Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Ryšavá knihomoľka milujúca fantasy, ktorá ale nepohrdne žiadnou skvelou knihou.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tak toto bolo neskutočne ťažké čítanie a priznám sa, že keby sa kniha nečítala v knižnom klube, asi by som po nej dobrovoľne nesiahla práve kvôli ťažkej téme. Nie je to moja prvá kniha z obdobia druhej svetovej vojny a koncentračných táborov či pogromu, ale je na dlhú dobu posledná. Zasiahla ma o to viac, že Topoľčany nie sú až tak ďaleko. A vlastne, ani opisovaná doba nie je až tak ďaleko...
Viete si predstaviť, že dnes ste úspešný podnikateľ, tichúčko živíte svoje deti, v sobotu dodržiavate šábes, ste vzdelaný, ovládate niekoľko jazykov.. len máte skrátka iné vierovyznanie, a tak ste niečo ako škodná?
Na pár stranách sa vo mne vystriedali všetko emócie, od ľútosti, cez zhnusenie z ľudí po hnev. Po dočítaní knihy vo mne zostal zvláštny smútok. Z toho, akí vedia byť ľudia odporne neprajní. Tí, ktorí prežili koncentračný tábor, sú pre mňa hrdinovia. Prišli o množstvo príbuzných. O majetok. O dôstojnosť. Napriek tomu sa chceli vrátiť tam, kde sa mali cítiť doma. Tam, kde ich nevrlo vítali otázkami "a vy ešte žijete?", prípadne hlúpymi poznámkami "veď sa vás vracia viac, než vás odišlo". Viete si predstaviť, že by ste stretávali ľudí vo vašom vlastnom oblečení, ľudí, ktorí vám kedysi boli susedmi, a dnes by na vás pľuli a bili vás?
Tieto časy nie sú až tak dávno minulé. Demokracia a sloboda prejavu nie je samozrejmosťou. Skúsme si pripomenúť, že národ, ktorý zabudol na svoju minulosť, je odsúdený na to, aby ju prežil opäť. A tentokrát to môžete byť vy, čo si budete baliť majetok do skromných batôžkov a vykročíte v ústrety dobrodružstvu. Takému, z ktorého už nemusí byť návratu.
Ľudskosť a zdravý rozum, to je to, čo niektorým chýba. A nám, ktorí sme uvedomelí zostáva len dúfať, že takéto časy budeme poznať iba z kníh.
Viete, čo majú spoločné Kráľovstvo podsvetia a Hra osudu? Autorku. Autorku a nič iné, takže sa poďme pozrieť na zúbok tomuto príbehu bez porovnávania.
Tyler Moretti je je mafián správňak. Hovorí nie predávaniu detí, vo famílii striktne zakazuje práškové či zelené potešenia a keď ho náhodou niekto zradí, rieši to stručne, jasne a výstižne. A definitívne. Grace je zlatíčko, utrápené životom, ktoré nachádza potešenie v knihách. Títo dvaja sa stretli v kaviarni, kde sa Grace stáva vedúcou a Tyler majiteľom. Aké klišé, poviete si, však? Tak si teraz dajte facku nohou z otočky.
Prisahám že som ešte nenatrafila na dokonalejšie opisy mafiánskeho prostredia či praktík. Bavilo ma čítať o tom, ako Tyler vedel pri Grace prepnúť z monštra do ňuňu módu, kedy jej ukazoval, aká je úžasná a dával najavo toľko lásky, koľko by bez neho Grave nezažila ani za tri životy. A musím tu samozrejme spomenúť aj Paola a Artura, kde Paolo je ten drsný a Arturo je ten psychológ, s ktorým Tyler rieši vzťahové záležitosti na štýl "dvaja kokoti z argentínskej telenovely" a jedným dychom dodávam že Paolo je moja najobľúbenejšia vedľajšia postava v knihe. Grace nebola naivná a dobre vedela čo je Tyler zač, nemala ideály "raz nechá vraždenie ľudí a bude mi pred domom kosiť trávnik". Naivná som bola ja, keď som verila tomu, že toto ich šťastie môže vydržať aspoň do konca tejto knihy. A tiež vyzdvihujem, že tu na každej strane nebol spomenutý baklažán zakončený jahodou naleštenejšou než vládny špeciál, či nejaké navlhnuté broskynky. Konečne spajsy scény bez zelovocu! Späť k deju - família je família a vojna je na spadnutie. Vrátime sa teraz k pasáži kde som vám odporučila dať si facku. Máte? Tak presne takú mi zavesila Lesi, keď sa v knihe začalo všetko až prirýchlo sypať. V jeden moment nakupujete knižky a pomáhate deťom z detských domovov, v druhý moment zvažujete neísť v noci na záchod a pustiť to do perín.
