Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knihomoľ celou dušou :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2023
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Keď píšem recenzie na knihy, najradšej píšem tie pozitívne, lebo sa píšu najľahšie. Zvyčajne mám v sebe ešte eufóriu z dočítanej knihy, ktorá sa mi páčila, a tie slová potom idú akosi samy.
O niečo ťažšie je to pri knihách, ktoré vo mne toto nadšenie nezanechali. Nedávno som však čítala, že mnohým knihomoľom sa viac zíde negatívna recenzia, ako pozitívna. Ďalšia vec je, že neznášam kritizovať prácu niekoho iného, a tak sa pokúsim napísať na túto knihu recenziu tak, aby bola istým spôsobom konštruktívna či už pre čitateľov alebo samotných autorov.
Myslím si, že vždy je správne začať niečím pozitívnym, a preto napíšem, že sa mi veľmi páčili opisy Budapešti so všelijakými zaujímavými historickými odkazmi, napríklad na Mateja Korvína, svätoštefanskú korunu a pod. Bolo to niečo, čo ma motivovalo čítať ďalej a čo ma zaujalo natoľko, že by som si rada pozrela Budapešť naživo.
Tá veta „Asi nie pre mňa….“ vystihuje moje pocity po prečítaní. Keďže pomerne často sa v nej objavovali oblasti, ktoré idú úplne mimo mojich záujmov, ako napríklad „biznis“ prostredie, veštenie a pod., je možné, že túto recenziu dosť ovplyvnia tieto faktory. Čiže ak má niekto rád takýto námet v knihách, možno si práve týmto príbehom príde na svoje.
Myšlienka knihy bola celkom zaujímavá, páčilo sa mi, že autorka sa snažila ukázať iný pohľad na bezdomovectvo, keďže si veľa z nás myslí, že si za to ľudia bez domova môžu sami, a vo veľa prípadoch to takto nie je, konieckoncov, na ulicu sa môže dostať každý.
Príbeh mal na môj vkus slabú gradáciu, čo spôsobilo, že som túto knihu čítala pomerne dlho na to, že nie je príliš obsiahla. Približne od polovice sa príbeh celkom rozbehol a čítala sa mi rýchlejšie.
Podobne ako pri prvej knihe, ktorú som od autorky čítala, mi prekážal profil hlavnej hrdinky, ktorá bola vskutku dokonalá dobrosrdečná, pracovitá - mala 3 zamestnania, skvelá kamarátka, dobrodinec, no jednoducho TOPKA. Neviem si akosi úplne predstaviť takéto človeka, čo potom trošku kazí zážitok z čítania.
Pozitívne vnímam opis klenotníckej práce, s ktorou som sa doteraz ešte nestretla a nikdy som si akosi neuvedomovala, čo to všetko obnáša a aké to môže byť zaujímavé.
Neviem, nakoľko sa mi v tejto recenzii podarilo vystihnúť to, čo som chcela povedať. Každopádne, rada podporujem slovenských autorov a myslím si, že sa v tomto príbehu nájde množstvo stránok, za ktoré si autorka zaslúži veľkú pochvalu, napríklad opisy Budapešti boli skvelé a možno niekto, kto má záujmy viac blízke príbehu, dá tejto knihe plný počet hviezdičiek. Mňa na 5 hviezdičiek, bohužiaľ, nezaujala.
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Koľkí z nás v živote ešte nič neľutovali? Neviem, či vôbec taký človek existuje…
Ľutujeme niečo každý deň, počnúc od malých ľútostí, ako keď stojíme v zápche a ľutujeme, že sme nešli inou trasou, cez o niečo väčšie ľútosti, ako napríklad to, že som nikdy nechodila do umeleckej školy, až nakoniec po zásadné ľútosti – ľutujeme výber vysokej školy, zamestnania, mesta, kde sme sa presťahovali, domu, ktorý sme si kúpili... Knihu ľútosti otvárame najmä vtedy, keď sa nám niečo nedarí, v takej situácie si predstavujeme, o koľko by to bolo lepšie, ľahšie, krajšie …
Každý z nás je iný… Niektorí ľudia v živote ľutujú len pár vecí, iní ich ľutujú o niečo viac, no a nájdu sa aj takí, ktorí ľutujú úplne všetky svoje rozhodnutia.
