Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2023
2022
2021
2023
2022
2021
2020
2016
2012
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Keď som ako mladé žieňa bažiace po slobode a vetre vo vlasoch prvýkrát videla film Útek do divočiny (r. 2007), ostala som z neho odvarená až do 30-tky. ???? Všetci tí známi vyznávači slobody a voľnosti boli pre mňa ako magnet. Nie, že by som hlavného „hrdinu“ s vymysleným cestovateľským menom Alex Supertramp obdivovala alebo chcela ísť v jeho šľapajach, až taký dychtivý a premotivovaný rojko som nebola.
Film sa ma dotkol najhlbšie ako len mohol z dôvodu zbytočnej smrti 22-ročného človeka, ktorého pozostatky vážili iba 30kg (cca 18.8.1992). :( Lenže Alex, skutočným menom Chris McCandless, nech už hľadal a chcel si dokázať čokoľvek, bol predovšetkým neskúsený, zbytočne tvrdohlavý, bažiaci po zážitkoch, sebecký (hlavne voči rodine) a strašne naivný mladý muž, ktorý si myslel, že s prírodou sa dá kšeftovať ako s babkami na trhu. Vtedy som ešte nebola nahnevaná ako roky neskôr - dnes, keď som sa konečne dostala ku knihe aj k výbornému audiu.
Chrisovu voľbu dobrodružnej cesty a života rešpektujem, veď inak sa ani nedá, no neviem sa zbaviť hnevu na jeho ľahkovážne počínanie v divočine, ktorú si až príliš zidealizoval (všetko nasvedčuje aj tomu, že svojich obľúbených spisovateľov bral a obdivoval príliš vážne – taký knižný romantik).
V mojich očiach je svojhlavým mladíkom, ktorý hľadal niečo, čo malo vyššiu hodnotu ako materiálne veci, ktoré tak odsudzoval. Jeho plnenie sna ho stálo život a posledné dni zrejme prežíval v neskutočných bolestiach. Stratený, asi aj sám v sebe, aj keď v liste na rozlúčku naznačil, že je zmierený so smrťou, ale šťastný. Pri pohľade na poslednú fotku, ktorú si sám spravil, behá mráz po chrbte a v hrdle vás začne dusiť guča ako vrelý zemiak. Ach Alex.. prečo? :(
Niektorí zastávajú názor, že to bol iba teatrálny zasnený zelenáč, ktorého arogancia a nevedomosť boli hlavnými dôvodmi, prečo v aljašskej divočine neprežil ani celé 4 mesiace. Jednoducho do nej nepatril. Arogantný extrémista s veľkými očakávaniami. Uznávajúci iba svoj názor zdôrazňujúc, že nepotrebuje vedieť, aký je deň, mesiac a koľko je hodín. V tomto smere mi pripomenul Jacka z Titanicu, keď Rose povedal, že jediné čo mu treba je vzduch v pľúcach, uhlík a papier. :D
Chris tiež odmietal kompas, nepremokavé topánky, sekeru, či inú lepšiu zbraň na lovenie zvery. Asi tajne dúfal, že mu potrava sama naskáče do náručia, a že na rozoznanie jedlých a nejedlých rastlín stačí študovanie jednej knihy. ???? Boh vie, kde ten chlapec nechal rozum a či to nebolo aj o prekonaní komplexu „malého chlapa“ (viac v knihe). :)
S odstupom času, keď sa dozvedám bližšie informácie krútim hlavou nad chybami, ktorých sa Alex dopustil. Napadlo mi, či to nie je tým, že mal vo svojom živote vždy všetko potrebné (materializmus). ???? Jeho postoj a názory naznačovali, že je trochu rozmaznaný a často som mala pocit, že mu chýba pokora. Nemala som chuť tlieskať, keď veľkú čiastku našporených peňazí na ďalšie štúdium daroval alebo keď nechal auto v púšti s venovaním pre toho, kto ho nájde. Keď bolo nutné, našiel si brigádu, ale podľa svedkov aj tú vykonával tak, ako sám uznal za vhodné. Celkovo mi Chris pripomínal väčšinu mladých čerstvo doštudovaných ľudí, ktorí majú neskutočne prehnané sebavedomie a veria, že všetko zvládnu. Akoby im patril celý svet.. :D Nuž..
