Knihy, ktoré som čítala Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Knihomoľ celou dušou :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Knihy, ktoré som čítala Moje aktivity
Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o oddychovú beletriu, Takmer dokonalá v sebe skrýva omnoho viac. Zaradila sa k titulom, ktoré v čitateľovi zarezonujú podobne ako klasiky typu Alchymista či Polnočná knižnica nie pre svoj dej, ale pre posolstvo, ktoré odovzdáva.
Prečo si túto knihu prečítať?
• Neskutočný humor: Je vzácne nájsť knihu, pri ktorej sa budete nahlas smiať. Od komických situácií (ako je chov kozy s veľmi špecifickými zvukovými prejavmi) až po trefné dialógy, humor je tu prirodzený a nákazlivý.
• Inšpiratívne postavy: Hlavná hrdinka Kamila je postavou, ktorá vás prinúti prehodnotiť vlastné správanie. Jej chuť pomáhať ľuďom a robiť dobré skutky „len tak“ je opísaná tak autenticky, že máte chuť okamžite urobiť niečo podobné aj vo svojom okolí.
• Viac než len romantika: Hoci v príbehu vystupuje aj mužský protipól Robo, nejde o tuctovú romancu. Autorka umne vyvažuje vtipné pasáže s myšlienkami, ktoré nútia k hlbšiemu zamysleniu nad životnými hodnotami.
Záverečné zhrnutie
Táto kniha je dôkazom, že aj „švihnutý“ a vtipný príbeh môže mať vysokú literárnu hodnotu a hlboký ľudský rozmer. Ak hľadáte niečo, čo vás rozosmeje, ale zároveň vo vás zanecha stopu ešte dlho po dočítaní poslednej strany, Takmer dokonalá je jednoznačná voľba.
Tejto známej vety som sa ja nikdy nepridržiavala. Pravidelne si vyberám knihy, ktoré nepoznám a nikto mi ich neodporúčal podľa obalu. Pravdepodobne podvedome to beriem tak, že sa mi kniha, ktorá má krásnu obálku, bude páčiť aj obsahovo. V podstate to doteraz stále platilo. Takto som si vybrala aj „Sme v tom spolu“, krásny ružový obal a nádherná oriezka boli jediné dva faktory, ktoré ma ovplyvnili pri výbere tejto knihy a zároveň zodpovedajú za časť pozitívneho hodnotenia.
Veľmi nerada kritizujem kohokoľvek prácu, ale pokúsim sa čo najvecnejšie vyjadriť moje subjektívne dojmy z tohto diela.
Niekoľkokrát počas čítania mi napadla myšlienka, že sa mi zdá, ako keby bol príbeh inšpirovaný americkými filmami pre tínedžerov. Myslím, že každý z Vás si dokáže predstaviť, ktoré filmy myslím, prostredie strednej školy prípadne univerzity, typické párty, dobré dievča - poctivá študentka, zlé dievča - nespútaná flákačka, tajomný drsný chalan… No bohužiaľ, ešte aj táto línia pokrivkávala. Mnohé momenty boli načrtnuté a viac neriešené, resp. nedoriešené.
Postavy sa miestami správali doslova až primitívne. Nech išlo o akúkoľvek situáciu, všetci sa chytali za ruky a na nejaké miesto bežali. Všetci sa bozkávali, pomerne dosť často aj kamošky, nikdy som žiadnej kamoške nedala toľko bozkov na líce.
Celý príbeh sprevádzalo nejaké tajomno, čo asi pravdepodobne spôsobilo, že som ho dokázala dočítať do konca, ale ani toto nebolo dotiahnuté a doriešené.
Pomerne dosť mi prekážali aj chyby, nemyslím teraz len gramatické chyby, prípadne preklepy, ale aj chyby v dejovej línii, kde sa raz niekto volal Martin a o 40 strán ďalej Rado.
Nech má táto recenzia aj istú vecnú hodnotu, tak v skratke opíšem príbeh, ktorý hovorí o dvoch dievčatách Valérii a Alex, obidve pochádzajú z bohatých rodín, študujú na rovnakej vysokej škole a obe sa nachádzajú momentálne vo veľmi ťažkej rodinnej situácii. Valéria je už dlhšiu dobu rebelka a pomaly k sebe stiahne aj Alex, ktorá má už dosť žiť život podľa predstáv iných.