Vravela som si že keď už ten príbeh poznám, nezomelie ma. Verila som tomu do chvíle, kým mi sused nezakričal cez plot že ak mi niekto ubližuje, okamžite preskakuje plot. Pozdravujem všetky jelene v ruji, ktoré zmiatol môj hojdačkový nárek. A tiež pozdravujem suseda - čau sused.Leshiana, ďakujem že tvoje knihy majú to kúzlo rozobrať ma na sračky, a to opakovane. Nebudem mať pokoja, kým neuzriem pokračovanie.
Brooke začína pracovať v mužskom väzení s maximálnym stupňom stráženia. Nesmie nosiť vysoké podpätky, prezrádzať väzňom informácie o sebe, zaobchádzať s nimi s rešpektom a za žiadnu cenu sa s nimi nesmie spriateliť. Čo však v prípade, že už jedno pravidlo porušila? Shane bol jej stredoškolskou láskou. Momentálne je väzeň, ktorý spadá pod jej agendu. A práve Brooke ho do tejto väznice dostala...
Freida je istota, že sa začítam v momente, ako sa pri prvých riadkoch prvej kapitoly nadýchnem. V tomto príbehu sa krátke kapitoly z minulosti striedajú s kapitolami z prítomnosti, a to je dámy a páni to, čo ma vždy zaručene dostane a ihneď vtiahne do deja.
Tak ako pri jej predošlých knihách som si skúsila tipnúť páchateľa, aj keď mi niečo navrávalo, že to tu s viacerými postavami asi nebude celkom s kostolným ani iným poriadkom. A keďže Freida je proste mistress of mindf*ck, postupne som neverila ani tomu, že je utorok, päť hodín podvečer. Napätie gradovalo, dej sa zamotávala ja som očakávala "bubáka" doslova všade, vôbec by ma neprekvapilo, keby vykukol z motora alebo tak. Indícia na bubáka sem, indícia na bubáka tam a spolu s väčším číslom strany sa zväčšuje aj váš zoznam "podozrivých". No a keď už máte ten svoj tip na beťára vraha.. tak d*b, Freida vám zavalí facku nohou z ľavotočivej piruety vo vzduchu a vám ostane len prázdny "no ale wtf" výraz, ktorý ešte absolútne zaklincuje epilóg...
Som zvyknutá na trochu inú Freidu, ale aj čítanie tohto príbehu som si maximálne užila a síce som nad hodnotením váhala, záver a epilóg za mňa dostávajú milión bodov...
Peggy a Maude sú sestry, ktoré pracujú v kníhviazačskej dielni v univerzitnom vydavateľstve. Naokolo zúri prvá svetová vojna, a teda ženy vo vydavateľstve zastávajú aj mužskú prácu. A kým Maude stačí celé dbi falcovať knihy, Peggy prahne po vzdelaní. Príchod utečencov z Belgicka otočí život v miestnej komunite naruby. A peggy má zrazu na dosah nielen vzdelanie, ale aj lásku ...
Od autorky som čítala kedysi dávno Slovník stratených slov, ktorý som si absolútne zamilovala. Keď som teda v knižnici narazila na jeho voľné pokračovanie, bolo mi viac než jasné, že pôjde so mnou domov.
Verila som, že ma tento príbeh nadchne aspoň spolovice tak, ako autorkina prvá kniha, avšak nestalo sa.
Veľmi sa mi páčil námet aj zobrazenie sestier ako dvoch protipólov, kým Maude mala svoj vlastný vnútorný svet a svoje hviezdy z papiera, Peggy chcela viac. Vidieť viac, vedieť viac, dosiahnuť viac, zažiť viac.Rada si prečítam knihy z obdobia vojny a vždy som naozaj vďačná, že o tom období len čítam a nežijem ho. Aj tu bola opisovanávojna, možno nie tie surové boje, ale surové emócie ľudí, ktorí nevedia, či ešte uvidia svojich blízkych. Vďaka listom od rodinnej známej a Bastiaanovimáme možnosť nahliadnuť do duší ľudí poznačených vojnou. A tie duše už nikdy nebudú také, aké boli predtým. Každý si nesie svoje jazvy a zvádza vnútorné boje, o ktorých iní nemajú ani poňatia. Zrazu sa človek prestane sťažovať na problémy, ktoré má a poďakuje za tie, ktoré nemá.Príbeh aj námet boli krásne, avšak miestami až príliš zbytočne rozťahané a síce mi dlhšie opisy spravidla nevadia, tu na mňa pôsobili naozaj rušivo. Ak si však chcete len tak oddýchnuť pri knihe, ktorá síce neriešiúplne ľahké témy, ale podáva ich naozaj krásne, tak určite odporúčam.
