Marcela Kurajdová

8

Moje srdcovky

Moje odznaky

2020
2016
2012
Zobraziť viac

Moje čitateľské kolekcie

Moje aktivity

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

12.01.2021 10:30

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.

Hillbilly - nie zrovna pekne slovo znamenajuce (slangovo) sedlaaak.
"Z kaluze do blata. Chaos plodi chaos. Nestabilita plodi nestabilitu. Uvod do rodinneho zivota americkeho vrchara".

Vyborna autobiograficka kniha ukryvajuca putavy pribeh!

Spoilerovat sa ani neda, kedze vieme, co autor J.D. Vance dokazal, ze zije, ale detailne opisy jeho zivota ponecham bokom. Knihu sa totiz naozaj oplati precitat.
Ze je rozdiel medzi strednou robotnickou vrstvou bielych a strednou vrstvou bielych - nikdy som sa nad tym nepozastavovala. Videla som vela filmov, kde boli zobrazene rodinne generacie zo socialne slabsich pomerov, ale knihu podobnu tejto teme som este necitala. Nie je to len zivotny pribeh chlapca, adolescenta, muza, ktory mal namiesto stastneho detstva hotove denno denne peklo. Opiera sa o par realnych statistik, ktore nam ukazuju kde a aky velky je problem v strednej robotnickej triede bielych.

"Som sice beloch.. skor sucastou milionovej skupiny bielych Americanov bez VŠ vzdelania z robotnickej triedy, ktori maju skotsko-irskych predkov. Tu sa chudoba dedi z generacie na generaciu. Ich prarodicia boli nadennici v juzanskej otrokarskej spolocnosti, neskor hospodarili na prenajatych poliach, potom pracovali v uholnych baniach, nakoniec ako mechanici alebo robotnici v tovarnach. Americania ich volaju vrchari, laznici, BIELE SOCKY (white trash - biela spodina). Ja ich volam susedia, priatelia, rodina."

Pasaze, v ktorych sa autor detailnejsie zaobera % podielom kde to je v Amerike horsie a naopak, ma velmi nebavili, ale dotvarali vierohodnost celeho problemu. Velakrat sa opakuje autorova deprimovanost a akesi fnukanie, cim vsetkym si presiel - trosku mi to liezlo na nervy, ale chapala som to. Amerika nie je iba bohaty NY, L.A., Miami, Florida.. su to prevazne staty a ich mesta, kde ziju obyvatelia, ktori nadavaju na statny system a obvinuju kazdeho americkeho prezidenta, ale do prace sa s takou horlivostou a energiou nezenu. Neviem si predstavit, ze by moja vlastna česť prevysila zdravy rozum (asi je to aj o vyske IQ a sebareflexii) a za urazku na mojho rodica, sestry, tety by som chytila do ruky zbran a strelila dotycnemu do hlavy! WHAT???

Nuz, presne takto sa v tejto casti Ameriky riesia problemy. Neskutocne vulgarni ludia, ktori vam aj lasku prejavia nadavkami, lebo nezne emocie su prejav slabosti. Hrdost a cest su najdolezitejsie, to si pamatajte! Castokrat ozrati alebo nafetovani. Bez penazi a socialnych istot a vy ako male dieta denne bojujete so strachom, ci opat nenajdete svoju matku sfetenu na gauci alebo ci vasa omama dozije zajtrajsieho dna, aby ste sa mali kde vyspat. Pre autora boli jeho stari rodicia velkym zivotnym stastim. Nie kazde dieta bielej socky malo starych rodicov. Ak aj malo, nie vsetci mali o svoje vnucence zaujem. Omama ho milovala a podporovala aj ked bola velmi prisna. Vlastnu dceru vyhodila z domu, ak bola ozrata, kazdu chvilu randila s inym a nebola schopna vychovy vlastnych deti (s brokovnicou v ruke!). Real girl power!
Kniha je smutny pribeh 30-tnika, ktory zvitazil nad osudom hillbilly, ktoremu podlahla vacsina mladych v meste Jackson, Middletown a okolotych mestach statu Kentucky.
Omama ho nutila k studiu, aby nemal cas na zlych kamaratov, co automaticky viedlo k drogam. Nasledovalo narukovanie do namornej pechoty, vdaka ktorej sa J.D. naucil discipline a sebaovladaniu a tak ako kazdy mlady muz, ked sa vrati z vojny, vedel uz, co chce. Mal stanovene zivotne ciele, ktore zacal sebavedomo realizovat. Strasiak z prezitej minulosti vsak nezmizol. Podari sa mu vystudovat Yale a co to sa dozvieme aj o nepisanych pravidlach, ako si zohnat pracu. Posielanie zivotopisov a chodenie po pohovoroch nestaci. Treba mat znamosti. Velmi putavo vyrozpravane detstvo, dospievanie a splnenie zivotnych snov, ale aj celozivotny boj s rodicovskym tyranim, uzkostou a vecnym strachom z neistoty, ktoru ako jedinu ste vo svojej mladosti poznali a preto ste paradoxne prave v nej tu istotu mali.

Ocenujem aj psychologicky dodatok a pohlad na celu vec, ako sa dospeli ludia realizuju vo svojich vlastnych zivotoch, ak pochadzaju z takychto robotnickych chudobnych tried. Velakrat si so sebou odnesu agresivnejsie spravanie, nedoveru, psychicke aj zdravotne problemy a konanie bez rozmyslania. Opisuje vela prikladov, ake pozostatky na nas zanecha nedostatocna vychova a chudoba.

V zaverecnych slovach je krasne opisane, kto vlastne za to vsetko moze a ak niekto chce zmenu, musi zacat od seba. Problemom je, ze tak ako sa dedi chudoba z generacie na generaciu, dedi sa aj hulvatske spravanie, kde hrdinovia hned beru do ruk zbran a do ust nadavky namiesto toho, aby sa spolocne zomkli a pomohli si. Nikto nikomu neveri a nedoveruje, ale ak niekomu treba odhrabat sneh spod kolies auta, Jacksoncania si vzdy pomozu.

Skoda, ze sa v knihe nedozvieme pohlad J.D.-ho mami. Preco bola taka, aka bola, ked omama (teda jej mama) bola spravna zena? (aj ked s pistolou v ruke).

