Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Ťažko sa vyberá päť diel a zopár obľúbených autorov. Milujem literatúru! Deň bez knihy je pre mňa neúplný. Aspoň stránku musím prečítať :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Pri originálnom románe svetoznámeho autora Josteina Gaardera ma zaujala anotácia, ktorá však ani zďaleka neobsahuje informácie o kvalite a hĺbke tejto výnimočnej knihy. Je o osamelosti, túžbe niekam patriť a slovách (a slovách, a slovách...)
Jacop Jacobsen je učiteľ lingvistiky. V malíčku má najmä etymológiu indoeurópskych jazykov. Štúdium pôvodu slov bolo jeho koníčkom už od mladých čias. A prečo je tak veľmi posadnutý jazykovou príbuznosťou? Odpoveď je podľa neho až trápne jednoduchá – iné príbuzenské vzťahy totiž nemá. Je osamelý a túžbu po ľudskom kontakte rieši tým, že chodí na pohreby cudzích ľudí. Vždy sa na každý pedantne pripraví, prečíta si smútočné parte, vyhľadá informácie o zosnulom a vymyslí originálne príbehy, ktoré ho s ním spájajú. Na kare má potom naporúdzi množstvo historiek pre pozostalých. Všetky výdatne korení zaujímavými etymologickými vsuvkami a dišputami o mytológii severských (ale aj iných) bohov. Najlepším a jediným kamarátom je Peder Ellingsen Skrindo, skrátene Pelle. Dalo by sa povedať, že ten je ešte sčítanejší a rozhľadenejší než on. A kto je Pelle? Neprezradím :-)
Román má niekoľko vrstiev. Prvou je Jakopova autobiografia, kde spomína nielen detstvo a dospievanie, ale aj svoje hippisácke obdobie, manželstvo, ktoré skončilo rovnako rýchlo, ako začalo, osamelý život po boku bábky a nespočetné návštevy pohrebov. Druhou je kronika rodiny lingvistu Erika Lundina, ktorú s ním spája viac ako náhodná účasť na kare. S niektorými účastníkmi famílie sa stretáva na ďalších a ďalších pohrebných obradoch. Treťou vrstvou je ponor do osamelosti človeka takej hlbokej, že z dna je sotva vidieť lúče svetla. No a posledná je veľmi zaujímavá. Sú ňou spomínané lingvistické „okienka“, ktorými Jacop ohuruje okolie. Vyrástol s hallingdalským nárečím ako materčinou, ktorá je vetvou nórčiny. Tá je zas súčasťou vetvy severských alebo severogermánskych jazykov. V malíčku má pôvod, vývin a premeny slov z angličtiny, nemčiny, holandčiny, frízčiny, jidiš, odumretej východogermánskej gótčiny atď. Slová sú jeho rodičmi, bratmi, sestrami aj potomkami. Neverili by ste, koľko slov a v koľkých jazykoch má spoločný koreň. Každá jedna dišputa na túto tému bola skvelá! Skoro by som zabudla na jeho štúdium religionistiky. Debaty o náboženstvách a starých mýtoch sú tiež parádne. Knihy s nejakou prekvapivou pridanou hodnotou mám najradšej.
Bábkar je pomaly plynúce, ale aj tak vzrušujúce dobrodružstvo, ktoré ukazuje, že veľkosť ducha býva často spojená s nenápadnosťou alebo ľahko šmrncnutá čudáctvom alebo oboje. Osamelosť núti človeka robiť zvláštne veci.
