Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Je zaujímavé, ako niektoré knihy vytvoria dva tábory. Príbeh o Pippe a jej osude sa považuje skôr za nudný a často je nedočítaný. Ja som ale nadšená a budem tvrdiť opak. Millerovej román považujem za úžasnú, prirodzene plynúcu a veľmi intímnu sondu do života ženy, ktorá bola pre všetkých výnimočná a nadmieru príťažlivá, lebo konala inak, vyzerala inak a správala sa opačne, ako „bežné“ ženy. Vymykala sa stereotypu, a to je vždy magnetom. S malou mienkou sama o sebe však tvrdila, že je iba divná a nepokladala to za rovné byť hodná záujmu.
Anotácia zas raz prezrádza úplne všetko, z čoho ide akurát tak poraziť, preto, ak chcete prekvapenie, nečítajte si ju a rovno otvorte knihu. :)
Viem pochopiť názory, že je o ničom, ale tak, ako to vieme povedať aj o Stroutovej „Volám sa Lucy Bartonová“, to isté platí aj o Pippe Leeovej, že je zároveň o všetkom. Mohla by sa páčiť presne tým čitateľom, ktorí ľúbia romány o obyčajných ľuďoch bez väčšieho napätia a akčnosti a hovejú si v hĺbke denno-denného prežívania.
O Pippe sa dozvieme takmer všetko. Bez ohľadu na to, s kým spávala, koho si vybrala za manžela, že jej nevadil o 30 rokov starší muž, či učiteľ, či lesbičky, alkohol a drogy, jej dospievanie a dusivá láska matky mali dopad na rozhodnutia, ktoré brala tak, ako sa ponúkali a neriešila ich dopad. Žiadna dráma, iba strach jej mysle, čo s ňou ďalej bude a zároveň nádej, lebo každý má svoju vlastnú životnú sračku.
Pamätám si film, ktorý som videla hádam 15 rokov dozadu. Ostal mi z neho iba pocit menšinovej kvality klubových a nekomerčných filmov. Stále je považovaný za priemer, rovnako aj kniha. Nepotrebujem plnú 100% spokojnosť. Stačí mi, že to bolo iné a to vždy ocením. Pippa Leeová je svojská, stále sama sebou a tým je zaujímavá a krásna. Ani raz som sa počas čítania nenudila, čo je pre mňa maximálny úspech knihy, ktorú otvorím.
Možno jej nedám 5 bodov z piatich, no na druhú stranu jej absolútne nemám čo vytknúť. Sadla mi výborné, bavila ma a trošku pripomínala Bystré dievča (vyd. Inaque).
Ak vám tento skromný opis stačil k tomu, aby prebudil váš záujem, dajte jej šancu. Možno budete rovnako spokojní, ako ja. Nič iné vám ani neprajem. :D
Jediné, čo by som v anotácii ponechala je, že sa fakt hodí ženám okolo 40-tky. :)
Autorka je známa americká režisérka a scenáristka a jej manželom je šarmantný Daniel Day-Lewis. :)
Je dcérou oceňovaného dramatika a prozaika Arthura Millera, ktorý bol 5 rokov ženatý s Marilyn Monroe.
~
„Znám Pippu Leeovou sice už čtvrt století, ale doopravdy ji asi nikdy znát nebudu. Je totiž záhada, hádanka a dneska už i skoro vymřelý druh: člověk, jehož neovládá ctižádostivost, chamtivost ani hloupá touha po pozornosti. Chce si jen plnými doušky užívat života a aspoň trochu ho ulehčovat druhým. Pippa má v sobě ušlechtilost. Pippa má styl.“
Je zaujímavé, ako niektoré knihy vytvoria dva tábory. Príbeh o Pippe a jej osude sa považuje skôr za nudný a často je nedočítaný. Ja som ale nadšená a budem tvrdiť opak. Millerovej román považujem za úžasnú, prirodzene plynúcu a veľmi intímnu sondu do života ženy, ktorá bola pre všetkých výnimočná a nadmieru príťažlivá, lebo konala inak, vyzerala inak a správala sa opačne, ako „bežné“ ženy. Vymykala sa stereotypu, a to je vždy magnetom. S malou mienkou sama o sebe však tvrdila, že je iba divná a nepokladala to za rovné byť hodná záujmu.
Anotácia zas raz prezrádza úplne všetko, z čoho ide akurát tak poraziť, preto, ak chcete prekvapenie, nečítajte si ju a rovno otvorte knihu. :)
Viem pochopiť názory, že je o ničom, ale tak, ako to vieme povedať aj o Stroutovej „Volám sa Lucy Bartonová“, to isté platí aj o Pippe Leeovej, že je zároveň o všetkom. Mohla by sa páčiť presne tým čitateľom, ktorí ľúbia romány o obyčajných ľuďoch bez väčšieho napätia a akčnosti a hovejú si v hĺbke denno-denného prežívania.
O Pippe sa dozvieme takmer všetko. Bez ohľadu na to, s kým spávala, koho si vybrala za manžela, že jej nevadil o 30 rokov starší muž, či učiteľ, či lesbičky, alkohol a drogy, jej dospievanie a dusivá láska matky mali dopad na rozhodnutia, ktoré brala tak, ako sa ponúkali a neriešila ich dopad. Žiadna dráma, iba strach jej mysle, čo s ňou ďalej bude a zároveň nádej, lebo každý má svoju vlastnú životnú sračku.
