Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Ryšavá knihomoľka milujúca fantasy, ktorá ale nepohrdne žiadnou skvelou knihou.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Každý z nás pozná tie momenty, kedy sa mu nechce absolútne nič. Či už navariť, umyť riad, vytrieť podlahy, alebo potom taký vyšší level - ísť si zabehať, zacvičiť, urobiť niečo pre seba. Skrátka, ani prstom pohnúť.
A potom je tu Michal, ktorý sa rozhodol, že pohne prstom a napíše knihu. Že či si tu z vás srandu robím? Nie, nerobím. Ale v Michalovej knihe trochu srandy nájdete, lebo o čom by bol život, keby sme ho brali príliš vážne a zameriavali sa len na to negatívne?
Michal už od detstva trpí spinálnou svalovou atrofiou. Teda, trpí asi nie je ten správny výraz. Michal s ňou skrátka žije, viete, niekto má mačku, niekto spinálnu svalovú atrofiu. Niekto nezdvihne ani prostredník, aby druhého poslal, no, presne tam, a niekto si povie "no a čo, že to nie je jednoduché, zdvihnem prst a napíšem knihu!" a ja dodám len "Michal, vďakabohu za toto rozhodnutie".
Ako matka som si so svojím synom tiež prešla kadečím. Pamätám si tú hrôzu, keď sme skončili v nemocnici a od sestričiek som vyfasovala odsávačku na soplíky. Pred očami mi prebehol celý život, prišlo mi to vrcholne náročné a v duchu som si nadávala, že som miesto veteriny mala ísť študovať radšej za zdravotnú sestru. Po dočítaní tejto knihy sa na tom smejem, že z akej banálnej blbosti som chcela robiť drámu ako od Shakespeara. Keby mal môj syn tracheostómiu a musela by som mu odsávať hlieny z priedušiek, asi by mi prebehli pred očami aj všetky minulé životy.
Doteraz mi nejde do hlavy, s akou ľahkosťou Michal dokáže opisovať tieto preňho bežné úkony. Má môj obdiv za všetko, čo zvládol, zvláda, zvládne. Za to, že sa neopustil a nezaujal postoj, že už nič v živote nedokáže.
Keď človek dokáže napísať knižky len bradou a prstom, tak ty dokážeš zabehnúť tých desať kilometrov pod hodinu, ty dokážeš uvariť tú ryžu bez toho, aby si podpálila kuchyňu (a ja to raz dokážem tiež!) a tebe odsávanie soplíkov príde ako malina (také prirovnanie pre fajnšmekrov).
Michal, všetky klobúky, sombréra, čapice, šiltačky a ostatné pokrývky hlavy sveta dole pred Vami. A asi nikdy som nenatrafilav knihe na krajšie myšlienky, než sú spísané v závere tejto.
Bola to moja prvá hororová antológia? Bola. Bola posledná? Som si stopercentne istá, že nie.
Rado pri zostavovaní zbierky rozhodne vedel čo robí, keď ako prvú zvolil poviedku od Katky Soyky. V Katkinej poviedke nájdete okrem dokonalého návodu na riešenie menších či väčších partnerských nezhôd aj typ na praktické využitie kopy uhlia. Nakoľko sused má jednu na dvore, môj mozog spojil dve a dve, istota hororovej atmosféry by bola a ja som čakala, ktorá poviedka ma doslova zrazí z nôh a posadí na prdel. Tak dámy a páni, za mňa to bola Surová od Ivana Kučeru a Miroslava Pecha. Myslím, že absolútne príhodne môžem napísať, že hustá atmosféra príbehu sa dala doslova krájať a teda mňa osobne rozkrájal na kúsočky ten záver, ktorý bol že "čože?"
Ale vlastne pri "čože?" záveroch ešte nejakú dobu ostaneme, či už pri poviedke od Martina Štefka, ktorý nám tu šupol jednu perfektnú postapo záležitosť, alebo pri poviedke od Rada, ktorý sa rozhodne rodinnú kliatbu zlomiť vskutku drastickým spôsobom.
Petr Boček svojou poviedkou dosiahol, že už nikdy nebudem zvlákať z lesa kadejaké ňuňu konáriky, Lukáš Polák sa postaral o to, že na môj nie zrovna krátky zoznam fóbií pribudla aj jedna z vysokej trávy. Odmietam sa k akejkoľvek čo i len priblížiť, a moje dieťa aj mačka ju budú tiež určite zďaleka obchádzať.
