Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Ťažko sa vyberá päť diel a zopár obľúbených autorov. Milujem literatúru! Deň bez knihy je pre mňa neúplný. Aspoň stránku musím prečítať :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ústrednou témou románu je pamäť, spomienky a smútok po domove. Stratiť spomienky a domov znamená stratiť samého seba. Postupne sa pred nami rozpletá tajomstvom opradený príbeh podivného manželstva ženy menom Palestína a neúspešného spisovateľa, ktorí sa živí spisovaním spomienok iných ľudí, vynárajú sa spomienky na hlboké rodinné roztržky a na nútený odchod z rodnej dediny. Čo všetko sa pred rokmi stalo, sa čitateľ dozvedá po kvapkách.
V románe cítiť nechuť autora voči vlečúcemu sa národnostnému sporu v jeho domovine. Celý život dúfal v politickú zmenu, v uzmierenie znepriatelených národov, no pred svojím odchodom do Ameriky priznal rezignáciu.
Román je v konečnom dôsledku veľmi smutný. Aspoň vo mne vyvolal taký pocit. Autor nie je sentimentálny, nesnaží sa rozplakať čitateľa, no píše tak, že medzi riadkami ukryl hlboký žiaľ. Núti nás premýšľať a súcitiť s hlavným hrdinom. Možno je to skôr Palestína, ktorá by si zaslúžila ľútosť, no moje sympatie má on. Rozuzlenie príbehu je neočakávané! Nevinná spomienka vyrozprávaná s tým najlepším úmyslom zničila veľa životov. Odporúčam všetkým, ktorí majú radi silné príbehy.
A víš co bylo nejvíc děsivé, můj milovaný synu? Nejděsivější ze všeho bylo, že v tu chvíli jsem si přál tvou smrt.
Kerégyártó je svieži, výstižný a minimalistický rozprávač. V jednom rozhovore sa vyjadril, že veľmi rád číta dialógy Bukowského, Carvera či Hemingwaya. Páči sa mu konverzačná forma ich textov. Aj on takú zvolil a veľká časť románu pozostáva práve z dialógov. Reč postáv prispôsobil prostrediu a spoločnosti, v akej sa pohybujú. Hovoria drsným vulgárnym jazykom, ktorý však nie je použitý prvoplánovo a dokonalo dotvára atmosféru úpadku. Dynamické rozhovory, ostré vyjadrenia, kruto vykreslené situácie a čierny humor umocňujú uveriteľnosť príbehu.
V osemnástich kapitolách tvoriacich fragmenty zo života večne porazeného hlavného hrdinu nás rozprávač retrospektívne prevedie od jeho smrti až po narodenie. Cúvame zo súčasnosti až do 50. rokov 20. storočia, kedy sa, aj napriek úpornej snahe matky zbaviť sa plodu, narodil.
Kruto úprimné príbehy sa tiahnu od útulkov pre bezdomovcov, cez zafajčené krčmy, fabriky, bary, kasárne, nemocničné postele a väznice a zachytávajú celý proces zmien v spoločnosti. Totalitný režim sa skončil s nástupom demokracie, no jeho pád sa dotkol mnohých ľudí inak, ako očakávali. Defilé postáv tvoria predavači, barmani, bezdomovci, šoféri nákladiakov, alkoholici, prostitútky aj kriminálnici.
Román o nedávnej minulosti, ktorá sa netýka len Maďarska, ale všetkých postkomunistických krajín, je veľmi silný a tne do živého. Zmena režimu priniesla mnoho dobrého, no ruka v ruke sa s pozitívami vynorili aj problémy, na aké nebola spoločnosť dovtedy zvyknutá. Bezdomovectvo je jedným z nich. S poslednou stránkou knihy prichádza myšlienka: Čo keby sa to stalo mne
Kohút Konstantin je pre Máriu niečo ako náhradný manžel. Vypiplala ho od kuriatka, no teraz je starý a nepoužiteľný. Čo s ním? Polievka sa vždy hodí a tak ho baba Duňa prikryje pokrievkou. Duchovia sú však beťári, duchovia nikdy nespia. Konstantin je stále tu a sleduje osudy obyvateľov dedinky Černovo, ktorí sa vrátili do svojich domovov po černobyľskej katastrofe. Záhradkárčeniu v zasiahnutej oblasti sa darí a zopár obyvateľom neprekážajú ani premnožené mačky a pavúky. Kosti im podľa doktorov už beztak svetielkujú, tak čo môžu stratiť...Baba Duňa je zásadová a veselá kopa. Mala som chuť ju objať, aj som sa smiala, aj ľúto mi bolo. Srdce na dlani ju vrhlo do maléru. No aj tak si zachovala všetko to svoje babyduňovské. Vynikajúci príbeh z pera Aliny Bronsky si nenechajte ujsť. Je o láske k domovu, k životu, o viere v zajtrajšok a o odvahe bojovať o každý deň. Kriminálna zápletka a svieži humor robia z útlej knihy skutočnú chuťovku.