Pamätám si film, ktorý som videla hádam 15 rokov dozadu. Ostal mi z neho iba pocit menšinovej kvality klubových a nekomerčných filmov. Stále je považovaný za priemer, rovnako aj kniha. Nepotrebujem plnú 100% spokojnosť. Stačí mi, že to bolo iné a to vždy ocením. Pippa Leeová je svojská, stále sama sebou a tým je zaujímavá a krásna. Ani raz som sa počas čítania nenudila, čo je pre mňa maximálny úspech knihy, ktorú otvorím.
Možno jej nedám 5 bodov z piatich, no na druhú stranu jej absolútne nemám čo vytknúť. Sadla mi výborné, bavila ma a trošku pripomínala Bystré dievča (vyd. Inaque).
Ak vám tento skromný opis stačil k tomu, aby prebudil váš záujem, dajte jej šancu. Možno budete rovnako spokojní, ako ja. Nič iné vám ani neprajem. :D
Jediné, čo by som v anotácii ponechala je, že sa fakt hodí ženám okolo 40-tky. :)
Autorka je známa americká režisérka a scenáristka a jej manželom je šarmantný Daniel Day-Lewis. :)
Je dcérou oceňovaného dramatika a prozaika Arthura Millera, ktorý bol 5 rokov ženatý s Marilyn Monroe.
~
„Znám Pippu Leeovou sice už čtvrt století, ale doopravdy ji asi nikdy znát nebudu. Je totiž záhada, hádanka a dneska už i skoro vymřelý druh: člověk, jehož neovládá ctižádostivost, chamtivost ani hloupá touha po pozornosti. Chce si jen plnými doušky užívat života a aspoň trochu ho ulehčovat druhým. Pippa má v sobě ušlechtilost. Pippa má styl.“
„Gutalax je východisko. Je lepšie oddať sa nočným kŕčom, ako ranným výčitkám svedomia.
Balet je nemilosrdne krutý.
Je to krása bolesti.
Neskutočný dril a náročná disciplína.
Životná skúška človeka.
Je to permanentná nespokojnosť, čo ťa ženie ďalej.“
Vedela som, že život baleťákov nie je najľahší, že ide o veľkú bolestivú drinu, ale vybrali si to sami a dobrovoľne, lebo milujú tanec, hudbu a divadlo, ktoré povýšia na dokonalú eleganciu a tichú nádheru. Nedokázala som ich ľutovať, nie že by to chceli, aj keď to menilosrdne prekračuje hranicu slobodného života a kradne vašu identitu v systéme, v ktorom nemôžete byť sami sebou.
Musíte byť tým, čo vyžaduje balet a škola!
Po dočítaní experimentálnej prózy, ktorá vychádza z reálnych zážitkov autorky mám obavy o všetky mladé životy, ktoré podľahnú kúzlu klasického baletu (mám na mysli výučbu ruskej „umučenej“ elity, kde sa nepadá na zem, lebo tanečníci stelesňujú niečo éterické, čo lieta a vznáša sa). Stále sa neviem zbaviť pocitu, že daň za vznešené ohýbanie tela, chvíľkovú slávu a voňavé bukréty je privysoká, a to nehovorím o tom, že z 20-tich autorkiných spolužiačok sa iba jedna živila naučeným. Čo bolo s ostatnými?
Konzervatórium nie je gympel. Ak zlyháte, na čo do konca svojho života nezabudnete, lebo emočná strata, potupa a beznádej sú obrovské a podkúria tak celoživotnej traume, začnete od znova a to štúdiom na podradnej učňovke, pretože nič okrem tanca neovládate. S psychikou to zamáva natoľko, že myšlienky na samov*aždu sú takmer samozrejmé. :(
Z opisu štúdia mi vychádza, že denno-denná bolesť, odriekanie, šikana a ponižovanie učiteľmi, aj spolužiakmi, neustála kontrola a počítanie, čo ste zjedli a čo už nemôžete (a že to začne už v 10-tom roku vášho života, ak navštevujete konzervatórium), neustále premýšľanie, ako si ešte viac zničiť = polámať telo tak, aby bolo hodné tanca, ktorý považujete za svoj vytúžený sen, sa postupom času stáva nočnou morou. :(
Náročnosť baletného umenia daruje jeho štíhlym krvavým figúrkam nechcete sebecké vlastnosti a temné myšlienky. Prehnaná súťaživosť a nespokojnosť s vlastným ja, keď nie ste najlepšia, keď nie ste prvá, ani najchudšia, keď nemáte dokonalé obrovské čelo, plochý hrudník, ako pristávacia dráha a vypuklé nárty ako naberačka na polievku.
Tlak týchto podmienok, bez ktorých jednoducho nebudete ideálna pre javisko, vytvára opar ťažoby a nešťastnej duše, ktorý ani mne miestami nerobil dobre. :/
Autentické podanie 90-tých pražských rokov v závese klubovej hudobnej scény, prvých sexuálny a drogových skúseností bolo viac, ako skvelé a obohatilo moje znalosti o živote na konzerve a intímnejšom kamarátstve dievčat na intráku (nie že by sa o tom už roky nešuškalo). Teraz viem na 100%, že keby moja neexistujúca dcéra zatúžila po kariére klasického baletu, tak len cez moju mŕtvolu! :D :D :D
~
„Snad se jednou ta nártní kost opravdu ohne a vytvoří tu správnou bouli, abys mněla linku, abys mněla dispozici, protože na nich záleží ze všeho nejvíc. Dřina je jen polovina. Stejně tak důležitá je přesná dílka nohou a paží, úzká pánev, plochý hrudník, dlouhej krk, protáhli svalstvo, vytočený kyčle, vysoký čelo a navíc estetickej vzhled. Proste nesmíš vypadat jak ropucha.