Všetkým arachnofobikom odporúčam hodiť očko na poviedku Peklo od Andrei Farkašovej, a síce nie som zástancom čítania kníh na záchode, v tomto prípade vám to vyslovene radím.
A pamätáte si, hlavne ženy, ako bolo vaším snom žrať a nepribrať? Nooo, tak Honza Vojtíšek vám brilantne predvedie, že nie vždy je to taká výhra, ako by sa mohlo zdať.
Veronika Fiedlerová vás zavedie do sveta, kde sa prostý ľud postaví upírom, a keďže je táto poviedka v hororovej antológii, asi nebude považované za spojler keď napíšem, že to neskončí tancujúcimi jednorožcami.
A Ondřej Kocáb vám ponúkne malú ukážku toho, čo sa stane, keď skrížime chrípku a besnotu. Napriek tomu, že to pripomína vtip o skrížení zemiakov a filciek, aby sa mohli škriabať samé, tu vám veru zamrzne úsmev na perách.
Ak sa radi bojíte, doslova hltáte príbehy s atmosférou, ktorá postupne hltá vás, tak túto zbierku odporúčam!
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Táto kniha je krásnym mementom toho, že keď máš v hlave chaos a nevieš urobiť jediné normálne rozhodnutie, nepomôže ti ani fakt, že ti z priesvitného prádla trčia bradavky pripomínajúce šróby od Titanicu, ale poďme pekne postupne.
Všetci vieme, že traja muži sú naozaj snom každej ženy! Jeden varí, druhý upratuje a tretí jej dáva masáž. A samozrejme, ani jeden z nich sa nepýta debilné "aký som bol?" či "už budeš?" otázky!
Keď ti nevyjde 120 rande v slede, asi to nebude dobou, ale tebou. Keď chlapi z randes tebou utekajú pidioknom na záchode, asi to nebude podnikom, ale tebou. Keď máš svoj "čo musím urobiť do 30ky" zoznam, väčšinou sa tam nenachádzabod "zažiť so svojimi troma susedmi british airways štrajchnutýthajským bordelom a okorenený ľahkým bdsm holandským závanom".
Vlastne ani Layla to na zozname nemala, kým jej traja susedia neprišli s týmto háremoidným fensy moderným trendom, lebo vlastne v dnešnej dobe keď nemáš kamaráta s výhodami, tak nie si kúl.
Nie som nejaká prudérna teta s popolníkmi miesto okuliarov, ktorá sa tvári, že jednu časť populácie nosí bocian, druhú vrana. Dobre vieme, že aj tieto vtáky si potrebujú zat*tkať a teda nemajú čas roznášať deti naprieč kontinentmi, ale scény v tejto knihe by boli "aj na koňa moc" a vlastne by som nebola prekvapená, ani keby sa tam kôň objavil. Lebo veď keď už Layle vo vadžajne robia dizajn striekanej omietky traja chlapi, prečo nie kôň, že áno?
Aby som knihe nekrivdila, nebolo to len o vadžajnopremávke, aká nie je ani na Václaváku, ale riešili sa tu aj vážnejšie témy a rozhodne by knihe neublížilo, keby tie boli viac v popredí a ten zvyšok v pozadí (nie, žeby Laylino pozadie bolo nejako zanedbávané, to rozhodne nie).
Čo ma absolútne dorazilo bola "otvor mi ju" scéna, kde som mala chvíľu pocit, že Layla má miesto istého orgánu plechovku piva a chalan skrátka nemá nechty, aby pridvihol pliešok a počul slastné "psss".
Aj ten záver ma šokoval menej než toto, a teda že to bol riadny bizár.
Rozumiem tomu fasa hajpu okolo tejto knihy, ale teda toto nie je moja šálka kávy, príchuť lubrikantu, veľkosť vibračného kamoša a viac mi sadlo (nielen) do ruky to moje avokádo, než táto kniha. Niektoré mokré scény boli celkom vydarené a tlieskam im (nie tak, vy hovadá), ale aj tak to knihu nespasilo.
