Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Texty od Karlosa sú výborné!
Realisticky surové, ale žiadna žmýkačka emócii, ako od Američanov toľko v skratke pre tých, ktorí neradi omáčky a dlhšie knižné dojmy z prečítaného. ;)
Jeho prvá zbierka poviedok "Všetko alebo znič" z r. 2020 ušla mojej pozornosti. Ako sa aj píše na poslednej strane knihy, ktorá vizuálom ulahodí niektorým očiam aj ostatným zmyslom vďaka čiernobielym (+ ostatným odtieňom čiernej) ilustráciám od Huga Raýmana (čerstvý absolvent VŠVU v BA), vyšla počas covidového obdobia a nedostala sa do povedomia čitateľov tak, ako by si zaslúžila. Nápad spojiť obe zbierky do jednej je preto dokonalý, lebo mne Zmar nestačil a až po dočítaní celej knihy som bola sýta. :)
Ak môžem hovoriť za ženské pokolenie, mám pocit, že som vďaka autorovi viac prenikla do mužského sveta na dedine. Keďže som dievča z mesta a síce môj priateľ z malej klebetnej dediny, až Karlosové poviedky páchnuceho charakteru mi dožičili nálož, ktorú keby niesli aj moje ramená, zrútil by sa mi celý svet. Už dávno by som prestala veriť na šťastnú celoživotnú lásku, kde tam ešte v nádej a svetlo na konci tunela. Paradoxne som každú jednu postavu vedela pochopiť a kývala som hlavou, že „toto je takééé slovenskééé, do boha“. :D
Nejde o depresívne príbehy, aj keď mi nebolo často do smiechu. Svojský humor tu ale nechýba, len.. ten sivý mrak Rumburak nad ich hlavami, ten ich bude ešte dlho prenasledovať. Asi ani nikdy nezmizne, lebo sa, žiaľ, generačne dedí. V duchu som si Zmar premenovala na „dedinský mor“, ktorý je príliš ostrý na to, aby bol oficiálnym názvom, ale za to trefný, aby nebol pravdou.
Vyznieva to asi tak, že kniha opisuje akési temno a pochmúrnosť za účelom zúbožiť myseľ, či dušu, ale verte, že sa tak nedeje. Autor to nemal za potrebu.
Slovenský vidiek je miestom, kde sa desaťročia nič nemení a kde žijú stále tie isté povahy. Možno iba pomreli posledné babky so siedmimi sukňami okolo pása, mladšie si dnes oblečú už iba jednu, predsa len sú ťažké jak sviňa, inak je všetko jak cez kopirák. Načo potom podkurovať zúfalstvu a beznádeji? Ani IQ po tých rokoch nezmenilo trasu. Neprekvapuje, ani sa neosmelilo napadnúť mozgové bunky k sebareflexii. Nou nouuu.
Môže to znieť divne, že práve takúto tému som si užívala, ako vytúžené jarné slnko a netešila sa z ubúdania strán, ale je to tak. Meno autora som mala poznačené vďaka jeho skvelej poviedke Pajko, publikovanej v zborníku „Poviedka“ (každoročná súťaž KKBagalu) a som veľmi rada, že sa mi do rúk dostala táto ucelená zbierka.
Odporúčam ju všetkým zvedavcom aktuálnej slovenskej literatúry. Ak nepohrdnete opisom zabíjania husi, všade prítomného alkoholizmu, zatrpknutosti, závisti, či koncami, ktoré utnú to najlepšie, hor sa do nej! Verte, že ak by ste nepoznali národnosť autora, už po pár stranách by ste vedeli, že to nebude nikto iný, ako Slovák! :D
Zo Zmaru by inak mohol byť dobrý poviedkový film. Exceloval by v smiechu cez slzy, tak snáď sa toho niekto chopí. Viem, že vojna a okupácia sú pre SK kameru dôležité a stále príťažlivé témy, ale smiech, prostý život a slovenský žart by mohli byť konečne VIAC.
Hamnet je výnimočná a krásne napísaná kniha.
Z lyricko-poetického textu som stále očarená a intenzívne doznieva druhým týždňom.
Čítala som pomaly a užívala si každú jednu vetu.
Až tak veľmi sa mi páčila.
Nie je to najľahšie čítanie, či po fyzickej alebo psychickej stránke, ale rozhodnutie, že pôjde o, pre mňa, jednu z najlepších kníh, aké som kedy čítala, padlo po prvých dvoch „kapitolách“.
