Túto knihu sme vykúpili cez Knihovrátok a je vo výbornom stave.Rozdiel medzi touto knihou a novou by ste asi ani nespoznali. Knihu sme označili nálepkou, ktorá môže na niektorých obaloch zanechať stopy.
Slovenčina
Cena: 8,10 €
Cena novej knihy 16,10 €
Na sklade Posielame ihneď
Tento produkt síce máme aktuálne na sklade, máme však už iba posledné kusy a ďalšie už nemá ani distribútor, preto je možné, že bude onedlho úplne vypredaný. Ak ho chcete mať, ponáhľajte sa!
Čítané knihy nám môžete poslať aj vy!
Pošlite nám svoje prečítané knihy a získajte poukážku na nákup.
Tento produkt síce máme aktuálne na sklade, máme však už iba posledné kusy a ďalšie už nemá ani distribútor, preto je možné, že bude onedlho úplne vypredaný. Ak ho chcete mať, ponáhľajte sa!
Biela je farbou tohto kraja. Nemenná, neustála biela. Obloha, zem i voda sú biele. Biely je aj dych, ktorý vám tu stúpa od úst. Špicbergy, najsevernejšie ľudské sídlo na svete, ktoré z človeka dokáže vydestilovať jeho najhlbšiu podstatu.
Predstavte si dlhý, pol roka trvajúci deň. Neustále svetlo. Slnko sa sotva dotkne horizontu, a hneď sa zase ako lopta odrazí na nebo. Alebo presný opak. Nekonečnú polárnu noc. Tma pri rannej káve je rovnaká ako pri večeri. Ako sa tu dá žiť? O tom nám porozpráva poľská spisovateľka Ilona Wiśniewska vo svojej mrazivej reportážnej kniheBiele s podtitulom Ľadový ostrov Špicbergy.
Ľudia na Špicbergoch sú rovnakí, ako všade inde. No predsa máme pocit, ako keby sme sa ocitli na inej planéte. Na tomto mieste žijú ľudia pochádzajúci z takmer päťdesiatich krajín celého sveta. Prišli sem predovšetkým za prácou – do kraja bez kompromisov a bez zľutovania, kde sú si pred mrazmi všetci rovní. Wiśniewska žije s nimi a s radosťou objaviteľky i dokonalou znalosťou miestnych reálií podáva príbehy pozoruhodných miest nórskych Špicbergov. Uhoľné bane. Opustené osady. Hotely. Medzinárodná banka semien. Reportážna knižka Biele je výnimočnou kronikou tohto odľahlého miesta i jeho obyvateľov.
Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.
Kniha Biele mala veľký potenciál, ale postupne zabíja samú seba a stáva sa z nej iba zhluk akýchsi neprehľadných štatistík o Špicbergoch a ich obyvateľoch. Miestami vás síce zavedie na cestičku zaujímavého príbehu, ale ten sa v tom najlepšom sekne a opäť padáme do organizovaného chaosu myšlienok autorky. Každopádne, je to zaujímavá knižka, ktorá sa nedá zhltnúť na posedenie, ale keď sa ňou prelúskate budete Špicbergy milovať alebo nenávidieť. Nič medzi tým
Recenzie čitateľov
Zhrnutie recenzií
Zosumarizované pomocou AI, ktorá môže robiť chyby.
Biele je reportážna kniha Ilony Wiśniewskej o živote a prírode na Špicbergoch, založená na autorkinom pobyte a rozhovoroch s miestnymi. Kniha ponúka živé opisy, množstvo faktov a osobné príbehy obyvateľov, ktoré dobre vystihujú extrémne podmienky polárneho pásma. Mnohí čitatelia oceňujú atmosféru a informačnú hodnotu, iní kritizujú chaotickú štruktúru a miestami ťažkopádny štýl písania. Celkovo ide o silnú reportážnu sondu so zaujatým, miestami roztržitým rozprávaním.
Čitatelia oceňujú
Živé a pôsobivé opisy prírody a polárneho prostredia, ktoré čitateľa prenesú na miesto.
Kniha obsahuje množstvo zaujímavých faktov a historických informácií o Špicbergoch.