Jedna vec sa mi v knihe vyrazne nepacila, ale ono ide asi o postoj samotnych Americanov k "ostatnym". Opapa ucil svojho vnuka J.D.-ho, ze Amerika je najlepsia krajina na svete a lepsej krajiny niet. Aj napriek tomu kde a ako zili. Zidealizovat si totalne nahovno mesto, kde zivorim, je naozaj velmi hlupe a zbabele.
"Ucil ma (opapa), ze nedostatok vedomosti a nedostatok inteligencie su dve odlisne veci. To prve sa dalo liecit a to druhe? - "Nuz, to si po krk v hovnach a klesas ku dnu.""

"Toto bol moj svet. Svet iracionalneho spravania. Miname viac, ako si mozeme dovolit, az skoncime v chudobinci. Kupujeme obrovske televizory a iPady. Nase deti nosia drahe oblecenie vdaka kreditnym kartam a kratkodobym uverom s nekrestansky vysokymi urokmi. Kupujeme obrovske domiska, ktore nam netreba, potom ich refinancujeme, aby sme mohli minat este viac, nakoniec skrachujeme a opustime ich... Plytvame peniazmi, lebo vtedy mame pocit, ze sme nieco viac, vyssia trieda. Zrazu zistime, ze nemame peniaze na skolne pre deti, ziadne investicie a rezervy na horsie casy. Vieme, ze by sme nemali rozhadzovat, no aj tak to robime."

Ku knihe sa uz nevratim, ale odporucam ju vsetkymi desiatimi! Naivne som si myslela, ze ma nakopne k tomu, aby som nasledne chytila do ruk Americka zem, ale po docitani viem jedno - od Ameriky potrebujem oddych! Nie len knizny, ale celosvetovy, nakolko aj toho Trumpa by som najradsej vymazala (vylozte si to, ako chcete..).

Ak vas moj nazor na knihu zaujal, no stale si nie ste isti, ci si ju chcete precitat, mozete si pozriet film Americka elegie, ktory sa minuly rok podla tejto knihy natocil (mne sa velmi pacil, aj ked treba brat do uvahy, ze je to od Netflix a je to proste Amerika :)) ).

Čítaj viac

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

12.01.2021 08:36

Nikde sa neviem dopatrat k odpovedi, ci ide o originalny pribeh Tajna (Tajomna) zahrada alebo je tento filmovy pribeh iny - upraveny? Autorka tejto verzie je ina, tak teraz neviem, v com je tato kniha ina. Dakujem za odpoved @Martinus :)

Čítaj viac

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

08.01.2021 12:46

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.

"Panske huncutstvo. Presne to som vzdy videla v politike. Panske huncutstvo a prekryvanie pravdy. Preto som sa o politiku nikdy nezaujimala. Len cez vojnu to bolo inak. Hranice medzi dobrom a zlom boli jasne a nepochybne. Vtedy ciny mali zmysel."

S tymto citatom sa stotoznujem! Nastastie som nepocitila ziadnu vojnu, ani komunisticky rezim, ci procesy v 50 rokoch a sovietsku okupaciu v 68-mom. Narodila som sa par rokov pred strnganim klucov na SNP a nie som typ cloveka, ktory by sa zaujimal o politicke dianie kdekolvek. Co to ale o nom viem, tak ako kazdy z nas.

Politika sem, politika tam - knihu by som si pre seba urcite nekupila, ale ide o darcek pre mojho nadejneho svagra. Anotacia ma sice zaujala, no nestrhla a tak som ju odlozila do kniznice. Potom som sa dozvedela, ze autor ziskal za tento jeho prvy roman Europsku kniznu cenu a uz bolo rozhodnute. Recenzie ju ospevovali, ale odradzala ma tema politicky historickych udalosti a rezimov, ktore sa u nas vystriedali a tato cast historie ma nebavila uz na skole. Nerada sa bavim o politike a mudra prenecham niekomu, kto sa vyzna a ma prehlad. Presne pre toto nebudem nad touto knihou zasnut ako vacsina citatelov a ani jej nedam 5 hviezdiciek. Je to vsak moj postoj k danej teme a neznamena to, ze kniha je zle napisana. Prave naopak! Viem si ju predstavit ako dalsiu knihu povinnej literatury, ktora by ziakom (podobnym mne) pomohla jednoduchsie pochopit jednotlive historicke udalosti na uzemi vtedajsieho Ceskoslovenska, ktore ovplyvnovali okolity svet a naopak...

Vsetko sa zacina rokom 1938. Rokom, kedy traja 12-rocni spoluziaci a dobri kamarati (Čech Honza, Maďar Péter a Žid Gabriel) travia posledne letne dni na kupalisku v Leviciach a zvazuju preteky v plavani, ktore by rozhodli o tom, ktori z nich ma pravo na krasnu Slovenku Mariu, ich spoluziacku. Vsetci traja su totiz do nej zalubeni Velmi chvalim napad s pretekmi, ktore s nami ostanu pocas celeho citania knihy a vzdy, ked je 1.9. nasledujuceho a dalsieho a dalsieho roka, chlapci sa doberaju, ze este stale nie je vyhlaseny vitaz. Take zvlastne citat, ze pocas 30 rokov mala Maria s kazdym z nich nejaky partnersky vztah a vsetci styria sa tocili v jednom spolocnom kruhu aj ked bol plny celozivotneho priatelstva, pomoci a lasky. Kniha pozostava z 30 kapitol a kazda je jednym dalsim rokom a vacsinou zacina septembrom. Je to najvacsi symbol v knihe a vela situacii sa udeje prave v septembri, ak nie priamo 1.9.. Tazsie sa mi pise popis k tejto knihe - miestami ma velmi bavila, ale jej hlavnou temou bola spominana politicka situacia v ČSSR, ktora nastala po nacistickom rezime 2 sv. vojny. Viem, co obnasali protizidovske zakony, komunizmus aj procesy v 50 rokoch, prenasledovanie ludi kvoli ich sympatiam, viere a prevliekaniu kabatov a sovietska okupacia v auguste 1968. Bolo to hrozne obdobie, velmi zle casy a mrzi ma, ze sa vobec nieco take dokazalo udiat.

