Marcela Kurajdová

14

Moje srdcovky

Moje odznaky

2022
2021
2021
2020
2016
2012
Zobraziť viac

Moje čitateľské kolekcie

Moje aktivity

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:34

Po dočítaní som bola rada, že som v polohe ležmo, inak by som padla na moje podlomene kolená. Guča v krku tiež nechýbala a oči sa mi rosili ešte pol hodinu po vypnutí čítačky. Aj keď som vedela, že ide o smutnú romancu, nepamätala som si presný koniec a práve to zafungovalo. Som v nemom úžase, že stačí cca 100 dobre napísaných strán a vy môžete zažiť emočnú nálož, akoby sa to stalo priamo vám. Štýl písania je výborný, dokonca som vnímala jeho nevtieravé čaro pretlačiť sa k môjmu srdcu aj do hlavy, ktorá je z 80% čisté racio. Romantike zjavne podlieham iba v knihách a v prírode.
~
"Ve stále bezcitnějším světě žijeme všichni v ulitách svých ošuntělých pocitu. Nejsem si jistý, kde končí vášnivý cit a začíná sentiment. A naše sklony vysmívat se všemu starému a přirozené a upřímné city označit za ubrečené nám ztěžuje proniknout ke zbytkům laskavosti, která je pro pochopení příběhu Francesky Johnsonové a Roberta Kincaida nezbytná."
~
Predpokladám, že viacerí sme videli film Madisonské mosty s úžasnou Meryl Streep a Clintom Eastwoodom alebo sme o ňom aspoň počuli, preto nebudem opisovať čo presne sa dialo (tých cca 100 strán si naozaj zaslúži vašu pozornosť). Ja som film videla iba raz a aj to pred 15 rokmi, no stačilo to na to, aby som si zapamätala jeho silu. Boľavé srdcia dusiace sa žiaľom za najkrajšími dňami v ich životoch. Knihy som sa stránila ako čert kríža, ale nie preto, že by som o nej pochybovala (vo väčšine prípadoch sú knihy lepšie ako samotné filmy), len som nevyhľadávala dobrovoľný knižný srdcabôľ. Verím tiež tomu, že do určitých príbehov treba dospieť a mať správnu náladu, či chuť.
~
„Robert Kincaid byl svým způsobem kouzelník, žijící ve vlastním podivném, někdy až hrozivém světě. Francesca to pocítila už ve chvíli, kdy v onen horký suchý den v srpnu 1965 vystoupil před jejich domem z auta.“
~
Mám obdobie tenších kníh a tiež mi lahodí čeština. Neviem, či je slovenský preklad rovnako podmanivý ako tento český z r. 2003, ale som zaň rada. Emócie, ktoré mnou lomcovali sa už dlho nepodarilo vyvolať žiadnej inej knihe. Madisonské mosty sú skutočne intímne, precízne napísané a opisujúce vzťah dvoch cudzích ľudí tak dokonalo, až som mala pocit, že stojím opodiaľ a cítim všetko to, čo oni, len v dvojitej dávke. Plné rodiacej sa vášne, ktorá Francesce v jej stereotypnom živote chýbala, a v ktorú už ani nedúfala. Madisonské mosty sú tiež citlivé a napísané ako najsmutnejšia novela o sile príťažlivosti, potláčanej túžbe a jedinečnej láske, ktorá sa zrodí medzi ženou v domácnosti žijúcou v rodinnom dome na farme (niekde v madisonskom okrese v Iowe, r. 1965) a talentovaným, dobre vyzerajúcim fotografom Robertom Kincaidom. Ide o krátky románik počas horúceho leta, zanechajúci doživotnú stopu. Ako už dobre vieme, keď sa človek zamiluje a zrazu ma o dotyčnú osobu prísť, cit zamilovanosti ako naschvál pretrvá dlhšie, než by si človek prial. Niekedy sa zamilujeme až tak veľmi, že sa to nedá opísať slovami. Znie to hrozne klišé, ale je to tak. Pocit, keď viete, že osoba vedľa vás je spriaznenou dušou, ktorá vytvára istotu a pokoj. Je to tiež úsmev, ktorým na ňu/na neho hľadíte a ani o tom neviete. Teplo v hrudi, vďaka ktorému vám nič nechýba. Spokojnosť.
~
„Zaslechla jeho hlas: V tomhle nejistém světě se taková jistota objeví jen jednou, víckrát ne. Bez ohledu na to, kolik prožiješ životů.“
~
Veľmi sa mi páči, že Francesca a Robert sú staršie osoby. Majú už čo to odžité, nikam sa neponáhľajú a užívajú si prítomný okamih. Rozhodnutia, ktoré nastanú úplne chápem a bohvie či by som konala inak. Každý sa na príbeh pozerá z inej strany. Niekto v tom dokonca vidí jej zbabelosť alebo jeho prílišné akceptovanie a vzdanie sa bez boja, ale.. ja si ani iný koniec neviem predstaviť. Aj počet strán je akurát, nič nechýba, ani nič neprevyšuje (ak sa na to pozeráme ako na párdňovú lovestory). Viem, že existuje pokračovanie, ale neviem, či si chcem „pokaziť“ doterajší zážitok, či chcem vedieť viac..
...
~
„Ale hezké ženy jsou všude. Vnější krása je sice příjemná na pohled, ale jeho poutá především inteligence, životní vitalita, schopnost vnímat nepatrná hnutí mysli a duše. Proto mu většina mladých žen nepřipadá zajímavá, ať jsou jakkoli krásné. Nejsou na světě dost dlouho a neprožily ještě tolik, aby mohly mít vlastnosti, které se mu líbí.
Ale Francesca Johnsonová zajímavá je. Je inteligentní, to cítil. A má v sobě i vášeň, ale on nedokáže rozluštit, na co ji zaměřuje, pokud vůbec na něco.
Později se jí svěřil, že sice neví přesně proč, ale pohled na ni, jak si zouvá boty, patří k nejsmyslnějším okamžikům, na které se dokáže rozpomenou.“

Čítať viac

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:32

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.

WOW! - bolo slovo, ktoré mi vírilo hlavou počas čítania prvých strán kontroverznej Pianistky. S tak špecifickým štýlom písania som sa ešte nestretla. Náročná, svojsky zaujímavá, tvrdá a priama, perverzná a tiež bezohľadná voči akýmkoľvek pocitom čitateľa (autorka nás má naozaj v paži). Pre mňa pútavá ako žiadna iná (aspoň zo začiatku) a tiež uveriteľná. Práve tvrdosť príbehu a toxický vzťah medzi matkou a dcérou ma najviac „priťahovali“. Kniha má autobiografické prvky - Elfriedenin otec zomrel v psychiatrickej liečebni, s čím sa dlho vyrovnávala a tiež sa párkrát ocitla na rovnakom mieste. Katolícka a následne kláštorná škola jej zväzovali „krídla“ a obmedzovali prirodzený vývoj mladej ženy a jej slobody. Emancipovaná matka z nej chcela vychovať hudobne nadané dieťa a tak jej naordinovala hodiny klavíra, gitary, flauty a huslí. Po maturite sa zrútila a spojenie so svetom predstavovala iba jej matka, na ktorej sa stala citovo závislou.
Knižný terorista – chladná, kruto milujúca matka „inkvizícia a popravná čata v jednej osobne“ (veľmi podobná tej reálnej), ktorú výchova poznačila natoľko, že ju následne sama aplikovala na svojej jedinej dcére (obeť bez možnosti slobodného dozretia). Mater ala stíhačka s agresiou poskytujúca fyzické, ale hlavne psychické „väznenie“. Práve tento chorý vzťah bol pre mňa gro románu a zvrhlé chúťky ako aj sebapoškodzovanie našej nečitateľnej Eriky, boli pre mňa len doplnenie celkového desu. Erikina perverzita a túžba byť ponižovaná, zviazaná a znásilnená mi prišli ako automatická a jediná odpoveď na jej život pod nadvládou despotickej matky. Tu sa niet čo čudovať, že netúžila po normálnom a zdravom vzťahu, natož láske, keď ich sama nepoznala. Vedela som ju pochopiť a ľutovala ju, aj keď Erika by mi za to asi dala preplesk.