Jo, když seš kluk, tak můžeš vypadat jako želva.“
~
Kniha je prudko čitateľná a vo forme zápiskov z denníka v DU-forme, t. j. rozpráva to priamo tebe a popisuje teba ako hl. postavu. Tento štýl mi vyhovuje. Je osobnejší a dozvuky z dočítaného dlhšie rezonujú.
Interpretácia Terezy Dočkalovej v audioknihe dodala Mařenkiným zážitkom viac drsný, miestami až agresívny a deprimujúci charakter. Zmenila môj názor na kŕdeľ mladých študentiek baletu, ktorých nadradenosť, chlad a namyslené pohľady vo vás vyvolajú pocit, že ste len rozšliapnuté hovno na chodníku. Už budem vedieť, čo sa za vznešenosťou a úsmevom ala oponou, ktoré so sebou nesú ukrýva. Koniec koncov, oni sú tie, ktoré by bez disciplíny a pokory nevynikli, a ktoré sú skrotené.
~
„Víš, proč jsou baletky navenek tak milý, skromný, usměvavý a submisivní? Protože jsou zkrocený.
Seberou ti víru, seberou ti odvahu, sebevědomí, osobnost. Zredukujou tě na výkonnou robotickou hračku. Stejnou jako všechny ostatní. V každým střepu vidíš jinej kus sama sebe: mentální sirotek, kterej, aby ho to tolik nebolelo, vymazal rodiče ze svýho života, perfektně vycvičenej cirkusovej ratlík, co umí takový věci, že všichni tleskaj, zoufalkyně, která je pořád panna, protože představa nahýho mužskýho těla jí nahání hrůzu, intelektuální lůzr, kterej v šestnácti neumí sečíst zlomek, třídní bavič, kterej jde vždycky do extrému, vždycky až na hranu, ale pak potají bulí do polštáře, anebo ta sebemrskačsky rebelující puberťačka, která se hodlá udusit tím, jak tuhle macešskou svobodu hltá."
~
Baletný tanec ma nepriťahuje, nechovám k nemu ani vizuálnu náklonnosť a ako jediný mi príde plný zákazov, povinností, totálna deštrukcia sebavedomia, diktujúci „správnu“ životosprávu, správny život a vytvorí z vás závisláka bažiaceho po sóle „čiernej labute“. Nechcem zhadzovať roky snahy a talentu tanečníkov/tanečníčok, ktorí balet považujú za svoj životný cieľ a pre nič iné v začiatkoch nežili. Je to ich voľba a láska. Moje obavy sú však väčšie, ako krása, ktorá z klasiky vystupuje a aj keď ju považujem za kráľovnú tanca, môj obdiv a potlesk sú rezervované. O tom potom, že muži sú na baletných školách protežovaní, lebo netvoria ani tretinu.
Výborná kniha!
Staré známe „ALKOHOL je metlou ľudstva“ bude, žiaľ, platiť navždy.
Trvám ale na tom, že každý rozhoduje sám za seba.
Či dáme prednosť omamnému moku pred kamarátmi, rodinou, partnerom, vlastným dieťaťom, triezvosťou a hlavne pred riešením problémov komunikáciou, to nech si spytuje každý sám. Vyznie to možno tvrdo, ale taká je realita. Veľká škoda viazne v tom, že ak má problém s alkoholom jeden, má nechcený problém aj celé jeho blízke okolie. :(
Ak by som mala možnosť, niečo si priať, okrem celosvetového mieru (samozrejme :D), strašne by som uvítala vymazanie ľudských vlastností tipu zbabelosť, pohodlnosť a sebeckosť. Aj tie totiž prispievajú k tomu, že si človek zvolí ľahšiu a rýchlejšiu cestu - alkohol.
Nevyčítam počiatočné situácie, v ktorých je vítanou úľavou. Zažili sme si to hádam každý. Štve ma ale nastupujúce obdobie, keď sa človek, ktorý mal kedysi „gule“ a pevné zásady, začne meniť na bezohľadnú samostatnú jednotku a popiera, že to nezvláda. Aj tu platí, že musí chcieť sám. Žiadna rada ani ponúkaná pomoc nemá inak význam.
Ťažko sa mi odosobňuje a po prečítaní Mišinho alkoholového dna si uvedomujem, že to bude asi posledná kniha o závislosti, ktorú v tejto dobe čítam. Normálne mi to nerobilo dobre. :/
Toľko trosiek, čo okolo mňa chodí, toľko rodín a vzťahov, ktoré vďaka tomu prestali fungovať, až sa vyparili, toľko mladých ľudí, čo skoro zomreli.. nie je deň, kedy by som nevidela ožratého človeka. Ako je to, sakra, možné?!
Aby to ale nevyznelo, že nenávidím alkohol a ľudí, ktorí ho príležitostne užívajú. Ja s ním nemám problém, dokonca mi chutí a raz za čas sa strieskam pod obraz boží , ale následky si nesiem sama. Je ale iné, keď si ráno musím dať poldecko alebo rovno decko a zvyšok dňa sa teším, keď mi zaspí decko, aby som dorazila fľašu. Pre toto nemám pochopenie.
Autorkin blog, ktorý je spoveďou jej vlastných zážitkov a skúseností, akýsi terapeutický ventil bol vydaný knižke, tiež ako audiokniha a získala zaň cenu.