Medzi nich patrí aj Nora Seedová – 35-ročná hlavná hrdinka knihy Polnočná knižnica. Nora je v situácií, keď ľutuje veľmi veľa svojich rozhodnutí, napríklad že skončila s plávaním a sklamala otca, skončila s kapelou a sklamala brata, tesne pred svadbou sa rozišla so snúbencom a nenaplnila jeho sen spoločnej krčmy, že sklamala kamošku Izzy a nešla s ňou do Austrálie… Pracuje v obchode s hudobninami „Teória strún“, z ktorého však kvôli svojmu stavu dostala padáka, zomrel jej kocúr Voltaire, a tak začala ľutovať aj to, ako sa o neho starala. Jej ľútosť ju priviedla až na vrchol depresie a pokúsila sa zabiť.
Objavila sa však v akomsi medzistupni medzi životom a smrťou, v ktorom bol čas stále 00:00:00, v Norinom ponímaní to bola obrovská knižnica, keďže milovala knihy. Pracovala v nej pani Elmová, ktorú poznala ako knihovníčku zo základnej školy a strávila s ňou niekoľko príjemných poobedí pri šachu. Pani Elmová jej vysvetlila, že knihy obsahujú jej paralelné životy, ktoré žije vďaka tomu, že sa rozhodla inak. Ako prvú jej ukázala knihu ľútosti, ktorá u Nory bola veľmi veľká a ťažká, keďže vo svojom živote ľutovala veľmi veľa rozhodnutí. Vďaka polnočnej knižnici si mohla ísť skúsiť životy, ktoré žila, ak by sa rozhodla inak.
Hneď prvý si chcela skúsiť život, v ktorom sa pár dní pred svadbou nerozišla so svojím snúbencom Danom. Po otvorení knihy sa stala Norou v tomto živote. Splnil sa im sen a mali spolu s Danom krčmu. Háčikom životov z polnočnej knižnice bolo, že ak ju niečo sklamalo, musela opustiť daný život a vrátiť sa naspäť do knižnice. V živote s Danom to bolo pomerne rýchle, okrem všetkých vlastností, ktoré na ňom neznášala a na ktoré si spomenula, ju sklamalo, že ju podviedol, a tak bola naspäť s pani Elmovou.
Kniha opisuje mnoho Noriných šancí, mnoho ďalších kníh, ktoré si vybrala a sklamali ju. Tento príbeh ma pohltil sám osebe a mimoriadne ma zaujala jeho myšlienka. Málokedy si pri čítaní niečo značím, ale toto dielo som mala celé oblepené, pretože sa v ňom nachádza veľké množstvo krásnych častí, ktoré by som si chcela uchovať. Myslím si, že má veľkú hodnotu a každému človeku dá odpovede, ktoré potrebuje počuť, niekedy sa ani nemusí pýtať. Ktovie, ako by sme dopadli my, keby sme stáli v takej polnočnej knižnici, či by sme si vybrali iný život, alebo by sme predsa len boli vďační za ten svoj dokonalo-nedokonalý.
Už dlho som nečítala knihu, kvôli ktorej by som nemohla zaspať a stále nad ňou uvažovala, a preto ju odporúčam všetkými desiatimi aj náročnejším čítateľom, je popretkávaná rôznymi filozofickými úvahami a citátmi, čo sa mne osobne nesmierne páčilo.
„Obľúbené slovo?“ – zmiešaný
Slovné spojenie „zmiešané pocity“ presne vyjadruje to, čo cítim po prečítaní tejto knihy. Na jednej strane som unesená z knižného sveta, ktorý si Elliot a Macy vytvorili v šatníku, a na druhej strane z nejakého neznámeho dôvodu ma táto kniha jednoducho nezaujala natoľko, aby som ju dokázala prečítať jedným dychom.
Veľmi zaujímavé pre mňa bolo, že ju napísali dve autorky: Christina Hobbsová a Lauren Bilingsová, stále som počas čítania uvažovala, ktorá z nich písala práve tú časť, ktorá sa mi páči.
Kniha opisuje svet dvoch ľudí – Elliota a Macy v dvoch časových obdobiach, keď boli deti a tínedžeri a keď sa opäť po jedenástich rokoch stretli ako dospelí.
