickými schopnosťami hlavných postáv a to hodnotím pozitívne. Vďaka tomu mi Arvid a Junni boli sympatickejší.
Príbeh sa čítal ľahko, pozornejší čitatelia si v ňom rýchlo urobia poriadok a nájdu súvislosti. Veľa vecí ostalo podľa môjho názoru otvorených, a tak ma celkom potešilo, keď som sa dozvedela, že Miška Hajduková sa už venuje jeho pokračovaniu.
V hodnotení som stiahla jednu hviezdičku preto, že to nebol príbeh, ktorý by ma vyslovene nadchol, veľmi však oceňujem a vzdávam pochvalu autorke za fantazijné postavy, ktoré sa mi veľmi páčili, a v tejto sfére to bol pre mňa veľmi zaujímavý príbeh, ktorý aspoň čiastočkami opísal mne neznámu severskú mytológiu. Teším sa, že ostáva v mojej knižnici aj s krásnym osobným venovaním.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Autor: Lucia Sasková
Kniha: Neviditeľná
Hodnotenie:
Počet strán: 390 s.
„Cíťme viditeľné, viďme neviditeľné…“
V úvode recenzie si dovoľujem použiť autorkin citát, ktorý sa nachádza na záložke venovanej verným fanúšikom, s pridanou hodnotou, že každý jeden písala ručne, čo mne osobne spôsobilo neskutočnú radosť a každý raz, keď som si prekladala záložku, som si ju s nadšením prezerala. ????
Veľmi ma teší, že aj touto knihou som sa naozaj presvedčila o tom, že Lucia Sasková je po všetkých stránkach moja najobľúbenejšia spisovateľka. Naozaj nepoznám inú osobu, ktorá by dokázala príbeh opísať tak verne, že každú jednu situáciu, pocit a detail prežívate s hlavnou postavou. Po dočítaní knihy, keď posledných minimálne 150 strán by vás zastavila snáď len apokalypsa, nedokážete povedať, ako pri bežnom čítaní, že bolo to dobré alebo to bolo fajn či bolo to nič moc. Po dočítaní tejto knihy máte v sebe milión pocitov, ktoré si na jednej strane chcete nechať pre seba a na druhej sa o ne chcete nutkavo podeliť a najlepšie s človekom, ktorý ju tiež čítal.
Príbeh je opäť niečo úplne iné ako ostatné, až kým vám nedôjde, ako má veľa spoločného s tými predošlými. Je to fakt silná káva! Nájdete v ňom romantiku, psychológiu, detektívku, triler, brutálny náklad. A scény sú opísané jednoducho perfektne. V reálnom živote sa snažím byť čo najviac racionálnym človekom, často sa mi stáva, že isté nutkania alebo strachy ľudí mi prídu prehnané či nezmyselné. Keď som si čítala anotáciu, tak som si myslela, že rovnako to bude aj s hrdinkou tohto príbehu, ktorá nedokázala opustiť svoj byt. Lucia Sasková však dokázala opísať pocity hlavnej postavy, ktorá by mi pravdepodobne v bežnom živote liezla na nervy, tak verne, že som s ňou súcitila. Tu som sa často zamýšľala nad tým, že knihy sú darom pre ich čitateľov a okrem toho známeho ako slovná zásoba a fantázia cibria aj súcit a empatiu.
Tento odstavec určite skritizujú praví knižní fajnšmekri, ale nedá mi to nenapísať, tá obálka je neskutočná. Podľa môjho názoru už sama osebe hovorí, že to autorka nerobí len z nudy, že hneď ako tú knihu chytíte do ruky, je na nej „premakané“ všetko od A po Z a toto by nedokázal niekto len pre peniaze. Náznaky toho, ako Lucii Saskovej záleží na svojich čitateľoch, završuje ako čerešnička na torte tá majstrovská záložka.
Bez spoileru môžem napísať už len toľko, že knihu odporúčam prečítať aj nečitateľom tejto autorky, myslím si, že je skvelým štartom k obľúbeniu si jej tvorby. Doteraz bola moja najobľúbenejšia kniha od nej Unesená, ale Neviditeľná ju momentálne preskočila. Absolútne odporúčam prečítať si ju čitateľom Lucie Saskovej, pretože sa vám po dočítaní vyjasní a pospája viacero veci. Zárukou tejto knihy je jej expresné prečítanie, pretože dej je nastavený tak, že vám nedá spávať, keď nebudete vedieť, čo sa stane ďalej.
