Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
O mne
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2021
2021
2021
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Octavio Paz, mexický básnik a nositeľ Nobelovej ceny, raz napísal: “Samota je najzásadnejšia skutočnosť ľudskej existencie”.
Christopher Knight mal 20, život pred sebou, no jedného dňa zaparkoval svoje auto v lese a odstrihol sa od civilizácie. Na dvadsaťsedem rokov. Nikomu nič nepovedal, ani najbližšej rodine, postavil si skrýšu medzi stromami, ktorá ho chránila pred počasím a poskytovala mu útočisko. Žil podľa vlastných pravidiel, ničím nelimitovaný, spoločnosť mu robili len vtáčiky, lesné zvieratá a knihy, ktoré za tie roky nakradol… Nič viac nepotreboval. Za tú dobu ani raz nepotreboval lekára. Viete si taký život predstaviť?
“Knight žil v špine, ale v skutočnosti bol čistejší než my. Oveľa čistejší. Borovicové ihličie a blato človeka nepošpiní, iba ak na povrchu. Skutočná nečistota, choroboplodné baktérie či zlý vírus, sa bežne prenáša pri kašľaní, kýchaní, pri podávaní rúk a bozkávaní. Spoločenský život sa občas vedie na úkor zdravia.”
Čo niektorých ľudí vedie k tomu odísť do divočiny a uprednostniť život v úplnej samote? Posledný pustovník od Michaela Finkela je nielen skutočným príbehom o Knightovom živote, o tom, prečo sa niektorí rozhodnú vyhýbať sa spoločnosti až takto extrémne, ale aj úvahou o tom, či svet chápe takýchto pustovníkov.
Krádeže, vďaka ktorým si zabezpečoval potravu, ho na jeho nešťastie vrátili naspäť do civilizácie a spravodlivosť ho dohnala zaplatiť svoj dlh spoločnosti. Dokáže sa adaptovať novým podmienkam?
Mnohí z nás si ani neuvedomujú, akí osamelí vlastne sú, hoci žijú v kruhu rodiny a priateľov. Nikdy presne netušíme, čo sa odohráva v hlavách našich blízkych a na skutočne zásadné otázky nášho bytia sme vždy aj tak sami…
Klub nenapraviteľných optimistov je z tých hrubších románov, no už po pár stranách ma mal a bolo mi jasné, že to bude jedna z tých kníh, čo zabrnkajú na tie správne strunky. Chémia jednoducho zafungovala, poriadne som si ju vychutnala a úplne precítila atmosféru vtedajších rokov spolu s osudmi všetkých postáv. Pred očami sa mi odvíjal doslova film a nechcela som, aby skončil.
Neviem sa rozhodnúť, či mi viac prirástol k srdcu dospievajúci Michel, alebo ma dostali strastiplné osudy členov tajomného Klubu nenapraviteľných optimistov - emigrantov z východnej Európy, ktorí museli nechať svoje životy, rodiny a plány v krajine, kde sa narodili, no musia pokračovať ďalej v Paríži v turbulentných časoch alžírskej vojny. Aby toho nebolo málo, ťaží ich aj vina, že oni odišli, ale blízkych nechali za železnou oponou.
Ani “domáci” Michel to nemá práve najľahšie. Jeho príbeh je akási emotívna cesta o tom, ako rodina a okolie vplýva na vývoj toho, čo z človeka môže byť a čo sa z neho napokon stane.
Jedno však viem isto - román je plný prenádherných myšlienok, Guenassia dokázal sviežo zachytiť uvažovanie postáv a zmeny v ich myslení, vyrozprával pozoruhodný príbeh, ktorý nedostanem z hlavy. Problémy v rodine, priateľstvo, láska, túžby a sklamania, životné útrapy, hudba, knihy i hľadanie skutočných hodnôt, ktoré sú často úplne inde, ako ich hľadáme - to všetko tam je bravúrne zachytené.
“Ak nevieš, aké máš šťastie, že vôbec máš možnosť diskutovať o možnosti voľby, potom môžem len dodať, že máš naozaj obrovské šťastie…”
“Ozajstná nádej je v skutočnosti neprítomnosť nádeje.”
“Čo ženie tie najtenšie zelené výhonky cez skalu tak, že začne praskať?”
Jar od Ali Smith je tretím dielom románového kvarteta o súčasnej Británii očami bežných ľudí. Rovnako ako Jeseň a Zima, aj tu je politický kontext výrazne prítomný, no okrem brexitu sa autorka venuje aj otázkam xenofóbie, klimatických zmien, sile virtuálneho sveta, kde je sledovanosť dôležitejšia ako pravda, no v neposlednom rade aj morálke. V kontraste s nalinkovaným svetom dospelých, pohybujúcich sa ako stroje v systémom vymedzených mantineloch stojí záhadné, no veľmi bystré dievčatko Florence. Môže predstavovať zmenu, ktorú spoločnosť bytostne potrebuje? A dá jej vôbec niekto šancu?
Vyjadrovacie prostriedky Ali Smith z textu robia naozaj skvostný zážitok. Jej hra s textom, menami, mnohopočetné významové roviny, krásne metafory a brilantná práca s jazykom si ma získali už v predchádzajúcich knihách. Jar je ako zákusok. Pálčivé problémy rozoberá v príbehu zdanlivo kľukatou cestou, no takým krásnym spôsobom, že sa k nej budem určite ešte vracať.
A preklad je fantastický!
Kedysi patril k chudobným rozvojovým krajinám, dnes ho poznáme ako “ázijského tigra” s HDP na úrovni Rakúska či Švédska a je veľmi pravdepodobné, že smartfón, na ktorom toto čítate, pochádza z Taiwanu. Ak nie celý, nejaké komponenty určite. Ako sa vypracoval na jedného z lídrov v oblasti informačných a komunikačných technológií a kráľa priemyslu s polovodičmi?