Macy zomrela mama, keď ešte bola dieťa, a tak sa jej otec rozhodol vytvoriť im únikové, oddychové miesto na chate, ktorá bola hneď vedľa domu Elliotovej rodiny. Práve v tomto víkendovom dome si dvaja hlavní hrdinovia s pomocou Macynho otca vytvorili svoj vlastný svet, mini čitateľský kútik a knižnicu, v ktorej spolu trávili dlhé chvíle, hovorili si všetky tajomstvá, svoje obľúbené slová a rozoberali to, čo čítali.
Celý príbeh knihy smeruje ku zlomu, ktorý sa stal a týchto dvoch ľudí na desaťročie odlúčil. Okrem magického knižného sveta, vďaka ktorému som túto knihu aj dočítala, sa mi veľmi páčila láska medzi Elliotom a Macy, ich spriaznenosť, odovzdanosť, pocity, keď boli spolu…
V pozadí tejto „story“, veľkej lásky, nájdete aj zvláštny vzťah Macy a Seana – jej snúbenca, ktorého síce neľúbila, ale vyhovovali si. Je zvláštne, koľkokrát počas svojho života sa ocitneme vo vzťahu, a nemusí ísť len o partnerský vzťah, keď si jednoducho s tým druhým vyhovujeme a možno nás nespájajú silné city, spoločné záujmy ani strávený čas, ale je to takto ľahšie. Rozuzlením je, že keď objavíme niečo alebo niekoho, kto nás napĺňa, zistíme, že vyhovovať si nestačí, chceme prežiť niečo silnejšie, intenzívnejšie a vďaka tomu častokrát omnoho ťažšie.
Stále nedokážem vysvetliť, prečo ma kniha nezaujala tak veľmi ako by som chcela, napriek tomu mi priniesla krásne pocity a myšlienky a vďaka knižnému svetu, ktorý Macy a Elliotovi závidím, si ju zakladám do svojej knižnice, aby som si o ňom ešte niekedy mohla prečítať.
Čo všetko dokáže naše podvedomie?
Zaľúbená hypnotizérka je veľmi vydareným kúskom mojej obľúbenej zahraničnej autorky, ktorý ma priviedol k uvažovaniu nad touto otázkou.
Ako snáď pri každej jej knihe, ktorú som doteraz čítala, ma príbeh mimoriadne zaujal a bola som po celý čas v napätí. Ak by som mala udeliť vysvedčenie, tak za gradáciu deja by Liane získala 1*. Rovnaké hodnotenie by som jej dala za vytvorenie postáv knihy. Každá jedna z nich bola v príbehu zaujímavá a pasovala tam, neboli tam ani malé časti, ktoré by ma nudili, a hlavné postavy - Ellen a Patrick mi boli napriek slabým chvíľkam po celý čas sympatické.
V diele sa v podstate prepletali príbehy niekoľkých životov - začínajúci vzťah Ellen a Patricka, minulý vzťah Patricka a mŕtvej manželky Colleen alebo Patricka a prenasledovateľky Saskie, Ellen a jej matky Anne, Ellen a jej otca Davida, ktorého nikdy nepoznala… Aj v tomto sa prejavilo majstrovstvo autorky, keďže dokázala opísať postavu „psychopatky“ Saskie tak, že som s ňou mnohokrát súcitila a uvažovala som, či nie je tým psychopatom Patrick, ktorý jej tak veľmi ublížil, alebo dokonca Ellen, keď si ako hypnoterapeutka s týmto problémom nedokázala lepšie poradiť.
Veľmi milá bola pre mňa aj osobnosť malého Jacka, syna Patricka a Colleen, ktorý jednoducho v tomto príbehu musel byť a výborne ho dopĺňal.
Keďže mám veľmi rada všetky knihy, ktoré sa venujú alebo aspoň načierajú do psychiky človeka, boli pre mňa tieto čriepky týkajúce sa hypnoterapie, vedomia a nevedomia človeka veľmi zaujímavé. Aj keď som stále do istej miery pomerne dosť verila v silu nášho podvedomia, akosi viac som si uvedomila to, že naša psychostránka je minimálne rovnako dôležitá ako stránka biologická a sociálna.
Jediným malým mínusom pre mňa bolo, že som mala pocit, ako keby sa kniha skončila predposlednou kapitolou a tá posledná bola dosť slabá, určite by som viac prijala nejaký plnohodnotnejší epilóg. Táto stránka však neuberá na kvalite knihy, ktorú som ohodnotila 5.