"Pocity sa nedajú uväzniť v klietke, nedajú sa uzamknúť, vyplávajú na povrch a zakaždým vtedy, keď si to najmenej prajeme."
Kristínka je asi jediný človek, ktorý pomenuje svoju knihu "Nelám mi ... " a aj napriek tomu nás zlomí.Hneď na úvod musím napísať, že celá séria Nelám mi stojí za to. Prvé dva diely vám zlomia krídla aj srdce. A tento tretí? Ten je ako balzam.
"Naplánované zomieranie je predsa ľahšie ako naplánované žitie."
Rebelka Dafné stále tancuje a stále miluje Queen. A Dominika. A potrebujem dodať, že ja milujem jeho deda, ktorý je v tejto knihe absolútne perfektný! Aj s tetou Milenkou, ktorú môžete poznať z knižky Ten ľavý od Baji. Kar je starecký Tinder - toto mi odbilo dekel.
Späť ale k našej mládeži, ktorej príbeh pokračuje.
V každom z nás je kúsok Andrejky, tej ukážkovej študentky, nad ktorou víťazí rebelské ja. Aj kúsok Adama, ktorého by sme bez váhania vymenili za tresku a dva rožky, ale vzápätí by nám chýbal.
Každá postava zvádza svoj tajný vnútorný boj, o ktorom okolie ani netuší. A napriek tomu, že zdanlivo každý žije svoj vlastný život, majú životy prepojené.
"Niekoho bezpodmienečne milovať neznamená byť bezchybný."
S každou pretočenou stránkou som cítila tú bolesť. Či už bolesť Sašky a Viktora kvôli Borisovi, či bolesť Andrejky kvôli Thomasovi (a ten obedár si zaslúžil!). A Nora s Fredym? Ak si nejaká dvojica niekedy zaslúžila svoj happyend, sú to títo dvaja.
A ešte "princezná" Sofia, ktorá možno stratila korunku, ale nestratila vôľu žiť.
"Človek chce tak veľmi niekam zapadnúť, tak veľmi spĺňať spoločenské normy, až zapredá sám seba."
Ako som sa blížila k záveru, moje čítacie tempo výrazne porástlo. Srdce mi tĺklo tak, že mamoje múdre hodinky pochválili za pohybovú aktivitu (a áno, bolo to knihou, tú čokoládu som si do úst nepchalaaž tak rýchlo).
Pár strán pred epilógom sa moje vnútro rozbilo na milión kúskov. Nechcela som príbeh dočítať, pretože tieto postavy musia žiť. Spolu. Večne.Našli odvahu, našli šťastie, vyhrali svoje vnútorné boje. Nie, neprišiel klasický happyend, ale..
Epilóg ma uzdravil. Opravil krídla. Zlepil srdce. Zahojil vnútro.
"Zápasy o lásku dokážu byť tie najkrvavejšie, ale niekedy aj najkrajšie."
Tak na toto finále sa oplatilo čakať dva roky. Keby som len z polovice tušila, čo nám Majka naservíruje, kľudne by som počkala aj ďalšie dva. Alebo možno aj nie, ale rozhodne by som si kúpila viac čokolády a asi by som zvážila aj kúpu vína. Bedničky vína.
V tomto dieli dej graduje nie že s každou stranou, ale s každým riadkom. Napriek tomu, že Ida mala plán, ten zlyhal. Violet odhaľuje stále odpornejšie klamstvá, ktoré majú korene v minulosti, a že potrebuje vyriešiť nevyriešené záhady. Teda hlavne jednu veľkú, ktorej kúsky ako skladačku stále hľadá.