Všetko sa začína na brehu Ženevského jazera v roku 1816. Mary Shellyová trávi dovolenku vo Švajčiarsku v spoločnosti milovaného manžela, básnika Percyho B. Shelly, Lorda Byrona, jeho osobného lekára a tiež spisovateľa, doktora Polidoriho a sestry Claire. Nepriaznivé počasie ich uväzní v chatách a prebudí chuť na písanie. Všetci dobre vieme, ako to dopadlo. Svetlo literárneho sveta uzrela postava Viktora Frankensteina a jeho monštra. Kapitoly popisujúce život spisovateľky sú fascinujúcim čítaním, plným skvelých myšlienok a vycibrených viet. Môžeme iba hádať, ako to bolo naozaj. V autorskej poznámke sa dočítate, že rozhovory sa možno odohrali, možno nie, no Wintersonová dúfa, že neurazila živých ani mŕtvych. Je to len príbeh. Zožrala som jej ho aj s navijakom. S jednou z postáv - s Ronom - sa nasmejete, to vám garantujem :-)))
V románe sa oživenie monštra z pera Mary Shelly preklápa do súčasnosti a otvára myšlienku na stvorenie umelej inteligencie, ktorá nielenže dokáže prežiť tvorcu, ale ho aj nahradiť. Román je úžasnou meditáciou o zodpovednosti za stvorenie, o možnostiach umelej inteligencie, o (ešte stále nie celkom spoločnosťou chápanej a tolerovanej) transsexualite a transhumanizme. Je pre čitateľov s otvorenou mysľou, ktorí sa nezľaknú možných oplzlých scén, vulgrizmov a otvorených sexuálnych narážok. Wintersonová ich štedro korení humorom. Nečakajte však lacnú komédiu! Vtip a nadsázka sú vyvážené výbornými, inteligentnými a novátorskými myšlienkami. Skvelý rozprávačský štýl zaručuje kvalitné čítanie. Nechýba zdravý feminizmus, autorka vkladá do úst postavám svoje názory na mužsko-ženský svet, ba dokonca sa nevyhýba ani kritike brexitu. Neuveriteľne vtipný, inteligentný, satirický a filozofický román pretkaný minulosťou nám dovoľuje nahliadnuť do budúcnosti, kde už netrpezlivo podupkáva umelá inteligencia. Dokážeme naše časovo obmedzené biologické telá nahradiť? Môžeme sa stať nesmrteľnými? Frankissstein je skutočný skvost.
Román o dvanásťročnom chlapcovi, ktorý prežil tragickú nehodu lietadla vás chytí za srdce hneď na začiatku a nepustí ani dlho po dočítaní. Autorka vychádzala z leteckých nešťastí letov Afriqiyah Airways č. 771, ktoré prežil iba deväťročný holandský chlapec a letu č. 447 spoločnosti Air France. Pomohol jej článok Jeffa Wisa - What Really Happened Aboard Air France 447. Pri písaní dialógov čerpala zo skutočnej nahrávky z čiernej skrinky. Veľmi súcitila s pozostalými a svoj súcit preniesla aj do príbehu, ktorý si zamilujete.
V knihe sa striedajú kapitoly po havárii s podrobným priebehom posledných hodín, minút aj sekúnd letu. Spoznávame osudy viacerých cestujúcich, za všetkých spomeniem napríklad zaujímavú postavu vojaka Benjamína, zamilovanej Lindy, tajomnej Floridy, ktorá verí v reinkarnáciu či ufrflaného boháča Crispina. Ich rodinní príslušníci sú pre Edwarda neskôr požehnaním. Je hrozné, čítať tie kapitoly, zoznamovať sa s jednotlivými postavami, keď už viete, že sú odsúdení na smrť.
Autorka píše veľmi citlivo, rozumie najslávnejšej sirote na svete, chápe, aké ťažké je to nielen pre neho, ale aj pre príbuzných. Eddie zostal uväznený v spomienkach a topí sa v smútku. V knihe je výborne spracované šialenstvo a moc sociálnych sietí a internetu. Všetci dobre vieme, že sú dobrými pomocníkmi a zároveň zlými pánmi. Niektorí ľudia sú vo virtuálnom svete hyenami. Na tomto príbehu je úžasná postupná premena hlavného hrdinu. Aj pod nánosom depresie a smútku vnímame pozitívnu energiu, ktorá vychádza nielen z neho ale aj z jednotlivých postáv. Edwarda vám je ľúto, a predsa ste presvedčení, že to zvládne. Je bojovník.