Prináša osobné príbehy miestnych i dočasných obyvateľov, ktoré približujú každodenný život.
Atmosféra polárnej noci a polročného dňa je podaná citlivo a sugestívne.
Čitatelia ďalej hodnotia
Štruktúra a kompozícia textu pôsobia miestami chaoticky a nesúrodo, čo môže čitateľa miasť.
Štýl písania je pre niektorých ťažkopádny alebo pomalý, niekedy opakujúci sa.
Niektoré pasáže sú preťažené faktami alebo štatistikami, ktoré prerušujú plynulosť čítania.
Ľadové Špicbergy, kde pravidlá určuje vietor, kde nenájdete nijaké nemocnice ba ani cintoríny, kde je v lete zima a tma a v zime ešte väčšia zima a ešte väčšia tma, ale aj napriek tomu sa do nich dočista zamilujete.
Ilona Wiśniewska, poľská reportérka a fotografka, veľmi dobre vie, o čom hovorím. Svojím vnímavým okom zaznamenala to najdôležitejšie a najzaujímavejšie, čo sa jej na jej cestách mrazivým Svalbardom pritrafilo a zaznamenala to do tejto drobnej no za to významnej reportáže Biele. Trefným humorom častovala zvyky turistov, avšak nevynechala ani miestnych a ich každodenný život, ktorý sa môže zdať pre našu kultúru mierne atypický, no zavše krásny, a mňa tak pri mnohých jej poznámkach prehýbalo od smiechu. Jej písanie mi vôbec neprišlo chaotické, za aké ho niekoľkí pokladali, v mojich očiach autorka len šikovne docielila dynamickosť a nepripravila čitateľa o prekvapenie.
Nechala som sa unášať autorkinými živými opismi prírody a jej divov okorenené o životné príbehy obyvateľov súostrovia, jej zmyslom pre detail a jej značne rozvinutou vnímavosťou a vyslovene som si užívala každú jednu stránku. Inakosť ma neprestala udivovať ani za polovicou, neustále som sa dozvedala nové a nové informácie, pričom ani jednu z nich nezhľadávam zbytočnou. Dielo priam sršalo cudzou kultúrou, do ktorej sa jednoducho chcete ponoriť, autorkino zmýšľanie vás bude fascinovať, čo je jeden z dôvodov, prečo knihu nepustíte z ruky skôr, ako sa dostanete k poďakovaniu. Neprikrášľovala, nemala potrebu fabulovať, bez okolkov priznala melanchóliu, ktorá ju počas niektorých obzvlášť tmavých dní sužovala, a na povrch vyniesla hodnotné dielo.
Síce je tu zakázané narodiť sa, zomrieť alebo chovať mačky, ale ja by som sem aj tak raz rada zavítala a dovolila drsnej studenej krajine, kde žije viac ľadových medveďov ako ľudí, ohromiť ma naživo. Jedna z tých absyntoviek, ktoré nutne potrebujete!
Biele je reportáž o extrémnych životných podmienkach za polárnym kruhom, kde sa striedajú mesiace tmy s mesiacmi oslepujúceho svetla, o mrazivých teplotách ani nehovorím. Na jednej strane stojí krásna príroda, dychberúca polárna žiara, jedinečná atmosféra, no obyvatelia Špicbergov dennodenne čelia samote, drsnej a nekompromisnej sile prírody, monotónnosti a častokrát sú odrezaní od sveta. Kniha ma okamžite vtiahla a nepustila som ju z rúk, kým som nedošla na koniec. Obohacujúce čítanie!
"Treba narúbať ľad!" - tak toto pocujem prvykrat. Niet sa ale co cudovat - nezijem na Spicbergoch, kde voda pocas zimy nie je samozrejmosťou, za to tony ladu ano. Ziadny flora zivot sa tu tiez nekona, ak neratame travu a drobne kry, ktore prichodom zimy aj tak opat zamrznu. Prezit 4 mesiace bez slnecneho svetla je tazka zivotna skuska, pocas ktorej tak trochu prichadzate o zdravy rozum, ale ani ostre svetlo odrazajuce sa od bielej oblohy a bieleho snehu nie je ziadna vyhra – priam to boli a ste dezorientovany. Co je vlastne horsie?