A viete, ako som pri čítaní druhého dielu milovala Brooksa, neznášala Logana a chcela rituálne zožrať komplet sériu, ak Violet s Brooksom neskončia spolu? Tak v tomto pokračovaní boli momenty, kedy som to ľutovala. Dokonca si dovolím tvrdiť, že z Logana sa stal celkom sympatický týpek a jeho trefné sarkastické poznámky udržovali v deji príjemnú atmosféru, aj keď naokolo zúrila minimálne tretia svetová.
Majka, milujem túto knihu a vždy keď započujemvýraz "grande finale" tak sa mi vybaví práve ona, ale nikdy ti neodpustím to, čo si vykonala na strane 477. Táto udalosť zapríčinila, že som knihu na týždeň odložila a rozmýšľala, že ju nedočítam a proste sa budem tváriť, že táto udalosť nenastala, že sú všetci happy jak dva grepy, slniečko svieti, vtáčiky štebocú, nehrozí žiaden koniec sveta. Takto rozbito som sa naposledy cítila pri čítaní posledného dielu Harryho Pottera, potom si prišla ty a sfukla si ho jak hurikán lupeň ruže.Napokon som zatla zuby, nadopovala sa sladkým .. a neľutujem, že som sa rozhodla knihu dočítať..
Existuje v darkromancenejaký happyend? Síce toto nebola žiadna dúha a jednorožce prdiace trblietky, ale som nekonečne šťastná, a nielen kvôli Violet. Túto emočnú detektívno - darkromancovo - tajomnofantastickúsériu si zakončila ako pani a ja ti tlieskam.
"Možno nestačí len veriť v lásku, chcieť ju a čakať, kým si k nej sami nájdeme cestu. Človek by sa nemal neúnavne snažiť, len aby druhého presvedčil zostať. Láska je o kráčaní ruka v ruke v ústrety svetlu."
Keď sa Joseph a Evelyn rozhodnú svojím deťom oznámiť, že o rok spoločne odídu z tohto sveta, vyvolajú tým v rodine poriadnu vlnu emócií. Kým pragmatická Jane hľadá spôsoby, ako im to vyhovoriť, energický Thomas s nimi obmedzí kontakt a Violet sa začne zamýšľať nad vlastným životom.
"Skutočný záväzok si vyžaduje starostlivosť. Nejde pri ňom len o motýle v bruchu a nával adrenalínu, iskru si ľudia neudržia vďaka mágii či čarovnému prášku. Vzťah skrášľuje práve stabilita naprieč celými rokmi. "
Joseph a Evelyn spolu rástli. Zaľúbili sa do seba, a síce ich najprv rozdelila vojna a potom rodinná tragédia, osud si našiel cestu, ako ich opäť spojiť. Vždy tu boli jeden pre druhého oporou a síce nie vždy na ich rodinu svietilo slnko, vedeli sa so všetkým popasovať práve vďaka láske. Takej tej, o akej sa spieva v pesničkách. Akú môžeme poznať z románov. Aká sa už z nášho sveta pomaly vytráca.
"Chcem tráviť čas s ňou a ostatnými blízkymi. Chcem tráviť čas aj s ľuďmi, ktorých sme stratili. Chcem sa vrátiť na začiatok. Chcem jej zovrieť ruku na piesčine a cítiť divoký tlkot svojho srdca. Chcem znovu prežiť, že mi povedala áno. "
Knihu som brala do rúk s tým, že potrebujem romantiku. Kľudne aj tú sladkú, kde mi s každou stranou na dvere stále intenzívnejšie klope diabetes. Tu som dostala krásny príbeh lásky, hlbokej, precítenej, tej pravej, úprimnej a skutočnej, o akej som tiež kedysi snívala.
"Nezávislosť a sila neznamenajú, že musíš byť sama.Vďaka láske medzi mnou a tvojím otcom som vyrovnaná so smrťou. Pretože som skutočne žila. Je načase, aby si si dopriala čosi skutočné. Stojí to za to. To jediné za niečo stojí. " Keď toto Evelyn povedala Jane, tej rebelskej Jane, s ktorou mala najkomplikovanejší vzťah z celej rodiny, až bolestne mi došlo, ako mnohí z nás každodenne riešia banality, na ktorých v skutočnosti nezáleží.
"Nemáme dosah na to, čo sa deje vo svete a rovnako nemôžeme ovplyvniť, kedy z neho odídeme. Môžeme len milovať ľudí okolo seba, kým sme tu. Nič viac." Ak by som zažila takú lásku, ako títo dvaja, volila by som rovnako. Nechcela by som ísť ďalej bez niekoho, kto bol mojou súčasťou toľké roky, a koho súčasťou som bola ja.