Z románu Drahý Edward možno zosmutniete, no jeho úlohou je v prvom rade ukázať, že aj z najväčšieho zármutku možno vyviaznuť, že po noci vždy príde deň a človek je silnejší ako sa môže zdať. Je o výzvach ako prežiť akúkoľvek katastrofu v modernej dobe.
Výborná psychologická sonda do života dvoch súrodencov. Niekedy sa človek musí prepracovať na úplný začiatok, aby pochopil, čo sa vlastne stalo. Autorka vybudovala príbeh na rozprávkových základoch - deti vyhnané zlou macochou z bezpečia domova do drsnej reality. Nie, nepricvála princ na bielom koni, ani drak nepríde o svoje hlavy. Nenávisť a túžba po pomste sa vyčerpajú a chvíle milosti a zmierenia premenia okovy na prach. Čas lieči aj tie najväčšie rany a ruší všetky predsavzatia.
Psychologicky vynikajúco uchopený román s veľkým emocionálnym nábojom je považovaný za dosiaľ najlepšie autorkino dielo. Hlavná myšlienka má veľkú silu. Aj nám sa môže stať, že čím dlhšie budeme v sebe živiť nenávisť, tým väčšiu časť života premárnime v zaparkovanom aute v tmavej uličke.
Pripravte sa na striedanie reality so surreálnymi odbočkami, prítomnosti s minulosťou a ľúbivej poetiky s drsnými opismi miest a situácií. Ľutujem, že som od začiatku nepočítala „hmyzie“ metafory, toľko pavúkov, lariev, drobných živočíchov, koľko je zakomponovaných v texte nenájdete ani na prechádzke po lúke. Ale všetky boli úderné a aj vďaka nim si človek ešte lepšie dokáže uvedomiť svoju malosť. „...či aj my nie sme roztočmi vyššieho sveta, ktorý je taký ozrutný, že sa vymyká schopnosti nášho vnímania. ( ) Nehľadí teraz náhodou boh, ktorý sa vymyká môjmu pohľadu ako priveľká budova, na moje mučené telo sploštené v mojej dimenzii na nekonečne veľkom sklíčku? A nie je náhodou aj on nevdojak roztiahnutý na sklíčku, ktoré medzi prstami drží ešte väčší a ešte nemysliteľnejší boh, a takto stále až donekonečna?“
Román je písaný veľmi svojským spôsobom, dovolím si povedať, že je to náročný literárny text, ktorý vás buď oslní hneď na začiatku, alebo sa ním budete s utrpením prehrýzať až do konca. Isto sa nájdu aj takí, ktorí to jednoducho vzdajú. Je celý popretkávaný alúziami na iné literárne diela, plný odbočiek, snových sekvencií, bujnej imaginácie, košatých vízií, filozofických úvah a mikropríbehov.
Večer čo večer vo svojom dome, nad solenoidom, v centre mesta, vesmíru, píše rozprávač antiknihu (antidenník), navždy obskúrne dielo jedného antispisovateľa. Je presvedčený, že je nikto a takým aj navždy ostane. Vzápätí dodáva, že aspoň nikoho neklame maľovaním dvier, čo sa nikdy neotvoria, na steny svojho piranesiovského sveta. Stále však sníva o imaginárnom úspechu svojej neúspešnej poémy a premene na toho Druhého. Na veľkého spisovateľa. Do denníka si zaznamenáva aj strašidelné nočné návštevy, ktoré pôsobia ako z hororu. (Kvôli autorovi dúfam, že tieto sekvencie nepatria do autobiografickej časti románu)
Román má niekoľko vrstiev. Okolo detstva plného liekov, trýzniacich lekárov a zubárov, strašidelných snov, vzťahu s rodičmi, neúspešného rukopisu, nevydareného manželstva a nového vzťahu sa krúti najvrchnejšia. Hlavný hrdina blúdi chodbami svojho domu, kým nájde hľadanú miestnosť (a pritom má iba štyri izby), blúdi chodbami neveľkej školy a trvá aj niekoľko desiatok minút, kým trafí do triedy a rovnako tak blúdi spomienkami na brata, čo v nich chýba. Jeho svet je svetom ruín a diktatúry, svetom strachu, hladu a zimy. V ďalších vrstvách románu sa zaoberá Voynichom, Kafkom či Freudom. Píše o rozruchu, ktorý v rodine Boolovcov spôsobil amorálny a geniálny mladík, priateľ Lewisa Carrolla, čím zničil jej logicko-matematickú geometriu a nainfikoval mysle šialenstvom štvrtého rozmeru.