"Takto sme dopadli. Nie kvoli vlastnym chybam, ale kvoli politike. Nemohli sme zit vlastny zivot, ale zijeme tak, ako nam nadiktovali."


Ako som spomenula, mna politika nebavi, cize to pre mna nebolo az take WAW citanie. Citila som, ze to pisal chlap alebo som este nikdy necitala roman od zeny, ktora by pisala tak vecne bez vacsej emocie. Chybala mi hlbka osob, ich vnutorne myslienky a pochody, vsetko bolo na mna take chladnejsie. Je to zrejme tym, ze rada citam romany, kde sa ide do hlbky a nevadia mi ani viacriadkove opisy a suvetia. Po docita vlastne ani neviem, komu som drzala palce. Ani Maria mi nejak neprirastla k srdcu. Ostalo mi chladno. Dost som nepochopila autorove opisy sexualnych scen, kde vojakovi, ktory ledva dojeda veceru, vpichne ista vdova do ust naraz obe svoje bradavky a na mesiac si z neho spravi "defku" a zamyka ho v izbe (hm?). Naozaj mam verit, ze pastetu Majka vymysleli dvaja vyskumnici, ktori sa milovali a boli tak zivocisne nenasytni a zrejme aj prepnuti, ze niektore ich sexualne praktiky znamenali, ze ONA sa vymoci JEMU do ucha a ze na dochutenie natierky treba (okrem byliniek) aj trochu ludskej krvi? (dalsie hm?). Bola to zaujimava vsuvka, no zaroven mi do pribehu absolutne nepasovala. Pre niekoho to bolo super ozivenie, ale u mna to bolo bohuzial naopak.

"Laska je ten najvacsi nepriatel kolektivneho vlastnictva. Laska chce vlastnit toho druheho celeho a bez vyhrad. Ked im niekto povedal, ze by sa mali zobrat, odvetili, ze oni pohrdaju manzelstvom a rodinou. Laska potrebuje sex, nie nejaku uradnu potvrdenku."

Kniha mala velky nabeh stat sa naozaj perfektnou, ale za mna nie. Skoda aj, ze pre obohatenie pouzite madarske vyrazy neboli prelozene a tak doteraz neviem, co vlastne znamenali. Nie kazdy Slovak vie po madarsky! Chapem, ze islo o Levice, kde doteraz zije vela ludi madarskej narodnosti, ale ocenila by som, keby nejaky ten preklad bol aspon na konci knihy. Mohol to byt lepsi, pripadne vtipnejsi zazitok. Ked nie kniha, verim, ze filmove spracovanie by ma viac bavilo a tento pribeh si ho aj zasluzi. Ved co ine my Slovaci vieme dobre natacat? Koniec pre mna nebol vobec emotivny - dalo sa to cakat. Vela ludi v tych rokoch konalo podobne.

Na uplne zhrnutie musim dodat, ze som rada, ze som si knihu precitala, aj ked sa k nej uz nevratim a nepatri do mojej topky za tento rok. Je trosku mätuca kvoli mnozstvu informacii a chyba tam akesi "lepsie" spojitko alebo ja neviem. Nieco mi tam proste chybalo. Nestrhla ma, ale bola dobra.

Čítaj viac

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

08.01.2021 12:41

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.

S nie velkym nadsenim sa mi citalo o rodine, kde su vsetci, okrem hlavy rodiny (matky/manzelky) tak sebecki, že sa nevedia ani normalne porozpravat. Mladsia dcera Phoebe (29 r.) stale iba o frajerovi a svadbe, starsia dcera Olivia (32 r.) iba o Liberii, kde zachranovala ludi nakazenych smrtelnym virusom haag a z ktorej priletela domov do rodnej Britanie kvoli Vianociam, ktore mala po rokoch stravit s rodinou (nie ze by po tom nejako extra tuzila). Ironicky a casom zistujeme, ze aj zatrpknuty otec, ktory kedysi pracoval ako „reporter na ceste“ a pisal reportaze prave v krajinach tretieho sveta, kde jeho Olivia teraz zachranuje zivoty, ale hold – ak chces mat deti, tak hadam sa vzdas prace snov, pretoze vychovavat deti je prvorade! Ak tie deti uz mas, tak to nedavaj za vinu celemu svetu, ze kvoli nim uz nepises zaujimave reportaze z vychodneho sveta, ale uz iba recenzie restauracii, v ktorych je najdolezitejsie ponizovat, vysmievat sa a co najstiplavejsie urazajuce prirovnania nez samotne jedlo! Aj ta nesebecka matka mala svoje muchy a chovala si hadov na prsiach (problem dnesnej alebo kazdej? doby). Niet divu, ze mladsia Phoebe je rozmaznany spratek, ktory este aj na poslednych stranach knihy spravy tak sebecku vec, az mi stislo srdco. Naozaj vie byt niekto takto do seba zahladeny a dokaze staviat na piedestal iba SVOJE zaujmy? OK, vypinam naivitu, lebo viem, ze aj taki sa najdu. Este aj neznamy nepozvany host si dost ide svoje, za co som mu najprv tlieskala, lebo svojou uprimnou prostorekostou daval rodine riadne slovne facky, ktore si zasluzili a zduli sa tam ako ropuchy, ale aj tak.. co si to sakra dovoluje? Akoby bol doma.. hned by letel tam, odkial priletel!
?
Moj prvý odsek vrcholnej kritiky vsetkych charakterov hl. postav mam za sebou.. lebo ma neskutocne stvali! Autorka ich tak precizne a dokonalo vyobrazila, ze sa jej podarilo presne to, o co jej islo – zaujat citatela. Kniha sa vdaka lahkemu a sviznemu stylu citala dobre a rychlo. Ani na jednej strane som sa nenudila a neslo sa odtrhnut, pretoze som (logicky) chcela vediet, ako to vsetko dopadne a ci nahodou aspon jeden z tych egoistickych snobov nedostane rozum. A hla! Ten rozum aj prisiel, ale tak zbrklo a odrazu, az som tomu nechcela verit a cela kniha mi prisla ako jedna velmi nerealne upravena zivotna cesta vsetkych clenov rodiny. Zeby dokazala 7 dnova karantena pocas vianocnych sviatkov napravit dospele tvrdohlave povahy? Nemyslim si, ale rada tomu aspon v knihach uverim. Ani neviem ako a zrazu bol koniec. Trochu ma mrzi predvidatelnost. Uz od polky knihy som tusila, co sa to v skutocnosti deje so starsou dcerou Oliviou. Jedno velke waw tu pre mna nastastie bolo a to v uplnom zavere knihy, ktory ma sokol – necakala som to a sucitila (som rada, ze som sa podvolila zvratom a nastalo aspon jedno sokantne prekvapenie). Kniha je trpkou komediou s tipicky britskym humorom a pravom je na titulke napisane, ze komu sa pacil film 4 svadby a 1 pohreb + Laska nebeska (v top 3 mojich vianocnych filmov ), tak ma o zabavu postarane a tak aj bolo.