"Zomrieť sa dá aj inak ako na smrť. " Na chvíle premárnené zlosťou. Na slová vyslovené v hneve. Na zlomené srdce.
Tak sa skúsme občas vykašľať na bezpredmetné blbosti a proste si užiť, že sme.
Vincent je kuchárom v reštaurácii a majiteľom fešáka Kody, Nathaniel je spevákom známej skupiny 4YOU. Vincent pracuje od rána do večera a napriek tomu mu občas financie nedovolia dať Kodu do psej škôlky. Nathaniel sa zdanlivo v peniazoch topí, avšak, ako sa ukáže, nielen v nich... Títo dvaja sa nikdy nemali stretnúť, a predsa sa stretli..
Kniha plná disneyoviek a dobrého jedla? Áno prosím! Kniha, v ktorej konečne nebudú spajsy scény v každom treťom riadku? Áno prosím! A kniha, kde sa riešia naozaj vážne problémy a kde je neokukaná téma transrodových ľudí? Opäť áno prosím a trikrát áno znamená, že ma kniha vtiahla už od prvej strany.
Nathaniel pred fanúšikmi skrýva svoje pravé ja. Vincent svoje pravé ja len nedávno objavil. Keď pri korčuľovaní porozprával Nathanielovi, ako prišiel k svojmu menu, ukápla mi aj slzička. A druhá hneď za to, že jeho obľúbenú učiteľku vyhodili len za to, že ho oslovovala tak, ako si prial.
Aj keď žánrovo by sme čakali dúhu sem a dúhu tam, opak je pravdou. Nathaniel má vážne problémy s príjmom potravy, ktoré zo začiatku berie na ľahkú váhu. Koľkokrát sme aj my svoje nejedenie ospravedlňovali tým, že teraz nemáme čas, že nie sme hladní, že sa najeme potom? Za seba môžem povedať, že nespočetne mnohokrát.Ja som nemala Vincenta, ktorý by mi varil a staral sa o mňa (ale asi si nejakého nájdem, lebo na opekané udon rezance by ste ma dostali aj do pekla).
A tak ako Nathaniel potreboval svojho Vincenta, tak aj Vincent potreboval svojho Nathaniela. Pretože až on mu nastavil zrkadlo a ukázal, aká nádherná ľudská bytosť vlastne je.
Samozrejme ako som už spomenula vyššie, nie je to tu len dúha a slniečko, ale občas aj nejaké to mračno, konkrétne v podobe Liz, ktorej by som dúhovú vlajku na hrubom stožiari napchala do .. no veď viete kam.
Ale ako sa hovorí, spriaznené duše si k sebe cestu skrátka nájdu, a našli si aj tieto dve. Priala som im to od prvého momentu. A verím, že na každého niekde tam vonku čaká spriaznená duša. Aj na mňa, ale ja som lenivá ísť sa socializovať a radšej si doma čítam, takže mojou spriaznenou dušou je asi mačka.
Stále hovorím, že takéto knihy by sa mali čítať ako povinné čítanie. Nič proti Hájnikovej žene a krásamoravskej prírody, ale doba značne pokročila, snáď teda raz pokročia aj učebné osnovy a vďaka tomu bude menej zdeprimovanýchmladých ľudí. Katka, ďakujem za možnosť si knižku prečítať a len tak ďalej!
Chris je mladý bi chalan, ktorý miluje hudbu a kone. Sám hrá na klavíri ako malý boh a keď zrovna nehrá, stará sa o kobylku Shebu. Po skutočne traumatizujúcomzážitkumu však kone prestanú prinášať radosť. Prestáva hrať na klavíri, topí sa v depresiách.Všetko to má za následok, že sa v ňom prebúdza agresia, ktorá ho núti robiť veci, čo by inak neurobil. Po jednom takomto incidente spolu s priateľom Fabianom utekajú z domu a spoznávajú odvrátenú stránku Paríža..
Od samého začiatku knihy som tušila, že toto bude brutálne ťažké čítanie a maximálna emocionálna jazda. Peťa, neviem čo ti Chris urobil, že si mu musela takto naložiť, ale miestami mi bolo zle aj zaňho. A občas aj z neho, ale o tom potom.