Počas čítania som mala pocit, že autorka má istý talent na písanie. Niektoré časti boli veľmi pekné, nachádzali sa tam myšlienky, ktoré sú hodné zamyslenia. Príbeh nie je vyslovene zlý, ak by bol, nedokázala by som ho tak rýchlo prečítať až do konca. Teraz napíšem niečo možno úplne odveci, keďže autorku vôbec nepoznám, no mám z čítania pocit, ako keby ešte nemala skúsenosti, možno by k vycibreniu talentu autorky poslúžilo odborné vedenie od skúsenej spisovateľky, resp. editorky. Myslím si, že keby sa v príbehu odstránili vážne medzery, nedotiahnuté záležitosti, mal by prepracovanejší dej a iné, spôsob písania by omnoho viac vynikol a vznikol by z toho výborný príbeh.
Nemôžem si ešte odpustiť jednu poznámku, hrozne mi liezlo na nervy, keď bola kapitola písaná z pohľadu napríklad Alex a keď sa spomenula jej matka, veľakrát sa písalo meno a priezvisko, nie oslovenie matka. To ma neskutočne iritovalo pri čítaní.
Neviem presne, v ktorých kruhoch si tento príbeh nájde čitateľov. Príde mi ako YA literatúra, ale po prečítaní istých častí by som tejto vekovej kategórii túto knihu nedala do rúk. Možno ulahodí nenáročným čitateľom, ktorí chcú jednoducho vypnúť a príliš sa nezamýšľať nad prepracovanosťou a zmyslom príbehu. Aj keď je na pohľad krásna, myslím, že si ju v knižnici nebudem nechávať. Veľa miesta mi totiž zaberajú knihy, ku ktorým sa chcem s istotou vrátiť.
„Ani jedným z milióna dôležitých životných darov, ktoré môžeme mať, nie sú peniaze.“
Táto kniha sa ku mne dostala prostredníctvom štafety. Je to moja druhá štafetová kniha, opäť od rovnakej autorky. Pravdupovediac, neviem, či by som si ju v kníhkupectve vybrala. Keď sa na ňu na prvý pohľad pozriem, nie je na nej nič, čo by upútalo moju pozornosť, až dokým som nešla písať túto recenziu, nepamätala som si ani nadpis. Upozornenie pre všetkých knihomoľov, ktorých výber a vkus by bol podobný ako môj, túto knihu v kníhkupectve určite neprehliadnite, jej príbeh je úplne úžasný! Naozaj nikdy, nikdy by som nepovedala, že táto kniha bude mať takýto nadupaný dej.
To svoje si nájdu milovníci romantiky, ťažkých životných príbehov, osudov silných žien, niekedy aj trilerových scén, pritrafí sa aj niečo vtipné a za mňa najhodnotnejšie prekvapenie - filozofický rozmer. Mňa osobne táto stránka príbehu doviedla k uvažovaniu nad tým, ktoré tie spomínané dary by som si v živote mala ja viac všimnúť.
Aby som zase nebľabotala jedno cez druhé z mojich nadšených dojmov, tak sa pokúsim to akosi učesať.
Kniha popisuje životné príbehy troch ľudí - Anety, Eugena a Moniky. Veľmi ma oslovilo, že to nie sú príbehy dokonalých ľudí, ktorí majú všetko, sú perfektní a každý ich má rád, úplne otvorene boli opisované aj negatívne vlastnosti postáv. Dokonca ak v polke knihy bolo moje cítenie voči postave „dobre Ti tak, ty mrcha!“, na konci knihy by som pre tú istú osobu bola schopná vyroniť aj nejakú tú slzu.
Príbeh je okrem iného nabitý poriadnou dávkou nevery a niekedy až doslova ľudského spoločenského dna, keď máte chuť kričať a ostro zasiahnuť proti tomu, čo čítate.