Bolo zaujímavé sledovať, ako si na protest voči svojej autorite alebo len z neškodnej vášne, kupuje drahé oblečenie pre chvíľkovú radosť. Vedela, že si ho nikdy neoblečie. Bude stáť v skrini medzi ďalšími kúskami, ktoré matka nevie predýchať a vidí v nich iba míňanie peňazí, ktoré kázala Erike šetriť. Autorkine pomenovanie „ďalšia látková mŕtvola“ je dokonalo výstižné. Malý, aj keď nič neriešiteľný vzdor.
Pianistku som čítala asi 3 týždne, lebo nie vždy bola na ňu nálada a kapacita 100% sústredenia, ktoré kniha vyžaduje. Som si istá, že toto dielo nie je pre každého - rozhodne nejde o oddychovku a ľahké čítanie na dovolenke. Text dokáže vyčerpať a môj záujem preto klesal. Nenájdeme v nej žiadnu priamu reč, ani myšlienky v prvej osobe. Rozprávač/ka ale všetko pútavo opisuje a rozvibruje emócie, až som mala pocit, že postavy poznám lepšie, ako oni sami seba. Nebudem klamať, niektoré dni ma kniha nebavila. Nešlo o spomínanú perverzitu, uchylačiny a iné psychologické témy, ktoré ma bavia. Skôr to spôsobovala pozornosť, ktorú si kniha pýta, a ktorú bolo ťažké dolovať po náročnejších dňoch. :/ Totálna hojdačka chute čítať, ale som rada, že som to úspešne dobojovala. Kniha podľa mňa stojí za to, ale pošmakujú si na nej skôr čitatelia, ktorí vedia prijať aj „inú“ literatúru.

Ochkám nad množstvom metafor, nenápadných, zato dôležitých nuansy a jedinečných prirovnaní, ktorými je kniha doslova napísaná. Mňa by asi nikdy nenapadli - nerozprávam tak a o to väčšie potešenie mi vyvolávali. Často som mala pocit, že autorka vyštudovala nejakú špeciálnu školu, kde sa komunikovalo iba týmto jedinečným štýlom. Niektoré dni som mala z textu motýle v mozgu. Moja slovná zásoba nie je chabá, ale vďaka p. Jelinek (zásluhy ma určite aj prekladateľ, aj keď preklad nemôžem hodnotiť, lebo pôvodný jazyk neovládam) som si uvedomila, že mám patričné medzery. Autorka (alebo preklad?) mi tiež pripomenula, aká je slovenčina krásny, bohatý a tvarovateľný jazyk, a že sú spôsoby vyjadrovania, ktoré „sa bežne nenosia“ (niečo podobné som cítila pri čítaní starých ENG románov). Toto prebudenie z jazykovedného stereotypu bolo sviežim jarným vánkom, aj keď ste medzi stranami museli zaberať poriadneho kraula. :D

Priťahovala ma psychologická analýza postáv, hlavne učiteľky klavíra, Eriky. Neprístupná, prísna až agresívna, veriaca tomu, že nič necíti a milovať sa dá iba hudbu a čas strávený jej hraním. Bolo to hrotenie jedinej vášne, do ktorej vkladala celé svoje ja, až ma to bolelo (aký biedny to život popri úspechu)! Na mňa tam tých chválospevov na klasickú hudbu bolo priveľa. Nebavili ma, bez ohľadu na to, že som tiež v minulosti holdovala hre na hudobný nástroj a „hluchá“ rovnako nie som, ale čo je moc, to je VEĽA. Bol to však jediný druh vášne, ktorý jej bol dovolený. Stále nedokážem pochopiť, ako môže fixácia na dieťa a naopak na rodiča zničiť ľudské životy a samotnú existenciu. Citové vydieranie matky, žiarlivosť, majetníckosť.. obrovská kotva špehovania a rozkazov, striktne dodržiavanie hodiny, kedy sa chodí domov.. proste chorééé! Nezdravý rodinný vzťah, kde sú dve osoby na sebe závislé, aj keď to 41 ročnú dcéru dusí a privádza do šialenstva, no nevie bez matky žiť. Nevidela som do „Erikiných očí“, ale vedela som, že sú prázdne. Zvedavé, ale prázdne. Iba jej vnútro blčalo, ale šikovná matka vždy všetko stihla uhasiť...

Myslím, že autorka právom získala Nobelovú cenu za literatúru. Jej štýl a témy sú naozaj jedinečné. Ku vzťahu Eriky a jej mladého študenta Klemmera sa nebudem veľmi vyjadrovať. On ju mal za cieľ a chcel ju iba zlomiť a užiť si. Nakoniec prekvapil tým, že vedel urobiť to, čo Erika po ňom požadovala, ale.. stále som skôr obarená vyobrazením rodinného vzťahu a Klemmer ma absolútne nezaujíma. Asi aj preto, že bol typickým šarmantným mladým mužom, ktorý chce pretiahnuť všetko, čo je nedostupné a následne zahodiť. Takéto pánske trofeje ani knižne neodpúšťam.

Na Pianistku asi tak skoro nezabudnem. Vlastne určite nie, nakoľko film z r. 2001 som videla pred cca 19 rokmi a pamätám si ho dodnes. Hlavne koniec!

Čítať viac

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:26

Iná Láska bola moja vizuálna láska na prvý pohľad. Výroba každej jednej knihy bola osobitým procesom. Tlač obálky prechádzala manuálnou prácou rúk autorky Kristíny Uhrákovej a tlačiarenského stroja z 50-tych rokov. Kvalitný papier s certifikátom a font písma, ktorý mi pripomenul stredoškolské časy v redakcii časopisu, kde sme sa kvôli nemu nevedeli zhodnúť hádam aj mesiac. Ja som bojovala za oblé tvary (písma)! :D Už len za toto tlieskam a s nadšením podporím. Tiež moje úprimné sympatie voči EZOPO a radosť z každej knihy, na ktorú sa „čitatelia zložili“ a dopomohli k jej realizácií – toto všetko ich stavia na môj piedestál výberu.
Ružovo-oranžová Kráska nie je kniha ako hociktorá iná/bežná alebo ako by som to..., aby som neurazila ostatné? Veď viete, ako to myslím. :) Vždy sa priznám, keď podľahnem marketingu. Milujem jedinečné diela a občas iba stačí pekná paleta farieb na obálke a sľubná anotácia (ako kvet pre ženu v pravej chvíli) a je vymaľované. Čo už so mnou? O čom vlastne kniha je?