~
„Precenil seba, podcenil prírodu a dostal sa do problémov. Zabila ho vlastná nevedomosť.“
~
Kniha bola dlhé roky beznádejne vypredaná. Trvalo to síce pár rokov, ale dočkali sme sa. Ono sa však niekedy stane, že keď sa k vám po dlhej dobe dostane vysnívaná kniha, akosi na ňu už nemáte chuť. A tak som si počkala ešte ďalších pár rokov. :D Medzi tým už vyšla aj slovenská verzia, ale z určitých dôvodov som vďačná, že mám v knižnici tu českú. :)
Myslím, že príbeh o čerstvom absolventovi školy nemusím ďalej obkecávať. Pre zainteresovaných je to známa osoba, ako aj „jeho“ povestný „Magic Bus“, v ktorom naposledy vydýchol. Naozaj neviem pochopiť, ako niektorým ľuďom stálo za to (za ich život) vidieť ho. Brodili sa divokou riekou a poniektorí v nej ostali navždy. Hlavne z tohto dôvodu bol v r. 2020 „Stampede Trail-Magic bus 142“ prenesený helikoptérou na bezpečnejšie miesto - do aljašského múzea.
Ak chcete vedieť viac o Alexovej trase, o jeho rodinných vzťahoch a čo bolo možno príčinou jeho cesty za hľadaním niečoho vyššieho, spoznať ľudí, ktorí ho stretli počas jeho ciest a hľadania, pomohli mu a strávili s ním nejaký čas alebo sa oboznámiť s detailmi jeho dopisov, denníka a vecí, ktoré po ňom ostali v autobuse, odporúčam knihu všetkými desiatimi.
Autor nám dokonca predstaví ďalších pár dobrodruhov, ktorí mali s Chrisom veľa spoločného a dopadli rovnako. Existuje totiž charakteristický rys pre ľudí s rovnakou vášňou pre tuláctvo a miznutie vo vlastnom osamelom svete. Autor sa snažil priblížiť nám, prečo tak konajú. Jasnú odpoveď ale nečakajte...
Obe verzie Alexovej, žiaľ, krátkej výpravy sú výborné! Pre niekoho inšpirácia, ale zároveň aj varovanie. Audio sprevádza krásna melancholická gitarová melódia, ktorá pripomína nezabudnuteľný a veľmi emočný soundtrack k filmu od Eddieho Vedera z Pearl Jam.
Ďakujeme, tento rok ste sa zaradili k top recenzentom! Aj vďaka vášmu názoru si ostatní čitatelia budú vedieť ľahšie vybrať.
Chcela by som vyzdvihnúť túto informačnú rockovú pecku, o ktorej zatiaľ nie je chýru, ani slychu!
Aktuálne je inak v Martinuse za 2,30€ - čo viac dodať?! :D
Nie je to román, ani poviedky, je to jednoducho zoznam, nie všetkých, ale hlavne najznámejších rockových a poprockových skupín aj interpretov, ktorý prezrádza pôvod alebo opisuje spontánne, či humorné situácie, pri ktorých vznikli ich názvy. Ako predslov v skratke vysvetľuje, často ide o názvy, ktoré sú hrozne až katastrofálne alebo, naopak, perfektné a trefné alebo oboje dokopy. :D
Kto sa v tom má vyznať?! :D
Každopádne sa pobavíte, veľa sa dozviete alebo aj nie, ak mate tieto informácie v malíčku. Ja som si niektoré oprášila, niektoré boli novinkou, a čo je najlepšie v rámci čítaného relaxu - pri listovaní nemusíte rozmýšľať, emočne sa príliš zapájať, iba sa necháte zviesť vlnou muzikantských myšlienok, názorov a nápadov. Kapely veľakrát zložili pesničku, ktorá sa stala hitom oveľa skôr ako samotný názov skupiny. Aj keď sa zdá, že je to oukej, v skutočnosti to bol celkom prúser. :D
Ako máte vyjsť na pódium bez toho, aby oznámili, kto bude mlátiť na bicie, ničiť gitarové struny a vrieskať do majkrofónu? :D
????Niektorí to poňali ako jednosezónnu záležitosť, preto nepovažovali za dôležité, venovať výberu obozretnosť a „triezvu“ hlavu. Občas zvíťazil totálny nezmysel (nech žije anarchia!).