Obrovske minus je pre mna fakt, ze aj ked islo o vianocne sviatky, vobec som ich necitila (tak som si aspon dovolila vyhotovit klamlivu fotku, z ktorej Vianoce naopak srsia ). Aj nepriek tomu, ze chystali vianocnu veceru a plnili pancuchy darcekmi.. vsetka ta drama okolo nich zabila vianocneho ducha a toto rozhodne nie je kniha, ktora vam navodi vianocnu atmosku - aspon u mna sa tak bohuzial nestalo. Skoda. Je to ale kniha, kde by sa niekto mohol smiat cez slzy. Kazdy jeden z nas ma tajomstva a ked vyplavu na povrch a zacnu sa spajat s tymi dalsimi, moze vzniknut velka emocna party , pri ktorej budete plakat, smiat sa, nadavat, plieskat sa po cele, ale aj.. ale aj pochopite, ze kazdy z nas je nejaky a ak niekoho mate naozaj rad, urobite ustupok a zacnete byt aspon na chvilu empaticky – pre dobro vsetkych (a aj to svoje) Koniec koncov, ako vravi jeden moj dobry kamarat „Každá rodina má svoje hovná“ a je to veru tak!
?
Kniha sa cita super uz len preto, ze ide naozaj iba o 7 dni rodinnej karanteny (akoby mi nestacila ta realna, ktora sa aktualne deje ), z ktorej nikto nie je nadseny a najradsej by usiel, no nemoze. Esteze ju travia v obrovskom rodicovskom dome, kde ma kazdy izbu iba pre seba. Kapitoly su zvacsia 3-4 stranove, vzdy z pohladu inej hl. postavy. Vdaka tomu vidite do hlavy vsetkym a postupne si z toho zliepate jeden velký obraz zbytocneho dlhorocneho nepochopenia, z ktoreho vam je skor smutno, ako veselo. Komunikacia je vzdy zakladom. Nejaky ten humor kniha ukryva, ale pre mna ho bolo malo .
?
Za tych 7 dni + Silvester som rodinu Birchovych spoznala tak dokonale, az mam pocit, ze su moji znami, ktorych poznam od malicka, no nerada ich navstevujem . Neviem, ci mi budu chybat. Pevne verim (naivne), ze vsetko bude OK, ze ich dalsie zivotne plynutie bude pohodovejsie, spokojnejsie a stastnejsie.

P.S.: jasne, ze sa v knihe objavi niekto z LGBT - ake sokantne! Pisu sa vobec este knihy, kde by niekto nebol LGBT? Nie, nie som homofob, prave naopak. Len ma trochu mrzi, ze uz ma to neprekvapi. Ocakavam to uz v kazdom pribehu, ktory je napisany po r. 2017 a je akymsi mainstreamom. Na obhajobu tejto postavy napisem, aj ked prvotne ju opat kritizujem (cize sa vlastne rozpravam sama so sebou ), ze vdaka jej orientacii sa daju do pochodu niektore situacie, ktore zmenia zivot jednej z hl. postav.. nechajte sa prekvapit

„Vím teď, že život je příliš krátký na to, aby se člověk zlobil kvůli maličkostem. Zabývat se maličkostmi, den co den od rána do večera, to je velká všední tragédie našeho rozmazleného západního světa.“ (otec)

„..skutečně není správné, aby dospělému člověku tak moc záleželo na tom, jestli dostane právě ten dárek, který chtěl, nebo že George na visačku napsal „Milé Phoebe“ a ne „milované.“ Jenže si nemohla pomoct, takže ke všemu tomu zklamání se za sebe ještě musela stydět – dokonalý sendvič nepříjemných pocitů.“ (Phoebe)

Na to, ze je to autorkin prvy roman, slusne, ale nic extra. Nevratim sa k nej a posuvam dalej..

Čítaj viac

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

16.12.2020 08:54

A tak som sa vcera zamotala do tejto utlej 103 stranovej knizocky o snehu.
Jednym dychom - tak sa pise na titulnej strane. Poeticka hodinka o obycajnom snehu, ktory pre niekoho moze znamenat ovela viac. Nesadne zrejme kazdemu, ale bola v tom urcita krasa. Prijemne premostenie k vianocnemu casu s jemnou davkou posolstva sprevadzane krasnymi ilustraciami s nadychom sivomodrej farby - zeby nahoda? Kazdopadne zaposobila, aj ked som z nej nepadla na zadok. Niekto napisal, ze je to zbytocna kniha plna nezmyselnej filozofie. Kto vsak chce, najde v nej urcite caro, len ju treba citat inak, ako klasicke pribehy. Vratim sa k nej pocas Vianoc. Mozno na mna zaposobi hlbsie.

"Sneh ma 5 zakladnych vlastnosti.
Je biely. Teda je neviditelny a nemal by ani existovat.
Znehybnuje a ochranuje prirodu. Kolka pycha! Za koho sa povazuje, ze vsetko vokol premiena na sochy?
Stale sa meni. Takze sa mu neda verit.
Na povrchu je klzky. Komu sa uz moze pacit klzanie po snehu?
Meni sa na vodu. Aby nas pocas odmaku poriadne zaplavil.
Juko videl vo svojom druhovi inych 5 vlastnosti, ktore naplno uspokojovali jeho umelecky cit. Je biely. Je to poezia. Nesmierne cista poezia.
Znehybnuje a ochranuje prirodu. Je to malba. Najjemnejsia malba zimy.
Stale sa meni. Je to teda kaligrafia. Existuje 10-tisic sposobov, ako napisat slovo sneh.
Na povrchu je klzky. Je to teda tanec. Na snehu sa moze kazdy clovek povazovat za povrazolezca.
Meni sa na vodu. Je to teda hudba. Na jar premeni rieky a bystriny na symfonie bielych tonov."