Je zvláštne, ako ľudia dokážu lipnúť na sociálnych sieťach a online svete. Až tak veľmi, že častokrát zabúdajú žiť tak naozaj. Bez neustáleho hľadenia do mobilu či kontrolovania upozornení. Za takýchto okolností sa stretli aj slniečko Amelie (Fiona) a hundroš (nie ten šmolko, ale Shrek) Oscar. Obaja veria, že už na toho druhého nenatrafia, ale Londýn nie je zasa až tak veľký, ako by sa mohlo zdať...
A tak Shrek zisťuje, že Fiona nielen dobre vyzerá, ale má aj talent na spev. A Fiona zisťuje, že sexi Shrek má nielen sexy hlas, ale aj dokonalého psíka s ešte dokonalejším menom Nero.
Ako to už býva, keď chce Amelie tráviť čas s Nerom, musí tolerovať aj toho večne ufrflaného Oscara. A ako to už býva, postupne si uvedomí, že ho nielen toleruje...
Prisahám že som asi ešte nedržala v rukách knihu, kde by boli tak dokonaloživé a vtipné dialógy. Krásne ukázaný slowburn tróp, ale teda keď už to burnlo, zďaleka to nebolo slow, skôr to bol taký ten táborákoidný burn, do ktorého keď strčíte špekáčik, tak vám zhorí na popol (nie, toto nemal byť dvojzmysel, ale asi bude).
Vanda sa s tým nepára a klobúk dolu pred tým, ako dokáže ukázať slávu aj z tej druhej stránky. Okej, dobre vieme, že sa o tom už niečo popísalo, ale beztak si ma táto kniha získala opismi práve toho života bez pozlátky, trblietok, jednorožcov a dúhy.
To realistické zobrazenie pretvárky a faloše, ktoré by sa dalo uplatniť nielen medzi hviezdy červeného koberca, mi vyzulo papuče. A tiež mi ich vyzul ten akčný záver, ktorý mohol mať pokojne aj viac strán. Ale vlastne dobre že nemal, lebo moje srdiečko by to nezvládlo.
Táto kniha je možno taký remind, že netreba žiť len online, ale skúsiť to aj offline. Skúste vypnúť obrazovky, keď ste so svojimi blízkymi. Prestaňte strkať nos do vecí, do ktorých vás nič a miesto toho skúste radšej podať pomocnú ruku.
Vanda, skladám pred tebou klobúk aj vodítko na psíka. Knihu som zhltla na jediné otvorenie a teším sa, čím nám vyzuješ papuče nabudúce.
Ivkin debut Jackpot hry si ma získal, pretože každý máme nejaké to guilty pleasure a ja mám práve chlapov športovcov. Teda v knihách, lebo ten nižný ma nenúti robiť kliky, držať jedálniček alebo nedajboh sa učiť variť. Takže som hneď vedela, že ak niekedy bude pokračovanie, prečítam si ho. Bum, je tu.Marek je ten sexi hokejtista hrajúci druhú najvyššiu ligu, a Ria je to dievča spoza baru, ktoré popri škole ešte maká, aby ako tak vyšlo. Keď vyhrá výlet do Paríža a jej super kamošky majú lepší program, než vycestovať s ňou, pozve Mareka.
Chémia tu od začiatku pracuje na plné obrátky, to nemožno prehliadnuť. A to vám tu píše žena, ktorá mala z chémie štvorky a aha ho, kam to dotiahla, recenzuje knižky o chémii. Inak, lejete kyselinu do vody, alebo vodu do kyseliny? Ja by som tu miestami chrstla kyselinu na Riu, ale chvalabohu je tu Marek, muž činu, ktorý vie čo povedať, keď sa Rii pritrafí pár nepríjemných záležitostí, a takisto vie čo urobiť, keď už mu jedna hysterická ženská prerastá cez hlavu. Štandardne opindávam všetko spajsy, ale tu nie je čo opindať. Teda nie že by to tu nebolo spajsy, bolo to tu tak spajsy, že aj habanero sa hanbí v kúte, ale toto bolo tak dobre napísané že ja nemám čo vytknúť.