Stal sa barlou pre ostatných závislých, ktorý vďaka nemu podstúpili liečenie, a preto má zmysel publikovať danú tému, obzvlášť z pohľadu ženy. Závislí predsa nie sú len chlapi. Miša mi ale, ako osoba bola od začiatku až do samého konca maximálne nesympatická. To už čo je za človeka, keď ho ani vlastná krv nedonúti správať sa tak, ako by sa matka mala?! Ale nebudem mudrovať. Nemám jej povahu, nemám jej život, ani muža, ktorý neocenil poondiatú, ale nachystanú večeru a nesnažil sa viac, ani otca živý vzor alkoholika, ktorý ma opustil, ako malé dievčatko. Veľmi ma mrzí, že ju smútok a pocit zavrhnutia sprevádzal celé dospievanie, no zároveň som mala pocit, že je strašne rozmaznaná, drzá, sebecká a vlastné dieťa mala v čase, keď ona sama ešte len putovala k ženskej dospelosti.
Aký paradox, že sa k nej dostala až po vykúpení zo závislosti na alkohole. Nie vtedy, keď porodila, nie vtedy, keď sa s priateľom zosobášili, ale až keď padla do najhlbšej temnoty a prijala fakt, že alkohol neposkytuje len úľavu od psychickej bolesti a traumy, ale že v skutočnosti trvalo ničí a zabíja.
Veľmi ma teší, že to dala, že jej písanie pomohlo a pomáhalo aj ostatným závislým, ktorí sa s ňou stotožňovali. Samotný film mi nedal také zúfalé emócie, aj keď herečka Tereza Ramba bola prudko uveriteľná.
Cesta za triezvym svetlom je vždy náročná a bolí. Bodaj by sa to podarilo všetkým, ktorí nad ňou uvažujú. Bodaj by našli tie stratené gule a zmysel života v jeho kráse aj bez zradnej tekutiny, bodaj by život sám, hlavne v našej krajine nemusel tak bolieť, že si človek radšej hrkne. :(
Michaela sa dnes venuje svojmu vysnenému projektu centru pre prevenciu a liečbu závislosti na alkohole. Držím jej aj všetkým ostatným palce, nech to ma naďalej zmysel. Nech je to cesta, akou sa dá vyliečiť.
Ja tu ženu milujem! :P
Bridžit je tak skvelo tresknutá, niekedy až dojímavo nepoužiteľná vo víre vlastného chaosu, ale jedinečná, že mi dodnes nepríde trápna, nelezie na nervy a stále ma náramne baví. Poniektorí ju berú ako zlý príklad pre dospievajúce dievčatá, keďže stvárňuje jedno turbo klbko nevrlosti, nemotornosti, nízkeho sebavedomia, spochybňovania všetkého, čo jej napadne, čo urobí alebo si stanoví ako cieľ k naplneniu spokojnosti ala chvíľkový, ale plnohodnotný stav. :D
Tiež veľa pije, fajčí, domýšľa si kraviny a úplne nahovno sa stravuje. Hádam sa ale teraz v „pokrokovejšej dobe“ nebudeme oháňať modernejšími psychologickými kecami. :D
V tých rokoch, keď román vznikol ako mini publikované články v novinách, žilo v UK vyše milióna slobodných žien ako Jonesová, tak to tak jednoducho berme. Nezabúdajme, že v 90-tých rokoch bolo všetko iné, doslova hop alebo trop s väčším okamihom prekvapenia, než dnes, keď máme na dosah takmer všecičko a na revanš za to platíme všetkými údajmi, aké nám štát pridelil. :D
Nie že by som s tým mala paranoidný problém, ale keď to tak porovnám, v istých veciach 90tky vyhrávajú.
Stvárňuje prirodzene ľudskú ženu vo veku, kedy na vás tlačia všetci počnúc rodičmi, gynekológom, susedom a aj vďaka tomu sa cíti ako troska, ktorej šťastná budúcnosť je v nedohľadne. :D
Nikdy som neuvažovala čítať knihu, keď už film poznám naspamäť. Zmena nenastala kvôli novej časti, ktorá čoskoro príde do kín, ale kvôli myšlienke, či je vo filme naozaj všetko tak, ako autorka chcela. Je Jonesovej život naozaj plný denno-denných trapasov, prešľapov a humoru, ktorý je jednou iba z dvoch možnosti (tá druhá je plač)? :D
Po prečítaní a následnej viac než dokonalej interpretácii Martiny Hudečkovej, ktorá Bridget celé roky dabuje som nadšená takmer rovnako. Film je ale aj tak lepší. Zrejme sa už neviem odosobniť a príliš som si zvykla na časté vtipné chvíľky.
Z knihy som skôr pociťovalo úzkosť, mrzutosť, neustále a zbytočné trestanie samej seba a občasnú rezignáciu.