Ide o zbierku 15 poviedok, ktoré vybral KK Bagala, a ktoré tentokrát neboli, na rozdiel od NOIR a Slovensko Komické, napísané výhradne pre tento projekt. Vznikli v rozhraní 50 rokov, čo som si všimla aj vďaka detailom, ktoré sa v nich ukrývajú (napr. naše bývalé platidlo slovenské koruny, závan začiatku 90-tych rokov, život na prelome milénia atď.) Pred poviedkami som, ako vždy, mala rešpekt. Vedela som, že nejde o klasické vyobrazenie lásky, citu ako takého. Rátala som s tým, že budem musieť byť tak trochu detektív Oriešok, prípadne, že lásku v niektorej z nich nenájdem. Veru, bolo tomu tak. Niektoré boli na mňa pritvrdé alebo vôbec neupútali moju pozornosť a tak som si skôr užila ich audio verziu. Poviedka „Slizký mäsožravý mutant...“ s prvkami sci-fi mi vôbec nesadla a doslova ma vytočila štýlom „to čo je za blbosť?“. Asi preto, že Hvorecký ma všeobecne nebaví, ale popis ku knihe varuje, že kniha môže aj rozčertiť, takže nemôžem veľmi frflať.

Už pri ospevovaní knihy Slovensko Komické som mala dve výtky a jednou z nich bol fakt, že slovenskí spisovatelia veľmi radi nadávajú (občas až moc!). Je tu dokonca jedna poviedka, ktorá mi rezala oči a pri audio verzii boleli aj uši. Nič sa však nedeje. Pri knihe, ktorá nie je románom a obsahuje texty od rôznych autorov vždy rátam s tým, že nie všetko sa mi bude páčiť. Svojim spôsobom je to čaro poviedkových kníh. Ak mi niečo nesadne alebo spustím kritiku ako taký rapkáč, neznamená to, že iný čitateľ bude rovnakého názoru. Bolo tu aj pár príbehov, ktoré som si obľúbila a viackrát som sa k ním vracala vďaka audio nahrávkam. Konkrétne poviedka „Náhodný telefonát o 2 po polnoci..“, ktorú nahovorilo partnerské duo Heňa Mičkovicová a jej Alexander Bárta je tak milená, príjemne vtipná, plná čistej lásky aj ženskej frustrácie z vlastného pozadia, že som ju počula už 7x. :D Príjemne sa čítali a tiež počúvali „Choď, brat ťa volá“ (Táňa Pauhofová) a „Big Brother..“ (Milka Vášáryová). Poviedka Grázel nám opisuje drsnejší rodičovský vzťah otca k synovi a iný prejav lásky (mne veľmi sediaci k staršej slovenskej náture spodnejšej vrstvy – také to poflakovanie sa po uliciach, kde každý každého pozná a ovláda aj patričný slang ulice). Jej nahovorenie Petrom Sklárom tomu dodalo drsnejšiu atmosféru.

„Baladička o víkende“ od Zusky Kepplovej je výborná. Jedna z mojich TOP z tejto zbierky. Priam sa ma dotýka, keďže som Bratislavčanka a zažila som éru, ktorá je tu opísaná (akcie v Účku a spotené vytancované telá, pitie absintu a borovičky, trávové koláčiky a sem tam nejaká droga, drzosť mladých a slobodných ľudí, poopičné rána a opačne orientovaní kamaráti, prípadne my sami opační). Na slovo „minča“ (minerálka) som už úplne zabudla. Ďakujem zaň! :) Príjemná nostalgia a spomienky na čerstvo dospelý život. Myslím, že pre rozprávača gay-a by sa lepší hlas do audio, ako hlas Viktora Horjána, nenašiel. Pravý bratislavský prihriaty akcent! Tiež „1920 – 1996“ bola netradične zaujímavá a pripomínala voodoo čary, ktoré síce splnia každú vašu prosbu, ale raz toľko budete za ňu pykať a platiť daň (ako sa hovorí). Velice rýýýchlo by som si rozmyslela, či chcem niekoho až tak veľmi, že ma to bude stáť celý život.

Viaceré poviedky boli už publikované alebo získali nejaké ocenenia, prípadne boli ich autori nominovaní v Anasoft Litera. Opäť som spoznala ďalšie mená, ktorých perá majú pisateľský talent. Vyobrazenie lásky z iných pohľadov, v inom správaní ako je bežné, často skôr kruté, fyzické, majetnícke, tiež zvrhlé (mimo moje chápanie) a sebecké alebo naopak, minimálne a chladné. Naozaj rôznorodý výber podôb lásky, nad ktorými by som sa len tak nezamýšľala. Musím ale dodať, že zbierka nepredbehla predošlé vydané v EZOPO. Plný počet bodov dávam nápadu a obálke, ale obsah knihy už pre mňa nie je taký dokonalý. Pri poviedkach sa mi to stáva často, lebo neviem čítať všetky žánre a nehoviem si v každej téme. :) Dá sa povedať, že klišé lásku v nej nenájdeme aj keby sme veľmi chceli a ja som možno trošku chcela. Chýbal mi nejaký príbeh o láske k prírode, k zvieraťu, ale to je asi už tiež klišé láska, že? :) Farbami lásky obalená kniha je teda pre mňa trochu zavádzajúca a je viac než drsná. Ak hľadáte romantiku, tak tu ju naozaj nenájdete.

Čítať viac

Iná láska
  • Dušan Mitana
  • Václav Pankovčín
  • Daniela Kapitáňová
  • Pavol Rankov
  • Balla
  • ďalší
5,0
10,99 €

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:24

Iná Láska bola moja vizuálna láska na prvý pohľad. Výroba každej jednej knihy bola osobitým procesom. Tlač obálky prechádzala manuálnou prácou rúk autorky Kristíny Uhrákovej a tlačiarenského stroja z 50-tych rokov. Kvalitný papier s certifikátom a font písma, ktorý mi pripomenul stredoškolské časy v redakcii časopisu, kde sme sa kvôli nemu nevedeli zhodnúť hádam aj mesiac. Ja som bojovala za oblé tvary (písma)! :D Už len za toto tlieskam a s nadšením podporím. Tiež moje úprimné sympatie voči EZOPO a radosť z každej knihy, na ktorú sa „čitatelia zložili“ a dopomohli k jej realizácií – toto všetko ich stavia na môj piedestál výberu.
Ružovo-oranžová Kráska nie je kniha ako hociktorá iná/bežná alebo ako by som to..., aby som neurazila ostatné? Veď viete, ako to myslím. :) Vždy sa priznám, keď podľahnem marketingu. Milujem jedinečné diela a občas iba stačí pekná paleta farieb na obálke a sľubná anotácia (ako kvet pre ženu v pravej chvíli) a je vymaľované. Čo už so mnou? O čom vlastne kniha je?

Ide o zbierku 15 poviedok, ktoré vybral KK Bagala, a ktoré tentokrát neboli, na rozdiel od NOIR a Slovensko Komické, napísané výhradne pre tento projekt. Vznikli v rozhraní 50 rokov, čo som si všimla aj vďaka detailom, ktoré sa v nich ukrývajú (napr. naše bývalé platidlo slovenské koruny, závan začiatku 90-tych rokov, život na prelome milénia atď.) Pred poviedkami som, ako vždy, mala rešpekt. Vedela som, že nejde o klasické vyobrazenie lásky, citu ako takého. Rátala som s tým, že budem musieť byť tak trochu detektív Oriešok, prípadne, že lásku v niektorej z nich nenájdem. Veru, bolo tomu tak. Niektoré boli na mňa pritvrdé alebo vôbec neupútali moju pozornosť a tak som si skôr užila ich audio verziu. Poviedka „Slizký mäsožravý mutant...“ s prvkami sci-fi mi vôbec nesadla a doslova ma vytočila štýlom „to čo je za blbosť?“. Asi preto, že Hvorecký ma všeobecne nebaví, ale popis ku knihe varuje, že kniha môže aj rozčertiť, takže nemôžem veľmi frflať.