No nic, musim sa na to este raz vyspat. Poeticky pribeh mi tentokrat az tak nesadol, no nebolo to vobec zleee. Asi este vo mne rezonuje HANA...

Čítaj viac

Sneh
  • Maxence Fermine
4,0
6,61 €

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

16.12.2020 08:49

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.

„Keď naňho pozrela, láska... naplnila ju láska a zrazu vedela, že toto je cit, pred ktorým ju varoval Duch lesa. Oči sa jej zaliali veľkými slzami – a odrazu sa začala roztápať.“
(Snehuľka. Preložila Lucy Maxymová)

Poznáte ruskú ľudovú rozprávku o vnučke Deda Mráza Snegurochke (Sneguročke)/Snehuľke? Ja som bola ešte donedávna tá, ktorá poznala iba Snehovú kráľovnú a o nejakej Sneguročke sa nechyrovalo. Aj vďaka tejto neznalosti bola pre mňa kniha Dcéra snehu od Eowyn Ivey (áno, pomenovaná podľa Eowyn z Pána Prsteňov) príjemným zasneženým prekvapením, ktoré prebudilo moju detskú naivitu, radosť a vieru v ľudské dobro a teplo. Je to milý príbeh plný lásky, priateľstva, nádeje, ale aj smútku, straty a samoty. Hlavne zo začiatku som mala guču v hrdle a podľahla melanchólii a bolesti, ktorú Mabel vnútorne prežívala. Prišla so svojim mužom Jackom o dieťa a to bol aj dôvod, prečo sa odsťahovali do divočiny na Aljaške. Utiekli od pohľadov ostatných ľudí, od vyčerpávajúcich otázok, od detského smiechu a kriku, na čo najvzdialenejšiu samotu. Ak Sneguročku nepoznáte (existuje veľa prerozprávaných a upravených verzií), nemusíte hľadať. Jednu Vám prerozpráva samotná kniha. Aj keď sa príbeh opiera o jej základnú podstatu, nepôsobilo to na mňa vôbec nudne alebo otrepane. Som knižný romantik a milujem dlhé opisy prírody, hlavne zasneženej krajiny, takže kniha ulahodila všetkým mojim zmyslom predvianočného obdobia. Prvé strany mi dokonca, vďaka krásnym a detailným opisom, pripomenuli román Poďme kradnúť kone (zasnežené Nórsko). Ak nebudete očakávať veľkú akciu, ktorá tam naozaj nie je a podvolíte sa príbehu, ktorý opisuje každodenné činnosti života v 20-tych rokoch „na samote u lesa“, bude sa vám páčiť. Cítiť z nej nehu, zasnenosť, melanchóliu, správnu dávku tajomna, ale aj materinskú lásku, obavy každej matky a ľahké fantastično. Možno budete rovnako očarení ako ja a všimnete si tie nádherné magické prvky. Príbeh je krásne pomalý, napreduje zo dňa na deň a stupňuje sa každou ďalšou zimou a prvým napadaným snehom. Hlavne treba myslieť na to, že ide o rok 1920, na čo som ja často zabúdala. V tej dobe ľuďom chýbalo veľa vymožeností, na ktoré sme zvyknutí pri čítaní modernejších románov. Ani vlastniť koňa nebola samozrejmosť.

Hneď po tom, čo si Mabel s manželom Jackom postavia zo snehu dievčatko a na druhý deň ráno zistia, že zmizlo a spolu s ním aj červený šál a rukavičky, začnú sa diať veci. Ostali iba malé detské stopy, ktoré viedli do lesa. Nerozprávali sa o tom. Obaja si mysleli, že sa hádam pomiatli. Jack na to išiel racionálne, ako každý chlap, ale Mabel tušila.. cítila, že snežné dievčatko behá po lese. Máte pochybnosti, či naozaj nejde o „zimné šialenstvo“, ako tomu na Aljaške hovorili. Zimy bývali tuhé, dlhé a vy ste ich celé prežili v jednom zrube. Človeku občas praskli nervy a začal blúzniť. Videl veci, osoby, ktoré nemuseli byť reálne. No Faina reálna bola. Dievčatko, ktoré chodilo s prvým napadaným snehom a mizlo s posledným. Dievčatko, ktoré chodilo a lovilo s červenou líškou, vedelo privolať metelicu a žiť v drsných podmienkach aljašskej divočiny. Mabel sa v ten deň vždy usmievala a bola plná očakávania a istoty, že Faina konečne po poslednej zime príde a im sa opäť roztavia srdcia. Čo na tom, že v snehu skoro vôbec neboli vidno Fainine stopy, že po ňom doslova tancovala a vôbec sa jej nezabárali nohy ako ostatným? Čo na tom, že sa vločky snehu padajúce do jej dlaní neroztápali a ostávali naďalej neporušené? Nepýtali ste sa, „ako je to možne?“, pretože Faina bola to najkrajšie snežné dievčatko, aké ste kedy videli a uverili ste všetkému, čo sa okolo nej dialo. Biele vlásky, modré oči a voňalo ako celý hlboký les. Vlhké stromy, mokré kamene, svahy i skaly a celoročný čerstvý sneh.

Str. 102 „..prešla za dievčatko. Na chvíľu zastala a vdýchla jeho vôňu – vôňu čerstvého snehu, horských bylín a brezového dreva. Mabel opatrne posunula ruku po operadle stoličky a letmo sa dotkla vláskov dievčatka. Azda to predsa len nie je sen.“

Mabel veľmi rýchlo pochopila, že keď dievčatko vojde do ich zrubu, nesmie zavrieť dvere. Poznala totiž rozprávku o Snehuľke a všimla si, že Faina sa v prijemnom teple začne rýchlo potiť. ..to zúfalstvo a hanba, keď o tom nechcete nikomu povedať, lebo vás vysmejú... Roky ubiehajú a z Fainy sa stáva krásna mladá žena. Má to šťastie, že spozná lásku. Lenže láska niekedy spôsobí, že váš život nebude mať šťastný koniec. Aj po dočítaní tohto čarovného príbehu mám akúsi trpkosť v ústach. Som smutná. Myslím, že všetci v knihe ostali smutní a práve knižný smútok vo mne rezonuje dlhšie, ako šťastné konce.