Neverili, že by prežili dlhšie ako jeden hit, či LP-čko, ale zrazu žali celosvetový úspech. Už bolo neskoro meniť to, čo si fanúšikovia premieľali na jazyku a skandovali na koncertoch.
Presne z tohto je napríklad nešťastný spevák z Mumford & Sons – keby vedel, čo ich čaká, nevypustil by do sveta názov ako pre rodinnú firmu s jeho priezviskom na čele. :D
????Niektoré mená skupín sú objasnené jednou vetou, pri iných nájdete rozsiahly šťavnatý odsek až celú stranu. Predpokladám, že to nebol jednoduchý proces zhromaždiť, nájsť a prevŕtať všetky možné dostupné zdroje a rozhovory, a možno si poviete, že ide o internetovú vykrádačku. Mne osobne to príde ako dobre urobená domáca úloha pravého rockového fanúšika, zgrupujúca najznámejšie rockové mená čias minulých aj prítomných. Či ešte stále existujú alebo sa rozpadli, zotrvali iba v spomienkach, na platniach, vinyloch, audiokazetách, cd-čkách, pripadne na Spotify, ktoré ale stále neobsahuje všetko, čo by sme chceli (i keď dobre slúži), pohli hudobnou scénou natoľko, že sa na ne nikdy nezabudne. :D
Kniha má pre mňa ešte jedno veľké plus – tak, ako zbožňujem festivaly pre ich rozmanitosť, rôzne žánre a hlavne cielené podsúvanie menej známych mien z kruhu alternatívy, rocku a elektroniky, to isté ponúka aj táto kniha – nie všetky kapely poznám, ale veľmi rada ich spoznám. :)
Pevne verím, že objavím ďalší „sounds good“, čo mi najbližšie dni bude oblizovať moje uši.
Velkú knihu rock´n´rollových jmen odporúčam všetkým, ktorí si radi z čašu na čas vymenia ucelený príbeh, poviedky, básne, reportáže za niečo, čo nemusia prečítať celé naraz, čo na seba nenadväzuje, prípadne knihu otvoria na strane 100 a nevadí, že nevideli prvých 99-väť. :D
Zoznam je abecedný, číže žiadny chaos sa nekoná - ten stačí zažiť na koncertoch. :D
Hell yeah! :D
P.S.: dala som si námahu a pre lepšiu predstavu som vypísala pár známejších mien, ktoré sa v knihe nachádzajú: :)
Abba, AC/DC, Ace of Base, Aerosmith, A-HA, Alice in Chains, Alt-J, Arctic Monkeys, Arcade Fire, The Bangles, The Beach Boys, The Beastie Boys, The Bee Gees, The Beatles, The Black Keys, Blink-182, Blur, Bon Iver, Bush, The Clash, Coldplay, Alice Cooper, The Cure, Daft Punk, Death Cab For Cutie, Depeche Mode, Duran Duran, Fall out boy, Fleetwood Mac, Foster the People, Franz Ferdinand, Genesis, Gorillaz, HOLE, Interpol, Iron Maiden, INXS, Jamiroquai, Kajagoogoo, Kid Rock, The Killers, Kings of Leon, KISS, Kraftwerk, Lady Gaga, Lana Del Rey, Led Zeppelin, Linkin Park, Lorde, Madness, Marilyn Manson, Maroon 5, Massive Attack, Megadeth, MGMT, Metallica, MUSE, Mumford & sons, Nazareth, New Order, Nine Inch Nails, The 1975, Nirvana, No doubt, Oasis, The Offspring, One Republic, Pantera, Papa Roach, Paramore, Pearl Jan, Pet Shop Boys, P!NK, Pink Floyd, The Pixies, The Police, The Prodigy, PULP, Queen, Radiohead, The Ramones, Ratt, R.E.M., Red Hot Chili Peppers, The Runaways, The Rolling Stones, Savage Garden, The Sex Pistols, Simply Red, Slipknot, Smashing Pumpkins, The Smiths, Stone Temple Pilots, Suede, Tears for Fears, 21 Pilots, UB40, U2, Vampire Weekend, WHAM!, The Who, The White Stripes, The XX, Yeah Yeah Yeahs, ZZ Top...