Spicbergy - najvacsi ladovy ostrov suostrovia Svalbard, ktory lezi za severnym polarnym kruhom v najsevernejsej casti Norskeho kralovstva. Takto daleko som ani myslou nebola. Hlavnym mestom je Longyearbyen, kde autorka Ilona Wiśniewska zije a odkial pochadzaju pribehy ludi, ktore nam vyrozpravala v jej putavej prvotine Biele. Pevne verim, ze sa dockame prekladu aj jej zvysnych 2 knih tvoriacich ladovu trilogiu. Take zvlastne neputat sa k inemu obyvatelovi, lebo nikto tam nezije vecne. Nevznikaju ziadne vazby, ostavaju iba spomienky a macky ako ine zviera okrem tych divokych, su tu na chov zakazane – zevraj lahko roznasali besnotu od lisok, a tak jedinou spomienkou na ich zivot v tejto zemi pred 80 r. su macacie odtlacky v betone. Cize – nemate ani domaceho mazliiicka. Och :(
•
Sloboda, ktora je tu ospevovana, je darom za vasu snahu prezit a ak sa prisposobite tunajsim zivotnym podmienkam, v momente sa zamilujete. Miestnym ludom sa to tazko vysvetluje, ale je to ako magnet inakosti. Pre niekoho neopisatelna laska, aj napriek tomu, ze 5 mesiacov ste oslepeny v max. 7'C alebo hned na to ste 4 mesiace v ciernociernej tme, v podstate tiez slepy, ale v cca - 20'C. Pozoruhodne, ako dokaze prave toto „temne“ obdobie sposobit stav, ze ste ako na drogach. Bud sa z postele nepostavite, lebo chcete stale spat alebo naopak, ste vystreleny ako po 50-tich najsilnejsich espressach.
•
4 bezdovodne priepustky pocas jedneho roka, kedy nemusite prist do prace prave kvoli chaosu v hlave. Nejde ani tak o tu neustalu tmu, ale o SAMOTU v tme. Prichadza depresia, strach a zmatok, ale vyhodou je, ze tma vas nauci trpezlivosti. Denno denny boj s vetrom a ladom, ktory vam brani dostat sa domov a ak mate bycikel, tak je iba pritazou, lebo mate problem udrzat aj ten. Tuzite sa plazit k vlastnemu domu po stvornozky (triezvy!!!)? Hor sa na Spicbergy. Nikde nemate zadarmo vsadepritomne klzisko, ktore spi pod nanosom snehu, kym ho nerozfuka vietor. Skutrov je tu viac ako aut a dvojnasobok celeho poctu obyvatelov. Chodniky ziadne. Proste si to zihate kade tade snehom ako najvacsi krali.
•
Tuto knihu nebudem opisovat ako rozpravku o ladovom kralovstve, pretoze zivot na tomto ostrove je drsny. Priroda a ladovy macko na pozadi vam sice vyrazia dych, ale to aj v pripade, ze vas brum brum prisiel zozrat. Ladovych medvedov je tu viac ako obyvatelov a kazdy ma doma nabitu pusku, lebo.. nikdy neviete. Z tohto dovodu je zakaz zamykat si dom aj auto ako mozne bezpecne utocisko. Chladne miesto, kde pridete zit iba na par rokov a rozhodne k tomu potrebujete davku odvahy a dobrodruzneho ducha, pripadne mat rodicov, ktori tento jedinecny ostrov miluju a splodia vas tam, aj ked zomriet a narodit sa je tu zakazane. Porodnicu ani cintorin tu totiz nenajdete. Po nasledovnom pocite „uz mi tej zimy stacilo“ sa radi vratite na svoju pevninu.