Ohľadne repertoáru autorky, táto kniha sa nachádza na 2. mieste v mojom rebríčku po „Prečo sme sa vlastne rozišli?“
„ Netušila som, ako sa náš príbeh skončí. Išli sme od konca a ocitli sa na začiatku. So všetkým, čo k tomu patrí.“
Lucia Sasková je mojou najobľúbenejšou spisovateľkou. Jednou z vecí, kvôli ktorým sa teším na jeseň, je, že jej vtedy bude vychádzať nová kniha. Premýšľam, či to, že som bola doteraz z jej kníh taká unesená, nie je dôvodom, prečo musím túto knihu jemne skritizovať.
Do príbehu Utajenej som sa veľmi dlho nevedela dostať, akosi si ma nezískal. Akoby som sledovala film, ako nezainteresovaný divák, nie tak, ako som pri knihách zvyknutá, že ma dej úplne vtiahne a vyvolá vo mne rôzne emócie.
Autorka sľubovala, že tentokrát to bude jazda, a naozaj to tak bolo. Príbeh napredoval veľmi rýchlo, celý čas ste mohli byť súčasťou populárnej fínskej rockovej kapely Long story. Oceňujem, že aj táto kniha bola úplne iná ako ostatné, otvorila čitateľom svet hudby a opäť sa dotkla aj vážnejšej témy - domáceho násilia.
Veľmi milým prvkom boli časti piesní, ktoré nielen príbeh spestrovali, ale aj do neho perfektne zapadali.
Skúsim vysvetliť to, o čom som písala na začiatku… Ak by toto bola kniha z výpredaja od no name autora, na ktorej ma zaujala obálka (tá je, mimochodom, nádherná), resp. anotácia k príbehu, je dosť možné, že by som ju vnímala inak, zhodnotila tak, že to bola fajn príjemná oddychovka. Od tejto mojej najobľúbenejšej autorky však už automaticky čakám, že budem unesená a knihu zhltnem za dve poobedia, a keďže ma Utajená až tak veľmi nebrala, asi preto pociťujem mierne sklamanie.
Aby som nezabudla, opäť ma veľmi potešilo, že sa tam spomínala postava z predošlej knihy, konkrétne z Odsúdenej - Rišo.
Knihu si určite odkladám do knižnice, veľmi si cením, že ju mám aj s osobným venovaním, a aj keď mne konkrétne nezahrala na strunu, je naozaj veľmi dobre napísaná a milovníka hudby a rocku možno nadchne tak ako mňa Luckine knihy načierajúce do psychológie.
…. a možno len neviem ísť od konca na začiatok.
„Po tejto knihe patrí Erzsébet Báthory k mojim obľúbeným historickým postavám.“
Celý čas po dočítaní knihy mi v hlave beží táto veta. Myslím, že by som na začiatok mala vysvetliť, prečo keď som taká nadšená, po prečítaní knihy som v hodnotení strhla pol hviezdičky. Je to z toho dôvodu, že niekde v začiatkoch knihy by som jej asi dala 2 – 3 hviezdičky, keďže som sa hneď zo začiatku stratila. Predpokladám, že to je preto, že nie som zvyknutá na štýl písania tejto autorky a zo začiatku som vôbec nechápala, o čom sa v úvode hovorí.
Hneď ako som sa dostala do príbehu Erzsébet, ma príbeh mimoriadne chytil a skvele sa mi čítal. Chcela by som veľmi oceniť autorkin talent. Napriek tomu, že o sebe tvrdí, že je laik, famózne dokázala využívať historické pramene a kvalitu knihy som vytušila už pri poďakovaní, v ktorom som videla, že konzultácie poskytovala pani doktorka Lengyelová, ktorá píše perfektné odborné historické publikácie.
Tiež mi je veľmi sympatické, že spisovateľka jasne vytýčila roviny príbehu, čo patrí do fikcie a čo je reálne historicky podložené. Konkrétne toto fantazijné doplnenie príbehu mi je veľmi sympatické a želala by som si, aby to takto bolo aj v reáli.