SPOILER
Kniha rozpráva príbeh ženy, tradične nepomenovanej konkrétnym menom, ktorej roztrieštená psychika nedovolí opustiť byt, v ktorom býva. Ako si sama nahovára, naučila sa žiť so svojou samotou, dokonca sa jej podarilo zohnať prácu, pri ktorej nepotrebuje vystrčiť päty z domu. Svet sa jej obráti naruby, keď v jednu noc do bytu vôjde neznámy muž, ako sa nakoniec dozvie, veľmi dobrý kamarát jej najlepšieho kamoša Ľuboša, ktorému tento byt sčasti patrí.
V návale paniky nedokáže vymyslieť lepší plán, ako prežiť, a tak, keď na chvíľku vypadol z jej osobného priestoru, presťahuje si všetky veci do spálne, v ktorej je rozhodnutá sa izolovať. Andrej si celkom neuvedomuje, čo všetko sprevádza dievča, ktoré sa stalo jeho nedobrovoľnou spolubývajúcou, a ničnetušiac si privedie do bytu mužov, ktorí mu privezú nábytok, čo u hlavnej hrdinky vyvolá úzkosť a panický záchvat. Spomínam to tu len preto, že táto situácia ich privedie k písaniu a lepeniu najprv neosobných, potom krásne romantických farebných papierikov na chladničku.
Postupné spolunažívanie na jednej strane búra hranice, na druhej nastavuje nové a nové pravidlá. Neviditeľná, budem ju nazývať tak, keďže nepoznám jej meno, maličkými krokmi prekonáva svoje strachy s Andrejom po boku. Celý príbeh je zahalený do istej dávky temna, keď nie je úplne jasná minulosť hlavnej hrdinky a absolútne nejasná je minulosť aj prítomnosť jej spolubývajúceho. Táto sitúacia udržiava čitateľa v stálom napätí a v nutkaní čítať stranu za stranou.
Najväčším šokom pre mňa bolo, keď som si pospájala súvislosti a zistila, že čítam pokračovanie príbehu Neznámych nemiluj. Kvitujem u autorky, že často v príbehoch spomína postavy z predošlých kníh, ale nikdy by mi nenapadlo, že v podstate pokračovanie dávnej knihy takto šikovne vydá pod rúškom úplne nového príbehu.
Myslím, že som už prezradila dosť, len by ma veľmi zaujímalo, aký názor majú tí, ktorí si ju prečítali, na jej záver. Zmiatol vás rovnako ako mňa? Aj keď som si ho opakovane čítala, netuším, či je Andrej naozaj mŕtvy, akosi si neviem dať do súvislosti poslednú kapitolu. Kto vlastne hovoril ten príbeh? Budem rada, ak sa podelíte so svojimi pocitmi, a možno mi niekto ukáže iný pohľad na tento spletitý príbeh.
Už len na záver, knihu si určite nechávam vo svojej knižnici a dokonca uvažujem sa vrátiť k predošlým autorkiným knihám a spraviť si v tých príbehoch poriadok. Každopádne, je to najlepšia kniha, akú som kedy čítala.
Téma čarodejníctva a honu na čarodejnice či bosorky je v našej histórii mimoriadne výrazná, mnohonásobne preberaná a napriek tomu sa mi akosi podarilo vyhnúť sa jej a nemala som doteraz záujem ani chuť si o nej prečítať niečo viac. Ak sa nad tým zamyslím, tak moje vedomosti k tejto téme boli naozaj triviálne.
V nadväznosti na to by asi bolo dobré vysvetliť, že knihu som si zámerne nevyberala, dostala som ju k narodeninám od manžela, ktorý ju tiež nevyberal konkrétne kvôli príbehu, ale aby mi daroval niečo, čo mám rada, teda príbeh z našej histórie.
Napriek tomu všetkému ma táto kniha úplne vtiahla do deja. Rozpráva príbeh o fiktívnej postave Felícii Schönemannovej, rodenej Šárošiovej. Začína sa v mladom veku tejto hlavnej postavy, ktorá prežije nesmierne traumatizujúci zážitok - upálenie svojej tety za čarodejníctvo. Táto časť knihy bola perfektne napísaná, myslím, že prvýkrát sa mi pri čítaní stalo, že som mala strašne zlý a nepríjemný pocit, niečo ako pri pozeraní hororu „nevhodného pre citlivé povahy“, keď autorka opisovala stav Felíciinej tety Katy po mučení. Ten obraz som si vedela živo predstaviť a musel to byť hrozný pohľad.