Dej neustále graduje, nudiť sa určite nebudete. Stále sa niečo deje a chcete vedieť, čo bude ďalej. Opisy v knihe autorka zvládla výborne a ešte teraz, pri písaní tejto recenzie, si vybavujem moje predstavy, ako jednotlivé postavy vyzerajú alebo situácie, ktoré sa v knihe udiali.
Myslím, že kniha je vhodná pre všetky vekové kategórie. Nemusíte sa báť ani ťažkých životných príbehov, záver je napísaný skvele a prebíja tú temnú dávku predošlých negatívnych udalostí.
5 hviezdičiek je úplne relevantné a zaslúžené hodnotenie tejto knihy, som rada, že som mala tú česť si ju prečítať.
Tentokrát som z nostalgie opäť siahla po knihe od mojej kedysi najobľúbenejšej autorky Jany Pronskej. Historická romanca hovorí príbeh dvoch ľudí, ktorí mali byť z rozhodnutia kráľa dávno odstránení z tejto zeme. Po bitke pri Rozhanovciach takýto osud čakal na Dominika Omodeja Abu a po neúspešnom útoku na Karola Róberta aj na dcéru Feliciána Zacha - Eliz. Ťažko povedať, či za to môže ich nezlomná vôľa, túžba po pomste alebo len šťastie osudu, podarí sa im prežiť a dokonca sa im prepletú životné cesty.
Zaujímavé pre mňa je, že pri tomto príbehu, som si spomenula, prečo som mala tak rada príbehy od Jany Pronskej a zároveň aj prečo som ich prestala čítať. To, že patrili k mojim obľúbeným, spôsobovalo to krásne historické prostredie a umenie autorky ho opísať tak, že čitateľ zažíva pocit, ako keby stál v komnate, dvorane či prechádzal lesom spolu s postavami. Aj keď nejde o úplne historicky verný príbeh, vyvolal u mňa taký záujem, že som si hľadala viac informácií. Chcela som napríklad vidieť, ako vyzeral hrad Parič, či hlavné postavy reálne existovali, zmienku o Eliz sa mi nepodarilo nájsť, ako to bolo s útokom Feliciána Zacha a podobne. Viem, že tento môj názor sa možno stretne s nesúhlasom viacerých ľudí, ale pre mňa osobne majú takéto knihy väčší zmysel ako rôzne historicky presné odborné monografie, pri čítaní ktorých sa mi chce po dvoch stranách spať a veľakrát mám pocit, že sú písané len preto, aby vyvrátili zistenia niekoho iného. Stretla som veľmi veľa historikov, ktorí zosmiešňujú takto spopularizovanú históriu a doslova hľadajú každý kúsok nepresnosti, na ktorý môžu poukázať. Ja z pedagogického hľadiska môžem povedať, že história z pohľadu príbehov je omnoho účinnejšia a obľúbenejšia. Keď deti zaujme príbeh, väčšinou je prvá otázka, či to naozaj bolo tak, vyvolá to v nich chuť ďalej poznávať a potom sa môžeme pokojne dopátrať k reálnym faktom a diskutovať, ktorá verzia sa im zdá pravdepodobnejšia, a posilňovať tak ich kritické myslenie. Píšem to preto, že ja som presne rovnaká, k poznávaniu príbehu Feliciána Zacha ma nepriviedla žiadna vedecká publikácia, ale historická romanca od slovenskej spisovateľky.
Dôvod, prečo som prestala čítať tieto knihy, je ten, že v nich nachádzam akýsi rovnaký vzorec. Ťažký osud, hlavná hrdinka je poväčšine stále iná ako všetky ostatné ženské postavy, odvážnejšia, divokejšia, múdrejšia, objaví sa zakázaná láska, no a na konci sa stane udalosť, ktorou sa všetko vyrieši so šťastným koncom. Práve preto môžem povedať, že romantické časti boli v knihe tie, ktoré ma bavili najmenej.
Nedá mi nespomenúť, že doteraz som sa stretávala len s pohľadom na Karola Róberta ako na spravodlivého a múdreho kráľa. Bolo pre mňa zaujímavou zmenou vidieť ho ako krutého cudzinca na tróne. Takisto ma prekvapil pohľad na Matúša Čáka ako na síce tvrdého, ale spravodlivého „panovníka“. Opäť som si uvedomila, že charakter historických postáv dosť záleží od toho, kto o nich rozpráva.