Na druhú stranu mám zrazu pocit, že Bridžit, vždy úprimná, keď už je veľmi zle, tak aj odvážna, klasická britská občianka žijúca v srdci samotného Londýna už nie je iba výborná Renée Zellweger, ale povýšila na blízku kamošku z bytu nado mnou, ktorá má v živote šťastie len tesne pred jeho zrútením. :D
Moja vianočná tradícia filmovej trilógie sa tak rozrastá o audioknihu, ktorá sa dá počúvať znova a znova. Jediné, čo mi v románe trochu vadilo boli neustále počty „skleniček“ vína, cigariet a telesnej váhy medzi 56 až 59kg, o tom potom, že väčšina žien to nezabudne spomenúť na každom stretku, ako keby som bez tej informácie nemohla žiť, majn gott! :D
Záverečná strana s celkovým počtom a množstvom všetkého za daný rok mi ako čerešnička na torte odpálila dekel. :D
Absolútne sa s jej povahou nestotožňujem, ale každý rok jej súcitne opäť držím palce, smejem sa, fňukám za ňu a čo je najvaaac, vždy sa dobre bavím, za čo autorke neskutočne ďakujem! :)
P.S.: Nedá mi nevyjadriť sa k jej matke, tak sebeckej a egoistickej, ktorú by som najradšej prizabila. Ešteže vo filme nie je až taká blbka. :D
O tom potom, že Mark Darcy tu mal priestoru, asi ako moja šanca vyhrať milióny, ale inak príjemná nostalgická spomienka na dobu, keď sa v kluboch a reštauráciách ešte fajčilo, zoznamovalo sa zoči-voči na verejnosti a nahrať čokoľvek na VHS-ku bolo tak komplikované, ako dnešné obsluhovanie kurevs.y drahého a prekombinovaného stroja. :D
Bridžitka forewa!
Pri čítaní rozprávok sa snažím odosobniť od krutej reality a nehľadám nereálnosti, ktoré sa v detskej literatúre vyskytujú. Kde viac je vítaná naivita a šťastné konce? :)
Nechcem frflať nad kamarátstvom malého dievčatka a nebezpečnej, ešte k tomu hladnej a ťažko zranenej polárnej šelmy, ktorej strašne smrdí z tlamy. :D
Nebudem frflať, lebo príbeh o zvedavej April, ktorá s otcom výskumníkom odíde na pól roka do zasnežených kopcov Medvedieho ostrova „Bjrnya“, bol fakt pekný a ešte krajšie by sa vynímal na filmovom plátne. Disney, Netflix, strihnite si, prosím. :D
Najkrajšie ale na knihe je, že nesie posolstvo, ktoré si pamätám najviac zo všetkého (zjavne vo mne stále rezonujú Špicbergy z knihy Biele od Absyntu, kde sa riešila otázka možného vyhynutia polárneho medveďa). Koľkí z nás sú si vedomí toho, že za pár desiatok rokov tu už krásni majestátni mackovia nemusia byť? Že ostanú iba spomienkou v knihách, animovaných rozprávkach, prípadne ako maskot nejakého tovaru alebo športu? Nie je to zviera, ku ktorému by som utekala s plátom kvalitnej sviečkovice, ktorú si kvôli cene nekúpim ani ja sama, ale je tak nádherné a jedinečné, o tom potom, že ich mláďatá sú tie najkrajšie z celej zvieracej ríše.
Autorka nešetrila opismi zamrznutej krajiny. Bolo to pošušňanie, ako žiadne, a keďže Aprilin otec prišiel kontrolovať počasie každého arktického dňa, kontrola na vlastnú dcéru mu už nezvýšila. Malá šibalka milujúca dobrodružstvo dlho neotáľala, nabalila sa sušienkami, arašidovým maslom a išla spoznávať okolitý biely svet na vlastnú päsť.
Nebyť strateného chlpatého obra, tam niekde za polárnym kruhom, jedným z najkrajších ľuďmi neobývaných miest našej Zeme, zrejme by sa unudila k smrti. :D
Musím priznať, že sa mi „skryté“ environmentálne upovedomenie v knihe páčilo. Je síce zvláštne, že April je z vlastnej vôle vegetariánka a namiesto silného zápalu pre detskú hru ju rozčuľujú odpadky a umierajúca planéta, ale prečo nerozšíriť obzory deťom cez malú hrdinku, ktorej viac záleží na zvieratách, ako na ľuďoch?
Často mi behalo po rozume opakujúce sa memečko, kde človek pri sledovaní filmov nemá problém so smrťou človeka, ale ak má zomrieť akékoľvek zviera, božechráň rozkošný haukooo, tak utekáme vyfackať režiséra. :D Nuž.. je to tak!
Zviera, aj keď je šelmou a jediným šmahom by zabilo minimálne dvoch ľudí, stále neloví pre zábavu, ako banda tupých, často zbohatlíckych hláv. Len tak, nech je vzrúšo a nová trofej. :/
Srdce zahrejú aj nádherné ilustrácie, a ak ľúbite rozprávky, či už ako dospelák, dieťa, skrytý citlivý pubertiak alebo vo vás drieme láska k zasneženej krajine, ako vo mne a ľúbite tiež polárne zvery, tak vám odporúčam Posledného Medveďa ako ukážku úprimného kamarátstva, nádeje a viery v dobré konce, či nezabudnuteľné dobrodružstvo odvážnej April. Počúvanie audioknihy bolo doslova rozprávkou na dobrú noc. :)
Knižka patrične získala nejaké ceny aj nomináciu na „detská kniha roka“ a niet sa čomu čudovať. Ukazuje, že aj malý človek môže započať zmenu správania sa jednotlivca k planéte, keď začne najprv sám od seba otrepané, ale pravdivé. Ak by som aj nevidela zrkadlenie mojich skutkov a snahy, stále verím, že za najbližším rohom sa deje rovnako. Snažme sa a nepoľavujme!