Už pri ospevovaní knihy Slovensko Komické som mala dve výtky a jednou z nich bol fakt, že slovenskí spisovatelia veľmi radi nadávajú (občas až moc!). Je tu dokonca jedna poviedka, ktorá mi rezala oči a pri audio verzii boleli aj uši. Nič sa však nedeje. Pri knihe, ktorá nie je románom a obsahuje texty od rôznych autorov vždy rátam s tým, že nie všetko sa mi bude páčiť. Svojim spôsobom je to čaro poviedkových kníh. Ak mi niečo nesadne alebo spustím kritiku ako taký rapkáč, neznamená to, že iný čitateľ bude rovnakého názoru. Bolo tu aj pár príbehov, ktoré som si obľúbila a viackrát som sa k ním vracala vďaka audio nahrávkam. Konkrétne poviedka „Náhodný telefonát o 2 po polnoci..“, ktorú nahovorilo partnerské duo Heňa Mičkovicová a jej Alexander Bárta je tak milená, príjemne vtipná, plná čistej lásky aj ženskej frustrácie z vlastného pozadia, že som ju počula už 7x. :D Príjemne sa čítali a tiež počúvali „Choď, brat ťa volá“ (Táňa Pauhofová) a „Big Brother..“ (Milka Vášáryová). Poviedka Grázel nám opisuje drsnejší rodičovský vzťah otca k synovi a iný prejav lásky (mne veľmi sediaci k staršej slovenskej náture spodnejšej vrstvy – také to poflakovanie sa po uliciach, kde každý každého pozná a ovláda aj patričný slang ulice). Jej nahovorenie Petrom Sklárom tomu dodalo drsnejšiu atmosféru.

„Baladička o víkende“ od Zusky Kepplovej je výborná. Jedna z mojich TOP z tejto zbierky. Priam sa ma dotýka, keďže som Bratislavčanka a zažila som éru, ktorá je tu opísaná (akcie v Účku a spotené vytancované telá, pitie absintu a borovičky, trávové koláčiky a sem tam nejaká droga, drzosť mladých a slobodných ľudí, poopičné rána a opačne orientovaní kamaráti, prípadne my sami opační). Na slovo „minča“ (minerálka) som už úplne zabudla. Ďakujem zaň! :) Príjemná nostalgia a spomienky na čerstvo dospelý život. Myslím, že pre rozprávača gay-a by sa lepší hlas do audio, ako hlas Viktora Horjána, nenašiel. Pravý bratislavský prihriaty akcent! Tiež „1920 – 1996“ bola netradične zaujímavá a pripomínala voodoo čary, ktoré síce splnia každú vašu prosbu, ale raz toľko budete za ňu pykať a platiť daň (ako sa hovorí). Velice rýýýchlo by som si rozmyslela, či chcem niekoho až tak veľmi, že ma to bude stáť celý život.

Viaceré poviedky boli už publikované alebo získali nejaké ocenenia, prípadne boli ich autori nominovaní v Anasoft Litera. Opäť som spoznala ďalšie mená, ktorých perá majú pisateľský talent. Vyobrazenie lásky z iných pohľadov, v inom správaní ako je bežné, často skôr kruté, fyzické, majetnícke, tiež zvrhlé (mimo moje chápanie) a sebecké alebo naopak, minimálne a chladné. Naozaj rôznorodý výber podôb lásky, nad ktorými by som sa len tak nezamýšľala. Musím ale dodať, že zbierka nepredbehla predošlé vydané v EZOPO. Plný počet bodov dávam nápadu a obálke, ale obsah knihy už pre mňa nie je taký dokonalý. Pri poviedkach sa mi to stáva často, lebo neviem čítať všetky žánre a nehoviem si v každej téme. :) Dá sa povedať, že klišé lásku v nej nenájdeme aj keby sme veľmi chceli a ja som možno trošku chcela. Chýbal mi nejaký príbeh o láske k prírode, k zvieraťu, ale to je asi už tiež klišé láska, že? ???? Farbami lásky obalená kniha je teda pre mňa trochu zavádzajúca a je viac než drsná. Ak hľadáte romantiku, tak tu ju naozaj nenájdete.

Čítať viac

Iná láska
  • Dušan Mitana
  • Václav Pankovčín
  • Daniela Kapitáňová
  • Pavol Rankov
  • Balla
  • ďalší
3,5
11,90 €

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:15

Teraz ma asi fanúšikovia A.CH. ukameňujú, ale ja som knihu Smrt na Nilu (citala som cz vydanie) nedokázala dočítať. :/ Zasekla som sa presne v polovici a povedala si „a dosť!“. Aj napriek tomu, že je považovaná za jednu z jej najlepších detektívok, som zástanca toho, že ak nás niečo nebaví, nerobme to ďalej. Neplatí to samozrejme iba pre knihy. Tiež mi nechutí tekvicový prívarok a celoživotne nerozumiem matematike. Som s tým zmierená. :D

Mojim hlavným problémom bolo pekelne veľké množstvo postáv, ktoré vytvorili taký otravný chaos, že ma nadšenie z mojej prvej Christie-detektívky opustilo rýchlosťou „pohľad na strope = beľmo v očiach“. Ja si všeobecne neviem zapamätať kohokoľvek meno. Podáme si ruky pri zoznamovaní a v momente zabudnem ako sa voláš. Naozaj! ???? Čiže sa mi opäť potvrdilo a pripomenulo, že keď je v knihe viac ako 7 postáv, nedávam to. Raz som si pri knihe robila poznámky (Dívka, žena, jiné) a veľmi mi to pomohlo, ale nie vždy mám náladu na papierik a pero. Veď nevadí, nie? :D

Hecovačkou k prečítaniu tejto konkrétnej knihy je jej filmové spracovanie, ktoré je aktuálne v kinách, a ktoré som si chcela porovnať s knižnou verziou. V tomto prípade upúšťam z môjho nápadu a hobby. Zatiaľ mam za sebou aspoň film z r. 2004 – až taká trpezlivá zase nie som, aby som čakala na návštevu kina a rozuzlenie vraždy.

Ja Agátku nebudem kritizovať. Predsa len začala písať detektívky 100 rokov dozadu a aj Smrť na Níle ma 87 rokov a beriem do úvahy, že v tom období to musel byť neskutočne vystavaný a prepracovaný príbeh. V dnešnej dobe je to ale na mňa málo a skôr otravné. Vraha ako aj jeho motív „prečo? načo? začo?“ som si správne tipla hneď na začiatku. Je to asi aj dobou, v ktorej žijem a že tých filmov a kníh je na tento štýl už naozaj veľa preveľa a tak som Agátkine dielo nevedela dostatočne oceniť. Zrejme budú všetky jej detektívky presýtené množstvom postáv a tým pádom po nich už nesiahnem. Ostávam aspoň verná jej filmovým spracovaniam, kde sa netopím v spleti chaosu, ktorá pohltí aj to málo mojej radosti z hádanky „kto je vrahom?“. Škoda, chcela som ju za kamošku, ale nevyšlo nám to.