Kniha sa bude páčiť čitateľom, resp. asi skôr čitateľkám, ktoré majú rady historicko-romantické príbehy. Ide o nenáročné oddychové čítanie. Aj keď som už čítala aj lepšie príbehy, ako som spomínala, vo mne to vyvolalo záujem o poznanie opisovaných historických udalostí a to si na knihách cením.
Takmer som zabudla. Veľmi sympatický mi bol v príbehu Elizin najlepší psí priateľ Haro.
Hodnotenie:
Počet strán: 288 s.
Posledná kniha od mojej obľúbenej autorky, ktorú som si nechávala ako poistku neprečítanú. Keďže som mala akúsi „čitateľskú krízu“, siahla som po nej, aby u mňa opäť rozbehla čítanie.
V štýle písania ma Lucia Sasková nesklamala. Napriek tomu, že asi do jednej tretiny ma kniha nijak zvlášť nebavila a nemalo to pre mňa spád, čítala sa mi veľmi dobre a na moje posledné pomery som ju mala rýchlo prečítanú.
Kto hľadá niečo pekné na čítanie, kde nájde veľa dobra, lásky a krásnych momentov, neodporúčam siahať po tejto knihe. Čo mne bolo paradoxne sympatické, bolo to, že hlavná bezmenná hrdinka nebola tá typická dokonalá, najkrajšia, najsympatickejšia. Tieto vlastnosti ma u hlavných postáv nebavia, a tak mi vyhovovalo, že v tejto knihe mala nejaké svoje muchy, podľa môjho vnímania doslova „mušiská“. Veľakrát urobila niečo, čomu som nerozumela, doslova som občas mala nervy a rada by som jej vynadala. Na druhej strane to vnímam ako pozitívum, pretože ani v bežnom živote často nedokážeme ovplyvniť konanie iných ľudí, môžeme len sledovať následky a spôsob, akým sa s nimi vyrovnajú.
Medzi sympatické postavy tohto príbehu by som zaradila Mary a Dominika, veľakrát si hlavná hrdinka ani nezaslúžila takých oddaných priateľov.
Ako som spomínala, vo viacerých častiach knihy nájdete opísané doslova dno spoločnosti. V zaujímavom kontraste s tým, že v tom dne sa mihnú ľudia najvyšších vrstiev spoločnosti ako napríklad exekútori. Ťažko povedať, ako sa hlavnej postave podarilo dostať až takto hlboko. S touto časťou práve súvisí úvodná veta mojej recenzie, keďže veľakrát, keď hlavná hrdinka prežívala ostatné chvíle, som si hovorila, že keby si neurobila toto, tak tu nie si, ale potom som si povedala, možno to spôsobilo niečo ešte pred tým. Verím, že ten, kto si túto knihu prečíta, porozumie mojim myšlienkam, keďže len veľmi ťažko sa to opisuje tak, aby som neprezradila časti príbehu.
Zaujímavé pre mňa bolo sledovať, ako dokáže človeku zmeniť život to, že zažije odmietnutie od vlastných rodičov, hoci je aj dospelý.
Záver bol pre mňa ako idealistku málo uspokojivý a z hľadiska hlavných postáv dosť neférový. Keďže sa príbeh často zakladá na neúprimnosti a uzavretosti, tak je záver v podstate dosť logický.
Myslím, že sa nestane, aby Sasková napísala zlú knihu, ani táto nie je zlá, len mňa až tak veľmi nenadchla, ako jej ostatné knihy. Preto je 3,5 tak akurát.
Dejiny 20. storočia ma nikdy nebavili. Istý čas som sa o ne zaujímala, ale nemôžem povedať, že by ma bavili. Nie sú to časy, ktoré by som si chcela predstavovať ako napríklad moje obľúbené obdobie - stredovek. Vnímam ich ako politické dejiny, krvavé dejiny, vojenské dejiny, nič, čo by ma mohlo baviť. Kniha, ktorú som práve dočítala, mi však ukázala úplne iný rozmer posledných storočí, rozmer, ktorý ma zaujíma, ale zároveň baví a veľmi rada si ich budem predstavovať. Ide o obraz života obyčajných ľudí tejto doby.