A keď už som čakala držanie sa za ručičky a romantiku... Ivka sa rozhodla dať mi taký preplesk hokejkou, že keby bol reálny, tak aj zo tri zuby vypľujem... Ivka, Daniel ma doteraz bolí, a to som už knižku dočítala pár dní dozadu. A stále sa snažím pochopiť Riu, prečo urobila čo urobila. Teraz si viacerí ťukáte na čelo, že je to len kniha, ale aj Šeherezáda bola len telenovela a koľkí ste to prežívali, tak mi dajte dýchať.
A záver..ten ma normálne zrazil na ľad a poskákala po mne slovenská hokejová reprezentácia, a keď prestali po mne skákať, tak sa ešte na mňa dzigol Zdeno Chára. Asi tak nejako ma to bolelo čítať. A vážne by som sa nasr..dila, keby nedostali aspoň aký taký prijateľný koniec.
Ivka, ďakujem ti za túto emočnú spajsy jazdu. Asi ešte potrvá, kým ju rozdýcham, ale skladám helmu dolu a uznanlivo švácamimaginárnou hokejkou do imaginárneho ľadu.
Táto kniha má len jednu chybu. Že som ju nečítala v Taliansku na pláži, kde by som sa nalievalaproseccom a obkukávalasexi tmavých polonahých Talianov. Čítala som ju v záhrade na vŕzgajúcej hojdačke, nalievala som sa mätovým čajom a obkukávalapsíka po operácii, či si nešklbestehy.
Síce som nemohla byť s Emou v Apúlii, ale vďaka tomu, ako perfektne Lea píše som sa tam hneď preniesla. A hneď na letisku som chcela udrieť Marca po hlave fľašou Aperolu a strčiť ho do toho kufra, čo Ema pritiahla. Našťastie vždy náladu zachraňoval Elio. Škoda len, že občas zabudol zachrániť Emu, takže tou fľašou Aperolu by sa mu tiež ušlo.
Ako to už na letných dovolenkách býva, prídete vypnúť hlavu a vyložiť nohy, pôvodne ich zamýšľate vyložiť niekde na kamene alebo tak, ale vlastne ani ramená sexi Taliana nemusia byť celkom odveci že?
Napriek tomu, že som tu od začiatku predvídala zblíženie, a bolo jasné že melanzana navštívi pesca a budú mať una lunga romantico notte, tu mi to vôbec nevadilo (toľko k môjmu odhodlaniu prestať čítať baklažánovú literatúru...a prestať myslieť na prosecco).
Priznám sa, že záver ma veľmi príjemne prekvapil. Ema prichádzajúcado Talianska bola utiahnutá, zdeptaná a myslela si, že nie je hodná lásky.Svoju budúcnosť videla v advokátskej kancelárii a na vzťah v jej živote nebolo miesto.Ema vracajúca sa na Slovensko bolo uvedomelá mladá dáma, ktorá síce možno bola tak trochu dramaqueen (ale ktorá z nás nie je, že áno), ale zrazu našla v živote svoje miesto. A našla ho aj pre ďalšie dôležité atribúty života.
Lea, prosím povedz mi, že niekde tam existuje penzión s láskavou tetou Ankou, a ja ešte dneska kupujem letenky! Ďakujem, že som pri tvojej knihe mohla vypnúť hlavu a teším sa na ďalšiu tvoju tvorbu.
Čítali ste Lolitu? Zasiahla vás? Tiež som ju kedysi čítala a povedala som si, že je to na mňa silná káva. A potom prišla táto kniha a Lolita môže ísť úplne s kľudom Angličana handry fajčiť, lebo ju zmietolprúd izby, ktorá sa nedá zjesť.Keď ju beriete do rúk, poviete si aká útla knižka, to mám zjedené za hodinku. Môžem vám odprisahať, že po jej dočítaní vám jesť nebude chutiť ďaleko viac ako hodinku a že si počas čítania budete musieť viackrát dať pauzy, lebo... no lebo. Lebo táto kniha rozoberá "vzťah" päťdesiatočného muža a dvanásťročného dievčaťa. Ktoré by mu mohlo byť dcérou, ale nie je.
Nedozvieme sa, čo všetko stváral so svojou dcérou, a či vôbec niečo.
On je učiteľ, ona študentka. On by mal mať morálne zásady a ukončiť to, čo sa nemalo ani začať. Nemal ich.