Čítať viac

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:12

"Večer se ulice Dháky stávají zrcadlem města. Je v něm vidět celý jeho ďábelský charakter, bída a šílenství. Člověk by chtěl utéct, ale nemůže."

Často som si vravela, že ma už nič neprekvapí, ale posledné roky mením názor. Netýka sa to len textilného priemyslu, ale všetkých a všetkého, kde sa dejú neprávosti a vykorisťovanie. Tenšia absyntovka , ktorá povie veľa o výrobe lacného odevu v Bangladéši (Zara, H&M, Stradivarius, Gap, Cropp atď.) a o životoch zamestnancov v nenažranom a mizerne platenom biznise. Téma „lacné oblečenie“ medzi nami pláva už nejakú tu dobu. Dá sa to vôbec zastaviť? Pretože ak je to na jednotlivcoch, tak to nebude najrýchlejší proces. Čo sa musí stať aby sa podmienky vo výrobných fabrikách v hl. meste Dháka aspoň zmiernili? Aby sa zamestnanec nemusel báť, že si po návšteve toalety príliš dlho umýva ruky, lebo aj za to môže dostať výpoveď – VEĎ ZDRŽUJE a okráda tak svojho chlebodárcu! Ak sa vôbec v priebehu dňa dostane na to wc.
Keď prepukol škandál, kde a za akých podmienok sa oblečenie našich obľúbených značiek vyrába, niektoré západné firmy, tj. odberatelia takejto výroby trvali na úprave podmienok - aby boli mierumilovnejšie a zamestnanci neodpadávali od hladu a vyčerpania - začalo ich asi hryzkať svedomie. Na druhej strane však neupustili z expresného termínu a už vôbec neodklepli zvýšenie ceny za 1ks trička (ani o pár centov, svine chamtivé!). Ruka v ruke s colným úradom, políciou a kontrolórmi na prepravných lodiach, ktorí im za príplatok neotvoria kontajner s 20.000 ks tričiek, ktoré sú vernou kópiou originálu. Toho originálu, ktorý v obchode stojí od 150€, ale západná firma za jeho výrobu zaplatí ani nie 2€. Výrobný podnik málokedy stíha sľúbený termín, ale vždy sa vie vynájsť – časť nestíhajúcej zákazky posunie lacnejšej fabrike, kde zamestnanci pracujú od nevidím do nevidím + neplatené nadčasy, občas prišitý prst k tričku, zošrotovaná ruka v stroji, aj smrť vďaka visiacim elektrickým káblom zo stropu, ktoré prskajú iskry jedna radosť atď. za nižšiu sumu. Podnik teda všetko stihne a ešte aj zarobí. Dobré, nie?

Nie som pesimista, stále na svete vidím krásne veci, ale pochybujem, že sa v tomto prípade niečo zmení. Tak ako aj zmýšľanie ľudí a hlavne nedostatok financií v chudobnejších rodinách, kde rodič nemá na to, aby svojim deťom kúpil z jednej výplaty drahší sveter a prestal podporovať toto svinstvo. Radšej to budú 4 lacnejšie svetre a ja to úplne chápem. Preto si nemyslím, že sa dá problém vyriešiť jednotlivcom, tj. mnou, spotrebiteľom. Môžem iba dopomôcť nekonzumným životom, ale moc je na vyšších postoch (vieme). Už teraz je v Bangladéši 5000 odevných továrni = 4 milióny zamestnancov, z toho 3000 továrni len v Dháke. Obchody po celom svete predajú denne cca 5,5 milióna tričiek. Ročne cca 2 miliardy kusov. Ešte v roku 1977 sa denne na export vyplavilo 6 kontajnerov, prevažne s jedlom. Dnes je to cca 120 000 ton, prevažne s oblečením. Samotná téma exportu je veľmi zaujímavá, ako aj methylbromid (prudko jedovatý plyn), o ktorého využívaní na ošetrenie oblečenia za účelom zlikvidovania škodcov a plesní, som netušila a teda.. mam dosť. ???? Našťastie už je zakázaný, ale do r. 2014 sa ním bohato „plytvalo“.

Stále je libo ďalšie tričenko do skrine? Aby to nevyznelo tak, že ja som svätá za celý svet, bohužiaľ, nie som. Tiež sa občas opustím a nahádžem do nákupného košíka aj to, čo nepotrebujem a tiež viem, že sa z materiálnej veci budem tešiť asi tak 20 minút, ale.. odmeniť sa z času na čas potrebujem, lebo môžem. Spomínané značky obchádzam.
V súčasnosti je v Bangladéši strašná chudoba. Až 1/3 obyvateľstva ma dennú úroveň 2$ na hlavu a iba polovica ma prístup k vode, nie vždy pitnej, a elektrine. Všetko sú to ale štatistiky a realita je horšia. Nebyť katastrofy, ktorá sa udiala v r. 2013 v 8 poschodovej budove Rana Plaza, kde sídlilo 5 odevných fabrík (zrútila sa pod ťarchou starých šijacích strojov a množstva ľudí), ktorou aj začína príbeh celej knihy, nestanovila by sa minimálna mzda, ktorá je len tesne nad hranicou už spomínanej dennej úrovne. 40% obyvateľstva stále nevie písať, čítať a aj keď sa krajina chváli, ako im textilný priemysel dvihol úroveň, v skutočnosti je to rovnaké, ak nie ešte horšie. Najväčším strachom nie je ďalšie zrútenie budovy, ale požiar, ale paradoxne žiadne požiarne opatrenia sa v továrňach nenachádzajú (česť výnimkám) a stále sa v prvom rade zachraňuje sklad s vyrobeným oblečením, ako ľudia. Aj únikový východ je tak tesný.. hlavne, aby bol sklad širší o pár metrov. Začarovaný kruh, ktorý sa nikdy neskončí.

Ja osobne viem pochopiť ľudí, ktorí si lacnejšie oblečenie kupujú pravidelne. Je to tak trošku pocit „byť kráľom“ - mať možnosť, dať si každý deň niečo iné, lebo trh ponúka more možností. Viete, tiež sa snažím šetriť planétu, ako sa len dá – úspora vody, tepla, triedim odpad, ale nevrátim sa k latkovým kapesníkom a nekúpim si 5 latkových odličovacích tampónov na tvár. Sú veci, ktoré mám rada tak, ako sú. Milujem svoju starú, hádam aj 17-ročnú osušku a nepotrebujem ju nahradiť novou. Týmto chcem iba povedať, že chápem konzumný život obyvateľstva, ktoré na to má prostriedky, ale neschvaľujem ho.

P.S.: pre tých, ktorý radi nosia vyšúchané rifle - vyblednutý obľúbený vzhľad džínsov je dosiahnutý pieskovaním "sandblasting". Drobné zrnka piesku pod vysokým tlakom účinne opotrebujú aj pľúca ľudí vykonávajúcich pieskovanie. Pracovníci by mali nosiť špeciálne helmy ako potápači (prívod vzduchu z vonkajšieho zdroja). Prinajhoršom respirátory a ochranné okuliare. To sú ale náklady naviac, ktoré na seba nechcú vziať ani objednávatelia, ani majitelia fabrík. Zamestnanec tak o pár rokov bude umierať na pneumokónioziu (na drahú liečbu nemá NIKTO peniaze). Pri písaní tohto zhrnutia mi je ešte ťažšie, ako keď som o tom čítala a som rada, že posledné roky sa v mojej skrini nenachádzajú ani jedny takéto džínsy.
•••
85% zamestnancov v továrňach tvoria ženy:
"V tradičnej islamskej spoločnosti Bangladéšu sa tak odevné továrne nečakane stali katalyzátorom tichej rodinnej emancipácie." – asi jediné pozitívum.