Autorke sa podarilo vytvoriť naozaj nádherný príbeh, ktorý je napumpovaný rôznymi emóciami. Najviac vzdávam pochvalu tomu podtónu, ktorý spisovateľka zakomponovala do celého príbehu, a ten zneje obrovskou úctou voči starším ľuďom, ich životu, príbehom, skúsenostiam a rozhodnutiam.
Kniha Vás zavedie do časovo síce nedávneho obdobia, ale spôsobom úplne odlišného, ako je 21. storočie. Kto pri čítaní dokáže zapojiť predstavivosť naplno, ako to robím ja, dokáže precítiť akúsi úľavu v živote, v ktorom neexistovali mobily a iné technológie, kde večer znamenal, že každý člen rodiny je tam pre toho druhého, pre nič iné.
Veľmi milo na mňa pôsobili autorkou opisované tancovačky, ktoré mi niekoľkokrát spomínala manželova babka. Myslím, že o majstrovstve spisovateľky vypovedá už len to, keď si človek pri čítaní knihy hovorí, že toto by som chcel aspoň raz zažiť.
V príbehu nájdete aj chvíle vojny, ktoré sú opäť opisované z pohľadu tých najdôležitejších osôb - obyčajných ľudí. Rezonuje vo mne najmä to, že počas vojny nejde len o boj samotný, ale o dlhé lúčenia, samotu, neistotu, strach…
Úplne excelentne boli v knihe opísané omše, na ktorých sa ľudia stretávali a so slzami v očiach ďakovali či prosili za niečo, čo v dnešnej spoločnosti už snáď ani nie je vnímané ako hodnota, a to pokoj, resp. mier.
Myslím, že podľa mojich doterajších slov je každému zjavné, že kniha vo mne zanechala pestrú škálu pocitov, a napriek tomu, že som ju čítala počas tzv. čitateľskej krízy, keď som kvôli rôznym osobným okolnostiam nemala chuť chytiť knihu do ruky, budem ju odporúčať a veľmi rada si ju opäť prečítam, možno v inom období môjho života.
Snáď neexistuje knihomoľ, ktorý by ešte nepočul o tejto knihe, ale ak by sa náhodou taký našiel, tak veľmi stručne. Dielo hovorí príbehy obyčajných ľudí naprieč štyrmi generáciami žijúcimi v 19. a 20. storočí. Ide o predkov autorky, ktorá zozbierala a dotvárala príbehy, ktoré vyústili do tejto hodnotnej a krásnej knihy.
Na záver môžem napísať snáď jedno, doba sa zmenila naozaj zásadne, jediné, čo ostalo, sú vlastnosti a pocity ľudí a jedna veľká pravda, že zdravie, láska a odpustenie sú v živote tým najdôležitejším.
Aby som mohla v recenzii vyjadriť názor na túto knihu, musím objasniť spôsob, akým sme ju čítalI. Áno, čítali. Začnem od začiatku, ako inak by sme mali začať, všakže. V kníhkupectve som si túto knihu kúpila len preto, že už mám jednotku a často som ju používala na prípravu aktivít v škole, keď sme mali napríklad deň kúziel. Zobrala som si ju teda s tým, že možno v nej bude niečo nové, zaujímavé.
Keďže s manželom pravidelne a dlho cestujeme autom, hľadáme rôzne spôsoby, ako vyplniť čas. Okrem rozprávania, počúvania hudby a u mňa podriemkávania sme dostali nápad si počas jazdy čítať. Keďže väčšinu času ideme po diaľnici, dá sa to aj bez toho, aby nám bolo zle. Najlepším adeptom sa ukázala byť práve táto kniha, keďže jej obsah na seba nenadväzuje a kapitoly sa dajú čítať aj niekoľko týždňov po sebe.