Str. 281 „..vykročil, akoby chcel prejsť okolo nej, a zacítil jej vôňu. Rododendron, baza, žihľava, čerstvý sneh. Vôňa bola taká slabá, že sa pristihol, ako vetrí, pokúša sa ju zachytiť.“

Autorke ďakujem aj za úžasný opis manžela Jacka. Ja by som s takým mužom nevedela žiť. Nebol zlý, ale bol ticho vtedy, keď Mabel najviac potrebovala jeho názory. Tvrdohlavý vtedy, keď situácia vyžadovala rozum a nie ego. Veľakrát mi bolo Mabel ľúto, hlavne keď nám autorka opisovala, ako si Jack prial, aby bola ticho, aby to a to neriešila a ako veľmi chcel vtedy ujsť do stodoly. Sebec jeden zbabelý. Nečudovala som sa Mabelinej samote. Aj napriek tomu sa veľmi ľúbili, no neboli najšťastnejší.

Ešte jedna zaujímavosť - v knihe je vyznačená priama reč iba vtedy, keď sa osoby medzi sebou rozprávajú. Keď autorka opisuje ICH rozhovor, tak je priama reč odstránená. Tentokrát mi to vôbec nevadilo, pretože som nemala problém vnímať, že niekto položil otázku a niekto odpovedal. Bolo to výborne vymyslené ako aj rozdelenie knihy do 3 častí, kde každá začína citátom o Snehuľke z rôznych verzií rozprávok.

Čítaj viac

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

01.12.2020 14:08

Moja prva Kingovka a Kingova prvotina - asi najlepsi zaciatok; neviem na co som doteraz cakala :D v roku 1974 to musela byt supa. Dnes pocitujem mensie sklamanie, aj ked finalny masaker bol paradny :). Vzdy budem stat na strane sikanovanych a nebudem sa cudovat ich konaniu v zufalom stave. Mat este fanaticku matku do krestanstva, tak si dam asi maslu! Ze vam bude stacit 200 stran na pochopenie Cariettinho skromneho, nudneho a nicim vynimocneho zivota, slusneee. Do toho schopnost ovladat telekinezu, ktora vam nakoniec prerastie cez hlavu a ma devastacne nasledky, silneee. Behom jednej noci je odpisane cele mesto, stovky zivotov, samotna chuda Carrie, ale.. ako inak to mohlo dopadnut?...

Filmova adaptacia z r. 2013 je dost o nicom, az na presvedcivu Julianne Moore. Nikdy vsak nezabudnem na prve filmove spracovanie z r. 1976. Videla som ho ako 16-rocna a mala som dost :D teraz sa uz iba pousmejem, ale ako celok, velmi smutny pribeh. Pan King rozhodne vie pisat, ale aj tak mi Carrie prisla slabsia. Vedela by som si predstavit aj takych podrobnejsich 400 stran :) ku knihe sa uz nevratim, ale som rada, ze som si ju konecne precitala.

"Nikto si nikdy v skutocnosti neuvedomi, ze jeho postup nakoniec ublizuje inym. Ludia sa casom nestavaju lepsimi, len mudrejsimi. A ked sa stanes mudrejsim, to ta este neodradi, aby si prestal trhat mucham kridla, len ti to umozni vymysliet lepsie dovody, preco to robit."

3,5* z 5*

Čítaj viac

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

01.12.2020 14:00

Mam tohtorocneho vitaza!

"..vytahla Tolsteho tlustou knihu, z niz se lidstvo stejne nepoucilo, protoze ti lide, kteri ctou klasiky, jsou dost chytri, aby chapali nesmyslnost valky i bez liceni jeji krutosti, a ti, kto by se poucit potrebovali, po zadne z moudrych knih nikdy nesahnou."
(Pri citani tychto slov ma hned napadol Citatelsky klub Martinus) :)

Pre mna je HANA najlepsia kniha, aku som tento rok citala. Prva, pri ktorej mi ani raz nenapadlo, aby uz skoncila a prva, pri ktorej som nechcela, aby uz koncila. Ako sa vravi, v najlepsom treba prestat a preto som aj rada za takyto koniec. Aj tak sme sa dozvedeli vsetko potrebne a mozeme dufam, ze nasa knizna Hana sa ma lepsie a je ako tak stastna. Moja prva kniha od spisovatelky Aleny Mornstajnovej a urcite nie posledna. Citala som ju v cestine, pretoze mi je blizka a rozumiem jej. Aj ked viem, ze bola prelozena do slovenciny, akosi mi neda nepodporit ceskeho autora v jeho reci, cim ale nedehonestujem nas preklad, iba mam voci ceskym autorom takyto postoj a asi im chcem byt blizsie. Jej styl a forma pisania je presne to, co ma bavi, co vyhladavam a co ma dokaze strhnut. Aj po docitani mam stale pocit vsestranneho uspokojenia a nejde iba o dokonale a detajlne vyskladany pribeh. Ako autorka sama povedala, ma rada rodinne sagy, preto jej neda neopisat aspon najdolezitejsie zivotne udalosti postav v jej romanoch a preto su castokrat spomienkou na minulost.