Štýl, ktorým autorka rozpráva, a že váha jej slov a opisov, najmä prírody a života tej doby, prebila všetok smútok, ktorý príbeh o strate milovaného a jediného syna prináša, je pre mňa jedinečným talentom.
Je ako množstvo prekrásnych obrazov, ktoré ponúkajú osobité spomienky a emócie. Je ich priveľa na to, aby som sa sústredila iba na očakávanú stratu a žiaľ z nej. Aj tak mi zo všetkého najviac vychádza láska - materinská, súrodenecká, partnerská, rodinná (nech sú jej podoby všakovaké), k prírode, k umeniu a k životu, ako takému.
Keď kniha vyšla na našom trhu (2021), nebol to okamžitý záujem, ale potom som uvidela trailer k filmu a už bol chrobák v hlave. Rozhodol za mňa osud výhra v súťaži na efemku a hneď išlo všetko bokom! :D
Asi mi knihou zlomeného srdca bolo málo, že som siahla po audioknihe. Prednes Dany Černé ma ovalil, ako keby som sedela v prvej rade v divadle a nestíhala ani dýchať. Bol to zážitok, ako hrom a dôverujem osudu, že táto novinka od audiolibrixu mala byť rovnakou súčasťou môjho HamN/Letového marca, ktorú uzavrela silno-bolestivá filmová dráma.
Tak vám poviem, keby som film pozerala bez svojej polovičky, tak ma žiaľ z dojímavého konca prizabije. Takto sme sa dusili a v tichu podporovali obaja, len ten obed, ktorý bol na stole už potom nechutil tak, ako sme dúfali.
Herecký výkon Jessie Buckley je dokonalý a som rada, že to ocenila aj Akadémia. Oscar za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe putoval do jej rúk.
Fiktívny román opierajúci sa o skutočnú smrť jediného syna Williama Shakespeara a jeho milovanej o 8 rokov staršej manželky Anne (Agnes) Hathaway ostáva v mojom srdci a ja som vďačná, že sa toto dokonalé trojkombo „kniha, audiokniha, film“ dostalo ku mne v správny čas.
Škoda, že si už iba matne spomínam na moju UK návštevu nádherného mestečka Stratford-Upon-Avon, kde som sa dotkla domu pána W.S. a vtedy len povrchne vnímala jeho súkromný život. Po prečítaní knihy sa už na všetko pozerám inak.
Pomalšie tempo viacerých odradilo. Viem, že Hamnet nesadne každému, ale ak vás chytí prvých pár strán, dajte mu šancu. Môže sa dostaviť silný literárny zážitok.
Zamysleli ste sa už nad tým, prečo sú niektorí starí ľudia „zlí“?
Čo sa im v živote muselo stať, že v dožívaní poznajú iba nedôveru, tvrdosť a zatrpknutosť, ktoré nedokážu potlačiť, ani keby veľmi chceli?
Zlá babička, viacgeneračný román z dedinského prostredia nám vyrozpráva príbeh o večnom sklamaní, horších rozhodnutiach a nenaplnených snoch, ktoré rokmi zahubili Máriinu nádej v spokojný a šťastný život. Pritom by jej stačil iba malý domček, kravička a šťastná rodina. Čo ale ostane z dobrotivej duše, ak iba rozdáva a nevracia sa jej späť? :(
Aj napriek ťaživejšej téme sa kniha strašne dobre čítala. Je skvelou voľbou, ak viete precítiť neľahkú dobu na prelome 19 a 20 str., ktorú poznačila vojna, alkohol, každodenné rodinné starosti a nepochopiteľne zaužívané, že žena je len slúžka, kuchárka, rohožka a občasné fyzické aj psychické týranie je bonus, ktorý treba chápať, ako záujem chlapa otca, manžela, či syna..
Po večeroch pred spaním ma zmáhal pocit, že ku mne prehovára samotná Mária, dávna babička, ktorú som nikdy nepoznala, a ktorá chce, aby som vedela, ako to v skutočnosti naozaj bolo. Tam, v juhočeskej obci Ločenice a Svatý Jan nad Malší (okres České Budějovice), kde sa všetko odžilo.
