Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2021
2021
2020
2021
2020
2019
Moje aktivity
Poetická talianska “špinavosť”, aj trochu o vojne (ktorú som z tohto pohľadu, pohľadu detí vyrastajúcich v čase, keď sa Mussolinni dostával k moci, videla opísanú asi prvý raz), aj trochu o prvých formatívnych a prelínajúcich sa kamarátstvach a láskach, o komplikovanom vplyve rodiny, ale aj o tých ťažších “dospeláckych veciach”, ktoré do detského sveta niekedy prídu bez zaklopania a dovolenia…
Prekvapilo, ale nesklamalo ma, akým smerom sa príbeh vyvíjal, hoci treba povedať, že niektoré situácie mi prišli trochu, hm, nerealistické, pritiahnute za vlasy?
Netreba to podľa mňa nutne porovnávať s Ferrante, ale ak sa vám páčila Geniálna priateľka alebo Klamársky život dospelých, myslím, že vás nesklame ani Salvioni.
Napriek tomu, že to neznie ako nejaká sexy kniha a aj ja sama som pred začatím čítania pochybovala, či mi niečo dá, musím povedať, že sa hneď zaradila k tým, ktoré budem často odporúčať aj ďalej - a veľmi rada budem mudrovať a šíriť body z nej aj na nevyžiadanie.
Kniha je totiž dôležitá hneď v dvoch rovinách:
1. Nezameriava sa hneď na to, ako "bojovať" - práve naopak, opisuje potenciálne nebezpečné situácie, na čo myslieť, ako sa im prípadne vyhnúť, ako funguje v takýchto situáciách naša i útočníková myseľ aj telo - čo vďaka tomu, že to budete vedieť, môžete využiť vo svoj prospech, ale aj to, ako si nastaviť vlastné hranice.
2. Fyzickú sebaobranu dáva do kontextu a v knihe je ako keby druhotná - ešte predtým, ako totiž opíše jednotlivé spôsoby fyzickej sebaobrany zdôvodňuje prečo, kedy, na čo myslieť, kedy nie... A ak ste si tak ako ja mysleli, že v prípade, že by to bolo nutné, by ste sa vedeli fyzicky obrániť, veď všetky tie "chmaty" sú všeobecne známe, vedzte, že ste si veľmi pravdepodobne mysleli zle a kniha vás v mnohých veciach vyvedie z omylu.
Môj prvý prečítaný grafický román - a určite nie posledný, keďže mi tento žáner predal dokonale. Páčilo sa mi hľadať v ňom nuansy, zamýšľať sa, prečo sú veci zobrazené tak, ako sú, a celú jemne ponurú atmosféru (čo na v knihách môže) veľmi umne dokresľovali (pun intended) použité farby.
Jediným mínusom, ktorý stál hodnotenie jednu hviezdičku, bola v niektorých prípadoch nedostatočne zdôvodnená motivácia postáv (Bron).
Na humor v knihách - a vo všeobecnosti - som dosť náročná, ale pri tomto som sa toľkokrát zasmiala! Veľmi dobré!
Čítať viac
Ako [ne]prežiť mladosť je také to, keď sa stretne partia dlhoročných kamošov a spomína: na úsmevné školské príhody aj totálne prehrotené párty zážitky. Akurát, že ja ako čitateľka som sa cítila ako niekto, kto síce s touto partiou sedí na pive, ale príhody idú mimo neho, nezažil ich spolu s nimi, nepozná ľudí, ktorých spomínajú, a tak sa len občas krčovito pousmejem, občas zdvihnem obočie, občas sa zasmejem nahlas, ale nikdy mi to nepríde také vtipné ako Petrovi a jeho partičke.
Takže takto: poviedky sa dajú prečítať rýchlo, aj ja som hltala jednu poviedku za druhou (možno aj preto, aby som sa čím skôr dostala k tej čiernej - temnej časti), aj som sa párkrat zasmiala, ale… stále to pre mňa boli len alkoholické a drogové zážitky nejakej partie. Ktoré navyše podľa mňa nie sú až také extrémne, ako sa to pred vydaním knihy prezentovalo. (Na druhej strane sa podľa mňa Peter nemusí báť, že by mu to ohrozilo povesť mladého šikovného autora, ako sám píše v úvode knihy.)
Nechcem, aby to vyznelo príliš negatívne, Peter má veľmi špecifický a originálny štýl písania, spojenie jeho slovnej zásoby a vetnej skladby znie tak, ako by chcelo šokovať každým slovom, každou vetou zdôrazniť absurdnosť a vyhrotenosť situácií a čo je najlepšie, číta sa to tak, ako by ste počuli autora rozprávať a videli ho gestikulovať.
Knihe som bezprostredne po dočítaní dala 4/5, ale nedalo mi to, reálne tak 3,5 max.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Pri čítaní Stehlíka som sa nemohla ubrániť porovnávaniu s Tajným príbehom - a výsledok je za mňa veľmi podobný. Donna Tartt aj v tomto prípade majstrovsky zvládla ponorenie sa do témy, tentoraz sveta umenia, a vytvorila príbeh, ktorý je komplikovaný a svojím spôsobom temný. Hlavný hrdina Theo tu pri útoku v múzeu príde o mamu, no okrem traumy a bolesti si z miesta činu odnáša aj niečo iné, vzácny obraz Stehlíka a odkaz, ktorý má odovzdať - a aj vďaka týmto dvom veciam ostáva v tej udalosti naveky prikvačený, ako stehlík na ukradnutom obraze.