Predtym, ako som sa vrhla na knihu, lebo motivacia "kniha mesiaca" bola silna, som si neprecitala ziadnu recenziu, nazory, nepozerala rozhovory s autorkou, dokonca som necitala ani anotaciu. Vlastne som vobec nevedela o com kniha je, no pacil sa mi ten rozkosny a chutny vanilkovy vencek a tak nejak som si v hlave vytvorila vlastnu anotaciu - "Urcite to bude krasny rodinny pribeh spojeny s pecenim vencekov. Mozno bude kniha obsahovat aj samotny recept. Nic narocne, take lahsie a prijemne citanie." O to viac ma tema a dej pribehu prekvapili. Kutiky ust mi ovisli, oci zabudli zmurkat, ukradli si vsetok moj volny cas, donutili zanedbavat spravy od mojich kamaratov a prebudili obrovske sympatie k autorke ako aj sucit, empatiu a pochopenie k Haninemu konaniu a nasledne aj zivotnemu utrpeniu a vycitkam. Mira.. tu by som si hned vzala k sebe domov.. :(

"(Hana) Nechtela opustit Medzirici, ale ve skrytu duse doufala, ze treba tam, kam zitra vsichni odejdou, na ni nekde medzi tema zlutymi hvezdami ceka jedna, ktera k ni patri." :(

Neviem, ci by som siahla po tejto knihe, kebyze viem o com je. Tema 2 sv. vojny mi nerobi dobre. Je mi z toho velmi smutno a zaroven som rada, ze som v tej dobe este nebola na svete, ale nezatvaram pred nou oci. Vzdy su to silne pribehy, z ktorych mi je tazko. Aj ked HANA nebola ani zdaleka taka drsna, ako ine pribehy, zaryla sa mi pod kozu a zivotne utrapy kazdej jednej postavy som si vzala k srdcu. Ti z vas, ktori knihu este necitali, odporucam ju vsetkymi 20 prstami, ktore mam!

Ak by som mala tu moc, zaradila by som ju ako povinne citanie na vsetkych skolach, hlavne mladeznikom, medzi ktorymi sa najdu aj taki tupci, ktori si sebavedomo (lebo mali to stastie, ze nezazili tuto pekelnu dobu) dovoluju popierat holokaust a dalsie situacie, ktore sa realne stali.

A teraz si idem vygooglit ten najlepsi recept na vanilkove venceky :) :D

Čítaj viac

Hana
  • Alena Mornštajnová
4,9
11,86 €

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

05.11.2020 12:04

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.

Spoilerov je veľa, aj keď nechcene – neviem sa proste ovládať, och :( :D

„Narodenie potomka sa považuje za najväčšie požehnanie Wah'Kon-Taha, tajomnej sily, ktorá prestupuje slnko aj mesiac, zem i hviezdy; sily, ktorou sa životy Osagov riadili po celé stáročia v nádeji, že do pozemského zmätku a neporiadku vnesie aspoň nejaký poriadok; sily, ktorá bola zároveň prítomná aj neprítomná – neviditeľná, vzdialená, prajná, veľkolepá aj mlčanlivá.“

Píše sa rok 1921, v ktorom to celé začalo (začalo sa konečne riešiť). Indiánsky kmeň Osagov, zrod FBI a prvé poriadne, no nie jednoduché vyšetrovanie nespočetných vrážd. Zo začiatku sa to čítalo ľahko, bolo to pútavé, ale potom sa mi začalo pariť z gebule a moja sústredenosť dostala zabrať. Príbeh je detailne prepracovaný, chápem prečo - objasniť toľko nevysvetliteľných vrážd si pýta podrobné záznamy, lekárske správy, vypočúvanie svedkov, dôkazy atd. – klasická vyšetrovačka, ktorú nám spestrili reálne fotografie a príbeh bol o to viac živší. Trošku zložitý a mätúci pre veľké množstvo mien a postáv, ale napätie graduje ako v pravej nefalšovanej detektívke. Chladný až takmer neemočný kvôli vecným faktom – pre mňa veľký nezvyk, ale „všechno je raz poprvééé“. Predsa len ide o dokumentárny román. Aj napriek tomu sa vám zvraští čelo od údivu a hnevu, následne aj súcitu a nepochopenia. Čítať pravdivý príbeh o Osagoch, pôvodných domorodých obyvateľoch Ameriky (pozor!!! Bieli Američania sa v 20 rokoch bili do pŕs, že oni sú pôvodní!!!), potrebuje určitú dávku trpezlivosti, sústredenia, pochopenia a energie. Tiež si celkom dobre precvičíte nervy a chuť si zanadávať, čo vám v konečnom dôsledku nepomôže, aj keď si to príbeh pýta (už len kvôli tomu rasizmu, ktorý nachádzame na každej jednej strane knihy). Osagovia nemohli za to, že sa usídlili na najbohatšej americkej pôde, ktorá z prvoti pôsobila ako neúrodná skalistá zem. Biely muž to samozrejme nevedel prežiť, a tak to v skutočnosti neprežil nevinný milionár, Indián z osažského kmeňa na severe Oklahomy. Jeho právoplatné bohatstvo malo patriť jemu a nie bielemu mužovi – často poručníkovi, ktorý rozhodoval o tom, kedy a ako môže míňať svoje vlastné peniaze. Išlo o zisky z prenájmu ropných vrtov v ich rezervácií a z vyťaženého „čierneho“ tekutého zlata – ropy. Každý Osag mal poručníka, ktorý rozhodoval aj o tom dokedy bude vlastne „žiť“ - irónia ako hrom, keďže poručníci boli často spolupáchateľmi mnohopočetných vrážd. Prečo Osagovia potrebovali poručníkov? Často boli vyobrazení ako hlúpy, divoký a surový kmeň, ktorý s peniazmi nevie narábať. Rasa, ktorá bola v 20 rokoch vyhlásená za neplnohodnotnú, tj. nemôže konať sama za seba. Neexist, že by si Indiáni užívali milióny dolárov podľa svojho uváženia a potreby. Závisť a arogancia bielych Američanov, ktorí sa dožadovali každého dolára, ktorý im nepatril - rozum sa mi pozastavoval nad tým, že svojvoľne konali, akoby bol opak pravdou. Minuli milióny osažských dolárov. Z ich strany išlo o plánované a nemilosrdné okrádanie - „hotové orgie príživníctva a vykorisťovania“. Čo na tom, že zrazu bohatým Osagom boli bežné potraviny a služby vyúčtované takým prehnaným násobkom predajnej ceny, až mi sánka padala, ale.. kde sa mohli sťažovať? Báli sa, lebo vedeli, že ich niekto zabíja. Všetko pre ich peniaze a majetky. Doteraz je tomu tak, že biely muž vládne nad mužom inej farby pleti a nečudo, že je kvôli tomu vo svete more konfliktov. Indiáni stále nemajú rovnaké práva ako samotní Američania a to žijú v rovnakej krajine. OCH MOJ BOŽE!!!