V príbehu sa až príliš surovo (ale veď taký je život, že áno) rozoberá téma nielen bisexuality, ale aj dr*g. Aké je ľahké do toho spadnúť, keď vlastne jediný, kto v dome neberie, sú mačky A Nicoletta. Aj keď v tejto spoločnosti mám vážne pochybnosti o tých mačkách. Po tom, ako Chris stratí svoju spriaznenú dušu Nicol, padá do toho už úplne. Má dve tváre - jednu pre modelingovú agentúru, v ktorej pracuje, a druhú plnú bieleho prášku - "civilnú".
Občas chodí tisnúť nos (čistý, nie od snehu) na výklad Chopin Pointu, kde majú iné prvotriedne zboží než fajnový sneh - v obchode trónia klavíry. A práve tu nájde svojho anjela strážneho, svoju Alex. Teraz by ste čakali dúhy, jednorožce, niekde v pozadí hrať Stairway to heaven a tancujúce víly, lebo sa všetko na dobré obracia, nie? No, nie.
Jediné, čo sa obrátilo, bol môj žalúdok, lebo teda Peťa sa nesere a opäť Chrisovi nakladá, koľko sa dá. A tak Chris spoznáva absolútne dno, z ktorého sa zdá nemožné vstať a začať žiť bežný život. Asi sto strán pred koncom začne dej plynúť rýchlosťou rozbúrenej rieky (aj keď mne to skôr pripomínalo zbesilý systém likvidácie splaškov) a tam už som nedúfala ani v happy end, ani v happy, ani v end vlastne, keď sa nad tým spätne zamyslím.
A posledných dvadsať strán som prerevala, lebo aj v knihách aj v živote tí najlepší ľudia dostanú naložené najviac.Ale za ten koniec ďakujem aj za Chrisa.Myslím, že presne taký si zaslúžil a dúfam, že taký dostanú aj ľudia, čo si prešli podobným peklom.
Peti ďakujem za možnosť si knižku prečítať. Čo ti budem hovoriť, mám slzné kanáliky čisté ako ten sneh v príbehu. Už sa neviem dočkať, čím ma rozbiješ najbližšie.
Prvých päťdesiat strán tejto vizuálne krásnej knižky som sa snažila zorientovať v tomto svete, priznávam bez mučenia.
Nie, že by bol nudný, ale na mňa to bolo priveľa postáv (rozumej ak sú v úvode viac ako dve, cítim zmätok).
Planéta vyhorela, zostalo zopár preživších a ja som veľmi skepticky hľadela na Priu, keď sa Kuyn rozhodol ju trénovať.
Ale nie v kuchyni pri hrncoch, ako by sa dalo od očakávať. Tu autor búra mýty, že žena patrí do kuchyne a do spálne. Úplne s prehľadom patrí aj do brnenia a na bojisko.
Takže žiadne zajedanie traumy kopcami čokoládovej zmrzliny a potom vytŕčanie svojich ladných kopcov pred zrak nejakého uchylaka.
Pekne krásne útok sprava, výpad zľava, bum na zem a odznova.
Musela sa spoliehať nie na silu rubínov, ale len na svoju vlastnú. Keď sa na to pozerám s odstupom času, žena na planéte plnej drahých kameňov nevídanej sily mohla znamenať celkom prúser.. ale našťastie neznamenala.
Čo sa týka vládcov na Penekmonione, tak trochu mi to pripomína chaos, bordel a paniku - trojboj, ktorý vládne aj našej malebnej krajine. A verím tomu, že keby sme sa ocitli na tejto planéte my Slováci, hneď prvé by sme si povedali - jeeej, no ale ako doma. A možno by sme vytasili nejaký ten šnicel s chlebom.
A samozrejme, ako sme aj my na našej rodnej hrude zvyknutí, keď ide do tuhého, vládcovia dávajú od všetkého ruky preč a zachraňovať musí všetko zasa len prostý ľud - v tomto prípade Pria.
Záverečných asi sedemdesiat strán malo také grády, že som si sama v duchu povedala (a nie, necítila som sa pri tom divne, predsa len, vedela som, z akej priepasti tento hlas na mňa prehovára): "Po*ebte ma poriskom Perkunosovho sekeromlatu, toto je nenormálna pecka!"
Keby sa v tomto duchu niesla celá kniha, asi by u mňa aj vznikla ľahká paranoja, pretože by hlbiny mojej duše ku mne prehovárali častejšie.
A čo dodať na záver? Svieži humor, neokukaný svet, pri ktorom skladám klobúk dolu pred autorom, že ho stvoril, a bojové scény top topov. A úplne na záver záver - vďakabohu, že nie som Pria.