Nálepka „zlá/zlý“ je jednoduché zaškatuľkovanie ľuďmi, ktorí nechodili v cudzích topánkach. Pri predstave, že by ma čakal rovnaký osud, ako najkrajšie dievča v dedine, ma rovno oblieval pot a na poslednej strane ma bez najmenšieho prekvapenia zaslzilo. Sama neviem, či z odľahnutia, že všetko zlé už pominulo alebo zo smútku nad krutou ťarchou bytia, ktoré dokázalo ustáť.
Ako dlho by sme v dnešnej dobe čakali my, kým nám náš milý splní sľubované? Premrhali by sme mladosť, či dokonca celý život, dochovali macochu, ktorá nás zradila, či manžela, ktorý nás podvádzal a takmer zabil? Často som zúrila, preklínala a obdivovala autorku za hádky s jej manželom, lebo si zastávala jeho „zlú“ babičku.
Román zverejňuje históriou z denníkov Máriinho vnuka (otca autorkinho manžela) a na menšom počte strán dokonalo opísal hĺbku jej povahy a celého života.
Ako dlho by sme v dnešnej dobe čakali my, kým nám náš milý splní sľubované? Premrhali by sme mladosť, či dokonca celý život, dochovali macochu, ktorá nás zradila, či manžela, ktorý nás podvádzal a takmer zabil? Často som zúrila, preklínala a obdivovala autorku za hádky s jej manželom, lebo si zastávala jeho „zlú“ babičku. Román zverejňuje históriou z denníkov Máriinho vnuka (otca autorkinho manžela) a na menšom počte strán dokonalo opísal hĺbku jej povahy a celého života.
Nedokážem si predstaviť tú chudobu a biedu. To ťažké šporenie peňazí pre lepšiu budúcnosť, ktoré sa rozkotúľajú za vaším chrbtom, tie sľuby prázdne slová - za účelom prítomného pokoja a spokojnosti a o agresii a veľkom egu mužov ani nehovorím.
S mojou povahou by som teda bola fialová každý deň.
Bez zbytočných detailov, napísané krásnym jazykom, ktorý sa dotýka srdca a občasným pocitom, že čítam návod na to, ako vymazať mäkkosť srdca, ako zabudnúť na úsmev a radosť z maličkostí.
Krásna kniha navonok, ako aj zvnútra, ale to už je poznávací znak edície Tvář od Vyšehradu. Tešiť sa môžete aj na atmosféru dotvárajúce ilustrácie od samotnej autorky vo farbách a emóciách celého románu.
Som viac než spokojná, dojatá a chválim štýl aj rozsah, ktorý na vypovedanie, aj keď sa niekomu môže zdať skromné a strohé, úplne stačil (nie že by ma nepotešilo ďalších 200 strán naviac).
Odporúčam z celého srdca!
Životopisný román, za ktorý Frank McCourt získal Pulitzerovú cenu je od svojho vzniku (1996) stále veľmi populárny a ospevovaný.
Väčšina čitateľov píše, ako im zlomil srdce, aké bolo ťažké čítať opisy chudoby, hladu a životných podmienok, kvôli ktorým umierali deti, prípadne že nevedeli knihu dočítať, lebo ich emočne trýznila.
Vďaka vysokému hodnoteniu som mala isté očakávania aj obavy z opisovanej hrôzy, ktoré sa na moje veľké prekvapenie nedostavili. Dokonca dumám nad tým, že keby som si knihu neprečítala, o nič by som neprišla, tak čo sa vlastne stalo?
S odstupom času máličko mením názor. Zjavne za to môže výborne natočený a vierohodne knihu kopírujúci film, ktorý vznikol už 3 roky po jej vydaní. Preto, ak nemáte silu čítať, postačí aj sľubná TV verzia. Až po jej vzhliadnutí začínam uvažovať, že predsa len to nebude obyčajný priemer, za aký som ju prvotne označila.
Občas mi napadlo, či ide o skutočnú pravdu, či autor niektoré situácie neprikrášlil za účelom väčšej drámy a úžasu, ale nežila som počas hospodárskej krízy a aj pozadie života Peaky Blinders malo podobné sfarbenie a podmienky, čiže ťažko povedať a prečo neuveriť?
Ako tak ale čítam zaujímavosti o knihe, nie som jediná, kto ju odsúdil za zveličovanie. Pred svojou smrťou to dokonca urobila aj Frankova matka, len boh vie, či kvôli hanbe alebo pre fakt, že si jej syn až prehnane hovel v zobrazovaní biedy, špiny a neľudských až ponižujúcich podmienok.