Tých vrstiev je v diele omnoho viac. Stačí ich len objaviť a porozumieť im. Pri čítaní môže čitateľ chvíľami cítiť zmätok, autor hocikedy odbočí, niečo vsunie, z reality prejde do sna či namaľuje surreálnu víziu, v ktorej sa dá úplne stratiť. Všetko so všetkým však súvisí a vytvára veľkolepú mozaiku poskladanú z päťsto strán bohatých na obrazy, skvelé myšlienky a vízie. Zamýšľa sa nad zmyslom a pominuteľnosťou života, otázkou viery, silou davu, presvedčivosťou argumentov, nad marazmom krajiny, nevyspytateľnosťou osudu, vlastnými anomáliami a rozmermi sveta a bytia. Tých otázok, ktoré predkladá sa dá nájsť veľmi veľa. V tom spočíva čaro čítania a objavovania.
Epický záver ma absolútne dostal. Po dočítaní poslednej strany som zostala sedieť a v hlave mi vírili myšlienky ako pri uragáne. Viem, že budem Solenoid čítať znova a znova a hľadať nové a nové na prvý raz nepostrehnuteľné detaily. Nechám sa unášať na krídlach autorovej fantázie a výnimočného literárneho talentu. Vôbec sa nečudujem, že sa meno Cărtărescu pravidelne objavuje v užšom kruhu kandidátov na Nobelovu cenu. Ohromný čitateľský zážitok!
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
S knihami s tematikou z druhej svetovej vojny sa v posledných rokoch akoby vrece roztrhlo. Niektorí autori svojich čitateľov šetria a namiešajú trocha jemnejšiu zmes slov a viet, iní si servítku pred ústa (teda pero) nedávajú. K posledným menovaným patrí aj Dominik W. Rettinger. Pri čítaní Neviestok Osvienčimu azda budete zatvárať oči, alebo s hrôzou preskakovať celé pasáže. Na paškál si zobral jedinečnú tému, ktorej sa v beletrii doposiaľ nik nevenoval. Jedná sa o Komando Puff – verejné domy pre väzňov, ktoré otvorili na príkaz samotného monštra Himmlera vo viacerých koncentračných táboroch. Všetky spracované udalosti sú založené na autentickom rozprávaní preživších a ich potomkov. Autor si naštudoval množstvo materiálov a v doslove uvádza, že spôsob fungovania Komanda Puff v románe verne kopíruje pôvodné pravidlá. Mne je ešte stále do plaču. Po tejto knihe som sa zaprisahala, že nadlho končím s témou vyhladzovacích táborov.