Konečne sa dostávam k merítku veci. Myslím si, že hodnotenie 4 dosť ovplyvnilo to, že posledná kapitola, ktorú sme dnes čítali, bola fakt zaujímavá, rozprúdila medzi nami debatu a bola dosť využiteľná pre nás ako dejepisárov v praxi. Hovorila o atentáte na nástupníka Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželku Žofiu a bola naozaj zaujímavo spracovaná.
Možno keby som ju hodnotila po kapitole s nejakými schodami tuším v Košiciach, z ktorej si nepamätám asi nič, snáď toľko, že to bolo fakt o ničom, tak by dostala 1-2.
Moje komplexné hodnotenie je takéto, v knihe sa nájdu zaujímavé kapitoly, ktoré Vás nútia sa zamyslieť, je to úplne super, keď sa o tom máte hneď s kým porozprávať a rozobrať všelijaké zaujímavé alternatívy. Nájdu sa však aj kapitoly, ktorými sa akoby vypĺňali strany a je tam citeľná snaha vyrobiť záhadu tam, kde nie je. Niekedy sa mi zdalo, že je UFO vsunuté do príbehu len preto, aby sa v tom dalo nájsť niečo záhadné. Myslím si však, že tieto nedostatky nie sú natoľko závažné, aby Vás mali odradiť od čítania. Aj po veeeľmi dlhom intervale čítania si pamätám, že ma zaujali časti o nájdení pozostatkov egyptskej kultúry na našom území, možných pyramídach (jedna v mojej rodnej dedine Markušovce), UFO prípady na našom území, Buffalo Bill v Košiciach, príbeh Ľudovíta Štúra či už spomínaný atentát.
A knihu si, samozrejme, nechávam knižnici, pre našu prácu je určite nadmieru využiteľná.
Kým som túto knihu dočítala, môžem povedať, že prešlo pomerne dosť času. Spôsobilo to niekoľko faktorov. Prvý bol, že nemala nadväzujúci dej, čo u mňa nevyvolalo to, že som doslova hltala stránku za stránkou. Ďalej to spôsobilo to, že mám dosť povinností, a pri tejto knihe sa nedá vypnúť a fantazijne prežívať život niekoho iného, je potrebné zamyslieť sa, načo som často bola už vyčerpaná. Nakoniec som sa počas jej čítania zapojila do knižnej štafety, ktorú som nechcela zdržiavať, a tak som ju uprednostnila pred touto knihou.
Majster pretvárky Vám prináša zaujímavý pohľad na to, ako ne-fungujú, resp. ne-fungovali mnohé psychiatrické liečebne. Podľa môjho názoru Vám táto kniha prinesie minimálne to, že sa zamyslíte nad tým, ako Vy vnímate psychicky chorých ľudí. Či Vám to nie je nepríjemnejšie ako akákoľvek iná choroba z prostého dôvodu, že chorý človek s chrípkou nemá vidiny a pravdepodobne na Vás nezaútočí.
Autorka je živým príkladom toho, že napriek tomu, že sme ako ľudstvo vyvinuli umelú inteligenciu, nevieme určiť, čo je duševné zdravie a čo ho ohraničuje. Sama bola pacientkou psychiatrickej liečebne s ťažkými príznakmi duševnej choroby, ktorej zistili ako jednej z mála fyziologické ochorenie, ktoré jej spôsobovalo symptómy duševnej choroby. Preto sa zamyslela nad tým, koľko fyzicky chorých ľudí je na psychiatrii považovaných za bláznov. Pre mňa ďalší zaujímavý poznatok, prečo prikladáme menšiu váhu psychickým ochoreniam, ako keby sme si v podvedomí hovorili, že to majú v hlave a keby chceli, tak by boli iní.
Po svojích skúsenostiach sa rozhodla naštudovať si „experiment“ profesora Davida Rosenhana, ktorý spočíval v tom, že istý pseudopacienti podstúpili liečbu v psychiatrických liečebňach len s príznakmi sluchových halucinácií, ktoré obsahovali slová dutý, tupý, prázdny. Aby som veľa neprezrádzala, v knihe sa dozviete aj výsledky tohto výskumu a aj opis dopadu, ktorý tento článok v prestížnom Science mal.