Andělin popel má svoju hodnotu a som rada, že v mojom prípade nebolo nutné prefackanie emočných procesov. Doznieva, nabáda k premýšľaniu, že si žijem ako kráľovná, keď nie som odkázaná iba na chlieb a vodu podobnú čaju.
Stále mi pripomína bublajúci hnev nad ich tatkom alkoholikom, ktorý mal rečí, ako koza bobkov a radšej si nalial do gágora ďalšie pivo, než aby vlastným deťom kúpil aspoň ten chlieb. Neodpustiteľné! :'(
Nič však nie je tak hrozné, keď smutné riadky prekrývajú autorove spomienky na šťastnejšie chvíle a bláznovstvá, ktoré zažil ako dieťa a neskôr dospievajúci mladý chlapec.
Niekedy ma čítanie veľmi bavilo, ani som si neuvedomovala, že priamej reči nie to, ale aj tak dávam nálepku „lepší priemer“.
Írsko-americký spisovateľ za svoj život napísal 3 knihy. Pokojne by stačila iba táto , vďaka ktorej sa stal milionárom. Aj keď už nie je medzi nami (1939 2009), páči sa mi, že žil v bohatstve aspoň na staré kolená akási spravodlivosť za to hladné detstvo v Brooklyne v NY a chudobné dospievanie v Limericku v Írsku.
Ako 19-ročný opäť vycestoval do Ameriky za vidinou lepšieho života a príležitosti. Dožil na Manhattane a zomrel na rakovinu kože. Román Andělin popel napísal v 66-tich rokoch ako memoáre svojho neľahkého detstva v živoriacej rodine, kde počet detí mohol byť navždy vyšší, mama by nepoznala depresiu zo straty detí a možno aj vďaka tomu, aj keď cez slzy by bolo veselšie. „Osud“ však niektoré cesty mení..
Životopisný román, za ktorý Frank McCourt získal Pulitzerovú cenu je od svojho vzniku (1996) stále veľmi populárny a ospevovaný.
Väčšina čitateľov píše, ako im zlomil srdce, aké bolo ťažké čítať opisy chudoby, hladu a životných podmienok, kvôli ktorým umierali deti, prípadne že nevedeli knihu dočítať, lebo ich emočne trýznila.
Vďaka vysokému hodnoteniu som mala isté očakávania aj obavy z opisovanej hrôzy, ktoré sa na moje veľké prekvapenie nedostavili. Dokonca dumám nad tým, že keby som si knihu neprečítala, o nič by som neprišla, tak čo sa vlastne stalo?
S odstupom času máličko mením názor. Zjavne za to môže výborne natočený a vierohodne knihu kopírujúci film, ktorý vznikol už 3 roky po jej vydaní. Preto, ak nemáte silu čítať, postačí aj sľubná TV verzia. Až po jej vzhliadnutí začínam uvažovať, že predsa len to nebude obyčajný priemer, za aký som ju prvotne označila.
Občas mi napadlo, či ide o skutočnú pravdu, či autor niektoré situácie neprikrášlil za účelom väčšej drámy a úžasu, ale nežila som počas hospodárskej krízy a aj pozadie života Peaky Blinders malo podobné sfarbenie a podmienky, čiže ťažko povedať a prečo neuveriť?
Ako tak ale čítam zaujímavosti o knihe, nie som jediná, kto ju odsúdil za zveličovanie. Pred svojou smrťou to dokonca urobila aj Frankova matka, len boh vie, či kvôli hanbe alebo pre fakt, že si jej syn až prehnane hovel v zobrazovaní biedy, špiny a neľudských až ponižujúcich podmienok.
Andělin popel má svoju hodnotu a som rada, že v mojom prípade nebolo nutné prefackanie emočných procesov. Doznieva, nabáda k premýšľaniu, že si žijem ako kráľovná, keď nie som odkázaná iba na chlieb a vodu podobnú čaju.
Stále mi pripomína bublajúci hnev nad ich tatkom alkoholikom, ktorý mal rečí, ako koza bobkov a radšej si nalial do gágora ďalšie pivo, než aby vlastným deťom kúpil aspoň ten chlieb. Neodpustiteľné! :'(
Nič však nie je tak hrozné, keď smutné riadky prekrývajú autorove spomienky na šťastnejšie chvíle a bláznovstvá, ktoré zažil ako dieťa a neskôr dospievajúci mladý chlapec.