Čítať viac

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:08

Predstavujem vám Short. poetický poklad, ktorý si zaslúži väčšiu pozornosť ako akákoľvek aktuálna knižná novinka!
Téma síce nie je najľahšia a nemusí sadnúť každému. Veď nie všetci chceme čítať o realizovaných skúškach jadrových zbraní v sovietskom Kazachstane a ich dopade na žijúce obyvateľstvo v okolí. Text však nie je brutálny, ako to býva v knihách s podobnou témou. Je podaný citlivo a s hĺbkou, až čitateľ sám pochopí, že na precítenie hrôzy vtedajšej doby netreba doslovné barbarské opisy.

127 stranová novela je o malom podarenom chlapcovi Jeržanovi, ktorého si určite obľúbite, tak ako ja a jeho láske k mladšej susedovej dcére Ajsulu, o pustej kazašskej stepi so zakázaným rádioaktívnym jazerom a jednou železničnou stanicou Kara-Šagan, kde sa Jerži (moja osobná prezývka) narodil. Súčasťou stanice sú iba dva domy pre iba dve rodiny v plnom počte a všade prítomný strach z veľkého bieleho klobúka na nebi pripomínajúceho ovečku.
Povinná jazda pre všetkých, ktorým sa páčila Posledná láska Baby Dune. Pri čítaní som mala podobné pocity a aj štýl rozprávania mi ju pripomínal. Možno je to tými spoločnými prvkami, ktoré majú oba príbehy. Vôbec ma neprekvapuje, že knižka vyšla vo vydavateľstve Inaque.

"Kto nežil v stepi, sotva pochopí, ako ľudia vydržia obklopení zo všetkých strán takou prázdnotou. No tí, čo tu žijú odjakživa, vedia, aká je step premenlivá a bohatá, aké pestrofarebné nebo nad ňou plynie, aký nestály a pohyblivý je vzduch navôkol, aké mnohoraké a nespočetné rastlinstvo klíči z jej zeme, koľko rozmanitej hydiny a divej zveri žije na a v tejto zemi. Občas sa z ničoho nič privalí prašná búrka, inokedy z diaľky priletí žltá smršť a rozvíri vzduch, ako keď ženy pradú povrazy z ťavej srsti, potom zas obrovská a ťažká obloha celou svojou nepredstaviteľnou váhou zaľahne na stíchnutú a pokornú zem...“

Mŕtve jazero je príbehom, ktorého pozadie nás stále desí a drží v napätí aj napriek vtipným situáciám, ktoré neskutočne pobavia (ach, ako mi v knihách chýba slovo pazucha) a tiež o ľudských vzťahoch s vôňou tajomstva. Prítomné sú denno-denné obavy z náhle sa trasúcej zeme, rozutekaných oviec na všetky svetové strany a vy len čakáte, kedy sa nebo roztrhá a zasype vás silný pieskový závoj, či tlaková vlna alebo je to len ďalší prichádzajúci vlak? Bolo hrozné uvedomovať si, že tieto obavy ma už 3-ročný chlapec. Kazašská step bola v povojnových rokoch územím, kde sa ako dôsledok studenej vojny vykonávali atómové pokusy. Osobne som si myslela, že Rusko ich má v počte najviac, ale víťazom je Amerika. Ešte aj toto im tí Rusáci závideli a chceli ich predbehnúť a poraziť.

Mrazilo ma pri zistení, že chlapca podobného Jeržimu autor reálne stretol a práve on bol spúšťačom k napísaniu tejto knihy. Postava chlapca Jeržana je akousi metaforou celkového dopadu na spoločnosť a ľudské životy, ktoré zasiahli skúšky jadrových zbraní. Za vtipné scénky, na ktorých som sa z chuti zasmiala, neskutočne ďakujem, ale po dočítaní novely mi ostalo veľmi smutno. Vláde v tej dobe (aj po rozpade Sovietskeho zväzu!) nezáležalo na osudoch ľudí žijúcich v stepnom kráľovstve. Ani sa o nich nepostarali, keď začali chorľavieť. Vznikli rôzne mutácie a malé deti trpeli napríklad chorobou kryštalizujúcej krvi - všetko to boli neuznané dôsledky testovania v STO (Semipalatinská oblasť, polygón), dnes uz Semej „akyr zaman – koniec sveta“.

Jerži je pre mňa veľký hrdina. Má dokonalý hudobný sluch, hrá na husle aj dombru (aby sa nehneval žiadny dedko zo stanice), vie krásne kresliť a v škole je najšikovnejší. Má ochranárske sklony a za svoju Ajsulu by aj vraždil. Zo začiatku je príbeh veľmi milený a ľudsky vyrozprávaný, no stále očakávate hrôzu, ktorá je ukrytá na ďalších stranách. Keď nastane čas dospievania a Jeržanovi spolužiaci začnú, na rozdiel od neho, rásť ako huby po daždi a prerastať ho, dokonca aj mladšia Ajsulu, jeho smútok, hnev a zatrpknutosť vám začne trhať srdce.

Žiarli na svoju lásku, no nevie, že ona v noci plače rovnako, ako on. :( Všetkých nenávidí a kvôli hanbe odmietne chodiť do školy. Nepomáha naťahovanie na posteli ako na škripci, ani vláčenie za somárom. Znie to kruto, ale štýl písania je trpko vtipný. Úprimná človečina sa tu snúbi s prirodzenou surovosťou. Humorné a citlivé, hlboké, do duše prerážajúce, srdce zraňujúce a v skutku smutné. Novela je aj napriek ťažkej téme napísaná krásne až poeticky a zanechá vo vás stopu. Nečakajte akciu a brutálne opisy výbuchov testovaných jadrových bômb. Všetko si viete domyslieť aj samy a o to je to horšie.

Kniha zožala veľký úspech v západných krajinách, ale v Rusku vôbec. Akoby sa tunajší národ snažil potláčať všetko zlé, čo sa v minulosti udialo a čo najskôr chcel zabudnúť. Autor v r. 1994 emigroval do UK a do rodnej krajiny sa už nevrátil – 28 rokov mu to nie je dovolené a sám nevie prečo. Iba háda, že je to za jeho pravdu ukazujúcu literatúru a texty, ktoré píše. Problémom návratu je tiež zaostalosť krajiny, v ktorej stále funguje perzekúcia rodiny každého novinára a spisovateľa s podobným zameraním. Ismailov pracoval 25 rokov v UK BBC World Service a v r. 2019 získal literárnu cenu EBOR. V súčasnosti naďalej píše a stále kritizuje vládu Kazachstanu. Po dočítaní knihy vám odporúčam vypočuť si rozhovor so spisovateľom v zázname rádia FM (archív 2017).
Prosím viac takýchto kníh!

Čítať viac

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:03

Strašne sa mi páčia tieto veľké formáty detských kníh. Má to logiku - deti milujú farby a pekné obrázky, ktoré zase nám dospelákom pomôžu vyšperkovať príbehy po svojom. Tiež je zábava sledovať, ako detskú literatúru chápu deti, a ako dospelí. Textu je síce menej než by sa mi páčilo, ale pokračuje skrytý v ilustráciách, ktoré veľa dorozprávajú. Jednoduchý, ale povzbudzujúci príbeh o tom, ako sa z "betonovej" džungle, môže stať krásne zelené sídlisko, kde aj panelák môže vyzerať ako jeden veľký nádherný strom. Čítanie som si ponechala na slnečné popoludnie pri otvorenom okne, spoza ktorého na mňa kričali moje malé 6-ročné susedky dvojičky, aby som išla von. Vyhovorila som sa na boľavé nohy (snáď mi to raz odpustia). Našťastie ešte stále zaberá letiaci keksík von oknom.