Kniha je rozdelená na dve časti. Prvú tvorí samotný príbeh v snovom svete, kde rozprávač putuje za niečím, čo ostalo v jeho živote nedoriešené a druhú okolnosti a miesta vzniku románu, autorove úvahy o hlase, zvuku, hudbe, zmyslových vnemoch, snoch a otcovi. No predovšetkým je táto kniha poctou krajine, ktorú si autor adoptoval a ktorá si adoptovala jeho, ľuďom, ktorí si ho obľúbili a ktorých si obľúbil on.
Román je intímnou cestou človeka k pochopeniu a analýze seba samého a toho, čo ho trápi. Náhodné stretnutia, skryté symboly, postavy, z ktorých jednou je samotné mesto a spomienky spolu tvoria fiktívny a čiastočne autobiografický príbeh plný originálnych metafor a pozoruhodných myšlienok. Na jeho konci bude mať čitateľ pocit ľútosti, že sa rozprávanie skončilo a môže sa stať, že sa doň opätovne pustí a nájde v texte ďalšie súvislosti a významy. Myšlienok, ktoré si chce čitateľ zapamätať je v tejto útlej knižočke mnoho. Requiem si vychutná každý milovník kvalitnej literatúry.
Táto kniha ma očarila! Afonso Cruz je výborný a priala by som si preklad ďalšej z jeho kníh :-)
Jozefov príbeh nie je veľmi šťastný a predsa nezanechá v čitateľoch trpké pocity. Myšlienky a úvahy hlavného hrdinu sú pohladením a výzvou na premýšľanie zároveň. Alfonso Cruz zohrial moje čitateľské srdce. Príbeh o maliarovi napísal citlivo a s ľahkosťou. Mágia, ktorú vložil do jednoduchých viet mi sprostredkovala veľký literárny zážitok. Krátke kapitoly s bohatou dejovou líniou sú doplnené jednoduchými ilustráciami, ktoré úzko súvisia s textom.
Ak ste ešte nepodľahli čaru portugalských autorov, Maliar pod kuchynským drezom je dôstojnou ukážkou poetickosti portugalskej duše a literatúry.
Anotácia ma najprv neupútala, pretože som nemala chuť čítať o občianskej vojne, prestrelkách a bombových útokoch. Možno preto tak dlho unikal mojej pozornosti. Ach, ako veľmi som sa mýlila! Nezabudnuteľný, vysoko aktuálny, ale zároveň nadčasový príbeh je predovšetkým o láske, odvahe a oddanosti.
Kniha v sebe nesie veľký kus tragédie, no je napísaná ľahkým a citlivým perom. Autor opisuje udalosti s nadhľadom, nesnaží sa ťahať čitateľov do melodrámy a vyvolávať potoky sĺz. Vážna téma, ale nie bezútešná. Pre niekoho je útek spásou a záchranou, iný sa s odchodom či novým domovom nevie zmieriť.
"Vyjadroval svoj pocit, že všetci – každý muž a každá žena, chlapec aj dievča – sme deti, ktoré strácajú rodičov, a nás zase stratia tí, čo prídu po nás a budú nás milovať. Táto strata, dočasná povaha nášho bytia a žiaľ, o ktorý sa delíme, spájajú ľudstvo a každú ľudskú bytosť."
Myslím si, že kniha má čo ponúknuť každému čitateľovi. Dalí sa síce vykresľuje ako erotoman s exhibicionistickými sklonmi, ale bol to veľký umelec, vizionár, génius a inšpiroval mnohých ďalších umelcov. Jeho rozprávanie je vtipné a naozaj veľmi pútavé a úprimné.
Tento vášnivý a svojrázny životopis je prešpikovaný nespočetnými tajomstvami z jeho detstva a mladosti. Doslov k nemu dopísal v roku 1941 úplne nahý, čo nikoho po dočítaní knihy neprekvapí, pretože sám seba označil za notorického anarchistu a polymorfného perverzníka.
Dalí nám odhaľuje svoje tajomstvá s veľkou úprimnosťou. Hoci sú jeho spomienky veľa ráz vtipné a ironické, vždy ich myslí vážne. Nebojí sa pred čitateľmi odhaliť svoje erotické predstavy, absurdné vízie, nočné mory a výstrednosť.