Sarah Morganová je vzťahová autorka s vypísanou rukou. Známa je vďaka vianočným príbehom, za ktoré ju zbožňuje najmä ženské publikum. Píše príjemné oddychovky, pri ktorých vypnem a vyplnia mi pauzu medzi náročnejším čítaním a obdobím tzv. čitateľskej krízy. :)
Nie som knihomoľ, ktorý vyhľadáva bestsellery. Skôr si hoviem v dobre, až poeticky napísaných knihách, ale tie sú často „smutné“ a neunesiem veľa kusov po sebe. Aj preto rozumiem, keď kamoška právnička chytá samé sci-fi, vďaka ktorému relaxuje od krutosti reality. :D
Od autorky nepotrebujem čítať všetko, čo napíše. Mám s ňou aj zlé skúsenosti a beriem na vedomie, že k tomu vtedy dopomohol šibeničný termín vydania v knihe bolo totiž toľko cukru a nereálnych náhod, či šťastia, až ma to skoro zabilo. :D
Som teda rada, že Vianoce vo Vermonte boli naozaj fajn, aj keď mi chýbalo viac snehu a vianočnej idylky opisy zasneženej krajiny a dokonalého penziónu s výbornou kuchyňou sa postupne menili na „iba“ rozoberanie životných problémov hlavných hrdiniek, ich názorov a polemizovanie, čo ďalej so životom. Mrzelo ma to. Začiatok bol viac než sľubný a kniha ma zaujala práve tým, že sa venovala ženskému priateľstvu a nie len klasickému ľúbostnému vzťahu. Potešil aj štýl rozprávania každá kapitola z pohľadu jednej z nich, vďaka čomu vidíme do ich hláv, a to mám rada. :)
Pripúšťam ale, že miestami bolo tých vnútorných monológov naozaj a zbytočne veľa. Začala mi chýbať hĺbka takmer všetkého, ale nezabúdala som, akú literatúru čítam a užívala si jej nenáročnosť.
Vianočný Vermont listujem od decembra a spomalila som, ako sa len dalo. Chytala som sa chvíľ, keď prišla chuť na spoločnosť kamarátok z vysokej školy. Boli tak rozdielne, až som občas váhala, či je priateľstvo tak rozličných pováh naozaj reálne, ale protiklady sa priťahujú a zároveň aj dopĺňajú, tak prečo nie?. :))
Zaujímalo ma, či chladná karieristka vekom poľaví a dá konečne priestor aj vzťahu, nie len kvalitnému sexu s mužom, na ktorom nevedela nájsť chybu a či tá druhá so zlomeným srdcom pripustí, že láska nemusí byť výhradne iba k človeku.
A čo so strachom z „opusteného hniezda“? Keď si žena uvedomí, že všetok svoj čas a záujem venovala deťom a manžel sa z partnera a milenca stal iba samozrejmosťou. Všetko sú to témy, ktoré majú svoju váhu a aj keď nejde o psychologickú drámu inak populárnych tém, ktorá by naložila našim emóciám, autorka na jednom mieste rozoberá presne to, čo je súčasťou medziľudských vzťahov. Pozvoľna, možno trochu povrchne a s jemným terapeutickým okienkom. :D
Samozrejme nechýba romantika, ale nie taká, že by ste sa plieskali po čele. Na prvý pohľad sa román javí, ako bežný a otrepaný, ale mňa (našťastie) nenudil a chcela som vedieť, ako to so všetkými ženami v penzióne Javorový cukrík dopadne (ten názov je na prvé počutie hrozný, alebo si za to môžem sama, keďže neinklinujem k sladučkým názvom čohokoľvek). :D
Ako som už spomenula, Sarah sa viac-menej držala riešením vzťahoch, čo je veľká škoda. Aj keď išli kamošky na prechádzku, tak v momente skončili v obchode so svetrami, knihami alebo v kaviarni. Všetko na mňa pôsobilo interiérovo, až som chytala klaustrofóbiu. Kde svah, kde guľovačka, kde sánkovačka, kde stavanie snehuliaka? :(
Ale nevadí. Všeobecne som rada, že túto knihu môžem odporučiť ako jednu z tých lepších vianočných, aj keď ku koncu už čaro Javorového cukríka opadá.
Baby inak spájala vášeň pre knihy, ktoré rozoberali na každoročnom stretnutí vlastného knižného klubu. Išlo o pár nocí mimo ich domov a samozrejme nechýbalo dobré jedlo, dobré víno a pohodička. :)
Taká pekná príjemná babská jazda, ktorú by som brala aj ja. :)
Román sa k vianočným sviatkom rozhodne hodí a obálka má tiež svoje kúzlo.
Pre tentokrát je ale výstižnejší slovenský názov, ako ten anglický, ktorý niektorých čitateľov „oklamal“.
Nie že by sa tu súložilo na každej strane, ale keď už sa nešukalo, tak sa aspoň urval umelý prsník, pes skočil na sučku, kamoška na kamošku alebo ste o sexe fantazírovali každú voľnú minútu. Bolo strašné počúvať, ako každý chlap myslí iba na sex. Od tohto zaškatuľkovaného stereotypu som sa dávno odklonila, ale kniha ma tvrdohlavo presviedčala, že je to naozaj pravda. :D
Nebolo to zlé, ale ani na konci z 50% neviem, kto je kto. :D Mám v hlave bordel, lebo veľa postáv, veľa mien, veľa rokov počas ktorých človek dozrieva až stárne a má viac zlomené, ako šťastné srdce, tiež viac precitne, prípadne konečne naberie odvahu a možno aj prestane (zázrakom, alebo znovuobjavením svojho svedomia) podvádzať. Celkom ma zobralo, ako sa tu vo veľkom „zahýbalo“ a každý každého preťahoval je to takto aj v skutočnom živote alebo som slepá?
Kvantá prekrvenia hodných myšlienok, ale aj smútok z nešťastného vzťahu a nenaplnenej lásky. Všetko na jednom eroticky nabitom vyše 440 stranovom/16 hodinovom mieste.