Niekedy ma čítanie veľmi bavilo, ani som si neuvedomovala, že priamej reči nie to, ale aj tak dávam nálepku „lepší priemer“.
Írsko-americký spisovateľ za svoj život napísal 3 knihy. Pokojne by stačila iba táto , vďaka ktorej sa stal milionárom. Aj keď už nie je medzi nami (1939 2009), páči sa mi, že žil v bohatstve aspoň na staré kolená akási spravodlivosť za to hladné detstvo v Brooklyne v NY a chudobné dospievanie v Limericku v Írsku.
Ako 19-ročný opäť vycestoval do Ameriky za vidinou lepšieho života a príležitosti. Dožil na Manhattane a zomrel na rakovinu kože. Román Andělin popel napísal v 66-tich rokoch ako memoáre svojho neľahkého detstva v živoriacej rodine, kde počet detí mohol byť navždy vyšší, mama by nepoznala depresiu zo straty detí a možno aj vďaka tomu, aj keď cez slzy by bolo veselšie. „Osud“ však niektoré cesty mení..
Za moje ukradnuté srdce je zodpovedná obálka knihy, ilustrácia od Samuela Hošeka!
A to som ani netušila, že je to ten istý Samo, ktorý spieva a cíti džez tak, ako ho mám rada (najmä, keď padne tma). Máloktoré vydavateľstvo si dá záležať na tom, aby čitateľ dostal aj iné dostupné informácie k dielu, ktoré drží v rukách. Preto začnem poslednými stranami, ktoré umocnili moje dojmy nájdeme na nich stručný životopis prekladateľky, ilustrátora a autora knihy + obohacujúci rozhovor s ním, vďaka ktorému sa moje dodatočné myšlienky rozpínajú ako vesmír.
Čerešničkou krátkeho románu z obdobia 70-tych rokov je doslov otvárajúci bránu povedomia o diktátorskej histórii Argentíny, ktorú ešte stále nepoznám (Južná Amerika je pre mňa veľkou príťažlivou neznámou).
Kniha vo mne pomaly doznieva a ja už rozumiem hĺbke Juliánovho textu a téme, ktorú podáva cez prijateľné filozofovanie. Dochádza mi, že na pár stranách sa toho skrýva oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Aj samotné slovo VZDOR, ktoré má charakter skôr zlej vlastnosti tu zastáva obe strany mince. Vzdor, ako pozitívna sila postaviť sa bolesti, traumatizujúcim spomienkam, minulosti, ktorá živý strach a politickému systému v špinavej hre.
~
„Niekedy sa do bolesti zmestí len ticho. Nie ticho, ktoré vzniklo absenciou slov, ale ticho, ktoré je absenciou samo o sebe..
Akú silu má ticho, keď siaha ďaleko za hranice bezprostredného nepohodlia, ďaleko za hranice bolesti.
Stále dookola si opakujem, že môj brat je dieťa, a na jazyk sa mi hneď tisne otázka: Čie dieťa?“
~
Nie, že by bola Argentína jedinou krajinou, kde sa robili politické čistky, aj v dnešnej dobe vidíme snahu o podobný, ak nie rovnaký pretlak, ale pri myšlienke na adoptívne deti, ktorých rodičia skončili, veľakrát nevinne, v masových hroboch, mi bolo naozaj strašne. :(
Aby som ale nezavádzala, Juliánov román neopisuje zverstvá ako prvoplánový dych berúci článok. On sa spytuje, dojemne spomína a rozmýšľa, či situácie nemohli dopadnúť inak, či by prežili, keby ostali v rodnej krajine a neutiekli do brazílskeho exilu, či by jeho adoptívny brat zistil, že je adoptovaný, a či bol vôbec šťastný v „náhradnej“ rodine. Všetko je tu v pozícii vedľajšej postavy a ako dôsledok vtedajšej doby.
Sama som prekvapená, ako dobre mi kniha sadla. K filozofii a väčšiemu polemizovaniu mám totiž ďaleko, ale autor má krásny jazyk, používa slová, ktorých sa iní autori „boja“ a čo je najdôležitejšie - dokázal upútať moju, niekedy, netrpezlivú myseľ.
VZDOR je dobre a hĺbavo napísaný príbeh opisujúci reálne prežité udalosti v rodine spisovateľa, Brazílčana argentínskeho pôvodu, ktoré nám podáva prostredníctvom svojho alter ega - najmladšieho syna, rozprávača Sebastiána.