Príbeh vás prevedie celým životom na svoju dobu mimoriadne mocnej grófky Erzsébet Báthory a ponúkne vám pohľad na vec, ktorý je však úplne iný, ako tie spopularizované, chcené a ponúkajúce krutosť, ohúrenie a veľa krvi. Keď sa tak zamyslím aj nad dnešnou dobou, myslím si, že to nie je nič nemožné, skôr vysoko pravdepodobné, že z Erzsébet bola a je cielene urobená krvavá grófka. Smerovanie príbehu autorka trefne dopĺňa citátmi z listov a to, čo nie je faktom, vyvracia jasnými dôkazmi.
Myslím, že po prečítaní knihy si ešte stále každý môže vytvoriť vlastný názor, mňa príbeh Erzsébet Báthory a jej manžela Ferenca Nádasdyho mimoriadne zaujal, ďalšia kniha, na ktorú sa vrhnem, bude práve od pani doktorky Lengyelovej k tejto téme a veľmi sa teším, že je táto kniha súčasťou mojej osobnej knižnice, určite si ju niekedy rada prečítam opäť.
Aby som nezabudla, Darvulia a jej sčasti fiktívna osobnosť, keďže netušíme, či bola skutočne Cigánka a ako skončila v službách grófky, mi v tomto príbehu bola veľmi sympatická.
To, čo mi zvyčajne v knihách prekáža –preskakovanie v rokoch, opisy miesta a i., bolo v tomto diele napísané tak majstrovsky, že som si to užívala. Ešte raz klobúk dole pred autorkou.
Túto knihu som mala vo svojej knižnici veľmi dlho a napriek tomu, že som si v nej niekoľkokrát listovala a dokonca som ju využívala pri vysokoškolských prácach, nikdy som si ju celú neprečítala. Impulz k jej prečítaniu mi dali hneď viaceré udalosti. V prvom rade som si pred ňou prečítala knihu Kráľovná krvi od Michaely Hajdukovej, ktorá sa mi mimoriadne páčila a po jej prečítaní som označila Erzsébet Báthory za jednu z mojich obľúbených historických osobností, čo zvýšilo môj záujem o ňu. Ďalším faktorom bol komentár na sociálnej sieti k mojej recenzii, ktorý bol jemne kritizujúci voči knihe Kráľovná krvi a ktorého autorka argumentovala miernymi nezrovnalosťami v knihe, resp. opisovaním len jedného pohľadu a vyjadrila názor, že o istých vraždách sú dôkazy a nie je možné „oslavovať“ Báthoryčku, keďže zjavne trpela nejakou poruchou a možno nezvládala stresové situácie, po ktorých vyvádzala – ako napríklad svadba jej dcéry a 2 mŕtve slúžky. Tento názor ma veľmi zaujal a autorka mi odporúčala konkrétnu odbornejšiu literatúru pre rozšírenie môjho pohľadu. Keďže doktorka Lengyelová patrí k mojim obľúbeným historikom, už počas VŠ sa mi veľmi dobre čítali jej knihy, práve preto bola táto kniha moja prvá voľba.
Síce nemôžem povedať, žeby ma táto kniha sklamala, ale každopádne nenaplnila moje očakávania, keď sa však nad tým zamyslím, s momentálnemi dostupnými historickými prameňmi to asi nie je možné.
Pozitívne by som chcela zhodnotiť opis vtedajšej doby, ktorý tvorí značnú časť knihy. Je napísaný síce odborne, ale číta sa ľahko a dokáže vytvoriť peknú predstavu aj pre neodborníka. Do tohto opisu sú zahrnuté aj prepojenia s Erzsébet Báthory, ktoré mi pri čítaní veľmi pomohli.
Od knihy som očakávala, že získam jasnejšiu predstavu o skutkoch a celkovo postave „krvavej grófky“. Toto moje očakávanie nebolo naplnené. Síce sa v nej dá nájsť množstvo dôkazov o tom, že jednoducho nemohla byť brutálny sériový vrah stoviek obetí, na druhej strane som ja v knihe nenašla žiaden dôkaz o tom, že sa snažila zaoberať liečiteľstvom a chirurgiou, čo by mohlo dosť vecí vysvetliť.
Veľkým pozitívom knihy boli vzadu vypísané spomínané historické osobnosti aj s ich prepojením a takisto spísané výpovede svedkov v tomto „procese“. Väčšina z nich len niečo počula od iných, aj keď treba povedať, že sa nájdu niektorí, ktorí aj niečo videli.