•
Kniha, ktora vam tiez pripomenie, ze vykonanie velkej potreby tu nie je take „iiiizi piiizi“, na ake sme my zvyknuti a ze kanalizacia nie je riesena pod zemou, ale nad nou, co na estetike mesta velmi nepridava, ale.. ked ten lad je naozaj vsade. Obyvatelia si vsak zvykli – nemali na vyber. Prekvapivo tu zije najviac Thajcanov, Svedov, Rusov, Danov.. a najdeme aj zaznam o jednom Cechoslovakovi. Celkovo je tu zastupenie 44 krajin. Ako obyvatel Spicbergov si mesacne mozete kupit iba 2 flase tvrdeho alkoholu, ale vina mozete luchat kolko hrdlo raaaci (aspon ze to) :) :D
•
Spicbergy, zname tiez pre globalnu semennu banku, ulozisko jedlych rastlik z celeho sveta, ktora ako jedina po vypadku elektriny dokaze este roky zachovat taku minusovu teplotu, aka je pre uschovu semien potrebna. Nasa krajina v nej ma uchovanych ovela viac semien ako napr. take UK. Povodne sa tu od r.1906 tazilo uhlie, ale kedze v baniach umieralo vela chlapov, ostala v prevadzke uz iba jedna a v dalsej opustenej sachte bola vybudovana uz spominana „semenna banka“ – viete, keby nahodou bolo s nasou planetou velmi zle (myslim, ze tam aj rapidnou rychlostou spejeme), tak aby bola moznost zasiat par semien a dufat, ze sa povodna flora obnovi. Siria uz bohuzial par svojich semien vyuzila... :(
•
Spicbergy – nic pre vegetarianov, natos veganov! Toto je masozravy ostrov, kde sa uz 5 rocni skolkari ucia lovit soba, ktory je nasledne pred ich ocami vypitvany, aby vedeli, co jedia a odkial tato strava pochadza. Samozrejme ide o prejav ucty voci prirode a jedlu, ktore im dava. Uctu rozhodne nebolo citit v 17 str., kedy lov velryb takmer vyhubil jeden cely druh. Z tohto dovodu je polovnictvo na akekolvek zviera podrobene viacerym podmienkam, ktore musite splnat. Ladovy medved si tiez uzil svoje - v 50 r. sa strielal bez obmedzenia a keby sa nezastavilo polovanie hlavne kvoli jeho kozusine, tak by tu uz davno nebol. Som velmi rada, ze od 80 r. je zakaz lovu a akekolvek zabitie polarneho zvierata je vysetrovane ako cin, ktory musi mat jedine opodstatnenie, a to to, ze islo o zivot alebo dostanete pekne mastnu pokutu. Chvaaalabohu! Zivot polarnej lisky detto! Pribehy okolo polovaciek su v knihe dokonalo vyrozpravane a nemusite sa bat, ze som prave prezradila vsetko! Senep (po norsky horčica) – pribeh o psovi, ktory.. ale ved uvidite
•
Ako kazda reportazna literatura, aj tu som natrafila na vela mien, ktore si uz nepamatam, okrem znameho Roalda Amundsena, o ktorom vam Ilona tiez co to porozprava. Ano, priznavam, nic ine som o nom nevedela, iba to, ze je po nom pomenovana norska vodka Amundsen, ktora podla mna nie je bohvie co :D
•
Absyntovky su ineee. Nemaznaju sa s nami, nesetria surovymi, no pravdivymi slovami a nepotrebuju sladke omacky k tomu, aby ich ludia citali. Pravda nie je prikraslena a snad ani zbytocne prehnana kvoli efektu „waw“. Ja som tip knihomola, ktory nedokaze prekryvat ansyntovku absyntovkou. Su na mna kruto drsne, ale o to viac som rada, ze sa k nam dostali a velka vdaka patri celemu vydavatelstvu a prekladatelom, ktori tiez musia mat zaludok na to, aby sa popasovali s niekedy nie velmi prijemnym a veselym textom.
Tato kniha je BOMBAAA!
Kniha ma pohltila. Paradne sa clovek vedel ocitnut na to mieste. Moja chyba je len ta ze som si popritom nepozeral mapu ktore miesto kde je aby som si to vedel lepsie predstavit. Odporucam citat s mapkou spicbergov:)
Svalbard je fascinujúca časť našej zemegule. Súostrovie situované severne od Škandinávie sa v posledných desaťročiach teší čoraz intenzívnejšej obľube turistov, no ich skutočnú tvár človek odhalí až po dlhšom pobyte na týchto ostrovoch celodenného svetla alebo neprestajnej tmy.