Naozaj vznikol na žiadosť jeho adoptívneho brata, ktorý si prešiel náročným procesom rodinnej terapie. Už len tento fakt ma prinútil zamyslieť sa nad váhou adopčného procesu, obzvlášť v dobe, keď deti nedobrovoľne prichádzali o svojich rodičov a boli vhodené do cudzieho náručia.
Nie je to veselé, ani vzrušujúce, či akčné čítanie, ale to ani od Portugalského inštitútu nemôžeme očakávať. Uspokojí však našu zvedavosť, doplní informácie a uhasí smäd po „iných“ príbehoch.
Dajte si, vy viete ktorí.. :)
Tri „zimné“ poviedky neurazia, ale ani nenadchnú (aspoň teda nie mňa).
Išla som na istotu a rátala so spokojnosťou, ale vypálilo to úplne inak. Kým prvá poviedka ma celkom zaujala, druhou to už bol priemer a posledná ani neviem, o čom vlastne bola. Nechcelo sa mi do nej ponárať, tápať v smútku obyčajných a možno aj stratených duší, ktoré sa stále snažia, ale akosi sa im nedarí. Celá, našťastie, útla knižka je jedno veľké fňuk bez pátosu a moju empatiu nezaujala. Veselo vám z nej rozhodne nebude, aj keď niekomu môže padnúť (emočne) vhod.
Najprv mi ju čítal priateľ pred spaním, ale zaspala som vďaka jeho monotónnemu prednesu a začala knihu čítať od začiatku radšej sama. :D Zistila som, že to ani tak nebolo priateľovým neintonačným čítaním, ako autorkiným štýlom, ktorý išiel totálne mimo mňa. Žiadna hĺbka ani rytie pod kožu sa nedialo a aj keď išlo o silné témy, nepohlo to so mnou. Pripomínala mi texty niektorých slovenských autorov, z ktorých ostávam vlažná a bez zážitku. Škoda, ale ak iných dokáže ohúriť, edícia s názvom Tichá voda sa jej viac než hodí. :)
Mini zbierka poviedok je čitateľmi skôr chválená a ja asi aj viem prečo, to iba mne strohé až „chladné“ vety nedali emočné facky, ako mali a ani čítanie „medzi riadkami“ nepomohlo. Koniec koncov som ale rada, že ju mám po rokoch za sebou a s ľahkosťou ju vypúšťam von z hlavy.
Autorka za túto knihu získala prestížnu Brageho cenu. Pomyslela som si „za čo vlastne?“, ale prijala som fakt, že nie všetko ocenené mi popletie emócie, ako iným. :) Možno vás očarí, možno ju označíte za malý poklad, ktorému sa dostalo málo pozornosti a budete mi protirečiť.. bársčo sa deje v tomto knižnom svete.. :)
Éra bítnikov je už asi za mnou. Nie, že by som nedokázala precitnúť a zviesť sa na ich vlne myšlienok a existencie, len.. som aktuálne na inej, veľmi triezvej ceste. :D Po dlhšej dobe ma tiež viac ohúrila filmová adaptácia, ako samotná kniha, ktorú som si vypočula 2x, veď nie je dlhá, tak či mi naozaj neprerazí srdcovú chlopňu, ale ona sa stále iba obšmietala a bolo jej jedno, čo si o nej myslím. Vlastne sa ani nečudujem, že mi film tak učaroval, lebo všetko, čoho sa dotkne Luca Guadagnino je pre mňa veľkým zážitkom. O uveriteľnom hraní Daniela Craiga a Drewa Starkeyho ani nehovorím.
S odstupom času musím uznať, že trio: audiokniha, občasné nakuknutie do čítačky kníh a film s dokonalým soundtrackom mi nakoniec dožičilo autorove emocionálne dno plné samoty, abstinenčných príznakov narkomana, chvíľkových súloží s rovnakým pohlavím pod vplyvom alkoholu (najmä tequily, veď sme v rozpálenom Mexiku s ostatnými ľudskými troskami) a bársčoho iného, spomienok i túžby po dotyku a láske s pachuťou depresie, trpkosti, chaosu a zlomeného srdca.
Až teraz, po tom všetkom a vďaka dodatočne vyvolaným emóciám už viem, čím si Burroughs „asi“ prechádzal. Toľký zmätok, životná strata a zostarnutá zblúdilá duša. V 20-tych rokoch môjho života by ma novela dorazila, ale teraz si už dávam pozor. :D Ide o voľné pokračovanie autorovej knihy Feťák, a tú teraz nemám potrebu čítať. Konečne vonku svieti slniečko, tak na čo padať do drogovej temnoty?