Občas som sa z chuti zasmiala a humor tomu rozhodne nechýba. Zásluhy určite patria aj Davidovi Novotnému, ktorý knihu načítal, ale jeho snaha interpretovať The Prodigy ma hlboko, žiaľ, negatívne zasiahla. :D :D Prekombinovaný a rozťahaný dej románu ma dosť otravoval a viac som si užívala neškodný „milostný“ a posmrtný život zvierat, ako hlavné postavy, ktoré mi liezli na nervy. Niekedy som nechtiac prestala počúvať a usúdila som, že knihu by som zrejme nedočítala. Preto opäť tlieskam za výrobu audiokníh, ktorých veľkou výhodou je, že dopočúvať knihu až tak nebolí. :)
Z erotikonu mi nikto neprirástol k srdcu, možno tie dve ženy, čo sa hľadali celý život, no aj tak pociťujem sklamanie. Hodnotenie má nadmieru vysoké a pripúšťam, že pred 11 rokmi to malo asi iný vplyv, ako dnes. Nenáročné, ľahko čitateľné, pohodovka na leto alebo vypnutie hlavy a hlavne obyčajný priemer, na ktorý rýchlo zabudnem.
Až po dopočúvaní zisťujem, že autor je režisérom a autorom divadelných komédii a erotikon nálepkujem, ako typickú českú komédiu s depkovským nádychom. :D
Čudujem sa inak, že to nie je natočené do minimálne 8 dielneho seriálu. Dosť mi to totiž pripomínalo „Až po uši“ a myslím, že na obrazovke by to vypálilo asi najlepšie.
Autorov „PRVOK, ŠAMPÓN, TEČKA a KAREL“ je vraj lepšia kniha, ale počkám si s rozhodovaním až na leto. Vtedy sa mi podobné čitateľské priemery páčia akosi viac. :D
Chválim aj hudobné vsuvky a snahu pána interpréta „mluvit“ po slovensky.
To bola asi najväčšia prča. :D :D
Rada by som dodala ešte niečo, ale neviem čo.. Malý pražský erotikon mi pomaly, ale isto začína byť ukradnutý.
~
„Právě tím se člověk odlišuje od zvířat, že je to jedinej tvor v přírodě, kterej se trápí touhou po něčem, co vlastně nepotřebuje.“
„Ty vole, já na tu holku pořád myslím. Co to jeeeee?“
„To je chtíč.“
Teeeeda, čítať Gaimanovu Koralínu v detskom veku, tak asi pustím do gatí. :D :D :D
Moje dospelé „JA“ mi už ale bráni prežívať knižné rozprávky spôsobom, akým by som si priala. Pre vlastné potešenie som sa snažila precítiť Koralinine patálie tak, aby som si užila príjemné mrazenie a napínavé gradovanie konca. Spoliehala som sa na to, že všetko dobre dopadne, veď rozprávky predsa nekončia tragicky ani smutne. Nápad, ako zvedavé bystré dievčatko vypečie so svojou na oko chrumkavou, ale v skutočnosti najviac na svete majetníckou a zlou matkou v „paralelnom“ svete prekvapil.
Aby ste boli v obraze, Koralína má svojich rodičov, ale tí ju majú totálne v paži, až mi jej bolo ľúto. :( Furt iba robota, večera, ktorá sa nedá zjesť a tak si dieťa ohrieva pizzu v mikrovlnke. Neriešila som, či autor neprestrelil, lebo aj u nás také bolo, keď sa rodičom nechcelo. :D
Niet sa potom čo čudovať, keď dcéra z nudy začne snoriť po novom dome, kam sa nasťahovali a keď natrafí na dvere, ktoré nejdú otvoriť, začne dobrodružná misia.
Kniha má svoje chyby - ostalo mi veľa nezodpovedaných otázok a vedela by som si ju predstaviť ako hlbšiu sondu do života všetkých postáv, aj tých zlých, aj tých rozprávajúcich psov, ktorí sa nevedeli dožrať čokolády, ale to by už vyčnievala zo sekcie „rozprávka“, takže som krotila svoju fantáziu a poddala sa tej filmovej (r. 2009), ktorá ma obišla. Aj to som na začiatku rozmýšľala, či sa mi páči alebo nie, lebo na ilustrácie inklinujúce k bábkovému divadlu nemám vždy náladu a nedokážem ich patrične oceniť.
Plusové body má na svedomí scéna, kde sa schyľuje k zničeniu „nepriateľa“ a malá divoška so sebavedomím odhodlaného dospeláka zachrániť svet, si popri tom pospevuje pesničku melódiou pripomínajúcu Kiss od Princa, ale v podaní Julie Roberts vo vani plnej peny (vy viete ktorej). :D :P
Možno to tam počujem iba ja, ale dostalo ma to!
Dievčatko s modrými vláskami, žeby mala rada punk? :D, mi prirástlo k srdcu. Síce som z nej nespadla na zadok, Čarodejnice od Roalda Dahla ma zobrali viac, ale musím uznať, že nápad vytvorenia ľudskej príšery, ktorá ma namiesto očí prišité veľké čierne gombíky je brutálny. Hneď sa mi vybavil SAW: Hra o prežitie (horor), kde by prešitie očí gombíkmi bola jedna z tých ľahších a menej bolestivejších praktík, ako nájsť kľuč a dostať sa na slobodu, ale tu sme v detskom svete, tak nebudem zachádzať do väčšieho temna. :D
Myslím, že s autorom môžeme byť kamoši. Mám za sebou zatiaľ iba Hviezdny prach a Koralínu a jeho štýl písania mi sadol, tak snáď sa mám na čo tešiť. :))
Začnem od konca, aby ste pochopili, prečo si Marsha Mahran zaslúži pozornosť, ktorú vôbec nemá. :( Jej román je príjemným prekvapením a slušným priemerom. Štýl, akým rozprávala, ulahodil mojej terajšej nálade a dožičil mi pokojné a voňavé čítanie. Žiadne hranie na city, žiadne extrémy a nereálnosti, možno trošku naivity a strachu, ale keď vás manžel mláti, ako žito, tak sa vlastne nečudujem. Ani jedna strana zbytočná, nič nenudilo, ba dokonca by som prijala, keby mala o 100 FS navyše.