Ďakujeme za prihlásenie sa do newslettera. Keďže naša ponuka sa stále rozširuje a nové skvelé tituly pribúdajú, radi vám pomôžeme zorientovať sa v nich a nezmeškať najlákavejšie knižné ponuky.
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
TOTO JE SILA!
NIČ si prečítajte alebo choďte na film do kina. Síce rozmýšľam, či chcem naozaj vidieť všetko, čo sa na pár stranách udialo, lebo miestami mi nebolo najlepšie. :/
Párkrát som ostala fest naštvaná a stratila slová (tie v hlave). To naozaj vedia byť staršie decká také sprosté, zákerné a zlé?!
Autorke sa v tomto prípade podarilo presne to, čo zamýšľala.
Info pre všetkých, ktorí milujú napätie a prekvapenie – nečítajte si anotáciu, ani žiadne recenzie, ktoré môžu prezrádzať viac, ako by mali. Garantujem vám, že je lepšie nevedieť NIČ a tých cca 119 strán čistej nevedomosti bude stáť za to. :)
Totálne som sa nechala vtiahnuť do gradujúceho deja, ktorý každou kapitolou nabaľoval väčšie zlo, psychický nátlak, skľúčenosť, bolesť (všetku aká len existuje) a hrotenie nezmyselného počínania. Často mi to pripomínalo film Die Welle (Náš vůdce, 2008) – také to hecovanie a rozkazy vykonať horšie a nebezpečnejšie veci, „veď to dokážeme“!
Po dočítaní nadobúdam pocit, že toto hádam nemôže byť reálne. :/
Ja som bola v tomto veku až moc pokaki na to, aby som zotrvala, keď išlo do tuhého. Stiahla som sa pre vlastnú bezpečnosť, nie zo zbabelosti a bolo mi jedno, kto si čo myslel, či sa mi vysmieval alebo vyhrážal. Poznala som svoje hranice, ale tieto decká nijaké nemali. :(
Hrdinstvo sa nekonalo, ale „horúca mladá hlava“ áno! Viem, rozprávam hala bala, ale nechcem prezrádzať NIČ, čo by mohlo byť spoilerom alebo čo i len malou informáciou kto? čo? prečo? a ako? :D
Opäť sa potvrdilo, že na dych berúci príbeh netreba 400 strán, aj keď tu by som ich prijala. Postačila aj stovka a máme tu tému na rozhovor alebo celodenné premýšľanie. :) Dôkazom, že sa tu dejú tresky plesky je môj priateľ, ktorý sa včera večer tváril, že drieme, a zrazu spoza chrbta počujem "to si robia srandu?! Tak na toto do kina nepôjdem". :D
Chudák, práve natrafil na najohavnejšiu scénu, kvôli ktorej sme sa obaja vzdali návštevy kinosály, lenže.. dánska kamera sa neodmieta! Je surová, niekedy až príliš, ale nemá potrebu zveličovať, či byť preafektovaná ako ta americká, čiže to budem musieť jednoducho predýchať. :D
NIČ je ukážkou vybičovanej situácie, ktorá zväčša nekončí dobre. Vlastne to skoro vždy dopadne hrozne a mimo vysnívanú predstavu. Neodpustím si výčitku voči malému počtu strán. Daná téma, aj keď s dokonalým výberom slov, by ich uniesla oveľa viac a zadusila by moju mrzutosť z povrchného opisu všetkého a všetkých. Na druhú stranu aj dobre, lebo väčšia hĺbka, ktorá by knihe náramne pristala, by ma asi zabila. :D
Zrejme sa autorka nechcela zdržiavať pitvaním a zoznamovaním. Text vás núti čítať rýchlosťou svetla, až sa nenazdáte a už je koniec. Zhltla som ju zo dňa na deň a ostala mi akási pachuť. Nepríjemne doznievajúca, ktorú umocnili priateľove slová „Ako to dopadlo? Hovooooor!“ :D
Mám otázky - veľa nezodpovedaných otázok, ale predpokladám, že tak to má byť.