Kniha s charakterom autobiografie, ani film nie sú pre fanúšikov mainstreamu, ale skôr pre labužníkov hlbokej drámy, ktorú na povrchu nevidno. Sú to trefné myšlienky a opísané pocity samoty skryté medzi riadkami, ktoré na prvé uzretie pôsobia ako nezáživná sračka, ktorá sama nevie, čo chce, ale čitateľ áno - šukať, chľastať, požívať heroín a byť milovaný. Podľa Burroughsa bolo v jeho diele nedosiahnuteľné práve to posledné.
Ostala mi melanchólia a trocha smútku. Po ďalších oprášených informáciách z jeho života mi je ešte horšie, ale William to už má za sebou. Dožil sa krásneho veku, na to, ako dlho triezvel a odolával. Zanechal diela, vďaka ktorým ho pozná celý literárny svet a je jedným z najvýznamnejších amerických autorov „cool jazzovej“ generácie 50-tých rokov. Čo viac dodať Buuroughs? Verím, že to bola jazda nonkonformného bohémstva surového života a slobody, ktorú dnes už len ťažko niekto zažije. Tak vďaka za to, čo si tu spolu s kamošmi vytvoril a zanechal.
Ešte nikdy som počas zimy nemala takú chuť na jahody, ako pri čítaní tejto knihy. Nikto by ani pri pohľade na obálku nepovedal, že sa bude príbeh točiť aj okolo nekonečných sladko voňajúcich jahodových polí. Autorova prvotina je tak krásne a dobre napísaná, že akciové jahody na Valentína boli mojim vykúpením. :D
Film „Sníh padá na cédry“ z r. 1999 som nevidela, a teda poviem vám, dostať sa k nemu v dnešnej dobe, pokiaľ nesťahujete torenty veľké ako krava, bolo celkom zložité (ešte aj titulky v polovičke filmu vypadli, šľak aby to trafil). :D Našťastie má filmarina 90-tych rokov jednu veľkú výhodu, a tou je, že ak bola predlohou kniha, držala sa jej ako kliešť. Málokedy prekvapí iný, prehnaný, či silený zvrat, ktorý sa dnes, naopak, doslova vyžaduje (čisté peklo!). :D
Kniha má dobré ohlasy a témou ma zaujala „na prvú“. Ešte som nepočula o vyhostení menšiny prisťahovaleckých Japoncov z Ameriky po útoku na Pearl Harbor, aj keď boli americkými občanmi. Síce to nebolo rozpitvané do detailov, ako v príbehoch o holokauste, ale stačilo to. Zvyšok sa dá dogúgliť. Kniha sa venuje všetkým spomenutým osobám, ich minulosti a dôležitým životným udalostiam, vďaka ktorým som ich poznala, ako vlastných susedov. Nešlo o povrchné zoznamovanie. Bola v tom akási intimita a hĺbka, páčilo sa mi to. K nálade pridala aj tohtoročná snehová nádielka v BA, ktorá tu chýbala už pár rokov. Nebolo to síce ako na horách, ale ak to nie je iba cukrový poprašok, všetko sa ráta. :D
Hlavnou témou je súdny proces počas snehovej búrky. Našlo sa mŕtve telo miestneho rybára. Bieleho muža. Na koho sa najľahšie ukáže, keď sa malá komunita na ostrove San Piedro stále spamätáva z útoku na námornú základňu na Havaji? Je pravda, že dianie na súde bolo zbytočne natiahnuté, občas sa opakovalo a nudilo, ale prelínalo sa so spomienkami a retrospektívou viacerých postáv. Najzaujímavejšou bola zakázaná láska medzi japonským dievčaťom a bielym chlapcom, ktorú narušil nečakaný už spomenutý vojnový útok. Zmenil život nie len celej japonskej menšine, ale všetkým, ktorý sa s ňou rokmi naučili žiť. Zrazu bolo všetko preč. Keď sa po rokoch opäť vrátili, aby mohli ďalej pestovať milované šťavnaté jahody, nikto ich tam nechcel. Nikto im už neveril. Prirodzeným sa stal rasizmus, predsudky a hádzanie viny na „nepôvodných“.