Kniha má vyše 700 strán a príbeh sa uberá často nečakanými smermi, no veľkú časť tvoria aj Theove zamyslenia a duševné pochody, v ktorých sa okrem iného zamýšľa aj nad otázkami dobra a zla, správnych a nesprávnych rozhodnutí… ktoré sú niekedy rovnako zdĺhave ako pri Tajnom príbehu, za mňa však rozhodne opodstatnenejšie. Ich frekvencia mi však už v druhej polovici knihy začínala liesť na nervy.
Postava Thea mi bola tiež sympatickejšia ako hrdinovia Tajného príbehu, no ani tu nebola núdza na opisy alkohových a drogových excesov. V podaní Tartt však v sebe nesú len málo bohémskeho, naopak, sú napísané so smutným tragickým nádychom, nepredstavujú párty, ale útek - z jedného spôsobu temnoty do iného…
Stehlík je nepochybne skvelým príbehom, u mňa sa však úplne nezaradil k tým, ktoré mi okamžite zoberú dych. Najviac ma bavili "vzťahové" časti (nielen so ženami, ale aj vzťah s otcom či Borisom) a zamrzelo ma, že niektoré ostali nedoriešené a otvrené. Na druhej strane tie "gangsterské" boli pre mňa len takou nevyhnutnosťou.
Občas som sa pozastavovala aj nad doslovným slovenským prekladom (na ukážku niekoľkokrát spomenuté, ako Theo býva v "hornej časti" New Yorku? alebo v Amsterdame spomínaná "štvrť červených svetiel"? ehm).
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Ak sa vám páčil Netflix seriál, nemusíte sa báť, že by vám kniha ponukla príbeh, ktorý už poznáte. Naopak, príbeh hlavnej hrdinky sa od seriálovej Estie v mnohom - aj tom zásadnom - líši, a oproti seriálu tu nájdete množstvo pozorovaní a hlbších vysvetlení toho, ako to v tomto svete chodí. A teda, prostredie Williamsburgu a jeho pravidlá v tomto kontexte vyznievajú ešte desivejšie.
Príjemne sa však čítajú časti o autorkinej láske ku knihám, o tom, ako veľmi práve čítanie a knihy menili jej vnímanie sveta a koniec-koncov an smerovanie jej života.
Body dolu za to, že tomu najzásadnejšiemu, ako sa jej z tohoto sveta podarilo vymaniť a tomu, čo bolo potom, sa venuje len veľmi málo.
Ďakujeme, tento rok ste sa zaradili k top recenzentom! Aj vďaka vášmu názoru si ostatní čitatelia budú vedieť ľahšie vybrať.
Silný príbeh, na ktorom je úplne najsilnejšie to, že je skutočný.
Cesta Elišky, dievčaťa z chudobnej rómskej osady, za vzdelaním a lepším životom bola kľukatá, plná prekážok, priam hrôz, no jej opis určite stojí za prečítanie a zamyslenie sa. Napriek tematike totiž kniha nie je trpká, ani ťažká. Eliška ju napísala so vzácnou ľahkosťou, k ľuďom vo svojom živote, aj napriek kritike, pristupuje empaticky, znepokojujúce fakty podáva priamo, sústredí sa na svoje prežívanie a usiluje sa podať svedectvo, ktoré môže niektorým otvoriť oči a iných možno aj inšpirovať.
Fantasy nie je práve moja šálka kávy, ale po minuloročnom Bezhviezdom mori som si Nočný cirkus nemohla nechať ujsť. Aj som tušila, že to bude opäť zážitok, aj ma to opäť príjemne potešilo, AKO VEĽMI príjemné to bude. Okúzľujúci príbeh z prostredia neobyčajného cirkusu ma dostal ešte viac ako tajomný svet kníh z Bezhviezdneho mora.
Nočný cirkus, to bola naozaj mágia. A nielen obsahovo, všetky príbehy sú napísané tak... jemne? láskavo? podmanivo?... že sa vám pred očami začne skladať komplikovaný súbor čierno-bielych stanov, do nosa vám zdrie vôňu karamelu a vy zacítite obavy, kam vedie súboj, ktorý drží cirkus pohromade... A chcete byť toho všetkého súčasťou.
Nočný cirkus je opäť takou príjemnou skladačkou, keď vám jednotlivé kapitoly do seba úplne zapadnú až na úplnom konci, na rozdiel od Bezhviezdneho mora však to, aký príbeh sa vám pred očami formuje tušíte už od úplného začiatku. Ale vôbec to knihe na jej mágii neuberá, práve naopak.
Fantazijný svet, ktorý Erin Morgenstern vytvorila, ma opäť nadchol tým, aký bol obrazný a detailne premyslený. Pri čítaní som priam cítila radosť autorky z vytvárania tohto tajomného sveta s vlastnými pravidlami, ktoré potom, kúsok po kúsku, odhaľovala čitateľovi, ako v 360 stupňovom obrázku. Cítila som jej radosť z písania, ktoré opäť znelo ako láskavé prihováranie sa. Je to krásna kniha, aj pre tých, ktorých možno nálepka fantasy odrádza.