Maja je malá milovníčka zelene. Bývala s rodičmi v domčeku so záhradkou, v ktorej našla kúzlo aj záľubu. Sťahujú sa však do mesta, kde navôkol vytŕčajú iba veľké sivé domy a živej zelenej farby nikde. Chýba jej záhrada, jabloň, kvietky a poletujúce motýle. Čoho všetkého je detská duša schopná, keď sa jej cnie za krásou a vôňou prírody?...
Pre mňa je knižka takým malým podpichnutím k činnosti, ktorá sa dá realizovať práve teraz na jar (knižka vychádza v tu najvhodnejšiu chvíľu). Zakoreniť výhonky a vypestovať z nich rastliny je už síce dlhšie "módny" trend (alebo to iba vyhajpovali všetky možné sociálne siete), ale snažím sa na to pozerať očami detí, pre ktoré môže byť takáto zelená brigáda veľkým prínosom, spoznávaním, záľubou a možno aj ďalšou láskou.

Každé sídlisko môže byť krajšie. Častokrát k tomu stačí iba jedna rastlinka/kvet v okne. Po druhom prečítaní má pre mňa kniha ešte hlbšiu myšlienku. Opiera sa o budovanie záhrad v mestách, tzv. urban gardening (nemám veľmi rada tieto moderné/cudzojazyčné pomenovania). Je skvelou motiváciou pre malých špuntov, ktorí by chceli priložiť ruku k dielu alebo potrebujú iba postrčiť. Chválim ilustrácie, ktoré sú iné a neokukané, sem tam minimalistické a nevtieravé.
Inééé mám veľmi rada.
Záhradkárčeniu a zveľaďovaniu každého mesta zdar!

Čítať viac

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 07:01

Je tu vôbec niekto, kto nepozná Jurský park? Ešte 2 roky dozadu som netušila, že predchodcom populárneho Spielbergovho filmu (1993) je knižný originál. Nechápem, ako mi mohol ujsť, ale stáva sa. :D Vedecko-fantastický román (1990) nebol taký slávny a jeho pravý ošiaľ začal až po vypustení filmu. Sranda, čo dokáže plátno. Predsa len, nie každý číta knihy, že jooo?

„Pokladáte ich za plazy? Nie. Dinosaury nezapadajú do jestvujúcich kategórií. Boli, ako dnes cicavce, rôznorodé. Niektoré sú krotké a milé, iné zasa zlostné a zákerné. Niektoré majú dobrý zrak, iné nie. Niektoré sú hlúpe, iné nadmieru inteligentné.“

2 hlavné témy (dinosaury a veda) robia z knihy jedinečné dielo. Musím však priznať, že pre mňa išlo o celkom náročné a dlhšie čítanie. Som tupelo z matiky, fyziky a vedy ako takej (je jedno, že ma fascinuje) a tu jej bolo, na môj vkus, strááášne veľa. Viacerí si ale pochvaľujú a ja sa nečudujem. Tak ako som bola zo začiatku nadšená, až som si stiahla jej audio nahrávku a počúvala vždy, keď som nemohla čítať, tak som po prvej tretine tohto zložitejšieho románu spomalila a dostala rovno facky vo forme tabuliek, grafov, štatistík a metód génového inžinierstva (čo to sakra je?). Nerobím si srandu, naozaj sa v knihe nachádzajú. Aj keď som bežne mimo túto tému, bolo pútavé čítať o pravdách, predpokladoch a reálnych štúdiách vyhynutej formy života spred miliónov rokov a veľkého tresku. Stránky venujúce sa „motýliemu efektu“ (najznámejším príkladom je záchrana mladého nemeckého vojaka, ktorý mal byť zabitý Francúzom. Ten sa však nad zraneným vojakom zľutoval, a tak dostal Adolf Hitler šancu na realizáciu svojho krutého plánu. Nemuselo (nemalo!) sa tak ale vôbec stať.) a teórii chaosu som hltala takmer bez dýchania a samozrejme som mala v hlave totálny bofffdel.

Možnosti využitia poznatkov a ich aplikovanie do vytvorenia novej formy života, tj. pôvodných nevtáčích dinosaurov bolo viac než ohromujúce a často mi padala sánka. Detailné opisy čo s čím súvisí a ako sa odvíja, reaguje a správa. Na potlesk! Musela som si pripomínať, že román ma už 32 rokov, a to ako videl spisovateľ vtedajšiu spoločnosť, mi bralo terajšie ilúzie, že môže byť ešte lepšie. NEBUDE!
„Bůh stvořil dinosaury.
Bůh zničil dinosaury.
Bůh stvořil člověka.
Člověk zničil Boha a stvořil dinosaury.
Dinosauři sežrali muže a Zemi zdědila žena.“
Nie raz ma napadla otázka, keď si už vtedy spisovateľ uvedomoval, kam celé ľudstvo a s ním aj naša milovaná planéta spejeme, aký bol jeho názor pred smrťou (2008)? Asi by sa plieskal po čele keby videl, kam sme to dopracovali a hlavne akým štýlom - hlava nehlava, hala bala bez chochmesu. Možno sa čudujete prečo tu riešim enviro veci a dnešnú globálnu katastrofu, ale kniha nie je iba o naklonovaných sebestačných a „smart“ dinosauroch, ktoré sa vymámia z parku, množia sa aj keby sa nemali, lebo veď „sme vytvorili“ iba samice a začnú robiť neplechu. Síce ste napätý ako pružina v starej posteli, keď čakáte, či tu ľudskú nohu nakoniec Tyrannosaurus rex odkusne alebo len bude vrieskať na celú Kostariku ako hormonálne nevyrovnaný pubertiak, gro celej knihy je skryté práve za týmto DINO príbehom. Poukazuje na silu vedy, respek. schopnosti človeka, ktorý ju ovláda, ale v 99%, žiaľ, iba jedným smerom. Čo myslíte, ktorý to bude? Dobro pre človeka a našu planétu alebo chamtivosť za ťažším vačkom v kabáte?!
„Vieme, ako vyrobiť reaktor, pesticídy, ale nevieme, ako ich nepoužívať (neovládateľná veda).“

Nedá mi inak, ako knihu odporučiť. Pre mňa síce náročnejšie čítanie/počúvanie, ale stálo za to. Autor, ktorý mimo iné vyštudoval medicínu a vytvoril úspešný seriál Pohotovosť, si dal neskutočnú námahu s naštudovaním paleontológie a tiež názory matematika Malcolma boli na vysokej úrovni (žrala som ho aj za jeho cynické poznámky), ale malej Lex som chcela dať často facaka. Škoda, že ju nič nezožralo.