Ženám pracujúcim v Komande Puff po vojne odmietli priznať status obetí nacizmu. Ale prečo? Veď si len chceli zachrániť holý život. O tomto som vôbec netušila a je mi obetí i pozostalých veľmi ľúto. Práve v románe sa autorovi naskytol priestor na zdôraznenie hanby a zúfalstva, ktoré museli vo svojich mysliach prežívať. To pohŕdanie vlastnou osobou, to poníženie, čo museli strpieť. Nie každá bola pred vojnou prostitútkou. Neviestkami sa v táboroch stávali aj prísne nábožensky vychované dievčatá, ktoré táto „práca“ určite psychicky zdevastovala. Jedinú Magdalénu vykreslil v takomto duchu. Eliza sa javila ako veľmi tvrdá. Chápem, chcela prežiť, rozumiem, mala za sebou minulosť, akú mala… Aj napriek tomu si myslím, že žena má oveľa viac čo ponúknuť ako iba svoje telo. Eliza necíti výčitky a ak, tak len zriedkavo. Škoda, že priestor väčšmi nevyužil. Viac ako strieľaniu, mučeniu hladom, popravám na šibenici, splyňovaniu či bičovaniu sa mohol zamerať na „umučenie“ žien po psychickej stránke. Na ich vytiahnutie zo zabudnutia, na zmenu pohľadu verejnosti, na preukázanie súcitu, ktorý si zaslúžia rovnako ako všetci ostatní, čo zomreli v nacistických táboroch.
Druhú dejovú linku tvorí príbeh Anny, matky nacistu, ktorí bol zodpovedný za ženy z Komanda Puff. Jej postava prešla veľkým vývinom. Veľmi dobre sa to čítalo.
Žiada sa mi napísať, že je to výborný román, ale slovo výborný sa mi pri tejto príležitosti nehodí. Je výnimočný (hádam je to vhodnejšie) svojou témou. Núti nás premýšľať o hraniciach ľudskej beštiality a utrpení, ktoré dokáže človek prežiť. Nové generácie nikdy nesmú zabudnúť na to, čo sa dialo počas fašistického besnenia. Určite poznáte ten citát, že ak ľudstvo zabudne na minulosť, je odsúdené ju znova prežiť… Nezabúdajme. Nemôžeme.
Neuveriteľný skutočný príbeh! Usmievavý lekár začínal prosiť za životy známych i neznámych s malou dušičkou, no postupne si získal Reichsfűhrerovu dôveru, ba dokonca akési priateľstvo. Rúbal čoraz vyššie a vyššie. Volania o pomoc dostával nielen z milovaného Holandska, z Fínska, Švédska ale aj z Nemecka rovno pod nosom gestapa. Zachraňoval nevinných z väzenia, z koncentračných táborov a zabránil mnohým zatknutiam a vypočúvaniam. Rozhovory, ktoré mali zásadný význam pre kvantum ľudí viedol so zarytým nacistom počas masáží. Vtedy bol obávaný veliteľ špeciálnych jednotiek a tajnej polície iba polonahým a šťastným pacientom muža so zázračnými rukami. Počas procedúr mohol byť aj doktor odvážnejší, dovolil si oponovať mu v mnohých veciach, staval na jeho ješitnosti, pocite megalománie a mastil mu brucho sladkými rečami, aby dosiahol, čo si zaumienil. Bolo fascinujúce čítať tieto spomienky. Hoci som vedela, že hlavný hrdina sa v zdraví dožil konca vojny, nebolo mi vždy všetko jedno. Najmä, keď si ho predvolal Heydrich - ďalší netvor v ľudskej koži.
Pýtate sa, ako sa mu toto všetko mohlo podariť? V prvom rade bol dobrákom od kosti a získal si dôveru šialencov v uniformách. Taktiež si našiel spojenca v Himmlerovej kancelárii, osobného tajomníka Brandta (všetci neboli neľudskí). Keby niet jeho, mnoho vecí by sa uskutočniť nedalo. Táto postava z histórie sa ale očistenia od zločinov nedočkala.