Od pána Gutersona som dostala krásne opisy okolia, bojujúcej prírody so snehovou víchricou, vôní a zapadajúceho slnka nad morskými vlnami, či vnútorných ľudských bojov. Som spokojná a knihe nemám čo vytknúť. Nebola prevratná v štýle, že by ma z nej postavilo zo stoličky, no odporúčam ju ako výborné pohodové čítanie, ktoré má čo ponúknuť.
Audioknihu som dopočúvala už začiatkom roka, ale čerešničkou na torte bol knihu verne kopírujúci seriál, ktorý až na pár chýb dokázal predĺžiť moje nadšenie z dobre vystavaného príbehu temnej fantasy prelínajúcej sa so skutočnými problémami nášho reálneho sveta.
Keby som nevedela, kto je autorom psychologickej akčnej naháňačky, kde sú malé deti lovené zvrhlíkom z ponurej ríše jeho vlastnej duše o počte 365 vianočných dní, ktoré ho svojím tlčúcim srdcom a bohatým krvným riečiskom udržiavajú pri živote, tipovala by som Stephena Kinga a nebola by som ďaleko. Aj v tomto prípade platí, že jablko nepadá ďaleko od stromu a synáčik sa potatil. :D
Hillovi sa podarilo napísať knihu, ktorá akoby otcovi z pera vypadla. Nemám až tak naštudovaného Stephena, aby som videla rozdiely. Všetko, čo mi už King ponúkol, počnúc napätím, neotrepaným nápadom, vzrušujúcim pocitom plným nepohodlia až strachu, psychológiou postáv a ich detailným vývojom až po nudnejšie a zbytočne rozťahané pasáže som našla aj v knihe jeho syna. Aj tu by som čo to ofrflala, lebo nuda je nechcená a nepríjemná vec, ale bolo toho pomenej a sledovaním seriálu som zabudla. :)
Dokonalý pár vo forme počúvania audioknihy a následného vizuálneho spracovania si neviem vynachváliť a aj keď sa k obom už asi nevrátim, zážitok bol v skutku parádny. Excelentnú Vianočnú ríšu hodnotím pozitívne, za čo budú jej obyvatelia, deti so 4 radmi ihličiek namiesto zúbkov, aby sa lepšie trhalo surové ľudské mäsko, určite veľmi radi. :D Oboznámenie sa s hrou „Nůžky pro tuláka“ stálo za to, ale reálne by som nechcela byť jej účastníkom. Prečo? Čítajte/počúvajte knihu! :D
Miestami vyčerpávajúce, ale dobre prepojené a všetko pekne zapadalo. Trošku som mrzutá z nedostatku priestoru pre čarovno-strašidelnú Vianočnú ríšu a života v nej, ale to by bola potom väčšia nechuťárna úchyliek nesmrteľného pána Charlesa Manxa. Vlastne neviem, či by som to vôbec rozdýchala, keďže ide o malé deti. :D
NOS4A2 mi občas pripomenulo tohtoročné vyvrcholenie Stranger Things, keď si Vecna zostavil armádu 12 detí, na ktorých parazitoval. Také upírske, len z mentálneho a nie krvavého napojenia. Príjemno-nepríjemné mrazenie sa dostavilo, ako radosť malého chlapčeka s čiernymi žilami na tvári a tele zo smrti nevinných zvierat alebo ľudskej bolesti. Skoro až rozkošné a hodné odpustenia, že deti vo Vianočnej ríši videli zábavu a krásu v tých najohavnejších veciach. Kto by to bol povedal, že to začne už nasadnutím do nablýskaného Prízraku (zn. Rolls-Royce ) z 1936-teho plným darčekov s obrovskými mašľami. Pán Manx chcel predsa deti zachrániť a skoro som mu uverila, keby nebol taký hajzel.
Menšie sklamanie bolo iba v tom, že väčšia časť deja sa diala v normálnom svete, kde ani náhodou nebola zima, či dokonca Vianoce, a tak bola moja túžba predĺžiť si čas sviatočný prudko potlačená. :D Pre fanúšikov Stephena Kinga bude toto ale veľká lahôdka a možno jeho synovi prepáčia drobné chybičky a málo zasnežených strán. Ja na záporáka pána Manxa určite nezabudnem. Takúto postavičku som ešte v knižnom, ani kinematografickom svete nestretla a pripútal si ma rovnako, ako tie osamelé deti, ktoré chcel v kútiku duše naozaj zachrániť.