Išlo o obrovské odhalenie Davida Rosenhana, ktoré zmenilo pohľad na toto odvetvie, alebo išlo len o hru majstra pretvárky, ktorá spôsobila hromadné zatváranie liečební?
Znížený počet hviezdičiek u mňa spôsobilo to, že dej bol výrazne vsadený do územia USA, kde to funguje trošku inak ako u nás. Tiež mi mierne prekážali rôzne výroky a hrozne veľa mien, ktoré podľa môjho názoru neboli nevyhnutné.
Veľkým plusom pre mňa je myšlienka v závere, že veda funguje a je platená od počtu napísaných článkov a ďalej už nikto nie je platený za to, aby si overil ich výsledky. V podstate to, čo vystihuje mnou vybratý citát v úvode tejto recenzie.
Knihu si v knižnici nenechávam preto, že by som ju ešte chcela čítať, skôr preto, keby som sa chcela vrátiť k niektorým jej myšlienkam.
Väčšinu času pri čítaní tejto knihy som bola rozhodnutá ohodnotiť ju 3,5 hviezdičkami. Popravde mi hlavná postava Eva nebola vôbec sympatická, divná puritánka, u ktorej som nevidela žiadne dôvody na komplexy a stavy, ktoré mala. Aj jej vzťah s Adamom mi prišiel zvláštny, najmä to, že mali tesne pred svadbou a veľa vecí si nepovedali, nevedeli o sebe, prišlo mi to divné a liezlo mi to na nervy.
Záver knihy mi však hlavnú postavu aj jej partnera trošku naklonil k priazni, zároveň je to pre mňa podnet k zamysleniu, nesúdiť podľa prvého dojmu človeka, v ktorého topánkach som nikdy nechodila.
Tento príbeh mne osobne neponúkol obrovské nadšenie a eufóriu po dočítaní, na druhej strane, celý čas som ho čítala so záujmom, niekoľko vecí ma pobavilo a doslova som sa zachechtala, čo sa mi pri knihách stáva málokedy, niektoré časti ma dojali a úplne som súcitila so životnými príbehmi hlavných aktérov.
Zvlášť u autorky kvitujem opisy či už situácií alebo osôb, ktoré dokázala napísať tak, že som si to vždy presne vedela predstaviť, a tak malo čítanie tohto príbehu u mňa ešte pridanú hodnotu.
Samozrejme ma najviac pobavila a zaujala časť, v ktorej sa Eva stretla so spolužiačkami zo strednej, aby si užila istú „rozlúčku so slobodou“, ak sa to tak dá nazvať. Tu ma celkom prekvapilo, ako spolu vychádzali a dôverovali si, aj keď sa roky nevideli. V tom som ich obdivovala, pretože ja si neviem predstaviť takúto situáciu s ľuďmi, ktorí žijú už úplne iné životy a nemáme už ani ten jeden spoločný bod, ktorý nás kedysi spájal.
Z postáv mi bola asi najviac sympatická Lucia, myslím, že vďaka svojmu životnému príbehu, ktorý odkryla na chate, a určite by som sa rada porozprávala aj s Magdou, páčil sa mi jej spôsob komunikácie.
Ku knihe som sa dostala vďaka štafete, ktorú vytvorila priamo autorka. Bola to pre mňa prvá skúsenosť s takýmto podávaním knihy. Spočiatku som bola veľmi nadšená, potom ako keby ma to trošku vyrušovalo, že som sa musela sústrediť, čo napísať, kedy a ako. Nakoniec to pre mňa ale bola veľmi milá skúsenosť, čítať si myšlienky iných ľudí, ktoré mali, keď čítali rovnaké časti ako ja.
S niektorými vecami som sa v knihe nestotožnila a svoj názor som aj vyjadrila, čo som zaznamenala do zošita, ktorý sa posúva so štafetou.
Všeobecne však príbeh hodnotím pozitívne, kvitujem najmä opisy, ktoré autorka zvláda výborne. Čo ma zaujalo najviac, bola myšlienka, ktorú citujem v úvode tejto recenzie. Práve vďaka tejto myšlienke môžem povedať, že mi kniha dala aj niečo iné ako len príjemný pocit z čítania.