Taiwan si v poslednej dobe získal našu pozornosť aj pri zvládaní prvej vlny pandémie COVID-19. No a ďalej? Hrozí Taiwanu “špeciálna mierová operácia” zo strany Číny? Je to vôbec nezávislý a suverénny štát? (Čínsko-taiwanská otázka bola načrtnutá už v knihe Superveľmoc, no tu dostala viac priestoru z rôznych uhlov pohľadu.) Koľko toho o ňom ešte bez googlenia viete a prečo by vás vôbec nejaký Taiwan mal zaujímať? Všetko sa dočítate v tejto skvelo spracovanej publikácii.
Pútavo napísané kapitoly o histórii a ceste autoritárskeho režimu k demokracii strieda pohľad na taiwanskú spoločnosť a pálčivé problémy, akým čelí. Jedna z najprogresívnejších ázijských krajín nemá azylový zákon na ochranu ľudí na úteku. Ironické, no zároveň v kontexte čínsko-taiwanských vzťahov to až také prekvapenie nie je. Taiwanská spoločnosť, predovšetkým mladí ľudia, sú veľmi otvorení voči LGBTQI+ komunite, no nie so všetkými oblasťami ľudských práv to vyzerá tak ružovo a Taiwan má pred sebou ešte dlhú cestu, kým sa situácia zlepší.
Záverečná časť sa orientuje na medzinárodné postavenie Taiwanu. Slovensko s Taiwanom v poslednej dobe zintenzívňuje vzťahy a nadväzuje spoluprácu najmä v oblasti hospodárstva a vývoja moderných technológií. Aj to je dôvod, prečo nie je na škodu zoznámiť sa s touto krajinou trošku viac.
Superveľmoc a Afrika boli perfektné a Ázijský šampión vysoko nastavenú latku rozhodne nepodliezol. Výborné čítanie!
Dulce Maria Cardoso, jedna z najvýznamnejších súčasných portugalských autoriek, v knihe Návrat prináša dojemne spracované osudy ľudí počas portugalskej dekolonizácie. Čiastočne autobiografický príbeh približuje proces vyhosťovania angolských rodín, vyhnaných z domova do krajiny, kde nie sú vítaní.
Po Klinčekovej revolúcii v sa zrazu obyvatelia bývalej portugalskej kolónie, ktorá získala nezávislosť, musia vrátiť do “vlasti”, kde mnohí vlastne nikdy neboli a nikto ich tam nečaká. Niektorí do Angoly z Portugalska odišli mladí a v Angole strávili podstatnú časť života, iní sa tam už narodili, takže musia opustiť svoj domov a so sebou si môžu zobrať len zlomok vecí.
Navrátilci, ktorí sa nemajú kam vrátiť, končia v ubytovniach, hoteloch, čelia nevraživosti a musia začať v cudzom prostredí úplne od nuly. Príbeh rozpráva dospievajúci chlapec formou vnútorných monológov, popretkávaných spomienkami, traumami, hľadaním identity, pokusmi o začlenenie sa do novej spoločnosti.
Takéto príbehy sú veľmi dôležité. V úvode knihy nájdete historické súvislosti, aby ste situáciu lepšie pochopili. Záver obsahuje rozhovor prekladateľky Júlie Jellúšovej s autorkou, ktorý vám takisto pomôže vcítiť sa do situácie.
“…čím sú ľudia osamelejší, tým viac sa boja. Ale v hoteli nie je nikto, kto by sa nebál. Všetci sa snažia predstierať, že sa neboja, a pretvarujú sa tak veľmi, že v spoločenskej sále a televíznej miestnosti to vyzerá ako na večierku. Ale je to večierok smutných ľudí. (...) Nikto z nás neverí, že sa vrátime domov. Všetci vravíme, že áno, že jedného dňa sa vrátime, ale nikto tomu neverí. Všeličomu je ťažké uveriť.”
Toto je veľmi, veľmi dôležité dielo. Ukrajinský autor Jurij Andruchovyč a poľský reportér Paweł Smoleński v ňom vedú úprimný, živelný rozhovor o Euromajdane, ruskej propagande a dezinformáciách, o novodobej histórii Ukrajiny a Oranžovej revolúcii, o prešľapoch politikov, korupcii a oligarchoch, o Kryme a Donbase, o vzťahoch s Ruskom a západnými krajinami. Ľutujem, že som si ju neprečítala skôr!
Všetci povinne, fakt. Množstvo informácií o našom susedovi, podaných formou rozhovoru, od ktorého som sa nedokázala odtrhnúť, Andruchovyč doplnil svojimi proroctvami. Práve teraz z prvého radu sledujeme, ktoré sa napĺňajú…
“Počúvaj, za našu slobodu zomierali a zomierajú ľudia. Je to patetické, ale pravda býva vznešená. Niekedy spôsobuje, že sa meníme k lepšiemu. Myslím si, že Rusko, ale aj Západ si neuvedomujú, k akým premenám došlo v ukrajinskej spoločnosti. Obe strany nepostrehli , že to my meníme ich plány, denný poriadok, že sme celý čas iniciatívni. Rusko si myslí, že sme stále objektom ich geopolitickej hry. Západ má rovnako problém uznať, že sme sa stali politickým subjektom.”
“Myslite na nás. Ukrajinský národ, a teraz nepreháňam, prelieva krv na obranu európskych hodnôt a spravodlivej spoločnosti. Verím, že to oceníte.“
Čo bude s Ukrajinou?