Už som si povedala, že nebudem čítať o hrôzach vojny, že už mám dosť smútku a sĺz. Presvedčila ma však obálka, na ktorej je nacista zobrazený ako bábka. Vravím si: To bude určite niečo, čo vyváži srdcervúce príbehy. A nemýlila som sa. Sledovať jedného z najvyšších nacistických pohlavárov ako sa stáva bábkou v rukách obyčajného maséra, bolo úžasné. OK, všetci vieme, že napáchal zverstvá, ktoré nemajú obdobu, no v tejto knihe je to manipulovateľný slaboch s bolesťami brucha. A musím podotknúť (a hanbím sa za to), že mi v istých momentoch pripadal ľudský a zraniteľný. To by som jediné autorovi a doktorovi vytkla. Že ho nezaslúžene poľudštili. Na druhej strane, nebola to kniha o Himmlerovi a jeho beštialite, ale o dobrých skutkoch, ktoré sa Kerstenovi podarilo dosiahnuť. Takže, zámer splnený.
A keď myslel na moc toho pomätenca, mal pocit, že ho zachvacuje hrôza, pričom však nešlo oňho, o Kerstena, ale o celé ľudstvo. Kráľ bláznov namiesto toho, aby nosil zvieraciu kazajku, disponoval krvou národov, ktorou živil hry svojho šialenstva. A to ešte nebolo nič v porovnaní s budúcnosťou. Zlo nedosiahlo svoju úplnosť.
Ak sa chcete dozvedieť o slabostiach a starostiach obávanej pravej ruky Adolfa Hitlera, neváhajte a čítajte. Knihu som počarbala krížom krážom, lebo som si povyznačovala množstvo faktov. Nech sa vám akokoľvek zdá, že to, čo som popísala v recenzii o príbehu nie je možné, vedzte, že je to opis skutočných udalostí, ktorých autentickosť dokladajú početné dokumenty. Veľmi, veľmi zaujímavé čítanie.
Famózne, skvelé, úžasné! Nemôžem si odpustiť zopár adjektív na úvod, pretože takéto pocity mnou lomcovali od začiatku do konca čítania. Tento dokonalý čitateľský zážitok by si nemal nechať ujsť žiaden milovník dobrej literatúry. Pre mňa jeden z top čitateľských zážitkov roka. Najmä vďaka autorkinmu jedinečnému pisateľskému štýlu, skvelému humoru, irónii, originálnemu pohľadu na udalosti pohnutej doby v čase etnicko – nacionalistického konfliktu v Severnom Írsku. Nosnou témou nie je samotný konflikt, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Počas rozprávania síce vnímame polovojenské a štátne násilie, konflikty, útoky, samozvané ľudové súdy, prechádzame sa zdevastovanými štvrťami a cítime odpor a nedôveru bežných ľudí voči štátu aj voči „vzbúrencom“, no viac ako to, vystupuje do popredia komunitný útlak, náboženstvo, patriarchát, strach, hnev a v neposlednom rade sexuálne obťažovanie a manipulácia.
Aj napriek pohnutej dobe a Mliekarovmu obťažovaniu srší hlavná hrdinka vtipom a iróniou . Je veľmi inteligentná, uvedomuje si absurdnosť doby. Hoci je častokrát zúfalá, neobhajuje sa pred klebetami (aj tak by jej to nepomohlo), iba konštatuje fakty a dianie v krajine opisuje naozaj s ostrým humorom. Celý román je desivý a pritom nesmierne ľudský a inšpiratívny.
Užívala som si veľmi originálny a príťažlivý štýl autorky a vskutku famózny preklad.
Je jasné, že väčšina ľudí sa bojí smrti, no aj tak vyhľadávajú extrémne nebezpečenstvo, siahajú smrtke na špičku kosy a potom sa tešia zo strachu a adrenalínu. Aj modré bytosti sú také. Keď sú smutní púšťajú si smutnú hudbu, aby boli ešte smutnejší, kupujú mäkučké koberce, láskavé k chodidlám, aby po nich napokon chodili v ponožkách. Modré postavičky sa rady fotia, aby si uchovali pamiatku na to, ako kedysi vyzerali, no rovnako ako ľudia, najprv fotky preženú cez tristo filtrov a až potom zavesia na všetky možné sociálne siete. Milujú fastfoody, hoci im je z nich zle. Ale veď do nich nechodia každý deň....No na každý taký sa tešia. Hurá! (Spoznávate sa?)