Mnoho vecí je v prípade zvláštnych, podľa môjho názoru celá angažovanosť vtedajšieho palatína Juraja Thurzu v danej veci, jeho nevysvetlené nerešpektovanie, resp. obchádzanie príkazu panovníka, ktorý žiadal začať riadny súdny proces, rýchle „zbavenie sa“ kľúčových svedkov a i.
Stále uvažujem nad tým, čo viedlo spoločnosť urobiť z Erzsébet Báthory také monštrum, keďže ja po doteraz získaných informáciách o tom mám len pramálo dôkazov. Každopádne by bol určite zaujímavý ďalší výskum v tejto oblasti, prípadne sprístupnenie telesných pozostatkov, objavenie ďalších listov…
Z mojej pozície sa môžem zahĺbiť len do ďalšej literatúry, ktorá sa tejto téme venuje, najbližšie asi pohľad spisovateľa Joža Nižnánského.
Každopádne si túto knihu rada nechám vo svojej knižnici, keďže sa podľa môjho názoru v nej nachádza hodnotný dobový opis a možno aj dôkazy, ktoré som pri prvom prečítaní nenašla.
„ Kniha nabitá históriou.“
Tieto slová jednoznačne vystihujú moje pocity po prečítaní. Už naozaj dlho sa mi nestalo, aby som v čítanej knihe mala toľko malých nálepiek - označených častí, ktoré ma zaujali a chcem si ich pozrieť, aby som si každú chvíľu hľadala na internete, či je skutočne pravda, čo som si prečítala, keďže som to doteraz nevedela a zdalo sa mi to veľmi zaujímavé…
Ale pôjdem pekne po poriadku. Knihu som dostala ako darček k Vianociam od manžela. Keďže je pre mňa naozaj ťažké nájsť historickú knihu z nášho prostredia, ktorú by som nepoznala, manžel nemal ľahkú úlohu, ale v kníhkupectve v poslednej poličke (V ako Važanová) sa mu nakoniec podarilo nájsť toto dielo. Ak sa mám priznať, spočiatku som z knihy nebola nadšená, keďže som autorku nepoznala, a preto ma nenadchla tak, ako knihy obľúbených autoriek. Skôr vo mne prevažovala zvedavosť a páčila sa mi podľa môjho názoru veľmi elegantná obálka.
Keď som teda dočítala rozčítanú knihu, rozhodla som sa pustiť do tejto, aby som si ju nezaložila do knižnice a nezabudla som na ňu.
Pri prvých stránkach (asi 30 – 40) ma dej príliš nezaujal, keďže mi prišlo, že mu chýba to, čo ja v knihách vyhľadávam – tajomstvo, gradácia deja, prípadne príbeh lásky. Veľmi mi takýto štýl písania pripomenul Tolstoja a Annu Kareninu – príbehy rôznych ľudí z rôznych vrstiev, opisovaná celá spoločenská situácia, rôzne problémy a názory na ne…
Keď som si trošku urobila poriadok vo viacerých postávach a príbehoch a pochopila som, že to, že nie je v knihe to, čo očakávam, vôbec nemusí znamenať, že to je zlé, ma kniha zaujala a hltala som ju stále viac a viac s nadšením.
Doslova som sa tešila, kedy bude spomenutý Jozef II. a jeho reformy, a nielen to, ale aj ako ich prijímali ľudia, rušenie kláštorov, fantasticky opísaný kláštor Katarínka, zahrnutý príbeh Juraja Fándlyho a Antona Bernoláka, sochár Messerschmidt, dokonca ešte aj lekári, ktorí sa spomínali, boli reálne historické osobnosti, ktoré boli niečím významné. Naozaj sa skláňam pred neuveriteľným majstrovstvom autorky, ktorá dokázala neskutočne zapojiť historické skutočnosti do diela.
Toto je naozaj obdivuhodná práca, pretože z tejto knihy sa veľa naučí aj bežný človek, ktorému sa nechce čítať a zaoberať odbornými pojmami. Navyše to napísala tak, že som jednoducho stále mala potrebu si vyhľadať informáciu s pocitom, že toto asi bude vymyslené, keďže som o tom ešte nepočula.
V prípade takýchto kníh si väčšinou nemám záujem čítať vysvetlivky, poznámky pod čiarou a pod. Pri tejto knihe som si so záujmom prečítala chronologický prehľad historických udalostí aj krátky popis historických postáv, ktoré sa v knihe spomínali.