Začiatok 20 storočia, kde spravodlivosť a odvetu za zločiny a vraždy brali do rúk muži žijúci priamo v osade/meste, kde ešte neexistovala polícia, ktorá by určila, kto je vinný a chránila vás. Žiadny nestranný šerif/ranger, ktorý by určil na čo má Osag právo a že mu je vo veľa prípadoch ukrivdene, lebo... Niekomu sa ich bohatstvo nepáčilo a ten niekto si ešte aj z ich peňazí podplatil celú rezerváciu, v ktorej vládli iba korupcia, strach, vydieranie a smrť. Išlo o obdobie „Vláda teroru“ a „Indiánsky kšeft“. Boli v tom zapojený takmer všetci (starosta, šerif, lekári, predavači, rančeri, právnici, politici, prokurátor, sudcovia.. proste všetci). Sledujeme pomalé zabíjanie jedom od jediných osôb, ktorým môžete dôverovať. Prehnite miesto skrz naskrz.

„Z najbohatšieho národa na svete sa stali najvyhľadávanejšie obete. Noviny neskôr o vraždách písali ako o „temných a odporných zločinoch, ktoré možno porovnávať s najhoršími vraždami tohto storočia“, a „najkrvavejšej kapitole v histórií amerického zločinu“. Všetka snaha o vyriešenie tajomstva sa končila neúspechom. Množili sa anonymné vyhrážky, a tak zmierovací sudca prestal po posledných vraždách vymenovávať vyšetrovacie tímy. Nový šerif sa už ani nesnažil tváriť, že zločiny vyšetruje „Nechcel som sa do toho miešať. V pozadí sa toho dialo priveľa“...

ROPA, tá mohla za spisknutie, ktoré nastalo. Celý ošiaľ okolo čierneho zlata prilákal do rezervácie nie len ropných magnátov, ale aj tých najhorších kriminálnikov, banditov a zločincov. Dozvedáme sa čo to o živote Ala Spencera, o ktorom som kedysi a kdesi iba počula. Zoznámila som sa so skutočným hrdinom, detektívom Tomom White-om, ktorý ostal nedocenený a ani samotný šéf FBI, pán Hoover ho nikdy nevychválil a nemenoval, iba sa zviezol na jeho šikovnosti a všetku smotanu za úspech vo vyšetrovaní „indiánskeho kšeftu“ zlízal sám – strašne ma to naštvalo a z jeho ega mi ostalo zle! Čo je to za slávou zaslepeného človeka, ktorý ani sám od seba nevie poslať veniec na hrob? – áno, detektívovi Tomovi White-ovi, ktorému mal vďačiť za svoju slávu. White sa javil ako super chlap s dobrým srdcom, ktorý chcel nastoliť spravodlivosť a robil preto všetko. Tak nejak mi je za ním clivo a mrzí ma, že ho Hoover po uzavretí prípadu ani nenavštívil, nikdy neprijal jeho pozvanie na obed a všeobecne nemal záujem porozprávať sa s ním ako s kamarátom. Veď práve vďaka White-ovi začalo byt oddelenie FBI dôležitou súčasťou súdneho systému a vyšetrovania vrážd v Amerike. Nedocenená ostala aj práca mnohých ľudí (detektívov, vyšetrovateľov, ktorí hrali niekedy až na 3 strany), ktorí dolapili vrahov. Smutný príbeh, aj napriek tomu, že spravodlivosť zvíťazila a zavreli aspoň jedného z tých nenažraných bielych hajzlov. V tretej časti knihy, ktorá je príhovorom samotného spisovateľa, reportéra Davida Granna sa dozvedáme, že za spiknutím bolo oveľa viac ľudí. V tej dobe však stačilo, že bol vôbec niekto odsúdený. Niekto, na koho boli aj priame dôkazy, no opäť kvôli farbe pleti, nebol trest taký, aký mal byť.

Rok 2013 „Naše srdcia sa dnes nachádzajú na rozhraní dvoch svetov. Sme mocní a odvážni a učíme sa v týchto dvoch svetoch žiť. Žijeme v spoločnosti, v ktorej my Indiáni tvoríme menšinu, a tak sa držíme posledných ostatkov našej kultúry a zvykov. Naša história, kultúra, srdce i domov však navždy budú v prérií. Spievame piesne vychádzajúcemu slnku a nohy sa nám pohybujú v pravidelnom rytme bubna. Žijeme v dvoch rôznych svetoch“. – úvodné slová divadelného predstavenia o Osagoch v Pawhuske

Kniha je z môjho pohľadu skôr pre chlapské oči. A možno som iba ja zvyknutá na viac emócii, čím ale netvrdím, že to ubralo na kvalite jej obsahu. Istá príťažlivosť tam bola a ja som do budúcna poučená, že dokumentárne romány nebudú najľahšie čítanie, ale o to viac vo vás budú doznievať. Neskutočne sa teším na filmové spracovanie s Leo Dicapriom a Robertom De Nirom. To bude jíííízda (a masakr).

Čítaj viac

8
8

Marcela Kurajdová napísala recenziu

22.10.2020 15:25

Jedine minus je obalka, neviem, pride mi takaaa.. detska :/ ALE! Obsah DEmotivacneho dennika je dokonaly :)
Tento poklad som nasla prave a iba v Martinuse (neskutocne ste ma potesili a o to viac vas luuubim)! Nikdy som si nekupila motivacny diar, necitam ani motivacne knihy (zatial ich nepotrebujem), ale DEmotivacny diar To uz je ina salka kavy; moja salka kavy. Rehocem sa na kazdom texte, ktory ma motivuje k tomu, aby som si z nevydarenych dni nerobila hlavu, lebo je to.. normalne mat veeela nevydarenych dniii :D a s tou Podohou to zabili, kedze som festivalovy fanusik (pochopia ti, ktori si ho kupia..). Este ho nemam prelistovany cely, ale verim, ze sa tu najdu blazni ako ja, ktori rozpravaju sarkazmom, su zdravo drzi a obcas cynicki (v ramci normy?). Autora asi pozvem na drink. Konecne diar pre mna <3 :)))

Čítaj viac

„Byť výnimočný je najlepší spôsob, ako byť iný.“