Koniec bol príliš rýchly, možno ma sklamala predvídateľnosť. Je tu totiž istá šablóna, ktorá vedie iba jedným smerom - nejde o nič nové a prevratné, ale fungovalo to. Trošku mi nesedeli jednosmerné až tvrdohlavé myšlienky hlavnej postavy, ktoré boli kurivom pre chod nasledovných udalostí, ale čert to ber. Je to "len" kniha. :D
Dovolím si zdieľať veľavravný popis na zadnej strane, s ktorým sa maximálne stotožňujem (bez ohľadu na detaily, ktoré by som rada ofrflala) :))
"Je to kniha, ktorá sa vám dostane pod kožu bez ohľadu na to, čo si po jej prečítaní pomyslíte."
3,5* z 5*
Fínska prvotina Karin Erlandssonovej, ktorá inak píše po švédsky je pre mňa veľkým vianočným prekvapením.
Nie že by som o knihe Nočný expres pochybovala, práve naopak, intuícia mi našepkávala, že obal knihy neklame a skromná, no pútava anotácia nezavádza (vydavateľstvo Stonožka to robí krásne, priam s čistou detskou dušou!). Čítanie som si užívala počas celých vianočných sviatkov. Pre tento kúzelný čas to bola najlepšia a najnapínavejšia nočná jazda vlakom, v ktorého existenciu jednoducho musíte veriť! :)
Ani som si neuvedomila, že ide o 24 kapitol. Môžeme ich poňať ako adventný kalendár, ktorým si spríjemníme nedočkavé čakanie na najkrajšie sviatky v roku. Krásne ilustrácie dodali knihe ešte väčšie čaro a čítanie tak bolo pastvou aj pre oči. Moje doterajšie skúsenosti so škandinávskymi autormi sú výborné.
Plná pozitívneho očakávania som sa vydala na svoju prvú jazdu Nočným expresom, a teda poviem vám, bolo to fakt super!
Som šťastná, že máme na trhu ďalšiu svojou témou výnimočnú rozprávku, ktorá ani zďaleka nie je iba pre deti. Cítiť v nej decembrovú zimu plnú nezastaviteľného nadšenia, zasnežených chodníkov a koľajníc, vôňu vanilkových šišiek a čaju, ale tiež zmes pocitov, ktoré patria do každej rodiny. Nie je to len radosť zo stretnutia, more nákazlivého smiechu a zarosených dojatých očí, ale aj smútok zo straty milovanej osoby a viera v nádej, ktorá, ako sa vraví, zomiera posledná. Stavím sa, že každý z nás by chcel mať možnosť aspoň raz naskočiť na nočný vlak, ktorý brúsi svoju železnú trať cestou tam, kde sa naši najbližší „zatúlali“. Ako je možné, že nevedia nájsť cestu späť? Ak radi zotrvávate vo vianočnom opare aj po sviatkoch, táto kniha vám ho privedie späť.
Škandinávci to proste vedia! Majú to v pere, ktoré poháňa inteligentná hlava sršiaca nápady a témy, ktoré sú zaujímavé, potrebné a v prípade rozprávok prudko originálne. Túžba po hľadaní a sila, ktorá dopomohla malej Danji nevzdať sa ma ťahali ku knihe každú voľnú minútu. Už od začiatku mi pripomínala starý dobrý Polárny expres, kde vám s besným nasadením cvakal lístky samotný Tom Hanks. :)
Oba príbehy majú veľa spoločného, aj keď cieľ hľadania je trošku iný, no stále obalený rúškom tajomna a záhady, ako funguje svet na trati, ktorá spája ostatné nefunkčné staničné budovy. Aj do Nočného expresu naskakujú iba deti, pretože rodičia v neho neveria, a teda nepočujú jeho príchod. Pátranie po milovaných tak ostáva v rukách tých najmenších, ktorých ešte nepohltil vážny svet dospelých a racionálne zmýšľanie.
Pripravte sa na úžasné a láskavé dobrodružstvo, ktoré vám bude objímať srdce ako horúci čaj stuhnuté telo a šepkať, že nikdy nie je neskoro začať opäť veriť...