Aby som neopisovala len svoje nadšenie z novozískaných historických informácií, nakoniec sa mi páčili aj jednotlivé príbehy. Pre mňa veľmi sympatické postavy boli Samuel Strelecký, Jozef Erdödy, Lujza, Izabela, Cyril a Želka a nakoniec aj nesympatické postavy „dostali, čo si zaslúžili“, ako napríklad Gašpar či Gejza.
Knihu budem rada odporúčať všetkým čítateľom, a to nielen tým, ktorí majú radi knihy z historického prostredia, ale určite by to bolo zaujímavé čítanie aj pre žiakov 8. ročníka, ktorí toto obdobie preberajú, a myslím, že je táto kniha spracovaná veľmi zaujímavo aj pre nich a nenachádzajú sa v nej žiadne chúlostivé scény, ktoré by ešte nemali čítať.
Mám obrovskú radosť, že mi môj manžel tak dôkladne vyberá darčeky, že som sa vďaka nemu dostala k tejto knihe, ktorá ostáva v mojej knižnici, a že mi dala tak veľa.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Dátum: 29. 8. 2022
Autor: Kate Mossová
Kniha: Čudáková dcéra
Hodnotenie:
Počet strán: 371 s.
Chaos.
Tentokrát dokážem pocity z čítania, po prečítaní, z príbehu, z postáv, z deja… charakterizovať jedným slovom. Prvých ani sama neviem koľko strán som mala silné nutkanie túto knihu odložiť nedočítanú. Okrem toho, že tam bolo dosť postáv, ktoré sa mi plietli a nevedela som si ich zaradiť, ma hrozne otravovalo primiešavanie rôznych citátov, úryvkov z knihy a listov. Myslím, že u mnohých čitateľov, tento „trik“ vzbudí ešte väčší záujem, bohužiaľ, u mňa to má presne opačný efekt a dej ma nedokáže pohltiť tak, ako by som si želala.
Pokúsim sa teda príbeh knihy charakterizovať čo najstručnejšie. Opisuje tri dni v živote dievčaťa menom Connie, ktoré sa stará o svojho otca, prekvapivo čudáka, ktorý bol kedysi vychýreným preparátorom vtákov. Po tom, ako vypchaté vtáky jednoducho „vyšli z módy“, z Gifforda sa stal zatrpknutý, ufrfľaný poloalkoholik, aspoň tak si Connie vysvetľuje zmenu svojho otca, iné vysvetlenie nemá, keďže po úraze, ktorý sa jej stal už pred niekoľkými rokmi, si prvých 12 rokov svojho života nepamätá.
Príbeh sa odohráva na anglickom vidieku na začiatku 20. storočia v Sussexe. Myslím si, že dobovo je zvládnutý veľmi dobre.
Celé rozprávanie je spájané so záhadou a s náhodnými útržkami spomienok Connie. Po tom, čo nájde neďaleko ich domu v rieke utopenú ženu, príbeh začína mať rýchlejší spád. Záhada sa postupne začne rozuzlovať tak, ako sa aj Connie vracia pamäť a zisťuje, že meno Cassie, na ktoré si spomína, nie je obyčajná náhoda, ale kľúč k prvým 12-tim rokom jej života.
Ak si presuniete do úzadia tajomstvo a zápletku príbehu, zistíte, že tu nájdete aj milú príhodu začínajúcej lásky Harryho a Connie, nádherné medziľudské vzťahy a ťažké životné príbehy, ktoré zosobňuje malý Davey, ktorý bol pre mňa najsympatickejšou postavou.
Pozitívne vnímam profily osôb, ako ich autorka vytvorila, srdcu blízke mi boli črty ako Connie, tak aj Harryho, Mary, pani Christieovej alebo Gregoryho Josepha.
Tentokrát si knihu do knižnice nezakladám, posúvam ju ďalej, myslím, že mi úplne stačí mať ju raz prečítanú. Ak by som to mala zhrnúť, príbeh nebol zlý, mal v sebe tajomno a priťahoval čitateľa, postavy sa mi páčili a takisto opísanie doby, znechutili mi to niektoré maličkosti, ako vkladané citáty, množstvo postáv a podobne. Napriek tomu ma láka siahnuť po nejakej ďalšej knihe od tejto autorky.