Ďakujem za štafetu! ????
Niekedy nad výberom knihy, ktorú budem čítať, dosť špekulujem. Čítam knihy podľa obdobia, súčasného rozpoloženia, zaneprázdnenosti. Na túto som nemala žiaden kľúč výberu, jednoducho som ju dostala od manžela pod stromček, pamätal si, že ma zaujala na Bibliotéke, hlavne preto, že som od tejto autorky ešte nič nečítala a má krásnu obálku, tak som ju jednoducho začala čítať. Môžem povedať, že mi sadla úplne. Nie je to žiaden príbeh, pri ktorom budete celý čas v napätí alebo pri ňom budete plakať či sa smiať, nie je to príbeh ani o osudovej láske, pri ktorom budete hlavným postavám silno držať prsty, aby to na konci skončilo pekne, toto je taký obyčajný príbeh. Jednoduchý príbeh, ktorý môže zažiť každý z nás.
Veľmi kvitujem, že hlavná hrdinka je úplne klasická žena, ide mi totiž celkom na nervy, že v každej druhej knihe sú hlavné postavy absolútne dokonalé s perfektnou prácou, rodinou, priateľmi, ktorí ich úplne „žerú“. Aby som sa vrátila k pointe, Ida je úplne normálna žena s normálnou prácou, normálnou rodinou a prenajatým bytom. V malej časti knihy sa rieši aj jej vzťah s bývalým partnerom Marekom, ale ako som spomínala, podstatou nie je romantický príbeh.
Ida napriek šikane, ktorú zažila na gymnáziu, sa rozhodne ísť na stretávku so spolužiakmi, pretože vďaka terapii je dnes už niekto iný a rada by to ostatným, ale hlavne sebe dokázala. Dve z trojlístka agresoriek ju privítajú ako ostatných spolužiakov, a tak usúdi, že by mohlo ísť o fajn večer. Uvoľní sa, trochu si vypijú a keď sa na ďalší deň zobudí, zistí, že v noci objednala wellness víkendový pobyt pre 4 osoby, jednou z nich bola ona, ďalšou spolužiačka Lena, s ktorou si nikdy nemala čo povedať, a ďalšie dve sú Agáta a Klaudia, ktoré ju kedysi šikanovali.
Pobyt sa bez straty 200€ nedá zrušiť, a tak sa rozhodne ísť. Hlavná zápletka príbehu sa odohráva práve počas tohto víkendu. Riešia sa tam naoko bežné problémy a klasické ľudské vlastnosti, ale mňa osobne to dosť bavilo.
Najväčším prínosom pre mňa bola práve téma šikany z pohľadu obete aj agresorov. Zo všetkého najviac ma prekvapilo, že Idine spolužiačky ani po rokoch ako dospelé ženy nevnímali, aký dosah mali pre nich nevinné žartíky, ako schovanie topánok či zničenie občianskeho preukazu. Zaujalo ma, že aj takéto drobnosti môžu vyústiť do niečoho obrovského, čo môže skutočne niekomu ublížiť. V tomto príbehu tomu zabránila triedna učiteľka, ale veľa iných „príbehov“ sa odohráva mimo očí ostatných ľudí.
Veľmi ma potešilo, že v príbehu nebolo nič, čo by ma vyrušovalo alebo hnevalo. Pousmiala som sa len nad jednou vetou: „Posledné, o čo som v tej chvíli stála, bola potýčka s políciou z dôvodu protizákonného vstupu do cudzej nehnuteľnosti.“ Myslím si, že takúto vetu nikto v realite nepoužije.
Mojím hodnotením je, že nejde o príbeh, ktorý by ma nadchol, ktorý by som zhltla za jeden večer alebo ktorý by vo mne vyvolal kolotoč emócií. Na druhej strane musím pozitívne zhodnotiť, že bol veľmi fajn, dobre sa čítal a rozoberal veľmi zaujímavú a hlavne aktuálnu tému. Preto som sa mu rozhodla dať takéto hodnotenie. Ako príjemný relax určite odporúčam.
Aby som nezabudla, karma sa rozbehne na samom konci príbehu.
