Ariadna je takmer presným opakom Faidry. Zatiaľ čo staršia Ariadna je jemná, citlivá, naivná a dobrosrdečná, mladšia Faidra je dravá, cieľavedomá a tvrdohlavá. Zo začiatku mi Ariadna mierne vadila, no postupom deju sa jej charakter mení a bola mi sympatickejšia.
Obe postavy spoznávame ešte v detstve na ostrove Kréta, kde nám autorka približuje ich rodinné vzťahy, traumy a klasické pocity ženy v ich pozícií, ktoré sú nonstop manipulované a považované za výmenný tovar.
Páčilo sa mi, že autorka uzatvorila príbeh Ariadny, ktorý je v mytológií nejasný a tým ukončila ďalší silný ženský príbeh.
Kniha sa mi páčila takmer rovnako ako Kirké ako M. Miller a omnoho viac ako Spev o Achillovi. Odporúčam nadšencom gréckej mytológie.

Nech nie som poslom kritiky hneď na začiatku, myslím, že autorka má potenciál. Oceňujem upriamenie pozornosti na popôrodnú depresiu, prípadne na fakt, že nie každý ženu naplňuje predstava materstva. Niektoré trópy v príbehu sú originálne a lahodné oku čitateľa. Má schopnosť opísať pocity postáv a básnicky uviesť okolnosti deja.

Ten je však hlavným kameňom úrazu.
Ariadna nie je dostatočne výrazná postava na to, aby jej menu bol venovaný názov knihy. Bola skôr ako lístok vo vetre, ktorý sa ním nechá voľne unášať len s malým, občasným odporom. Po ceste čitateľov prevedie príbehmi iných bohov alebo smrteľníkov, ktoré sú značne dynamickejšie.
Kapitoly sa rovnocenne striedajú medzi pohľadom Ariadny a pohľadom jej sestry Faidry, ktorý je opäť zaujímavejší a asertívnejší.

Faidra napriek svojmu veku preukázala schopnosti najbystrejšieho dôvtipu, dokázala vo veku trinástich rokoch dostať po sekunde konverzácie do úzkych aj obratného a staršieho Thésea. Spisovatelia, prosím, píšte postavy detí a teenagerov o niečo realistickejšie. Mala som flashbacky z Greenovky "Na vine sú hviezdy", ktorá mladým čitateľom ponúka dvoch násťročných Hviezdoslavov.

Postavy mali mnohokrát našliapnuté na zaujímavé rozvitie príbehu, no vždy sa zastavilo len na myšlienke alebo predstave. Mnohí tvrdia, že dielo je ladené veľmi feministicky, no odhodlanosť Ariadny niečo zmeniť alebo sa zaužívaným neprávostiam postaviť sa zastavila len na sťažovaní sa a infantilnom fňukaní (sama opísala Thésea ako žraloka s chladným pohľadom a v zápätí pre jeho vôľu riskovala všetko, vypočula si jeho nevraživý monológ o Médei, ktorá zradila svoje kráľovstvo a na jeho žiadosť spravila to isté, bez štipky podozrenia, pričom sa krátko predtým dušovala o svojej imunite voči direktívnosti mužov). Faidra bola odhodlaná vyriešiť záhadu Théseových nejasných výpovedí, no tú za ňu vyriešili iní. Postavy sa nesnažili konať samy a budovať v príbehu napätie. Všetky problémy a otázniky vyriešil niekto iný. Ešte nikdy som nečítala knihu, ktorej hlavné postavy by boli také apatické.

Dielo však určite poteší mladších čitateľov, hlavne tých, ktorí potrebujú základný úvod do gréckej mytológie. Kniha sa číta ľahko až na prvých 70-100 strán, ktoré sú aj na jej pomery nezáživné. Potom už stránky bežia ako po masle a vhodným adeptom vedia priniesť príjemný zážitok.