Kvôli množstvu faktov a informácií mi to pripomínalo reportážnu literatúru, a tak som popri DINO čítala ešte inú ľahšiu knihu. Chýbalo mi viac vtipnejších pasáži. Téma na to bola ako stvorená, ale beriem, že to celé poukazovalo na niečo iné - aj keď nám veda na oko ponúka lepšie technológie, stroje, systémy, vývoj v medicíne, zdravotníctve, potravinách, zábave atď., LEPŠIE to už naozaj nebude. :(

Biznis je hold biznis a vyššie postaveným je obyčajný ľud u prdele.
Kniha má aj pokračovanie Stratený svet, ktoré bolo rovnako sfilmované (1995). To si musím tiež zohnať a následne kúpiť 3-ročnému susedovi veľkú čokinu za vypožičanie jeho malých dinosaurikov.

„Genetické inžinierstvo sa rozvíja tak rýchlo, že jeho rozsah a dôsledky si sotva niekto uvedomuje. Biotechnológia je prísľubom najprevratnejšej revolúcie v dejinách ľudstva. Do konca 20-tého str. nás ovplyvní viac ako jadrová energia a počítače. Avšak výskum je zväčša nepremyslený a nezodpovedný. Skutočnosť, že sa dá aplikovať v odvetviach, ktoré tradične podliehajú módnym vrtochom, ako kozmetika a aktivity voľného času, ešte zvyšujú záujem o využitie tejto novej dôležitej technológie podľa chvíľkového rozmaru. Výskumná činnosť nie je nijako koordinovaná. Nijaké federálne zákony ju neusmerňujú. A keďže biotechnológia produkuje všetko možné, od liekov cez poľnohospodárske plodiny po umelý sneh, rozumná politika je naozaj ťažká. Najväčším znepokojením je fakt, že medzi vedcami nikto nedbá na dodržiavanie etiky. Takmer každý vedec v genetickom výskume (GV) zároveň pôsobí aj v komerčnej biotechnológii. Vedci vždy ignorovali štátne hranice, stáli nad momentálnymi politickými záujmami, ba aj nad vojnami. Búrili sa proti utajovaniu výskumov, s nevôľou patentovali svoje objavy, lebo verili, že pracujú v prospech celého ľudstva. V 70-tých rokoch však nastal boom a výskum v oblasti molekulárnej genetiky sa zmenil na obrovské, mnohomiliardové komerčné podnikanie. Staré nezištné časy sú preč. GV pokračuje ďalej. Robí sa však potajomky, náhlivo a pre zisk.“ (1990)

Čítať viac

14
14

Marcela Kurajdová napísala recenziu

06.05.2022 06:53

Psychologický thriller „Dievča vo vlaku“ som čítala ako Paulinu horúcu prvotinu a tiež ako zmenu štýlu, ktorý bežne nečítam. Bola pre mňa napínavým priemerom. Film tiež obstál, aj keď škoda tej výmeny londýnskych ulíc za americké. Jej druhá kniha „Do vody“ je na tom rovnako a cítiť, že ju písala PH. Nápad, že vo vode rieky ponurého mestečka Beckford sa dá ľahko zbaviť „potížistek“, je super. Tiež vymyslená (možno?) krutá história, kde rovnaká voda pohltila telá čarodejníc – ako inak, keď im ruky priviazali k členkom?!

Bolo to pôsobivé a temnejšia stránka knihy sa mi páčila. Škoda, že nedostala viac priestoru. Občasné prelínanie prítomnosti s minulosťou a všetko zahalené rúškom tajomstva, iba mĺkve pohľady divných ľudí. Nikto sa nevracal k tomu, čo sa kedysi stalo. Nikto nezačal rozprávať ako prvý, až kým sa počas jedného roka nenašli v rieke telá slobodnej matky a mladého dievčaťa (vražda? samovražda?). Brány potláčaných právd a domnienok sa otvorili a ľudia si pustili ústa na špacír.

Keď je témou VODA a celé to jej tajomno skrývajúce nepoznané - filmy, seriály, knihy - beriem všetko! :) Mám k nej blízky vzťah a zároveň rešpekt. Môže za to spomienka z detstva, že na móla bez zábradlia už nechodím. Keby sa otec neotočil v správny čas, zaplávala by som si v mori plnom medúz, ktoré som pôvodne iba obdivovala. Vôbec mi vtedy nedošlo, s akou ľahkosťou ma k sebe ťahá. Ako magnet, nad ktorým nikdy nevyhráte. Obálka českej verzie je prudko príťažlivá a ešte sa mi do rúk dostala výborne nahovorená audiokniha (OneHotBook 2017) a už nebolo cesty späť. Stále som nováčikom v kombinácii „čítať aj počúvať“, ale viete čo? Je to super. Obzvlášť, ak hlasy v audio nahrávke (presnejšie 8 dabérov) poznáte z rôznych filmov/seriálov a príde vám to viac osobnejšie a intímnejšie. Miestami máte pocit, že sa to týka priamo vás. Aj hudba, ktorá predčítanie sprevádza je dokonalá a vytvára až strašidelnú atmosféru.

Nebyť však audia, asi by som knihu nedočítala. Stotožňujem sa s názorom viacerých, že veľké množstvo postáv a ich rôznorodé charaktery bolo vyčerpávajúce, úplne zbytočné a až do polovice knihy som bola stratená. Aj striedanie minulosti s prítomnosťou, na ktoré nie ste upozornení, tiež posledná veta v knihe, ktorá ma totálne zneistila a všetko, čo sa vyriešilo pretočila – doteraz neviem, či som ju vlastne správne pochopila. :D Beriem na vedomie, že presne o to autorke išlo a tak jej tlieskam. Nemala som ťahák KTO je KTO a chaos, ako aj klesajúci záujem, sa často dostavili, ale povedala som si, že budem statočná a skúsim to nejako dobojovať. Nutne som potrebovala vedieť, kto je vrah. Nevypovedané veci dostali priestor, aj keď 'utonulých' už späť nevrátili, a ako je vždy ku koncu knihy zvykom, niektoré veci začnú do seba zapadať. Píšem „niektoré“, lebo tie iné mi neboli a stále nie sú jasné.
Rozprávačom príbehu sú všetky knižné postavy (opäť sa mi točí hlava, keď si na to spomeniem) a aj keď ich bolo veľa preveľa, ani jedna mi, žiaľ, neprirástla k srdcu. Ich dôvody, reakcie aj utajované vzťahy vedia upútať pozornosť a ich psychologický obraz je výborne vystavaný. Žrala som im všetko aj s navijakom, čo navodilo správne napätie. Pubertiaci boli uveriteľní – liezli mi totiž na nervy. :D

V hlave máte stále menší bodrel, preto odporúčam pozorné a zo začiatku pomalšie čítanie. Doteraz nechápem striedanie 1 a 3 osoby, ale prežila som to. Gradovanie nastalo v posledných kapitolách, až mi to prišlo narýchlo zbúchane a kopa vecí/životov iných ľudí ostala nedoriešená. Záver som si užila počúvaním pri káve a som celkom spokojná. Myslím, že sa to hodí aj na filmové plátno.
Čítala som a počúvala českú verziu. V SJ verzii je vraj veľa gramatických a štylistických chýb. Z toho by ma určite šľahlo + 1 bod by išiel dole! Autorke minulý rok vyšla tretia kniha. Modlím sa iba, aby to nebol ďalší chaos, nedajbože prekombinovaná kravina.

Čítať viac

„Víra v budoucnost - to je pochybná ctnost, nemyslíš? Něco stejně pošetilého jako stavět modely lodí do lahví. Víš, jak to myslím - obdivuhodné, ale trochu z toho naskakuje husí kůže. “

Domov na konci světa - Michael Cunningham
Domov na konci světa
Michael Cunningham