Niektoré vtipy môžu čitateľovi „docvaknúť“ okamžite, iné po kratšej úvahe. Nabádajú k sebereflexii a zvažovaniu dôsledkov nášho chovania voči planéte. Pyleho objektívom sa zdajú rituály ľudstva nezmyselné a zároveň nesmierne ľudské. Ja som sa bavila. Doteraz som si ani neuvedomila (resp. som sa nikdy nezamýšľala) mnohé banálne veci, ktoré bežne my ľudia robíme a pritom by sa nad nimi dalo donekonečna krútiť hlavou.
Aj keď sú kresby veľmi jednoduché a jazyk strohý, kniha ma očarila. Kombinácia použitých farieb lahodila mojim očiam. Modrá s ružovou – to je ono! Autor ešte pridal trochu fialovej a zelenej a je vymaľované.
Som presvedčená, že Pyle a jeho modré bytosti si nájdu fanúšikov aj na Slovensku. Keď si zvyknete na ich zvláštne vyjadrovanie a svojský humor, zamilujete si ich. „Kockáči“ hneď a ostatní po pár stranách.
Každý, kto raz prišiel o milovanú bytosť potvrdí, že tá bolesť je neznesiteľná a neopísateľná. Keď sa minú slzy, žiaľ trhá srdce na kusy. A keď sa k tomu pridá sebaobviňovanie, môže to spôsobiť katastrofu. Aj Carver, ktorý prežil svojich najlepších priateľov, má srdce na franforce, spolužiaci sa mu otočili chrbtom... Vyrovnať sa so smútkom mu pomáha, sestra, kamarátka Jesmyn a babička jedného z priateľov.
Najlepšou redaktorkou príbehov je pamäť. Hoc by sme si chceli pamätať všetky okamihy, nudné a nezáživné vymaže a ponechá len tie silné a radostné. Aj žiaľom zmučený chlapec si spomína iba na bláznivé dobrodružstvá, ktoré spolu v partii zažili. Čitateľ tak má možnosť uvoľniť stiahnuté hrdlo a zotrieť z očí slzy. Spomienky na časy minulé sú vtipným a príjemným odľahčením. Humorných vsuviek je v knihe viacero, sú sviežou ukážkou mladosti, dravosti a hlbokého priateľstva. No vzhľadom na okolnosti deja sa možno budete smiať len cez slzy. Pristihla som sa, že sa počas čítania usmievam, ba v istých momentoch som sa rozosmiala aj nahlas.
Jeden z najoceňovanejších autorov tínedžerskej literatúry Jeff Zenter napísal pôsobivý, dojímavý a úprimný román. Hoci je kniha zaradená do YA kategórie, má čo povedať aj starším čitateľom. V silnom príbehu dospievajúceho chlapca nás vezme na srdcervúcu cestu odpustenia. Cez svoje postavy demonštruje ako sa jednotlivci vyrovnávajú so stratou blízkeho a pocitom viny. Niekto to zvláda lepšie, iní horšie. Babička Betsy je pokorná a viac-menej zmierená, Eliovi rodičia navzájom bojujú a Marsovho otca spaľuje hnev. Zmierenie sa so synovou smrťou bolo veľmi, veľmi dojímavé. Tému konfrontácie tínedžera so smrťou priateľov doplnil autor o otázky rasového napätia a psychologickej pomoci. Zdôrazňuje riziko používania mobilov počas šoférovania. Ale keďže je to literatúra pre mládež, vôbec mi „výchovné“ prvky neprekážali.
Farby smútku sú o žiali a o bolesti, o rozlúčkach a odchodoch, no najmä o nových začiatkoch. "Umierame. Rodíme sa. Žijeme, až kým jedného dňa žiť neprestaneme. Začiatky a konce sú to jediné, čo je večné."
Výborné čítanie, môžem len odporúčať.