Prostredníctvom jeho zápiskov nazrieme do umeleckých kruhov medzivojnovej doby, stretneme sa s Piccasom, Miróom, Bu?uelom, Bretonom či Eluardom. Ocitneme sa spolu s ním v Paríži aj v Amerike. Vo svojej knihe odhaľuje pozadie vzniku niektorých svojich obrazov, jeho spoluprácu na Bu?uelových filmoch, predstaví sa aj ako aranžér newyorských výkladov a odporca akejkoľvek ideológie a politikárčenia. Vždy bol jednoducho Dalí, pravý dalíovec a hotovo! Dokážete si predstaviť, že by niekto prednášal príhovor v potápačskom skafandri alebo s metrovou bagetou uviazanou na hlave remeňmi? Nie? Dalí áno, je majster absurdností! Nie raz si v spoločnosti vyslúžil nálepku ešte väčšieho blázna, zúrivého a buričského šialenca, podrývačského záškodníka, radikálneho rozvratníka či nenapraviteľného surrealistu.
Kniha je príťažlivá na prvý pohľad. Keď ju otvoríte, ako prvé vás očaria krásne ilustrácie konceptuálneho talianskeho autora menom Andrea Ucini, ktoré skvelým spôsobom dopĺňajú text. A keď sa pustíte do čítania, nebudete vedieť prestať. V knihe je päťdesiatdva textov, jeden lepší ako druhý. Keby som si mala vybrať najlepší, nedokážem to. Každá úvaha je svojím spôsobom dokonalá, plná skvelých myšlienok, viet, ktoré si chce človek zapamätať, ale aj skutočností z autorkinho života, v ktorých sa nájde nejedna čitateľka. Aspoň ja som mala ten pocit pri niektorých textoch, že píše o mne.
V literárnych dielach často hľadáme skryté odkazy, ktoré nám napovedia niečo zo súkromia autorovho života. Tu sa hľadaním a špekulovaním vôbec nemusíme zaoberať. Vo svojich vyjadreniach a názoroch je autorka veľmi otvorená. Píše tak, že som jej verila každé jedno slovo.
Toto je kniha, ku ktorej sa dá hocikedy vrátiť a vždy v nej človek objaví niečo nové. A keď aj nie, skvelé vety a zamyslenia opätovne potešia oko a myseľ čitateľa. Knihu veľmi odporúčam. Sme tam, v každom jednom texte sa nájde nejedna z nás. Myslím, že sa bude určite páčiť aj mužom, ktorí chcú nakuknúť do ženského sveta.
Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, no ja predsa len skonštatujem, že pravdepodobne sa nikdy nedostanem na miesta, ktoré Cognetti opisuje. Preto som vďačná, že som si o tej kráse mohla aspoň prečítať. No čo ako veľmi sa človek snaží, žiadne slová mu nesprostredkujú autentický pohľad na majestátnosť hôr, priezračnosť riek či vôňu vysokohorského vzduchu. Ale aj tak mám z opisov jeho putovania veľký zážitok. Do svojho rozprávania zakomponoval filozofické úvahy, meditácie nad životom a poprepletal ho citátmi z románu Snežný leopard od Matthiesena. Ani Cognetti ani Matthiesen neputovali preto, lebo ich bavilo kráčať a hľadať niečo neznáme, ich cieľom bolo prepracovať sa cez tajomstvo hôr k niečomu, čo nám uniká práve pre hľadanie samotné.
Román sa mi nesmierne páčil. V príbehu dvoch žien cítime lásku, dôveru a pochopenie. Autorka majstrovsky narába s jazykom, je tak krásne poetický. Píše citlivo a nežne. Téma je síce ťažká, no príbeh nie je temný a bezútešný. Prostredie slnečnej Sardínie zjemňuje atmosféru príbehu. Vinobranie, priateľstvá, prvé lásky a vôňa chleba vzbudzujú v čitateľovi pozitívne emócie.
Michela Murgia prináša pohľad na viaceré tradície jej predkov z nie tak dávnej minulosti: odpratávanie svätých obrázkov a sošiek z izby umierajúceho, plačky nad mŕtvym telom, povery, prekliatia, amulety, privolávanie accabadory, keď niet inej možnosti...
Diskusie na tému eutanázie sa vedú neustále. Jedni sú za, iní proti. Autorka to necháva na čitateľoch. Utrpenie, súcit, život a smrť. Aj Mária je postavená zoči-voči rozhodnutiu. Knihu odporúčam všetkým, ktorí majú radi silné a výborne napísané príbehy.