Je ideálna na melancholické a farbami vymaľované jesenné večery, aj keď sa odohráva počas horúceho leta v malej fiktívnej dedinke grófstva Mayo. Skúste si vygoogliť túto nádhernú časť západného Írska a odprisahajte mi, že vás vôbec nenadchla a že sa tam OD-TEEE-RAZ nepotrebujete dostať aj fyzicky. :D
Konkrétne na Croagh Patrick v chránenej oblasti (láska na prvý pohľad, ďakujem Marsha). :)
Kniha bola preložená do 15 jazykov a vydaná vo vyše 20 krajinách. Cieľom bolo vytvoriť 7-dielnú sériu o troch iránskyach sestrách, ktorých kulinárske výtvory menili ľudský smútok na šťastie, stratenú lásku a pochopenie. Autorka, žiaľ, stihla napísať iba 3. Nebudem hovoriť o mojom smútku, keď som zistila, že iba táto 1 časť bola preložená do jazyka, ktorému rozumiem. Marsha zomrela už ako 47-ročná, sama v prenajatom byte a zrejme vo veľkej fyzickej aj psychickej bolesti. :(
Všetky dostupné informácie ma ovalili, ako nečakaný prudký mrazivý vietor.
Ešte v mladom veku utiekla s rodinou z Iránu pred revolúciou v 70-tých rokoch a po zvyšok života pendlovali medzi Amerikou, Argentínou, Austráliou a Írskom. Do svojich románov vložila vlastné skúsenosti, zážitky a inšpirovala sa rodinnou orientálnou kaviarňou v Argentíne, ktorú neskôr z politických dôvodov opustili. Neviem si predstaviť, že by som sa musela stále presúvať a nemala jeden stabilný bod, kde by som v pokoji a mieri žila svoj vlastný príbeh.
Jej granátové jabĺčka sú pre mňa o to viac smutnejšou spomienkou na ťažký život ľudí z ďalekého východu, ich snahu začleniť sa a prispôsobiť v novej krajine, ktorá má iné tradície, mentalitu, vyspelosť, je „rýchlejšia“ a hlavne vždy iná.
Niekto by povedal, že kniha je o ničom. Nie je v nej žiadna akcia, ani nenapreduje ako život v metropolách, ja ale tvrdím, že je zároveň o všetkom (len je toho málo). Mala byť sfilmovaná, no nenašla som zmienku o tom, že by existoval nejaký film (koniec koncov, ako pri viacerých knihách, ktoré som čítala a ktoré sa na poslednej strane chválili, že sa odkúpili práva na natáčanie).
Marketing je strašná suka. :D
Milujem príbehy malých mestečiek, kde sa každý pozná, kde je vždy jedna zákerná babizňa, ktorá z nudy a z nešťastia nenaplnených snov robí všetko preto, aby vám strpčila život. Čo na tom, že je pripútaná k plienkam, lebo už to nie je to, čo to bývalo. Zlo sa dá vykonávať aj spoza okna. :D
Aj pár lumpov sa tu vždy nájde, ktorí si robia zálusk na vaše lono, celý prekvitajúci biznis a neznesú, že vôbec žijete na mieste, ktoré patrí im (teda v ich naivných predstavách). Stačí, že máte trošku tmavšiu pokožku a už je problém a nenávisť na svete!
Žije tu aj rozkokošený farár, ktorému by ste najradšej povedali, nech vymení kňazské rúcho za umelecký plášť a ihneď uteká do skutočného divadla predložiť hru, na ktorej tak pilne pracoval. Aj tých pár zatrpknutých žien by sa potom možno vzchopilo, udrelo ochlastaných manželov panvicou po hlave a po dlhých rokoch opäť okúsilo kúzlo babskej jazdy. :)
Všetko bolo cítiť exotikou. Bylinky, ako koriander, mäta a levanduľa, škorica, šafran, silný kardamón a ružová voda. Aj pre mňa sú to výrazne vône a chute a niekedy ich nemôžem vystáť, ale taká je už perzská kuchyňa. Buď vás omámi alebo rovno odpadnete. Každá kapitola začínala surovinami na tradičné iránske jedlá a vy ste vďaka ním cítili akési odľahčenie v dráme krutej reality. Dostalo sa mi výborných opisov pováh a spomienok všetkých knižných postáv, ktoré vyžadujem od dobre napísanej knihy. Autorka mala slušný pozorovateľský talent a dušu plnú nehy, preto škoda, že tak málo strán a krátky život.
Ak ju máte doma, možno dlhé roky ako ja, až vám listy zožltli, dajte jej šancu.
Nezabudnite si k nej zaliať zázvorovo mangový čaj a napiecť niečo škoricové. Autorka síce poskytla recept na levanduľovo-mätový čaj, ale obe bylinky z duše neznášam, čiže džindžer forevaaa.