Garantujem vám, že na červenú sviečku sa odteraz budete pozerať inak – už to nebude iba voskový valček, ktorý horí. V magickom svete plnom kúziel, pokojne ho nazývajme detský svet, bude červená sviečka vstupenkou a žiarivým svetlom, ktoré privolajú Karinin expres s vôňou nálady rušňovodiča (občas to bude deťmi neznášaná hrachová polievka alebo aj obľúbené mäsové guľky a koláčiky). :)
Jop, a nezabudnite na teplé papuče, huňatý šál, pyžamo je OK a hor sa do mrazu pred staničnú budovu. Možno vás prekvapí, že niekto zapálil červenú sviečku skôr ako vy. :)
Na záver už len skromne - Nočný expres je jazda, na ktorú nikdy nezabudnete, a na ktorú budem nahovárať všetkých, ktorí veria v zázraky bez očakávania prehnane sladkého a sentimentálneho konca. :)
Niečo tak nezáživné a nudné som už dlho nečítala, ale ako to mňa každých 20 minút, či už čítania alebo počúvania audio nahrávky posielalo do ríše snov, tak tomu niekto naložil plný počet hviezdičiek a vychválil precíznosť s detailnosťou, ktoré ma neohúrili a môjmu vkusu nesadli (okrem prvej poviedky – na tej sme sa s polovičkou pobavili až až). :D Zrejme to bude tým, že som od začiatku roka rozbehnutá a potrebujem niečo živšie a akčnejšie. Už to viem! :)
Nemala som žiadne očakávania, lebo moja predstavivosť, čo také špeciálne mi môže pán Hanks naservírovať nefungovala. Ak je niekto výborný oscarový herec, nemusí to predsa hneď znamenať, že dokáže napísať knihu, ktorá sadne väčšine. Vždy je tu aj tá opačná menšina. :) Percentá sympatii voči Tomovi určite neklesajú, no jeho kniha odlieta preč z mojej milovanej knižnice.
Pán Hanks je aj scenárista, filmový režisér a jeho články sú pravidelne publikované. Vo svojej písomnej tvorbe na nič nezabúda. Všetko má svoje miesto, farbu, čas, kedy si to máme všimnúť, čo ma kto oblečené, vybavenie interiéru, more informácii o exteriéry, veľa dialógov.. proste príliš veľa „info“ maličkostí, ktoré si pýtajú pozornosť a vyrušujú, a bez ktorých by bolo 17 poviedok ľahkopádnejších. :/
V textoch cítiť jeho skúsenosti a roky postavené pred aj za kamerou. Píše s veľkou empatiou, využíva všakovaké opisy ľudského správania aj povahy a emócii – ak vás zaujmú, nebude problém sa do nich vcítiť a hltať stránku za stránkou. Možno to aj pre niekoho bude príjemné, humorné a pohodové, škoda však, že na mňa to pôsobilo vláčne až sedatívne. :D Často som mala pocit, že som v strede niečoho bez konca (a možno aj začiatku?). A veď nevadí, nebo mi hádam za to netreskne na hlavu.
Musím uznať, že navodenie prítomného okamihu mu ide bravúrne a verím, že niekto z toho padne na zadok! Tiež pozorovateľský talent a sonda do života obyčajných ľudí sú precízne, ako aj rôznorodosť celej zbierky. Ale.. opäť moje ale – chýbala tomu celistvosť, určité smerovanie, prípadne vidina nejakého konca. Bežné, miestami doslova o ničom situácie, ktoré sa síce ľahko čítajú, ale plynú dostratena a vytvárajú hmlu, ktorá reálne otvorila Nový Rok 2023. Chcela som sa prispôsobiť, ale kurník šopa, nešlo to. :D :/
Myslím, že ku knihe sa treba postaviť ako k pondelku – viete, čo máte pred sebou, ale je len začiatok týždňa a víkend v nedohľadne, v utorok môže byť všetko inak alebo aj úplne naopak ako.. v pondelok. Ak som vás práve domotala, ospravedlňujem sa, ale takýto stav mám z Hanksových nezvyčajných ľudí. :D
Popravde, keby knihu vydal pod pseudonymom, nekúpila by som si ju. Jediné, čo všetky poviedky spája je písací stroj, niekedy v hlavnej, inokedy vo vedľajšej úlohe, ale keby na to čitateľ nebol upovedomený, bohvie koľkí z nás by si to všimli. Ja určite nie. :P
Keď Tom opäť niečo vydá, opäť si to kúpim, lebo ho zbožňujem. :) (komu niet rady, tomu niet pomoci, či ako sa to..?)