Wiśniewska si Svalbard zažila na vlastnej (mrznúcej) koži. Skúmala miestne materiály, vyhľadala žijúcich špicberských priekopníkov. Rozprávala sa s miestnymi, i keď do tejto kategórie patria vlastne aj ľudia, ktorí na Svalbarde prežili len pár rokov. Málokto tam totiž dokáže prežiť dlhšie, klimatické podmienky napriek kráse a jedinečnosti prírody nie sú priaznivé.
Práve to je pre mňa esenciou Wiśniewskej knihy. V jednotlivých úryvkoch sa nám naskytá pohľad na ľad, sneh, nedotknutú prírodu, no už v ďalšej vete si uvedomíme, že obyvatelia Svalbardu sú síce obklopení krásou, no s ňou prichádza i skľučujúca samota, monotónnosť a často i opustenosť.
Na výlet na Špicbergy som asi príliš pohodlný, nebudem si nič nahovárať. O to viac si cením, že niekto ostrovy opísal takým unikátnym spôsobom ako Wiśniewska. Keď som knihu čítal útržkovito, štýl mi prišiel nekonzistentný, no akonáhle som sa do čítania ponoril, veľmi ma to vtiahlo. Z knihy si odnášam ústrednú dilemu: ako skĺbiť spaľujúcu túžbu po jedinečnosti Špicbergov s úskaliami, ktoré tamojší život neodmysliteľne prináša?
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kniha Biele nie je mojou prvou knihou z vydavateľstva absynt, ale je prvou zo série prekliati reportéri a teda som viac menej nevedela do čoho idem.
Moje dojmy z čítania by som asi najlepšie prirovnala ako čítanie časopisu Geo v knižnej forme, avšak bez obrázkov (popravde, občas som mala pokušenie zalistovať v knihe či tam nejaké nenájdem, ale vedela som, že by to bolo márne).
V knihe sa dočítate množstvo zaujímavostí, napr. že automobilka Toyota má v Arktíde monopol a do áut tejto značky budete vrážať kam sa len pohnete; že prvou ženskou poľovníčkou na Špicbergoch bola Wanny Woldstadová, ktorá lovila polárne medvede, avšak nezomrela pri love, ale len tak obyčajne - prešlo ju auto; že na Špicbergoch môžete zostať 4x do roka doma, bez toho, aby ste mali “ospravedlnenie” od lekára - teda celkom oficiálne si môžete blicnúť alebo napr. i to, že Thajčania tvoria najpočetnejšiu menšinu na Špicbergoch.
Čo ma osobne celkom zaujalo, tak to bol fakt, že na Špicbergoch budete mať problém s kváskom, nakoľko tam nie je vo vzduchu príliš veľa baktérií. “Jediné, ktoré tu sú, sú tie, ktoré vyletia z toalety.”
A tým sa dostávam k ďalšiemu špecifickému fenoménu: Kde ísť na veľkú potrebu, keď žiadna baktéria sa nepodujme na spracovanie výkalov?! Nuž Cinderella to zariadi. Cinderella je obchodný názov toalety, ktorá predmetnú kôpku najprv poohltí, potom spopolní a nakoniec “na zem vysype iba za hrsť popola, ktorý vietor roznesie na všetky svetové strany.”
Tak ako?! Bolo už dosť nechutných podrobností? Alebo práve naopak a dostali ste chuť začítať sa do Bielej od Ilony Wiśniewskej?
Ak patrite k ludom, ktorych fascinuje a zaujima zivot severskych ludi, a chcete este viac presondovat ich ponure, napohlad jednotvarne a osamele zivoty v surovych podmienkach severu, tak prave Vas by tato reportazna kniha mohla zaujat. Taka rozsiahlejsia sonda do zivota skutocnych ludi, miest, domov, a zivotneho stylu z prostredia Spitzbergov. Po precitani mate pocit, ze scasti to suostrovie poznate (vsetky miesta, mnohe mena, pribehy, spominane fotografie som googlila). Dokonca by ste tych ludi, dane mestecka, opustene domy najradsej navstivili, pobudli s obyvatelmi v ich domoch pri krbe a nasavali atmosferu celodennej tmy alebo svetla.