Dosť ma zaskočili aj obvinenia, ktoré voči tejto „čarodejnici“ boli vznesené, autorka pri týcho opisoch využívala pramene z čarodejnickych procesov, preto si myslím, že aspoň sčasti budú mať reálny základ. Naozaj sa mi zdá neuveriteľné, že niekto môže ísť svedčiť o tom, že obvinená ich v noci posadla, osedlala si ich a jazdila s nimi do Budína a podobné perličky. Išlo teda o vytvorenie triedneho nepriateľa, ktorý bol pre niekoho vplyvného nepohodlný, a jeho účinné odstránenie a potrestanie. Tento proces bol opísaný naozaj vierohodne a zanechal vo mne viaceré emócie.
Samotný príbeh hlavnej hrdinky bol tiež zaujímavý, trošku ma prekvapilo, ako sa k nej správali jej rodičia, ale to by som možno prisúdila maďarskej národnosti autorky, príde mi, že dávala do príbehu trošku menej citlivosti ako slovenské autorky. Aby som bola presná, štýl písania mi prišiel trošku surovejší a hrubší, než som zvyknutá, ale neprekážalo mi to a celkovo to bolo napísané veľmi dobre.
Aj milovníci romantiky si v tomto príbehu prídu na svoje, aj keď to nie je úplne gro knihy, ale nájdu sa tam určité časti s týmto podtónom.
Veľkým pozitívom pre mňa bol opis viacerých dôležitých udalostí zo života Márie Terézie a možno by som toho prijala aj trošku viac. Pre príklad uvediem jej korunováciu, narodenie Jozefa II., slávny príhovor v Uhorskom sneme, vojna a podobne.
Téma čarodejníctva v knihe nie je uzavretá alebo vyhranená jedným smerom a podľa mňa autorka chcela docieliť, aby si čitatelia urobili vlastný názor, cítila som tam podtón „bez vetra sa ani lístok nepohne“, ale bavilo ma to, bolo to spracované zaujímavo.
Koniec priebehu mi prišiel zvláštny a nedokončený, neviem teda, či sa máme tešiť na pokračovanie. Každopádne mi to prišlo ako doslova predčasne ukončené a seknuté v istej časti.
Polovicu hviezdičky z hodnotenia sťahujem len preto, že príbeh nebol nejak extra napínavý, aby som ho zlhtla za dve poobedia, napriek tomu ma to bavilo a môžem túto knihu len vrelo odporúčať.
Mária Antoinetta, sladká dcéra Márie Terézie, známa najmä kvôli Veľkej francúzskej revolúcií a bohužiaľ gilotíne. Hneď keď som sa dozvedela, že táto historická postava je dcérou našej slávnej panovníčky, ma zaujala a s každou ďalšou informáciou, ktorú som sa o nej dozvedela, ma zaujímala viac a viac.
V tomto mojom snažení ma nesklamala ani kniha „Ja, Mária Antoinetta“, ktorá mi ponúkla nespočetné množstvo zaujímavostí zo života tejto významnej historickej osobnosti od jej detstva až po deň, keď sa stala kráľovnou Francúzska.
Napriek tomu, že sa v knihe nachádzalo dosť postáv, autorke sa podarilo v nich urobiť „poriadok“, a tak čitateľ nemá pocit nejakého zmätku. Dej je písaný veľmi zaujímavo, nachádza sa v ňom množstvo drobností, ktoré nadšenec tejto témy doteraz netušil. Ako spomína autorka v doslove, snažila sa stále pridŕžať historických faktov a ak niečo náhodou zamenila, tak to v spomínanej časti zdôvodňuje.
Pri čítaní som sa niekoľkokrát zamýšľala nad slávnym výrokom Habsburgovcov: „Ostatní vedú vojny, ty, šťastné Rakúsko, uzatváraš manželstvá.“ Aj vďaka príbehom ako je tento, človek pochopí, aké veľmi dôležité v tom období bolo uzatvárať výhodné manželské zväzky a koľko životov takéto manželstvá zachránili. Na druhej strane, v kontraste s dnešnou dobou, že 13 – 14-ročné deti sa stávali kľúčovými historickými osobnosťami s váhou celého sveta na svojich krehkých pleciach. Napriek tomu, že to boli stále len deti, veľmi podobné tým dnešným, objavili sa v kruhu plnom intríg a manipulácií, v ktorom jednoducho pre nedostatok skúsenosti nevedeli a ani nemohli chodiť a väčšinou na to kruto doplatili.