Čo také dodať k dielu, ktoré ostane navždy nesmrteľné? :)
Buď vás Tarantino zasiahol alebo nie. Buď jeho filmy milujete alebo nie a sú aj takí, ktorí sú vyberaví ešte aj v jeho tvorbe. Ja som toho živým príkladom. :D :D Staršia tvorba je dokonalá, ale posledné filmy, nech sú pôsobivé ako len chcú, ma už trochen nudili. :/
Pulp Fiction je ale klasika! A možno sa na neho viaže veľa spomienok z môjho undergroundového dospievania a slobody mladého človeka.. každopádne ma jeho kúzlo neopustilo.
Rozdiel však nastal, keď som si túto klasiku po rokoch pozrela s polovičkou, ktorú nebavila a jeho nezáujem prešiel aj na mňa (dosť ma to šoklo, ale občas som tvor podvolený a prispôsobivý). Potom som to ale pochopila - Pulp je niečo, s čím sa musím zhovárať osamote. Vtedy to funguje ako za starých čias. :D :)
Dnešné (27.3.) Quentinové narodeniny mi pripomenuli scenár, ktorý som začala čítať koncom minulého roka a zasekla sa tesne pred koncom (veď ma počká). :D So scenármi nemám absolútne žiadny problém a PF ma maximálne bavil. Dokonca sú v ňom vystrihnuté scény, ktoré sme nikdy nevideli, pár chýb (bohvie či schválne alebo z nepozornosti), ktoré pôsobia autenticky a vôbec mi nevadili. :D :D Síce som sa od smiechu nepočúrala, ale zábava to bola "ako po lajne", obzvlášť, keď vás zbytočná a krvavá smrť Johna Travoltu na toalete zasiahne ako tenkrát poprvé. :(
Iných hercov som si popri čítaní ani nevedela prestaviť. Boli to všetci tí krásni a mladí, plný šťavy, tupého a čierneho humoru, absurdnosti a šťastia v nešťastí, jednoducho všetkého, čo nám Tarantino chcel dopriať. :D
Môj drahý Quentin, nech ti zdravie aj tvoja pošahaná hlava stále slúžia, nech ťa prekombinovanosť a zbytočné scény obchádzajú a hlavne, daj nám ešte pár šialených príbehov, ktoré nami otrasúúú a budú vďačnou témou na dlhé večerné rozhovory.
"Dívam sa do okien bytov oproti. Zvláštne, žije tam toľko ľudí a nikto z nich sa nepozerá k nám, tak načo sú vlastne susedia? Blúdia po bytoch a prestierajú, že nezomrú, ale oni zomrú, zomrú aj tí v obchode a ten starý pán s chodúlikom už asi aj zomrel."
...
Nezvyknem začínať citáciou z knihy, ale výstižnejší opis jej celkovej nálady by som nevymyslela. Človek by si na prvý pohľad pomyslel: „čo je to za brožúrku?“, ale ďalej by sa nemusel zaujímať. Ani ja som sa nezaujímala, keď som ju pred rokmi niekde zahliadla.
Titulka, ktorá tvorí vysoké percento úspechu, či ju zákazník chytí do rúk alebo nie a či si ju následne kúpi, je v tomto prípade naozaj nepostačujúca. Pritom ide o úspešné mini dielo (najlepší nórsky debut r. 2009), ktoré si zaslúži väčšiu pozornosť, a tú by jej zaručila krajšia a pútavejšia obálka. Viem, že tým, ktorí si ju majú prečítať, sa dostane do rúk (osud zariadi veľa vecí), ale aj tak ma tento dôležitý, no zanedbaný detail vizáže dosť mrzí. :/
Len 132 strán a ja som bez výhrad spokojná a vďaka koncu aj dojatá - prekonal moje očakávania a potlačil prudkú jedovatosť voči starej pani, ktorej nudný život a manželstvo ma neskutočne ubíjali. :(
Takto by som nedokázala žiť. V „tichu“, v zastavenom čase, ktorý reálne plynie ďalej, lebo starnete, ale dokopy nič nežijete. Bez potrebnej komunikácie a hádok aj za banality. Žiadna vášeň, iba postoj zaseknutého stroja prejaviť city, ale viem - aj takí sú ľudia a nerobia to naschvál. Asi preto sa k sebe hodili, Mathea a jej manžel Epsilon. Dvaja outsideri na škole aj v dospelom živote.