Patricia
Neoverený nákup
11.4.2021
Zaujimavy pribeh, len dost chaoticky napísaný, a niekedy som mala problém sa zorientovať, kto su osoby o ktorých autorka píše.
Opäť zaujímavá absyntovská reportáž z miest nevídaných, málo preskúmaných. Taká, po ktorej mám chuť zažiť polárny deň i noc, a všetkým zaradom vysvetliť, prečo by to mali chcieť aj oni. Aj keď nemyslite si, takto idylicky tie príbehy teda nevyznievajú. Niektoré sú surové, iné poprášené zvláštnym smútkom a clivotou.
Denisa
Neoverený nákup
2.4.2021
Biele
Miesto o ktorom autorka píše je neskutočné a skutočne živé zároveň. Pre nás, ktorí žijeme v zemepisných šírkach, je život vo svete, kde sa strieda len pol roka trvajúci deň a polroka trvajúca tma, nepredstaviteľný. Napriek tomu sa môžeme na tomto mieste ocitnúť. Vďaka autorke, ktorá na Špicbergoch prežila niekoľko rokov a detailne pozná život, ľudí, prírodu, medvede, polárnu noc aj mesiace, kedy slnko nezapadá. Opisuje život, aký žijú tamojší ľudia, mimochodom ľudia s celého sveta, ktorí sa stretli na tomto špecifickom mieste. Je to neskutočná kniha o tak neskutočnom mieste, až sa stáva skutočnosťou, až sa vám chce kúpiť si papierovú bundu, zbaliť si kufor a presťahovať sa na Špicbergy a zažiť to všetko na vlastnej koži.
V Absynte vydávame knihy pre 21. storočie. Snažíme sa zvedavých a odvážnych ľudí sprevádzať chaosom dnešnej rýchlej doby a prinášame im príbehy a reportáže, o ktorých je potrebné hovoriť nahlas. Dôležité témy podávame pútavo a zrozumiteľne a potrpíme si na kvalitný dizajn.
Našou vlajkovou loďou je edícia Prekliati reportéri. Prináša drsné svedectvá o svete, v ktorom sa spoločne učíme žiť. Reportérsku edíciu s farebnou páskou vydávame v slovenskom a českom jazyku, pričom každá krajina má vlastný edičný plán. Knihy z tejto edície majú nezameniteľný dizajn, za ktorým stojí grafická dizajnérka Pavlína Morháčová.
Neskôr sa náš edičný plán rozšíril o edíciu 100%. Prvým knihám z tejto edície dominoval linoryt Tomáša Klepocha, dnes už na obálke nájdete farebnú fotografiu. Medzi stopercentkami nájdete silné príbehy na hrane reality a fikcie, ktoré vás pritiahnu nielen sviežim jazykom, ale aj aktuálnymi témami.
V roku 2018 sme začali vydávať eseje pod kultovou značkou Kalligram. Vznikla z toho edícia Skica, ktorú však už pomaly uzatvárame. Eseje však majú u nás stále miesto. Príbehy, o ktorých si myslíme, že by vám nemali ujsť, no nezmestia sa do edičných škatuliek, vydávame mimo nich a nájdete tam aj populárne eseje. Navyše, postupne začíname vydávať grafické romány, pracujeme na knihách so slovenskými autorkami a autormi a v našom projekte Mladý Absynt nezabúdame ani na mladších čitateľov a čitateľky. Obľúbené knihy, ktoré nájdete pod označením Dejiny, sa na prvý pohľad tvária viac odborne, no sú napísané tak, aby ste sa od nich nedokázali odtrhnúť.
Máte chuť pozrieť si všetky svoje recenzie na jednom mieste a podeliť sa o ne aj s ostatnými používateľmi? Aktivujte si čítateľský profil, kde si môžete zvyšovať svoju knihomoľskú úroveň.