Preto si dnes môžmeprečítať príbeh, ktorý sa udial priamo autorke. Preto dokázala na tak málo stranách vyjadriť tak veľa. Preto dostávame surovú spoveď dievčaťa, ktoré si to prežilo, a ako som sa dočítala v jednom rozhovore s autorkou, ukazuje sa, že to vôbec nebol ojedinelý prípad.
Na tomto príbehu možno krásne a až kruto realisticky vidno príklad toxických vzťahov, kde si obeť neuvedomuje, že je obeť. A otvorený koniec vlastne nie je koniec, pretože keď niekto prežije niečo takéto, tak si ten "batôžtek bremena" nesie so sebou do konca života.
Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie. Asi je z nehrdzavejúcej ocele, alebo sú ľudia proste celé roky naivní a retardovaní, alebo kombinácia oboch. V tejto knihe bola naivná práve Beth, ktorá verila, že keď je poznačená tragédiou a žiaľ ju nevie celé roky opustiť, stane sa tak práve v náručí Gabriela.
Gabriela, jej prvej lásky, Gabriela, ktorý nebol nikdy schopný svojho názoru či postavenia sa vlastnej matke, a Gabriela, ktorý nebol schopný ani čestnosti, lebo vždy ochotne privítal Beth s otvorenou náručou, rozopnutým poklopcom a chuťou sprzniť ju v každej izbe domu, aj keď bola už niekoľko rokov vydatá za Franka.
A čo sa týka Franka, tiež ma pekne nasrdil. Keď chlap zistí, že jeho žena spáva s ním aj so susedom, mal by prejaviť nejakú tú emóciu hnevu, ísť k susedovi zazvoniť, alebo hoci aj rovno vojsť, a dať mu pár kres papuľu. Frank len mykol plecami, že veď čo už keď už, a naďalej spával s Beth, keď sa k nemu večer vrátila.A keď už nevedel Frank urobiť vo vlastnom dome poriadky a preto sa žezla a brokovnice chopil jeho brat Jimmy, konečne príbeh dostáva tie správne grády!
Posledných asi sto strán bolo totálnou horskou dráhou, kedy som si hovorila, že to príbeh spasí. Potom prišiel záver a moja tvár okrem ľahkého odtieňa hnevu nabrala aj "toto čo je dpč" výraz, ktorý z nej neschádzal ešte pár hodín po dočítaní.
Každému sa páči niečo iné, ale tie nadšené recenzie na tento titul mi naozaj nejdú do hlavy.Síce sa každý s bolesťou a smútkomvyrovnáva po svojom, ale práve v čase, keď si dvaja majú byť oporou si začnú ubližovať, a ak mal byť ten záver balzam na dušu, bol skôr päsť na oko.Odporúčam všetkým, ktorým nevadí, že tu ušiel zdravý rozum niekam na Chalkidia proste potrebujú niečo prečítať.
Autorka Hanya Yanagihara ma pár rokov dozadu dostala už svojou knihou Malý život, kto čítal, ten vie, kto nečítal robí chybu a mal by to napraviť. A keď si už budete hádzať do košíka Malý život, prihoďte tam aj Do raja.
Mohlo by sa zdať, že ide o scifi štrajchnuté miernou dystopiou, a vlastne aj ide, ale nielen o to.
V knihe nachádzame toľko emócií, koľko v nás nevyvolajú ani majstrovstvá sveta v hokeji, a je jedno, či náš team hrá ako nikdy predtým, alebo ako keby nikdy predtým nehral.
Kniha je rozdelená na tri časti, kde si v prvej v roku 1893 mladý David vyberie miesto rodiny lásku, aj keď jej budúcnosť nie je vôbec istá. Sledujeme jeho vnútorný boj hlava verzus srdce, romantika verzuspragmatizmus, logika verzus celý zvyšok jeho vnútorného sveta.
