Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Obľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Oleksandr Myched vo svojej reportáži ‘Krv ti s uhlím pomiešam’ cestuje do východných regiónov Ukrajiny po roku 2014. Pre lepšie pochopenie tejto časti svojej krajiny je nevyhnutné poznať ju, a tak v knihe prináša hlas ľudu z miest Doneckej a Luhanskej oblasti, ktoré zasiahla ruská propaganda najviac.
.
Autor v troch častiach prepája názory bežných ľudí, vlastné zápisky z ciest, poznatky z archívov a najmä rozhovory s intelektuálmi z východu Ukrajiny. Pohľad na vojnovú situáciu sa rôzni podľa toho, na čej strane sú a ako veľmi si uvedomujú a cenia slobodu. Na Východe je len časť ľudí, ktorí sú za ‘jedinú’ Ukrajinu. Bieda banských miest v spojení s nostalgiou za Sovietskym zväzom priťahuje pohľad “tých druhých” na východ. Hrdosť na ťažký život oddeľuje lokálnych patriotov od jednoty v hľadaní ukrajinskosti. Ďalší smutný a fatálny dôkaz toho, ako nebezpečné vie byť prehlbovanie polarizácie ľudí.
“Zaužívané heslo na Východe: ‘Donbas kŕmi’. Uhlie udržiava život, ak nebude uhlie, nebude nič, len tma. Nič však neprispieva k pocitu vlastnej nedôležitosti tak veľmi ako silná mytológia. Na druhej strane bola cenou za odraz v zrkadle pocit ‘absencie samého seba’ a jeho živenie. Ak nie si súčasťou sovietskeho mýtu, neexistuješ. Jednoducho neexistuje iný priestor, iný čas ani iná možnosť tvojej existencie.” (z rozhovoru so spisovateľkou Olenou Sťažkinou, ktorý bol pre mňa najsilnejšou kapitolou)
“...vždy som považoval za veľmi presný pojem ‘Revolúcia dôstojnosti‘, ktorý súvisí so zodpovednosťou. Vzájomnou zodpovednosťou. To, čo sa stalo v roku 2014, to, čo mnohých vytrhlo zo spánku, prinútilo ľudí hľadať svoje korene. To je pojem dôstojnosti. Keď za vás niekto rozhoduje, keď vám odoberie možnosť konať, je to ponižujúce.
…mnohí obyvatelia Východu odrazu pochopili, aké je to dôležité. Možno nie pre všetkých a možno nie ani pre väčšinu, ale pre dostatočné množstvo, vďaka ktorému sa tu zachová Ukrajina.” (z rozhovoru so spisovateľom Serhijom Žadanom)
.
.
Najpútavejšie texty boli pre mňa početné rozhovory so spisovateľmi*kami či umelcami*kyňami. Niektoré sa mi naopak javili trochu menej konzistentné. Napokon mi ich mierna nesúdržnosť až tak neprekážala, pretože som knihu čítal priebežne popri iných. Pri čítaní ma často-krát zarážala podobnosť totalitárnych mechanizmov (pretláčaná spoza východných ukrajinských hraníc) v okliešťovaní a otupovaní ľudí, ktoré v malých krokoch, čím ďalej tým nápadnejšie, kopíruje aj naša súčasná vláda. Knihy, ako je táto, sú pre nás alarmujúcimi výstrahami.
Preklad Veroniky Goldiňákovej je veľmi dobrý, kniha sa mi napriek ťažšej téme čítala ľahko a hodnotím ju solídnymi 4+.
Aké šťastie je dať si v teple domova raňajky. Nebáť sa, že niekto vyhodí do vzduchu polovicu ulice, kde bývaš alebo ťa odstrelí na ulici. Aký silný musí byť pocit strachu, keď si schopný všetko opustiť a utiecť za každú cenu do bezpečia, ďaleko od svojej krajiny, za hranice hraníc a podstúpiť pre záchranu aj nemožné. Aké veľké musí byť popretie samého seba, prebývať v utečeneckých táboroch a každý ďalší deň čakať, čo prinesie tvoja závislosť od pomoci cudzích ľudí, čakať na verdikt nad tvojim životom.
Tento dojímavý príbeh je o manželskom páre zo Sýrie a ich úniku pred vojnou. Príbeh o nevyspytateľnej ceste do Británie potom, ako sa všetko v ich predošlých životoch zmenilo na prach, obrazy vybledli, včelie úle utíchli a z krásneho ostalo len smutno.
“Ľudia nie sú ako včely. Nespolupracujeme, v skutočnosti nemáme zmysel pre vyššie dobro, až teraz som si to uvedomil.”
“Vliekol som sa prachom. Takým hustým, že sa mi zdalo, že kráčam snehom. Boli tam zhorené autá, z opustených terás viseli šnúry so špinavou bielizňou; zbombardované obchody, paneláky s odstrelenými strechami, kopy smetia na dlažbe. Všetko páchlo smrťou a spálenou gumou…”
Neviem, či je to tým, že som tohto Giordana čítal v pôvodnom jazyku, ale páčil sa mi viac ako kedykoľvek predtým.
Už dávno som prestal porovnávať jeho knihy s Osamelosťou prvočísiel a veľmi ma teší, že je vo svojich knihách stále iný, nie vždy jednoznačný, priehľadný a tentokrát bol opäť o niečo zrelší a súčasnejší.
.
Je to román o budúcnosti, ktorej sa bojíme a po ktorej túžime, ktorú nedosiahneme alebo ktorú môžeme zmeniť. Román o strachu, ekovýzvach, nepokojoch sveta a o hľadaní svojej osobnej Tasmánie, mieste, kde by sme sa cítili bezpečne.