V mladosti síce prežila Mathea zásah bleskom priamo do čela, no nestala sa vďaka tomu slávnou, nie to ešte obľúbenou.
Epsilon si išiel často svoje a „nútil“ ju počúvať ódy o štatistikách a matematike namiesto toho, aby ódy spieval o nej. Ona zase bez sily stáť si za svojím, zbabelá, utiahnutá a neskutočne neschopná, aby mu tento nedostatok citu vykričala, ale to by už bol náznak vášne a črtajúce sa štandardné manželstvo. Boli iní a za iných sa, žiaľ, mainstreamový svet nepostaví. Autorka si k tejto pravde neodpustila krásnu myšlienku, že príroda nepraje jednotlivcom. Chce ich zahubiť. Šíriť a zachovať chce iba druhy, generácie k rýchlemu striedaniu a napredovaniu evolúcie. Záujmy prírody sú v ostrom protiklade so záujmami jednotlivcov a keď sa nad tým zamyslím, je v tom kúsok pravdy. Koniec koncov sa o to snaží aj „vyššia“ moc, nie len príroda... :/
Krátky román sa zdramatizoval a hrá sa v divadlách (u nás v Astorke v Bratislave). Tvoria ho spomienky na introvertné manželstvo prelínajúce sa s realitou, v ktorej Mathea už ako vdova pociťuje nutkanie konať a zmeniť posledné cez kopirák opakujúce sa dni svojej existencie. Zrazu prišla chuť na akciu, ktorá by vyvolala emóciu aspoň u susedov. Možno by im potom stálo za to prečítať si jej vyvesené parte.
Uvedomujúca si, že po nej nič nezostane, že ani jej smrť nič nezmení. Je a navždy bude prehliadnuteľná. Tak veľmi som jej držala palce, aby nebledla dostratena, aby si našla kamarátov a mala viac dôvodov na smiech a ranné vstávanie, ale ako sa to môže podariť, keď boj so samotou a tieňom vlastného ja nemáte v sebe?
Mŕtvolnosť činov a dožívanie štýlom „aby sa nepovedalo“ ma fakt trýznili. Jediné, za čo jej tlieskam je prebudená hrdinskosť na samom konci, ktorá dojme a nastoľuje vysokú mienku o celej knihe ako aj moje hodnotenie.
„V dnešnej situácii to znamená, že je neobyčajnejšie byť mŕtvy ako živý, a ja mám skutočne pocit, že mnohí na seba priťahujú väčšiu pozornosť skôr po smrti, nie za života. V mojom prípade to však vyjde viac-menej narovnako.“
~
Aj keď frflem nad povahami manželov, v skutočnosti som s maličkou tragikomédiou veľmi spokojná. Sadol mi štýl písania, jazyk je naozaj krásny a páčila sa mi divnosť, akou sa nesie. Je to iné a to vždy ocením. Trochu mi to pripomínalo ďalší poklad z mini dielne - Posledná láska baby Dune.
"Keď človek zostarne, budú ho navštevovať iba holuby a mačky. Ľudia si myslia, že je to naopak, že to starí ľudia vyhľadávajú zvieraciu spoločnosť, nie je to však pravda."
~
Smutné a veľmi intímne, sem tam úsmevne a nostalgické, možno pre niekoho nudné a bez hlavy a päty, pre mňa zaujímavé rozprávanie bez chaosu, ktoré dávalo všetkému zmysel. Mathea si ma získala, aj keď len na chvíľu a „zdiaľky“ mi kývajúc.
...