V druhej časti mladý Havajčan David počas veľkej epidémie AIDS dostáva list od svojho otca, s ktorým prerušil kontakty. David tuší, že sa deje niečo zlé. A spolu s ním čítame o jeho spomienkach, ktoré vybledli, o jeho pôvode, ktorý tajil, o jeho otcovi, na ktorého chcel zabudnúť.A plynulo prechádzame do roku 2093 (áno, do budúcnosti), kde svet čelí ďalšej pandémii, následkom ktorej ľudia zostávajú neplodní a svetu vládne prísny prídelový systém. Politický pohlavár Charles sa snaží ochrániť svoju vnučku ako počas svojho života, tak aj po smrti. A táto časť ma bavila skutočne najviac, pretože pôsobila až desivo reálne a mala by nám byť výstrahou. Niekto sa nad tým pousmeje, niekto mykne plecom, niekto sa zamyslí a docvakne mu, že rok 2093 nie je až tak ďaleko a že nás ľahko môže dobehnúť budúcnosť, kde ako ľudstvo bez chladiaceho obleku nevyjdeme z domu, kde sa budeme sprchovať len v určený deň, kde budeme fungovať na prídelové lístky.
A na záver citát, ktorý mi dal facku nohou z otočky:
"Splodiť dieťa s vedomím, že svet, v ktorom bude žiť, ktorý po nás zdedí, bude plný špiny, chorôb a bezprávia, pôsobí kruto. Tak načo? Kam sa podela úcta k životu?"
Miller je špičková cukrárka, ktorá si akurát dáva letnú pauzu vo svojej kariére a plánuje stráviť viac času s Montym, svojím otcom - bejzbalovým trénerom. Vo výťahu cestou k nemu s dvoma fľašami Corony stretá Kaia. Zhodou okolností je Kai tatkov zverenec a hľadá opatrovateľku pre svojho syna Maxa. Tatko Monty sa rozhodne zabiť dve muchy jednou ranou...
Je ťažké byť single rodičom, aj keď nie ste vrcholovým športovcom a neočakáva sa od vás cestovanie naprieč kontinentmi. Nemáte sviatky, piatky, víkendy, častokrát ani pomoc od iných a zastávate úlohu oboch rodičov. Kai ma kúsok sral tým, že na každej pomoci niečo ofrfľal a vlastne sa čudujem, že Miller náročky nepripiekla banánový chlieb a netreskla ho ním, no, presne tam. Alebo že mu nepodpálila kuchyňu, len tak, z čírej samopaše (hej, mám svoje démonické ja a viem aj podpáliť kuchyňu, ani sa nemusím veľmi snažiť).Snívali ste niekedy o svojej top kariére, kde budete žať úspech za úspechom? Dosiahli ste, čo ste chceli a vyhoreli ste? Miller zisťuje, že jej to ide celkom fajn nielen v kuchyni, ale aj s deťmi. A Kai zisťuje, že fakt nie je nevyhnutné všetko op*čovať a občas sa dá prijať pomoc aj so strohým "ďakujem". Alebo dať na radu spoluhráčov a k ďakujem pridať aj nejaké tie British airways zážitky, ktoré štandardne opindávam, ale tu mi to do deja absolútne pasuje.Liz to skrátka vie, o tom sme sa presvedčili už v predchádzajúcich dieloch, ale tento je môj najobľúbenejší. Viete, aké to je, keď vám vaše dieťa povie "mama"? A viete, aké to je, keď vám tak povie dieťa, ktoré nie je biologicky vaše, ale aj tak by ste zaň aj dýchali, keby ste museli? Ak nie, ja vám to poviem. Je to to najkrajšie, čo budete kedy počuť, je to to najúžasnejšie ocenenie vašej práce a je to slovo, ktoré vo vás bude naveky rezonovať a dá vám silu urobiť aj nemožné. A nie, vy nič nedlžíte svojim rodičom, a ani vaše deti nič nedlžia vám. A musím jedným dychom dodať, že to najväčšie sombrero sveta dávam dolu pred Montym, ktorý nebol otec len pre Miller, ale pre všetkých hráčov a bol živým dôkazom o tom, že pre rodiča je dieťa, biologické či osvojené, vždy na prvom mieste.
Veľmi sa teším, že táto séria si stále drží svoju úroveň, stále dokážem prečítať 500 strán za pár hodín, obetovať spánok, vyrevať ročné zásoby sĺz zo slzných kanálikov a že sa stále neviem dočkať pokračovania.
"Keď nadíde ten čas, chcem, aby sa jej odchádzalo ťažko. A nejde mi iba o to, že sa mi páči mať ju tu, ale aj o to, že je to jedna z najdôležitejších častí života. Nájsť si ľudí, za ktorými vás bude bolieť srdce, keď nebudete s nimi. Mať miesto, ktoré môžete nazývať domovom."