Kniha mi ponúkla iný pohľad aj na Máriu Teréziu ako matku, ale nie z materinského hľadiska voči svojim deťom, skôr z územného hľadiska voči svojej krajine, ktorú často uprednostňovala, napríklad aj pred záujmami vlastných detí. Viacerí ju máme zafixovanú ako schopnú panovníčku, ktorej vďačíme napríklad za rozvoj vzdelania alebo zdravotníctva na našom území, a práve v tejto knihe nám bol umožnený pohľad na Máriu Tereziu ako na nekompromisnú a mimoriadne prísnu matku. V súvislosti s touto historickou postavou mi trošku prekážalo jej oslovovanie ako cisárovnej, ale spor ohľadom tohto jej titulu je asi zbytočné otvárať, sama som doteraz nenašla uspokojivú odpoveď. V rámci nášho územia by pre mňa bol prijateľnejší titul kráľovná.
V príbehu ma prekvapil alebo až zarazil postup premeny Márie Antónie na doslovne Máriu Antoinettu, dostatočne vhodnú pre francúzskeho dauphin. V tejto časti bol zaujímavý opis vtedajších zubných strojčekov, z ktorého čitateľovi naskakuje husia koža, a je to ďalší faktor, ktorý vo vás vyvolá súcit k hlavnej postave.
Táto kniha vám neponúkne žiadne presladené opisy Francúzska, Paríža či Versailles, skôr sa môžete pripraviť na vtedajšiu realitu v podobe nedostatočnej hygieny, zanedbaného poriadku a neustáleho zápachu moču, ktorý tvorí obrovský kontrast s pozlátenou Versailleskou etiketou a ligotom kráľovských šperkov. Myslím, že keby som mala možnosť sa vrátiť v čase, toto obdobie by ma pravdepodobne nelákalo práve „vďaka“ obrovským parochniam a červeným kruhom na lícach.
Prekvapivý pre mňa bol aj postoj Francúzov voči tak významnej osobnosti, akou bola sestra cisára a dcéra mocnej Márie Terézie, len preto, že nebola Francúzska. Príkladom je jej prezývka, ktorú používali vo Versailles – „l’Autrichienne“, spojenie slov Rakúšanka a suka alebo pobehlica. Tu človek, ktorého zaujíma história trošku viac, pochopí, že niektoré konflikty určite nevznikli len tak a že majú nielen desiatky, ale aj stovky rokov dlhú históriu.
Veľmi ma potešil autorkin pohľad na Máriu Antoinettu nie ako na márnivú hlupaňu, ale mladé dievča s pramálo skúsenosťami na to, aby zvládla všetko, čo jej bolo naložené na plecia.
Už teraz sa teším na ďalšie dva diely, ktoré rozprávajú tento príbeh ďalej, a verím, že v nich sa mi dotvorí aj pohľad na Ľudovíta XVI., ktorý mi momentálne príde len zvláštny. Neviem, čo viac by som o ňom vedela povedať.
Určite sa nájdu kritici, ktorí v knihe objavia nejaké historické nepresnosti a budú poukazovať na to, že kniha je písaná príliš neodborne, ja však zastávam názor, že väčšina ľudí si odbornú knihu napriek tomu, že sú v nej len fakty, do rúk nezoberie pre jej nezaujímavosť, ja bohužiaľ patrím medzi nich. Preto oceňujem každú jednu knihu, ktorá možno obsahuje nejaké historické nepresnosti, ale dokáže v čitateľovi vzbudiť záujem natoľko, že je ochotný si overovať pravdivosť toho, čo v nej nájde, a vďaka tomu sa o histórii dozvie oveľa viac ako z presných odborných publikácií.
Už ani neviem, ako som sa k tejto knihe dostala, tuším na nejakých vianočných trhoch som si ju kúpila v miestnej knižnici ako vyradenú, ale som veľmi rada, že ju mám, a určite bude cennou súčasťou mojej knižnice.
Skoro som zabudla, veľmi ma zaujal príbeh stretnutia Márie Terézie, Márie Antoinetty a Wolfganga Amadeusa Mozarta. Jeho pravdivosť neviem potvrdiť, ale rada si ju overím.
